sobota 1. března 2014

Proste zlý - Kapitola 1 2/3



* * *
Sam the Man[1] preliezol cez plot zo železného pletiva, zoskočil a rozbehol sa. Jeho čierna košeľa s rozhaleným golierom nasiakla vlhkosťou Georgie. Jeho nová košeľa, dofrasa. Zalapal po dychu zatáčajúc medzi staršie šindľové domy, len kúsok od námestia v Marietta.
Rýchly pohľad späť. Neboli blízko. Neustále v pohybe.

Zbor psov z celého okolia silnel každou záhradou, do ktorej vnikol. Sam vykopol oporu na zadnej bráne záhradky a vbehol do jednej neoplotenej. Konečne.
Rotvajler sa vyrútil s vycerenými zubami, ale dvojmetrová robustná reťaz pripevnená k obrovskej búde ho udržala, kým Sam prebehol okolo.
Vyletel z úzkej uličky medzi dobre udržiavanými starnúcimi domami a spomalil na rýchlu chôdzu. Vozidlá boli natlačené nárazník na nárazník po oboch stranách tichej bočnej uličky. Výkriky a štekot zozadu znamenal, že jeho prenasledovatelia sa blížia. Čas, získať nejakú poriadnu vzdialenosť. Opustil pestované záhradky s bujnou prírodou a rozbehol sa po chodníku. Zovrel pamäťovú kartu z fotoaparátu, ktorú mal doručiť a preklínal priateľa, ktorému dôveroval.
Priateľa, ktorý ho udal.
Ale pretože nikomu nemožno dôverovať úplne, Sam pre istotu vytvoril záložný plán. Nikdy nevieš, kedy dohodu spláchne voda z toalety.
Dvaja Starfaceovi ozbrojení hrdlorezi, triesky v jeho zadku, spláchli deň do kanála.
Dôverovať federálom vyzeralo spočiatku ako hazard, ale možno mal miesto stretnutia dohodnúť vopred. Teraz mal zlé vyhliadky, pretože federáli sa k nemu pravdepodobne nedostanú včas. Počas úteku poslal textovú správu, aby sa s ním stretli na námestí Marietta. Zástupy, ktoré tu dnes brázdili okolo nejakého prekliateho festivalu, ho mohli skryť dosť dlho na to, aby ho federáli stiahli z dohľadu.
Ale keď Sam za šesťdesiat sekúnd dobehol na námestie, obával sa, že ani Superman by tu nemohol byť načas.
Prekĺzol cez Church Street tam, kde sa bláznivo vyzerajúca akcia rozširovala do rednúceho davu. Keď vošiel na historické námestie, spomalil na rýchlu chôdzu a hľadal miesto na ukrytie svojej koristi. Všetky stany budú dnes večer zložené.
Doparoma, tu si nepomôže.
Vôňa čerstvého popcornu naplnila vzduch. Musel dávať pozor aby nepritiahol pozornosť policajtov mimo služby, pracujúcich na akcii. Zavinili by jeho smrť a pravdepodobne aj niekoľkých z nich. Sam kľučkoval v mori teenagerov v skupinkách a prechádzajúcich sa párov, nevšímajúcich si žiadne nebezpečenstvo. Niektorí z účastníkov mali na sebe šortky, ale ostatní boli v tógach. Huh?
Zavalitý rádoby Cézar sa zamračil, keď Sam narazil do bastardovej nízkej kostnatej Kleopatry.
Sam zovrel malú fotografickú kartu, premýšľal. Federáli by v tomto dave vytŕčali ako Blues Brothers[2], keby tu boli, čo neboli. V tejto chvíli potreboval plán C. Spomalil a hľadal bezpečné miesto, aby skryl pamäťovú kartu, ktorá nebola väčšia ako štvrťdolár. Prešiel okolo dva a pol metra vysokej repliky motorového vlaku ovešanej deťmi, ktoré ju používali ako preliezačky.
Tu nemôže kartu skryť. Ponáhľajúc sa medzi stanmi chrániacimi výstavu keramiky a obrazov, minul predajcov baliacich svoj tovar.
Nikde to nevyzeralo sľubne. Do pekla s tým všetkým.
Tejto karty sa musel rýchlo zbaviť.
Na druhom konci parku vybehol do voľného priestranstva a takmer vrazil hlavou do jednej zo štyroch sôch v životnej veľkosti. Oblasť bola upravená ako záhrada s bielymi akože-rímskymi sochami postáv, vyzerajúcimi ako z betónu.
Táto záhrada so sochami mu ponúkala nepatrnú spásu. Nateraz.
Sam rýchlo zhodnotil všetky sochy. Ktorá z nich poskytovala najlepší úkryt? Strčil ramenom do najbližšieho betónového cisára. Ten ťažký sviniar sa ani nepohol, čo znamenalo, že ktokoľvek ho vlastnil, pravdepodobne pošle partiu na vyzdvihnutie sochy so žeriavom zajtra, kedy by dav už nemal byť problém. Ale tento cisár nemal dostatočne hlboké ryhy v záhyboch svojho habitu, alebo v ako-skala vyzerajúcom podstavci, aby tam Sam mohol schovať malú digitálnu fotografickú kartu.
Nechá sa chytiť s tovarom a určite bude mŕtvy.
Najlepší plán čo mal, bol zbaviť sa veci a neskôr sa vrátiť získať späť svoj majetok. Alebo dúfať, že federáli sa zázračne ukážu aby ho zachránili, keď ho dostanú Starfaceovi muži.
V najhoršom prípade to môže Samovi získať nejaký čas, keď ho Starface chytí – čo je skutočne možné. Vydá kartu len v prípade, ak všetky ostatné možnosti zlyhajú. Nechať fotografie a videá uložené na tomto pamäťovom zariadení padnúť do nesprávnych rúk by mohlo rozpútať mafiánsku vojnu aká tu ešte nebola.
Bol by prvou obeťou.
Sam si vydýchol pri soche ženy s dieťaťom a dlhými tulipánovými listami vytesanými okolo podstavca. Hlboké ryhy v listoch mohli skryť malé plastové puzdro. Perfektné.
"Park sa zavrie o desať minút," zajačalo z reproduktora na vrchole stĺpa.
"Postaraj sa o moju korisť," zašepkal a takmer bez pohybu prstov vhodil kartu do hlbokej pukliny medzi listom a stonkou.
Po štyroch metroch zhlboka vydýchol úľavou a prebehol medzi dvoma veľkými dodávkami. Rýchly pohľad na druhú stranu a začal prechádzať.
Silné prsty mu zahryzli do ramena.
Sam stuhol, potom sa otočil k škaredej papuli Dorvana, ktorý vyzeral, že súťaží o "Lámača kostí roka." Dorvanov nižší kamoš strážil obom chrbát, očividne sledoval priestor aby ich nikto nezačul.
"Kde je pamäťová karta?" spýtal sa Dorvan nenútene.
"Nemám ju. Veci na stretnutí sa pokazili." Sam si olízal suché pery. Prial si aby mohol vyvolať poplach, ale nedôveroval polícii, že ho počas incidentu nezastrelia.
"Starface nebude šťastný."
"Prisahám, že nemám kartu." Sam usúdil, že o ďalších päť minút by federáli mohli byť všade na okolí. "Niečo vám poviem. Dajte mi deň a donesiem vám to."
Ozvalo sa klik. Dorvan zabodol špičku noža do Samovho krku. Sam zasyčal od ostrej bolesti. Jeho deň sa týmto definitívne posral.
"Poďme niekam, kde mi môžeš ukázať, že to nemáš." Dorvan trhol Samom za golier.
To nebola reakcia na ktorú sa Sam spoliehal. Pulz v lebke mu búšil ako kladivo. Bude prehľadaný celý, až k telovým dutinám.
***

"Festival cisárov sa práve skončil a park sa zatvára." Cece počula zvuky, ako by sa ozývali v dlhom tuneli. Mužský hlas hovoril pred chvíľou o... čom? Teraz, rozhlasové hlásenie. Jej myšlienky poskakovali okolo, až si uvedomila, že došla na koniec svojej fyzickej hranice státia bez pohnutia, ale nestratila koncentráciu. Disciplínu nadobudla hodinami prax ... a dospievania v chránenom prostredí. Keď pred dvoma rokmi začala používať jogu ako duševné záchranné lano, nikdy ani len nesnívala, že v tom bude tak dobrá.
Alebo že by jej nové zručnosti ponúkli spôsob, ako sa živiť a šancu na nový život v novom prostredí.
Vsala prvý hlboký nádych po takmer dvoch hodinách a pohla stuhnutými prstami. Ostré ihličky bolesti prešli jej znecitlivenými končatinami pri každom pohybe.
Klik. Vŕŕŕ. Klik. Vŕŕŕ. Klik. Vŕŕŕ.
Čo to bolo? Obrátila hlavu k jednej strane, zastala, potom na druhú stranu a zahýbala prstami na nohách. Jej koža kričala po zvlhčení, sprche, ktorá by spláchla biely púdrový povlak. Krok za krokom rutinne uvoľňovala svoje telo z hlbokého stavu Zen.
"Som od novín. Môžete rozprávať?" povedal mužský hlas.
Ach, ak to bol reportér, ten zvuk musela byť kamera.
Cece si ponaťahovala stuhnutú tvár a otvorila očné viečka. Opäť ich zavrela a potom prinútila ťažké viečka otvoriť sa žmurkajúc, pokým sa jej zreničky neprispôsobili slabnúcemu popoludňajšiemu svetlu. Matný mejkap robil z klipkania očami fušku.
"Samozrejme," usmiala sa. Jej hlas vždy znel po dlhom stave pokoja drsno, ale milovala túto prácu.
A milovala, že vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch mala konečne šancu na normálny život.
"Som z Atlanta Journal-Constitution." Štyridsiatnik v tmavých nohaviciach, bielej košeli s golierom a šiltovke na krátkych vlasoch s nápisom Atlanta Braves vopchal kameru do zeleného vaku na zemi a potom vytiahol blok a pero. Mal láskavé oči, ktoré pasovali s fotografiou na ID karte patriacej médiám, zavesenej na šnúrke okolo krku. "Nevadí, ak vám položím pár otázok?"
"Nie, ak vám nevadí, že sa budem hýbať počas odpovede." Presunula svoju váhu, uvoľňujúc svaly na nohách a cítila, ako sa nalomila vrchná časť jej podstavca, takže sa rozkročila po stranách od stredu, aby sa vyhla ďalšiemu poškodeniu plochy. Tento týždeň musí nájsť niekoho, kto by mohol opraviť laminát.
Cece hodila bábiku-sochu na zem, aby si mohla ponaťahovať ruky.
Okoloidúca žena sa zastavila, pozrela prekvapene na bábiku, potom na Cece a potom vyzerala, že si dala všetko dokopy skôr, ako pokrútila hlavou a pokračovala ďalej.
Normálna reakcia, keď človek videl sochu hýbať sa.
"Žiadny problém. Môžete robiť, čokoľvek potrebujete." Fotograf stredného veku si otvoril notes, pero pripravené v jeho krátkych, hrubých prstoch. "Spravil som záber, kým ste sa prebudila. Je to to, čo robíte? Spíte?"
"Je to skôr hlboký, meditatívny stav, ktorý som sa naučila v joge." Hodiny, hodiny a hodiny jogy, ktoré poskytovali terapeutický útek a spôsob, ako prežiť. Cece si natiahla svaly jednej nohy, potom druhej.
"Robíte to už dlho a pracujete pre nejakú spoločnosť?"
"Nie. Robím to asi mesiac. Mám zmluvu so spoločnosťou s názvom Double Take. Sú z Atlanty. Bude to určite v novinách?"
"Hej. V zajtrajších. Urobím si z vás ďalšie zábery, zatiaľ čo sa naťahujete."
"Jasne." Cece sa v duchu usmiala, nadšená, že ukáže majiteľovi firmy, že je prínosom. Mala by získať kópiu zajtrajších novín pre majiteľa Double Take. V tomto pre ekonomiku problematickom období, novinový článok by bol propagáciou zdarma. Možno by mohla zobrať aj pár kópií, aby ich mohla poslať svojej rodine v Kanade. Zrazu jej nadšenie opadlo. Jej rodina nenávidela akýkoľvek kontakt s médiami a neustále ju varovali aby zostala mimo zraku verejnosti. Ale ona teraz bola oficiálne nikým a žila anonymne v novej krajine. Musela byť len opatrná vo svojich odpovediach.
Nikto by ju tu nespoznal od chvíle, čo bola väčšinu svojho života ukrytá a jediný spôsob, ako by sa niekto dozvedel o jej rodine by bolo, ak by bol na strane zákona, alebo zločinec.
Vyhýbala sa obom.
Reportér sklopil fotoaparát, ktorý mal zavesený na popruhu okolo krku. "Ako sa voláte a kde bývate?"
"Cecelia... Caprice." Kedy si už na to meno zvykne, aby nezaváhala zakaždým, kým sa uistí, že ho celé vyslovila správne? Bolo by lepšie, keby si už na to zvykla. Okrem toho, Caprice bolo jej skutočné priezvisko, ktoré dostala pri narodení. "Bývam v Marietta," odpovedala. Spolu s ďalšími šesťdesiatimi tisíckami obyvateľov, takže neprezradila žiadnu významnú informáciu. Napriek svojej novej slobode, bola vychovávaná v chránenom prostredí a naučila sa prezradiť iba určité informácie, keď jej bola položená otázka.
"Bola jóga vaším koníčkom dlho?" spýtal sa cez rameno a zaklikal niekoľkokrát perom, mrmlajúc niečo skôr, ako si čupol, prehrabujúc sa v batohu. "Počkajte chvíľku."
Koníček? Do pekla, nie. Joga nikdy nebola niečo tak jednoduché, ako hobby. Začala s ňou pred desiatimi rokmi, ako spôsobom, ako prežiť smrť svojej matky a vysporiadať sa s nebezpečenstvom spojeným s jej rodinou. Disciplína ju držala pri zdravom rozume vo svete, kde každý pohyb jej bol nadirigovaný a každé slovo muselo byť premyslené a upravené predtým ako prehovorila. Impulzívnosť nikdy nebola súčasťou jej slovníka, čo nebolo jednoduché, keď jej telo ovládli hormóny.
Chcela byť impulzívna, dočerta.
Cece pokračovala v strečingu a zamračila sa nad slovom "hobby", ktoré jej pripomenulo Jeremyho Sunna, jej sexy suseda. Deň potom, čo sa stretli pri poštovej schránke dokríval k miestu, kde umývala svoj pickup a hadicou čistila podstavec pre sochu a spýtal sa, či je pózovanie ako socha jej hobby.
Čo je to s mužmi?
Len preto, že sa nepotí a nevrčí pri svojej práci, neznamená to, že nepracuje. Myslel si Jeremy, že vlastniť posilňovňu bola skutočná práca? Obraz toho strhaného tela, potiaceho sa a vrčiaceho, keď zdvihol závažie v posilňovni, vyslal kvapku potu stekajúcu medzi jej mejkapom sfarbené prsia.
Cece mentálne vymazala ten obrázok skôr, ako sa jej rozpustil maskovací mejkap sa stiekol k nohám. V priebehu prvých dvoch týždňov, čo žila v susedstve, ho nikdy nezazrela a potom sa v jeden deň objavil, krívajúci. Bol zranený pri práci, ale nikdy nevysvetlil ako a ona na neho nikdy netlačila. Chalani robia hlúpe veci, keď sú posilňovni s ďalšími mužmi. Jeremymu mohlo byť trápne vysvetľovať, ako sa zranil.
Rozhodla sa navštevovať jeho posilňovňu, kde každodenne rutinne precvičovala jógu, ale aby bola úprimná, strávila ďalšiu hodinu tréningom, len aby získala pár extra hodín s Jeremym.
Na niekoho, kto tak veľmi flirtoval počas tohto prvého stretnutia u poštových schránok, Jeremy bol vo svojej posilňovni maximálne sústredený na cvičenie, zdvorilý k ženám a vymieňajúci si rýchle vtipy s chalanmi. Spočiatku bola vďačná, že zachovával dekórum, keďže si musela udržiavať odstup od každého človeka na verejnosti. Ale jej vďačnosť pomaly zmenila farbu na diabolsky zelenú, keď si všimla, že ostatné ženy ho zamilovane očumovali a začula ich zvádzajúce poznámky o jeho krásnom tele.
Joga slabo potláčala jej podráždenie.
Cece si nikdy neužila slobodu flirtovania s chlapom. Nie, keď ho chcela ešte vidieť aj druhýkrát, čo bol dôvod, prečo trávila väčšinu svojho voľného času, keď boli s Jeremym obaja doma, žiadajúc ho, aby jej pomohol v záhradke a robiac mu ľadový čaj.
Vždy, keď si bola istá, že jej brat nepríde na neočakávanú návštevu.
Jej malé dobrodružstvo bolo skvelé, až pokým takmer prijala Jeremyho pozvanie na rande, po tom, čo strávila včerajšie popoludnie výsadbu sirôtok vo svojom dvore.
Nadýchla sa skôr, než to pokašlala a povedala áno, takže počula neďaleko zaburácať motor veľkého sedanu, ktorý mohol byť jej brata. V okamihu paniky, že by ju jej súrodenec prichytil osamote s mužom, odmietla Jeremyho s výhovorkou, že už mala plány so svojím bratom. Jej brat sa po tom všetkom ani neukázal. Hovoriť o tom aké je cítiť sa ako idiot.
Jeremy sa zdvorilo stiahol.
Ale tie živé zelené oči potemneli odmietnutím. Nevidela ho celý deň - celý život bez jeho úsmevu a sýteho hlasu.
Mala použiť tie hľadám-si-manžela reči, keď sa prvýkrát stretli, čo zvyčajne navždy vymazalo akýkoľvek mužský záujem a ušetrilo muža od toho, aby musel čeliť jej bratom.
Muži v jej rodine ju milovali, ale boli prehnane ochranárski, takže si bola istá, že pred rokmi prinútili jedného chlapa, ktorého jej neschválili, zmiznúť. Joga sa stala jej bojom proti osamelosti v živote, jej jedinou obranou proti tomu, aby sa skrútila do klbka zúfalstva nad pocitom, že je v pasci. Pochybovala, že Jeremy by prešiel testom jej rodiny na "prijateľného" muža k randeniu. Chceli, aby si našla niekoho, kto nebol žiadna hrozba, niekoho, kto by prijal, čo by mu povedala o svojej minulosti a nikdy by nehľadal pod povrchom, aby neodhalil pravdu o rodine DeMitri v Kanade.
V okamihu, keď by niektorý z nich stretol Jeremyho osobne, bolo by mu jasné, že je to človek, ktorý sa nedá ľahko oklamať alebo kontrolovať. Nikdy by nenašli Jeremyho predávať nábytok alebo prevádzkovať obchod s potravinami. Riadil svoj život a svet svojimi vlastnými pravidlami, bol alfa samec – nevhodný materiál na rande tak dlho, pokiaľ sa do toho budú jej bratia starať.
Pekelne mu závidela.
Bude si musieť ešte pár týždňov počkať, kým Vinny - jeden z jej troch starších a nebezpečných nevlastných bratov - odíde. Urobí ak, len čo ho presvedčí, že bývať sama je pre ňu bezpečné. Keď sa vráti k svojej žene a deťom vo Washingtone D.C., bude môcť konečne prijať pozvanie na rande bez obáv z vyrušovania. Do tej doby žiadne rande ani nemôže dať Jeremymu vedieť, ako veľmi by chcela byť s ním, alebo čo by v skutočnosti chcela robiť po niekoľkých hodinách v telocvični s tým mňamóznym telom, neskoro v noci s jej obľúbenou čokoládovo-amarettovou polevou...




[1]Sam the Man = Muž Sam – je to prezývka – odkaz na film z roku 2001
[2]Blues Brothers – rythm and buesová skupina založená v roku 1978 hercami Dan Aykroydom a Johnom Belushi, zvyčajne oblečení v čiernych oblekoch a slnečných okuliaroch J

8 komentářů: