středa 18. prosince 2013

Vánoční šaráda - Kapitola 3




Moje tretie slovo je iné, veľmi blízke pomenovanie tvojho vlastného mena.
A hoci je prekrásne aj samé
oveľa viac preferujem, keď je so mnou.



            Tri dni.
            Už tri dni bol uväznený pod tou istou strechou ako ona. A počas týchto vyše  sedemdesiatich hodín sa snažil rešpektovať jej želanie najlepšie, ako len vedel a držal sa od nej tak ďaleko, ako len mohol. Bolo to zložité, keď vezme do úvahy, že sa od nich čakalo, že sa zúčastnia rodinnej zábavy a podávania jedla. Jediné, čo mohol robiť, bolo pozerať sa na ňu a zvyšok celého sveta sa mu strácal z dohľadu.
            Zo svojho miesta pri ohni ju pozoroval, ako hrala na piane pre Davida a Elsu, a presviedčala ich, aby spievali spolu s ňou. Nepotrebovala vyvinúť príliš veľa úsilia. Deti ju zbožňovali. Garrett nemohol povedať, že by ich za to vinil. Tiež ju zbožňoval.
Och, ešte stále sa na ňu hneval, že sa vtedy pred ôsmimi mesiacmi neukázala a ešte stále bol odhodlaný zistiť prečo. Ale jednoducho nedokázal úplne veriť, že to bolo preto, že si myslela, že je bez peňazí. Žena, ktorá sa stala špiónkou kvôli sľubu, nebola ten typ, ktorý by lovil bohatého manžela. 
            Na tom už teraz naozaj nezáležalo. Vedieť to, by nič nezmenilo. Stále je viazaný svojou cťou a musí si vziať niekoho iného. Nemal potuchy, čo cíti Caroline k nemu. Nikdy sa ju na to nespýtal a ona mu to nikdy sama nepovedala, ale vedel, že ho nikdy nepobozkala tak ako Elizabeth, a že jej telo nebude reagovať na neho tak ako to Elizabethino. A že nikdy nebude schopný dať sám seba svojej manželke, tak ako sa dal žene, ktorá teraz spievala s jeho neterou a synovcom.
            Naivne si myslel, že ak s ňou strávi nejaký čas, zníži sa tým vplyv, ktorý nad ním mala, tým že ju spozná a bude ju môcť zosadiť z podstavca, na ktorý si ju umiestnil. Nemohol sa viac mýliť. Všetko, čo robila, iba učinilo bolesť v jeho srdci ešte horšou.
            Prstami si prešiel na citlivé miesto na spánku, kde ho predtým zasiahla snehovou guľou. Možno nie všetko robilo bolesť ešte horšou.
            „Strýko Garrett poď spievať s nami!“
            Garrett sa pobavene díval na svojho synovca a zavrtel hlavou. „Ďakujem, David, ale nemyslím si, že je Elizabeth úplne pripravená trpieť mojím spevom.“
            „Tak potom si poďme zahrať šarády,“ navrhla Elsa, oči mala veľké a hnedé ako tanieriky. „Môžeme ich predvádzať. Ideš prvý, strýko Garrett.“
            Garrett sa usmial. „Elizabeth je hosť. Prvá by mala ísť ona.“
            Po prvýkrát v ten večer sa jej pohľad stretol s tým jeho, čo vyvolalo silný pocit vzrušenia, ktorý vystrelil až do prstov na jej nohách.
            Usmiala sa. Bol to silený úsmev. „Ale som si celkom istá, že ste v šarádach oveľa lepší ako ja, milord.“
            To bolo ono! Garrett sa nestaral, či jeho sestra a deti sú tu tiež, mal v pláne zistiť, prečo sa na neho tak hnevala. Mal už dosť jej ostňov.
            „Nuž, je to môj dom a ja rozhodnem, kto pôjde prvý,“ ozvala sa Regina pred tým, ako by mohol povedať nejaké ďalšie slovo. „A ja súhlasím s Garrettom. Elizabeth by mala byť prvá, ak aj nie pre žiadny iný dôvod, tak ako trest za milordovanie v mojej prítomnosti. Môžeš ho volať Garrett alebo Medvedík  alebo dokonca Ty tam, ale Eliza, nenafukuj mu ego volaním ho milord.“
            Garrett zastonal pri zmienke jeho prezývky z detstva a dúfal, že sa toho Elizabeth nechytí.
            Žiadne také šťastie. „Medvedík?“ Povytiahla obočie predtým, ako sa otočila k Regine. „Prečo Medvedík?“
Jeho sestra sa šibalsky usmiala, vstala zo stoličky a podišla k nemu s výrazom, akoby sa išla rozprávať s dieťaťom, ktorý absolútne nenávidel. To nespraví . . .
Spraví. Regina ho chytila za bradu a stlačila ju tak, až sa mu tvár zdeformovala. „Pretože vždy vyzerau ako mauý medvedík.“
„Aspoň som sa nenarodil s hlavou, ktorá by mala tvar husacieho vajíčka,“ zamrmlal, kým sa smiala a pustila mu bradu.
            „Ach, no tak,“ napomenula ho a s pobaveným pohľadom sa otočila k Elizabeth, ktorá sa na tom tak isto zabávala. „Eliza nie je hocijaká mladá slečna, ktorú by odradili tvoje trápne príbehy z mladosti. Prakticky je rodina a ty si zasnúbený muž a nemáš dôvod na ňu zapôsobiť.“
            Pripomienka jeho zasnúbenia ho prinútila cítiť sa oveľa viac nepríjemne, ako mu spôsobovalo posmievanie sa mu jeho sestrou. Všimol si, že ani Elizabeth sa to nepozdávalo. Úsmev na jej bledej tvári bol strnulý a nútený.
            „Nie,“ súhlasila, jej hlas bol chrapľavý. „Na mňa nemusí vôbec zapôsobiť.“
            Regina si to všimla tiež. Musela. V skutočnosti, Garrett by nebol vôbec prekvapený, keby zistil, že tu poznámku spravila iba z toho dôvodu, aby videla, ako on a Eliazbeth zareagujú. Ale z akého dôvodu? Reggie v sebe nemala ani štipku zlomyseľnosti, takže určite to neurobila preto, aby im obom ublížila.
            Jeho sestra sa ale nezdala byť presvedčená ani vyjadrením svojej priateľky. „Tak potom zapôsob ty na nás, drahá Eliza, svojim dôvtipom.“ Vrhla pohľad na svojho manžela, ktorý pri bare hľadel na svoj pohár. „Poď za nami, Henry, nech máme rovnaký počet hráčov.“
            So zdatnosťou akéhokoľvek generála ich Regina rozdelila do dvoch tímov. Vraj preto, aby  malá súťaž prinútila každého snažiť sa viac, ale Garrett si musel klásť otázku, či nemala postranné úmysly, keď ho dala do rovnakého tímu s Elizabeth.
            Výhodou pre deti bolo, že radšej šarády predvádzali, než by z nich mali tvoriť rébusy alebo slovné hádanky. Nebolo to, ako sa normálne hrávali šarády, ale nič v dome jeho sestry nebolo bežné. A tak bude v podstate Regina schopná uhádnuť, aké postavy alebo názvy kníh alebo poézie budú hrať. Jeho sestra bola notoricky zlá v šarádach.
            Ako určila, Elizabeth šla prvá. Zodvihla dva prsty.
            „Dve slová!“ zvolala Elsa a usmiala sa na Garretta. Boli v rovnakom tíme.
            Garrett sa usiloval udržať svoju pozornosť na tom, čo Elizabeth robila, než na nej samej, ale bolo to ťažké. Trochu sa zohla a mávala rukami okolo seba, akoby sa snažila vtiahnuť celú izbu na svoje prsia. Boli to jej prsia, čo zaujalo Garretta. Tak plné a okrúhle, pamätal si jej tvrdé ružové bradavky, a ako vzdychala, keď si ich bral do úst . . .
            „Izba!“ zvolala Elsa.
            Elizabeth pokrútila hlavou a potom ukázala na každého z nich a znova roztiahla ruky.
            „Rodina“! skríkol David.
            „Mnoho!“
            Elizabeth  prikývla, čím dávala Else najavo, že je už blízko.
             Garrettov pohľad sa vrátil k tej veľkolepej hrudi. „Veľa[1],“ navrhol a samoľúbo sa usmial. Zatlieskala a vzrušene poskakovala. Dokonca ani len nepostrehla, kam sa pozeral.      Horlivo ukázala na Reginu a ani sa neobťažovala pozrieť na niekoho z druhého tímu. Jej úsilie bolo vyhradené výlučne pre Garretta a Elsu. Mať trochu súťaživý nádych, všakže?
            „Matka!“ kričal David za druhý tím.
            „Nádherná žena,“ pokojne navrhol Henry a odpil si z portského. Regina sa na neho usmiala.
            „Dáma!“ zvolala Elsa.
            Elizabeth pokrútila hlavou.
            „Vajcová hlava!“ zvolal so smiechom Garrett, keď Elizabeth namosúrene zovrela pery a neoblomne ukazovala prstom na jeho sestru.
            Regina sa tiež zasmiala. V skutočnosti, jediná osoba, čo sa nesmiala bola Elizabeth. Dupala nohou, kým oboma rukami ukazovala k druhej žene, akoby to malo byť zrejmé.
            „Och!“ Regina zalapala po dychu a oči mala jasné. „Žena! Lotova žena[2]!“
            Elizabeth klesli ramená a prikývla. „To je ono.“
            Henry objal svoju ženu, zatiaľ čo sa David radoval nad porážkou svojej sestry. Garrett s úsmevom potľapkal svoju sestru po pleci. Bola prakticky šťastím bez seba, že uhádla správnu odpoveď.
            „Ako si mohol neuhádnuť Lotovu ženu?“ Eliazbeth žiadala odpoveď, zatiaľ čo si sadala späť na pohovku vedľa neho.
            Garrett bol ohromený a pozrel sa vpravo. Elsa sa hádala so svojím bratom. Pozrel sa späť na začervenanú ženu po svojej ľavici. „To hovoríš mne?“
            “Áno, to hovorím tebe!” Oči sa jej leskli ako zlaté mince. „Ako si mohol neuhádnuť niečo tak hlúpo jednoduché?“
            Nevedel, či sa má smiať, alebo byť urazený. „Pretože,“ vysvetľoval tichým tónom, „vždy nechám sestru uhádnuť prvú šarádu. Vždy som ju nechal a aj nechám.“ Pozrel sa dole. „A dokonca ani nádherné pohupovanie tvojich pŕs, kým si dupala nohou, by ma nepresvedčili zmeniť to.“  Uškrnul sa.
            Hľadela na neho s otvorenými ústami a vypleštenými očami. Dostala zo seba zvuk, ktorý sa dosť podobal kašľu a na moment si myslel, že sa dusí hnevom.
            Ale potom sa jej v očiach zablyskla iskra, ako sa jej v kútikoch vytvorili vrásky a kašeľ sa zmenil v úsmev a ten v úprimný hrdelný smiech.
              Smiali sa spoločne a zdalo sa to ako večnosť, ale potom sa dívali jeden na druhého a ich úsmevy sa vytratili, keď si uvedomili, ako pohodlne sa cítia. Jemnosť jej výrazu pripomenula Garrettovi tú noc na lodi, čo mu zasa pripomenulo, aké to bolo cítiť jej telo omotané okolo toho jeho. Tiež si na to spomenula. Spoznal to podľa toho, ako nervózne si oblizla pery, keď sa odvrátila.
            „Som na rade!“ oznámila Regina a vyskočila zo svojho miesta. „Chcem hrať ďalšiu.“
            Garrette sa pohľadom otočil k sestre a snažil sa koncentrovať na jej hranie, ale jeho myseľ odmietla spolupracovať. Jediné, na čo mohol myslieť, bola žena vedľa neho, a ako veľmi si prial, aby ju nikdy nestretol.
            Pretože bola tu, na dosah ruky, a on ju chcel, ale nemohol ju mať.

            „Ešte stále sa na mňa hneváš?“
            Elizabeth podskočila pri zvuku jeho hlasu. Myslela si, že všetci už išli spať. Išla do knižnice pohľadať niečo – čokoľvek – čo by ju zamestnalo a nemusela premýšľať o mužovi, ktorý trápil jej myseľ posledné tri dni. Ale ani Shakespeare nezamestnal jej myšlienky.
            „Hnevám?“ zopakovala, srdce jej búšilo až v krku, keď sa otočila a stretla sa s jeho úprimným pohľadom. Stál tam len v pokrčenej košeli a nohaviciach a žiara sviečky ho osvetľovala iba spolovice. Len samotný pohľad na neho spôsobil, že jej vyschlo v krku.
            „Nuž, Medvedík, prečo by som sa mala na teba hnevať? Iba ak preto, že si ma ponížil, keď si ma použil, ako nápovedu v tvojej šaráde Skrotenie zlej ženy.“
            Jeho smiech bol mäkký a podpichovačný, a jej to vyslalo chvenie dole chrbticou. „Musíš pripustiť, že to bolo efektívne. Dokonca aj Elsa-Pískatko-vtáčatko na to prišla.“ Podišiel k nej bližšie, takže svetlo sviečky jej teraz dovoľovalo vidieť mu do tváre. „Ale na toto som sa nepýtal.“
            Elizabeth sa mu otočila chrbtom a knihu, ktorú si predtým čítala, vrátila späť na svoje miesto. Vedela presne, na čo sa pýtal. „Majú všetci členovia tvojej rodiny prezývky?“ spýtala sa s chvejúcim sa hlasom. Bola taký zbabelec, keď sa to týkalo jeho.
            „Áno,“ odpovedal. Počula, ako spravil ďalší krok bližšie k nej. Predtým nebol ani len na dosah ruky a teraz si bola istá, že na chrbte cíti teplo, ktoré z neho sála. „Tomu sa nedá vyhnúť. Ak nám na niekom záleží, dostane prezývku.“
            Obzrela sa cez plece, ale jej pohľad skončil iba na jeho hrudi. Tak veľmi sa obávala pozrieť sa mu do tváre. „Takže Medvedík, keďže sa stále mračíš?“ Chcela ho tým podpichnúť, ale on sa iba zasmial. „Presne. Alebo Elsa-Pískatko-vtáčatko, ak si malé dievčatko, ktoré nevie pískať, aby si zachránilo vlastný život.“ Teraz už bol priamo za ňou, cítila jeho teplý dych na svojom krku. „Ty si tiež jednu dostala.“
              Elizabeth sa zachvela. „Naozaj?“ Pokročila trochu do strany, aby medzi nimi znova vytvorila aspoň nejakú vzdialenosť. „A akú?“
Založil si ruky na prsiach a usmial sa. „Momentálne je to Rex (pozn. Prekl.: LAT. kráľ) Elizabeth, Špiónska kráľovná sveta, Premožiteľka drakov a Záchrankyňa strýkov.“
„Čo?“ Celkom sa k nemu otočila. „Toto si si vymyslel.“
Garrett pokrútil hlavou a usmieval sa tým svojim protivným, hlúpym a neuveriteľne nádherným úsmevom. „Nie na toto prišla moja neter a synovec. Rex bol Elsin nápad. Nechcela použiť Regina[3].
Aj proti svojej vôli jej úsmev zdvihol kútiky úst. „Prečo? Lebo je to meno jej matky?“
            „Nie, pretože je v tom veku, keď si myslí, že ženské pohlavie je oveľa lepšie ako to moje vlastné a zaslúži si oveľa viac tento titul.“
            Elizabeth sa tomu zasmiala. „Múdre dievča.“
            „To je. Mám podozrenie, že tá prezývka bude skrátená na ‘Rex Eliza,‘ ale jeden nikdy nevie, keď je taká dlhá.“ Znova sa k nej priblížil. „A teraz už odpovieš na moju otázku?“
            „Otázku?“
            Nedal sa oklamať. „Čo som spravil, Elizabeth? Prečo si sa so mnou v tú noc nestretla?“
            Nadvihla bradu. „Čo by sa tým teraz zmenilo, Garrett?“ Bolo to divné, keď ho volala krstným menom. Tak dlho bol “pán Maxwell.“ jej pán Maxwell.
            „Pretože,“ povedal a postavil sa priamo pred ňu, „čakal som tam na teba hodiny. Bolo potupné tam sedieť a vedieť, že každý vidí moje poníženie.“
            Pocit hanby prešiel skrz Elizabeth. Ale nebol by býval viac ponížený, ak by sa s ním skutočne stretla? Muž jeho postavenia by mohol byť v rozpakoch, ak by ho videli s ňou.
            „Zlomila si mi srdce,“ povedal a prstami ju začal hladiť po tvári. „A veľmi rád by som ti to chcel odpustiť. Prečo si neprišla?“
            Mohla klamať. Mohla si vymyslieť nejakú hlúpu historku, ktorá by ho prinútila ľutovať, že sa pýtal, ale z očí pod tým jeho rovným obočím sa mu zračila zraniteľnosť. Bola mu dlžná pravdu.
            Pozerali jeden na druhého a ona ťažko prehltla. Bol tak blízko, dokonca mohla cítiť jeho teplo a silu. Bol väčší, ako si pamätala, zrejme znova získal váhu, ktorú vo väzení stratil. Ak by sa k nemu pritisla, bol by tak drsný ako v tú noc, alebo by bol jemnejší, viac odpúšťajúci?
            „V tú noc som do toho hotela prišla,“ priznala, jej hlas bol iba o niečo hlasnejší ako šepot. Po jeho šokovanom výraze pokračovala. „Videla som, ako si prišiel v tom nádhernom kočiari, oblečený ako lord, ktorým aj si. Nemohla som . . . nemohla som ti čeliť.“
            Obočie sa mu stiahlo, čo spôsobilo, že jeho rysy v šere miestnosti vyzerali ešte viac zúrivo. „Nemohla si mi čeliť? Prečo nie, do pekla?“
            Elizabeth spravila krok vzad. Toto nebol ten Garrett, ktorý ju držal a miloval sa s ňou. Toto bol ten muž, čo sa udržal nažive na bojovom poli, zatiaľ čo ostatní okolo umierali.
            Chrbtom narazila do steny. Už nebolo kam ďalej utekať. Zábavné, ako žena, tak preslávená vo svete špiónov za svoju statočnosť, môže stráviť tak veľa času utekaním pred jediným mužom.
            „Odpovedz mi,“ žiadal a jemnosť jeho hlasu bola v ostrom kontraste s napätosťou jeho tváre a tela. „Prečo si mi nemohla čeliť?“
            „Pretože si nebol to, čo si mal byť!“ odpovedala, pričom sa lopatkami tlačila do omietky za jej chrbtom, keď sa vzdialenosť, ktorá bola medzi nimi, vytratila.
            Hruďou sa jej opieral o prsia. Nervy jej poskočili a napla sa. Bol až príliš blízko. Nemohla myslieť v jeho tesnej blízkosti, nie keď cítila jeho hnev a videla bolesť v jeho očiach.
            „Čo som mal byť?“ Dal ruky po oboch stranách jej hlavy a tým ju uväznil.
            „Vojak,“ zašepkala a oblizla si pery, keď sa naklonil bližšie. Cítila jeho teplý dych na svojom spánku. „Obyčajný muž. Rovný mne.“
            „Ja som.“ Perami jej prechádzal po líci. Ja som rovný tebe a ty si rovná mne.“
            Klamár! Elizabeth ho dlaňami buchla do hrude a zatlačila. Tvrdo. Zatackal sa o niekoľko centimetrov dozadu – ale zďaleka nie tak ďaleko, ako by si priala.
            „Nie si rovný mne,“ informovala ho skrz zaťaté zuby. „A som si celkom istá, že ja nie som tebe.“
            Oči sa mu zúžili. „O čom to hovoríš? Samozrejme, že si!“
            Bože zmiluj sa nad ním, že je taký tupý. S povzdychom si Elizabeth chytila vrch nosa medzi prsti. „Garrett...“ Spustila ruky a dvihla k nemu unavený pohľad. „Narodil si sa ako vikomt. Ja som dcéra pastora, ktorá mala to šťastie, že sa vydala za vojaka, ktorý si dokázal celkom slušne zarobiť na živobytie. Nikdy by sme sa neboli stretli, ak by nebolo mojej práce. Som pod tvojou úrovňou a obaja to vieme.“
            Čakala, že spraví nejakú narážku na to, čo povedala, ale to sa nikdy nestalo. Iba na ňu uprene hľadel, akoby ho kopla.
            „Pod mojou úrovňou?“ Podišiel k nej. „Ako si len môžeš myslieť takú hlúposť? Elizabeth, zachránila si ma z väzenia. Willisovi si zachránila život. Ako len môžeš veriť, že si hocičo, len nie rovná mne? Ak už niečo, tak ja som pod tebou.“
            Minimálne raz už pod ňou bol. Elizabeth zatvorila oči a odvrátila hlavu. Nemohla to vydržať. Nechcela počuť, že sa mýlila, pretože by to znamenalo, že mu na nej záležalo, a ak by mu na nej záležalo, tak potom pred ôsmimi mesiacmi spravila pre oboch obrovskú medvediu službu.
            Silné, teplé prsty jej uchopili tvár a prinútili ju dvihnúť hlavu. Otvorila oči. Bolelo pozerať sa na neho, ale aj napriek tomu to spravila.
            Prameň vlasov mu padal cez čelo a zjemňoval mu črty. „Spravil som v tú noc niečo, čo ťa prinútilo cítiť sa, že nie si pre mňa dosť dobrá?"
            Ako sa len mohol pýtať takú otázku? Pokrútila hlavou a cítila mäkkosť jeho dlaní na svojej tvári. „Nie. Prinútil si ma cítiť sa ako nikdy pred tým.“ Srdce jej zovrelo pri pravdivosti vlastných slov.  
            Jemne sa usmial a bruškami palcov jej prechádzal po pokožke pod očami. „A prečo si to potom všetko zahodila?“
            Elizabeth prehltla. „Pretože som vedela, že niekto v tvojom postavení sa nikdy neožení s niekým ako ja, a bez ohľadu na to ako ma nútiš cítiť sa, by som nikdy nemohla byť tvojou milenkou.“
            Úsmev sa mu vytratil. „Milenkou?“ Spustil ruky. „Myslela si si, že som ťa chcel požiadať, aby si sa stala mojou milenkou?“
            „A nechcel?“ vyzvala ho nahnevaná, že ju prinútil priznať pravdu. „Už si mal niekoho, kto na teba čakal a nemohol si si nás vziať obe.“
            Stisol čeľusť a svaly pod kožou sa mu napínali. „Nepožiadal som Caroline o ruku, dokým som nestratil takmer všetku nádej, že ťa ešte niekedy nájdem. A dokonca aj potom som stále prehľadával prístav a hľadal tvoju loď, a naliehal na ministerstvo, aby mi o tebe dali nejaké informácie.“ Zhlboka sa nadýchol. Triasol sa – bolo to v jeho hlase. „Jediné, o čo som ťa žiadal bolo, aby si sa so mnou stretla na večeru. Všetko, čo som chcel, bolo dostať šancu spoznať ťa, zistiť, či to, čo som si myslel, že sme spolu zdieľali, bolo skutočné alebo iba výplod mojej fantázie.“
            „Garrett...“ Čo mohla povedať?
            Rukou si prešiel po vlasoch. „Neviem, či by som ťa bol požiadal o ruku alebo nie, ale nebolo by záležalo na tom, či si Egyptská kráľovná, alebo prekliaty kominár! Chcel som iba zistiť, či pani Vailová – žena, a pán Maxwell – muž, mohli mať nejakú budúcnosť.“
            Začali ju v očiach páliť slzy a hrdlo mala zovreté. Nemal by jej vravieť takéto veci. Iba ju to nútilo želať si, aby veci možno boli inak. Nechcela to počuť, pretože vedela pravdu. Poznala odpoveď na jeho otázku.
            „Nemohli,“ zašepkala, zatiaľ čo jej slzy rozmazali videnie. „Nedokázala som zariadiť, aby ma môj manžel miloval. Ako by som si mohla udržať teba?“ Ruky si priložila na oči. Nechcela plakať!
            Prešiel ním šok, nasledovaný ešte väčším hnevom.
            „Tvoj manžel,“ zasyčal a priťahoval si ju bližšie, „bol somár.“
            Tvrdo priložil svoje ústa na tie jej a Elizabeth ho uvítala. Jeho hnev bol niečo, s čím sa mohla vyrovnať. Ale nie s dôsledkom toho, že sa mýlila.
            Rukami kĺzala hore po jeho pevnej hrudi a tisla sa k nemu. Ako sa mu podarilo vzbudiť v nej také emócie? Ako ju mohol prinútiť chcieť ho s tak intenzívnym zúfalstvom, že by mohla bez neho zomrieť. Už mu nemohla viac odolávať, rovnako ako potrebovala dýchať.
            Jeho jazyk bol horúci a vlhký, keď ju pobozkal a ona mu zatiaľ dlaňami prechádzala po hrudi.
            Dokonca aj cez tenkú bavlnenú košeľu bolo cítiť jeho horúce telo. V dlaniach cítila, že srdce mu bije rovnako bláznivo rýchlo ako to jej. Chcela cítiť jeho pokožku, chcela ho ochutnať jazykom . . .
            Rukami jej kĺzal dole chrbtom  a tlačil ju k sebe ešte bližšie. Jeho slabiny boli tvrdé proti jej brušku, a cítila, že sa stále zväčšoval a tvrdol.
            Chytila ho za rozopnuté okraje košele, zatiaľ čo jej prstami zovrel zadoček, zdvihol ju a naklonil tak, aby panvou bola bližšie k nemu. Bokmi sa hýbal proti nej, podnecoval iskru túžby, ktorá sa rozširovala medzi jej nohami.
            Vzrušenie, ostré a prudké, ju prebodlo, a s jedným netrpezlivým trhnutím mu Elizabeth roztrhla košeľu, odhaliac tak jeho hruď a brucho svojim sliediacim rukám.
            Dlaňami cítila jeho tvrdé bradavky a jej vlastné tvrdli ako odpoveď na jeho jemné vzdychanie. 
Kĺzala po ňom rukami, po jeho rebrách, prechádzala po obrysoch jeho brucha a pokračovala po cestičke tvorenej chĺpkami až k jeho ramenám. Chcela ho nahého. Chcela cítiť celé to úžasné telo pod svojimi rukami.
Dych sa jej zrýchlil, keď zvýšil tempo pohybov svojich bokov. Mohla dosiahnuť orgazmus už len tým, že sa o ňu obtieral.
Tlačiac sa proti nemu, mu stiahla dole cez ramená roztrhané zvyšky košele a vyžívala sa v nežnej tvrdosti jeho tela.
Potom to zacítila. Pod jej pravou dlaňou, priamo pod kľúčnou kosťou jeho ľavého ramena, bola jeho pokožka iná. Bola hladšia, hrubšia – napuchnutá. Bola to jazva. Jazva, ktorá tam pred ôsmimi mesiacmi nebola.
 Zrazu sa jej hlava vyjasnila, odtlačila ho preč, napriek tichému protestu jej tela, ktorý spôsobila jeho strata. Díval sa na ňu, jeho omámený výraz pomaly ustupoval niečomu oveľa ostražitejšiemu.
             Sklopila oči k jeho ramenu. A zalapala po dychu nad tým, čo videla.
            Bolo to všetko, čo zostalo zo strelného zranenia – lepšie povedané z dvoch zranení. Videla ich už dosť, aby nemala žiadne pochyby. Jazva bola ešte stále ružová a nepekná, hoci vyzerala, že bola dobre ošetrená.
            Slzy boli späť, keď na načiahla po jeho ruke a otočila ho natoľko, aby videla jeho chrbát.  Druhá strana zranenia bola väčšia a tiež nepekná. Toto bolo zranenie, ktoré utrpel pri Waterloo.  
            Takmer zomrel. Horúce slzy jej stekali dole tvárou, hoci sa snažila neplakať. Pár centimetrov nižšie a guľky by mu boli prešli priamo srdcom. Kým končekmi prstov opatrne prechádzala po jeho mäkkom tele, spomenula si, čo jej v tú noc na lodi povedal – o umieraní v boji. Povedal, že by zomrel pre to, aby ochránil svojich blízkych, a nie pre Anglicko.
            „K tomuto zraneniu si prišiel v boji kvôli ochrane ženy, ktorú miluješ.“ Jej hlas bol nevýrazný. Bože, ako len  nenávidela tú ženu – tú Caroline. Vedela vôbec, čím si tento muž kvôli nej prešiel? Cenila si toho? Elizabeth nevidela samotný boj, ale videla jeho výsledok.
            Garrett chytil jej prsty do svojich vlastných. Jeho pohľad bol tmavý a intenzívny, keď sa stretol s tým jej.
            „Prišiel som k nemu v boji kvôli tebe,“ zamrmlal chrapľavo.
            Kvôli nej. Tvrdenie jeho slov bolo viac, ako čomu mohla Elizabeth čeliť. Nechcela byť za toto zodpovedná. Bola by radšej, ak by to bola pocta jeho rodine, a nie pre niečo prchké, niečo, čo by nemalo nikdy trvácnosť. Žena, o ktorej si myslel, že ju miluje, bola iba ilúzia. Nebola skutočná. V tomto momente by Elizabeth dala čokoľvek, aby bola to, čo chcel.
            Dusila v sebe vzlyky, ktoré ju v jej vnútri stravovali a vytrhla sa z jeho zovretia. „Vaše úsilie by bolo lepšie využité na Caroline, milord. Alebo snáď dokonca aj na Anglicko. Som si istá, že ktorákoľvek z týchto možností by viac ocenila toto gesto.“
            A potom, pred tým ako by zo seba spravila ešte väčšieho blázna a rozplakala sa, Elizabeth vybehla z izby.
            Toto bolo iba smiešne.
           
Bol Štedrý večer a práve dorazil posledný z Regininých hostí na jej každoročný večierok. Sála už bola sprístupnená a ozdobená vetvičkami cezmína a imela. Šperky sa blyšťali a ligotali, ako sa tanečníci točili a vzduch bol presýtený hudbou a smiechom. Dokonca sa zdalo, že aj Elizabeth sa baví.
            Dokým sa nepozrela na neho.
            Kedykoľvek sa ich pohľady stretli, odvrátila sa tak rýchlo, až sa Garrett divil, že sa jej nezlomil krk.
            Nerozumel tomu. Ako si takáto žena mohla len myslieť, že pre neho nie je dosť dobrá? Mimo jeho titul, ktorý nebol veľmi impozantný a jeho majetok, ktorý v žiadnom prípade nebol ohromujúci, nebolo na ňom nič strašne zvláštneho. Bol iba muž.
            Muž, ktorý bol zasnúbený s inou ženou. Iba česť ho držala v tomto zasnúbení, ale jedna jeho časť, by bola schopná túto česť odhodiť stranou, ak by si myslel, že by ho Elizabeth mohla chcieť. Chcela by ho?
            Pozoroval ju cez okraj svojho pohára, keď tancovala s reverendom Jonesom. Reverendov výraz bol ďaleko vzdialený svätému, keď sa díval dole na Elizabethinu usmiatu tvár – a na impozantné poprsie, ktorému dávali vyniknúť jej nádherné jantárové šaty.
            Vyzerala ako bohyňa. Farba šiat sa zhodovala s farbou jej očí a rozjasňovala ich. Štvorcový výstrih bol tak hlboký, ako súčasná móda dovoľovala a odhaľoval porcelánovú jemnosť jej pokožky. Vlasy mala zopnuté na temene hlavy do špirály, pričom jednému dlhému prameňu bola ponechaná voľnosť a vinul sa jej cez ramená ako nádherný čierny had. Jej jediným šperkom bol pár visiacich diamantových náušníc.
            Bola nádherná a každý, kto tam bol, to vedel. Muži zo seba robili idiotov iba preto, aby sa k nej dostali bližšie, čo bol dôvod, prečo sa Garrett držal v tieni a mračil sa.
            Nevadilo mu, keď tancovala s lordom Possetonom – Harrym, ako ho volala Regina. A dokonca mu ani nevadilo, keď tancovala s markízom Cheltenhamom – Charlsom. Ak sa nepovažovala za dosť dobrú pre obyčajného vikomta, tak gróf a markíz mu určite nemohli byť hrozbou.
            Nie, bol to ten mladý, pekný duchovný, kvôli ktorému Garrett škrípal zubami a pil oveľa viac škótskej, ako mal vo zvyku. Už len z uvoľnenej línie jej chrbta a ramien mohol povedať, že sa cítila pohodlne v spoločnosti tohto muža. V jej očiach si boli rovní.
            Garrett si odfrkol a dopil obsah svojho pohára. Ako by mohol nejaký bezstarostný muž s jemným hlasom pasovať k žene s Elizabethinou vášnivou povahou. Bolo nezmyslené o tom dokonca čo i len premýšľať. Napriek tomu, mu to nezabránilo chcieť vbehnúť na tanečný parket a strhnúť ruku duchovného z Elizabethinho malého chrbta a udrieť ho.
            Patrila k nemu, a nie k nejakému knihomoľovi s jemnými rukami, ktorý by ju porovnával s anjelmi a skladal žalmy k jej cti. A určite nepotrebovala byť s nejakým iným mužom, ktorý by ju opäť prinútil cítiť sa ako druhá až za jeho povolaním. 
            Myslel to takto, keď jej manžela nazval somárom. Prečo len nemohla Elizabeth vidieť, že chyba nebola v nej ale v Thomasovi? Bola do neho až tak zaľúbená, že odmietala vidieť jeho nedostatky? To by vysvetľovalo, prečo sľúbila pokračovať v jeho práci. Ale ona o svojom sľube hovorila ako o povinnosti. Určite to nebol termín, ktorý by používala smútiaca vdova?
            A pochyboval, že by smútiaca vdova dovolila cudzincovi, aby si ju vzal na stole. V skutočnosti ani na sekundu nepochyboval, že bol prvý – ak aj nie jediný – muž, s ktorým Elizabeth bola od smrti svojho manžela. Možno to bolo iba jeho zbožné želanie, ale bolo medzi nimi puto, ktoré bolo ukované v tú noc na lodi, a bolo silnejšie než ktorýkoľvek z nich chcel pripustiť.
            Zasmiala sa niečomu, čo povedal Jones. Garrettovi v hrudi poskočilo srdce.
            Do pekla, on ju miluje. Nebol tu žiaden dôvod snažiť sa to ďalej popierať. Spočiatku si myslel, že je to posadnutosť, obyčajná a primitívna, ale keď pozoroval, ako rozžiarenými očami hľadí na reverenda, bolestné odhalenie ho udrelo do hrude ako päsť.
            Nemohol zniesť, že sa takto smeje na iného muža. Nemohol zniesť, že sa jej iný muž dotýka. Vlastne už to nebude dlhšie znášať.
            Položil svoj pohár na podnos prechádzajúceho lokaja a predieral si cestu cez krúžiacich tanečníkov s oceľovým odhodlaním.
Hostia sa hnali, aby sa mu dostali z cesty, nervózni z jeho divokého výrazu. Bolo mu jedno, že so záujmom sledovali, ako sa blížil k Elizabeth a Jonesovi. Všetko, na čom záležalo, bol záblesk vzrušenia, ktorý videl v očiach Elizabeth pred tým, ako ho zahalila nervozita. 
Hudba sa pomaly zastavila, keď sa pred nich postavil. Garrett vrhol svoj najveselší a najočarujúcejší úsmev a otočil sa k Jonesovi. „Verím, že ďalší tanec je môj. Nevadí vám to Arthur, všakže?“
Menší muž sa usmial na oplátku, úplne ľahostajný k napätiu medzi Garrettom a Elizabeth – alebo, že ľudia na nich hľadeli. Bože, Jones nemal v sebe jedinú sexuálne uvedomelú kosť. Jednoznačne bol nevhodný muž pre Elizabeth.
Samozrejme, nevhodní boli všetci. Tento fakt už pochopil.
„Vôbec nie, Garrett,“ odpovedal reverend, pričom dodržiaval Reginono pravidlo –žiadne tituly pod jej strechou. Uklonil sa smerom k Elizabeth. „Dúfam, že si dnes v noci ešte budem môcť vychutnať vašu spoločnosť, Elizabeth.“
Garrettovo hrdlo začalo bublať vrčaním, ale potlačil ho. Gestom naznačil orchestru, aby spustili ďalší valčík a obrátil sa k Elizabeth. „Môžeme?“
Opatrne mu vkĺzla do náručia. Bol stvorený k tomu, aby ju takto držal, dostatočne blízko na to, aby mohol cítiť zmyselnú vôňu jej parfumu. Dostatočne blízko na to, aby mohol pozorovať, ako jej na hrdle poskakuje pulz.
„Držíš ma bližšie, než je slušné,“ informovala ho ľadovým tónom, keď si ju pritiahol po prvej otočke.
„Ja nie som slušný.“ Znova ju zatočil. Nasledovala ho bez námahy, každým krokom boli dokonale zladení. To iba posilnilo jeho presvedčenie, že sú pre seba perfektní.
„Všimla som si.“ Dívali sa jeden na druhého a jej pohľad bol plný nedôvery. „Bolo to od teba nevychované, takto vyhnať Arthura.“
Nezáležalo na tom, či to bolo pravidlo jeho sestry alebo nie, ale počuť meno iného muža z jej úst ho rozzúrilo. „Arthura je jednoduché vyhnať.“
„Je to veľmi milý muž.“
„Je nudný.“ Teraz ju zatočil rýchlejšie a chytil ju nepripravenú. Zalapala po dychu, ale nezakolísala.
„Je spoľahlivý.“
„Je bez emócií.“
Oči jej zvážneli. „Je k dispozícii.“
Garrett stuhol a takmer jej šliapol na nohu, keď zaváhal. Tak toto bol dôvod, prečo mal reverend všetku jej pozornosť, alebo aby ho potrestala za to, že on nebol dostupný?
„Ale taktiež miluje Boha viac, ako kedy bude milovať nejakú ženu.“
Bože, bola tvrdohlavá ako mulica! „Pre takýchto mužov, ako je Arthur alebo Thomas, nie je žiadna taká vec ako správna žena.“
Oči sa jej leskli nepreliatymi slzami. Pery, sfarbené do červena vareným vínom, sa jej zúžili. „A pre niektorých mužov môže byť viac ako len jedna.“
Úder zasiahol svoj cieľ. Garrett sa zhlboka nadýchol, hľadel jej do očí a dovoľoval jej tam  uvidieť hĺbku jeho pocitov. „Nie,“ odpovedal úprimne. „Vždy to bola iba jedna. Pozerám sa na ňu práve teraz.“
Spodná pera sa jej zachvela. „Som si istá, že tvoja snúbenica by bola potešená, keby to počula.“
Povzdychol si nad jej sarkazmom a viedol ju preč smerom k okraju tanečného parketu. „Čo chceš, aby som spravil, Elizabeth? Chceš, aby som znevážil sám seba a zrušil zasnúbenie?“ Nemohol uveriť tomu, že to vôbec naznačoval. Bola to jedna z najúbohejších vecí, ktorú mohol džentlmen spraviť. Caroline by proti nemu mohla podniknúť právne kroky, ak by zrušil ich zasnúbenie. Bol by to hrozný škandál.
„Pretože to spravím, ak ťa to presvedčí, ako veľa pre mňa znamenáš.“ Chcel jej povedať, ako veľmi ju miluje, ale nemohol, nie tu, kde každý mohol vidieť jej reakciu.
Elizabeth zažmurkala a slzy zmizli, keď jej stuhla tvár v nemom úžase. „Ak by si porušil svoj sľub kvôli mne, nebol by si takým mužom, ako som si myslela.“
Frustrácia sa zažrala až do úplného  Garrettovho vnútra a zaťala pazúry do každého kúska jeho existencie. „Tak čo potom?“ spýtal sa. „Čo odo mňa chceš?“ 
Otvorila ústa a na moment si myslel, že by mohla skutočne – zázrakom – mať odpoveď, že by mohla priznať svoje city k nemu, že by sa mohla vzdať tej svojej pochabej predstavy, že pre neho nie je dosť dobrá a žili by spolu šťastne až do smrti.
„Nič,“ odpovedala. „Nie je nič, čo môžeš spraviť, Garrett.“
Otvoril ústa, ale nevedel, čo povedať. Nemohol uveriť, že toto bolo ono, že toto bol koniec, nie po tom všetkom, čo musel podstúpiť, aby ju našiel. Celý život čakal na ženu, ako je ona. Musel byť nejaký spôsob! Musel!
Hudba pomaly tíchla. Za chvíľu ju bude musieť nechať ísť. Ale nechcel. Vedel, že ak to spraví, už nikdy nebude mať šancu ju znova držať.
„Pozrite sa všetci!“ skríkol hlas, ktorý Garrett okamžite spoznal ako Elsin, hneď ako prestala hrať hudba. „Strýko Garrett a Eliza sú pod imelom.“
Garrett stuhol. Elizabeth taktiež znehybnela v jeho objatí. Naraz zodvihli hlavu, aby sa pozreli na guľu zo zelených lístkov visiacu nad nimi so zmesou vzrušenia a hrôzy.
„Bozk!“ zakričal ktosi.
„Chceme pusu,“ zreval niekto iný.
Smiech a hlasy sa okolo nich stupňovali a hučali Garrettovi v ušiach, keď sklopil svoj zrak k Elizabeth. Ich posledný bozk a dokonca to nebude ani v súkromí. Bude cudný a slušný a spolu so všetkými dedinčanmi ako svedkami. Bože, nechcel jej povedať zbohom takýmto spôsobom.
Garrett nasucho prehltol aj napriek hrči, čo sa mu tvorila v hrdle a pritiahol si ju bližšie. Spustil jej ruky dole, tak že sám ju mohol objať okolo pása. Zbadal niekto vydesený výraz na jej tvári? Videli smútok a žiaľ, ktorý sa zdal, akoby ju obklopoval ako ťažký závoj?
Sklonil hlavu.
„Garrette!“
Mohol by plakať. Ale miesto toho sa zasmial. Začal sa vystierať, pričom mal paže stále ovinuté okolo ženy, ktorú miloval a otočil sa k dverám, kde stála jeho snúbenica ako modro blonďává šmuha, zatiaľ čo sa mu oči plnili slzami smiechu a zúfalstva.
„Caroline.“


[1] V Aj Lot
[2] Podľa Biblie mestá Somoru a Gomoru spálil Boh, aby potrestal ich hriešnych obyvateľov. Iba Lót s rodinou smel opustiť mesto, no Lótova žena neposlúchla božie príkazy, obzrela sa dozadu a premenila sa na soľný stĺp.

[3] LAT. kráľovná

6 komentářů:

  1. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  2. Vďaka a som strašne zvedavá na pokračovanie.

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za pokračovanie :)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za pokračování.

    OdpovědětVymazat