pátek 29. listopadu 2013

Vianočná šaráda - Kapitola 1 2/2




„Nosil som tie topánky aspoň celý mesiac, pani Vailová,“ odpovedal v rovnakom tóne. „Je to dobrý pocit mať ich dole.“
            Zasmiala sa tomu a upila si vína. Začínala sa cítiť uvoľnene a pohodlne. Nevedela, či to bolo ním, vínom alebo kombináciou oboch.
            Zastrčiac si nohy pod seba, schúlila sa do kresla a pozrela na neho. „Takže, ja som vám o sebe povedala všetko, teraz mi porozprávajte o sebe vy.“
            Vzhliadol a jeho orieškové oči boli tmavé a teplé v žiari kozuba. „Čo by ste chceli vedieť?“
            „Odkiaľ pochádzate, prečo ste odišli a ako ste skončili vo francúzskom väzení. A možno, prečo ste riskovali tak veľa, aby ste zachránili muža, ktorý sa možno nedožije toho, aby opäť videl svoju rodinu.“ Áno, bola veľmi zvedavá, prečo riskoval úspech misie na získanie informácií, ktoré mal priniesť späť do Anglicka, kvôli jednému mužovi. Thomas by to nespravil. Aj jej samej bolo z ministerstva povedané, aby nedovolila svojím „citom“ pliesť sa k dokončeniu práce.
Usmial sa. „Nechcete vedieť priveľa?“
            Elizabeth sa začervenala a pokrútila hlavou.
            Odpil si dúšok vína. „Som z juhu Devonshiru, malej dedinky neďaleko Exeteru. Je to to najkrajšie miesto v celom Anglicku. Nepozerajte sa tak na mňa, myslím to vážne. Všetko, čo môžete vidieť z domu mojej rodiny, je pláž, more a zelené kopce.“
„To naozaj znie nádherne,“ súhlasila. „Ešte nikdy som nebola v Devonshire.“
„Oh, tak to by ste tam naozaj mali ísť.“ Znova si odpil. „Nikdy nebudete chcieť odísť.“
            Taktiež sa napila zo svojho pohára a obdivovala spôsob, akým svetlo lampy vyzdvihlo červeň v jeho vlasoch. V tomto svetle to bola sýta farba tabaku, tmavšia v miestach, kde boli ešte stále vlhké. Po okrajoch sa vlnili a končekmi sa jemne otierali o jeho ramená. „Prečo ste odišli?“
            Jeho výraz sa uzavrel. „Odišiel som, lebo som chcel niečo sám dokázať.“
            Ďalší dúšok. Jej pohár bol takmer prázdny. „Komu?“
            Jeho pohľad sa stretol s jej a zažmurkal. „Sebe.“
            A to bol koniec tejto témy.
            Elizabeth sa natiahla dole, aby uchopila fľašu vína. Vlasy jej padli medzi nich ako hustý záves a ďalšia vec, ktorú zaznamenala bolo, že jeho prsty sa ich dotýkajú a prehodil ich späť cez jej rameno spôsobom, akým to robieva iba matka. S výnimkou toho, že jeho dotyk bol čokoľvek, len nie materský. Pohladil ju po vlasoch, akoby nikdy predtým necítil ženské vlasy. A vzrušený výraz v jeho očiach, keď to spravil, prinútil Elizabethine srdce divoko búšiť.
            „Ospravedlňujem sa,“ povedal a uvoľnil jej vlasy. „Pozabudol som sa.“
            Predtým ako by sa sama pozabudla a pobozkala ho, uchopila fľašu a sadla si. „Takže, je tu nejaká pani Maxwellová, ktorá na vás čaká doma?“ spýtala sa, vyprázdňujúc zvyšok vína do svojho pohára. Chcela, aby bol ženatý a mohla tak učiniť koniec týmto nemravným myšlienkam.
            „Nie,“ odpovedal a zavrtel hlavou. „Bolo jedno dievča, ale pochybujem, že na mňa ešte stále čaká.“
            „Prečo nie?“
            Pod nízko stiahnutým obočím bol jeho pohľad jasný a úprimný. „Pravdepodobne si myslí, že som mŕtvy.“
            Elizabeth si spomenula, aké to bolo. Ubiehajúce týždne, mesiace bez akéhokoľvek slova, iba myšlienky na to najhoršie a potom príchod listu z bohom zabudnutej časti sveta, ktorý dokazuje, že jej najhoršie obavy sa naplnili. Nebol to život, ktorý by priala ktorejkoľvek inej žene. To bol jeden z dôvodov, prečo začala pracovať s Thomasom. Byť s ním bolo jednoduchšie, ako nič nevedieť. Väčšina manželov by nechcela, aby ich manželky boli ohrozované takýmto spôsobom, ale Thomas si zamenil jej strach o neho s vernosťou korune – a nikdy nemala odvahu opraviť jeho mylný názor.
            „Ak vás miluje, som si istá, že čaká.“ Spravila chybu, že ho chytila za plece, keď mu to povedala. Pod prstami cítila jeho hladké a teplé telo. Stiahla ich oveľa skôr, ako sa mohla strápniť tým, že ho vlastne hladká. Čo do čerta sa s ňou dialo?
            Zachytil jej prsty do svojich a držal ich, pokiaľ teplo z jeho ruky nevyslalo mrazenie až do špiku jej kostí.
            „Niektoré ženy nepočkajú, pani Vailová. Ani pre lásku.“ Jeho pohľad sa uzamkol s jej. „Ale vy taká nie ste, všakže? Vy ste čakali dlho.“
            Elizabeth sa zastavilo srdce. Ako to mohol povedať? Ako to mohol vedieť?
            „Ja –– “ Nevedela čo povedať.
            Zľutoval sa nad jej nepokojom. „Prečo to robíte? Prečo riskujete svoj život pre ľudí, ktorých ani nepoznáte? Ešte stále držíte smútok za svojím manželom?“
            Smútok? Za Thomasom? Nie, to nebolo ono. Smútila kvôli mnohým veciam, čo sa týkali jej manželstva, ale bohužiaľ smrť jej manžela už nebola jednou z nich. Tá bolesť pominula už pred dlhou dobou. Nikdy nikomu nepovedala, prečo ďalej pokračuje v Thomasovej práci. Pochybovala, že by tomu mohol ktokoľvek skutočne porozumieť. Všetkých nechala veriť, že to bolo z lásky. Z oddanosti.
            „Učinila som sľub,“ zašepkala. „Sľúbila som môjmu manželovi, že nech sa s ním stane čokoľvek, spravím všetko, čo budem môcť, aby som zabránila padnutiu Anglicka do rúk Francúzov.“
            Usmial sa. Na malý moment si skoro myslela, že jej závidí. Prečo? „Vy ste ho milovali dosť na to, aby ste kvôli nemu riskovali život.“
            Elizabeth si odpila z vína, aby zmyla horkú pachuť v ústach. „Bol to jeden z dôvodov.“
            Naklonil hlavu na jednu stranu. Dalo mu to chlapčenský výzor. „A aké boli tie ostatné?“
            Stretla sa s jeho pohľadom, prekvapená potrebou priznať mu svoje hriechy. „Bol ste niekedy podvedený, pán Maxwell?“
            Vyzeral byť zaskočený jej otázkou. „Nie, pokiaľ viem.“
            Pokrčila plecami. „Predpokladám, že som mala potrebu dostať sa tak blízko, ako sa len dalo, aby som sa dozvedela, čo možno najviac o tej ‘druhej žene.’ Áno, milovala som svojho manžela a viem, že aj on miloval mňa, ale Anglicko bolo vždy na prvom mieste a ja som musela vedieť, prečo to  pre neho znamenalo toľko, že bol kvôli tomu ochotný zomrieť.“
            Pán Maxwell sa zamračil. „Som si istý, že chcel dokázať, že by zomrel ochraňujúc vás.“
            Elizabethin úsmev sa skrivil. Bolo ponižujúce priznať si pravdu, ale zároveň to bol pocit, akoby jej z pliec padla obrovská záťaž. „Nebola som to ja kvôli komu šiel bojovať, pán Maxwell. Nebola to moja počestnosť, ktorú sa usiloval ochrániť, verte mi.“
            „Som tak šťastný, že osud Anglicka pre teba znamená tak veľa ako  pre mňa, Lizzie. Naša krajina stojí hrdo a vznešene už stáročia. Nesmie padnúť do rúk Francúzska. Musíš mi sľúbiť, že ju ochrániš za akúkoľvek cenu...“
            Thomasove slová jej zneli v hlave. Nebolo to prvý krát, kedy hovoril o Anglicku ako o milenke alebo dieťati, ktoré treba ochrániť za  “akúkoľvek cenu.“ V tej dobe verila, že je to cena, ktorú musí zaplatiť za manželstvo s vojakom, ale aj pán Maxwell bol vojak . . .
            „Bol by ste hrdý, ak by ste zomreli za svoju krajinu, pán Maxwell?“
            Pokrčil plecami, tými nádhernými plecami a odpil si vína. „Umieranie vo väzenskej cele by nebola príliš hrdinská smrť. Myslím si, že smrť v boji by bola oveľa lepšia možnosť, ak už si musím vybrať. Úprimne, pani Vailová, radšej by som zomrel ako starý muž v pohodlnej posteli, než zomrieť pre Anglicko. Vyprázdnil svoj pohár. „Na druhú stranu, bol by som okamžite  ochotný obetovať svoj život, ak by to znamenalo, že moji blízki budú v bezpečí.“
            Posilnená príliš veľkým množstvom vína sa schúlila v kresle, aby ho pozorovala s neskrývaným obdivom. „Rada by som bola jednou z vašich blízkych, pán Maxwell.“ V okamihu ako tie slová opustili jej ústa, pochopila ako to vyznelo.
            Hľadel na ňu, divokosť jeho výrazu spôsobila, že sa začala triasť. „Riskujem, že budem bezočivý, pani Vailová, ale odvážim sa povedať, že vy by ste si mohli nájsť akéhokoľvek muža, ktorý by rád zomrel za privilégium milovať takú ženu ako ste vy.“
            Myslel lásku v citovom alebo fyzickom slova zmysle? Elizabeth sa o to skutočne nestarala. Jeho slová ju rozochveli až do samotného jadra. Zachvela sa, ako aj tie časti jej tela, ktoré boli dlhú dobu zabudnuté a triasla sa pod ťarchou jeho pohľadu.
            Môj bože, čo sa to deje? Predtým ešte nikdy nereagovala na muža takýmto spôsobom, a to za posledných pár rokov, kým ešte pracovala s Thomasom a aj po jeho smrti, stretla stovky mužov. Videla už toľko statočných mužov ako bol Thomas, bojujúcich za svoju zem; ale aj zbabelcov zúfalo sa snažiacich nájsť spôsob, ako zachrániť samých seba bez ohľadu na to, čo to bude stáť. A videla tak veľa smrti, zopár krát sa jej sama takmer dotkla. Myslela si, že skryla tú zraniteľnú časť samej seba, zmýšľala o sebe, že je studená a tvrdá ako sama vojna, ale tento muž videl cez jej masku, akoby bola iba z priesvitnej látky.
            V duši cítila, akoby ho poznala celý svoj život.
            Bože, už sa  nechcela naďalej cítiť osamelo. Aj keby to malo byť iba počas tejto plavby, pokiaľ nedosiahnu mizerné Anglicko, chcela cítiť, aby bola všetkým, na čom záleží, aby bola najžiadanejšia, najochraňovanejšia vec v živote muža – tohto muža.
            Videl to. Videl zúfalstvo v jej očiach. Vedela to, pretože na zlomok sekundy sa odrážalo aj v jeho vlastných. Obaja boli dospelí, skúsení, a neexistoval žiaden dôvod, prečo by mali naďalej bojovať proti vzájomnej príťažlivosti. Obaja vedeli, že tento okamih je tá šanca, aby sa zbavili strachu a chladu, ktoré im vojna spôsobila. Chceli to spolu zdieľať, lebo rozumeli tomu, čím si navzájom prešli.  A v čom boli ochotní pokračovať, aby ich rodiny boli v bezpečí a sľuby dané sa splnili.
            Mohol vyplniť jej prázdnotu, vyplniť jej telo svojim a spôsobiť, aby sa jej strnulosť vytratila, aj keby len na jeden prchavý okamih.
            Ticho medzi nimi sa prehĺbilo, ako sa pred ňou zdvihol na kolená. Jej nohy mu lemovali rebrá, keď si ju pritiahol bližšie. Cítila jeho pevné a teplé telo medzi svojimi stehnami ako jej dvíhal sukňu tak vysoko, ako sa len dalo. Dokonca ani len nepostrehol rozdiel medzi jej pančuchami a jej pokožkou, alebo peknými kvetinkovými podväzkami, ktoré nosila pre šťastie vždy, keď bola na misii.
            Rukami zvieral kreslo po stranách tak silno až mu svaly a šľachy vystúpili v kontraste s  červenkavými vlasmi a zlatej pokožke, ktorá ich pokrývala.
            Elizabeth mala sucho v ústach a zodvihla pohľad, ktorý smeroval pozdĺž výraznej línii jeho čeľuste, pokračovala po výbežku lícnej kosti až k zemitej zelene jeho očí.
            „V skutočnosti,“ zamrmlal a pritiahol si ju bližšie, zatiaľ čo sa opatrne dostaval ďalej medzi jej stehná. „Myslím, že by som práve mohol zomrieť, ak ťa nebudem môcť milovať.
            Elizabethin povzdych kapitulácie sa vytratil, keď sa zmocnil jej pier. Ako by mohla len odolať? Nechcela odolať. Chcela, aby ju opäť spravil celou.
Oddelila pery v momente, ako sa jeho jazyk vydal na prieskum. Chutil vínom, mužnosťou a niečím, čo sa Elizabeth obávala, že už nikdy neochutná – vášňou, súcitom a túžbou. Otvorila ústa, kým sa svojím telom tlačila k jeho, horlivá dať tak veľa, ako chcela aj dostať.   
            Pod svojimi dlaňami cítila jeho hladký a pevný chrbát, kým jej obratne vzadu rozopínal šaty. Cítila sa niekedy s Thomasom takto? Spôsobil Thomas niekedy, aby ho chcela takto naliehavo? Záleží na tom? Úbohý Thomas tu už viac nie je.
            Už viac nebola Lizzie, manželka, alebo pani Vailová, špiónka. Bola Elizabeth, žena.
            Žena, ktorá chcela – nie, potrebovala – tohto muža tak naliehavo, až sa jej chcelo až plakať.
            Nadvihla boky, keď zaťahal, dovoľujúc mu zdvihnúť jej sukňu a pretiahnuť jej šaty cez hlavu. Posunula sa a čoskoro sedela na stoličke v ničom inom okrem podväzkov a pančucháčov, pričom sa chlad a opotrebované chladné drevo opierali o jej nahé telo.
            Pán Maxwell – bože, veď dokonca nevedela ani jeho celé meno – sa na ňu pozrel. Naozaj sa na ňu pozrel. Nikdy vo svojom živote sa necítila tak otvorená – fyzicky ani citovo – pohľadu nejakého muža. Očami  blúdil po celom jej tele, pohľadom zotrval na krivkách stehien, bruška, pŕs.
            „Si perfektná,“ povedal, kĺzajúc rukami od rebier po prsia a uchopil každé z nich do dlane. Palcami jej prechádzal po bradavkách, posielajúc jej pálčivú túžbu medzi stehná. Pozorovala, ako dráždi tie rúžové, stvrdnuté, okrúhle časti jej tela, ktoré tak veľmi túžili po jeho ústach. Chcela, aby ju prinútil kričať. Chcela ho cítiť na celom svojom tele, pokiaľ by neexistovalo nič iné, pokiaľ by už viac nezáležalo na svete okolo.
            Vzal do úst jednu bradavku, láskal ju jazykom, jemne hryzkal zubami, až  sa Elizabeth zakrútila hlava. Chytila mu hlavu do dlaní zo strachu, že by mohol prestať. Jeho ruky sa stratili, aby si mohol vyzliecť nohavice. Kolenami mu zvierala ramená, hlboko v jej vnútri rástla nervozita, čo spôsobovalo, že sa začala vrtieť v kresle. Cítila, ako si sťahoval dolu nohavice a pretiahol priliehavú látku cez stehná až ku kolenám.
            Siahla dole a prstami prechádzala po špičke jeho mužnosti. Vo svojich dlaniach cítila jeho tvrdosť a teplo, ktoré z neho sálalo. Kvapky vlhkosti vítali jej zvedavé hladkanie. Bol pre ňu pripravený a chcel ju tak veľmi, ako aj ona chcela jeho.
            „Si tak nádherný,“ zašepkala mu nehanebne do ucha. „Chcem, aby si vošiel do mňa, vyplnil ma.“
            Zastonal opierajúc sa o jej prsia, ruky mu skĺzli medzi jej stehná k teplému a vlhkému miestečku, ktoré po ňom túžilo.
            Elizabeth zalapala po dychu opierajúc sa ešte stále o jeho hladkú tvár, keď do nej vkĺzol prstom. Jeho pokožka bola chladivá proti horúčave jej tela. Preniknutie bolo príjemné, ale iba zvyšovalo frustráciu, ktorá sa v nej hromadila. Aj keď sa jej boky hýbali s každým ďalším pomalým pohladením, chcela viac. Dokonca aj keď palcom oddelil záhyby jej tela a začal ju hladiť, iba zalapala po dychu a tlačila sa proti nemu. Ani to nebolo dosť.
            „Nemôžem . . .“ Znelo to ako vzlyk. „Chcem . . . prosím.“
            Odtiahol ruku. Žobroniac napla svaly a snažila sa ho udržať vo svojom vnútri. Neuspela.
            Jeho pery opustili jej prsia, vstal a nechal ju nepokojnú a zmätenú.
            Hľadela na neho, ako si skopol nohavice dole. Bol nahý a nádherný, tvrdý a žiaduci. Bože, nedovoľ mu, aby ma opustil. Nezniesla by, ak by teraz odišiel.
            Hľadeli na seba, kým jej podával ruku. „Poď sem.“
            Dokonca aj keď by ho chcela odmietnuť, hypnotické zafarbenie jeho hlasu by to učinilo nemožným. Postavila sa tak rýchlo, ako jej to jej trasúce sa nohy dovolili, vložila ruku do jeho a dovolila mu, aby ju odviedol k stolu.
            Schmatol taniere od ich večere, posunul ich na vzdialenejší koniec stola a vysadil ju na stôl. Ich tváre boli v rovnakej výške.
            Nehovoril nič. Iba ju jednoducho hladil, končekom prsta prechádzal po vyšívaných kvietkoch na jej podväzkoch.
            „Delikátne,“ zašeptal a tým istým prstom putoval ďalej po vnútornej strane jej stehna. Zdvihol pohľad. „Presne ako ty.“
            Už mala na špičke jazyka, aby mu povedala, že je čokoľvek len nie delikátna, ale keď do nej opäť vkĺzol prstom, pochopila, ako veľmi je blízko k tomu, aby sa roztrieštila.
            Elizabeth sa naklonila dozadu a opierala sa o ruky, svoju pozornosť sa snažila výhradne upriamiť na jeho tvár, ale nemohla si pomôcť a zamerala svoj pohľad na ruka na svojom poprsí a na druhú, ktorá sa strácala dolu  medzi jej stehnami. Horúčava jej zaplavila líca pri pohľade na lesknúcu sa vlhkosť na jeho prstoch, ale napriek rozpakom oddialila nohy od seba, keď jej do nich zatlačil zápästím.
            Bože, bolo to tak dobré, tak naliehavé. Pohybujúc bokmi zatvorila oči a vydala sa v ústrety jeho ruke, na obočí sa jej zachytili kvapôčky potu ako sa snažila zmierniť narastajúcu túžbu hlboko v jej vnútri.
            Pustil jej prsia a vytiahol prsty z jej vnútra. Frustrovaná dvihla hlavu  a chcelo sa jej kričať.
Potom to ucítila. Cítila, ako sa stôl pohol, keď ju zovrel do rúk po oboch stranách, cítila, ako sa svojim oblým údom tlačí proti vstupu do jej tela. Vyklenula sa smerom k nemu. Odtiahol sa.
            „Prosím.“ Bolo jej jedno, či bude musieť prosiť. Prosila by, ak to bolo to, čo chcel. Tak dlho dokiaľ by jej nedal to, čo chcela, a nestarala by sa, čo by pre to musela spraviť.
            „O čo prosíš?“
            Oči sa jej prudko otvorili. Bol priamo tam, týčiaci sa nad ňou, jeho tvár iba pár centimetrov od jej. Jeho pohľad bol vzrušujúci, oči privreté túžbou. Nedalo sa poprieť, že bol tak isto vzrušený ako aj ona.
            Elizabeth sa bokmi posunula na kraj stola a ovinula mu ruky okolo krku v tom istom momente, ako si omotal jej nohy okolo pása. Nepozrela sa na neho, keď si ho tiahla k sebe. „Prosím, vyplň ma.“
            Zavrel oči a pery sa mu oddelili tichým stonaním. Elizabeth bola nadšená jeho reakciou. Bolo to tak opojné vedieť, že na neho vplýva rovnako, ako aj on na ňu. Drsne  ju k sebe pritiahol, akoby sa jeho sebaovládanie zlomilo. Jej srdce búšilo skôr očakávaním než strachom. Nechcela to milujúco a nežne. Chcela to tvrdo a búšiac. Jediná vec, ktorú chcela, bolo cítiť ho vo svojom vnútri, a až potom by si vychutnávala nádherné nežnosti, ktorými by ju zahrnul po milovaní.
            Sedela vzpriamene na samom okraji stola, opierajúc sa prsiami o jeho hruď a jeho tvrdý úd sa tlačil vytrvalo proti nej. Rukou siahla dole, naviedla ho k svojmu otvoru a lýtkami mu zatlačila do krížov.
            Vkĺzol do nej, vypĺňal ju, rozťahoval ju tak delikátne, že si nemohla pomôcť a vykríkla.
            Znehybnel. „Si v poriadku?“
            Neočakávané slzy pálili Elizabeth v očiach. Nemal by sa starať, či jej ublížil. Nebola preňho nič, nič okrem teplej a vlhkej útechy. To bolo všetko, čím bol on pre ňu – trochu duševného zdravia v bláznivom svete. Len si navzájom pomáhali. Neznamenalo to, že by medzi nimi bolo nejaké hlbšie puto, len preto, že navzájom zdieľali svoje telá.
            Ak by sa držala tejto myšlienky, možno by jej aj nakoniec uverila.
            „Nehovor,“ zašepkala, jej hlas bol nízky a plný, keď začala pohybovať bokmi proti nemu. „Len zober tú prázdnotu preč. Prosím.“
            Držiac sa navzájom, akoby sa topili, ich telá sa pohybovali spolu, najskôr pomaly, potom rýchlejšie, viac zúfalo, až dokiaľ sa obrus nenahromadil pod jej bokmi a hrubý okraj stola jej začal trieť stehná. Pot sa jej perlil nad perou ako sa jej každý sval – svaly, ktoré nepoužila už dva roky – v tele sťahoval spolu s pohybmi jeho tela. S každým úderom jeho bokov  Elizabeth cítila, ako ju vypĺňa o niečo viac, pokiaľ tá prázdnota v jej vnútri nebola preč a všetko, čo zostalo, bolo čisté, sladké potešenie, ktoré túžilo byť uvoľnené.
            Ruky okolo nej zosilnili zovretie a zdvíhali ju s každým ďalším prírazom. Ako sa pohyboval rýchlejšie, ich stonanie splynulo do jedného pretrvávajúceho povzdychu rozkoše, zatiaľ čo jej telo priľnulo k tomu jeho a triasli sa, ako v nich rástla túžba. Ústa otvorené, čelo zvráštené snahou zadržať výkrik, Elizabeth sa k nemu tisla, necitlivá ku všetkému okrem sladkého a rýchleho trenia, v ktorom boli vzájomne spojení.
            A potom tá túžba explodovala v dych berúcej a srdce zastavujúcej extáze, ako ňou otriasal jeden kŕč uvoľnenia za druhým. Chytil ju za vlasy a pritiahol jej ústa k svojim, pohltiac jej výkrik zatiaľ, čo sám zavzdychal potešením. Pomaly ju pustil, keď sa ich dych spomalil.
            Elizabeth otvorila oči, zažmurkala a zistila, že na ňu hľadí. Usmial sa. Opatrne mu úsmev oplatila.
            „Je na tejto lodi nejaká posteľ?“ spýtal sa a opatrne sa z nej vytiahol.
            Elizabeth prikývla a už smútila nad jeho stratou. „V kajute, kde si sa kúpal.“
            „Dobre.“ S jedným plynulým pohybom ju zdvihol do náručia a niesol ju kajutou, šaty nechávajúc tam, kde ich predtým odhodili. „Môžeme sa tam dostať bez toho, aby nás niekto videl?“
            „Samozrejme. Tá malá posádka čo mám je buď na palube, alebo s tvojím priateľom. Čo robíš?“ spýtala sa Elizabeth, aj keď žasla nad jeho silou a vychutnávala si jeho sebadôveru.
„Beriem ťa do postele, pani Vailová,“ povedal s ľahkým, ale odhodlaným tónom. „Ešte stále máme nejaký čas, kým sa dostaneme do Anglicka a mám v pláne stráviť ho milovaním sa s tebou, ale teraz už náležitým spôsobom.“
Náležitým spôsobom? Elizabeth dvihla pochybovačne obočie. „Máš na mysli, že to vieš robiť lepšie?“
            Šibalsky sa usmial, ako ju niesol chodbou a kopnutím otvoril dvere do kajuty, kde sa predtým kúpal. „Oveľa.“
            Smiali sa spolu, keď sa dvere za nimi zavreli. Elizabeth mu dovolila vziať ju do postele. Dala mu svoje telo toľkokrát koľkokrát chcel, robila s ním veci, ktoré ešte so žiadnym iným mužom nerobila, a pravdepodobne už znova ani nebude. Vzala si všetko, čo jej ponúkol a dala mu všetko, čo mala.
Dokonca aj jej srdce.
„Chcem ťa znova vidieť,“ povedal jej neskôr, keď sa pripravovali na pristanie v doku.
Elizabethino srdce zamrzlo. Či už radosťou alebo zdesením, to nevedela. „Musím čoskoro znova odísť.“
            Chytil jej tvár do dlaní a usmieval sa, aj keď ona sa na neho na oplátku mračila. „Chcem ťa znova vidieť. Stretnime sa zajtra.“
            To nebolo múdre. Pri svojej práci si nemohla dovoliť . . . „Kde?“
            „Hotel Pultney,“ povedal. „Uvidíme, kam to povedie.“
            Elizabeth prikývla. „V poriadku. Stretneme sa tam.“ A ako ju pobozkal na rozlúčku, dovolila si snívať, že vlastne už to niekam začalo viesť.

7 komentářů:

  1. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem za preklad.

    OdpovědětVymazat
  3. Skvělé, děkuji za další část kapitoly.

    OdpovědětVymazat
  4. Vďaka za pokračovanie.

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za překlad! ;-)
    D.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za celou kapitolu.

    OdpovědětVymazat