pondělí 16. prosince 2013

Santa, Baby - Kapitola 6




Žiadne dvíhanie ťažkých bremien. Nebolo to to, čo Celeste sľúbila, keď ho obalamutila, aby vzal túto prácu? Potom prečo strávil posledných päť hodín – s dvadsať minútovou prestávkou na pizzu na obed – vláčením doslova ton školského zariadenia zo spoločenskej miestnosti Augustinho domu von k radu prenajatých popolníc na parkovisku? V štyridsať stupňovom počasí.
Nie že by vadil občasný závan studeného vzduchu, ktorého bolo dosť. Držali teplo pekne vysoko v budove a bola to brutálna robota vláčiť všetky tie sračky von. Dokonca sa vyzliekol, keď  bol len v tričku a džínsach, pretože bol presiaknutý potom ešte pred poludním.
Vlečúc ďalšiu polámanú školskú lavicu k poloprázdnemu kontajneru, Jack sa zhlboka nadýchol, zdvihol ju nad hlavu a vhodil ju hlboko do koša, kde s rachotom pristála.
Na spiatočnej ceste podržal dvere otvorené Chantalinmu bratovi Calvinov, hasičovi z New York City, ktorý mal obitú starú knižnicu, veľký kus, balansujúcu na jeho svalnatých ramenách. Boli tam dva tucty ľudí, ktorí tam dnes vonku pomáhali – personál Augustinho domu a väčšina mamičiek s deťmi, ktoré tam žili – ale Calvin a Jack boli medzi všetkou tou malou hŕstkou mužov, ktorí si nechali rozkazovať.
„Hej, chlape,“ dychčal Calvin cestou ku kontajneru, „vieš, ako kuriatka stále vravia, že sú tak chytré a my sme tak hlúpi? Myslíš, že majú pravdu?“
„Silné paže a slabé mysle,“ povedal Jack s úškrnom, keď mieril späť dovnútra, „to sme my.“
Rozsiahla, linoleom potiahnutá, spoločenská miestnosť s knihami, končiace javisko so závesom na jednom konci a kuchyňou na druhom konci, hučala aktivitou, ako už celý deň. Teraz, keď už väčšina trosiek bola preč a použiteľný nábytok strčili po obvode miestnosti, bolo na čase vybrať metly, mopy a vedrá. Zajtra budú zdobiť na utorkovú párty, na ktoré sa deti, najmä tie mladšie, tešili s takmer šialeným očakávaním.
Otvorenými dverami do kuchyne na konci miestnosti sledoval Jack Kat, ako drhne veľký oceľový stôl so špongiou. Pôsobila ako sedemnástka v tej jej vyblednutej mikine Bryn Mawr a džínsoch, s vlasmi v lajdáckom cope a s rukami navlečenými v jasnožltých gumených rukaviciach. Čistila a dezinfikovala tú kuchyňu celý deň v rámci príprav na utorkovú slávnostnú večeru, hoci jej pokrok brzdil sprievod zamestnancov, dobrovoľníkov a vykladačov, z ktorých každý jeden mal nejaký problém, ktorý len ona mohla vyriešiť, nejaké rozhodnutie, ktoré len ona mohla vykonať, nejakú kontrolu, ktorú len ona mohla odškrtnúť,  nejaký papier, ktorý len ona mohla podpísať. Bolo to veľa zodpovednosti na jedného človeka. Jack obdivoval jej kľud, aj keď začínala vyzerať postrapkaná na koncoch.
Ťahajúc pracovnú rukavicu dole z ľavej ruky, Jack skontroloval hodinky. Len sotva dve hodiny. Dal tomu len pár minút, aby sa uistil.
„Hej, Jack!“
Zvolala Chantal, keď prešla preplnenou miestnosťou do kuchyne. „Tie stoličky ešte stále treba vyniesť von.“ Ukázala smerom ku kôpke popraskaných stoličiek.
„Rozkaz, madam!“
Zasalutoval Jack veselo, ako Chantal prevrátila očami. „A ešte raz, madam!“
Dvakrát zívol, zatiaľ čo skladal stoličky na seba, aby ich zdvihol ako celok. Skoro svitalo, keď konečne v noci zaspal, po hodinách ležania v tme, kedy zápasil so svojou situáciou.
Správa, ktorú mu Celestu zanechala na odkazovači – máte trinásť dní na to, aby sme, povedzme, uzavreli dohodu – slúžila ako krutá, ale nevyhnutná pripomienka jeho skutočného účelu pestovania vzťahu s Katherine Pealovou. Vykonštruoval ich prvé stretnutie, klamal jej do tváre, očaril ju svojím spôsobom o jej ochrane – to všetko pre päťdesiat tisíc babiek.
Bolo to dosť nehanebné. Čo, dopekla, si minulú noc myslel, keď pracoval na prepracovaní bezpečnostného systému pre ňu? Nemyslel. Tak ľahko spadol do svojej krycej roly – tak žalostne túžil byť nielen s ňou, ale byť tým, kým si myslela, že je – že tým všetkým bol, až zabudol, kto v skutočnosti bol: oportunistický PI, ktorý by spravil čokoľvek pre babky.
A  ach, Bože, skoro ju pobozkal. Nie kvôli práci – to bol ten problém – ale pretože zabudol na prácu. Zabudol, že ju má klamať a začal premýšľať, že možno sa zamiloval do –
„Dokelu,“ zavrčal, keď zdvihol hromadu stoličiek a zamieril von. „Dokelu, dokelu, dokelu, dokelu, dokelu.“
Bola škoda, že bol Jack minulú noc tak dlho hore. Nebol zvyknutý cítiť sa ako veľký balík sračiek, a ani trochu sa mu to nepáčilo. Ale jeho dlhá noc kajúcnej nespavosti mu dala príležitosť k premýšľaniu nad svojou situáciou a vytváraniu plánu na oslobodenie Kat z Prestonovych pazúrov, ktorým by mohol splatiť kúsok svojej niekdajšej bezúhonnosti – alebo by aspoň nemal chorý pocit hanby, ktorá ho trápila celý týždeň.
Jediná múdra vec, ktorú spravil minulú noc, pomyslel si, bola, keď otvoril dvere svojim bremenom a vyšiel von, nadýchol sa studeného vzduchu a premýšľal o tom, ako dostať toho potkana Prestona mimo hru, alebo sa o to pokúsiť. Kat musí zistiť, že je ženatý. Jackov zmysel pre slušnosť a spravodlivosť – skrytý, ale bol tam – si to dožadoval a hoci správa by ju šokovala, bolo by to pre jej vlastné dobro.
Buchnutím doložil kopu stoličiek vedľa najprázdnejšieho kontajnera, Jack k nim pristúpil a hádzal ich jednu po druhej.
Nie že by bol horlivý vyhodiť svoje prestrojenie k dosiahnutiu tohto cieľa; šanca, že Kat odhalí jeho vlastnú totožnosť, mu sťahovala žalúdok. Ale okolo troch hodín nadránom, Jack vymyslel spôsob, ako jej oznámiť tú novinu tak, že ho nechá úplne v suchu.
Teraz vykonať ten plán. Ukončí veci s Prestonom, keď to zistí. A urobí to bez toho, aby ju musel Jack zvádzať, či už fyzicky alebo psychicky, čo mu umožňuje, aby si zachoval štipku hrdosti v tejto kalnej špine.
Čo potom? Premýšľal, keď sa vrátil s prázdnymi rukami do spoločenskej miestnosti. Správnou vecou by bolo potom od nej odísť preč. Ináč len mohol predlžovať domnienku, že je len nejaký prívetivý bezpečnostný poradca, ktorý ju zachránil z prepadnutia ... len aby sa do nej zamiloval, tvrdo, ako náhle by ju spoznal.
Dobre, tá posledná časť nebola lož, ale bola to jediná vec, ktorú o ňom vedela, že nebol. Ako by sa mohol usilovať o vzťah s ňou za takýchto okolností?
Zavrhol to. Bolo to zlé.
A potom tu bolo tých päťdesiat tisíc, ktoré by boli jeho jedine vtedy, keď by Kat odkopla Prestona. Správne by bolo  skoncovať s týmto, a tým pádom oslobodiť svoje svedomie zo zovretia korálových ostrých pazúrov Celeste Worthovej. Mal na to morálnu silu? Včera v noci sa rozhodol, že áno, a spomínal všetky plány, ktoré urobil pre peniaze. Ale Grady, ktorý mu telefonoval dnes ráno kvôli informáciám – tiež dobrá vec, lebo Jack by zaspal na tento koncert – ho vehementne prehovoril proti skoncovaním s týmto. Koniec koncov, Grady si to odôvodnil, že Jack zachráni Kat od Prestona bez toho, aby na to použil sám seba, a tým v podstate vykoná dobrý skutok. Snáď si nezaslúži nejakú odmenu?
Len mi sľúb, že o tom budeš premýšľať, prosil ho Grady.
Jack, v priebehu utekania z domu neosprchovaný a neoholený, to sľúbil.
Zložil si rukavice a pozrel sa znovu na hodinky: 14:09.
Najvyšší čas. Rozhliadol sa, kde pohodil svoju bundu, vylovil z nej svoj telefón a poskladaný papierik, ktorý si vytlačil z internetu okolo štvrtej ráno.
Keď vstúpil do kuchyne, našiel Kat hovoriť so statným chlapom v kombinéze, ktorý mal meno Gus Hamm vyšité na hrudi, opieral sa o ručný vozík naložený krabicami označenými „Mladé morčacie“ a zavrtel hlavou. Chantal, sledujúca z rohu, zachytila Jackov pohľad, hľadel k nebu.
„Pozrite sa, pani,“ povedal Gus, keď zdvihol krabicu z vozíka a buchol ju na stôl, „objednali ste si ich, tak ich aj máte.“
„Ale ja vám hovorím, že ste ich nemali doniesť dnes.“ Kat si stiahla gumené rukavice. „Konkrétne som povedala na zajtra. Chladničky ešte ani nie sú zapnuté a sú špinavé. Nemám miesto, kde by som ich dala.“
„Vonku je zima.“ Gus vyložil ďalšiu krabicu. „Držte ich tam.“
„Aby ich mohol každý pes v okolí roztrhať?“
„To nie je môj problém“
„Nie, to ja som tvoj problém.“ Jack zastrčil mobil a výtlačok do svojho zadného vrecka, ako tak vykročil vpred a uvoľnil si ruky. „A ver mi,“ povedal a postavil sa medzi Kat a Gusa, takže mal mužovu plnú pozornosť. „Som problém, ktorý nepotrebuješ.“
„To si myslíš?“ Gus sa uškrnul, ale nepríjemným spôsobom, ktorým prešiel Jackovu postavu v potom presiaknutom tričku, poťažkal si päste stočené po stranách a odsunul ho bokom.
„Upokoj sa, Tarzan, len som sa s ňou rozprával.“
„Potom ti nebude vadiť, keď sa tie moriaky naložia späť na vozík a privezieš ich sem zajtra, povedzme okolo ... ?“ Obrátil sa na Kat.
„Uhm ... niekedy ráno?“
Jack povedal, „Budú sem do dvanástej, pán Hamm. Ináč ťa budem musieť ísť pohľadať a ja som mrzutý, keď sa mi nevyhovie.“
„Iste, bez problému,“ povedal Gus s búriacou sa nenútenosťou. Trvalo mu asi dvadsať sekúnd, kým naložil moriaky a dal sa na rýchly ústup.
Chantal nízko a výrazne zapískala.
„Kto je tu muž?“
Dala Jackovi hravú ranu po pleci, potom sa zastavila otestovať pevnosť jeho bicepsu.
„Kat, zlatko, pozri sa na toto. To je to, čo máš na mužovi cítiť.“
„Beriem ťa za slovo,“ povedala Kat so slabo zafarbenými lícami na ružovo.
„Sakra, Jack. Nevedela som, že bude také užitočné mať ťa v blízkosti. Keby si vedel vyriešiť všetky moje problémy takýmto spôsobom. Dnes je to jedna vec za druhou.“
„Keď už o tom hovoríme...“ Chantal vyzerala mrzuto. „Prepáč, že ti pridávam starosti, zlatko, ale Calvin chcel, aby som ti povedala, že nebude schopný –“
„Nepočujem ťa!“ Kat si zakryla uši rukami.
„Je mi to ľúto, Kat.“
Potľapkala Chantal svoju priateľku po ramene. „Proste zistil, že musí pracovať na Vianoce na plné obrátky.“
Kat sa unavene zosunula na stoličku.
„Skvelé. Teraz, ako vrchol tohto všetkého, nemáme Santu. Deti budú zdrvené.“
„Nájdem niekoho iného,“ sľúbila Chantal.
„Niekoho, kto bude ochotný vzdať sa svojho vianočného rána v tak krátkom čase?“ Spýtala sa Kat. „Mala si dosť ťažké presvedčiť na to Calvina.“
Chantal sa rozžiarila.
„Hej, možno Jack by to spravil. Nevadilo by ti vzdať sa svojho vianočného rána, že, Jack? Vianoce pre teba nič neznamenajú.“
„Čo je presne dôvod, prečo by to nemal robiť,“ poznamenala Kat. „Aj keby sme ho prehovorili, aby si obliekol kostým.“
„Čím budem viac než šťastný to spraviť,“ povedal Jack veselo, „keď peklo zamrzne. Ale vlastne možno poznám niekoho, kto by to spravil – môj synovec. On miluje Vianoce.“
Jack sa v duchu nakopal, ako náhle tie slová vyšli z jeho úst. Grady schmatol Kat kabelku len pred týždňom. Spoznala by ho ... jedine, že by mal bradu, že? A klobúk. Mohol sa z toho vyvliecť, rozhodol sa Jack, na tak dlho, ako držal pomerne nízky profil.
„Je zvyknutý jednať s deťmi?“ Spýtala sa Kat.
„Je O´Leary,“ povedal Jack s úškrnom. „Je tam deväť detí v jeho najbližšom rodinnom kruhu. A je do nich blázon.“
„To znie ako plán,“ povedala Chantal a zamierila k dverám. „Bude potrebovať kostým, ktorý sme si prenajali. Môžeš ho vziať so sebou, keď dnes budeš odchádzať.“
Kuchyňa sa zdala byť menšia, keď Chantal odišla a Jack sa ocitol sám s Kat.
„Pekne náročná úloha, že?“ spýtal sa, keď vytiahol výtlačok z vrecka a rozložil ho. „Spraviť túto párty mimo krajiny?“
„Dalo by sa to tak povedať,“ zamrmlala a zaborila si tvár do dlaní.
„Si v poriadku?“
„Áno, som, len ...“ Kat odkryla tvár. „Mám pocit, že som neurobila nič, len hasila jeden požiar za druhým celý deň. Som tak blízko k...“ Pretiahla ruky v nebezpečnom geste.
„To vážne? Vždy vyzeráš tak ... vyrovnane.“
„Hej, môj doktor hovorí, že budem mať z toho nahromadeného stresu žalúdočné vredy. Čo je to?“ spýtala sa a kývla smerom k výtlačku.
„Um ... oh.“ Možno to nebol tak dobrý nápad, po tom všetkom, aspoň nie teraz. „Nič,“ povedal a začal ho znova skladať.
„Má to niečo spoločné s Aspenom,“ povedala. „Čo je to?“
Rozložil ho a podal jej ho. „Je to webová stránka na hotel menom Inn v Aspene. Trochu som v noci surfoval. Je to jediné možné ubytovanie na Buttermilk pohorí, kde sa môžeš lyžovať tam aj von.“
Zvraštila obočie, keď sa na neho pozrela. „Nechápem to. Prečo si –“
„Je tam ich telefónne číslo,“ povedal a ukázal. Samozrejme, mal to po celú dobu, ale to jej mohol len ťažko povedať. „Môžeš zavolať Prestonovi hneď.“
„Prečo chceš, aby som –“
„Lebo sa ho na rovinu môžeš spýtať, či je ženatý.“
Zastonala. „Jack...“
Pristúpil bližšie, zjemnil svoj hlas. „Povedz mi, premýšľala si, že možno nie som v poriadku. Povedz mi, že si nemala žiadne pochybnosti.“
„Ale ak je to, čo si myslíš, pravda – a ja si to nemyslím – nemohol by mi proste klamať?“
„Počúvaj veľavravné pauzy, alebo akékoľvek napätie v jeho hlase. Uvidíš, či bude okolo otázky tancovať, alebo proste vyjde a poprie to. Dávaj pozor a budeš vedieť hneď, či klame.“
Pozerala sa na výtlačok.
Vytiahol mobil a podal jej ho.
Vzala si ho. „Keď budem spokojná s jeho odpoveďou, necháš už túto záležitosť na pokoji. Platí?“
„Platí.“
Kat vytočila číslo a držala telefón pri uchu. Jack počul, ako to na druhom konci zvoní, vytvárajúc šialený zvuk celý čas, čo mohol načúvať. Odpovedal stlmený ženský hlas: „Inn v Aspene. Kde vás môžem prepojiť?“
Kat povedala: „Izba Prestona Wortha, poprosím.“ S pohľadom na Jackovi podala: „Asi tam ani nebude.“
Nie, ale Celeste áno. Jack ustúpil a skrížil si ruky na prsiach a odolával nutkaniu schmatnúť jej telefón z ruky.
Odpovedalo to po prvom zvolení. „Haló?“ Celeste musela čakať pri telefóne.
Kat zažmurkala. „Uhm ... myslím, že mám asi nesprávnu izbu. Hľadám Prestona Wortha.“
„Som jeho manželka. Ak je tam masér, tak je na ceste k vám.“
Kat na chvíľu hľadela neprítomne: „Prepáčte. Povedali ste ... že ste jeho ...“
„Jeho manželka. Celeste Worthová.“ Ozvala sa zlovestná pauza. „Kto je tam?“
Kat otvorila ústa, aby prehovorila, ale nevyšla z nej ani hláska. Zbledla.
Celestin hlas stvrdol. „Ja viem, kto ste, slečna Pealová. Preston to mal vážne vedieť lepšie než vám dať toto číslo.“
„Ja ... on ...“
„Užite si tie diamantové náušnice, pretože je to posledná vec, ktorú od neho dostanete v malej zamatovej krabičke. Pod tým všetkým, ste len ďalšou drahou sukou. Nie ste jeho prvá a som si istá, že nebudete ani jeho posledná.“
Click.
„Kat?“ povedal Jack ticho a zdvihol jej telefón z ruky.
Ďalej neprítomne hľadela do diaľky. Jej oči boli lesklé, príliš lesklé. Výtlačok mala zovretý v dlani.
„Ach, Kat, je mi to ľúto. Ja ...“ Položil ruku na jej rameno.
Strhla sa pri jeho dotyku a vyskočila z lavice. „Musím sa odtiaľto vypadnúť.“
Šiel za ňou, keď schmatla kabát z ďalšej stoličky a mierila k zadným dverám. „Pôjdem s –“
„Nie, radšej by si nemal,“ povedala s trasúcim hlasom, keď otvorila dvere. „Potrebujem len trošku čerstvého vzduchu. Za desať minúť som späť.“
Ale, samozrejme, neprišla.


6 komentářů: