pátek 2. května 2014

Iluze - Kapitola 1



„Nick? Boo? Vstávaj, inak budeš meškať do školy.“
Nick si zo srachu povzdychol, z toho, čo nájde tentokrát. Otvoril oči a uvidel tmavo modré záclony, ktoré kúpila jeho mama pred rokom, keď sa presťahovali do ich bytu na Bourbon Street. Zaplavila ho úľava. Všetko to bola len nočná mora.
Ďakujem ti, Bože!

Tam smerovali jeho myšlienky, kým si neuvedomil, že okno nebolo rovnaké. Namiesto jedného veľkého okna, tam boli dve.
Do kelu. Už nie. Vari som si neužil dosť ponižovania a hrôzy?
S búšiacim srdcom, Nick prešiel pohľadom po miestnosti, ktorú nespoznával. Vôbec ju nespoznával. Žalúdok sa mu stiahol natoľko, že sa bál, že je chorý.
„Nick?“ Jeho mama najskôr zaklopala na dvere, až potom s úsmevom vstúpila dnu. „Vstávaj, spachtoš. Poponáhľaj sa, inak budeš znova meškať.“
Ešte viac znepokojený než predtým, sa Nick zahľadeľ na jej drahý tmavo modrý kostým a nakrátko ostrihané blond vlasy, ktoré rámovali jej krásnu tvár. To rozhodne nebola jej čašnícka uniforma.
„Mami?“
Zamračene sa postavila k jeho posteli a položila mu ruku na čelo.
„Si v poriadku? Si nejaký bledý.“
Omráčený, neschopný slova sa pozeral na cudzinca v tele jeho matky.
„Cherise? Volá ti Londýn. Vraj s tebou potrebujú hovoriť. Povedali, že to nepočká.“
Nickové oči sa rozšírili pri tom známom hlbokom, silné južanskom prízvuku. Bubba? Čo do pekla robí Bubba v jeho dome o pol ôsmej ráno? Bolo dosť zlé, keď Nick prišiel domov z plesu a našiel ho tu.  Ale predpokladal, že boli na rande.
Nie počkať. Takto to nebolo. Niekto mu na plese povedal, že Bubba je jeho otec. Caleb? Z nejakého dôvodu si nevedel spomenúť, kto. A prečo by niekto z Londýna volal jeho mame? Možno, že Londýn je meno. Nie, to nie je možné. To je zlé, zlé. Jeho mama ani nepozná nikoho s menom Londýn...
„Hneď som tam, Michael.“ Stisla Nickovi tvár. „Horúčku nemáš. Bol si hore príliš dlho?“
Úprimne? Obával sa, že mu niečo poškodilo mozog. Dostal silnú ranu, keď ho démon zrazil k zemi, zatiaľ čo bojovali, aby mamu dostal späť.
Dvere sa znova otvorili a objavil sa Bubba v čiernom obleku od Armaniho. Nick poznal značku tohto návrhára len preto, že to bola obľúbená značka jeho nesmrteľného šéfa Kyriana. Nick skoro dostal záchvat, keď mu prvýkrát išiel jeden oblek vyzdvihnúť a uvidel cenu.
Kto mu obliekol tieto veci a prečo? Obrovský ako vždy, Bubba vymenil svoje fúzy za hladko oholenú tvár a krátky, štýlový zostrih. Hej, to rozhodne nebol statný poľnohospodársky robotník, ktorý so svojim šialeným najlepším priateľom lovil v zátoke zombie. Nebol to ten paranoidný človek, ktorý bol ozbrojený na takej úrovni, ktorá ho dostala v ATF na zoznam sledovaných ľudí. Ako keby ho niekto premenil na nejakého strašidelného podnikateľa. Vošiel dnu a podal Nickovej mame bezdrôtový telefón. Odhalila svoje drahé náušnice, keď si prekryla rukou ústa a zašepkala Bubbovi. „Myslím, že náš Boo je chorý. Pozri sa na neho.“ Vyšla z miestnosti, aby si vybavila telefón.
Bubba pokľakol pri Nickovej posteli a odhrnul mu vlasy z čela. „Si v poriadku, kamoš?“
Bubba mal milujúci tón, ktorý pri ňom nikdy predtým nepoužil. Bolo to ešte desivejšie, ako keby sa ho pokúšal zjesť Charonte démon. Všetkým tým úplne ohromený, Nick sklopil zrak na veľký majstrovský futbalový prsteň na Bubbovej ruke. Diamanty na vrchu tvorili vzor, pripomínajúci fleur-de-lis (štylizovaný kvet ľalie (v erbe). Na jednej strane boli orámované slovom “Forty” (štyridsať) a na druhej strane “Niners”. Meno Burdette bolo na strane, kde bolo slovo Forty a na strane, kde bolo “Niners” sa písalo tiež  “Super Bowl XXIV 55-10”. Keď nahmatal prsteň zalapal po dychu, pretože si spomenul, ako mu Bubbova mama hovorila, že Bubba mohol profesionálne hrať hneď po škole, ale rozhodol sa zostať doma so ženou a synom. „Vyzerá tak skutočne.“
Bubba si odfrkol. „Je skutočný, veď to vieš.“ Zamračil sa na Nicka. „Čo sa to s tebou deje, krpec? Máš nejaký test, ktorému sa chceš vyhnúť?“
„Nie. Ja...ehm...no, necítim sa dobre. Nie som ranné vtáča.“
Bubba sa zasmial a odokryl Nicka. „Tak poď. Mamička spravila na raňajky palacinky. Vychladnú ti.“ S týmito slovami opustil miestnosť.
Stále dezorientovaný a zmätený, Nick vyliezol z postele. Celé to bolo strašne čudné. Prehrabol si rukou vlasy, keď sa pozeral na obrázok, ktorý mal na stole so spoteným Bubbom v 49ers drese s ním ako batoľaťom v rukách oblečeného v zodpovedajúcej 49ers uniforme. Na zadnej strane bolo napísane BURDETTE. Aspoň si myslel, že to bol on. Tvár a blond vlasy patrili cudzincovi, ktorého videl v zrkadle. Bol to výstrižok z novín, kde 49ers vyhrali Super Bowl, 28. Januára, 1990.
Čo to sakra?
V roku 1990 by mal Nick šesť rokov. „Nick“ na fotke nemôže mať viac ako tri alebo štyri roky.
„Som v nejakej kóme.“ Jedine to mu dávalo zmysel.
Hej, určite to bude tak.
Namiesto toho, aby bol poslaný do Spodnej ríše, bol uväznený tu, nech to bolo hocikde. Kody, alebo Caleb ho každým okamihom prebudia a všetko sa vráti do normálu. Jednoducho sa musí uistiť, že nebude vtiahnutý do pekla, ani ho nezje nejaký démon alebo zombie, kým neprídu na to, kde je a nezachránia ho.
No tak, detská. Ponáhľajte sa.
Nebol si istý, ako dlho si udrží zdravý rozum.
Prikrčil sa, keď sa pozrel do zrkadla, a potom vykrivil pery. Sakra, bolo to tak divné, vidieť niekoho iného, keď sa pozerá na seba. Tmavé vlasy. A tá výška. Ako mu len chýbala jeho výška. Teraz bol naozaj krpatý. Ako to taký malý chlapi dokážu vydržať?
Daj mi bolesť z rastu každý deň, všetko je lepšie ako toto.  
Pustil sprchu a začal si v mysli prehrávať posledné udalosti, na ktoré si pamätal. Bol v Le Monde au Delà du Voile- vo svete za závojom- kde bola uväznená jeho mama potom, čo ju uniesli démoni. Spolu s Kody a Calebom bojovali s obrovským démonickým vlkodlakom Zavidom a démonmi, aby dostali jeho matku a otca odtiaľ preč. Otec zomrel v boji a dal Nickovi všetky svoje schopnosti Malachaia. Caleb a Kody mu tieto schopnosti zviazali, pokiaľ sa ich Nick nenaučí používať, a aby ho chránili pred nadprirodzenými predátormi, ktorý ho chceli zabiť a tieto schopnosti získať pre seba. Nick stuhol, keď ním prešiel ďalší strach. Jeho schopnosti boli navždy pokazené. Mohol byť dôvodom toho všetkého včerajší zväzujúci lektvar? Žeby to zlyhalo a všetko sa zmenilo? Dávalo by to zmysel. Aj on kedysi omylom premenil kamaráta Madauga na capa. Možno, že lektvar zo včerajšej noci premenil Madauga na sprchu... A mňa na malého smoliara.
Keď vchádzal do sprchy, ešte raz sa strhol pri svojom odraze. „A ja som si predtým myslel, že som chudý...“
Sakra, vyzeral hrozne. Ruky mal tak krehké, až bol prekvapený, že si ich nezlomil, keď siahol po uterák. Nebol to obraz, ktorý by chcel vidieť po celý zvyšok života. Poutieral si svoje teraz blond vlasy a snažil sa na to nemyslieť, keď sa obliekal a išiel dole.
Jediná dobrá vec na tomto podivnom živote bol nedostatok lacných havajských košieľ v jeho šatníku. Zdalo sa, že jeho mama konečne začala chodiť nakupovať inam, ako do sekáča.
Zastavil sa na schodoch a civel na fotky, kde bol s mamou a Bubbom od narodenia až po vysokú školu.
Sakra, nemá to nič spoločné s mojim alternatívnym životom, kde ma moja mama nevyfotila ani nahého vo vani s kačičkou. Skutočne?
Nevedel, čo je viac šokujúce. Či tieto nesfalšované fotky, alebo masívna veľkosť tohto domu. Kým na to príde, trvalo mu niekoľko minút, kým sa mu podarilo nájsť kuchyňu. Toto je horšie ako zorientovať sa v Kyrianovom panskom sídle. Ale tam bola aspoň Rosa, ktorej sa vždy mohol spýtať na cestu, ak sa stratil.
S vyvalenými očami Nick zaváhal vo dverách, keď uvidel Bubba sedieť za stolom ako číta The Wall Street Journal, zatiaľ čo jeho mama utierala panvicu, ktorá bola súčasťou masívneho plynového sporáku. Celá situácia vyzerala ako z nejakého cudzieho filmu. Nikdy vo svojom živote nevidel normálnejšiu rannú scénu. A to ho skutočne vydesilo.
Pozrela sa na neho a usmiala sa.
„Tu je môj obľúbený Boo. Cítiš sa lepšie, dieťa?“
To ťažko...
„Jasne, mami.“
Bubba sa pozrel na hodinky. „Radšej by si mal ísť. Nechcem znova vysvetľovať pánovi Hutchinsovi prečo si meškal.“
Nick sa pri neznámom mene zamračil.
„Pán Hutchins?“
„Riaditeľ.“ Bubba preložil noviny a položil ich na stôl.
Nick bol ešte viac zmätený ako predtým. „Kedy v St. Richard nastúpil nový riaditeľ? Čo sa stalo s pánom Headom?“ Už ho tiež zožrali zombi?
„Kto je pán Head?“ Spýtala sa matka.
Nick sa zastavil, keďže ničomu nerozumel. Aspoň kým neuvidel dátum na Bubbových novinách. Srdce mu prestalo tĺcť. Toto nie je možné. To musel byť omyl. „22. Apríl, 2002. To sú falošné noviny?“
Bubba sa na neho zamračil. „Možno by sme ťa mali zobrať k doktorovi.“
To bolo presne to, čo potreboval. Návšteva psychiatra. „Nie, je mi dobre. Naozaj.“
Diskrétne, tak aby to nikto nevidel, vytiahol Nick svoj preukaz, aby si skontroloval svoj dátum narodenia. Pri tom pohľade mu žalúdok spadol na zem. Ak to bola pravda, mal šestnásť a rok narodenia nesedel.
Všetko bolo zle.
Ako je to možné? Ako?
„Radšej idem do školy.“ Vydýchol Nick. „Kde mám ruksak?“
Matka si prehrabla vlasy. „Myslím, že si si ho nechal v aute.“
„V Jaguáre?“
Bubba vybuchol smiechom. „To je len tvoje zbožné prianie. Nenechám ťa šoférovať Jaguár pokiaľ nebudeš mať osemnásť rokov, kamoš. Je v tvojom Jeepe.“
Dobre, tvár sa normálne. Nereaguj na to.
Všetko skutočné je v mojom svete.
Jasne, že áno. Nič z tohto nebolo skutočné ani normálne. Čo vzhľadom k jeho kráľovsky posratému životu hovorí za všetko. Chcel kričať pokým sa nevráti tam, kde mal byť.
Mama mu priniesla kľúče a znova mu priložila ruku k čelu. „Si istý, že ti nič nie je?“
Lož bola lepšia, než zvieracia kazajka. „Je mi dobre.“
„Michael... myslím, že by sme ho mali zobrať k doktorovi.“
„Miláčik, musíš sa o neho prestať starať, akoby bol malé dieťa. Už je muž, ktorý má prácu. Povedal, že je v poriadku. Takže je v poriadku.“
Nick pri týchto slovách zažmurkal. Je možné, že v tomto meste stále pracuje pre Kyriana, alebo pre Lízu? Ak je Kyrian niekde nablízku, mal by mu byť schopný pomôcť.  Dvetisíc rokov starý nesmrteľný bojovník, ktorý predal svoju dušu bohyni, určite musí niečo vedieť o alternatívnych realitách. Keď na to príde, Nick by mohol byť schopný požičať si Kyrianov prsteň a privolať k sebe Grécku bohyňu Artemis, aby získal nejaké odpovede.
Jeho mama si zahryzla do spodnej pery, keď ho pohladila po vlasoch. „Ešte stále je moje dieťa.“
Vďačný za to, že sa nezmenila ju objal predtým než vyrazil k prednej časti domu.
Bubba si odkašľal. „Kam ideš, synak?“
„Pred dom.“
„Prečo? Tvoj Jeep je v garáži.“
Oni majú garáž?
Nick sa pozrel na ornamenty v tomto drahom dome. Samozrejme, že mali garáž...
„Oh, dobre.“ Zamieril opačným smerom.
S malým zaváhaním otvoril dvere, ktoré predpokladal, že vedú do garáže. Ocitol sa v komore. Do riti.
„Ehm... chcem si zobrať nejaký koláč na cestu.“ Povedal Nick, aby zakryl svoju chybu.
Napriek tomu, obaja na neho pozerali, akoby utiekol z Arkham Asylum (Arkhamský ústav). Falošne sa na nich usmial, schmatol pečivo, prežehnal sa a dúfal, že ďalšie dvere budú správne. Ale také šťastie nemal. Kúpeľňa. S bolestným zastonaním nad svojou hlúposťou, Nick predstieral, že ju potrebuje použiť predtým, než skúsi ďalšie dvere. Aspoňže už tam boli len dve možnosti, kadiaľ mohol ísť. Šanca 50 na 50. Tentokrát mal šťastie.
Vyšiel von a úľavou sa nadýchol predtým, než vkročil dnu a uvidel červený Jeep, čierne SUV a strieborný Jaguár v troj-garáži.
Človeče, toto bolo skutočne zlé. Bol to presne ten istý Jaguár, ako ten, ktorý mu dal Acheron, keď mu domov priniesol vodičský preukaz.
Chcem späť život, kde môžem šoférovať bez toho, aby na mňa dohliadal Bubba. Ale na druhej strane...
Toto bol normálny život. Naozaj normálny, rovnako ako život ostatných ľudí. Nikto sa ho nesnaží zabiť, alebo zjesť. Nemal riaditeľa, ktorý si o ňom myslel, že je najväčší debil na svete. Tu nebola polovica futbalového týmu premenená na zombie alebo vlkodlakov. Nebol tu tréner psycho-démon, ktorý sa mu vyhrážal, že zabije všetkých jeho spoluhráčov, ak mu nepomôže. Bubba a Mark neboli neovládateľní šialenci.
Vieš, toto je príležitosť.
Nemusí byť zlé, žiť chvíľu normálny život. Nebolo to príliš dobré, keď bol divný a chudobný. Bohatý a dobre oblečený, to už môže byť úplne iný príbeh. Po tomto všetkom sa už Nick cítil lepšie a rozhodol sa, že sa prestane na všetko sťažovať a bude sa snažiť užiť si na chvíľu tento život. Mohlo by mu to takto vyhovovať.
Potom, čo nastúpil do svojho Jeepu, išiel do školy a nikto na neho nepozeral, akoby mu zrazil psa. V skutočnosti to bolo až znepokojujúce, ako málo pozornosti priťahoval. Nikto sa o neho nestaral.
Tak, na toto by som si mohol zvyknúť.

„Ahoj, Nick.“
Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že to je Caleb... Fingerman, nie Malphas, kto k nemu mieri po chodbe.
„Ahoj Caleb.“
„Cítiš sa lepšie?“
Zamračil sa pri Calebovej otázke.
„Prosím?“
„Volal som ti, aby som ťa skontroloval, ale tvoj otec mi povedal, že sa necítiš dobre. Vraj hneď ako si prišiel domov si si išiel ľahnúť bez jediného slova.“
Áno, bolo to tak. Po tom, čo sa mu podarilo odomknúť zámok a nájsť svoju izbu, dúfal, že všetko to bol iba zlý sen, a že sa ráno zobudí u seba doma. Zamračil sa pri tejto myšlienke.
„Hej, myslím, že to bola len nevoľnosť.“ Nick zamieril k svojej skrinke. Než ju stihol otvoriť, schmatol ho väčší a nafúkaný Madaug a stiahol ho späť.
„Čo si myslíš, že robíš, idiot? Snažíš sa mi dať do skrinky zamilovaný list, alebo čo?“
Nick pokrčil plecami. „Chcel som ísť do mojej skrinky.“
Madag ho postrčil do chodby. „Tam máš skrinku, debil. Koľko čipsov si zjedol na raňajky?“
Zamračený Nick sa stretol s Calebovým znepokojeným pohľadom. „Si si istý, že si v poriadku?“
Nick si prehodil ruksak cez rameno. „Dokážeš udržať tajomstvo?“
„Vždy.“
„Myslím, že mám amnéziu.“
Calebovi sa rozšírili oči. „A z čoho?“
„Asi ma nejaký smradľavý neandertálec vrazil do skrinky. Ani neviem, kde mám prvú hodinu.“
„Povedal si to svojim rodičom?“
Nick zavrtel hlavou. „Vieš, aká je moja mama. Nechcem ísť na Mayo Clinic pre spomalených. Cítim sa dobre. Len si na nič neviem spomenúť.“
„Ale to nie je v poriadku, Nick. Máš veľký problém.“
Áno, mal problém. Ale nie z toho dôvodu, aký si myslel Caleb. „Prosím ťa, Caleb, nikomu to nehovor.“
„Tak dobre. Pomôžem ti. Ale ak sa to nezlepší, budeš potrebovať, aby sa na teba niekto pozrel.“
„Súhlasím.“
Caleb mu ukázal skrinku a potom mu ju otvoril, keďže Nickovi to nešlo. „Je to kombinácia čísla dresu tvojho otca, roku narodenia tvojej mamy a roku, kedy tím tvojho otca vyhral Super Bowl.“
Nadvihol obočie a zamračil sa na Caleba. „Odkiaľ to vieš?“
Caleb pokrčil plecia. „Sme najlepší kamaráti od narodenia. Viem o tebe všetko.“
Jasne, že áno... On nevedel, že sem Nick nepatrí, že v inom živote je Caleb démoní poloboh a Nick bol polovičný démon, ktorého ochraňoval, pretože bol hľadaný všetkým nadprirodzeným.
Nemysli na to...
Nick schmatol knihu chémie, zavrel skrinku a trikrát si zrazil päty dohromady.
Caleb sa na neho zvláštne pozeral. „Čo to robíš?“
„Keby si videl, čo robila Dorothy a čarodejnice pre démonich chodcov, urobil by si to tiež.“
Zamračil sa. „Dorothy? Démoni chodci? O čom to, pri zdravom rozume, hovoríš?“
„Ale nič.“ Nick sa porozhliadol po chodbe a strčil knihu do ruksaku. „Tak, kde je Kody?“
„Aká Kody?“
„Kennedy. Moja frajerka... teda niečo také.“ Aspoň ňou bola, keď sa ho nesnažila zabiť, alebo popliesť.
„Aj na toto si zabudol? Chodíš predsa s Casey.“
Na plese to tak vyzeralo, ale vzhľadom k tomu, že Casey bola bipolárna, Nick nemal záujem obnoviť ich „priateľstvo“. Úprimne povedané, chcel byť od nej aspoň na chvíľu čo najďalej. Len pre istotu.
„Dobre, ale kde je Kody?“
Caleb na neho pozeral, ako keby mu narástla druhá hlava. „Kam chodí do školy?“
To myslel vážne? „Sem. S nami.“
Zavrtel hlavou. „Nick, na tejto škole nie je žiadna Kody.“
Do žalúdka sa mu vrátil hrozný chorý pocit. Žiadna Kody? Ako je to možne? Ak existuje v jeho ríši, nemusí tu byť tiež? A to, že nebola tu, bola dobrá správa, alebo naozaj zlá?
„Hej, chalani. Hádajte, čo som urobil.“
Nick sa prikrčil, keď sa k ním pripojil Acheron vo svojej novej podobe. Stále si nemohol zvyknúť, ani prijať túto osobu ako svojho priateľa. Pravý Ash nebol normálny v žiadnom zmysle slova. Bol Gotický kráľ, Acheron, týčiaci sa nad ním a nad všetkými ostatnými svojou impozantnou výškou 7 stôp. Jedenásťtisíc ročný bojovník, Acheron, bol stelesnením smrtiaceho zla.
Pri tejto myšlienke, Nick cítil známu, zvláštnu vôňu s nadprirodzenou silou vychádzajúcu zo vzduchu medzi nimi. Určite to bola Acheronova esencia. Ale ako náhle to ucítil, bolo to preč a bol znova v tejto „normálnej“ ríši.
„Nick?“ Ash mu položil ruku na rameno, aby ho upokojil. „Si v poriadku?“
Nie. V hlave mal zmätok a chvíľu mal pocit, že sa zrúti. Všetko okolo neho sa vlnilo, akoby sa na svet pozeral cez vodu. Bolesť mu vyžarovala z celej bytosti a usadila sa v jeho žalúdku. Pozrel sa dole na svoju ruku, ktorá už vôbec nevyzerala ako ľudská. Koža mu bublala, a potom sa zmenila na priesvitnú. Od hrôzy z toho, že by to niekto uvidel, zaťal pevne päsť a schoval ruku pod košeľu. Skvelé. Všetko, čo potrebujem je zmeniť sa na ľudskú medúzu priamo pred všetkými. Nebolo by zábavné vysvetľovať, ako to urobil? Vlnenie neprestávalo. Deje sa s ním niečo vážne zlé a skutočne potrebuje nájsť pomoc. Niekoho, kto mu povie, čo sa deje, a ktorá je jeho realita...
Tento svet? Alebo ten, ktorý si myslel, že pozná? Čo ak všetko v mojom doterajšom živote bol len sen? Alebo ešte horšie. Čo ak nebol?
Nick si oblizol pery a stretol sa s Ashovým zmäteným pohľadom. „Ja, ehm...cítim sa zle. Ja...ja musím ísť. K doktorovi, aby mi povedal, čo mi je.“ Podal ruksak Calebovi a zamieril k dverám.
„Nemôžeš odísť z areálu.“ Zasyčal Caleb.
Nick si odfrkol pri Calebovej panike. „Zastav ma.“ Otvoril dvere a šiel rovno na ulicu. Hej, mohol by sa neskôr dostať do problémov, ale to mu bolo teraz jedno. Zabudnúť na toto svinstvo. Musel zistiť odpovede. Od hocikoho. Šprintom sa dostal na Royal, kde mal Bubba obchod Triple B., ale namiesto obchodu so zbraňami a počítačmi, tam teraz bol salón krásy... všetko vo vnútri bolo ružové a biele. Dievčenské. Bubba by umrel, keby to takto videl. Jeho vzácna svätyňa bola poškvrnená natáčkami a pleťovou vodou. Príčeskami. Klebetami o celebritách namiesto kurzov prežitia proti zombi. Nebola tam žiadna stopa po obchode, v ktorom Nick strávil niekoľko posledných rokov, učil sa o počítačoch, počúval šialené konšpiračné teórie a vládou sankcionované zombie útoky. Učil sa, ako sa chrániť pred nemŕtvymi, nežiaducimi a neznámymi. Bolo to divné, ale naozaj mu chýbal starý Bubba a Mark. Do kelu, dokonca mu chýbal aj zápach kačacieho moču, ktorý Mark požíval ako odpudzujúci deodorant proti zombie. Zasiahnutý žiaľom, Nick kráčal ďalej po ulici smerom k Lisinmu obchodu s bábikami, kde začala podnikať ešte pred jeho narodením. Rovnako ako Bubbov obchod, aj tento bol preč. Namiesto sklenených políc plných porcelánových a vinylových bábik- niektoré boli dokonca aj bodné zbrane- bol tam ďalší všadeprítomný obchod so starožitnosťami.
Toto nie je v poriadku.
Chcelo sa mu plakať z neprítomnosti ľudí, ktorých poznal, a na ktorých mu záležalo. Možno, že boli blázniví a výstrední, ale boli jeho rodina. Nezniesol pomyslenie na to, že ich už znova neuvidí. Čo sa stalo s pani Lizou? Zmysli mu pracovali naplno, keď kráčal k prieplavu, kde chcel chytiť električku, ktorou sa dostane k domu svojho šéfa Kyriana v záhradnej štvrti. Bubba povedal, že Nick má prácu. Možno, že stále pracoval pre Kyriana. Možno, že sa táto časť jeho života nezmenila. Prosím, daj mi niečo, čoho sa môžem chytiť.
Zúfalo sa držal tejto nádeje. Niečoho, čo malo zmysel. Niečo musí byť rovnaké. Nie je tak?

Nick stál v električke a nebol si istý, čo môže očakávať. Najmä potom, čo videl všetkých tak iných, odlišných. Ale ak bol Kyrian ešte v tejto realite, musel byť Temný Lovec, nie? Len nech nie je právnik. alebo niečo iné, také banálne. Nie ako to, čo sa stalo Acheronovi. Nick si nebol istý, či zvládne tento druh šoku, znova. Spomalil, keď išiel okolo vyblednutého modrého pánskeho sídla. Okná boli pootvárané a niekto tam hral na klavír. Aj keď bol Katolík, poznal populárnu Južanskú Baptistickú pieseň, ktorá bola často obľúbená medzi pouličnými hudobníkmi, ktorí spievali v Quarter. Bola to jedna z tých, ktoré si spievala Tyreeho babička na verande, keď lúpala fazule. Vtedy bol ešte dieťa. A keď neznámy starší ženský hlas zaspieval “Will the Circle Be Unbroken,”(Kruh bude uzavretý) prebehol mu mráz po chrbte.
Tam je lepší domov, na ktorý čakám...
V nebi, Pane, v nebi.
V Nickovom svete mu démonská verzia Caleba povedala, aby počúval znamenia, ktoré mu pošle vesmír. Môže to byť varovanie, alebo sprievodca.
Mohlo by byť toto jedno z nich? Znamená to, že toto je jeho nový domov, a že tu uviazol navždy?
Príliš sa bál premýšľať o tom, čo by to pre neho mohlo znamenať, a tak zamieril ku Kyrianovi. Pri príjazdovej ceste si spomenul, že nemusel ísť električkou. Mohol ísť svojím Jeepom. Ale doteraz nemal vodičský preukaz...bolo ťažké si spomenúť, že už nemusí chodiť pešo. A možno to bolo tiež znamenie. Jeho život a jeho telo sa menili rýchlejšie než stíhal sledovať.
Nick zastavil v polovici príjazdovej cesty, keď si uvedomil ďalšiu skutočnosť. Brána nebola zamknutá a nikomu nebránila vo vstupe na pozemok. To neveštilo nič dobré. Kyrian by nemal byť takto ľahostajný. Nie voči svojmu bezpečiu a rozhodne nie pri všetkých tých veciach, ktoré ho lovili.
Sakra.
Vystrašený z toho, čo tam nájde, Nick vyšiel po bielych schodoch a priblížil sa k známym dverám.
Prosím, nech mi otvorí Rosa...prosím.
Oči mu zahmlili slzy a inštinkt mu napovedal, aby odtiaľ utekal čo najďalej. Nechcel zistiť, čo sa nachádza na druhej strane. Ale tak či onak, musel to vedieť. Gautieri neboli zbabelci. Nech na nich osud hodil čokoľvek, postavili sa tomu čelom. Pripravený na najhoršie, sa Nick prinútil zaklopať.
Otvorila mu staršia žena vo fialovej zástere a v rukách držala malého psa. „Áno?“
„Ehm...“ Nick sťažka prehltol a dúfal, že to bola Rosa v podobe tohto alternatívneho sveta. Acheron a Caleb vyzerali ako magori. Madaug bol cool. Rose sa mohlo stať to isté.
„Je pán Hunter doma?“
Zamračila sa. „Je mi to ľúto, nikto s takým menom tu nebýva.“
Jej slová ho zasiahli ako päsť, keď cítil, ako sa stráca jeho nádej. Ani si neuvedomil, že zadržiava dych, modlí sa a pozerá sa pred seba na zdanie svojho starého života.
Do riti s tým všetkým.
„Madam, prepáčte, že som rušil. Musel som dostať zlú adresu.“
Cítiac sa ešte horšie ako predtým, otočil sa k odchodu. Došiel len ku schodom, keď ho zastavil ženský hlas.
„Teraz, keď si to spomenul...myslím, že sme dom kúpili od nejakého Huntera.“
S nádejou sa na ňu otočil.
„Kyriana?“
„Áno, tak sa volal. Spomínam si na to meno, pretože bolo také neobvyklé.“
Kyrian tu žil. To bolo dobré znamenie. „Viete, kam išiel?“
So žiaľom v očiach pohladkala svojho psa. „Tam hore, k Ježišovi, chlapče. Je mi to ľúto. Dom sme zakúpili ako súčasť nehnuteľností na predaj po tom, čo ten úbohý muž bol zavraždený dole vo štvrti... ale to bolo... bože... tak pred dvadsiatimi piatimi až tridsiatimi rokmi. Dlho predtým, ako si sa narodil. Ako je možné, že ho poznáš?“
Nick zažmurkal proti slzám. „Bol moja rodina.“
„Oh, zlatko. To mi je veľmi ľúto. Mám zavolať tvojej mame, aby po teba prišla? Alebo niekomu inému? Si v poriadku?“
Nick prikývol. „Áno madam. Som v pohode. Moja mama nemusí vedieť, že som tu. Prepáčte, že som vás rušil.“ Úplne zmätený zamieril späť na ulicu. Jej slová ho zasiahli ako pazúry do srdca. Kyrian je mŕtvy. Znamenalo to, že Kyrian bol Temný Lovec? To, že bol zabitý, keď sa snažil chrániť ľudí? Alebo bol normálny a tiež žil v tomto časovom období? Do kelu, z toho, ako sa to snažil všetko pochopiť mal v hlave pocit, akoby mu chcela explodovať.
Som na to príliš mladý.
Mal by byť doma a hrať sa Nintendo. Chodiť von s kamarátmi a hovoriť o babách. Alebo všetko to, čo robia normálne deti.

„Au. Hej. Tu stojím ja.“
Nick podskočil pri pobúrenom kriku a uvedomil si, že bol tak zabraný do svojich myšlienok, že na rohu ulice do niekoho vrazil. „Ospravedlňujem sa.“
Pozeral do známych modrých očí a tváre, ktorú poznal až veľmi dobre. Hoci vlasy boli namiesto čiernych hnedé a kučeravé, spoznal tú osobu okamžite. „Tabitha?“
Podráždene si vzdychla a prevrátila oči. „Prosím, povedz mi, že nie si jeden z tej Tabbynej zoo posádky. Ale úprimne, väčšinou si nás takto nepopletú.“ Natiahla k nemu ruku. „Som jej sestra, Selena. Ty si kto?“
„Nick.“ Potriasol jej rukou a dúfal, že našiel novú nádej. Prosím, Bože. Daj mi aspoň niečo...
„Tabby stále prenasleduje nemŕtvych?“
„Ach Bože... ty ju naozaj poznáš.“
Usmievajúc sa úľavou, že našiel niečo známe, prezrel si Selenine netradičné oblečenie. Na sebe mala vyšívanú fialovú sukňu, biele tielko so strapcami a hnedú koženú bundu. Nehovoriac o fialovo ružovom plagáte, ktorý mala zastrčený pod pažou, na ktorom bol cenník za výklad Tarotových kariet.
„Si jasnovidka?“
Zdvihla obočie. „Je zrejmé, že ty nie si. Buď pozorný, keď na to príde. Dva body pre teba.“
Pre tentokrát ignoroval jej sarkazmus. Bol veľmi rád, že natrafil na niekoho známeho a „normálneho“.  A teraz boli pre neho dôležitejšie skutočné odpovede, než strieľanie naslepo.
„Veríš na minulé životy, alternatívne vesmíry a tak?“
„Samozrejme, že áno. To mi platí nájom.“
Robila to stále ťažšie a ťažšie. „Nie, myslím to vážne.“
Selena ho prišpendlila prísnym pohľadom. „To aj ja. Nie som jedna z tých klamárov na ulici. Úplne verím tomu, čo robím. Viem, že to všetko je pravda.“
„Takže by si mi mohla pomôcť?“
„Pomôcť ti s čím?“
„Nájsť cestu domov.“



9 komentářů:

  1. Díky za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Nick!!!!!!!!!!!!!! Konečně!!!!! Díky MOOOC za překlad!!!!!

    OdpovědětVymazat
  3. ej ha mám trošku zmätok v hlave,Nick má tu vlastne koľko rokov? 16?

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. No v tomto svete 16... ale rok bol iný ako v jeho skutočnom svete...

      Vymazat
  4. Moc děkuji za překlad! :-)
    D.

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat