sobota 26. července 2014

Iluze - Kapitola 12 2/2



Akonáhle boli vo vstupnej hale, Ash ju prepichol pohľadom, ktorý sa veľmi podobal tomu, ktorý používal jej otec, keď bol naštvaný. Pri tej spomienke ju zaplavila bolesť. Ash jej nedal vôbec čas.
„Už si tu predtým bola. Poznáš ma, však?“
Proti jej vôli sa jej zaliali oči slzami a stiahlo hrdlo. „Áno... a nie.“
„Ako to myslíš?“

Smutný úsmev sa pohrával s kútikmi jej pier, keď ho bolestivo objala. Vyzeral presne ako jej otec, takže bolo ťažké vysporiadať sa so smútkom, ktorý ju chcel poslať do kolien. Dala by čokoľvek za to, aby mohla mať na minútu znova svojho otca. Aspoň na jednu jedinú.
„Ty si môj strýko, Acheron, ale vo svojom smrteľnom živote som sa s tebou nikdy nestretla.“
Acheron ustúpil so zakliatím.
„Klameš.“
„Nie. Hovorím pravdu. Môj otec je tvoj brat, Styxx.“ Spadla jej jediná zblúdila slza, ktorú si rýchlo zotrela. „V mojom svete ste išli ty a môj otec spoločne bojovať a ty si sa z boja nikdy nevrátil.“
„Bol som zabitý?“
Pokrútila hlavou. „Zmrazený a odnesený tam, kde ťa nikto nemohol nájsť. Môj otec strávil zvyšok života hľadaním ťa, snažil sa ťa oslobodiť ako najlepšie vedel.“
Zamračil sa na ňu. „Styxx?“ Spýtal sa neveriacky. „Môj brat bojoval za mňa a snažil sa ma oslobodiť?“
„Môj otec ťa vrúcne miloval. Vždy.“
Vo svojom svete by sa to nikdy Acheronovi neodvážila povedať, pretože by to mohlo zmeniť budúcnosť. Ale tu...
Všetko bolo tak odlišné. Jeho znalosti, alebo nedostatky nemohli nič zmeniť v jeho svete. Nehovoriac o tom, Acheron vedel, že je nebezpečné čokoľvek zmeniť. Zomrel by skôr, než by sa zmenil čas v každom rozmere.
„Neviem, či ste tu s mojim otcom nepriatelia alebo nie, ale v mojej dimenzii, ťa môj otec spolu s Artemis zachránil z Hádesovho Miznúceho ostrova. Nakoniec ste sa vy dvaja znova stali priateľmi a upevnili ste svoje nerozbitné bratské puto. Ešte predtým, ako som sa narodila, ste vy dvaja boli najlepší priatelia.“
Pokrútil hlavou, akoby nemohol uveriť jej príbehu. „To nie je možné. Moja žena zabila môjho brata už pred storočiami.“
Kody sa zamračila pri tejto absurdite. „Nie, to nemohla. Tak dlho, ako žiješ ty, žije aj môj otec. Tvoja mama spojila vaše životné sily. On môže zomrieť iba vtedy, keď zomrieš ty. Je to ako keď Malachai zabije môjho otca a rozbije jeho armádu. Akonáhle si Malachai uvedomí vašu krvnú väzbu, vzkriesi ťa a zabije vás oboch.“
„Nás zabije Malachai?“
Prikývla. „Ale to je história môjho sveta. Nie tohto. Možno v tomto sa Apollymi nepodarilo zviazať tvoju životnú silu?“
Odmlčal sa a najskôr premýšľal, než odpovedal. „Nie. Boli sme zviazaní pri narodení, aby ma ochránila pred zranením.“ Trhol sebou pri tejto zlej spomienke.
„Možno, že potom všetkom, ho Artemis nezabila. Videl som, ako ho uväznila a potom privolala smrť, aby ma ochránila. Vždy bola puntičkárska.“
Teraz bol rad na nej, aby bola ohúrená.
„Teta Artie je tvoja žena?“
„Bola. Áno.“
Stále to nedokázala pochopiť. Nebolo toho veľa, čo vedela o ich minulosti. „Teta Artie?“
„Prečo to takto stále hovoríš? Milovali sme jeden druhého viac než čokoľvek na svete. Nedokážem si predstaviť, že by sme v tvojom svete mohli byť jeden bez druhého.“
Oh, ale ona si to vedela predstaviť celkom dobre. Ale to bol jej rozmer a čas. Nebol dôvod, aby mu tu ničila jeho spomienky na jej tetu.
Kody mu venovala trpkosladký úsmev, aj keď ju to vo vnútri bolelo. To, čo chcela naozaj urobiť bolo, aby ju držal presne tak, ako to robil voľakedy jej otec. Aby jej povedal, že všetko bude v poriadku. Ale to sa nikdy nestane.
Chcem ťa späť, ocko.
Ale Acheron nebol jej otec. Bolo by to neporovnateľne jednoduchšie, keby nosil aj v tomto vesmíre čierne vlasy tak, ako v jej svete.
Blond Acheron... to jej bolestne pripomínalo domov.
Nechcela už myslieť na bolestné spomienky, ktoré aj tak nemohla zmeniť, takže potrebovala medzi nimi vytvoriť vzdialenosť skôr, než povie, alebo urobí ešte niečo hlúpejšie.
„Hneď budem späť aj s informáciami.“

Zavrela oči, privolala svoje sily a použila ich, aby sa teleportovala do oblasti, kde Arelim postavili svoju pevnosť a domovy pred mnohými rokmi. Existujúce mimo ľudského času a priestoru, takže nezáležalo na tom, z akého rozmeru tam cestuje. Bolo to sterilné a strohé miesto. Arelim boli spravidla veľmi obozretný a puritánsky. Nikdy sa nestretli s pravidlom, ktoré by neobjali celým srdcom. A ona to sem prišla skontrolovať len zriedka.
Obvykle ju jej kontakt našiel v smrteľnom svete, kde pracovala na tom, aby zmarila Malachaiovu pokrvnú líniu. A hlavne vždy v najhoršej možnej chvíli.
S hlbokým nádychom odvahy, vošla do veľkej haly, kde sa často stretávali ich velitelia za účelom výmeny informácií a socializovania.
Ale dnes bola miestnosť desivo prázdna. Steny osvetľovali iba plamene z okrídlených lampášov. Oheň vydával ľahký syčivý zvuk a zanechával vo vzduchu vôňu škorice.
Prešla do stredu bielej miestnosti a pripravila sa na najhoršie správy.

„Sraosha?” Zavolala meno Arela, ktorý bol jej priamym kontaktom.
Oblečený vo svojej zlatej zbroji sa pred ňou objavil okamžite. Extrémne vysoký, blond a krásny, až ju zatienil svojou masívnou výškou. „Takže, konečne si si spomenula na svoju stanicu a povinnosti. Musím sa priznať, nečkal som, že ťa ešte niekedy uvidím.“
Obvinenia a hnev v jeho hlase ju prekvapili. Aj keď vedela, že nebudú radi, že ešte nezabila Nicka, nečakala až toľké nepriateľstvo. „Čo tým myslíš?“
„Sklamala si a nedokončila si svoju misiu. Znova.“ Tie slová na ňu vypľul, akoby mu v ústach zanechali horkú pachuť.
„Verím tomu, že som ťa inštruoval tak, aby si zničila Ambroseho Malachaia.”
„Nie. Nariadil si mi zabiť Nicka Gautiera. On nie je Ambrose.“ Aspoň nie ešte.
Prevrátil očami. „Hnusíš sa mi- ty a tvoje krvácajúce srdce, ktoré vidí lož namiesto pravdy. Dostala si priami rozkaz. Sklamala si a teraz...“
Jeho zamračený výraz sa prehĺbil, akoby ho niečo napadlo. „Prečo si tu?“
Niečo na tom nebolo v poriadku.
Keď na to príde, na ňom nebolo niečo v poriadku. Všetko bolo preč a každý pocit, ktorý mala k dispozícii sa varovne ozýval. Keď sa rozhliadla okolo seba, uvidela slabé zhoreniny na stenách. Niekoľko stoličiek chýbalo a jedno okno bolo rozbité. Aj keď to bolo zakázané ich dávnymi zákonmi, bolo zrejmé, že tu niekto bojoval. Zlostne.
„Čo sa stalo?“
„To sa ťa netýka.“
Pozrela sa cez rameno, keď zacítila, že sa k nej niekto zozadu približuje. Bol to Ameretat a ďalší Arel, ktorého meno nepoznala. Keď prišli k nej, otočila sa od nich.
„Čo sa deje?“ Spýtala sa.
Sraosha vykrivil pery. „Ty si bola vyradená, Nekoda.“
Po jeho vyhlásení sa jej oči rozšírili.
To, čo tým myslel, bola poprava. „Prečo?“
„Nedisciplinovanosť. Odmietnutie splnenia rozkazu. Darovala si život nášmu nepriateľovi a ohrozila tým celý svet.“
Pokrútila hlavou v popieraní. Nemohol sám vydať takýto rozkaz. Ani on nemal v ich radoch takú moc. Najmenej päť Arelim muselo súhlasiť so smrťou, ktorá bude z ich vlastného druhu.
„Kde je Adidiron alebo Suriyel?”
„Oni ťa nezachránia. Nemôžu.“ Ukázal bradou na Ameretata. „Vezmi ju a ukáž jej, ako sa správame k zradcom.“


6 komentářů: