pondělí 16. června 2014

Iluze - Kapitola 7 1/2



Niečo nebolo v poriadku. Aj keď Nickovi chýbali jeho schopnosti, vedel to každou molekulou svojho tela. A keď dievčatá zastavili pri Erzulie, ten pocit sa znásobil.
Keď Amanda vypla motor, zmätene sa poškriabal po hlave.
„Myslel som si, že ideme do Katedrály.“

Tabitha si odopla pás. „Rýchla zástavka pre zásoby. Nechceš tam byť bezbranný, či áno?“
Úprimne? Nechcel byť bezbranný nikde. Nikdy to nebola dobrá predstava, najmä keď si žil svoj zábavný život epického šialenstva. Nemohol veriť ani tieňom, že sa to s ním nepokúsia ukončiť. Mnohí ľudia sa boja tmy.
Nick bol napadnutý tmou, svetlom a všetkým medzitým.
„Myslím, že nie.“ Ale, keď vystúpili z auta, zaváhal. Hlboko vo svojom vnútri mal pocit, ktorý mu sťahoval žalúdok a robil mu obavy.
Čo to cítil?
Čo sa mu vesmír snažil povedať?
Caleb ho upozorňoval, aby vždy načúval svojim inštinktom a nie svojej ľudskej logike.
A Madaug- syn dvoch neurobiológov- mu vysvetľoval prečo. Podvedomie, či už ľudské alebo nadprirodzené, reaguje na viac podnetov ako môže vedome spracovať mozog. Bez samotného vedomia, ich mozog, rovnako ako superpočítač, spracovávazo všetkých piatich zmyslov miliardy informácií proti jeho skúsenostiam a znalostiam a potom vyrába chemické látky, ktoré spôsobujú, že je človek opatrný a na pozore, v závislosti od prostredia, v ktorom sa nachádza.
Tieto “črevné problémy“ sú v skutočnosti rozumom vybrané známky nebezpečenstva a snažia sa varovať svojho hostiteľa, že je čas bežať alebo bojovať.
Aj keď človek nevidí logický dôvod, prečo.
Bol to prvotný inštinkt.
Pes nevie, prečo vrčí a šteká. Je to proste reakcia na niečo, čo nie je v jeho prostredí v poriadku.
Áno, to bolo presne to, čo teraz cítil. Jeho žalúdok štekal ako vystresovaný teriér, ktorý cíti búrku skôr, ako prídu mračná. Ale žiaľ, on nebol pes. Nechcel vyzerať ako idiot bez zjavného dôvodu. Aj vlasy na krku sa mu postavili. Keď vystupoval zo zadného sedadla, zatiaľ, čo ženy ho čakali na chodníku, prial si, aby to všetko pochopil.
Ako začal kráčať, spomenul si na niečo, čo mu niekoľkokrát povedala mama, ešte keď bol dieťa.
Daj si pozor na každého, známeho aj neznámeho, priateľa či nepriateľa, ktorý ťa chce odtrhnúť od ľudí, s ktorými si. Nikdy nebuď sám. Nič dobré neprichádza od tých, ktorí nechcú publikum.
Zatiaľ, čo jeho matka bola v práci, vyrastal v mestských uliciach sám. Aj keď jeho mama bola mladá, dala mu mnoho múdrosti, aby ho to udržalo v bezpečí.
Prečo ho dvojčatá najskôr neodviezli do katedrály a  nešli sem po zbrane až potom, čo bol v bezpečí? Vzhľadom k závažnosti útoku na neho v Karminom dome a varovaniu Kody, prečo ho priviedli na miesto, kde mali rodinu... a vlastný obchod?
Prečo ohrozujú to, čo majú rady?
A vzhľadom k tomu zúrivému útoku na neho a na Kody, boli až príliš pokojné a sústredené. Vyrovnané. To, čo Tabitha nebývala. Nikdy. Bola nepriateľská a útočná. Prchká, najmä, keď išlo niečo po nej, a ešte viac, ak bola napadnutá jej rodina. Prečo by nekládla ďalšie otázky týkajúce sa Kody a útoku na neho?
To bolo to, čo sa mu jeho mozog snažil povedať.
Reagovali veľmi podozrivo.
Napriek tomu, že sa líšili od žien, ktoré poznal doma, neboli príliš odlišné.
Čas na vykonanie hlúposti.
Bez jediného slova varovania, alebo zámeru, otočil sa a bežal tak rýchlo, ako len mohol, dole po St. Ann smerom k námestiu. Zahol na ulicu, kde boli na pravej strane zaparkované autá, aby ich mal medzi sebou a dvojčatami, ktoré sa pustili za ním do rýchleho prenasledovania.
Do pekla. Kde boli všetci turisti?
Objavil malú skupinu ľudí, medzi ktorými by sa mohol stratiť, ale Tabitha rýchlo zmenšovala vzdialenosť medzi nimi. Prečo nemôže byť v tomto svete bez formy? Bolo to naozaj príliš žiadať Tabihuako domaseda?
Uvažoval, že pobeží do Placed’Armes Hotel, ale potom to prehodnotil. Bol strašidelný, rovnako ako Karmin dom. A on nechcel, aby ho ovládol.
„Stoj! Zlodej!“ kričala Tabitha.
Tak toto bol len špinavý priemer.
Nick sklonil hlavu a pri behu použil všetko, čo sa naučil ako obranca v školskom tíme. Pri stopke na rohu preskočil štyri čierne vrecia s odpadkami a vyhol sa okoloidúcemu dobrodincovi, ktorý sa mu pokúsil zablokovať cestu. Ostro zabočil doprava a namieril si to priamo medzi semafory na St. Ann a vchodom na faru.
Na rozdiel od ulice, námestie bolo plné ľudí. Turisti mu uskakovali z cesty a kričali, ale Nick nespomalil. Nie, kým nevybehol hore po schodoch k otvoreným dverám katedrály, do temnej vstupnej haly, kde sa niekoľko ľudí obrátilo a zamračilo sa na neho. Venoval im úsmev, keď ho zaplavila úľava, že to zvládol bez toho, aby sa nechal chytiť.
„Hallelujah! Cítil som, ako ma Pán volá k modlitbe a nemohol som sa sem dostať dosť rýchlo. Čo môžem povedať, dámy? Je dobré byť nažive.“
Prevrátili oči nad jeho slovami a utekali preč, akoby si mysleli, že je v ňom niečo iné, ako len adrenalín z blížiaceho sa stretnutia so smrťou.
Nick sťažka dýchajúc a potiac sa, prešiel na ľavú stranu, hneď vedľa vstupných dverí, k svätenej vode a prežehnal sa ňou. Až potom sa otočil, aby zistil, že dvojčatá stoja mimo prahu kostola. Pozerali sa na neho so zlobou, ale z nejakého dôvodu, ani jednou nohou nevstúpili na svätú pôdu.
Ďakujem, Bože, som v bezpečí.
Vezmi si zlo a zadus ho... tvojou vodcovskou tvárou!
Sebaistý a v eufórii, Nick sa prechádzal sem a tam a posmieval sa dievčatám, ktoré na neho nemohli dosiahnuť.
„Je to tak, kurvy! Dokázal som to. Ha!“
Prikrčil sa, keď si uvedomil, čo mu práve vyletelo z úst.
V kostole.
Zdesene sa obzrel na dobrovoľníčku so široko otvorenými očami, ktorá tam stála s pokladničkou na príspevky.
„Ospravedlňujem sa, madam. Diabol je zlé zviera. To je dôvod, prečo som sem prišiel a modlil sa.“
Narovnala sa a s opovrhnutím na neho prižmúrila oči.
„Uistite sa, že v sobotu pri spovedi, nezabudnete pridať svoj hanebný jazyk, pán Burdette.“
„Áno, madam.“

Tabitha rozhodila rukami, akoby ho preklínala. Nick jej už už išiel ukázať vlastné gesto, ale uvedomil si, že už sa zahanbil dosť. Nehodlal k tomu pridávať ešte viac.
Vďačný, že je v bezpečí, prešiel k malému obchodíku s darčekovým tovarom aby kúpil sviečky. Nikomu tam nebude vadiť tak dlho, kým sa bude modliť.
Predavačka sa na neho pozerala po celú dobu. Ako keby ona nikdy vo svojom živote nič nepokazila.
Umm-hmmm …
„Nesúďte aby ste neboli súdená.“ Povedal s úsmevom, keď platil, potom vzal sviečky ku kľačadlu, aby ich mohol zapáliť a modliť sa, kým bude čakať na Kody.
Prosím, príď čoskoro.
Nemal tušenie, čo urobí, ak sa jej nepodarí za ním prísť.
Nick sotva začal tretie kolo modlitieb, keď naňho dopadol tieň. Vzhliadol a uvidel policajta.
„Potrebujem, aby si išiel so mnou. Teraz.“
Nick ukázal na svoje sviečky. „Človeče, som uprostred modlitby.“
„A ja mám dve ženy, ktoré tvrdia, že si im kradol v obchode.“
Nahneval sa, že ho dvojčatá obvinili z niečoho takého, vyvalil oči a do čeľusti dostal tik.
„Jasne, že áno.“ Nick vstal, vyvrátil vrecká, aby dôstojník videl, čo má pri sebe. „Nemám nič, okrem svojej peňaženky a týchto dvoch sviečok, ktoré som zaplatil.“
„No, ale toto nie je ten príbeh, ktorý hovoria ony.“
„Tak potom klamú.“
„Prečo nejdeš so mnou na stanicu, tam to vyriešime.“
Nick zavrtel hlavou.
„Nič som neurobil, nikam nejdem.“
„Nejaký problém, strážnik?“
Nick sa pozrel za policajta a uvidel farára, ktorý, našťastie, bol ten istý, ako v jeho realite.
Policajt sa naježil. „To sa vás netýka.“
Otec Jeffrey sa trpezlivo usmial. „Ste v mojom kostole, dôstojník, rušíte veriacich, ktorí sú tu, aby sa modlili, tak by sa mohlo zdať, že sa ma to týka.“
Nick vykročil ku kňazovi. „Nič som neurobil otec Jeffrey.“
Kňaz ho potľapkal po ramene, zatiaľ čo pokračoval v hovore s policajtom.
„Máte nejaké dôkazy?“
„Dvaja svedkovia tvrdia, že im kradol v obchode.“
„V akom obchode?“
„Erzulie’s.”
Otec Jeffrey neveriaco pozeral. „Ten Voodoo obchod na rohu?“
„Áno, pane. Bežal sem hneď potom, čo ho prichytili a povedali, že zavolajú políciu.“
Kňaz sa otočil k Nickovi a nadvihol obočie. „Nicholas?”
Stretol sa s kňazovým mŕtvym pohľadom bez mihnutia oka alebo neistoty. „Sú to klamstvá. Otče, poznáte ma. Nie som dokonalý, ale na tomto svete nie je nič, čo by som chcel tak veľmi, že by som kvôli tomu zo seba spravil zlodeja. A ak by som niečo také urobil, boli by ste prvý, komu by som to v sobotu povedal.“
Otec Jeffrey sa usmial. „A tvoja mama by ťa bila na každom kroku po ceste do spovednice.“
Obrátil pohľad k policajtovi. „Má pravdu. Nikdy som nevidel tohto chlapca zobrať niečo od niekoho.“
Viac ako jedným spôsobom.
„No, ja mám na neho sťažnosť.“
„A ja mám telefón. Zavoláme Nicholasovým rodičom, aby ho odprevadili k vám na stanicu?“
Policajt sa naježil. „Nemám na to celý deň.“
„Nebude to trvať celý deň, dôstojník. Obaja pracujú v tejto štvrti. Keď sme pri tom, kancelária jeho matky je hneď za rohom a jeho otec je ani nie dve míle odtiaľto. Ušetrí to neskoršie papierovanie.“
Otec Jeffrey vytiahol mobilný telefón a podal ho Nickovi. „Zavolaj svojim rodičom, synak.“
Nick sa natiahol pre telefón, keď si spomenul, že netuší, aké majú telefónne čísla. Keď na to príde, nevedel ani, kde jeho ”rodičia“ pracovali.
Policajt na neho pozrel ľadovým pohľadom. „Nejaký problém?“
„Neviem naspamäť ich čísla do práce. Mám ich v rýchlej voľbe, ale nemám tu pri sebe svoj telefón.“
Nechal ho v ruksaku, ktorý hodil Calebovi do rúk predtým, než ušiel zo školy.
Otec Jeffrey sa postavil medzi Nicka a policajta, ktorému dochádzala trpezlivosť.
„V tom prípade ich budem musieť nájsť. Nebude to trvať dlho, len chvíľku. Obaja jeho rodičia sú častými dobrovoľníkmi, takže ich čísla mám na stole.“
Bolo zrejmé, že dôstojník nechce čakať, ale nič viac nepovedal.
Nick nasledoval otca Jeffreyho do jeho kancelárie, ale každým krokom sa viac divil, čo sa deje s Kody. Čo sa stalo, že tu ešte stále nie je?
A čo sa stane s ním, ak policajt dosiahne svoje a vytiahne ho z budovy?
Toto bolo prvýkrát v Nickovom živote, keď sa cítil skutočne bezbranný. Aj keď ho Alan so svojou partou držali na zemi a postrelili ho, cítil že má svoj osud v rukách viac, ako teraz.
Ale toto...
Ako mám bojovať proti zlu, keď nemám žiadne schopnosti?
Pre všetky zámery a účely, Amanda a Tabitha boli ľudia a ženy. Nemohol ich ani udrieť, aby sa ochránil. Nebolo nič, čo by mohol urobiť.
V momente, keď opustí túto budovu, prisajú sa na neho ako korenie na klobásu. Nehovoriac o tom, čo s ním chcú urobiť, keď sa ho znova zmocnia.
Prečo som im povedal, že som Malachai?
Pretože mali byť tvojimi spojencami.
Hej, v inom čase a na inom mieste. Teraz dostal Kody do pasce a seba tiež.
Čo by urobil Acheron?
Hlúpa otázka. Ash sa mohol teleportovať. Nikdy by sa nedostal do takejto situácie. Len by mávol rukou nad ženami a policajtom, a tí by zabudli, že ho kedy videli.
To nie je to pravé, čo hľadáš.
Pri Ashovi sa zdali tieto schopnosti tak jednoduché a napriek tomu, Nick to poplietol zakaždým, keď sa o to pokúsil.
Ja nie som Ash.
Nie je ani Kyrian, ktorý si vybojuje, alebo vyrozpráva cestu von aj z najhoršej situácie.
Žalúdok sa mu bolestne zauzloval, zatiaľ, čo kňaz telefonoval a Nick sedel na stoličke, čakajúc na zvyšok nadprirodzeného sveta, ktorý si po neho príde.
No tak Nick, mysli...
Musel existovať nejaký spôsob, ako z toho von.
Otec Jeffrey položil telefón. „Jeho matka ukazuje dom v GardenDistrict (v Záhradnej Štvrti) a otec má rokovanie. Vyzdvihnú si ho potom na stanici.“

Dôstojník vytiahol putá.
Nick vyskočil na nohy.
Začal protestovať, ale bol prerušený dverami za policajtom, ktoré sa otvorili a v nich sa objavil niekto, kto musel byť najhorší z najhorších. Z vysokého muža vyžarovala divoká sila, ktorou oplýval aj Acheron.
Masívna.
Desivá.
Smrteľná.
S pohľadom, ktorý hovoril nepozeraj- na- mňa- ak- chceš- naďalej- dýchať.
Tento muž mal krátke tmavé vlasy, briadku a oči tak tmavé a modré, že sa javili ako fialové. Oblečený bol v čiernom a postoj mal ako dravec. Hlavu mal nízko a očami prezeral každú jednotlivú vec. Keď ten smrtiaci pohľad uprel na neho, Nick sa cítil, akoby bol terčom nejakého jadrového zariadenia. Takým, ktorý by s ním nemal žiadne zľutovanie.
„Poď so mnou, chlapče.“
Až vtedy si Nick uvedomil, že kňaz aj policajti boli zmrazení.
Ach do pekla, to nemôže byť dobré.
Čo teraz?
„Kto ste?“ A čo je?
Pery mu skrivil pomalý, arogantný úsmev. Taký, ktorý naznačoval, že si užíva Nickov strach. „Tvoja jediná nádej.“
Naposledy, čo niečo takéto počul, bolo,keď pozeral film Terminátor.
To nie je moc dobré.
Nick ustúpil v rovnakom momente, ako sa k nim v miestnosti pripojila ďalšia osoba.Osoba, ktorej chýbal Nickov pud sebazáchovy, keď hravo pleskla nadprirodzenú bytosť po ramene. Bolo to rovnaké, ako keď spupného leva tresnete novinami po nose a hovoríte mu, aby sa utíšil.
„Savitar, stačí. Už je dosť traumatizovaný.“
Nick úľavou vydýchol pri sladkom, mäkkom tóne, ktorý pre neho znamenal všetko. Bol tak rád, že ju vidí, že sa mu takmer podlomili kolená. „Kody, vďaka Bohu, že si v poriadku.“
Ale nebola, čo si neuvedomil, kým nestála rovno pred ním a on uvidel modriny na jej tvári, kde ju niekto musel udrieť. Tvrdo.
Jeho pohľad mierne potemnel, keď sa nežne dotkol jej tváre. „Kto ti to urobil?“
Prikryla mu ruku svojou a venovala mu nežný úsmev, ktorý mu vždy znemožňoval dýchanie.
„To je dlhý príbeh a na to teraz nemáme čas... Musíme ťa odtiaľto dostať skôr, ako Amanda a Tabitha všetkým povedia, kde sa nachádzaš. Práve teraz si myslia, že si na ceste za nimi.“
Napriek nebezpečenstvu ju musel objať, len aby sa ubezpečil, že je všetko naozaj v poriadku. Sladká vôňa jej vlasov pôsobila upokojujúco na jeho spustošené nervy.
„Prestaňte skôr, než vás oblejem vodou, aby som vás od seba oddelil.“
Smejúc sa, Kody sa odtiahla od Nicka a prehrabla mu vlasy. „Ako si sa dostal od nich preč?“
„Utekajúc a kričiac ako roztlieskavačka v hororovom filme. A ty?“
„Bojujúc ako démon.“
Nick sa zasmial jej vtipu. „Skutočne si duch?“
„Porozprávame sa o tom neskôr, dobre?“

Prikývol, chytil ju za ruku a nechal sa odviezť k zadnej časti kostola, kde sa nachádzali bočné dvere, ktoré viedli na Pirate’sAlley.Savitar sa postavil za nich a tlačil ich dole cez CabildoAlley k St. Peter.Akonáhle dorazili k obrubníku, Nick spomalil a nakoniec zastavil. Čakal tam na nich Bubba vo svojom veľkom čiernom SUV. Bez varovania,SavitarNicka doslova zdvihol a hodil na zadné sedadlo. Kody si vliezla na zadné sedadlo k nemu, zatiaľ čo si Savitar zobral brokovnicu. 

4 komentáře: