pátek 13. prosince 2013

Vánoční šaráda - Kapitola 2




Moje druhé slovo sa vyskytuje všade. Boh ho vložil do srdca každého z nás.
Kvôli tomu  sa viedli vojny a ríše sa otriasali.
Ale žiadna armáda na svete nie je dosť silná, aby si to nárokovala.
Pretože aj keď nám môže byť dané, nikdy nemôže byť vzaté.

 

LONDÝN, DECEMBER 1815

 

            „Garrette? Čo sa deje?“
            Zdvihol hlavu, aby sa stretol so starostlivým pohľadom svojej snúbenice a prinútil sa k úsmevu. Boli v jedálni hotela Pultney a dávali si pokojnú večeru bez rodiny a služobníctva. Mohol to byť príjemný večer, ale ona sa rozhodla prísť sem a Garrette nepovažoval nič vo svojom okolí za príjemné.
            „To nič nie je, Caroline. Len som premýšľal.“ Premýšľal, to áno. Myslel na ženu, ktorá pred ôsmimi mesiacmi súhlasila, že sa tu s ním stretne a nikdy sa neukázala. Od tej noci o nej často premýšľal – niekedy s hnevom, ale oveľa častejšie iba so smútkom. A keď čelil Napoleónovej armáde pri Waterloo, bola to myšlienka na ňu, čo ho udržalo nažive.
 Caroline sa pokojne usmiala. „Dúfam, že to nie je nič vážne.“
            „Nie,“ zaklamal Garrette a k perám si zdvihol pohár. „Vôbec.“ Som iba posadnutý ženou, ktorá mi zachránila život, potom zachránila moju dušu a opustila ma. Prepáč mi, zlatko, ale nešiel som k Waterloo, aby som ochraňoval teba. Bol som hľadať ju.
            Bola to pravda. Dokonca sa ani nemohol prinútiť cítiť sa kvôli tomu previnilo. Keď sa neukázala na ich dohodnutom stretnutí, Garrette prečesal celý Londýn – a ministerstvo vnútra – hľadajúc svoju tajomnú “pani Vailovú,“ ale zistil iba to, že znova odcestovala na kontinent.        Sezóna sa práve začala a nemohol odísť bez toho, aby nevidel svoju sestru, ale čo osud nechcel, stretol aj Caroline. Každý očakával, že sa vezmú, keď už je späť doma, ale nemohol sa prinútiť ju teraz požiadať o ruku – nie keď ona bola niekde tam vonku. Tak odišiel bojovať do vojny, ale nevrátil sa s ničím iným ako s dierou v ramene a ešte s jednou väčšou v srdci. Dokonca ani len nevedel, či je ešte stále nažive. Ministerstvo mu odmietlo čokoľvek povedať.
            Vrátil sa ako hrdina, ktorý čelil Napoleónovej armáde, a teraz opäť zastával svoju úlohu vikomta. S návratom do jeho predošlého života prišla aj predošlá zodpovednosť.  Všetci tvrdili, že sa musí oženiť. Tvrdilii, že potrebuje dediča.Tvrdili, ako túžobne ho Caroline  čakala. Tak ju požiadal o ruku, dievča, ktoré mu bolo vždy viac priateľka, ako milenka, a ona súhlasila.
            A teraz sedel za stolom oproti nej, pozoroval nepokojné chvenie v jej pohľade a cítil sa kvôli tomu mizerne. Mizerne, pretože túžil, aby jej oči mali farbu sherry a nie letnej oblohy, a aby mala čierne vlasy miesto blonďavých.
            „Rozhodol som sa, že na Vianoce pôjdem do Devonu,“ poznamenal, keď mu čašník znova dopĺňal pohár. „Regina už dávnejšie chcela, aby som ju navštívil. Myslím si, že toto by mohla byť perfektná príležitosť.“
            Caroline sa usmiala. Usmievala sa vždy, nech už povedal čokoľvek. Nemohol si spomenúť, že by ju niekedy videl mračiť sa. Nikdy nevidel, že by jej oči stmavli vášňou. A určite by mu nikdy do ucha nešepkala sexy slovíčka, zatiaľ čo by si ju bral na starom, rozkývanom stole.
            „Myslím, že to je rozkošný nápad. Deti sa potešia, keď budú môcť byť so svojím strýkom – vojnovým hrdinom.“
            Garrette sa usmial pri spomienke na svoju neter a synovca. Bolo to už dlho, čo s nimi strávil trochu viac času a Vianoce boli vždy jedno z jeho najobľúbenejších období v roku.
            „Takže, že máš pravdu,  mal by si stráviť Vianoce s Reginou. Bude to lepšie ako stráviť ich sám v Londýne.“
            „Nebol by som sám,“ pripomenul jej. „ Je tu predsa tvoja rodina.“
            Niečo sa jej zračilo v pohľade. Bola to panika? Nezmysel. Kvôli čomu by musela panikáriť? Ale vyzerala nervózne . . .
            „Ale byť cez Vianoce s mojou rodinou nie je to isté ako tráviť ich so svojou vlastnou,“ odpovedala. „Okrem toho, tento rok sme sa rozhodli, že pôjdeme do Cornwallu. Kedy chceš odísť?“
            „Pozajtra.“
            Bola to iba jeho predstavivosť alebo sa jej ten večný úsmev rozžiaril o trošku viac?  Chcela sa ho zbaviť? Nie, tak to určite nemohlo byť. Prijala jeho žiadosť o ruku. Určite by ju odmietla, ak by neočakávala, že sa za neho raz vydá, tak ako aj všetci ostatní očakávali, že ju požiada o ruku.
            „Odovzdáš Regine moje vrúcne pozdravy, všakže?“ Caroline si odpila z vína. „Chýba mi, keď teraz chodí do mesta len zriedka.“
            Jeho mladšia sestra Regina a Caroline chodili spolu do školy, vďaka tomu ju Garrette aj spoznal. Posledných pár mesiacov uvažoval, aký by bol jeho život, ak by Regina nikdy nebola pozvala svoju priateľku na návštevu do Devonshiru.
            Pravdepodobne by bol teraz zasnúbený s niekým iným, premýšľal, zatiaľ čo hovoril Caroline, že bude šťastný, ak bude môcť odovzdať jej odkaz sestre. Ale aj tak by to pravdepodobne nebola tá žena, po ktorej túžil.
            Potom, čo vzal Caroline späť do domu jej rodiny v Mayfair, prikázal Garrette svojmu kočišovi, aby ho vzal do prístavu. Nebolo to to najbezpečnejšie miesto pre muža jeho postavenia, oblečeného v čiernom drahom obleku, ale Garrette nepochyboval, že by sa dokázal ubrániť, ak by to bolo potrebné. Takisto ako si bol istý čepeľou ukrytou v jeho vychádzkovej palici.
            V tesnej blízkosti vody bolo chladno, ale Garrette iba uvítal pocit mrazivého vzduchu na svojej tvári, dokonca aj keď mu pomaly začal mrznúť nos. Modrobiele svetlo mesiaca žiarilo na chodník, ktorý bol miestami pokrytý ľadom, a uľahčovalo mu skúmať mená napísané po stranách lodí, ktoré tu kotvili. Túto cestu podnikal dvakrát do týždňa, raz cez deň a raz v noci. A zakaždým, keď kráčal tou istou cestou, hľadal znamenie. A zakaždým bol sklamaný.
            Čoskoro bude musieť prestať s týmto nezmyslom. Už veľmi skoro bude ženatý muž, a aj keď nebude svoju manželku ľúbiť tak, ako Reginu miluje jej manžel, bude ju rešpektovať a ctiť si ju, ako si zaslúži. A preto sa bude musieť vzdať tejto absurdnej posadnutosti ženou, o ktorej dokonca ani nevedel, aké je jej krstné meno. Mal to vzdať už dávno, ale nemohol sa prinútiť. Nemohol stráviť zvyšok svojho života a nevedieť . . .
            Dobrý Bože.
            Zdvihol palicu a s trasúcimi nohami sa rozbehol k malej lodi pohupujúcej sa na vlnách pred ním. Zabudol sledovať, kam stúpa a na zľadovatenom chodníku stratil rovnováhu, pričom padol na jedno koleno.
            Sotva to pocítil. Ako náhle znova stál na oboch nohách, pokračoval k lodi; teraz už pomalšie, pretože koleno mu nedovoľovalo sa hýbať tak rýchlo, ako by chcel. Jediné čo dokázal, bolo rýchlo krívať. Napriek tomu ho to dostalo dostatočne blízko, aby videl, že ho oči neklamali.
            Tam, sediac trúfalo a nádherne  na hladine, bola The Vail of Tears. Bola to tá loď, čo ho pred všetkými tými mesiacmi priviezla späť z Francúzska. Bola to tá loď, ktorú odvtedy hľadal. Bola to tá jej.
            Srdce mu búšilo a Garrett krivkal po mostíku tak rýchlo, ako mu to koleno dovoľovalo. „Haló,“ zvolal. „Haló?“ Opieral sa o palicu a hľadel na schody vedúce dole.
            Na ich vrchu stretol statného muža s lampášom. „Ej ha! Co všecok ten hurhaj tu?“ Potom ako uvidel Garrettov vzhľad, jeho výraz sa trochu uvoľnil. „Cožpak móžem pre vás spraviť?“
            „Hľadám majiteľa tejto lode“ informoval ho Garrette, odolávajúc nutkaniu odtlačiť toho muža z cesty a pretlačiť sa popri ňom do kajuty v podpalubí.
            Muž sa nafúkol ako páv obklopený kŕdľom sliepok. „Dívate se naň.“
            Zdesenie zasiahlo Garretta ako kopanec do brucha. „Ako dlho už vlastníte toto plavidlo?“
            Muž si škriabal bradu, kým premýšľal. Garrette zovrel rukoväť svojej vychádzkovej palice. Asi zabije toho veľkého chmuľa, ak  mu čoskoro neodpovie!
            „Asi tak štyri, päť mesiacov. Bolo leto, keď som ju kupoval.“ Uškrnul sa. „Neni to krasavica?“
            „Určite je,“ precedil Garrette cez zaťaté zuby. „Viete, kde by som mohol nájsť predchádzajúcu majiteľku?“
Muž pokrútil hlavou. „Kúpil sem ju od chlápka, kerý vravel, že jeho pani ju už nebude víc potrebovať.“ Prižmúril oči. „Šecko bolo legálne, šéfe. Mám lajstra, čo to dokazujú.“
            Garrette pokrútil hlavou pod ťarchou porážky a podarilo sa mu mierne na muža usmiať. „Nespochybňujem legálnosť vášho vlastníctva, dobrý muž. Nepovedal vám náhodou ten džentlmen, prečo jeho pani už nebude viac potrebovať The Vail of Tears?“
            „Nie, pane. On o ní nehovoril vóbec.“
            Takže nakoniec by mohla byť aj mŕtva. Stále dúfal, že po Waterloo skoncovala so špionážou, a táto informácia neznela tak, aby sa cítil pokojnejšie. Mohla byť nažive, ale ministerstvo mu určite o nej nedá žiadne informácie a kľudne mohla byť aj v inej krajine.
            „Ospravedlňujem sa, že som vás rušil,“ povedal, hlas mal hrubý a prázdny. „Ďakujem za váš čas.“
            Dokríval späť do doku, náhle si uvedomujúc pulzujúcu bolesť v kolene. Našťastie, kočiš si všimol jeho šialený beh k Vail a čakal neďaleko na jeho návrat.
„Kam, pane?“ pýtal sa muž, zatiaľ čo sa Garrette škriabal do koča.
            „Domov,“ odpovedal mu Garrette, zrazu mal telo rovnako unavené ako dušu. „Do Devonu odchádzam predsa len zajtra ráno. Budú kone pripravené na ôsmu?“
            Musel vypadnúť z Londýna.

            „Eliza! Som tak rada, že si sa k nám mohla pripojiť!“
            Elizabeth objala svoju priateľku Reginu, ktorá voňala jazmínom a spokojne sa usmiala. „Ďakujem, že si ma pozvala.“
            „Oh, nezniesla som pocit, že stráviš Vianoce sama!“ zvolala jej priateľka, pričom ju pustila z objatia. „Jednoducho to nie je správne. Človek má byť s ľuďmi, ktorí ho milujú.“
            Elizabeth si bohužiaľ uvedomila, že takýchto ľudí má vo svojom živote iba zopár. Jej vlastní rodičia boli už dávno preč a Thomasova rodina, aj keď bola milá, jej bola vždy pripomienkou toho, že ako manželka zlyhala.
            A potom tu bol on. Nemohla si pomôcť, ale uvažovala, čo bude robiť cez Vianoce. Pravdepodobne ich strávi v Londýne, obklopený všetkými jeho bohatými a titulovanými priateľmi. Možno sa oženil. Určite tam bolo veľa žien, ktoré by sa veľmi radi stali jeho vikontesou. Nebavila sa dokonca sama tou pochabou predstavou?
            Áno, celých päť sekúnd.
            V tú noc keď šla do hotela Pultney, aby sa  s ním stretla. Dokonca si aj obliekla svoje najlepšie šaty – boli už jednu alebo dve sezóny vyšlé z módy, keďže ženy  jej profesii nemali príliš veľa času, aby navštevovali krajčírky, ale určite budú dosť dobré pre jej pána Maxwella, špióna a vojaka.
            Ale jej pán Maxwell nebol vôbec iba obyčajný človek. Keď Elizabeth zostupovala z prenajatej bričky, zahliadla ho, ako vystupuje z koča – z prepychového koča so záprahom. A ako neuveriteľne vyzeral v jeho večernom oblečení! Hneď vedela, že je mimo jej ligu. Pozorovala ho, ako vstúpil do hotela a potom sa spýtala kočiša, kto je jeho pán.
„Vikomt Pread, madam,“ odpovedal.
            Vikomt! Elizabeth stála pred hotelom v jej zastaraných šatách a uvažovala, čo má spraviť. Netrvalo jej dlho rozhodnúť sa. Napriek tomu ako veľmi ju priťahoval, a aký veľký vplyv mal na jej život, vedela, že vikomti si neberú vdovy, ktoré bývali špiónkami – nie že by sa vôbec pohrávala s myšlienkou na svadbu s ním, ale teraz keď poznala jeho skutočnú totožnosť, všetko sa zmenilo.
            Podľa nej existoval iba jediný dôvod, prečo by muž v jeho postavení mohol chcieť ženu ako je ona, určite chcel, aby sa stala jeho milenkou. Bola dosť svetácka, aby to prijala. Ale jednoducho to nečakala od neho. A aj keď by to nebolo to, čo od nej chcel – dokonca ak by aj chcel niečo viac, Elizabeth nebola tak hlúpa, aby si myslela, že by to mohlo fungovať, nie po tom, čo bola tak naivná a verila, že to, čo sa medzi nimi stalo, bolo viac ako len sex.
            Nemohla sama sebe zabrániť v tom, aby k nemu nič necítila o nič viac, ako nebola schopná dať do poriadku manželstvo s Thomasom, a on bol iba špión, vojak. Určite by nemohla byť manželkou vikomta – muža, ktorý by chcel za manželku lady. Muža, ktorý by chcel dediča. Posledných päť rokov pred Thomasovou smrťou strávila Elizabeth väčšinu času učením sa, ako byť špión, učením sa ako byť čokoľvek, len nie lady. A ani raz nemala radosť, keď mala podozrenie, že by mohla byť tehotná. Nikdy nebola ženou, akú si Thomas zaslúžil.
            Nikdy by nebola tým, čo by si pán Max – vikomt Pread – zaslúžil. Nebol by spokojný s niekým ako ona, niekým, kto vo svojom živote nechcel vzrušenie a intrigy – niekým, kto chcel žiť radšej v mieri a pokoji po zvyšok svojho života. Myslel si, že bola záhadná, zvodná a preto ju chcel. Jediný pohľad na jej šaty, jediný pohľad do hĺbky jej srdca a vedel by, že ona nie je to, po čom túži.
            A presne v tom momente ako si to Elizabeth uvedomila, otočila sa a odkráčala z hotela Pultney. Nasledujúci deň išla na ministerstvo a dala im pokyny, aby neposkytli jej osobné informácie nikomu – nikomu – kto by ju hľadal. A potom opustila Anglicko tak rýchlo, ako to len bolo možné. Išla späť do vojny, robiť jedinú vec, ktorú vedela, že vie robiť dobre.
            Ale myslela na neho. Myslela naňho celé mesiace. A ešte stále myslí, najmä keď sa cíti slabá.
            Bola to jedna z tých slabých chvíl, po jej návrate z pevniny a z Waterloo, čo ju priviedla do Devonshiru, na pobrežie Exeteru, do malej dedinky, ktorú teraz nazývala domovom. Nemyslela si, že by to mohla byť tá istá dedinka, ktorú nazýval domovom aj vikomt Pread – nikdy nepočula, že by sa o ňom niekto zmienil. Nemohla zniesť predstavu, že by ho náhodou opäť stretla – ale bolo to tu dostatočne blízko na to, aby ho mohla takmer cítiť pri sebe a zdieľať krásu jeho domova.
            Prenajala si domček blízko pláže a predala dom, ktorý vlastnili s Thomasom v Londýne.  Zariadila si nový pohodlný život z úspor, ktoré si našetrila popri práci špiónky a z predaja domu. Dokonca si našla zopár priateľov. Najdrahšia z nich jej bola Regina Abbotová.
            „Dala by si si nejaký čaj, Eliza?“ spýtala sa jej priateľka, keď sa usadili v príjemnom teple dámskeho salónika.
            Reginin manžel bol členom parlamentu a mladší syn grófa, takže žili spôsobom, ktorý sa viac hodil ich postaveniu. Napodiv, Elizabeth sa nikdy necítila menejcennejšie ako jej priateľka. Regina ju vždy prinútila cítiť sa pohodlne.
            Jeden z dôvodov, prečo sa cítila pohodlne s “Reggie,“ ako ju volal jej manžel, bolo, že Regina nikdy nepoužívala ich tituly. Každý, kto jej bol dostatočne blízky, aby mohol byť jej priateľom, ju jednoducho oslovoval krstným menom. V jej dome nezáležalo na sociálnom postavení, a Elizabeth dokonca počas večierkov ani len nevedela, či ľudia, s ktorými sa rozprávala boli spoločensky nad ňou alebo pod. Bolo to výstredné správanie a bez pochybností by londýnska spoločnosť bola pobúrená, ale nezdalo sa, že by sa niekto niekedy sťažoval – aspoň nie podľa toho, čo vedela Eliza.
            V skutočnosti jej Regina niekoho pripomínala, ale nemohla prísť na to, koho. Nepoznala nikoho ďalšieho, kto by mal tak isto ako jej priateľka exotickú gaštanovú farbu vlasov a jasné zelené oči, ale stále tam bol ten pocit, ktorý vŕtal v jej mysli. Niekedy si takmer myslela, že jej Regina pripomína jeho. V závislosti na jej nálade, mohlo čokoľvek spôsobiť rovnaký efekt.
            „Ozval sa ti už brat?“ spýtala sa, zatiaľ čo jej Regina podávala šálku čaju. „Pripojí sa k nám na Vianoce?“
            „Ó, áno!“ Reginine oči sa rozžiarili pri zmienke o jej milovanom súrodencovi. Elizabeth toho nevedela veľa o bratovi svojej priateľky. Iba to, že sa volal Garrette, je to ten najlepší brat na svete a počas vojny bol zranený v bitke pri Waterloo. Ale Reginina tvár sa vždy rozžiarila tak jasne, kedykoľvek hovorila o svojom bratovi, že sa Elizabeth tešila, až sa jedného dňa stretne s týmto dokonalým bratom.
            “Očakávam, že taktiež dorazí v priebehu dneška. Nemôžem sa dočkať, až sa s ním stretneš. Koláč?“
            Nikdy neodmietnuc sladkosť, položila Elizabeth šálku na stôl a prijala poriadny kúsok ponúkanej dobroty s krémovou polevou.
            Prvé sústo vyvolalo povzdych číreho potešenia. „Bože, to je dobré.“
            „Garrettov najobľúbenejší,“ odpovedala Regina a vzala si taktiež jeden riadny kúsok. Zachichotala sa. „Dúfam, že z neho niečo zostane, kým dorazí.“
            Olízla si kúsok krémovej polevy z pier a zasmiala sa. „Som si istá, že pre neho kúsoček zachránime. Už sa na neho veľmi tešíš, nemám pravdu?“
            Regina na ňu hľadela, akoby si myslela, že odpoveď je zrejmá. „Samozrejme, že sa teším. Nevidela som ho od leta. A vtedy bola akurát sezóna a potom ohlásil svoje zasnúbenie s Caroline.
            „Hmm, takže pán dokonalý si našiel seberovnú. Podľa spôsobu, ako o ňom rozprávaš, som prekvapená, že taká žena vôbec existuje.
            Regina zamávala vidličkou vo vzduchu. „Jediná žena, ktorá sa aspoň približuje k tomu, aby bola perfektná pre môjho brata, si ty, drahá,“ odpovedala, pričom si ju doberala. „Ale Caroline je vzácne dievča a stane sa takou.“
            Elizabeth sa usmiala. Regina si ju neprestajne doberala tým, že sa jej snažila nájsť nového manžela. V skutočnosti, Regina vyhlásila, že pozná iba jediného muža, ktorý by zodpovedal Elizabethinim vysokým nárokom a to bol jej brat, šľachetný a ctihodný Garrette.
            „Som rád, že moja snúbenica má tvoj súhlas, sestrička.“
            Elizabethino srdce sa zastavilo pri zvuku toho nízkeho, drsného hlasu. Mrazivá horúčava jej prechádzala po tele. Nie. To nemôže byť pravda.
            „Garrette!“ vykríkla Regina a tanierik dopadol s rachotom na stôl ako vyskočila na nohy. Bežala naproti bratovi s náručou otvorenou dokorán.
            Elizabeth sedela zhrbená v kresle a takmer si ani neuvedomovala radostné hlasy za ňou. Ruky sa jej triasli, ako pomaly pokladala tanier a vidličku späť na stôl. Prosím, Bože, nech sa mýlim. Prosím.
            „Eliza,“ počula Reginin temperamentný hlas. „Poď sa stretnúť s mojim úžasným bratom, Garrettom.“
            Nohy sa jej triasli tak veľmi, že sa musela držať kresla po stranách, keď vstávala. Nebolo úniku, takže mu bude musieť čeliť. Mimo to, ešte stále existovala šanca, že sa mýli a nie je to on.
            „Ehm, tá tak často spomínaná Eliza,“ počula povedať Garretta ľahkým  škádliacim hlasom. Bože, ale znelo to ako on. „Bol som nedočkavý, kedy vás spoznám.“
            Postavila sa z kresla a otočila sa. Och, Bože.
            „Domnievam sa, milord, že už sme sa stretli.“

              * 


Garrette nebol schopný hovoriť a dokonca ani len dýchať. Mohol iba uprene hľadieť. Tie vlasy, tie oči, tie ústa. Bola to ona. O osem mesiacov neskôr, ale našiel ju, a na tom najneuveriteľnejšom mieste. Bola tu, na jedinom mieste, kam sa nepozrel – jediné miesto, ktoré ho stále volalo.
            Prečo tu bola? Nebolo to preto, aby sa s ním stretla– to mohol vyčítať z vydeseného výrazu jej tváre. Nebola šťastná, že ho vidí, ani trochu.
            „Vy dvaja sa poznáte?“ V Regininej tvári sa zračilo prekvapenie. „Aké zvláštne! Ako ste sa stretli?
            Garrettov pohľad sa upriamil na ženu stojacu strnulo pred ním. Vzplanul v ňom hnev. Po tým všetkým, čím si prešiel, kým sa ju snažil nájsť, bola priamo tu v Devonshire – v dome jeho vlastnej sestry! A teraz  bol zasnúbený s niekým iným a ona už pre neho bola navždy stratená.
            „Pani Vailová je žena, o ktorej som ti rozprával, Reggie.“ Zlaté oči sa jej rozšírili, čo prezradilo, ako veľmi jej o nej rozprával. Hľadel na ňu, trpký úsmev mu skrivil pery. „Vieš, tá žena, čo ma zachránila.“
            Regina sa otočila čelom k svojej priateľke. „Ty si špiónka?“ Spôsob, akým to povedala znel podivuhodne nemravne. „Och, Eliza, prečo si mi nepovedala, že poznáš Garretta?“
            „Nevedela som, že ho poznám,“ odpovedala Eliza – meno, ktoré sa jej vôbec nehodilo, a prestala sa dívať na jeho sestru. „Poznala som ho iba ako pána Maxwella.“
            „Dokonca sme ani len nepoznali naše krstné mená,“ pridal Garrette na jej obranu, čudujúc sa, prečo by sa mal starať, či sa cíti zúfalo.
            Očividne to nebolo dobre, že sa na neho pozerala s pohľadom naplneným hnevom a nedôverou. „Alebo tituly, keď na to príde.“
            Garrettovi sa rozšírili oči. Hnevá sa, pretože má titul? Srdce v hrudi sa mu zastavilo. Alebo sa hnevá, pretože to nevedela? Bola by sa ukázala na tom stretnutí, ak by vedela, kto naozaj je?
            Nechcel veriť, že je schopná takého správania, ale faktom zostáva, že je na neho naštvaná, a pre zmilovanie, nemal ani len tušenie prečo. Koniec koncov, bol to on, kto na ňu čakal v hoteli tri hodiny. On bol ten, kto vyzeral ako idiot, keď sedel sám pri stole s neotvorenou fľašou šampanského a tuctom ruží.
            „Nie,“ povedal, prekvapený ako chladne znel jeho vlastný hlas. „Naozaj sme sa vôbec nepoznali.“
            Nadvihla bradu. „A ako sa má váš priateľ? Pán Willis, zotavil sa?“
            Garrette sa na ňu stále díval a odpovedal rovnako ľadovým tónom. „Má sa celkom dobre, ďakujem.“
            Kútikom oka videl sestru, ako pohľadom prechádza z jedného na druhého. Reggie nebol hlúpa, vedela, že tu  o niečo ide.
            „Ehm, nuž . . .“ Regina si odkašľala. „Myslím, že pôjdem skontrolovať večeru a nechám vás dvoch osamote, aby ste sa mohli spoznať o niečo lepšie.“
            Z toho mála čo Garrette kútikom oka zazrel, prakticky z miestnosti vybehla. Ani on a ani Eliza sa neotočili, aby sledovali ako odchádza. Ani jeden z nich neprehovoril, dokým sa dvere znova nezavreli.
            Garrette spravil prvý krok, doslovne aj obrazne. „Nikdy by som o tebe nerozmýšľal ako o Elize,“ poznamenal a spravil ďalší krok smerom k nej.
            „V skutočnosti je to Elizabeth,“ odpovedala. Neustúpila, ale s uspokojeným zaznamenal, že zviera operadlo kresla tak silno, až jej zbeleli kĺby.
            Urobil ďalší krok. „Prečo si v tú noc neprišla?“
            Elizabeth – kráľovské meno, ktoré sa k nej hodilo – stuhla. „Prečo si mi nepovedal, že si vikomt?“
            „Bol by v tom rozdiel?“ Nebol si istý, že chce vedieť odpoveď.
            Oči jej vzplanuli hnevom. „Vieš, že by bol!“
            Zovrelo mu žalúdok. „Kedy? Na lodi, alebo potom?“
            Začervenala sa. Červeň sa jej rozliala po inak bledých lícach. „Oboje. Ani jedno. Bola by som . . . nebola by som . . . ak by som to bola vedela.
            Garrette teraz stál priamo pred ňou. Dosť blízko na to, aby mohol cítiť jej parfum – voňala kvetinami, rovnakými, čo mala na podväzkoch v tú noc.
            „Nebola by si čo?“ doberal si ju, hľadiac pritom na medzierku medzi jej prsiami vo výstrihu, zatiaľ čo sa odmietala na neho pozrieť. Ešte stále mohol cítiť jej prsia vo svojich rukách. „Nebola by si prosila, aby som bol v tvojom vnútri?“
            Jej začervenanie sa ešte viac prehĺbilo. „Nie,“ zašepkala.
            Priblížil sa ďalším krokom. Jej prsia sa tlačili o jeho hruď. Nepokúsila sa odísť preč, ale dych sa jej zrýchlil, tak isto ako aj ten jeho. Dotkol sa jej ruky, ktorá bola ešte stále na operadle kresla, ale len natoľko, aby sa dotýkali prstami.
            „Ešte stále by som si prial tam byť, Elizabeth.“ Perami jej prešiel po uchu, kým rozprával. Zatriasla sa.
            Bože, ako len chcel byť v jej vnútri práve teraz! Nezáleží na posledných ôsmich mesiacoch. Bože, pomôž mu, dokonca nezáležalo ani len na jeho zasnúbení. Nestaral sa, prečo pre ňu jeho titul znamenal tak veľa, chcel ju iba ohnúť cez operadlo kresla a ukázať jej, o čo prišla, keď sa s ním v tú noc nestretla.
            Nie, to nebola pravda. Nevedel, o čo prišla v tú noc, okrem šance na niečo, o čom si myslel, že by mohlo byť niečo jedinečné. V tú noc na lodi sa dotkla niečoho hlboko v jeho vnútri. Myslel si, že to cíti rovnako, a bolelo ho pomyslenie na to, že jediné, čo cítila vo svojom vnútri, bolo iba jeho telo.
            Nezabránilo mu to, aby ju chcel, ale predpokladal, že to, čo teraz cíti, bola zmes príťažlivosti a potreby ventilovať všetok svoj hnev a frustráciu. Všetky tie mesiace sa strachoval, že je mŕtva a teraz bola tu a živá. A ako sa zdalo, jediný dôvod, prečo sa v tú noc neukázala, bolo, že ho nechcela.
            Nikdy vo svojom živote necítil odmietnutie tak intenzívne ako teraz.
Zodvihla pohľad. V očiach sa jej leskli tisícky malých dýk. „Ako to môžeš povedať po tom,čo som tam v tú noc  neprišla.“        
Jeho úsmev bol uštipačný. „Ale ty si v tamtú noc bola a spravila si sa.“

            Trvalo jej chvíľku, kým plne pochopila význam jeho slov. Líca sa jej sfarbili a ústa, tie nádherné zmyselné ústa, sa rozšírili k výkriku.
 „V skutočnosti,“ pokračoval a užíval si jej znepokojenie, „spomínam si, že si prišla niekoľkokrát, k vrcholu.“
            Bože, ale bola nádherná, keď sa takto hnevala.
„Čo chceš?“ zavrčala. „Medailu? Každý so správnym vybavením a trochou vytrvalosti by dosiahol rovnaký výsledok, milord.“
Nemohol si pomôcť a zasmial sa. Bol to dobrý pocit dostať z nej reakciu  – akýkoľvek druh reakcie. Aspoň vedel, že nebol jediný, kto si pamätal na to, čo sa stalo na lodi. Nebol jediný, koho to ovplyvnilo. Zapôsobilo to aj na ňu. Iba niekto, kto sa cíti byť zraniteľný pred niekým – pred ním – môže byť takto naštvaný. Tak prečo potom neprišla?
            „Je toto dôvod, prečo si sa so mnou nestretla? Pretože si dostala, čo si chcela a nemala si pre mňa žiadne ďalšie využitie?“ Pohľadom jej blúdil po prsiach, ktoré odhaľoval výstrih jej šiat. „Mohla si ma využiť aj na niečo viac, ak by si bola chcela.“
            Tvárou jej preletela bolesť a výčitky svedomia ho bodli priamo do srdca. Nechcel jej ublížiť. Predtým si myslel, že chce, ale teraz . . .
            „Nechcela som ťa využiť,“ odpovedala s nebezpečne pokojným hlasom. „Nebola som to ja, kto klamal.“
            Klamal? O čom to dopekla hovorí? Jeho titul? „Ministerstvo malo prísny zákaz prezradiť moju identitu.“
            Zamračila sa na neho. „A čo ty? Aj ty si mal prísny zákaz?“
            Garrette si povzdychol. Začínal byť z tohto unavený. Prečo nemohla jednoducho povedať, čo jej tak veľmi vadilo na jeho titule? Takmer by ju už radšej počul priznať sa, že je zlatokopka, ako pokračovať v tejto konverzácii, ktorá nikam nevedie.
            „Nemyslel som si, že na tom záleží,“ pripustil. A nemalo by. V tú noc na lodi, boli jednoducho len muž a žena, nie špióni, nie vikomt a vdova, ale iba dvaja ľudia, ktorí zdieľajú samých seba, svoje telá a duše. Aspoň to bolo to, v čo veril.
            Opäť tam bol ten ranený  pohľad. „Mal si mi to povedať.“ Bože, chystala sa plakať? Jej hlas znel presne tak, aký mávajú ženy vždy pred tým, ako začnú srdcervúco vzlykať.
            „Povedz mi prečo,“ prosil a sám cítil nebezpečné emócie. „Povedz mi, prečo na tom tak veľmi záleží.“
            Potom tá bolesť v jej tvári bola preč a podľa svojich skúseností mohol povedať, že ju nahradil výraz, ktorý používala ako špiónka.
            Úplne neutrálny a dokonale prázdny.
            „Viac už na tom nezáleží.“ Ustúpila o jeden krok vzad. Neuvedomil si, ako blízko pri sebe stáli, dokým nebola preč, keď všetky časti jeho tela, ku ktorým bola pritlačená – brucho, hruď – nezaplavil chlad vyvolaný jej neprítomnosťou. „Gratulujem k zasnúbeniu.“
            Bolo to toto, čo ju trápilo? „Nebol som zasnúbený, keď som ťa stretol.“
            Výraz jej tváre bol chladný. Nevyzerala vôbec ako tá horkokrvná žena, ktorú si pamätal. „Bol by v tom nejaký rozdiel?“
            „Samozrejme, že by bol!“
            Nevyzerala, že by ju presvedčil. „Som si istá, že sa k vám perfektne hodí, milord. Obom vám želám šťastie.“
            Garrette bol zúfalý a chytil ju. Silno si ju k sebe pritiahol a položil svoje ústa na jej. Strnula, ale nevyvolalo to žiadnu odozvu.
Jeho vnútrom sa šíril tichý výkrik frustrácie. Nemohol sa mýliť. Bola tak isto rozochvená ich milovaním ako aj on. Nebol to sen a tieto posledné mesiace neskreslili jeho spomienky.
            Jazykom jej vkĺzol do úst, ochutnával ju. Chutila krémovou polevou – jeho najobľúbenejšia. Zastonal, keď prehĺbil bozk a zjemnil tlak svojich pier na tie jej. Do toho bozku dal všetok svoj zármutok a stratu z posledných niekoľkých mesiacov a modlil sa za nejakú odpoveď.
            Pomaly mu ovinula ruky okolo krku. Prsty mu zaplietla do vlasov, keď sa jej jazyk stretol s tým jeho, najskôr váhavo a potom s väčším odhodlaním, akoby hľadala niečo, niečo v ňom samom. 
            Prstami jej prechádzal po chrbte a cez látku šiat cítil teplo, ktoré z nej vyžarovalo. Nemyslel si, že ju ešte niekedy bude držať a teraz, keď sa to dialo, cítil sa byť kompletný a úplne v poriadku.
            A bolo to tak beznádejne nesprávne. Mal snúbenicu a nezáležalo na tom, ako veľmi ho Elizabeth priťahovala, učinil sľub a nemohol ho jednoducho zrušiť. Aj keby ho Elizabeth chcela, aj keby mu odpustila, nech ho už obviňovala z čohokoľvek, nemohol sa ku Caroline otočiť chrbtom, tak isto, ako nemohol predstierať, že Elizabeth neexistuje.
            Pustil ju. Bola to jedna z najťažších vecí, aké v živote urobil. Pozerala na neho, akoby v tom bozku našla odpoveď na niečo, čo hľadala.
            „Toto sa už nesmie nikdy opakovať,“ povedala mu trasúcim sa hlasom. „Čokoľvek sa v minulosti stalo,  je už minulosť. Pre nás nie je žiadna budúcnosť, tak prosím . . . už sa ma znova nedotýkaj.“
            Odišla z izby, pričom chrbát a ramená mala vystreté ako vojak. Garrette sledoval jej odchod a a cítil zmes nádeje a smútku.
            Nemohol zabudnúť na minulosť, nezáležalo na tom, čo povedala, a nemal vôbec žiadnu predstavu, čo má pre každého z nich budúcnosť ukryté. Ale poznal súčasnosť, a ak chcela hrať túto šarádu, že jeden pre druhého nič neznamenajú, potom budiž.
            A toto ešte nebol medzi nimi koniec. Tým si bol Garrette istý.  
            Elizabeth za sebou zavrela dvere do svojej izby a bojovala s nutkaním plakať. Zo všetkých možných ľudí, ktorí mohli byť Reginin bratom, prečo to musel byť práve on?
            A prečo musel byť ešte väčší a mužnejší, ako si ho pamätala? A prečo musela zistiť, že je takmer nemožné naďalej sa na neho hnevať?
            Pravdepodobne preto, že sa na neho nemala prečo hnevať. Nespravil nič zlé. Síce neprezradil kto naozaj je, ale mal pravdu, vtedy to nebolo dôležité. A nakoniec,takáto vec sa bežne nespomína počas neformálnej konverzácie. Bez pochýb by jej to bol povedal v tú noc, keď sa mali stretnúť, lenže pre ňu by to bolo aj tak neskoro.
A teraz to už aj tak bolo nemožné. Nebola tu pre nich žiadna budúcnosť. Aj keby nebol spoločensky nad ňou, aj keby sa odvážila veriť, že by mohla mať to, po čom túži, on už  bol zasnúbený s inou a ona by nikdy nemohla byť milenkou akéhokoľvek muža. Tá noc na lodi bolo niečo iné – využili svoje telá, aby sa navzájom utešili, vyplnili prázdnotu, ktorá bola v ich vnútri. Ak by bolo niekoho milenkou, nemohla by si vážiť samu seba.
Ale to neprinútilo jej srdce, aby netĺklo ako o závod pri pohľade na neho. A nezastavilo to ani jej telo, aby neodpovedala na jeho bozk.
            Ako len prežije tých pár nasledujúcich dní pod tou istou strechou ako on? Nebol žiaden dôvod, aby odišiel, aj keď si to želala. Toto bol dom jeho sestry. Mal väčšie právo tu byť ako ona. Ona by mala byť tá, čo odíde, ale to nechcela. Nechcela stráviť Vianoce sama v svojom malom domčeku. Chcela ich stráviť s ľuďmi, ktorých mala rada.
            Ako len mohla Regina nespomenúť, kto je jej brat? Iste, vedela že Regina je dcéra vikomta, ktorá sa nikdy nestarala o tituly a ona ten svoj nikdy nespomínala. A Elizabeth bola už aj tak dosť zastrašená spoločenským postavením svojej priateľky, aby ju obťažovala vypytovyním sa. Ach, keby sa len bola spýtala!
            Zhlboka sa nadýchla. Zvládne to. Musí. Je to iba na pár dní a potom odíde preč.
             Elizabeth kráčala izbou po modro-krémovom koberci k oknu. Ťažké modré zamatové závesy boli stiahnuté smotanovo-zlatou šnúrou a poskytovali jej ničím nerušený výhľad na pozemok rozprestierajúci sa pod oknami. Počula Davida a Elsu, Reginine deti, ako sa dole smejú.
            Cez mierne namrznuté okno videla, ako deti vyvádzajú v tej troche snehu, ktorý pokrýval trávu. Nebolo ho dosť, aby si z neho mohli postaviť pevnosť alebo si ľahnúť na zem a vytvoriť anjela, ale bol dostatočne lepkavý, aby si spravili snehové gule, a to bolo presne to, čo táto mládež práve robila.
            Elizabeth sa usmiala a pritisla sa bližšie k oknu. Tvár malej Elsy bola zrúžovená chladom a prejasnená radosťou, keď napriahla ruku a hodila snehovú guľu. Smiala sa, nahlas a výdatne, keď zasiahla svoj cieľ. Jej brat mieril tým istým smerom.  
            Náhle dve snehové gule leteli späť k nim ako odveta. Jedna trafila Eslu priamo do zadku, keď sa ohla, aby si nabrala viac snehu. Druhá udrela Davida do ramena. Kto sa to s nimi hral?
Ako náhle uvidela ich protivníka, pochopila, že odpoveď jej mala byť jasná hneď. Úsmev sa jej vytratil z tváre. Samozrejme, že to je on. Regina ani jej manžel, Henry, neboli zrovna ten typ, čo by sa ohadzoval snehovými guľami.
            Srdce jej zasiahla bolesť, zatiaľ čo ho sledovala smiať sa, keď ho do tváre zasiahla nedbalo spravená snehová guľa. Vyzeral inak, keď sa smial. Pochabo a mlado, vôbec nie ako ten divoký vojak, ktorý ju pomiloval na lodi.
            Regina spomínala, že počas vojny bol zranený. Všimla si, že trochu kríva, ako naháňal deti. Bolo to zranenie nohy? Mohol zomrieť a ona by sa už nikdy nedozvedela, čo sa s ním stalo.
            Nie, bola by sa dozvedela, či zomrel. Nejako vedela, že by to cítila, niekde v hĺbke svojej duše.
             Kým si vytriasal sneh z vlasom, pozrel sa hore do jej okna. Ich pohľady sa stretli. Úsmev sa mu trochu vytratil, ale nie úplne.             Díval sa na ňu, ako by čakal, či ho schváli, alebo ho uzná za nevyhovujúceho. Proti svojmu presvedčeniu mu úsmev opätovala.
            „Eliza!“ vykríkla Elsa z plných pľúc. „Poď sem a pomôž mi!“
            Elizabeth pokrútila hlavou smerom k dievčaťu. Nie, nemohla.
            Výraz na Garrettovej tvári sa nepatrne zmenil. Stále sa usmieval, ale bolo to takmer, akoby ju vyzýval, aby vyšla von a čelila mu. Čo si myslel? Že sa ho bojí?
            Bála sa. V skutočnosti bola vydesená, ale nie takým spôsobom, ktorý by dával zmysel. Ale rozhodne nemienila dovoliť jednému malému až prsty krútiacemu bozku, aby jej zabránil zabávať sa s deťmi.
            Okrem toho, veľmi by ju potešilo vidieť, ako sa ten jeho samoľúby, arogantný výraz vytráca, keď by ho zasiahla tvrdá, zľadovatená guľa.
            V momente, ako jej toto napadlo, niečo udrelo do okna priamo pred jej tvárou. Sneh. A vôbec sa nemusela pýtať, kto z nich ho hodil.
            Takže on sa chcel hrať takto? Nuž, rozhodne ho nemienila sklamať. Keď príde na rozhodovanie medzi detským chovaním a tým,  aby ju znovu pobozkal, tak si vyberie tú detinskosť.
            Lord Praed potrebuje trošku schladiť.


7 komentářů:

  1. V pátek 13. a tak skvělá kapitola. Děkuji

    OdpovědětVymazat
  2. Vďaka a teším sa na pokračovanie.

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za ďalšiu kapitolku :)

    OdpovědětVymazat
  5. Super, bomba, úžasné, jen tak dál.

    OdpovědětVymazat