pondělí 23. prosince 2013

Vánoční šaráda - Kapitola 4





Celok tvoria tieto tri slová
a je veľmi jednoduché na to prísť
a tieto malé slovíčka povedia svetu,
čo k tebe cítim.


            Garrett nestrácal čas. Ako náhle sa za ním dvere pracovne zatvorili, otočil sa k svojej snúbenici. „Čo tu robíš?“
            Caroline povytiahla bledé obočie. „Aj tebe veselé Vianoce, Garrett.“
            Teraz to bol Garrett, kto ostal prekvapený. Ešte nikdy pred tým nepočul Caroline hovoriť s takým sarkazmom.
            „Veselé Vianoce, Caroline. Teraz –“ kráčal po modro-krémovom koberci k stolu vo vzdialenejšom rohu miestnosti a sadol si na leštené ružové drevo stola, pričom si na hrudi prekrížil ruky. „Čo ťa privádza do Devonu na Štedrý večer?“
            Nervózne si stískala ruky. „Musela som ťa vidieť.“
            Presne toto Garrett nechcel počuť. Ak voči nemu chcela spraviť nejaké prehlásenie, vybrala si veľmi zlú chvíľu na to, aby to učinila. A možno, že to bola perfektná chvíľa, záležalo na tom, či chcela, alebo nechcela sledovať, ako sa sám mučí pocitom viny.
            „O čom si so mnou chcela hovoriť?“ Ako chladne a nezúčastnene to znelo!
            Caroline sklonila pohľad. „Kto bola tá žena, s ktorou si bol v tanečnej sále?“


            Garrett si frustrovane povzdychol. Nechcel hrať túto hru. Chcel vyložiť všetky karty na stôl – a to hneď. 
            „Volá sa Elizabeth Vailová a je to Reginina priateľka. A taktiež je to tá žena, ktorá má zachránila z francúzskeho väzenia, v ktorom som bol uväznený.“
            Caroline rýchlo zodvihla hlavu. „Ona je ten dôvod, prečo si tak dlho čakal, kým si ma požiadal o ruku.“
            Bol tak veľmi prekvapený tým, že na to hneď prišla, že nedokázal skryť šok, ktorý sa mu objavil na tvári. „Caroline, veľmi dobre vieš, že som ťa nepožiadal o ruku, pretože som šiel k Waterloo–“
            „Hľadať ju.“ Nervózny zajko bol preč. Táto Caroline si bola istá sama sebou, takmer arogantná, keď k nemu pomaly kráčala. „Nepožiadal si ma skôr, pretože si stále dúfal, že ju nájdeš. A nepožiadal si ma až dovtedy, kým si sa nevrátil a moja rodina nevyslovila želanie, že by si ma už konečne mal požiadať o ruku.“
            Garrette sa mračil a ťažko prehltol. Povedala to tak, že sa zdalo, že jeho činy boli nečestné a zákerné, čo koniec koncov aj boli. Nemienil jej klamať – nie, keď bolo v stávke tak veľa. Nemohol si ju vziať a dať jej lásku a rešpekt, ktorý si zaslúžila, nie keď jeho srdce patrilo niekomu inému.
            „Áno,“ pripustil. „Ona je dôvod, prečo som odkladal žiadosť o ruku.“
            Hľadela na neho a jeho priznanie k všetkému jej rozjasnilo črty tváre. „Ty ju miluješ.“     Bol taký strašný ničomník. „Áno.“
            Ak očakával slzy, tak bol sklamaný. V podstate, Caroline vyzerala takmer . . . potešená jeho vyhlásením. Nebola to presne tá reakcia, akú by niekto čakal od podvedenej snúbenice.
            Chytila sa za hlavu a zasmiala sa. „Nemôžem uveriť, že som sa tak veľmi bála sem prísť. Ak by som bola vedela, že je tu, bola by som to spravila už oveľa, oveľa skôr.“
            „Spravila čo?“ Garrettov tón bol opatrný, pretože si nebol istý, či jej smiech bol iba úľavou alebo nejaký druh duševnej poruchy.
            Stretla sa s jeho obozretným pohľadom s úsmevom. „Zrušila naše zasnúbenie, Garrett. Vlastne, ak by som pred tým vedela, že ľúbiš niekoho iného, nikdy by som nebola súhlasila.“
            „Nesúhlasila by si?“ Vedel, že nie je bohvieaký úlovok, ale skutočnosť, že by ho bola odmietla tak ľahko, ho trochu zaskočila, najmä s ohľadom na povahu ich vzťahu predtým, než odišiel do vojny.
            Znovu sa zasmiala a pokrútila hlavou. „Nie. Vieš, Garrett, tiež som stretla niekoho iného.“
            „Skutočne?“ Teraz sa neveriacky zasmial on. „Prečo si mi to nepovedala?“
            „Pretože som si myslela, že chceš to manželstvo rovnako ako aj moja rodina.“ Usmiala sa. „Prišla som sem, aby som zrušila naše zasnúbenie. V podstate, Jonathan ma tu bude ráno čakať a pôjdeme k mojej rodine do Cornwallu.“
            „Tvoji rodičia to ešte nevedia, všakže?“
            „Myslia si, že som chcela stráviť Vianoce tu s tebou.“ Úsmev jej trochu pobledol, ale videl iskrenie v jej očiach, ktoré nevidel už veľmi dlhú dobu. Tento Jonathan ju robil šťastnou. A bol tomu rád. „Vie, že ju miluješ?“
            Pokrčil plecami. „Nechápem, ako by to  nemohla nevedieť.“  
            Caroline sa neobťažovala skryť svoj údiv. „Nepredpokladám, že si sa pokúsil jej to povedať?“
            Jeho úsmev bol smutný. „Nefungovalo to. Neviem, čo iného mám robiť.“
            Chytila ho za predlaktie a zosilnila stisk. „Povedz jej, že si slobodný muž. Povedz jej, čo cítiš. Pros, ak budeš musieť.“ Usmiala sa. „Takto to spravil Jonathan so mnou. Povedal mi, ako veľmi ma miluje a prosil ma, aby som sa prestala správať hlúpo, pokiaľ som sa nevzdala.“
            Garrett roztvoril svoje ruky a vzal do nich tie jej. Jej radosť bola nákazlivá. „Skúsim to. Ďakujem. Buď šťastná, Cara.“
            Pobozkala ho na líce, hľadela na neho láskavo a s nefalšovaným záujmom. Oni dvaja budú vždy priateľmi.
             „Veselé Vianoce, Garrett.“ Začala sa narovnávať a potiahla ruky, aby si ich oslobodila. „Idem to povedať Regine. Ty nájdi Elizabeth.“
            Garrett prikývol. Chystal sa urobiť presne to isté.
            Pracovňu opustili spoločne a znova vstúpili do sály ako priatelia a cítili sa oveľa viac v pohode ako za posledných pár mesiacov. Garrett musel pokrútiť hlavou nad predstavou, že ani jeden z nich nechcel uzatvoriť toto manželstvo, ale obaja boli ochotní obetovať svoje vlastné šťastie iba kvôli pocitu povinnosti.
            Bolo by to na smiech, ak by to nebolo tak sakramentsky patetické.
            Ale teraz bol voľný a neexistoval žiaden dôvod, prečo by ho Elizabeth nemala počúvať, žiaden dôvod, prečo by nemohli byť spolu, len aby ju dokázal presvedčiť, aby to riskla. A tentoraz použije každú zbraň, ktorú má, aby ju presvedčil kapitulovať, aj keby to znamenalo, že si ju odnesie do postele ako barbar.
            Prehľadal tanečnú sálu, dokonca sa aj pýtal ľudí, či ju nevideli. Ale nevidel ju nikto a jeho vlastné pátranie viedlo iba k jednému skľučujúcemu zisteniu. Elizabeth v sále nebola. A nebol tam ani ten milý “ muž,“ reverend Arthur Jones.

            Vianočné ráno sa začalo pre Elizabeth zavčasu. Zostala hore takmer do svitania, sedela v Regininej kuchyni a vylievala si srdce pred reverendom Jonesom nad niekoľkými šálkami vaječného koňaku.  
            Ten úbohý muž ju trpezlivo počúval, ako stále a stále dokola hovorila o Thomasovi, ich manželstve a o svojich citoch ku Garrettovi. A keď skončila, potľapkal ju po ramene, povedal jej, že najskôr musí byť úprimná sama k sebe pred tým, ako bude úprimná k niekomu inému a pomohol jej hore do izby, pretože väčšina služobníctva buď ešte stále spala, alebo bola doma so svojimi rodinami.
            Sama si vyzliekala šaty a spadla priamo do postele len v spodnej bielizni, premýšľajúc, čo do pekla, myslel tou tajomnou poznámkou.  Potom upadla do hlbokého a bezsenného spánku, len aby bola o pár hodín neskôr zobudená postrkávaním veľmi natešeného malého dievčatka, ktoré chcelo svoje raňajky a darčeky a nemohlo ich mať, dokým nebudú všetci hore.
            Bolela ju hlava a v ústach mala ohromný pocit sucha, ale Elizabeth aj napriek tomu vstala, umyla sa a s Elsinou pomocou aj obliekla. Potom obe, ruka v ruke, kráčali dole schodmi do jedálne, kde už čakal zvyšok rodiny.
            Zvyšok rodiny, vrátane Garrettovej pôvabnej snúbenice.
            „Dobré ráno všetkým,“ privítala rodinu, sama ohromená silou svojho hlasu. Mala pocit, akoby sa skrývala pod stolom, ale aspoň, že to tak neznelo.
            Stretla sa s Garrettovým pohľadom, keď si sadala na jedinú voľnú stoličku – na tú, čo bola presne oproti nemu. Pozeral sa na ňu podivne, ako by sa v nej bol sklamal. Čo to s tým mužom bolo? On bol ten, čo sa ide ženiť, nie ona. A robila všetko, aby mu tento fakt pripomínala. Ak sa mu to nepáčilo, tak to mal jednoducho smolu.
            „Veľmi rada vás konečne spoznávam, Elizabeth.“ Povedala Caroline usadená vedľa Henryho. Bože, dokonca aj  hlas toho dievčaťa znel pekne. Hovorila presne ako lady. Nemilosrdne sa Elizabeth zamyslela, či sa aj miluje ako lady. Hoci si nemohla ani len predstaviť akúkoľvek ženu len tak ležať, zatiaľ čo by bol Garrett v jej vnútri . . . 
            A predstava Caroline a Garretta spolu v posteli, nebolo niečo, na čo by chcela myslieť.
            Potriasla hlavou. „Ďakujem, Caroline. Taktiež som šťastná, že vás spoznávam. Garrett mi o vás rozprával tak veľa.“
            Garrett zo seba vydal jemný zvuk dusenia, zatiaľ čo si usrkával kávy.
            Caroline naňho hodila lišiacky pohľad. „Áno? Aké milé.“
            Elizabeth sa zamračila. Caroline neznela ako zamilovaná žena. Ako si môže vziať niekoho koho neľúbi? Keď na to príde, ako mohla nemilovať muža, ako je Garrett? Prečo? Bol statočný a silný a čestný a oddaný . . .
            Och, Bože. Ona sama znela ako zamilovaná žena. Zhrozená smerom, akým sa uberali jej myšlienky, sa pozrela na Garretta. Myslel niekedy na ňu a zamýšľal sa, tak ako to robievala aj ona, čo by bolo, ak by sa s ním v tú noc stretla v hoteli?
            Čo na tom záleží? Dokonca, aj keby sa s ním bola stretla, bolo veľmi nepravdepodobné, že by im to fungovalo. Nepatrila do jeho sveta. Nevedela, ako by si mohla udržať jeho záujem. Chcel, aby bola silná a tajomná, a ona nebola ani jedno z toho.
             Pravdu povediac, bola vydesená. Arthur jej povedal, že má byť úprimná sama k sebe a toto bolo ono. Bola vystrašená z Garretta. Bála sa dať svoje srdce akémukoľvek mužovi – mužovi, ktorý by mohol jej srdce zničiť. Jej srdce ani jej láska neboli pre Thomasa dostačujúce. Ako by len mohli byť dosťdobré pre Garretta?
            Ale nedokázal jej už, že nie je ako Thomas? Zachránil Willisa z väzenia. Šiel k Waterrloo, aby bojoval za ženu, ktorú miluje a nie za Anglicko, ale . . .
Vrhla pohľad späť ku Caroline. Ale nebolo to za jeho snúbenicu. Bolo to za ňu, tak to aspoň vravel. Skutočne išiel bojovať kvôli nej, za jej bezpečnosť? Prečo bolo pre ňu také ťažké uveriť tomu? Koniec koncov, ona sama sa tam vrátila tiež a dúfala, že svojou prácou nejako zariadi bezpečnejší život pre neho. V skutočnosti, keď počula správu, že Napoleón bol porazený – dúfajme, že pre dobro tejto doby – nebol to sľub, ktorý dala Thomasovi, o čom premýšľala. Bol to Garrett, a či je, alebo nie je ešte stále nažive.
            Ach, srdce ju zabolelo. Nechcela myslieť na Garretta, a ako veľmi ho miluje. Už na tom nezáležalo – nie, keď si ide brať niekoho iného.
            Tlmené zvuky klopadla na predné dvere sa niesli miestnosťou. Elizabeth, ktorá si lyžicou naberala štedré množstvo šunky a namäkko uvarených vajec na tanier, sa pozrela hore a zostala prekvapená, keď videla, že Caroline vstáva.
            „To bude pre mňa,“ oznámila s anjelským úsmevom. Zohla sa dole a dala Garrettovi dlhý bozk na líce. Elizabeth ťažko prehltla vajíčko. Veľmi rýchlo stratila apetít – a to bola jediná vec, vďaka ktorej sa vždy cítila lepšie po tom, keď toho vypila príliš veľa.
            „Odchádzate?“ spýtala sa, pričom sa prihrbila nad nádejou znejúcou v jej vlastnom hlase.
            Caroline sa usmiala spôsobom, ako sa matky usmievajú na neposlušné deti. „Áno, obávam sa. Bolo krásne stretnúť vás, Elizabeth. Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme.“ Vrhla ďalší pohľad na Gerretta.
            Elizabeth zúfalo chcela nenávidieť túto ženu, ale niečo jej to znemožňovalo – žeby to bol fakt, že sa cítila vinná za to, že chcela jej snúbenca?
            Elizabeth si odhryzla zo šunky a pozorovala, ako sa druhá žena lúči so zvyškom stola a odchádza z miestnosti. Každý sa pozeral, ako odchádza. Všetci, ako si všimla, okrem Garretta. Ten sledoval ju. V skutočnosti, vyzeral byť rozhodne potešený, že vidí Caroline odchádzať. A rovnako, ako bola Elizabeth tajne potešená jeho reakciou, uvedomovala si, že sa Garrerr nezachoval správne. Mal to dievča odprevadiť aspoň ku dverám.
            Po rýchlych raňajkách – Elizabeth bola posledná, kto dojedal – sa rodina prakticky rozbehla do salóniku, aby si mohla otvoriť svoje darčeky.
            Ešte nikdy nevidela takú nadšenú skupinku ľudí. V jej rodine bolo otváranie darčekov tichá záležitosť. Každý vždy vedel, že teta Marta každému daruje papuče, ktoré sama uplietla. Teta Dorothy dávala zakaždým  nový pár zdobených pančúch, a strýko William, starý mládenec, rozdával pepermintové cukríky. Nič nové, nič strašne vzrušujúce. Zdá sa však, že u Abbottových to bolo celkom niečo iné.
             S ohromeným úsmevom pozorovala deti, ako sa chvejú vzrušením. Toto bolo to, čo by Vianoce mali znamenať: šťastné okamihy strávené s blízkymi. Pozrela sa na Garretta. Nevyzeral šťastne. Aké radostné budú bývať vianočné rána u neho a Caroline? Spomenie si na ňu? Možno raz budú mať s Caroline deti . . . nechcela myslieť na to dievča a na to, že by mala mať jeho deti.  
            Ďalšia hodina prešla neskutočne rýchlo, zatiaľ čo sa otvárali darčeky a miestnosťou sa ozývali výkriky. Elizabeth sa takmer rozplakala, keď zbadala darčeky, čo jej darovali deti. David jej dal knihu skíc, ktorú sám vytvoril. Nakreslil každého člena rodiny, vrátene svojho strýka. Chlapec bol neuveriteľne nadaný, pretože sa mu podarilo zachytiť kombináciu Garrettovej divokosti a zraniteľnosti.
            Elsa jej dala zopár piesní s notami pre piano, každá jedna nota bola napísaná trasľavo,  ale s dôkladnou presnosťou.
            Keď bolo po všetkom, otočila sa ku Garretovi, ktorý vyzeral absolútne hlúpo v čiapke, ktorú pre neho uplietla Regina. Bola príliš veľká a padala mu cez uši a čelo. Väčšina mužov jeho postavenia by si na seba takú vec nenatiahla, ale on nie, usmieval sa od ucha k uchu ako blázon aj napriek nedostatku talentu jeho sestry.
            „Prepáč,“ povedala mu tichým hlasom. „Nevedela som, že tu budeš. Nemám pre teba žiadny darček.“
            V tom najlepšom prípade bol jeho úsmev iba napätý. „To, že som ťa znova mohol vidieť, je postačujúci darček.“
            Och, to bolelo, pretože to znelo tak úprimne.
            Krátko potom si Elizabeth vzala svoje darčeky a išla do svojej izby, aby si ich pribalila do kufra. Mala v pláne odísť do svojho domčeka na druhý deň. Bude jej chýbať teplo a veselosť tohto domu, a ľudí v ňom. Niet pochýb, že jej návštevy v dome Abbotových budú častejšie, než je obvyklé, keď sa bude snažiť uniknúť osamelosti vo svojom domčeku a svojej vlastnej ľútosti.
            Ale pred tým ako sem príde, sa bude musieť uistiť, že tu nebude  Garrett a jeho manželka. 
            Práve keď zatvárala kufor, počula, že niekto klope na dvere.
            „Vstúpte.“
            Bol to Garrett. Dal si dole čiapku a jeho tabakovo-hnedé vlasy zostali rozstrapatené. V ruke niesol malý balíček.
            „Čo tu robíš?“ spýtala sa, keď za sebou zatvoril dvere. Mala pocit, akoby mala v hrdle horúci piesok. Bola sama s Garrettom. V spálni s Garrettom. A nezáležalo na tom, že patrí inej, ešte stále sa mu chcela hodiť do náručia a prosiť ho, aby ju znova pomiloval.
            „Chcem sa rozlúčiť.“ Zdvihol balík. „A dať ti toto.“
            „Rozlúčiť?“ On odchádza? Nie! Nemôže odísť, ešte nie. Nebola pripravená nechať ho ísť. Myslela si, že bude, ale teraz, keď to tu bolo, nechcela, aby to skončilo.
            Jej pohyby boli trhané, keď si brala balíček, čo jej ponúkal. Papier bol obyčajný, ale stuha sa zhodovala s farbou šiat, ktoré mala oblečené v tú noc na The Vail of Tears. Podľa toho ako poznala Garretta, to nebola náhoda.
            „Mám ešte určité záležitosti v Londýne, ktoré mi nedovoľujú zostať tu dlhšie.“ Ich pohľady sa stretli, hlboké a oprostené od akéhokoľvek predstierania. Ako jej mohol dovoliť, aby mu nazrela takto hlboko do duše? Jeden by si myslel, že po toľkých rokoch, čo bol špiónom, nedovolí nikomu mať nad ním takú moc. „Nemohol som odísť bez toho, aby som ťa ešte nevidel.“
            Nebol už žiaden dôvod popierať to. Milovala ho od tej chvíle, keď jej oznámil, že neopustí svojho priateľa a nenechá ho zomrieť vo francúzskom väzení. A aj napriek tomu, že bol zoslabnutý hladom a vyčerpaním, prehodil si Willisa cez plecia a niesol ho k lodi s čírym odhodlaním. Áno, on bol muž, ktorý kládol svojich blízkych nad všetko ostatné.
            Ale čo s ňou? Uprednostnil by ju pred ostatnými? Alebo by jedného dňa zistil, že žena, čo ho zachránila, je prelud? Nohy sa jej triasli a skrúcalo jej žalúdok pri najmenšej vyhliadke na toto nebezpečenstvo. Čo by si o nej myslel potom, že by radšej zostala doma pri kozube, ako šla na maškarný bál?
            O čom to premýšľa? On to nikdy nezistí, pretože si ide brať niekoho iného.
            Hľadela na balík. „Deťom budeš chýbať.“ Mne budeš chýbať.
            „Bola si . .  boli ste  . . .“ Pozrela sa hore na jeho utrpenie. Zamračil sa, rukou si prešiel cez vlasy a rozstrapatil ich ešte viac. „Ach, sakra. Milovala si sa minulú noc s Arthurom Jonesom?“
            Ak by jej bol dal facku, nebola by viac prekvapená – alebo nahnevaná. „A čo, ak som to spravila?“ spýtala sa a dala si ruku v bok. „Snažíš sa mi povedať, že ty si nezmizol s Caroline k najbližšiemu stolu?“
            Výraz jeho tváre hovoril za všetko. Vedel, že nemala nič s Arthurom a úsmev na Garrettovej tvári bol tak arogantný, že mala chuť ovaliť ho balíčkom, čo jej dal.
            „Caroline minulú noc zrušila naše zasnúbenie.“
            Teraz ostala šokovaná ona. „Čo?“ Caroline ho opustila? Ale dnes ráno bola tak priateľská. Bol voľný? Dobrý Bože, on bol voľný!
            Kráčal jej smerom spôsobom, akým sa veľká mačka približuje k malej myške. „Ukázalo sa, že sa zamilovala do niekoho iného, zatiaľ čo ja som sa naháňal za jednou špiónkou. Podlé, nemyslíš?“
            Elizabeth búšilo srdce tak silno, že nemohla dokonca ani len hovoriť. Nebol zasnúbený. Mohli byť spolu. Po všetkých tých mesiacoch, čo o ňom uvažovala, po tých dňoch túžby, konečne mohli byť spolu, ako o tom snívala . . .
            Nie. Nič sa nezmenilo. Ona bola ešte stále nikto a on bol stále vikomt. Stále bol mužom plný emócií a vášne a ona bola iba obyčajná vdova, ktorá nebola takou, za akú ju pokladal – nevedel, aká je v skutočnosti. A ako náhle by ju spoznal, jeho záujem by začal upadať tak isto ako aj Thomasov, a nakoniec by si našiel niekoho iného, komu by dal svoju lásku . . .
            „Poď do Londýna so mnou, Elizabeth,“ zamrmlal jej do ucha. „Ukážem ti, aké by to mohlo medzi nami byť.“
            Zavrela oči, keď ňou prešlo chvenie. Chcela s ním ísť, chcela, aby jej ukázal všetko, čo sľuboval. Ale bola to len ilúzia. Netrvalo by dlho, kým by pochopil, že je pre neho nedostačujúca. A ani by dlho netrvalo, kým by si našiel niekoho iného, kto by ju nahradil ako tú najdôležitejšiu vec v jeho živote. A nezáležalo by na tom, čo by spravila, už by ho nikdy nezískala späť. Nikdy nebola schopná získať späť Thomasa – dokonca ani len vykonaním toho hlúpeho sľubu, že ochráni Anglicko za každú cenu. Nič to na veci nezmenilo – iba to, že to prinieslo Garretta do jej života.
            „Ja nemôžem,“ zašepkala.
            Zacítila jeho jemné pery na svojom spánku. „Áno, môžeš. Daj mi šancu. Daj šancu nám.“
            „Nie!“
            V panike mu zatlačila do ramien a odtlačila ho preč. Bolo to lákavé, tak veľmi lákavé uveriť mu. Ale ak by im dala túto šancu a ono by to nefungovalo, potom by vedela, že to nebolo iba tým, že by Thomas miloval Anglicko viac ako ju, potvrdilo by sa všetky jej obavy – že to bola jej chyba. Že niečo nebolo v poriadku s ňou, a nevedela, či by dokázala čeliť pravde, že všetko to bolo iba jej zlyhanie.
            Uprene na neho hľadela. Niet pochýb, že si o nej myslel, že je nejaký druh šialenca. Určite sa ako jeden cítila.
            „Prečo nie?“ spýtal sa.
            „Pretože,“ namietla chabo, ale nebola si istá, ako to správne vyjadriť slovami, aby to pochopil. „Pretože nie som tá žena, čo ťa v tú noc zachránila. Som zbabelec – bojím sa dokonca aj pavúkov, preboha!“
            Podišiel k nej a na tvári mu pohrával sympatický úsmev. „Pre mňa nemusíš byť Špiónska kráľovná sveta, Eliazbeth.“
            Zdvihla ruku, aby mu zabránila priblížiť sa bližšie. „Nie som vzrušujúca a nie som ani z tvojej spoločenskej triedy, a nakoniec budeš unavený z toho, že chcem radšej zostať doma, ako by som mala tancovať až do svitania.“ Oči sa jej zaliali slzami. „Zunuje sa ti môj výzor, moje telo a moja nudná konverzácia, a potom jedného dňa sám nájdeš niečo – alebo niekoho ďalšieho – koho by si miloval a ja zostanem opäť sama.“
            Elizabet si hrýzla do líca, aby udržala slzy na uzde, pritlačila si balíček k srdcu a obtočila si ruky okolo hrude v snahe zabrániť chveniu. „Poznám mužov, ako si ty Garrett, statočných a dobrodružných mužov. Vo svojom živote túžiš po vzrušení, nebezpečenstve. Ja som z toho všetkého unavená. A v prvom rade, nikdy som to nerobila rada. Ako by som ti mohla dať, čo potrebuješ?“
            A zrazu bol pri nej, chytil ju za plecia a zatriasol ňou. „Ty si to, čo potrebujem! Nechcem dobrodružstvo ani nebezpečenstvo! Ak by som to chcel, bol by som zostal v armáde a hnal by som sa do nejakého vzdialeného kúta zeme. Chcem teba. Ty si všetko vzrušenie, ktoré chcem alebo potrebujem v mojom živote.“
            Elizabeth prehltla vzlyk. „To vravíš teraz, ale čo, ak ti bude chýbať nebezpečenstvo? Budeš chcieť odísť a znova bojovať.“
            Usmial sa a láska v jeho očiach sa jej ovinula okolo srdca tak tesne, až to bolelo. „Dovtedy, kým ty alebo moja rodina nebude v nebezpečenstve, nikdy nebudem chcieť opäť bojovať. V prvom rade som šiel do vojny, aby sme mohli žiť v mieri. K Waterloo som šiel kvôli šialenému pokusu nájsť ťa. Nezaujíma ma, či už nikdy znova nebudem vidieť boj. Nenávidím krviprelievanie.“
            Pozrela sa hore. „Naozaj?“
            Prikývol.
            Udrela ho do ramena, strach a ohromujúca láska ju priniesli až na pokraj hystérie. „Ty blázon! Nemal si odchádzať. Mohli ťa zabiť!“
            Garrett sa rozosmial. „Ale nezabili, a ani teba. Dostali sme druhú šancu, Elizabeth. Nemyslíš, že by sme ju mali využiť?“
            „Ja . . .“ Neodpoveda. Ani len nevedela ako by to mohla spraviť. „Potrebujem nejaký čas.“
            V očiach jej zazrel zaváhanie a zamračil sa. Vedela, že sa to stane. Vedela, že zmení názor, keď zistí, že nie je taká žena, akou chcel, aby bola.
            „Potom, ako si praješ,“ zamrmlal, hlas mal napätý, zatiaľ čo cúval. „Máš čas. Dám ti tri dni na to, aby si prišla za mnou. Tri dni, aby si prišla k rozumu a dostala sa cez to, čo ti bráni byť šťastná.“
            Zdvihla bradu. Ultimátum? Tie nenávidela. „Alebo čo?“ vyzvala ho.
            Jeho úsmev bol pokrivený a bez štipky humoru. „Alebo potom si po teba prídem sám. Tentoraz ťa nenechám odísť, Elizabeth.“
            A s touto hrozbou visiacou nad nimi sa otočil a odišiel z izby.
               

            To bolo večer pred tým, ako sa Elizabeth prinútila otvoriť balíček, čo jej dal Garrett. Odišiel krátko po ich diskusii a celý dom cítil jeho stratu. Zdalo sa, že kroky sa ozývajú aj tam, kde ich predtým nebolo počuť. Konverzácie sa javili menej živé, postrádali vtip a smiech.
            Sedela v kresle pri okne a pozorovala, ako vietor víri vrchnú, svetlú vrstvu snehu na zemi. V mesačnom svite sa leskol ako rozprávkový víly prach.
            Kde bol Garrett teraz? Stále na ceste, alebo sa na noc zastavil a je teraz zaneprázdnený s okúzľujúcou a peknou barmankou? Nie, toto bol sotva jeho štýl. Bez pochýb bol niekde v izbe a rozmýšľal, či už otvorila jeho darček.
            S touto predstavou, Elizabeth vytiahla zložený kúsok pergamenu spod fialovej stuhy a otvorila ho.
            „Pre Rex Elizabeth, Kráľovnú môjho sveta, Objekt mojej túžby, Záchrankyňu môjho srdca.“
            Pekné. Ešte ani neotvorila balíček a už mala slzy na krajíčku. Bože, nútil ju k tomu, že chcela veriť, dôverovať mu, a to bolo tak zlé.
            Čítala ďalej. Bola to šaráda. Usmiala sa nad starostlivým výberom veršov. Musel pochopiť, ako veľmi ich milovala, podľa toho, aká bola súťaživá v tú noc, keď ich všetci hrali. Alebo si možno myslel, že bude lepšia v tých písaných, keďže ich predvádzanie jej išlo príšerne.
            Prešiel ňou nepríjemný pocit pichania, keď si znova čítala prvé tri verše. Znamenalo to to, čo si myslela? Pohľadom prešla na posledný riadok: A tieto malé slovíčka povedia svetu,
čo k tebe cítim.
            Och Bože, bolo to ono. Milujem ťa. To bola odpoveď. On ju miloval.
            Thomas jej kedysi tiež povedal, že ju miluje – ale netrvalo to stále. Nebolo to dosť.
            Myšlienky na minulosť odsunula stranou, strhla stuhu z papiera a otvorila ho. Prepukla v zmes sĺz a smiechu, keď videla, čo je zabalené v záhyboch jemného papiera.
            Bol to pár podväzkov s výšivkou malých zlatých koruniek. Nevedela, ako ani kedy ich kúpil – ale bez pochýb niekedy potom, ako jej deti dali kráľovskú prezývku.
            Ako len vedel, že to bude perfektný darček? Nikdy nikomu nepovedala o svojich podväzkoch pre šťastie – dokonca ani Thomasovi – ale spomenula si, ako Garrett v tú noc na lodi prechádzal končekmi prstov po jemnej výšivke.
            Ako si mohla nechať prekĺznuť medzi prstami muža, ktorý ju tak dobre poznal?
            Miloval ju. A ona milovala jeho. Čo ak to nevydrží?
            Ale čo ak áno?
            V dlani zovrela podväzky a zadívala sa na svoj odraz v okne. Bola Rex Eliza, Špiónska kráľovná sveta, Premožiteľka drakov a Záchrankyňa strýkov. Žena hodná tohto titulu mohla určite riskovať svoje srdce pre možnosť byť šťastná po celý zvyšok svojho života. Alebo nemohla?
            Áno, áno, mohla.
            Vyskočila z kresla a zbehla dole schodmi do salónika, kde sedela Regina a vyšívala.
            „Regina, hneď zajtra ráno musím odísť do Londýna.“
            Reginin pohľad bol pri najlepšom bez záujmu. „Naozaj? Nuž, mám pre teba pripravený jeden kočiar. Kedy tam musíš byť?“
            „Do dvoch dní.“
            Regina ani nemrkla. „Mala by si byť schopná to stihnúť. Síce to nie je cesta, ktorú by som ja chcela podniknúť. Mám to chápať tak, že je to niečo veľmi dôležité?“
            Elizabet prikývla, bola príliš v rozpakoch, aby svojej priateľke povedala, že sa ide naháňať za jej bratom.
            „Výborne. Mala by si si radšej ešte trochu oddýchnuť.“
            Správanie jej priateľky bolo trochu zvláštne, dokonca aj na Reginu, ale Elizabeth bola príliš vystrašená a nervózna, aby sa o to starala. Trasúc sa, otočila sa na odchod z izby.
            „A Eliza,“ zvolala Regina.
            Elizabeth sa k nej otočila späť. Regina sa uškrnula a zdvihla zlatú niť na vyšívanie. „Dúfam, že sa ti páčil tvoj darček?“
           
            Nepríde.
            Garrett sedel opäť v hoteli Pultney pri tak trochu skrytom stole a uvedomil si, že zase ide zo seba spraviť hlupáka.
            Možno jej mal dať viac času. Možno, že tri dni nebol dostatočne dlhý čas, aby si usporiadala myšlienky a pricestovala do Londýna. Možno jej mal dať týždeň, ale hlúpo si myslel, že príde k rozumu rýchlo.
            Alebo ho možno iba nemilovala, tak ako on miloval ju. Možno si nemyslela, že to stojí za ten risk. Možno sa rozhodla hrať to na istotu s reverendom Jonesom, než by riskovala milovať ho.
            Naozaj nebola jeho Rex Elizabeth, ak to bol tento dôvod.
            „Ospravedlňujem sa, lord Pread, ale mám pre vás správu.“
            Garrett si zobral malý, ťažký list od čašníka s nepatrným úsmevom. Bolo to od Elizabeth? Chcela mu povedať, že nepríde?
            Otvoril ho. Vo vnútri bol kľúč od hotelovej izby. Na papieri bolo napísané iba písmeno E.
            Garrettovo srdce sa divoko rozbúchalo. Bola tu! Elizabeth tu bola!
            Nestaral sa, kto alebo čo nakoniec zmenil jej názor, Garrett vyskočil od stola a utekal von z jedálne. Nechal všetkých hľadieť a zaoberať sa klebetami, prečo by mal šľachtic bežať na verejnom mieste. Nestaral sa. Teraz mu nezáležalo na ničom inom, okrem toho, že Elizabeth tu bola.
            Šiel hore schodmi – bral rovno dva naraz, až kým sa nedostal k jej dverám. Zastavil sa iba na tak dlho, aby sa upokojil pred tým, ako zaklopal.
            Dvere sa otvorili, a stála tam ona. Žena, ktorú miloval, v tých istých fialových šatách, ktoré mala oblečené v ich prvú spoločnú noc. Niet divu, že sa s ním nechcela stretnúť dole, toto boli iba sotva spoločenské šaty. Bez pochýb si ich obliekla naschvál.
            Neprehovoril a nedovolil ani jej hovoriť. Kopnutím zatvoril dvere za ním, pritiahol si ju do náručia a pobozkal ju so všetkou tou radosťou, ktorú cítil vo svojom vnútri.
            „Čo ťa prinútilo zmeniť názor?“ spýtal sa jej bez dychu.
            Zodvihla ruky a chytila mu tvár do dlaní. „Mlč Garrett. U Reginy sme sa rozprávali už dosť. Už sa viac nechcem rozprávať.“ A keď znova pritisla svoje pery na jeho, Garrettovi bolo úplne jedno, prečo zmenila názor. Všetko, na čom záležalo bolo, že ho zmenila.
            Pomaly sa presúvali k posteli, telá a ústa pritisnuté k sebe tak tesne, že by sa cez ne nedostal ani len lúč svetla.
            Rukami mu stiahla kabát na zem. Jeho prsty zápasili s gombíkmi na zadnej strane jej šiat. Oblečenie, jedno po druhom, padalo na dlážku. Nahá a zraniteľná, Garrett hľadel na bledú krásu jej tela. Jemná a so správnymi krivkami, bola dokonalá v každom zmysle slova, od vrchu hlavy až po mašličky na jej podväzkoch.
            Usmial sa. Mala oblečené tie podväzky, čo pre ňu vyšívala Regina.
            „Obliekla si si ich.“
            Elizabeth, smejúc sa, sadla si na posteľ a zodvihla k nemu ruky. „Tie sú pre šťastie.“
            „Nepotrebuješ šťastie,“ povedal jej, zatlačil ju smerom k posteli a sám sa spúšťal nižšie k nej. „Nie so mnou.“
            „Ukáž mi to.“
            Hodvábna mäkkosť ho zovrela okolo bokov, keď vkĺzol medzi jej stehná. Jej telo bolo teplé a vlhké, a ach tak lákavé, keď ho skúmal špičkou svojho mužstva. Chcel si s ňou dať načas, ale bolo to nemožné. Obaja čakali na tento okamih osem mesiacov. Môžu si dať načas neskôr.
            „Si pre mňa pripravená,“ zašepkal jej pri perách, keď prstom vkĺzol do tej tesnej, horúcej medzierky.
            Usmiala sa, okolo prsta mu zovrela vnútorné svaly. „Bola som pre teba pripravená už veľmi dlhú dobu.“ Načiahla sa dole medzi ich telá, obkrútila okolo neho prsty a hladila ho po celej jeho tvrdej dĺžke s húževnatými, odhodlanými pohybmi. Garrett sa zachvel. Bože, ona ho spraví len týmto.
            Vytiahol si prst a dovolil jej, aby ho naviedla do svojho tela. Jedným rýchlym prírazom bol úplne celý ponorený v jej vnútri a obaja zalapali po dychu nad tým pocitom.
            „Si v poriadku?“ spýtal sa, jeho hlas bol chrapľavý vášňou a emóciami, ako sa pozeral dole na jej zružovenú, krásnu tvár.
            „Som.“ Boky sa jej pohybovali proti tým jeho. „Prestaň hovoriť.“
            Omotal okolo nej ruku a prevalil sa aj s ňou na chrbát, takže teraz to bola ona, kto bol hore. Chcel ju pozorovať, ako na ňom jazdí, dokým v nej neexploduje vášeň.
            Robila presne to. Telom pomaly kĺzala hore a dole, doviedla ho až na pokraj extázy, znova a znova, dokým jeho čelo posiate kvapkami potu a celé jeho telo neboli stiahnuté napätím.
            Ona už takmer bola tiež, vedel to podľa ružového odtieňu jej pokožky a túžbou privretých viečok, zatiaľ čo si ho brala tak hlboko, ako len mohol ísť. Napínala sa pozdĺž jeho tela ako mačka, zrýchľovala pohyby, panvou sa o neho trela, tvrdými bradavkami sa trela o jeho hruď, zatiaľ čo si obe ruky položila po stranách jeho hlavy.
            Sladké, bolestivé napätie mu vzrastalo medzi nohami. Vyklenul boky, čím sa zdvihol vyššie k nej a pohybovali sa v rovnakom rytme.
            Elizabethine vzdychy sa zrýchľovali spolu s jej pohybmi. Čelo sa jej zvraštilo, keď ju Garrett chytil za boky, pridržal ju na mieste a vnáral sa do nej. Stehná jej znehybneli, prehla sa v chrbte, keď zaklonila hlavu dozadu a hlasno vykríkla, keď ňou otriaslo jej vlastné vyvrcholenie.
            Jej orgazmus poslal Garretta cez okraj. Jeden prudký pohyb ho poslal do priepasti za ňou a vlny intenzívneho potešenia rozochveli jeho telo.
            Ubehol nejaký čas, kým aspoň jeden z nich bol schopný nájsť silu prehovoriť. Prišpendlený pod miernou váhou jej tela, Garrett povytiahol deku a prikryl ňou ich telá, aby ich neschladil okolitý vzduch. Hlavu mala uhniezdenú medzi jeho bradou a ramenom a on ju hladil po lesklých prameňoch vlasov.
            Teraz bol ten správny čas na rozhovor. „Prečo si sem dnes v noci prišla?“
            Elizabeth zodvihla hlavu iba na pár centimetrov od tej jeho. Usmiala sa. „Myslela som si, že ťa ušetrím problémov, keď ma nebudeš musieť naháňať.“
            So smiechom sa Garrett posunul tak, aby ležali na bokoch tvárami k sebe. Nohou vkĺzol medzi tie jej, zatiaľ čo ju hladil po boku. Nemyslel si, že by ho mohlo niekedy nudiť dotýkať sa jej. „Ale teraz vážne. Čo zmenilo tvoj názor?“
            S povzdychom si polozila dlaň na jeho hruď a pohrávala sa s jeho chĺpkami.
            „Bola som tak vydesená, že nie som . . .že by som nemohla byť ženou, za akú si ma považoval, ale keď som si prečítala tú šarádu a uvidela tie podväzky . . .“ Garrett presunul svoju ruku nižšie k jej kolenu a prstami prešiel po pásiku látky. „Pochopila som, že ma poznáš lepšie, než ktokoľvek iný pred tebou. Vedela som, že by som bola hlúpa, ak by som sa o toto pripravila.“
            Usmial sa. „Veľmi hlúpa. Vieš, že ťa milujem.“
            Prikývla a myslel si, že zazrel zatrblietať sa slzy v jej očiach. „Viem.“
            Jeho vlastné hrdlo bolo stiahnuté, keď prehovoril. „Nie som nádherný a nie som ani dokonalý, ale môžem ti sľúbiť, že vždy – vždy budeš ta najdôležitejšia časť môjho života. Ty si môj život.“
            Z kútika oka jej vykĺzla slza. „Milujem ťa Garrett.“
            Pregúlil sa na ňu, jeho telo už opäť bolo tvrdé a pripravené pre ňu. Bozkami jej vysušil slzy a uložil sa medzi jej stehná.
            „Po tomto si ma budeš musieť vziať,“ povedal jej, keď do nej vkĺzol.
            Perami mu prechádzala po uchu, jej dych bol jemný a teplý, keď zašepkala, „Veselé Vianoce, Medvedík.“  
            Smejúc sa, Garrett otočil hlavu a pobozkal ju. „Veselé Vianoce, láska.“

6 komentářů:

  1. Nádhera, děkuji za další kapitolu. Krásné vánoce a hodně sil do Nového roku.

    OdpovědětVymazat
  2. Úžasný koniec - veľká vďaka za vašu prácu - a aj ja sa pripájam k prianiu- Šťastných a Veselých Vianoc...

    OdpovědětVymazat
  3. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  4. Nádherné ♥ Moc děkuji za skvělý překlad! :)

    OdpovědětVymazat