pátek 30. května 2014

Iluze - Kapitola 4



Nick sa prebral a uvidel nad sebou stáť Amandu a Tabithu. Líca ho boleli, akoby ho niekto, pravdepodobne Tabitha, niekoľkokrát preplieskal v pokuse prebrať ho.
Amanda sa s úľavou nadýchla.
Tabitha si odfrkla. „Máme šťastie. Nie je mŕtvy... zatiaľ. Nezabili sme ho. Nemusíme volať právnika ani skrývať ďalšie telo.“
Ďalšie?

Zo strachu pri tej myšlienke sa Nick zamračil na známe havranie vlasy Gotickej kráľovnej, ktorá mala na sebe čierne kožené nohavice a čiernu blúzku so zvonovými rukávmi. Takto ju poznal. Vďaka Bohu, bol doma.
„Čo robíš Tabitha? Znovu ma chceš vydesiť?“
Tabitha mu opätovala zamračený pohľad. „Kedy som ťa vydesila prvýkrát?“
Selena ju tresla po ramene.
„Hovorila som ti to, Tab. Je z alternatívneho sveta, v ktorom ťa pozná.“
Nick sa strhol pri Seleninom nespokojnom hlase.
Do riti, nebol to všetko len sen.
Naozaj bol tu. 
S nimi.
A čo bolo ešte horšie? Ich počet sa zväčšil. Teraz tam bolo celkom päť sestier Devereauxových.
Tie, ktoré poznal boli Tabitha, Amanda, Tiyana a Selena. Tú ďalšiu videl na obrázku pripnutom na pokladnici v obchode.
„Som Tiyana,“ ozvala sa osoba, ktorá bola pri ňom najbližšie.
Zastavil sa skôr, ako jej povedal, že sa už stretli v tomto obchode. Ale to bolo v inom živote a v inom čase.
„A ty si?“ Spýtal sa tej, ktorá sa opierala o pult a vyzerala dosť znudene.
„Karma.“
„Žena, ktorá pracuje s býkmi?“
Karma si odfrkla. „Hej. A som tiež pomstychtivá. Takže urobíš dobre, keď si to zapamätáš.“
„Riadne poznamenané.“ Nick sa so Seleninou pomocou pomaly posadil. Cítil sa slabý a mal závraty. Bol dezorientovaný. Čo sa to s ním stalo?
„Tak to je zlé.“
Zamračil sa na Tiyanu, ktorá ne neho hľadela ako na laboratórny experiment, ktorému práve vyrástla z pupku druhá hlava.
„Čo?“
„Tvoja aura. Je to...“ Zomkla pohľad so Selenou.
„On nie je blázon. To čo povedal je pravda. On sem nepatrí. Musíme ho dostať späť do jeho sféry, inak sa tam aj tu stane niečo hrozné.“
„Ja neviem. Je roztomilý. Nemôžeme si ho nechať?“
„Tabby, on nie je šteňa.“
Tabitha sa usmiala. „Možno, ale v tom obojku so špicami, čo mám doma, by vyzeral úžasne.“
Nick sa presunul k Amande, ktorá sa zdala byť najbezpečnejšia v tejto rodine vražedných ženských.
Amanda sa na neho pozrela cez rameno.
„Len pre záznam. Ak zaútočia, hodím ťa na ne a bežím k dverám.“
„Jéj, vďaka.“
Pokrčila ramenami. „Ako si asi myslíš, že som tak dlho prežila v tejto rodine?“
Tabitha naklonila hlavu a študovala ho so znepokojujúcou precíznosťou. „Takže, čo presne si?“
„Ako to myslíš?“ opýtal sa Nick.
Pomaly sa k nemu približovala, kým ho nestlačila medzi seba a Amandu.
„Vyzeráš ako človek, ale...“ Vzala si medzi prsty prameň jeho vlasov a študovala ho. „Viem, že si nemŕtvy. Si blond, ale Daimon nie si. Snáď Démon?“
K jeho prekvapeniu, Amanda sa naklonila k nemu, aby ho mohla ovoňať. Nick odstúpil a zaškeril sa na ňu. „Hej. To je hnus.“
„Nemôže byť démoní pešiak. Chýba mu ich zápach.“
„Hej, no, dnes ráno som absolvoval svoju dvojtýždňovú kúpeľ.“
Amanda mu venovala suchý pohľad. „Ešte si neodpovedal na otázku, ktorú ti položila moja sestra. Čo si zač?“
„Väčšinou som zmätený a úprimne? Veľmi vydesený.“
Karma sa zasmiala. „Aspoň že nie je hlúpy.“
Tiyana si odfrkla a pokrútila hlavou. „Karma a Tabby, neplytvajte jeho krvou, kým nevieme, s čím máme dočinenia. Jeho krv by mohla byť silná. Uvažujme logicky. Veci sú odoslané do alternatívnych realít len z dvoch dôvodov.“
„Ak ich chcete skryť,“ povedala Amanda.
Tabitha si prekrížila ruky na prsiach a znova ho intenzívne pozorovala.
„Alebo, aby boli zničené v oblasti, kde sú slabé.“
Nick to začal popierať. No, či sa mu to páčilo alebo nie, pravdepodobne tu bol, aby umrel a oni boli jediná ochrana, ktorú mal. Tabitha bola mimoriadna bojovníčka.
„Určite je to jeden z tých dôvodov. A keby som vedel, ako som sa sem dostal, tak by som vedel, ktorý z nich je ten skutočný.“
Karma vytiahla nôž, ktorý sa podobal Nickovej dýke Malachaia. „Ohrozíš moju rodinu a ja s tebou skoncujem.“
Tiyana jej stiahla ruku dole. „Neplytvaj jeho krvou.“ Opakovala cez zaťaté zuby. „Krv ma veľkú silu a my zatiaľ nevieme, aká krv v ňom koluje. Kým to nezistíme, musíme ho udržať celého.“
Karma položila nôž.
Nick sa snažil nedať najavo, ako je otrasený a obrátil sa k Tabithe.
„Aj tu stopuješ upírov a Daimonov?“
„Hej. Aj u teba?“
„Paranormálne veci existujú tu vo vašom svete, tak ako aj v mojom. Možnože nájdeme niekoho, kto mi bude vedieť pomôcť a dostane ma späť domov.“
Tabitha sa pozrela z neho na Karmu.
„Znie to, akoby sme ho mali zobrať  k tebe domov.“
„Myslím, že za pokus to stojí.“ Karma otočila hlavu na Tiyanu. „Pokiaľ jej Najvyššie Veličenstvo bude súhlasiť.“
Tiyana prevrátila oči. „Ty si taká suka.“
Nedotknutá urážkou sa usmiala.  „To je Karma, zlatko.“
Tiyana bolestne zastonala a zamierila k pokladni.
„Zober so sebou Tabby a Mandy pre prípad, že by sa vyskytol nejaký problém. Selena, ty tu zostaň so mnou, budeme hľadať pomocou našich schopností a uvidíme, či sa nám o tom podarí niečo nájsť.“
Nick si myslel, že je v bezpečí, kým Amanda nezdvihla ruku a do dlane jej nepriletel nôž z pultu. Zastrčila si ho do zadného vrecka.
S očami dokorán, bol ohromený.
„Telekinéza,“povedala nenútene, akoby to bola každodenná vec. Čo, pre neho, v skutočnosti bola.
„Áno, viem. Aj ja to viem. Ale tam, odkiaľ som prišiel, vy ničomu z toho neveríte.“
„A kto hovorí, že tu tomu verím?“
Nechcel už túto tému viac komentovať, keď ich Amanda viedla von k svojej bielej Toyote. Posadil sa dozadu, zatiaľ čo dvojčatá sedeli vpredu.
Karma na neho hľadela cez okno nepriateľským pohľadom, keď kráčala ku svojej Honde Nighthawk. Nasadila si prilbu, aby mohla ísť za nimi.
Tabitha sa k nemu otočila a prišpendlila ho intenzívnym pohľadom. „Nemal by si byť v škole?“
„Išiel som poza školu.“
Amanda sa odrazila od obrubníka.
„Nemal by si to robiť.“
„Ja viem a normálne to nerobím, ale extrémne okolnosti dnes ráno ma doviedli na cestu kriminality mladistvých. Okrem toho, ani som nevedel, aké mám hodiny, ani v ktorých triedach. Nechcel som vyzerať ako úplný idiot.“
Nespomenul skutočnosť, že v škole skoro omdlel, ako to urobil u nich v obchode. Niečo sa s ním dialo a kým nezistí, čo to je, tak nechcel byť pri nevinných obetiach, ktoré nevedia, ako sa brániť pred nadprirodzenými bytosťami. Keď na to príde, nebol si istý, či sa ho to pokúsi stiahnuť späť do jeho ríše, alebo sa to pripojí k nemu v tejto ríši.
„Takže, ako vyzerám v tvojom svete?“
Usmial sa pri Tabithinej otázke. „Veľmi podobne. Len máš kratšie vlasy a tesnejšie oblečenie.“
Zdalo sa, že ju to potešilo. „A Mandy?“
„Tam, odkiaľ pochádzam nemá žiadne schopnosti. Aspoň žiadne také, o ktorých by niekto z vás hovoril. Pri tvojej výstrednosti je normálna.“
Hravo ťapla Amandu po ramene. „Myslím, že niektoré veci sa nikdy nezmenia.“
Amanda sa na neho pozrela cez spätné zrkadlo. „A čo ty? Ako vieš, že ty nie si ty?“
„Po prvé, v mojom svete som oveľa vyšší. Mám tmavé vlasy a môj otec je mŕtvy.“
Tabitha zalapala po dychu. „Triple Threat (Trojitá Hrozba) je mŕtvy?“
Nick zavrtel hlavou. „Nie. V mojom svete je len môj kamarát. Nie môj otec. Mŕtvy je muž, ktorý ma splodil. Nie Bubba.“
„Zaujímavé.“
Nickovi neušiel ton v Tabithinom hlase. „Čo je?“
„Je to divné, že si tak odlišný, zatiaľ, čo my nie.“
„Áno, viem. Neprišiel som na to, prečo. Aj ľudia, ktorých poznám, sú v mojom svete démoni a tu sú obyčajní ľudia. Prečo je to tak?“
Namiesto odpovede Amanda ostro nasala vzduch.
„To je to, čo v skutočnosti si, nie?“
„Áno je,“ povedala Tabitha skôr, ako stihol vôbec otvoriť ústa. „Mala by si vidieť, ako tancuje jeho aura už len pri tejto jednoduchej otázke.“
Nick nahlas vydýchol, keď bol neviditeľnou rukou pritlačený k sedadlu.
„Hej! Nie som taký.“
„Ako to môžeme vedieť?“ spýtali sa súčasne.
„Vyzerám snáď tak, že by som bol zlý?“
Tabitha na neho prižmúrila oči. „Zlo málokedy vyzerá ako zlo.“
„Hej.“ Nick sa dusil tak, akoby sa mu okolo krku uťahovala slučka. „Ale všetci sme s tebou bojovali. A pracoval som pre Temného Lovca.“
Tabitha sa zamračila. „Čo je Temný Lovec?“
Samozrejme, že nevedela. Zabudol, že na rozdiel od neho, Tabitha nebola v skutočnosti súčasťou ich skrytého sveta.
„Nesmrteľní bojovníci, ktorých vlastní Bohyňa Artemis. Trávia večnosť bojom s démonmi a všetkým, čo ohrozuje bezpečnosť tohto sveta...alebo skôr môjho sveta.“
„Asi si mal ešte poležať,“ povedala Amanda Tabithe.
Pokrútila hlavou. „Nie. Jeho aura hovorí, že nie. Ja mu verím. Má ten nevinný šteňací vzhľad.“
Skvelé. To bolo presne to, ako chcel vyzerať. Mohol byť znova oblečený ako trkvas.
Konečne, Amanda uvoľnila svoje smrtiace zovretie. Nick si pretrel krk, vďačný, že konečne môže znova dýchať. Zakašlal a narovnal si oblečenie.
„Tak, aké to je byť démon?“ spýtala sa Tabitha.
„Rovnaké, ako byť človekom, s výnimkou množstva desivých vecí, ktoré ma chcú zabiť a vysať moje schopnosti. Alebo ešte horšie, držať ma v klietke, aby som im mohol slúžiť.“
Tabitha si odfrkla: „Znie to veľmi podobne ako môj život.“
„Myslíš si, že je nejaký dôvod, prečo si bol poslaný práve sem?“ spýtala sa Amanda a zabočila za roh. „Snaží sa ťa niečo chytiť alebo zabiť?“
„Nemám tušenie. Včera v noci sme sa snažili zviazať moje schopnosti. Premýšľam nad tým, že možno kúzlo, ktoré sme použili, mohlo zlyhať.“
Tabitha pokrútila hlavou. „Nie. Na to, aby niekto niekoho vytrhol z vesmíru a dal ho do iného, treba oveľa viac. Určite nestačí zlyhanie alebo nezvládnutie kúzla. Muselo to byť vykonané úmyselne.“
Tak, to mu nepomohlo k tomu, aby sa cítil lepšie. Skôr to bolo ako klinec v topánke.
Ak to bolo úmyselné, kto bol za to zodpovedný? Nick sa nervózne rozhliadol. Amanda vošla na úzku, malú štrkovú príjazdovú cestu. Vystúpili až keď Karma zaparkovala svoju motorku na ulici pred domom. Vypla motor, stiahla si helmu a keď sa k ním pripojila držala ju na ramienku. Potom zamierili k dverám. Keď odomkla, Nick ju nasledoval dovnútra.
„Takže prečo sme tu?“
Sotva túto otázku položil, okolo hlavy mu preletela misa. Vďaka reflexom vypilovaným najhoršími súbojmi paranormálneho sveta, ktorý ho rád napádal, sa prikrčil. Misa sa rozbila o stenu.
Tabby mu venovala ohúrený úsmev.
„Pekné reflexy.“
„Hej!“ vykríkla Karma nepriateľským tónom. „Čo som ti o tomto hovorila? Pokiaľ sa nenaučíš platiť účty, nechaj moje veci na pokoj!“
„S kým to hovorí?“ zašepkal Tabithe.
„S Henriettou, myslím.“
Zamračil sa. „S kým?“
„S podráždeným duchom.“
Karma položila kľúče na stolík v predsieni a prilbu dala na vešiak. „Patrila k domu a od chvíle, keď mi povedala, aby som odtiaľto vypadla spolu bojujeme.“
Nick zdvihol obočie nad jej odvahou. Keby jemu duch povedal, aby vypadol, tak by utiekol tak rýchlo, že všetky veci by nechal tam, kde sú.
„Prečo si neodišla?“
Karma sa na neho pozrela akoby bol šialený, akoby sa pýtal na niečo úplne logické.
„Môj dom. Povedala som jej, že keď sa naučí platiť účty, odsťahujem sa. Nenechám si ujsť bývanie za takú dobrú cenu len preto, že je lenivá si zbaliť svoje veci a ísť ďalej. A priznajme si to, ona má oveľa menej vecí na balenie.“
Karma naklonila hlavu a znova hovorila k stropu. „Začni si so mnou a ja znova zapojím to zariadenie na týranie duchov. Pozri, ako sa vám to všetkým bude páčiť? Zbúram múry, presťahujem nábytok a na všetkých reproduktoroch pustím Bauhaus. Viem, že nie si veľký fanúšik Petra Murphyho.“
„Dobre.“ Nick urobil krok k dverám.
Amanda sa zasmiala. „Upokoj sa, chlapče. Sme tu preto, aby sa Karma porozprávala s duchmi a uvidíme, či vedia, čo je to s tebou a prečo si bol vytrhnutý z domova. S výnimkou Lalaurie je tento dom najstrašidelnejší v meste. Stalo sa tu viac vrážd, než kdekoľvek inde v Louisiane.”
Nick bol zdesený jej nonšalantným tónom pri niečom, čo ho tak traumatizovalo. Niet divu, že Madaug sa vždy sťažoval na svojho staršieho brata a táto rodina chcela Erica prijať medzi seba. Madaug mal pravdu. Všetky sestry Devereauxové sa zbláznili.
„To myslíš vážne?“
Tabitha prikývla a ukázala na obývačku. „Keď sa sem nasťahovala, tam bola ešte krv na stenách z poslednej dvojnásobnej vraždy.“
Od ohromenia mu padla sánka a pozrel sa na Karmu. „Prečo tu bývaš?“
„Nemáš tušenie koľko stojí štvrťročne prenájom domu? Obzvlášť domu takejto veľkosti? Ja nekradnem.“
„Dobre, ale nebojíš sa tu?“
Karma sa zasmiala nad jeho obavami. „Zlatko, najdesivejšia vec v tomto dome som ja. Na rozdiel od iných, ja viem, ako sa mám ochrániť pred zlom a mučiť ho mi pripadá roztomilé. Ver mi, že oni majú väčší strach zo mňa, ako ja z nich. A to ich vážne serie.“
Zamierila ku schodom, ktoré viedli na poschodie. Nick naozaj chcel ísť preč.
A to som si myslel, že ja mám bláznivý život...
„No tak,“ Tabitha ho potiahla za ruku.
„Ochránime ťa.“
Hej, to bolo vážne upokojujúce.
Nick sa pozrel na luster nad ich hlavami z tepaného železa a spomenul si, ako sa jeden taký v Kyrianovom dome z neho pokúsil spraviť hamburger. To si skutočne nechcel zopakovať.
„Len nedovoľte, aby na mňa spadol ďalší luster.“
Bez možnosti voľby ich nasledoval do spálne, ktorá sa medzitým premenila na meditačnú miestnosť.
Okrem oltára v rohu, jednu stenu lemovala zbierka afrických a indiánskych modlitebných postavičiek spolu s koženými taškami a hrkálkami vyrobených z rôznych zvierat. Na protiľahlej stene bol tucet pomaľovaných kožených bubnov.
Steny okolo neho boli vymaľované svetlo modrou farbou so zlatým a bielym lisovaním.
Slovám, ktoré Karma spievala, Nick nerozumel. Keď sa Tabitha a Amanda posadili na vankúše na vínovej podlahe, ktoré boli usporiadané do kruhu, Karma zapálila kadidlo na oltári.
Karma ho posypala nejakými bylinkami, keď sa k nemu priblížila s kadidlom a rukou rozvievala dym.
Nick klesol na vankúš, ktorý bol k nemu najbližšie a pozrel sa na Tabithu a Amandu. Pripojili sa ku Karminmu spevu.
Nicka nejaká neviditeľná sila potiahla za vlasy.
„Hej!“ vyštekol a šúchal si vlasy na mieste, kde ho to bolelo.
Karma povedala niečo v jazyku, ktorý nevedel rozlúštiť.
„Dúfam, že si povedala, aby mi dali pokoj.“ No skôr, ako to dopovedal, ho ďalší duch udrel do chrbta a zrazil ho dopredu. S narastajúcim hnevom, Nick zasyčal.

Duch ho znova potiahol za vlasy. Nahnevane vstal na nohy, aby konfrontoval svojich neviditeľných mučiteľov. Ale skôr, ako stihol vôbec mrknúť, niečo ho chytilo za krk a zdvihlo do vzduchu, potom ho to prišpendlilo k stene, priamo uprostred modliacich. Miestnosťou zahrmel ako hrom šialený smiech. Nick sa nemohol hýbať, bojoval, aby mohol dýchať a cítil sa, akoby bol zabalený v niečom ťažkom, čo ho pevne sťahovalo. Z ničoho nič mu do ucha zašepkal hlboký mužský hlas. „Dobre. Dobre. Čo to tu máme. Trochu malé sústo ponúkané na moju každodennú desiatu. Nemaj strach. Bolesť nebude trvať dlho, než ťa zabijem.“

5 komentářů:

  1. Taký koniec!!!!!!!!!!! Nie!!!!!!!!!!!! Ešte! No ták nenechajte ma trpieť :D
    Inak extra díky za preklad :)

    OdpovědětVymazat
  2. díky moc za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat