neděle 18. května 2014

Iluze - Kapitola 3



„Houston, máme vážny problém. Všetko sa pokazilo, a my sa chystáme vraziť priamo do ohnivého neporiadku.“
Kody sa pri zúfalom Calebovom tóne prestala obliekať a prehodila si telefón k druhému uchu. „Čo ten démoni inhalátor, ktorý si objavil? A kto ti to plače v pozadí? To je Nick? Caleb, čo si urobil?“
„Hej, to je ten veľký problém, kvôli ktorému ti volám. A áno, ten, koho počuješ, je tvoj frajer. Ibaže, to plačúce dieťa nie je náš Nick.“

Po týchto Calebových slovách zadržala dych.
„Moja trpezlivosť pretiekla. Povedz mi to takým jazykom, aby som to pochopila.“
„Fajn. Nick nie je Nick. Nick, ktorého počuješ sa dnes ráno zobudil, volal svoju mamu a – teraz sa podrž- svojho otca a vravel, že nie je na správnom mieste, alebo čase. Nepozná ma. Ani Zavida. Nikdy predtým nevidel Nickovú izbu, a ani nechci vedieť, čo urobil, keď sa pozrel do zrkadla a uvidel tvár, ktorá je iná, ako tá, na ktorú je zvyknutý. Buď rada, že si doma, ale aby som bol úprimný, som prekvapený, že si nepočula jeho nadzvukový školácky krik až tam.“
Celú ju z toho zamrazilo. Bez toho, aby zavesila, teleportovala sa zo svojho domu do Nickovej spálne, kde ho našla na posteli stočeného do klbka. Na sebe mal len tmavomodré flanelové boxerky. Kody už dlho poznala telo, ktoré vytŕčalo spod tmavomodrej deky, pod ktorou mal schovanú hlavu. Ale ten ufňukaný tón bolo niečo, čo u Nicka ešte nikdy predtým nepočula.
S tmavými havraními vlasmi ako aj v jeho alternatívnej podobe, sa na ňu Caleb zadíval. Ukázal na posteľ, kde mal Nick ruky pevne obtočené okolo hlavy, zatiaľ čo vzlykal.
„Chceš ísť odtiaľto? Nepozná ma a nechce ma vidieť, ani so mnou hovoriť.“
Potom rozhodne nepozná ani ju.
Napriek tomu cítila nutkanie skúsiť to. „Nick?“
Neprestával kňučať, ale stiahol si deku z tváre. Pery sa mu zachveli. „Ty ma poznáš?“
Nie, nepoznala. V týchto jasných modrých očiach videla cudzinca. Zdesená z tohto objavu, prižmúrila pohľad na Zavida, ktorý naboso a bez košele sedel v rohu na podlahe. Bol to démon, najnovší člen ich posádky, ktorého včera večer Nick zachránil pred brutálnym trestom smrti.  Vlasy mal čierne ako Caleb a rovnako ako Caleb a Nick, bol neuveriteľne pohľadný s nadpozemskou krásou, ktorou vždy oplývali nadpozemské bytosti.
„Čo si urobil?“
Zavid vykrivil pery. „Jasne, hoďte vinu na Helinho psa. Ako by som to asi urobil? Čo je to s vami dvoma?“
Pozrela sa na Zavida a verila, že klame. „Ja som to neurobila. Viem, že ani Caleb to neurobil. Jediné ďalšie stvorenie v tejto miestnosti, s takýmto druhom schopností si ty. Čo si to urobil?“
Zavid ukázal Calebovi prostredný prst. „Opýtaj sa svojho kamaráta. Tvoj daeve démon v noci zviazal moje schopnosti, kým som spal. Neexistuje žiadny spôsob, akoby som urobil čokoľvek, komukoľvek. Som teraz tak slabý, že sa nemôžem ani premeniť.“
Caleb si odfrkol. „Nepozeraj sa na mňa, ty odpad. Daeve to neurobil.“
Preložil si ruky na prsiach a pozrel sa Kody do oči. „To, čo sa stalo v tejto izbe, kde sa vymenila Nickova duša a vyčerpalo to Zavida, kým ja som spal vonku na gauči, nemá so mnou nič spoločné.“
„Aj ty si vyčerpaný?“ Spýtala sa Caleba.
Zavrtel hlavou. „Z nejakého dôvodu, pravdepodobne pud sebazáchovy, alebo zo strachu a inteligencie ma to nechalo na pokoji.“
Kody sa zamračila, keď sa snažila pochopiť ich situáciu. Ale nič jej nenapadalo. Nebolo možné, aby sa sem niečo dostalo a urobilo to. Egyptská bohyňa Ma’at zapečatila tento dom posvätnými znakmi, ktoré ho ochraňovali pred akýmkoľvek nadprirodzeným útokom. Nikto sa nemohol dostať do Nickovho domu. Nie bez výslovného pozvania a nikto z nich nebol tak hlúpy, aby niekoho pozval.
Kody bola zmätená. „Nič nespustilo poplach?“
Caleb pomaly zavrtel hlavou. „Nejaké nápady, ako sa sem mohlo niečo dostať pod nosom troch démonov a cez ochranu bohyne?“
Nie. Vôbec nič ju nenapadlo. Kľakla si k posteli a vzala do dlaní Nickovú vydesenú tvár. „Pozri sa na mňa.“
Poslúchol, hoci stále vzlykal a neprestával sa triasť tak, ako Nick nikdy predtým. Lámalo jej to srdce, keď videla tu peknú tvár, ktorú tak dobre poznala a nevidela žiadne rozpoznávanie v tých krásnych modrých očiach. Jej Nick bol silný a vzdorný vo všetkom, čo robil. Suverénny a sladký. Tento chlapec na posteli, ktorého držala nemal nič z charizmy, či odvahy jej frajera a zároveň nepriateľa. Kody si zahryzla do spodnej pery, keď použila svoje schopnosti, aby ho preskenovala. S hrôzou zistila, že je úplne obyčajný človek. V jeho tele nebola ani kvapka Malachaiových schopnosti, ani Nickovej skutočnej duše. To by nemusela byť nevyhnutne tá najhoršia vec, okrem skutočnosti, že v žilách mu stále kolovala krv Malachaia. Krv aj bez schopností mala svoje špeciálne vlastnosti, ktoré z Nicka robili veľmi atraktívnu trofej pre tých, ktorí chceli použiť jeho krv na nezákonné činnosti. Keď na to príde, srdce, oči, niektoré orgány Malachaia, kosti a lebka boli oceňované tými, ktorí praktizovali najtemnejšiu mágiu. Malachai bol najvzácnejší ale aj najmocnejší z démonov. Živý, bol smrtiaci a lovený. Mŕtvy, bol na nezaplatenie. To bol dôvod, prečo Malachai, keď umiera, používa  poslednú zo svojich schopností, spálenie vlastného tela. Aby zabezpečil, že žiadny iný tvor nepoužije ľubovoľnú časť Malachaia proti jeho synovi. Aby sa ubezpečil, že po jeho smrti ho nič nikdy nezotročí. Malachai bol najnenávidenejšie a najsledovanejšie stvorenie v existencii. Žil život plný nepriateľov, nebezpečenstva a bojov.
A tento chlapec pred ňou nebol bojovník, ani nemal schopnosť prežiť. Bol nepoužiteľný. Nickovi nepriatelia by tohto chlapca roztrhali na kúsky.
So strachom o nich všetkých, stretla sa s Calebovým zúrivým pohľadom. „Mohol to urobiť ktokoľvek, alebo to mohli byť tí, čo mu včera večer uniesli rodičov?“
Nick zalapal po dychu. „Moji rodičia boli unesení?“
Pohladila ho po tvári. „Nie, Nick. Nie tvoji rodičia.“
„Ja tomu nerozumiem.“ Spanikáril ešte viac. Akonáhle sa od nej odtiahol a prikrčil sa k stene, vedľa nej sa ozval výbuch a strela letela priamo na neho. Nick sa v bezvedomí zvalil na podlahu.
S naširoko otvorenými očami zdvihla obočie na Zavida a on sklonil ruku.
S hlasným odfrknutím sa jej pozrel do očí. „Och, ako keby si ho ty nechcela zraziť do bezvedomia. Poslednú hodinu len kňučal ako fagan. Už by som to znova nezniesol. Miesto toho, aby si sa tvárila urazene, mala by si byť vďačná, že som ho nezabil za tú bolesť hlavy, ktorú mi spôsobil.“
Kody sa uškrnula nad planou hrozbou.
Vzhľadom k zákonom, ktorými sa riadia démoni, Zavid nemôže ublížiť svojmu pánovi. Nie bez toho, aby si nespôsobil neuveriteľnú mieru utrpenia po zvyšok večnosti.
„Nemôžeš ho zabiť.“
„Vážne podceňuješ môj prah bolesti.“
Cítila ťažkú túžbu uškrtiť ho a otestovať jeho chvastanie. „Myslela som, že si povedal, že máš vyčerpané schopnosti.“
„Už sa pomaly vracajú. Pozrieme sa, či ich mám dosť na ešte jeden výbuch?“
„Prestaň.“ Zahundral Caleb. „Vy obaja. Nemáme čas na boj medzi sebou. Musíme prísť na to, prečo sa oddelilo Nickove telo od jeho duše a kto je tento tvor. Priznajme si to, nech to urobil ktokoľvek, neurobil to pre nás. Alebo preto, aby nám zjednodušil život.“
Sotva dokončil vetu, keď sa miestnosť ponorila do úplnej tmy, akoby niekto vypol slnko a ponoril zem do nočných tieňov. Kody zakliala, keď jej srdce zaplavil ďalší strach.
„Prosím, povedzte mi niekto, že to nie je zatmenie.“
Prvý sa k oknu dostal Caleb.
„Nehovorím, že to je zatmenie. Ale ten okrúhly objekt podobný mesiacu kompletne zakrýva slnko. A vonku je skutočne veterno.“
Samozrejme, že áno. Kody pri týchto zlých znameniach zastonala bolesťou.
Zavid, stále sediaci na podlahe si rukou trel bradu. „Má to nejaký význam?“
Vzdychla si a venovala mu ubolený pohľad.
„Nie pre niekoho iného než všetky vnímajúce formy života na tejto planéte... Nikdy by ma nenapadlo, že budem závidieť švábom.“
Zavid sa pomaly postavil na nohy a potom do predátorského podrepu. Spravil malý kruh. „Tiež to cítite?“
Aj ona, aj Caleb prikývli. Nebolo žiadnych pochýb.
Vzduch oťažel a zhustol. Rovnako ako najteplejšie leto na slnku. Zahrmelo tak silno, že sa otriasla budova a okná zarinčali. Hneď na to sa spustil ťažký krvavý dážď zmáčajúc chodníky červenou farbou, ktorá sa tiahla cez ulicu ako krv. Vietor vonku zavyl zvukom dračieho pokriku.
„No.“ Povedal pomaly Caleb. „Môžeme sa na to pozrieť z tej lepšej stránky.“
Nemohla sa dočkať, kým bude počuť tú lepšiu stránku. „A to je?“
„Moderný človek si bude myslieť, že je to z meteoritu, alebo iného prírodného javu. Aspoň nikto nebude s krikom bežať do hôr.“
„Hej, ale mali by.“
Zavid sa na nich zamračil. „Čo vy dvaja viete, čo ja nie?“
Kody sa najskôr pozrela na Nicka v bezvedomí a potom odpovedala.
„Už si niekedy počul výraz ‘ušumgallu’?”
„Veľký had? Hej? Čo to ma s tým spoločné?“
„Dvere ich väzení sú teraz otvorené a môžu sa všetci spolu stretnúť.“
Caleb trhol bradou k oknu. „Vieš, čo je to pichľavé pišťanie, ktoré nás mučí? To je zvuk Šarru-Dara.”
To bol jeden zo siedmych démoních generálov, ktorí tvorili ušumgallu.  Každý z nich bol smrtiaci, ale keď sa stretli všetci siedmi, boli neporaziteľní. Ani Bohovia by ich nezastavili.
„Krvavý kráľ?“ Zavid sa nervózne zasmial. „To nie je možné. Iba Malachai môže ušumgallu zvolať dohromady a uvoľniť svojich generálov k útoku.“
„Hej, ja viem.“ Povedal Caleb so sarkazmom.
„Ale Nickov otec bol minulú noc zabitý v boji. Kedykoľvek, keď starší Malachai zomrie, všetci jeho generáli sú uvoľnení zo svojho väzenia a zvolaní dohromady pre jednu úlohu...koniec sveta.“
„Čo?“ Vydýchol neveriacky Zavid. „To myslíš vážne?“
Kody jemne prikývla. „Po smrti manželky a nenarodeného dieťaťa to prvý Malachai takto zariadil ako konečné slovo k Bohom, aby sa uistil, že ak porušia svoje slovo a zabijú ho, tak svet umrie s ním. Len jeho syn, plnohodnotný Malachai môže veliť kombinovanej sile ušumgallu a poslať ich späť do ich dier.“
Zavid zbledol. „A ak nemáme Malachaia aby ich zastavil?“
Kody si rukou trela tvár, keďže predpokladala, že toto je nočná mora.
„Šesť démoních generálov spojí svoje sily a dohromady zvolajú svoje armády. Potom zničia všetko na zemi a pošlú dažďové peklo na všetky cítiace bytosti. A nikto, dokonca ani Bohovia, nebudú schopní ich zastaviť.“
Caleb sa vyčítavo zaškeril na Helinho psa. „Necítiš sa ako v ohni a zmätený? Len si myslím, že to je to, čo sa nám chystajú urobiť pre zábavu.“
Zavid zaklial. „Musíme nájsť skutočného Nicka a zastaviť to.“
Pozrel sa na Kody. „Koľko máme času?“
„Do splnu... zruba tak tri dni. Vtedy sa ušumgallu spoja a začnú robiť to, na čo sú stvorení.“
Caleb vydal znechutený vzdych. „Aj keby sme rozviazali Nickove schopnosti, neexistuje spôsob, akoby sa ich mohol naučiť ovládať za sedemdesiatdva hodín.“
Kody sa odmietala odradiť. Už sa postavila oveľa horším skúškam... samozrejme, nešlo o skutočné prežitie, ale napriek tomu...
Nemali inú možnosť len uspieť.
„Tak ich musíme zastaviť skôr, než sa uvoľnia a privolajú svoje armády.“
„Kde začneme?“ Spýtal sa Zavid.
„Nemám tušenia.“ Kody sa najskôr pozrela na bezvedomého Nicka na podlahe, až potom sa stretla s Celabovým pohľadom. „Podarilo sa ti zistiť niečo užitočné od nášho nového kamaráta skôr, ako ho tento tu odstrelil?“
„Pochádza z roku 2002 a jediné, čo som zistil bolo, že býva tu, v New Orleans a navštevuje školu St. Richard.“
Padla jej čeľusť. „2002? Je rovnako starý ako náš Nick, alebo je starší?“
Caleb použil svoje schopnosti, aby vrátil Nicka späť do postele a prikryl ho.
„V jeho roku mu je šestnásť, ale jeho realita je zrejme veľmi odlišná od tej našej.  Na rozdiel od našej obľúbenej bolesti v krku, tento tu je úplne normálny. Ako aj jeho rodičia.“
Čo dávalo zmysel. Zatiaľ, čo existovalo niekoľko rozmerov a alternatívnych realít, oni všetci boli viazaní zákonmi Source (Zdroja, Pôvodu). A tieto zákony stanovujú, že naraz môže existovať iba jeden Malachai, v jednom období, a to bolo to, čo robilo jej prácu tak ťažkú. Sledovanie jednej doby za druhou nie je ľahké. Zvlášť, keď bol niekto tak starostlivo skrytý ako Nick.
Caleb si znechutene povzdychol. „Neviem ako u vás dvoch, ale cestovanie v čase nepatrí medzi moje schopnosti.“
Pozrel sa na Zavida, ktorý si znova sadol na zem. Helin pes zaklonil hlavu a oprel si ju o stenu.
„Ani u mňa. Je to veľmi zvláštna a mimoriadne strážená schopnosť. Povolené to má iba malá hŕstka druhov. A Aamons nie je jedným z nich.“
Pretože následky boli katastrofálne. Jeden chybný krok v čase a celá tkanina vesmíru by sa mohla zrútiť. Dokonca, aj bohovia mali tendenciu vyhýbať sa cestovaniu v čase, a beda každému, kto úmyselne manipuloval s časovou postupnosťou. Bolo to najviac zakázané zo všetkých akcií. A najviac trestané. Tak isto ako pri všetkých ostatných veciach, akákoľvek vykonaná činnosť spôsobovala rovnakú protiľahlú reakciu. To bol dôvod, prečo ešte nezabila Nicka, aj keď mala právo vidieť ho mŕtveho, a tiež jej to bolo nariadené. Prečo bola tak opatrná pri manipulácii so životom okolo nej? Jej profesia bola posvätná a ona to nebrala na ľahkú váhu.
Caleb na ňu prižmúril oči. „A čo ty?“
„Čo so mnou?“
„Môžeš cestovať v čase?“
Zámerne neodpovedala na jeho otázku. Namiesto toho obrátila svoju pozornosť na Zavida.
„A čo tvoja sestra? Pracovala s Grimom a mala mu doniesť Nicka. Mohla by to zvládnuť?“
Podľa šokovaného výrazu na Zavidovej tvári, mohla povedať, že nevedel o svojej sestre, že bola zapletená do Nickovej prípravy. Bolesť a smútok v jeho levanduľových očiach jej stiahli žalúdok z toho, že mu spôsobila také utrpenie. Bola to bolesť, ktorú poznala až príliš dobre.
S prerývaným dychom Zavid zavrtel hlavou. Keď prehovoril, jeho hlas bol hrubý a surový, bez emócií. „Moja sestra je mŕtva. Umrela už dávno.“
Calebove oči žiarili sympatiami k Helinmu psovi. Rovnako ako oni, stratil všetko, na čom mu záležalo a bolo ťažké prechádzať deň za dňom s vedomím, že už nikdy neuvidí svojich blízkych.
„Grim ju musel z nejakého dôvodu vzkriesiť.“
Zavidová čeľusť sa uvoľnila a prudko obrátil svoju pozornosť na Caleba. „Videl si ju?“
V týchto troch slovách bola natoľko zúfalá nádej, že sa Kody nahrnuli slzy do očí.
„Videl. Snažila sa ťa oslobodiť od Hel.“
Po tvári mu skĺzla jediná slza, ktorú si zlostne zostrel.
„Moja sestra bola pre mňa všetkým.“
Kody musela odvrátiť zrak, keď ju s bolesťou zaplavili nežiaduce spomienky. Poznala tento tón hlasu. Od svojich úzkostlivých bratov ho počula mnohokrát pri nejednej príležitosti.
„Bola mladšia?“
Prikývol a potom sa objal rukami, akoby ho náhle zachvátila zima.
„Keď zabili mojich rodičov, prisahal som, že ju ochránim a nedovolím, aby jej niekto ublížil.“ Sťažka preglgol. „Všetkých som sklamal.“
Caleb k nemu pristúpil bližšie s výrazom, ktorý hovoril, že chce krv tých, ktorí ublížili žene. Vrátil sa ku dňu, keď stratil jedinú ženu, ktorú miloval, v rukách svojich nepriateľov.
„Čo sa stalo?“
V Zavidovej čeľusti sa zjavil zúrivý tik. „Zamilovala sa do idiota a keď sa dostal do konfliktu s Hel, predala bohyni samu seba, aby ho zachránila pred jeho hlúposťou. Netreba dodávať, že to nedopadlo dobre ani pre jedného z nich.“
Kody sebou trhla, keď si uvedomila, čo sa stalo s úbohým Aamon démonom na zemi. „Ponúkol si miesto nej seba?“
Prikývol. „Vedel som, aký druh otroctva je určený nášmu druhu. Nemohol som tam nechať moju sestru. Bol som si istý, že by to neprežila.“
A podľa jaziev na jeho tele mal pravdu. Nick jej povedal, že Severský bohovia používali Zavida na gladiátorské zápasy, kde ho nechali krvácať až na pokraj smrti. Tým ho odľudštili natoľko, že si ani nepamätal svoje meno, keď sa stretol s Nickom. Hovorili mu “Zviera”, a zviera bolo to, čím sa stal. Jediné, čo poznal. Iba Nick cez tú divokú nenávisť videl srdce človeka.
Nick sám, zachránil Zavida, keď všetci ostatní sklonili hlavu a išli ďalej, a nechali by Helinho Psa zomrieť. Zvlášť potom, ako Zavid napadol Nicka a Caleba. A ju.
„Ako zomrela tvoja sestra?“ Spýtal sa ticho Caleb.
Zavid najskôr ťažko prehltol, až potom odpovedal. „Zarelda sa ma pokúsila oslobodiť od Bohyne.“
V tejto chvíli, Kody konečne uvidela skutočné srdce Zavida, ktoré volalo na Nicka. Malachai bol vždy schopný vidieť priamo skrz fasádu. Ak poznáte niekoho slabiny, ľahšie ho môžete zničiť. Okrem Nicka, každý Malachai použil tieto schopnosti na to, aby ublížil, alebo zranil. Zabil.
Nick ich používal len pre dobro.
Bolo veľa dôvodov, prečo nechcela Nicka zabiť, aj keď mala plné právo požadovať jeho hlavu na tanieri. Aj keď mala na to rozkazy...
Snažiac sa na to nemyslieť, ani na jej minulosť, stretla sa s Calebovým zamračeným pohľadom.
„Myslíš, že Zarelda môže niečo vedieť o Grimovom pláne?“
„Nie. Ale mohla by vedieť niečo užitočné.“
Caleb presunul svoj pohľad na Zavida.
„Ty jediný z nás ju môžeš privolať.“
Horko sa zasmial. „Nie. Nemôžem. Potom, čo sa ma Zarelda pokúsila oslobodiť, Hel mi za trest vzala túto schopnosť. Už vôbec nemám telepatiu. Nemal som ju po celé stáročia.“
Tak toto sú definitívne zavreté dvere.
S novým nápadom sa Kody otočila znova na Caleba. „Poznáš nejakých nekromantov?“
Caleb jej venoval ironický úsmev. „Vlastne áno. Talon sa môže rozprávať s mŕtvymi.“
„Temný Lovec?“ Spýtala sa Kody, aby sa uistila, že myslia rovnakého človeka.
„Napadá ťa niekto lepší?“
Áno, ale zámerne sa chcela Acheronovi vyhnúť. Z mnohých dôvodov.
„Ako Talon zareaguje, ak sa u neho objavíme uprostred dňa? On si myslí, že sme ľudské deti, ktoré chodia von s Nickom.“
„Beriem na vedomie.“ Zavrčal Caleb. „Nemám žiadny iný nápad.“
Takže už jej zostávala len jediná možnosť a tou bola najbližšia vec k Acheronovi, ku ktorej sa odvážila pristúpiť-  Acheronova démonia dcéra.
„Pozriem sa, či sa dokážem skontaktovať so Simi.“
Caleb sa zasmial. „Tak to ti prajem veľa šťastia.“
„Neposmievaj sa mi, ak nemáš lepší nápad.“
Zdvihol ruky nad hlavu v znamení kapitulácie. „Dobre, zavolaj mi, keď ťa začne žrať. Možno sa mi podarí zastaviť ju.“
Pri niekom inom by to mohlo znieť zvláštne, ale Simi bola Charont démon s najdivokejšou chuťou k jedlu.
„Myslím, že budem v poriadku. Ale nedovoľte, aby Cherise zistila, že ma dvoch nečakaných hostí a že jej chlapček nie je jej chlapček.“
Caleb sa viditeľne zdesil. „Na druhú stranu, radšej by som išiel s tebou a riskoval to so Simi.“
„Je mi ľúto, bitkár. Cherise pozná aspoň teba. Nemôžeme riskovať, že sa rozbehne niekam na vlastnú päsť.“
„Fajn. Ale nabudúce na to budem pamätať, keď mi budeš ponúkať možnosti.“
„Jasné, jasné.“

S úsmevom, Kody sama seba premiestnila späť do svojho domu. Jej úsmev zomrel v okamihu, keď na stene nad posteľou uvidela veľký luk. Bolo ťažké byť so Simi, keď vedela, čo sa z nich jedného dňa stane. Bol to koniec, ku ktorému sa stále rýchlejšie približovali, ale tak či onak, Kody to musela zastaviť. A zatiaľ, čo Simi vedela, že Kody nie je človek, musela sa len domnievať kto, alebo čo naozaj bola.
A prečo je tu.
Najviac zo všetkého si musela uvedomovať, že sú príbuzné. Zakaždým, keď Kody videla tohto démona, chcela ju objať.
Chcela vliezť Simi do lona, ako to robievala, keď bola malá, keď ju Simi hojdala a hovorila jej, že Simi nikdy nedovolí, aby sa jej stalo niečo zlé. Bola Simina vzácna akra-belle.
Ale tie dni sú dávno preč.
A v stávke bolo oveľa viac, než len Kody a jej rodina.
„Simi?“ Zavolala Kody a natiahla svoju schopnosť tak, ako sa učila od batoľaťa. Rovnako ako jej strýko, aj ona mala schopnosť zavolať akéhokoľvek Charonta, z akejkoľvek oblasti. Mohla by ich dokonca ovládať, ale nechcelo sa jej do toho o nič viac, než jej strýkovi. Nepodporovala odoberanie slobodnej vôle. Nie bez dôvodu.
O niekoľko sekúnd sa pred ňou objavila Simi. Zívala tak zoširoka, že odhalila svoje tesáky. Čierno červené vlasy mala rozstrapatené okolo jej malých rohov a keď sa natiahla, rozšírili sa jej krídla.
„Driemala si?“
Simi sa otriasla a keď sa narovnala, týčila sa nad Kody. „Nie ty hlúpučký polo- človek. Simi spala. Ja viem, že tu je denné svetlo, ale v Similande (Simina krajina) je hlboká noc a ja som v spánku grilovala ovce.“
Simi naklonila hlavu a obzrela si okolie. „Kde je Akri-Nick?“
Kody sa zahryzla do pery. „Máme s ním trochu problém.“
„Zase ste sa rozišli? Nie, Akra-Kody. Povedz mi, že to tak nie je.“
„Tak to nie je.“
Simi vykrivila ústa do písmena O, keď zvažovala alternatívy. „Stratila si ho? Kde bol, keď sa stratil? Vieš, že musíš byť opatrná s tými chlapco-ľuďmi. Oni sa zatúlajú a robia všelijaké divné veci. Akri sa raz náhodou zatúlal a nechal Simi samú v krajine plnej mú- mú vecí a zabudol Simi povedať, že nie sú na jedenie. Boli dobré, ale neboli na menu. To spôsobilo, že starý Boh Poseidon bol veľmi nahnevaný.“
Kody sa zasmiala. „Nestratila som ho takto, Simi.“
„Oh, tak čo si urobila?“
„Nechala som ho spať a myslím si, že kým spal bol nasatý do iného rozmeru a budúcnosti a v jeho tele tu, je teraz niekto iný. Môžeš cestovať v čase?“
Simi sa ostro nadýchla. „Akra-Kody, to je zlý, zlý nápad.“
„Ale vieš to urobiť?“
„Simi môže robiť veľa vecí, ale ako Akri hovorí, len preto, že môžeš, neznamená, že by si mal. Ale v tomto prípade... nie bez Akriho súhlasu a on to nikdy nedovolí Simi urobiť. Skôr by dovolil Simi jesť ľudí.“
Kody si vzdychla, keď si uvedomila, že tam bude musieť ísť sama. Nebolo to síce to, prečo existovala, ale... Dúfala, že jej niekto bude kryť chrbát, keď pôjde do neznáma.
„Potom to budem musieť urobiť sama.“
„Sama? Čo? Prečo by si to chcela urobiť?“
„Nemám na výber, Simi. Musím to urobiť. Nick nemôže zostať bez ochrany.“
„Ako ho chceš nájsť, keď ani nevieš, kde si ho stratila?“
„Mám predstavu, kde by mohol byť. Tak nejako.“
Simi stiahla obočie. „Čo ak sa pohybuje? Chlapci majú tendenciu to robiť. A veľmi. Oni skutočne nie sú stacionárne stvorenia, obzvlášť, keď sú mladí a plodní.“
Kody sa napriek strachu usmiala. Simi si za to zaslúžila bod. „Bez jeho schopností... Neviem, či ho môže vôbec niekto nájsť. Nemáme nič, čo by sme mohli použiť, aby to pomohlo určiť jeho polohu. Ale musím to skúsiť.“
S vykrivenými perami ju Simi poklepala ukazováčikom. „Prečo sa Akra-Kody nejde opýtať Menyary? Ona vždy vie, kde Akri-Nick je.“
Úprimne? Preto, že Menyara bola jediná bytosť, ktorá mala moc vidieť Kody do hlavy. Odhaliť ju. Hoci bola Kody tienená, Menyara bola tiež Egyptská bohyňa Ma’at. A ako taká, jej sily boli nekonečné. Odo dňa, keď bola poslaná, aby zastavila Nicka, Kody bola veľmi opatrná v okolí Mennienho radaru. Nikdy jej nepozerala do očí zo strachu, že by v nej prateta uvidela Kodynu matku. Pocit pokrvnej línie, ktorú zdielali.
Ale keď začula tu silnú búrku vonku, spôsobenú zhromaždením najtemnejších síl, vedela, že Simi má pravdu. Nemali čas na tápanie v tme a vyhýbanie sa nepríjemným situáciám. Musela ísť za svojou veľkou tetou a čeliť minulosti. Pohľad sa jej zahmlil slzami, a v krku mala obrovskú guču, ktorá ju dusila.
„Je Akra-Kody v poriadku?“
Nie. Už veľmi dlhú dobu nebola v poriadku. Ale, nechcela sa o to podeliť. Ani so Simi. Vďaka Malachaiovi bola na tomto svete sama a silnejšia než by mala byť akákoľvek bytosť.
„Som v poriadku, Simi. Pôjdem sa jej opýtať, tak ako si navrhla.“
Keď sa išla preniesť preč, Simi ju chytila za ruku, aby sa mohla teleportovať s Kody. 
Aj keď Kody chcela, aby s ňou Simi išla, vedela, že to nie je dobrý nápad. To, čo sa chystala Menyare povedať, Simi nemohla počuť. Ak by sa niekedy nejaký démon dozvedel, kto a čo je Nekoda v skutočnosti, mohlo by to spôsobiť neuveriteľné škody v časovej postupnosti.
Kody ju potľapkala po ruke. „Simi, toto musím urobiť sama. V poriadku?“
Simi s úsmevom prikývla. „Simi počká na teba tu.“

Bez rozmýšľania zamierila Simi ku Kodynej posteli, ľahla si a nohy si oprela o stenu. Simine prsty sa takmer dotýkali luku, ktorý Kody dostala od mamy. Kody sa zasmiala, keď si spomenula, že ako malé dieťa spávala rovnakým spôsobom. Jej rodičia sa z toho išli zblázniť.
Aj ty si Charont Simi?
Áno!  Povedala vždy, hrdá na to, že spáva ako jej obľúbená teta. Mnohokrát si zdriemla v Siminom lone s nohami opretými o jej hruď, zatiaľ, čo ju Simi objímala tak tesne, že Kody skoro nemohla dýchať. Ale aj tak sa Kody nikdy nesťažovala. Každé dieťa by malo byť takto obaľované láskou. A vždy, kým ju Simi takto držala, Kody vedela, že jej nič a nikto nikdy neublíži. Simi so svojim manželom zomreli, keď ochraňovali Kody pred Malachaiom. Dokonca aj teraz, Kody videla v mysli hrôzu tej noci. Bola sotva v školskom veku, keď ich úkryt objavila Malachaiova armáda. Simi a jej manžel bojovali s Malachaiom, zatiaľ, čo s ňou Kodyn brat utiekol do noci. Ari použil vlastné schopnosti, aby ju ochránil pred ich prenasledovateľmi.
„Ochránim ťa, Belami. Vždy. Kým budem nažive, nič ti neublíži.“
A rovnako ako Simi s manželom, Ari padol v boji s Malachaiom. Každý, koho Kody milovala bol zničený beštiou, ktorou bolo Nickovi predurčené stať sa.
Ako za neho môžem bojovať?
Nemáš na výber. Jedine Nick môže zastaviť ušumgallu.
Musela ho zachrániť.  Bol jediná nádej, ktorú mali. Časová postupnosť sa tu môže zastaviť. Ale ona musela ísť dopredu.
Záviselo na nej príliš veľa životov, rovnako ako osud celého sveta.

Sústredila sa, a premiestnila sa na verandu Menyarinho malého dvoj-domčeka, ktorý kedysi Menyara zdieľala s Nickom a jeho matkou. Kody chvíľu trvalo, než sa upokojila. Vzhľadom k tomu, že Menayra bola jej pokrvná príbuzná, vždy pre ňu bolo ťažké chodiť okolo nej a neprezradiť sa. Zakaždým, keď Kody videla túto útlu prvotnú bohyňu, chcela sa jej vrhnúť do náručia a plakať. Povedať jej, kto je a prečo sem prišla. Ale nemohla, nie bez toho, aby všetko nezničila.
Kody sa nadýchla, zaklopala a pripravila sa na stretnutie so svojou tetou. Menyara otvorila dvere vo svetlo žltých bavlnených šatách, a keď ju uvidela, zdvihla obočie. Kučeravé vlasy jej rámovali krásnu tvár. Kody mala chuť do nich pochovať ruku, ako to robila, keď bola dieťa. Vtedy, vždy, keď ju Menyara navštívila, hojdala Kody a spievala jej starobylé Egyptské uspávanky. Kody si nakrúcala Menyarine vlasy na prsty a tvár si zaborila do jej prameňov, ktoré voňali po ružiach a hyacinte, až kým nezaspala schovaná v Menyarinom teple.
Ako veľmi túto ženu milovala.
Menyara sa na ňu usmiala. „Slečna Kody. Čomu vďačím za túto návštevu?“
Kody otvorila ústa, aby jej povedala, čo sa stalo s Nickom, ale nevyšiel z nich žiadny zvuk. Zrazu vôbec nemohla dýchať. Akoby ju niekto dusil. Do očí jej vystúpili slzy.

Potom všetko stmavlo. 

5 komentářů: