pátek 22. listopadu 2013

Vianočná šaráda - Kapitola 1 1/2





Moje prvé slovo je v jednotnom čísle. Samé definuje
celého mňa.
Bez neho nie je žiadne „naše“ alebo „my.“
A hoci nie je nič bez teba,
celá jeho existencia závisí na „mne.“




 FRANCÚZSKO, APRÍL 1815

 

 

            Garrett Maxwell, vikomt Praed, nebol človek, ktorý by zmýšľal negatívne.          „Zomrieme tu,” oznámil s rezignovaným povzdychom, hľadiac cez zamrežované okno do noci.  Aj keby lepšie poznal okolie francúzskej krajiny, nebol momentálne schopný zistiť, kde sa nachádzajú, hoci podľa zápachu by odhadoval, že sú v prístave.
            „Je mi to ľúto, pane.”  Oznámeniu prechádzala séria nepríjemného kašľa.
            Garretov pohľad sledoval lúč strieborného mesačného svitu, ktorý svietil skrz malú celu. Willis, jeden z jeho dôstojníkov sediaci na posteli opretý o stenu, bol v modrobielom svetle smrteľne bledý.
            „Posledný krát, Willis, nie je to vaša chyba, že sme boli zajatí. Bola to jednoducho smola.“ Hovoril pokojným hlasom, skrývajúc svoju frustráciu. Ak bol niekto na vine, bol to on. Mal byť oveľa viac opatrnejší. Mal to byť on, kto tu pomaly umiera, nie toto mláďa, ktoré ho iba nasledovalo v slepej oddanosti.
            Willis zatvoril oči. Garrett videl umierať už veľa mužov, ale nikdy nie tak pomaly, ako to bolo u  Willisa. „Myslíte si, že pre nás niekto príde?“
            Garret sa obrátil späť k oknu a hľadel na hviezdy. „Áno.” Vedel, že pošlú niekoho pre neho. Bol cenný. Willis nie. Ale toto  chlapcovi nemal v úmysle povedať.
            Nebolo počuť žiadnu odpoveď a Garret vedel, že jeho priateľ vkĺzol do neprirodzeného a horúčkovitého spánku.
            Ako dlho už boli vo väzení? Mesiac? Možno dlhšie. Boli na jednoduchej “prieskumnej“ misii, ako to nazýval Wellington. Vystupujúc ako francúzsky roľník odišiel na stretnutie s Willisom, kde mu mal odovzdať informácie, ktoré sa mu podarilo získať. Vtedy ich chytili. Únoscovia Garrettovi rozbili hlavu a zostal omámený niekoľko ďalších dní. Nemal tušenie, ako dlho bol v bezvedomí on ani Willis. Našťastie bolesti hlavy, ktoré ho trápili, prestali.
            Jediná vec, čo ich zachránila pred tým, aby boli obaja okamžite popravení bolo, že Francúzi našli dôkaz o jeho skutočnej identite. Anglický šľachtic je dobrý tromf  k vyjednávaniu, ale iba ak zostane nažive. Inštinktívne si prstami prešiel po hlave k hrubej chraste, ktorú mal pod vlasmi. Krv, mastnota a špina spôsobili, že ho koža na hlave svrbela. Aspoň dúfal, že to bola krv a špina.
            „Ste Maxwell?”
            Garrett sa otočil k dverám. Dokonca ani len nepočul, ako sa otvorili. Niekto oblečený ako strážca stál sotva viditeľne v tieni, ale ak nestratil sluch s jeho ďalšími zmyslami, tak toto nebol obyčajný strážca. Bola to žena.
            „Kto do pekla ste?“ Nemal v úmysle sa predstaviť iba preto, že mala milý hlas.
            Vstúpila len do dverí, akoby sa obávala dostať sa k nemu bližšie.
„Som z ministerstva vnútra,“ zašepkala. „Ste Maxwell­?“
            Dohoda, ktorú uzatvoril s ministerstvom, zahŕňala taktiež fakt, že iba zopár ľudí malo poznať jeho skutočnú identitu. Nechcel žiadne zvláštne zaobchádzanie len kvôli svojmu titulu,  nemienil  ho využívať vo svoj prospech. Jediný spôsob, ako mohli jeho väznitelia zistiť jeho identitu, bolo skrz súkromnú korešpondenciu, ktorú mal v podšívke kabáta. Vedel, že mal tie listy od sestry spáliť.
            „Som Maxwell,“ odpovedal. „Máte pre mňa správu?“
            Povzdychla si, akoby si myslela, že celá situácia je iba mrhaním jej času, ale Garrett jej nehodlal veriť, dokiaľ si nebude istý, že je skutočne ich agentka. Podľa všetkého, mohla kľudne  byť chutne voňajúce rozptýlenie, uvarené Francúzmi, ktoré malo z neho vymámiť informácie.
            „Mám zmieniť závesy, ale nie sú tú žiadne, o ktorých by sa dalo niečo poznamenať.“
            Dostatočne blízko. “Záves“ bolo heslo, na ktorom sa dohodol s ministerstvom. Bola to jednoduchá slovná prešmyčka jeho titulu (pozn. prekl. vikomt Pread – Drape=záves), ale mohla byť zapracovaná do väčšiny rozhovorov, ak mal niekto čo i len kúsok predstavivosti. Je zrejmé, že jeho záchrankyňa jej mala málo.
            Alebo možno nie. Ako vstúpila viac do vnútra cely, Garrettovi sa naskytol pohľad na jej tvár. Mala umelú bradu a fúzy. Jej prestrojenie nemohlo spraviť nič, aby ukrylo, že je žena, aspoň si to myslel, kým pohľadom prechádzal cez zle maskované krivky jej tela. Očividne bolo dosť dobré, aby ju dostalo do vnútra väzenia. Strážcovia zrejme boli so ženou nie tak dlhú dobu ako Garrett. Už len jej vôňa – čistá a svieža – stačila k tomu, aby ním prešlo vzrušenie, či už mala zlé prestrojenie alebo nie.
            „Nemáme veľa času,“ zašepkala. „Poďte za mnou.“
            Ukázal na Willisa, ktorý sa stále triasol na posteli. „On ide so mnou.“
            Vrhla na neho nahnevaný pohľad. To spôsobilo, že jej mykalo fúzami. „Moje rozkazy sa týkajú len vás a nikoho iného.“
            Garrett si prekrížil ruky na hrudi a uprene na ňu hľadel. Zaťala čeľusť. „Fajn, ale budete ho musieť niesť vy.“
            Ako keby mal Garrett inú možnosť.
            „Maxwell?“ bolo počuť Willisov malátny hlas, keď ním Garrett zatriasol, aby ho zobudil. „Čo sa deje?“
            Garrett sa usmial, neistý, či bol jeho priateľ vôbec schopný vidieť jeho tvár kvôli horúčke. „Ideme domov, Willis. Môžete vstať?“
            „Zatancoval by som aj jig (pozn. prekl. jig - druh írskeho tanca), ak by som si myslel, že nás to dostane domov.“ Ťažko sa opierajúc o Garrettovo rameno, sa vojak vyškriabal na nohy.
            Dostali sa sotva k dverám, keď Willisove nohy vypovedali a on sa zrútil na podlahu, pričom so sebou takmer zobral aj Garretta.
            „Je mi to ľúto, pane. Nechajte ma tu. Zachráňte sa.“
            Garrett sa k nemu zohol. „Willis, vy statočný idiot, viete, že to nie je možné.“ Ľavou rukou chytil Willisovo rameno a pravou ho schmatol okolo pása. Dvíhal sa s bolestným povzdychom a postavil sa na nohy so silou, o ktorej ani nevedel, že ju má. 
            Preberajúc na svoje ramená Willisovu váhu sa otočil k žene. „Poďme.“
            Pomaly sa plížili von do tmavej chodby. Každý ďalší krok sa Garrettovi zdal hlasnejší a ťažší ako ten predchádzajúci, keď sa snažil udržať vo vzpriamenej polohe na trasúcich sa nohách. Ramená a chrbát ho začali nemilosrdne bolieť pod Willisovou váhou a jeho pľúca trpeli snahou udržať jeho namáhaný dych tichým. Ak by ich teraz strážcovia chytili, určite by ich zabili. Kolená sa mu triasli tak silno, že by Garrett určite nebol schopný bežať.
            „Sme takmer tam,“ zašepkala žena, akoby mu čítala myšlienky. „Tento tunel vedie von k dokom. Mám loď, ktorá nás tam čaká, aby nás vzala do Anglicka.“
            Anglicko! Samotný zvuk toho slova mu dal silu ísť ďalej.
            Náhle boli zahalení v temnote. Chladný nočný vzduch udrel Garretta priamo do tváre a dychtivo ho nasával do pľúc. Vôňa mora a rýb bola sladká v porovnaní s páchnucim vzduchom väzenia.
„Tadiaľto,“  zasyčala žena zrýchľujúc tempo. „Ponáhľajte sa!“
Garrette akosi našiel silu k behu. Plecom silno narazil do Willisa, ktorý zastonal.
            Ospravedlňujem sa, chlapče,“ zafučal Garrette. „Sme takmer na lodi.“
            A potom, ako bežali po lodnom mostíku, Garrettove pľúca pukali bolesťou a svaly sa mu triasli. Náhle boli obkľúčení a na zlomok sekundy si myslel, že je to  pasca a on už nemal silu ďalej bojovať.
            Dvaja muži sa pokúsili od neho Willisa vziať, ale Garrett zdvihol päsť, i keď sa mu začali podlamovať kolená. 
            Žena mu položila ruku na rameno. „To je v poriadku, pán Maxwell, títo muži pracujú pre mňa. Vezmú vášho priateľa dovnútra a postarajú sa o neho. Verte mi, bude v dobrých rukách.“
            Zvláštne na tom bolo, že Garrette jej veril. Koniec koncov, zachránila ich alebo nie? Opatrne dovolil jej mužom, aby vzali Willisa, ktorý bol znova v bezvedomí. Pozoroval, ako vzali jeho priateľa preč, predtým ako sa otočil k žene, ktorá ich zachránila. 
            „Čo bude teraz?“
            Usmiala sa nad jeho otvorenosťou – falošné fúzy jej dali bizarný vzhľad. Nemohol naozaj vidieť jej pery, ale videl ako sa jej zúžili jantárové oči a fúzy sa jej v kútiku úst povytiahli. „Vydáme sa do Anglicka. Dole máte pripravený horúci kúpeľ a vynikajúce jedlo, ktoré tam na vás čaká. Možno budete chcieť využiť oboje.“ 
            Garrette ju nasledoval  do vnútra lode. Loď opustila prístav zakrátko po tom, čo sa ponoril do horúceho kúpeľa. Povzdychol si rozkošou, keď sa drhol a umýval si vlasy, dávajúc pozor na svoje zranenia. Britva, mydlo a zrkadlo boli položené vedľa, aby sa mohol oholiť. Dlhými a pevnými ťahmi sa zbavil hustej brady. Nechcel nič viac, iba sa močiť vo vode, pokiaľ nevychladne, ale bola tak znečistená špinou z jeho tela, že v nej nemohol zostať  dlhšie už ani minútu..
            Rýchlo sa poutieral, chladný vzduch mu tancoval po nahej koži. Kôpka oblečenia bola položená neďaleko, schmatol nohavice a strčil do nich nohu. Ktokoľvek  mu ich dal, podcenil jeho veľkosť. Nebol  extra mohutný, ale bol dosť vysoký a zvykol mávať aj fyzickú aktivitu. Muž, ktorý vlastnil toto oblečenie, bol oveľa menší.
            Nohavice mu boli trochu tesné na stehnách a v rozkroku, ale aspoň ich na seba natiahol. Ale košeľa to bolo celkom iná vec – nešla dokonca ani len prevliecť cez jeho ramená. S povzdychom ju odhodil stranou a zdvihol svoju zničenú. Smrad ho ovalil ako kladivo a odhodil ju do vane.
            Dúfal, že jeho hostitelia nebudú príliš cudní, pretože nemal v pláne si do jedálne obliecť čokoľvek iné ako nohavice!
            Oh, Garrette sa už dávno vzdal mylného dojmu o svojom vzhľade. Jeho tvár bola neľútostná, čo nútilo dievčatá sa nervózne chichotať, keď bol mladý a neskôr v dospelosti sa oči dám rozšírili obavami z jeho výzoru. Hlavný dôvod tohto problému prisudzoval nízkemu, rovnému obočiu vďaka, ktorému vyzeral, akoby sa neustále mračil, a ústam, ktoré boli príliš široké a úzke, aby dodávali ilúziu milého úsmevu. Avšak jeho zastrašujúci vzhľad mu dobre poslúžil počas jeho kariéry vojaka a špióna. 
            Garrete vkročil do chodby s bosými nohami a šiel do krajnej kajuty, z ktorej vychádzalo teplo a svetlo. Vôňa jedla, horúca a pikantná, mučila jeho nozdry a žalúdok vydával tiché škŕkanie od hladu. V ústach sa mu zbiehali slinky.
            Žena, ktorú pokladal za svoju záchrankyňu, stála pri stole chrbtom k nemu. Tiež sa pred chvíľou okúpala, pretože kaskáda vlhkých ebenových vlasov jej spadala cez plecia takmer až k pásu. Špinavá uniforma bola preč a nahradili ju šaty v jemnej slivkovej farbe.
            „Vonia to dobre,“ povedal, oznamujúc svoju prítomnosť.
            Otočila sa a ak sa  jej zlaté oči aj zúžili nad jeho vzhľadom, vôbec to nepostrehol. Bol príliš zaneprázdnený zízaním na ňu.
            Bola to tá najkrajšia žena, akú kedy videl. Jej pokožka žiarila vo svetle lampy, slonovinová ružová a zlatá. Jej oči sa jagali ako novo razené mince lemované hustými čiernymi mihalnicami. Pery sa jej pri pohľade na neho pootvorili. Bolo to dobre alebo zle? Pri ženách to nikdy nevedel odhadnúť. Jej pohľad padol  na jeho hruď a boky. Súdiac podľa červene, ktorá sa plazila hore jej hruďou a krkom, by sa stavil, že to bolo dobre.
            Bolo to tiež trochu nepohodlné. Už to bolo niekoľko mesiacov odkedy si naposledy užíval fyzickú spoločnosť ženy, a pohľad jeho záchrankyne bol toho bolestnou a hýbajúcou sa pripomienkou. „Ospravedlňujem sa za stav môjho ošatenia, ale šaty, ktoré ste mi poskytli, boli príliš malé.“
            To priviedlo jej pohľad späť k jeho tvári. „Ospravedlňujem sa. Ministerstvo nám neposkytlo žiadne z vašich šiat. Priniesla som vám nejaké po mojom zosnulom manželovi.“
            Takže vdova. To by vysvetľovalo jej rumenec. A v prvom rade by to mohlo vysvetľovať, prečo sa tak pozerala. Bol jej manžel menší ako on aj v iných oblastiach? Odstrčil nemravné myšlienky stranou v návale hanby. Nemal by myslieť na také veci. Táto žena stratila svojho manžela – podľa všetkého zdá sa, že  nedávno – a zachránila mu život. Zaslúžila si viac rešpektu, ako toto.
            „Prečo sa nejdete najesť?“ navrhla, ukazujúc k stolu. „Musíte byť vyhladovaný.“
            Bol hladný – hladnejší ako si pôvodne myslel. Ale ako sledoval jemné šušťanie sukne okolo jej bokov, keď kráčala k stolu, Garrette si nebol istý, či jedlo je to,  po čom bol taký vyhladnutý.
            „Som oproti vám v nevýhode,“ poznamenal, keď jej pridržal stoličku. „Poznáte moje meno, ale ja vaše nie.“
            „Vailová,“ poznamenala, hľadiac na svoj tanier. „Pani Vailová.“
            „Ďakujem, že sta ma prišli zachrániť, pani Vailová.“ Prešiel na druhú stranu a sadol si oproti nej.
            Cez kolená si prehodila obrúsok. „Rado sa stalo, ale konala som iba svoju povinnosť.“
            Povinnosť? Podivný spôsob ako to vyjadriť a to najmä preto, že tón jej hlasu bol tak nepríjemný.
            Trochu sa rozprávali, zatiaľ čo jedli. No, v podstate rozprávala pani Vailová. Garrette si užíval každý kúsok jedla v zdanlivom tichu. Bol spokojný, že počúva tichý a hrdelný tón jej hlasu, kým si plnil brucho takým množstvom jedla, aké sa len odvážil do seba dostať. Nebude to veľa, ale bol odhodlaný zapamätať si každé pikantné sústo.
            Pani Vailová mu porozprávala o svojom manželovi, Thomasovi, ktorý bol špión a ona s ním niekedy zvykla pracovať – to bol dôvod, prečo poznala plán väzenia, v ktorom boli s Willisom držaní. Povedala mu, ako Thomas zomrel, keď bol na lodi, ktorú potopili Francúzi a to, že zomrel tak, ako si to prial, slúžiac svojej zemi.
            „Javí sa ako neuveriteľný muž,“ poznamenal Garrette otvárajúc ďalšiu fľašu vína. V skutočnosti sa Thomas Vail javil ako svätec.
            Hľadela si na ruky, kým im dolieval poháre. „Miloval svoju prácu.“
            Garrette si odpil z vína. „A vy nie.“ Alkohol mu rozviazal jazyk a spolu s jeho diétou, na ktorej bol posledných pár mesiacov, ho víno omámilo viac, ako by za normálnych okolností bol po jednej fľaši.
            Jej tvár bola bledá, keď po ňom hodila pohľadom. „Prečo si to myslíte?“
            Pokrčil plecami. „Spôsob ako ste to povedali, akoby miloval byť špiónom viac ako čokoľvek iné na svete.“
            Nemusel definovať “čokoľvek iné.“
            „Žiadna žena nemá rada pocit, že je až na druhom mieste, pán Maxwell, dokonca ani po mužovej vlasti.
            Potriasol hlavou a zdvihol sa zo stoličky. „Neviem si predstaviť, že by niekto mohol myslieť na vás ako na druhú po čomkoľvek.“ Zodvihol fľašu a pohár, ignorujúc fakt, že na neho šokovane hľadela.
            Povedal viac – omnoho viac ako bolo vhodné – ale bola to pravda. Nemohol si predstaviť, že by nejaký muž prinútil túto ženu cítiť sa, akoby nebola milovaná. Bola statočná, inteligentná a nádherná. Aký muž to mohol ignorovať? On určite nie. Nebol v jej spoločnosti ešte ani hodinu a už ju chcel. Chcel ju viac ako ktorúkoľvek inú ženu predtým. Možno to bolo tým vínom alebo faktom, že si myslel, že sa už nikdy nedostane z toho prekliateho francúzskeho väzenia. A možno to bolo iba pre ňu samotnú.
            „Poďte si sadnúť sem,“ povedal kráčajúc naprieč kajutou k miestu, kde stáli dve kreslá. Bolo tam teplejšie, bližšie k veľkému lustru, ktorý osvetľoval väčšinu miestnosti.
            Postavila sa od stola, aby sa k nemu pripojila. Ako kráčala po jemne sa kolísajúcej podlahe s pôvabom, ktorý vlastnil iba niekto, kto je zvyknutý cestovať po mori, Garrette pochopil, že to nebolo vínom ani väzením.
            Bola to čistá zraniteľnosť v jej zlatých očiach, prázdnota, o ktorej vedel, že ju odráža aj jeho vlastný pohľad. Bol to spôsob, ktorým ho nútila, aby sa cítil, akoby mu rozumela. Tiež videla až príliš veľa smrti a ničenia.
            Bolo to toto a ešte niečo viac, čo ho nútilo chcieť cítiť jej pery – jej telo – pod ním. Necítil takúto prekvapujúcu, nekontrolovateľnú túžbu od doby, keď bol ešte len horlivý mladík. Bola to ona, kto mu priniesol tieto pocity.
            A nebol si istý, či ich mohol kontrolovať alebo nie.
            Dobrý bože, čo je za muža!
            Elizabeth mohla robiť iba o trošku viac, než zízať, ako sa pán Maxwell vlečie jedálňou oblečený v ničom okrem nohavíc, ktoré nechávali iba veľmi málo priestoru jej predstavivosti. Napriek týždňom vo francúzskom väzení, nebol ani zďaleka taký vychudnutý, ako by bola väčšina mužov. Zdalo sa, akoby sa celá kajuta scvrkla okolo neho, keď jeho prítomnosť zaplnila každý kút.
            Bolo to príliš dávno. Príliš dávno odkedy naposledy videla muža, ktorý by mal na sebe tak málo oblečenia a vyzeral tak dobre ako on. Jej manžel, Thomas, nech je mu zem ľahká, bol v dobrej fyzickej forme, ale bol oveľa štíhlejší a nie tak vysoký ako pán Maxwell. A dokonca ani taký silný. Takmer vykríkla nahlas, keď si prehodil Willisa cez plecia, akoby ten muž nebol nič viac ako vrece zemiakov.
            Počas kúpeľa sa oholil a odhalil tak pútavé rysy, ktoré brada ukrývala. Línie jeho tváre boli neľútostné a výrazné, ale bola tam aj zraniteľnosť v jeho očiach. Sladkosť mačiatka v tele leva.
            Hľadieť na jeho telo bola jedna vec, ale idealizovať si jeho charakter bolo jednoducho hlúpe. Vedela to lepšie, aby zmýšľala ako hlúpe dievča.
            Vdova, ktorá strávila posledné dva roky trúchlením za mužom, ktorý miloval svoju prácu viac ako ju. Vdova, ktorá bola už predtým v tesnej blízkosti cudzinca, ale nikdy ju žiaden nepriťahoval. Až doteraz.
            Pozoroval ju, ako kráča k miestu, kde stál. Striasla ten pocit, že tento – mužný – cudzinec videl až príliš hlboko do jej vnútra. Bolo hlúpe si myslieť, že jej možno dokonca rozumie, keď nikto iný, dokonca ani jej manžel, nebol toho schopný.
            Posadila sa do jedného veľkého, pohodlného kresla. Namiesto toho, aby si sadol do druhého, spustil sa na podlahu blízko k jej nohám, priťahujúc si kolená k hrudi a prekrížiac si nahé členky. Jej oči sa zamerali na krivku jeho chrbta, na líniu jeho rebier ukazujúcich sa pod kožou po stranách jeho tela. Pochybovala, že dokonca aj pred jeho dolapením, bolo na jeho tele, čo i len gram tuku navyše. Na jeho tele boli iba šľachy a svaly.
            „Naozaj by ste si mali obuť topánky, pán Maxwell,“ napomenula ho, snažiac sa odvrátiť svoje myšlienky od jeho tela. Namiesto toho jej pohľad putoval k jeho nohám.
            Jeho veľkým, štíhlym nohám

4 komentáře:

  1. Děkuji za první část kapitoly. Jsem ráda, že se v této knize pokračuje. Těším se na další část.

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem za skvelý preklad.

    OdpovědětVymazat