neděle 24. listopadu 2013

Santa, Baby - Kapitola 5 1/2





„Ľudia, roztočili ste to,“ chválila Kat, kým dávala päťku dvom tuctom dospievajúcim členom Zboristov Augustinho domu na koniec ich mini-koncertu toho večera. Pod vedením Pii, ho začali so sladkým „Na Vianoce budem doma“, ktorý vohnal slzy do Katiných očí – a, ako si všimla so záujmom, aj do očí Kirsten Livermorovej. „Roľničky“ prišli na rad hneď potom, a bola to  strhujúca zmena tempa, ale skutočný showstoper prišiel na koniec – jemne zladený kúsok renesancie v latinčine, ktorý prešiel v radostný „Feliz Navidad“, pri ktorom každý, zbor aj hostia, tancovali a spievali.
Až na Jacka, ktorý sedel po celú dobu na schodoch vedúcich hore, opatrujúc svoj drink – vymenil ho za sódu s limetkou, ako si všimla – a sledoval zábavu so zmätenou rezervovanosťou, ako keby to bol tajomný rituál dávno strateného kmeňa. V skutočnosti to tak nebolo, až kým sa párty nezačala rozpadať o štyridsaťpäť minút neskôr, kedy sa vrátil dole a pripojil sa ku Kat, Chantal a Pii, keď vybrali zabalené darčeky z obrovského koša na bielizeň na stôl z ružového dreva pri vchodových dverách.
„Hej, Jack.“ Chantal pokrútila hlavou, keď sa priblížil. „Kat si nerobila srandu, keď ťa nazvala Grinchom, že?“
Trochu rozpačito sa usmial.
„Povedzme, že môj prah veselosti je trošku na spodku.“ Kývol smerom k darčekom a spýtal sa, „Pre koho sú?“
„Pre deti zo zboru,“ povedala Kat, ako ich triedila do troch odlišných kôp.
„Ako poďakovanie, že tu prišli a spievali túto noc. Každé dieťa dostane knihu, prenosný CD prehrávač a pol tucta vianočných koláčikov.“
„Tie úžasné s mandľami?“ spýtala sa Pia.
Kat prikývla. „Piekla som ich dnes popoludní.“
Chantal skladala knihy do komplikovanej pyramídy. „Zase budú spievať v utorok, že?“
„Presne tak,“ povedala Pia. „Osem piesní. Nacvičovali ako démoni.“
„Čo sa deje v utorok?“ opýtal sa Jack.
„Vtedy je sviatok, ktorý oslavujú Kresťania po celom svete,“ vysvetlila Pia, ako keby do adresovala batoľaťu, „kedy si ľudia – nie ty, možno, ale normálny ľudia – vymieňajú darčeky a –“
„Och, nechaj chudáčikovi viac času,“ uškrnula sa Kat. „V utorok to bude veľká párty v Augustinom dome. Bude to  oslava celých zimných prázdnin, nielen Vianoc, a tiež bude uznaný ako náš prvý celý rok prevádzky.“
Chantal povedala: „Kat varí slávnostnú večeru pre tristo ľudí.“
Dohliadam na varenie slávnostnej večere pre tristo ľudí,“ opravila ju Kat.
„A budeme mať hry o ceny,“ pokračovala Chantal, „a Kwanzaa Hanukkah aktivitami. Och, a môj brat Calvin zahrá Santu a rozdá darčeky. Bude to skvelé.“
„Za predpokladu, že sa budeme môcť dostať včas do pripravovanej spoločenskej miestnosti,“ povedala Pia.
 „Je to hrozné. Kedysi bývala akousi kombináciou bufetu a hľadiska a nikdy nebola skutočne opravená, pretože našou prioritou bolo premenenie učební na byty. V priebehu prestavby sa zaplnila starými lavicami, tabuľami, náradím z telocvične – proste, ak robotníci nevedeli, čo si počať s nejakými vecami, dali to tam. Ale utorok je za štyri dni odo dnes, takže máme prácu ako stvorenú pre nás.“
Kat povedala: „Potrvá to celý víkend, kým dáme dokopy celú miestnosť. Zajtra sa budeme musieť sústrediť na to, aby z tam tadiaľ všetok nábytok a trosky zmizli, a potom v nedeľu ju vyčistíme a vyzdobíme. My a rodiny Augustinho domu.“
„Hej, Jack,“ povedala Chantal trošku bezvýznamne, keď skladala poslednú knižku na vrch svojej pyramídy.
 „Už máš niečo na zajtra naplánované? Nebude tu veľa chlapov, ktorí by nám pomohli a je tam tona vecí, ktoré treba zdvíhať a odtiahnuť preč.“
Zaškeril sa. „To je všetko, na čo sú muži dobrí?“
„O minútku som späť a vrátim sa aj s jednou alebo dvoma ďalšími vecami,“ odpovedala so zlomyseľným úškrnom.
„Prehovorila si ma,“ zasmial sa.
Toto bolo rýchle, pomyslela si Kat, pričom sa jej žalúdok stiahol pocitom, ktorý si musela pripustiť, na jej zármutok, ako žiarlivosť. Pia a Chantal boli s Jackom skoro celý večer. Pri tých vzácnych príležitostiach, kedy sa dve ženy zomkli v malý hlúčik, to boli dych berúce správy pre Kat o tom, aký je vysoký a paf a neskutočne  na zjedenie.
Kat premýšľala, ktorú z nich k sebe pritiahne, Piu alebo Chantal. Obidve boli mladé – dobré, pomerne mladé – a nádherné a ultra-sympatické. A v súčasnosti nezadané.
Pod vrstvou Katinej žiarlivosti sa nachádzala spravodlivá miera viny. Bola zadaná. Mala Prestona. Pokiaľ išlo o neho, boli na tom rovnako ako predtým. Kým pracovala na svojich výhradách ohľadne vzťahu a tiež na tom, či si ho pripustiť, alebo to s ním skoncovať, nemala by premýšľať o Jackovi. Omnoho menej sa čudovala, ako sa pristihla, čo robí tento posledný týždeň, že aké by to bolo milovať sa s mužom, ktorý by na ňu hľadel spôsobom, že to chce.
A, môj ty Bože, minulú noc sa jej o ňom snívalo. Prebudila sa zadychčaná a pokrytá potom, jeho meno chvejúco znelo v jej ušiach. Ako tam ležala v tme, predstavy zo sna sa začali pretvárať do jej vlastného filmu ... ich ústa sa hladne stretli ... jeho ruky všade na nej, obkresľujúc ju, hladiac ju ... vzpínajúc sa nad ňu, tlačiac sa do jej ...
Prešla si rukou cez oči, pretiahla vankúš cez hlavu. Napriek tomu, predstavy neustále prichádzali ...
„Keďže sa cítiš tak ochotne,“ povedala Pia Jackovi, „možno by si nám rád pomohol rozdať tieto darčeky deťom, keď budú odchádzať.“
„Ehm ...“ Jack sa pozrel z Pii na darčekmi naložený stolík, potom na deti, ktoré sa navliekali do svojich kabátov a rukavíc. „Myslím, že ...“
„Skvelé. Stačí dať jeden z nich.“ Siahnuc do koša na bielizeň, vytiahla Pia niekoľko červeno-bielych Santa čiapiek, presne takých, z ktorých mala skoršie jednu Kat.
Who-ho!“ Jack spravil krok vzad s rukami hore. „Neexistuje. Prepáč, ale ...“
„Nie je to tvoja parketa?“ Chantal naňho zodvihla jedno obočie.
„Robíš si starosti, že budeš vyzerať hlúpo?“
Pia vytiahla jeden z klobúkov a každý podala Kat a Chantal.
„Alebo je to celá tá vec okolo Vianoc?“
„Trošku z každého, myslím.“
Jack vyzeral skoro smutný alebo aspoň zamyslený, keď sledoval Kat a jej priateľky, ako rozdávajú darčeky odchádzajúcim členom zboru. Bolo to, ako sa lúčila s poslednými pár hosťami, čo ho podnietilo, aby sa na chvíľu zdržal a prezrel apartmán, pohľadom upreným na ňu ako bezpečnostný systém; veď preto ho, pravdaže, pozvala tu.
Kým dodávateľ a jeho tím balili a pratali, Kat dala Jackovi desať centovú prehliadku, začínajúc s obývačkou – s oknami od podlahy až k stropu, čo bol dôvod, prečo nemohla robiť s barmanmi – a končiac hore. Kat sa cítila trošku trápne, ako ho viedla do svojej spálne s tapetami s ružami a viktoriánskym nábytkom. Snažil sa pôsobiť trošku sebavedome , keď je zvedavý, ale aj napriek tomu sa musel pousmiať, keď si všimol vypchatú koalu opretú o vysokú posteľ s nebesami.
Roztiahol závesy farby slonoviny a pozrel sa von oknami. „Zase,“ povedal, „môže byť toto nahradené a vystrojené zabezpečovacím mechanizmom bez straty tohto výhľadu.“
„Skvelé.“
Otočil sa a zazrel zarámovanú fotku na bielizníku. Podišiel k nej a zodvihol ju, študujúc zväčšenú snímku Prestona v tenisovom oblečení, a fluorescenčno-žltou loptičkou v jednej ruke a raketou v druhej. Bola to lichotivá fotka; vyzeral byť opálený a energický a dokonca krajší ako bol. A mladší. Jack začal niečo hovoriť, ale potom zaváhal a pozrel sa na ňu so záhadným leskom v očiach.
„Kto je to? Tvoj otec?“
Líca sa jej zapálili.
„Nie, toto je , ehm ... toto je Preston. Je mojím, ehm ... “ Nenávidela nazývať muža v Prestonovom veku jej „priateľom.“
„Oh.“ Trhol sebou. „Ospravedlňujem sa.“
Samozrejme tápal po nejakom neutrálnom komentári, tak povedal: „Pekný rám.“
„Je od Tiffanyho. Preston mi ho dal spolu s fotkou.“
Ako náhle to vypustila z úst, hneď to ľutovala, pretože si mohol Jack myslieť, že Preston je narcis, ktorý jej daroval svoju fotku.
„Nevedel som, že má šesťdesiat dva,“ povedal Jack, keď položil fotku naspäť.
Šesťdesiat dva?“ zvolala Kat. „On má päťdesiat dva.“
„Oh. Ehm ....“
„Povedala som ti, že je odo mňa o dvadsať rokov starší. Skutočne vyzerám na to, že mám štyridsiatku na krku?“
„Nie! Preboha, ty vyzeráš ...“
Zavrtel bezmocne hlavou a jeho pohľad sa upriamil na jej vlasy, jej pery, jej nohy.
„Neskutočne. Si ... wau.“
Červeň z jej líca sa rozšírila na celú tvár.


10 komentářů: