středa 26. března 2014

Proste zlý - Kapitola 2 2/2



Ešte stále tam stála bez pohnutia, keď vyšiel z garáže. Zažalo sa vonkajšie osvetlenie ovládané detektormi pohybu, ale Jeremy sa neotočil k svojmu domu.
Vinny prešiel po príjazdovej ceste, obišiel jej pickup a zastavil sa, keď sa rozsvietili bezpečnostné svetlá.
Jeremy pristúpil k jej bratovi a vystrel ruku. „Nemyslím, že sme sa stretli. Som Jeremy, sused Cece.“
Cece nemohla dýchať. Nie, nie, nie. Drž sa ďalej od Vinnyho.
Jej brat sa pozrel na Jeremyho, potom si povzdychol a potriasol mu rukou. „Vinny. Čo tu robíš?“
„Opravujem jej garážové svetlo a starám sa o jej prasknutý podstavec pre sochu.“
„Ak si opravil svetlo, ako to, že je tu tma?“

Cece otvorila a zavrela chodbové dvere do garáže. Potom zapla žiarivky, ktoré jasne zažiarili.
„To je skvelé,“ veselo ho privítala, želajúc si, aby v škole chodila hodiny herectva. „Vďaka, Jeremy.“
Keď vyšla z garáže, Jeremy sa k nej obrátil. „Presunul som tvoj podstavec do mojej garáže. Mám priateľa, ktorý vlastní body shop. Opraví ti trhlinu v lamináte.“
Nechcela mu dlhovať za ďalšie láskavosti. Nie, ak to znamená, zle s ním zaobchádzať zakaždým, keď ukáže jej brat. „Je to od teba pekné, že si sa ponúkol, ale-“
„Odchádzam v utorok ráno kvôli obchodnému projektu, ktorý bude nejaký čas trvať, ale mám predstavu, že sa vrátim koncom týždňa.“ Jeremy kývol na Vinnyho, „Tešilo ma,“ a potom šiel domov.
Tento zadok nie je zženštilý.
„On nie je teplý, že?“ Zazeral Vinny na vedľajší dom.
„On?“ Cece sa prinútila zasmiať. „Prichádza s teplými nápadmi, rovnako ako minule, keď mi pomáhal vytvoriť môj nový kvetinový záhon.“ Jeremy dokonca ani nepoznal, že tie kvety boli sirôtky a nemal ani potuchy o ich výsadbe. Ale usmieval sa celú dobu ako by si to užíval.
Kam šiel Jeremy v utorok ráno? A na ako dlho? „Obchodný projekt“to znelo ako jedna z tých dlhých ciest o ktorých sa zmienila ich domáca.
„No neviem,“ zamrmlal pochybovačne Vinny. Rovnako ako to zistila ona, aj on začal pochybovať, či Jeremy bol gay v tej chvíli, ako ho stretol.
„Ty si ten, kto mi povedal, že bude dobrým susedom,“ pripomenula bratovi.
„Podľa mňa nevyzerá príliš zženštilo.“
„Ako to vieš? Nikdy si nebol v kontakte s homosexuálmi.“
„Máš pravdu.“
„No, všetko, čo viem z Jeremyho posilňovne je, že všetci sú tam nadšenci svalov a veľmi pekní. Profesionáli, ktorí so mnou jednajú s veľkou úctou...“
„Okej, fajn, to je fuk. Nepotrebujem prednášku o tom ako byť politicky korektný.“Nakoniec obrátil svoju pozornosť späť k nej. „Zajtra skoro ráno musím odísť na stretnutie vo Washingtone, ale vrátim sa zajtra večer.“
Musela si zahryznúť do pery, aby nezačala výskať nadšením. Jedna noc a deň bez dobermanovho garde. Nadýchla sa aby upokojila svoje vzrušenie a povedala: „Znie to dôležito.“
„Rodinný podnik.“
Snažila sa nemračiť a dúfala, že „rodinný podnik“ nie je niečo, čo nie je úplne kóšer[1]. Ale naozaj nechcela vedieť, čo to je.
„Budeš zajtra v poriadku?“ spýtal sa.
Srdce jej búšilo v hrudi. „Jasne,“ povedala tak pokojne, ako len mohla, aby nedráždila jeho záujem. Dnes večer bude s Jeremym. Bude viac než v poriadku.
Vinny hodil ďalší ostrý pohľad na Jeremyho dom, ale musel sa rozhodnúť, že pre ňu nepredstavuje bezprostrednú hrozbu.
Usmiala sa. Nemal tušenie o nebezpečenstve, ktorému bude čeliť kvôli Jeremymu v tej minúte, ako Vinny odíde. Ale to jej dáva len jednu noc, ak Jeremy tento týždeň niekam odíde. Dokelu.
„Poďme na večeru, sestrička.“
Čože? Cece napäto vydýchla. Jej libido kričalo, ale keď odmietne večeru, bez dobrej výhovorky, Vinny ju začne podozrievať. „Veľmi rada. Dovoľ mi schmatnúť nejaké topánky a hneď budem vonku.“ Bežala do svojho domu, zháňala telefónny zoznam. Čo ak v ňom Jeremyho číslo nie je? Jej mobil zazvonil. Keď zdvihla, bol to Jeremy.
„Odkiaľ máš moje číslo?“ spýtala sa.
„Objednávku kvetín, ktoré som pre teba vyzdvihol minulý týždeň si napísala na vizitku so svojím číslom.“
Ťapla si po čele. Aká hlúpa. „Je mi ľúto, ale nemôžem prísť na večeru. Môj brat ma požiadal, aby som sa s ním šla najesť, potrebuje niečo prebrať.“Klamárka, klamárka, zhoríš v pekle. Požiada ju Jeremy, aby prišla na neskôr na pohárik? Vo filmoch sa to deje často.
Ticho, ktoré nasledovalo, jej stislo srdce.
„To je v poriadku.“ Jeremy neznel, ako by to bolo v poriadku. „Postarám sa, aby Blade doručil tvoj sklolaminátový podstavec späť do konca týždňa. Ahoj.“
„Ahoj.“ Telefón jej klikol do ucha.
Nemohla uveriť, že spálila svoju šancu.

***
Sam The Man sa zachvel napriek dusnu vo vzduch ktoré aj o polnoci vyhrievalo Atlantu. Každý krok, ktorý urobil ho bolel. Z rozbitej kože pod opuchnutými očami a z rezov križujúcich jeho hruď stále vytekala krv. Ohrozené gule si chránil rukou.
Nebol zasraný agent CIA, aby plakal nahlas.
Keby nebol podvedený, bol by dodal tovar bez toho, aby si ušpinil topánky. Blázon ktorý ho udal bol určite mŕtvy. Jediná osoba ktorú si Starface kedy držal pri sebe viac ako rok, bol Dorvan a dokonca aj on bol nahraditeľný, ak by ho drvič kostí zradil.
Sam by za nikoho z nich nedal ani dve hovná. Dúfal, že vydrží len trochu dlhšie, čo mu dá poslednú šancu dostať sa z toho živý. FBI tu mala byť a hľadať ho. Mohli už prehľadať túto oblasť a vzdať sa v predpoklade, že je nadobro preč?
„Kde si to dal?“ Dorvan viedol skupinu cez Mariettské námestie, k slabému ruchu v parku na námestí tesne po polnoci.
„Povedal som ti. Do tej prekliatej sochy.“ Sam prižmúrenými očami pozeral do tmy, nervózne sa rozhliadal všade, kam Dorvanovo svetlo zasiahlo terén. Nezaregistroval však žiadny náznak prítomnosti FBI. No tak, chlapi, buďte tu. Vyčerpal všetky možnosti a nakoniec súhlasil, že ukáže Starfaceovi, kde presne nechal pamäťovú kartu,skôr, než Dorvan vyskúša nový spôsob, ako ho prinútiť hovoriť. Pot mu orosil okolie pier. Samovi sa nová čierna košeľa lepila na kožu na miestach, kde mu presakovala krv a schla.
„Ktorá socha?“ Starface položil otázku s hrozivým podtónom.
Sam sa zhlboka bolestivo nadýchol. „Dievča s dieťaťom. Okolo podstavca mala veľa listov. Priamo -“ Čo do pekla? „Je preč,“ neveriacky zašepkal. Nôž ho štuchol do rebier. Mykol sa pri novej rane.
„Pozri, prisahám, že to bolo tu,“ bľabotal Sam. „Dorvan, povedz mu to. Zastavil si ma, práve keď som to tu vhodil. Povedz mu to.“
Hrdlorez osvietil oblasť svojím lúčom. „Viete, myslím, že má pravdu. Bola tu taká malá socha.“ Posvietil na zem. Tráva bola ešte pomliaždená od podstavca. „Hej, bola tu ešte jedna.“
Starface sa postavil pred Sama. „Bude lepšie ak ma nebudeš ťahať za nos. Strčil si to do sochy, ktorá tu nie je?“
„Prisahám. Nedoviedol som vás sem len preto, aby som vás naštval.“ Pot sa skotúľal Samovi z tváre a kvapkal mu z brady. Pramienok sa spájal na jeho zviazaných rukách. Preglgol a lapal po dychu.
Starface si chvíľu premeriaval Sama a potom prikývol. „Verím ti. Odchádzame.“
Sam uľavene vydýchol. Potácal sa za Starfaceom, ktorý odchádzal z námestia vedľajšou uličkou a zabočil medzi dve budovy.
„Donesiem vám to naspäť, všetko napravím, okay?“ ponúkal mu Sam. „Čokoľvek ťa spraví šťastným, máš to.“
„Naozaj? Čokoľvek?“ Starface zastavil vedľa kontajnera, ktorý smrdel šťankami vandrákov. Keď sa usmial, materské znamienko v tvare hviezdy na jeho tvári sa vydulo. Sam to bral ako povzbudenie. „Máš to mať. Stačí povedať slovo.“ Usmial sa, keď videl svetlo na konci tunela.
„Dorvan. Urob ma šťastným.“ Sam otvoril ústa, ale Dorvanova laba v rukavici mu ich zovrela. Ostrá bolesť mu prenikla hruďou, kam mu Dorvan hlboko vnoril nôž. Dupľovaná bolesť, keď vytrhol čepeľ von. Sam sa zrútil, hlava sa mu odrazila od štrku a špiny, v krku mu bublalo. Snažil sa dýchať, kričať. Nič.
Starface luskol prstami na Dorvana. „Nájdi tú sochu. Získaj moju pamäťovú kartu. Máme štyridsaťosem hodín na jej dodanie.“
Sam hľadel do prázdnej uličky.
Pamäťová karta s usvedčujúcimi fotografiami a videom... je odteraz problém niekoho iného.
Slzy mu stekali z očí. Jeho tep spomalil. Každý škrípavý nádych mu zarachotil v hrudi. Starface ho pozoroval, zjavne čakal aby sa ubezpečil, že mŕtvy muž neprehovorí.
Osrať všetkých tých bastardov. Sam zaťal zuby proti mučivej bolesti a prinútil sa na hajzla usmiať len preto, aby ho naľakal.
Fungovalo to.
Starfaceov sebaistý úsmev sa vytratil.
Krv sa vyliala Samovi z úst. Dusil sa a nemohol by prehovoriť, ani keby mu to zachránilo život. Zavrel oči, pripravený čakať na Starfacea u brán pekla.
Prekliato veľa šťastia tomu, kto má teraz tú pamäťovú kartu.

***
Jeremy si poklepkal prstami po hrudi. Spanie by bolo pekné, možno dokonca možné, keby sa mohol dostať ten bozk s Cece zo svojej mysle.
Ona spí? Čo má oblečené? Má niečo?
Zakryl si oči dlaňou a počúval stropný ventilátor dookola šuchotať v pravidelnom rytme. Rozmyslela si to v momente, keď sa ukázal jej brat. To hovorilo mnohé, takmer rovnako ako fakt, že bola jasne nešťastná, keď sa predstavil jej bratovi.
Potom sa ospravedlnilakvôli odskočeniu si na večeru.
Už sa mu stalo že ho okašľali. Jednoducho ho to len inokedy nezasiahlo tak hlboko.
Mobilný telefón mu zavibroval na povrchu nočného stolíka. Natiahol sa cez posteľ, všimol si, že čas na jeho budíku ukazuje po polnoci a zdvihol telefón. „Sunn.“
„Jeremy? Zobudila som ťa?“
Spoznal ten sladký hlas, ale Cece znelo rozrušená. „Nie. Čo sa deje?“
„Počula som hluk na záhrade a ... bojím sa.“
„Hneď som tam.“ Strčil telefón medzi rameno a ucho keď vstával a schmatol svoje džínsy, ležiace pri nohách postele. „Neotváraj dvere, pokým nebudeš vedieť, že som to ja.“ Zavesil, zazipsoval si džínsy a potom cestou k posuvným dverám na záhradu za domom, schmatol svoj Walther P99 z nočného stolíka.
Studený vzduch sa vliekol za ním, keď vstúpil do vlhkosti tak hustej, že sa ju skoro dalo chytiť. Rýchlo preskúmal svoj zadný dvor, ktorý bola ako krypta. Preskočil plot oddeľujúci ich záhrady a prešiel okolo, kým si nebol istý, že nablízku nie je nič živé.
Skôr než došiel k dverám jej patia[2], strčil si zbraň za pás džínsov na chrbte a potom zaklepal.
Záves vnútri sa pohol a potom sa otvorili dvere.
Vošiel do temnej kuchyne a počul jej ustupujúce kroky. V nočnom svetle presvitajúcom z chodby kde stála, mohol rozoznať len pastelový župan pokrývajúci jej telo. „Si v poriadku?“„Nie celkom.“
Jeremy sa pohol dopredu, potom zastal. „Vonku nikto nie je.“
„Stále mám strach,“ zašepkala. „Nenechávaj ma samú.“
Zvuk jej hlasu stačil k tomu, aby sa mu zrýchlil pulz, ale stvrdol pri jej prosbe, aby s ňou zostal. Dobre, že bola tma, inak by mohla vidieť, ako veľmi chcel prijať jej pozvanie.
Bol horší než pes.
Chcela utešiť a on chcel ju.
„Jeremy?“ Hlas jej zhrubol, zachripel. Každým slovom ničila jeho sebaovládanie.
„Áno?“
„Mohol by si ma objať... na chvíľu?“ Podišla bližšie.
Ako to má urobiť a nedotýkať sa každého centimetra jej tela? Jeho triesla pulzovali, ťažké túžbou.
Ale jeho svedomie sa tomu bránilo. „Čo keby som sľúbil, že dnes večer budem strážiť tvoj dom?“Medzitým, čo si dám studenú sprchu.
„Bola by som naozaj radšej, keby si zostal dnes v noci ... tu.“
Cítil jej nový sprchovací šampón a sladkú ženskú vôňu. Jeho zmysly boli zostrené tmou, každé zakončenie nervu prosilo, aby ju mohol cítiť. Jemné vlásky na krku sa mu zdvihli, varujúc ho pre nebezpečenstvom oveľa nebezpečnejším, ako zločinec so zbraňou.
Pokiaľ by práve teraz zostal v jej blízkosti, celkom presne by sa dozvedela, na čo myslí.
Musí ustúpiť, pokým ešte môže.
„To nie je dobrý nápad,“ varoval ju s unaveným povzdychom.
Čo nie je dobrý nápad?“
Podišla tak blízko, že sa ich špičky dotkli. Jeho oči sa prispôsobili tme, takže ju lepšie videl. Mala na sebe dlhý hodvábny župan, niečo ružové, čo sa ligotalo, keď sa pohla. Vlnité vlasy jej padali voľne okolo ramien. Jemná srdcovitá tvár sa obracala k tej jeho s otvorenou túžbou.
Ani nemienil odvetiť na jej poslednú otázku. „Choď spať Cece, skôr, než urobím niečo, čo budeme obaja ľutovať. Ak si myslíš, že dokážem zostať dnes v noci tu a udržím svoje ruky od teba, tak ti práve hovorím, že nie som tak pekelne šľachetný.“
„To je fér.“ Zdvihla ruky k prednej časti županu a nechala jemný materiál spadnúť z ramien na zem k nohám. „Nie som tak nevinná.“
Mal by byť mŕtvy, pretože toto bolo buď nebo alebo peklo, v závislosti na tom, čo sa bude diať ďalej.



[1] kóšer = čisté, nepoškvrnené (rituálne bezchybný, čistý pokrm alebo jedlo podľa židovských predpisov)
[2]patio = zastrešená časť pri dome

5 komentářů: