úterý 1. července 2014

Iluze - Kapitola 8



Nick sa ešte stále snažil oslobodiť, keď zrazu niečo odrazilo démonov z jeho chrbta, a tí odleteli. A nie vďaka svojim krídlam.
„Dajte tie svoje špinavé pracky preč z môjho syna!“
Nick vyvalil oči pri Cajunskych urážkach, ktorými jeho mama častovala démonov, keď ich doslova od neho odpálila. Kde sa to naučila? Ani nevedel, že niekedy niečo také počula. Keď na to príde, raz mu mydlom vymyla ústa, keď niekoho nazval idiotom.

Ohromený a zároveň z nej zhrozený, Nick zdvihol ruky, aby si zakryl tvár, keď sa príliš priblížila svojou šialenou kolísavou chôdzou. „Ma! Som tu pod nimi. Nezabíjaj ma!“
Vytiahla ho na nohy a postrčila smerom ku kláštoru, kde Kody otvorila malú bráničku.
„Dovnútra, Boo.“
Ako bežal dovnútra, schytil svoju mamu, aby ju odniesol do bezpečia. Akonáhle za nimi Kody zavrela bránu, postavil svoju mamu na nohy. Ale boli ďaleko od bezpečia. Hneď ako sa jeho mama uistila, že ich démoni nemohli prenasledovať, obrátila sa na Nicka s výrazom Fúrie.
„Čo si myslíš, že robíš?“
Strčila svoj malý prst do stredu Nickovej hrude, ktorý bol dostatočne pevný, aby ublížil.
„Mal si byť v škole, chlapče! Namiesto toho mi volali, že si zatknutý a potom ťa nájdem pokrytého démonmi. Čo je to s tebou? Čo si si myslel, že robíš niečo tak bezohľadné?“
Teraz použil výraz naštvanej Čivavy, ale bolo to na nič, pretože stál zoči- voči svojej matke. Pri tom všetkom, čo sa dialo, zabudol, aké to je desivé.
Jeho matka na neho zavrčala. „Čo si si myslel, chlapče?“
„Prepáč mami, som sexy magnet na démonov?“
Znova si chytila pálku, akoby ho ňou chcela udrieť.
„Cherise!”
Otočila sa, pripravená k boju, kým nezazrela masívneho, svalnatého Bubba, ktorý sa približoval s rovnakým strachom v očiach, ako si bol Nick istý, že mal aj on.
„Nerozprávaj sa so mnou týmto tónom pán Trojitá- Hrozba. Ja- Nemusím- Počúvať- Nikoho- Pretože- Mám- Veľkosť- Tanku. Ešte si to vypiješ, ty krotiteľ. Môžeš si rovno zbaliť tašku a budeš mať na to toľko času, kým nezoškrabem tvoje meno z poštovej schránky.“
Bubba si položil ruku na srdce, akoby ho jej slova ranili. „Ach, čo som urobil, Cher?“
„Dostal si moje dieťa do nebezpečenstva a ty-“ obrátila sa na Savitara, „ty si jedným z nich?“
Savitar pred ňou o krok cúvol. „Odpoviem čokoľvek, čo mi zaručí, že ma netresneš tou pálkou.“
Bubba ju odzbrojil: „Cherise, upokoj sa. Čo tu vlastne robíš?“
„Čo by som tu asi tak robila? Ochraňujem svojich chlapcov. Vás oboch... pretože Mark, ktorý si cení svoj vlastný život, najmä jeho mužskú časť tela, mi volal hneď potom, čo s tebou hovoril, aby mi povedal, čo vy dvaja stvárate.“
Prepichovala Bubba zlostným pohľadom, ktorý Nicka prinútil ustúpiť o krok bližšie ku Kody pre ochranu.
„Ty si úprimne presvedčený, že vôbec neviem o tom, čo všetky tie roky po nociach s Markom robíte? Naozaj?“
Bubba znervóznel. „Ehm, áno.“
„Tak potom si blázon Michael Burdette. Ale ja nie.“
S rozladeným povzdychom ukázala na oblohu, kde ako supy krúžili démoni. „Ako sa zbavíme tých?“
„To nebude ľahké. Musíme sa dostať do budovy skôr, ako na nás začnú zhadzovať-“
Savitar sa odmlčal, keď na nich cez plot preletelo auto. Minulo ich len o chlp, keď prevalcovalo pestované krovie a naľavo od Nicka vrazilo do múru,„všetko, čo chytia.“
Savitar ich viedol cestičkou k starému kláštoru. Využil svoje schopnosti, aby odomkol dvere. Nick ustúpil, aby mohla Kody a jeho mama vojsť dovnútra, ale potom ho Savitar plesol po hlave.
„Hej!“
Savitar vykrivil pery. „Nehejkaj na mňa, chlapče. Nie po poslednej hodine, čo som si kvôli tebe vytrpel.“
Bubba za nimi zamkol dvere.
„Démonov to vonku udrží, ale ľudí, to už je iný príbeh. Svätá zem ich nezastaví predtým, aby si sem po nás prišli.“
„Ja neviem... Tabithu a Amandu to predtým v St. Louis zastavilo.“
Bubba mu venoval komický pohľad. „Čo keby sme nestavili svoje životy na to, že sa sem nemôžu dostať? Jednoducho sa tu zabezpečíme a budeme predpokladať, že môžu. Je to tak v poriadku, chlapče?“
Nick si odfrkol. „Áno, jasne.“
Kody súhlasila s Bubbom. „A tiež by sme mali predpokladať, že démoni budú čo najskôr Thorna informovať o tom, že sme tu.“ Vydala zo seba takmer hysterický smiech.
„Alebo by im stačilo sledovať krúžiaci démonický mrak nad našimi hlavami. Určite musia vedieť, že to nie je normálne. Ani v New Orleans.“
Savitar si povzdychol: „Škoda, že vedia, že si duch. Mohla to byť naša výhoda. Teraz je to nevýhoda.“
„Hej,“ pozrela sa na Nicka,„nebola to informácia, ktorú som mala v pláne len tak niekomu prezradiť zadarmo. Poľahčujúce okolnosti a to všetko.“ Zaškrípala od hnevu zubami. „Vedela som, že mám byť ostražitejšia. Nemôžem uveriť, že som tak hlúpa!“
Cherise ju potľapkala po chrbte: „Nebuď na seba tak tvrdá, Boo. Všetci máme hlúpe chvíle.“
„Áno,“ súhlasil Bubba, „ako si myslíš, že Cherise skončila v manželstve so mnou? Prisahám, že táto žena potrebuje lepších právnikov. Iba naozaj dobrý by ju z tohto dostal za dobré správanie.“
Cherise sa mu vrhla do náručia a objala ho. „To nebolo hlúpe, Michael. Trocha masochistické, o tom niet pochyb, ale rozhodne nie hlúpe.“
Ignorujúc ich, Savitar pevne chytil Nicka za bradu a otočil si ho k sebe.
Cherisine oči zahoreli hnevom a chcela sa k nim rozbehnúť. Bubba ju však zachytil.
„Nie, zlatko. Aj keď to je telo nášho syna, nie je to náš chlapec.“
„Čože?“
Bubba prikývol. „Náš Nick si vymenil dušu s iným Nickom.“
Zarazená Cherise ani nemohla hovoriť, len prskala.
Savitar prižmúril oči na Nicka, keď mu otáčal hlavu zo strany na stranu a študoval ho. „Ten, kto ti to urobil, chlapče, vedel presne, čo robí. Nemáš žiadne známky svojej pokrvnej línie. Ani som nevedel, že je možné takto úplne Malachaia skryť.“
Kody si prekrížila ruky na prsiach. „Mal by si byť s ním v našom svete. Mnohokrát stál priamo vedľa AcheronaParthenopaeusa a ani Ash to nerozoznal.“
Savitar ho nakoniec pustil a ustúpil. „Si si istá, že je to Malachai?“
Kody si stiahla výstrih svetra a ukázala tak svoju začarovanú jazvu, ktorá sa jej ťahala cez srdce. „Pozerala som sa mu priamo do očí, keď ma zabil. Je to on.“
Na chvíľu sa odmlčala, až potom pokračovala. „Dobre. Nebol to on, ale ten, čo sa z neho jedného dňa stane.“
Zahryzla si do pery, keď sa pozrela na Cherise, pre ktorú bolo toto všetko nová neuveriteľná realita.
„Nebojte sa o svojho Nicka, pani Burdette. Váš syn je v bezpečí v mojom svete. Viac už ochraňovaný byť nemôže. Sľubujem vám, že som ho tam nechala s dvoma mocnými mužmi, ktorí by aj zomreli, aby ho ochránili.“
Cherise konečne znova našla svoj hlas. „Ako ich vymeníme naspäť?“
Kody si povzdychla: „To keby som vedela.“
Savitar sa premiestnil k oknu, aby skontroloval, čo robia démoni. „Musíme nájsť toho, kto je za to zodpovedný. Je to naša jediná nádej na jeho návrat späť do jeho sveta skôr, než bude príliš neskoro.“
„Dobre, jednoznačne ti môžem povedať, že to nebol Thorn. Nemal tušenie, že tu je Malachai, kým som mu to omylom nepovedala.“
Príliš vďačný za to, že prežila útok nepriateľov, Nick vzal Kody za ruku. „Ako si Karme utiekla?“
Savitar sa k ním otočil. „Zavolala ma.“
To ho prekvapilo. Najmä s ohľadom na pascu sestier Devereaxových, do ktorej obaja padli. „Ako si vedela, že máš zavolať Savitara?“
„Hádala som a stavila som na to svoj život. Dúfala som, že je dosť silný na to, aby bol aj v tomto svete na našej strane. Som tak rada, že som sa nemýlila.“
Nick tiež. Napriek tomu, že neodpovedala na to, čo sa naozaj pýtal. „Ale ako to, že ho poznáš?“
Zaváhala, ako to robila vždy, keď jej položil priamu otázku. Ale namiesto uhýbania sa odpovedi, ako obvykle, tento krát odpovedala. „Je to môj krstný otec.“
Savitar zdvihol ruky, akoby ho tie slová urazili. „Áno, mal som dlhý rozhovor sám so sebou. Nie som práve spoločenský človek a ju som nikdy predtým nestretol, ale povedala mi veci, ktoré by nikto iný nemohol vedieť. Čo ani moja vlastná rodina o mne nevie... zatiaľ. Zrejme sa mi v budúcnosti rozviaže jazyk. Rovnako, ako si ty nevieš predstaviť, že sa staneš Malachaiom, ja si neviem predstaviť, aké škody prežijem a umožním im, aby sa stali. Predpokladám, že každý z nás bude z nejakého dôvodu v budúcnosti blázon.“
Kody pokývala Nickovou rukou medzi nimi. „Som rada, že sa tieto udalosti stali v oboch svetoch. V opačnom prípade by ma nechal zomrieť umučením.“
„Savitar!” pokarhal ho Nick.
„Nehovor so mnou takýmto tónom, chlapče! Ja nie som do teba zamilovaný. Pokiaľ ide o tvoju priateľku... tvrdo som sa naučil neriskovať svoj zadok pre každého. Je to dlh, ktorý ti málokto vráti.“
Niečo začalo škrtať na steny okolo nich.
Nick zavrčal frustráciou nad tým, že nemá ani minútu pokoja. „Nemôžete nás niekam teleportovať?“ Spýtal sa Savitara.
Jeho oči zahoreli ľútosťou, keď zavrtel hlavou. „Už nie som ten Chthonian, čo som býval.“
„Čo to znamená?“
Na Nickovu otázku odpovedalaKody. „Každý Boh, ktorého Chthonian zabije, ho oslabí...“
Savitar prikývol: „Pred niekoľkými storočiami som mal naozaj zlý deň.“
Keď to viac nespresnil, Nick ho vyzval, aby pokračoval. „Čo si urobil?“
„Mal. Som. Zlý. Deň.“ Každé slovo vyslovoval pomaly a podráždene. Po chvíli sa upokojil.
„Povedzme, že som spravil pár vecí, ktoré som vážne oľutoval. Pre najväčšie z nich som dôsledkom môjho hnevu stratil svoje schopnosti. Niektoré z nich za to rozhodne nestáli.“
Nick nebol nadšený z toho, čo počul. Z mnohých dôvodov. „Existuje tu ešte nejaký ďalší Chthonian?“
„Len Zebulon, ale ten je ešte slabší než ja.“
Skvelé. Nick si rukou prehrabol vlasy a v duchu si robil súpis možných spojencov.
„A čo Charonte?“ spýtala sa SavitaraKody.
„Všetci sú zotročení.“
„Dokonca aj Simi?“
Savitar sebou trhol, akoby ho táto otázka tvrdo zasiahla. „Simi už dávno zomrela.“
„Nie- nie.“ Povedal Nick akoby to popieral. „Bola so mnou v škole. Videl som ju.“
Savitar zavrtel hlavou. „Poznám Simi a bol som pri tom, keď bola zabitá. Sám som spálil jej telo. Je preč chlapče. Už dávno.“
Tak, kto to potom bol s ním v škole? Ešte aj reagovala na Simine meno. To bolo jednoducho divné.
„Menyara?” skúšala Kody ďalej.
„Uväznená.“
Kody sa zamračila a pustila Nickovu ruku.
„Počkať... aký je rok a mesiac?“
Jeho matka bola tá, ktorá odpovedala. „Apríl 2002, prečo?“
Kody vypustila vlastný zvuk frustrácie a začala sa prechádzať. „Dúfala som, že by sme sa mohli dostať k môjmu otcovi, ale on je ešte uväznený v Gréckom podsvetí.“
„Ak tu je ešte nažive,“ pripomenul jej Nick.
Ona však jeho varovanie nebrala na vedomie. „Ak žije Harbinger, žije aj on.“
Savitar si odfrkol: „Harbinger je určite nažive, ale nie je na tom psychicky moc dobre.“
Nick nevedel, kto je Harbinger, ani sa o to nestaral, len si povzdychol a ďalej premýšľal o únikovej ceste. „A čo tvoja matka?“ spýtal sa Kody.
„Tiež je uväznená. Voľný je jedine môj najstarší brat, ktorý práve vyrastá a ver mi, ten nám nepomôže. Je po kolená v Daimonovej dráme.“
To bola pre neho najväčšia rana. „Prepáč? Tvoj brat je s Daimonmi aj v našom svete? Kto sú tvoji rodičia?“
„To je dlhá história, Nick.“
Dobre, dal si to do svojej „niekedy neskôr“ banky. „Ale možnože nie je zlý. Myslím to tak, že Tabitha a Thorn prešli na druhú stranu. Je možné, že tvoj brat tiež. Správne?“
Savitar si prešiel rukou po čeľusti. „Kto je tvoj brat?“
„Urian.“
Savitar sa pri tom mene skoro udusil. „Hlavný generál SpathiDaimonov?“
Prikývla.
„No tak to je stratený prípad. Je samotné zlo od jadra svojho skazeného srdca. Nezaujímalo by ho, že si jeho sestra, odtrhol by ti hlavu a použil ju na basketbal.“
Kody sa zahryzla do pery. „Iba ak...“
„Čo?“ spýtal sa Nick s nádejou.
Pokrútila hlavou a prerušila svoje kráčanie. „Phoebe. Mal by byť s ňou ženatý.“
„A to nám má pomôcť, ako?“
Kody si prehrabla vlasy a zúfalo zastonala. „Máš pravdu. Nijako. Stále si myslím, že každý je tu rovnaký ako v našom svete. Pokiaľ viem, Phoebe sa tiež stane Daimonom a bude mu pomáhať.“
„Alebo je mŕtva,“ zamrmlal Savitar.
Stále niečo búchalo na budovu a snažilo sa dostať dovnútra.
Bubbovi zazvonil telefón. Vytiahol ho z vrecka a vzdialil sa od nich, aby mohol prijať hovor, zatiaľ, čo sa oni márne snažili preskúmať  cestu stratených spôsobov.
Kody opäť zastavila, keď sa pozrela na Savitara: „Keďže ma Nick pritiahol, myslíš, že by sme to dokázali aj s niekým iným?“
„Na čo myslíš?“
„Možno by sme mohli privolať Charonte. Myslíš si, že som schopná preniesť sem našu Simi?“
Savitar pokrčil ramenami: „Môžeš to skúsiť.“
Zavrela oči a zaklonila hlavu s najpokojnejším výrazom na jej krásnej tvári.
Zatiaľ, čo čakali, búrka vonku silnela.
Nick zadržal dych a modlil sa, aby to fungovalo. Potrebovali zálohu nepredstaviteľným spôsobom. Ale viac než to, predal by svoju dušu za troška svojich schopností.
Ak sa niekedy dostanem späť, už nikdy sa na ne nebudem znova sťažovať. Aj keď zmenia Madauga na kozu.
Sakra, v tejto chvíli by dokonca pobozkal nevrlého ducha, ktorý obýval jeho Malachaiskú knihu kúzel.
„Mark je práve dole na ulici, ale cez démonov sa k nám nevie dostať,“ vrátil sa Bubba a mračil sa na Kody, „čo robí?“
„Bohužiaľ nič,“ povedala s povzdychom. „Nefunguje to. Nemôžem sa dostať k ničomu na našej strane. Som úplne zablokovaná, čo by malo byť nemožné.“
Nick uzavrel vzdialenosť medzi nimi a prešiel jej palcom po brade. „Cac’est bon, chert’bebe (To je dobre, moja drahá). Máme teba.“
Kody sa posmievala jeho slepému optimizmu, aj keď to bola jedna z vecí, ktorú na ňom milovala najviac: „Čo mám robiť? Som len jedna osoba.“
Nick na ňu tskol pravým Cajunskym spôsobom. A keď prehovoril, jeho prízvuk bol silnejší, ako mrazená zápražka.
„A teraz sa kto vyhovára?“
Zúfalo chcela byť na neho nahnevaná, ale on to robil nemožným. Tento chlapec, pre jeho vlastné dobro, bol príliš charizmatický. A žiaľ, nebolo to len kúzlo jeho démona, ktoré ho robilo tak neodolateľným. „Nenúť ma ťa dotiahnuť k tvojej matke, chlapče.“
Venoval jej ten očarujúci úsmev, z ktorého sa jej vždy rozbúchalo srdce. Dokonca aj v tejto inkarnácií, kde mu chýbal neuveriteľne dobrý vzhľad, na ktorý bola zvyknutá. Bolo to niečo v ňom, čo bolo tak presvedčivé.
„Ale no tak, cher. Nemrač sa toľko. Stála si priamo proti Malachaiovi. Čo je niekoľko tisíc geneticky upravených démonov proti tomu?“
„Porážka.“
Jeho úsmev sa rozšíril: „To je prístup.“
„Nie, Nick. Porážka pre nás. Slávnosť pre nich.“
Venoval jej úsmev, ktorý ju zahrial a vyložil si na rameno pálku, ktorú vzal od mamy. „A teraz, cher, mám v pláne prejsť na lepší čas. Okrem toho, poznáš to staré príslovie. Keď ide do tuhého, ťažko dostať napalm (zápalná bojová látka).”
Do kelu, nesprávny čas na to, aby stratil rozum. Nemohol počkať trocha dlhšie, kým úplne prepadol šialenstvu?
„O čom to hovoríš?“
Nick skúmal koniec pálky.
„Na rozdiel od toho, čo si ty, Caleb a Madaug myslíte, som gramotný. A medzi maratónskymi behmi Poďme Zabiť Nicka som študoval môj grimoire (knihu kúziel) a písal si poznámky. V súčasnej dobe sme na svätej pôde s krvou Malachaia. Čo poviete, precvičíme si trochu chémiu?“
Bola z neho celkom zmätená: „Ako to myslíš?“
„Čo sa stane, keď zmiešaš moju krv so svätenou vodou?“
Ostro nasala vzduch pri nehmotnom obraze, ktorý vyvolal: „Démoni napalm.“
Nick na ňu žmurkol a vybral sa chodbou dozadu smerom ku kostolu, ktorý bol pripojený ku kláštoru.
„To je pravda, cher. Tri roky som bol miništrantom tu a v St. Louis... ešte stále si dobre pamätám, kde sa všetko nachádza.“
Otvoril dvere s dobrou náladou: „Môžeme to zmiešať dohromady a použiť kadidelnicu a pokropiť ich tým.“
Potom sa zahryzol do pery, akoby mu myšlienka na to spôsobila bolesť.
„Človeče, keď pôjdem v sobotu na spoveď a toto poviem Svätosti, tak dostane mŕtvicu. Budem sa kajať a modliť sa Zdravas Mária až dovtedy, kým nebudem príliš slabý na to, aby som pokľakol.“
Jeho matka si unavene vzdychla a vzala si od neho pálku späť:„Alebo nás vypovie z kostola.“
Nick zachmúrene prikývol: „Bubba-“
Bubba zavrčal, čím ho prerušil: „Prečo ma tak stále voláš? Nenávidím tu prezývku.“
„Prepáč,“ povedal Nick rozpačito, „v našom svete nenávidíš svoje meno Michael a ja ti nemôžem hovoriť otec, pretože je to proste strašidelné a divné... tak či tak, môžeš si sadnúť tesne k mojej mame, keď to urobíme?“
Cherise urobila krok smerom k nemu: „Nick-“
„To je v poriadku, Ma. Nie je to najnebezpečnejšia vec, ktorú som urobil... ani dnes.“
„To ma má upokojiť?“
„No, v mojej hlave to znelo lepšie, než nahlas.“
Nick podišiel k Cherise, objal ju a pobozkal ju na líce: „Neboj sa. Nechystám sa zomrieť skôr, ako ti vrátim tvojho Nicka a ja sa vrátim domov k svojej mame, ktorá ma potrebuje. Chuderka, som všetko, čo má.“
Cherise vzala jeho tvár do dlaní:„Len pre záznam, som hrdá na oboch mojich Nickov.“
„Vďaka.“ Vzal ju za ruku a dal ju do Bubbovej predtým, ako sa otočil a zmizol v chodbe, ktorá spájala kláštor s kostolom.
Kody si nebola istá, čo sa deje, ale nasledovala ho. Niečo na Nickovi sa zrazu zmenilo. Našiel novú dôveru v samého seba, ktorú predtým nemal. Bolo to, akoby sa cítil previnilo, že ničí život svojej matky. Akoby si uvedomil, že mal na celom svete skutočnú hodnotu a nebol porazený ostatnými ľuďmi, ktorí si ho celý život doberali. Zvláštne, že to našiel práve teraz, keď nemá možnosť čerpať žiadne schopnosti. Žiadnu skutočnú ochranu, ktorá by ho udržala v bezpečí. A napriek tomu, tam je. A bolo to nepopierateľné. Vo vnútri to nebol ten Nick, akým bol, keď to všetko začalo.

Zmätene sledovala, ako si ladne pokľakol a prežehnal sa v prednej lodi kostola predtým, ako šiel k miestu, kde boli ukryté kľúče. Savitar prišiel za ňou, sklonil sa a zašepkal jej do ucha. „Si si absolútne istá, že je Malachai?“
„Som.“
„Tak si mala pravdu. Nie je ako tí ostatní, čo boli pred ním.“
„Nie, to nie je. A stále neviem pochopiť, ako sa z tohto chlapca stane beštia, ktorá ma zabije. On je tak...“
„Ľudský.“
Prikývla.
„Ľudia sa menia.“
Kody potlačila úsmev nad iróniou, ktorá vychádzala z úst niekoho, kto bol sám tak veľmi odlišný. Tento Savitar nemal nič spoločné s tým ironickým Chthonianom, ktorý ju učil surfovať skôr, ako vyrástla z plienok. Chthonianom, ktorý ju učil, ako povolať a veliť Charontom. Hlboko vo svojom vnútri túžila vrátiť sa späť k týmto dávno strateným dňom nevinnosti.
Aj keď neboli pokrvní príbuzní, Savitar bol pre ňu ako dedko.
„Nevadilo by ti, keby som ťa objala?“
Savitar stiahol obočie pri jej nečakanej žiadosti: „Prečo?“
„Pretože mi chýbaš, veľmi. Nevidela som ťa už celé stáročia.“
„Ale ja nie som ten istý muž, ktorého poznáš.“
„Si mu viac podobný, ako si myslíš. A práve teraz by som to naozaj potrebovala.“
Nick sa zastavil, keď sa pozrel na Kody a Savitara. Vrhla sa mu do náruče, ako malé dieťa rodičom, ktorých dlho nevidela. A bolo zrejme, že Savitar sa cíti trápne, nezvyklý na to, že ho niekto objíma. A Nicka zaujímalo, či je Savitar v jeho svete rovnaký. A stále mal množstvo otázok na Kody, na ktoré potreboval odpovede. Čo pre ňu Savitarznamenal? Skutočne? Pretože to, čo práve teraz videl, napovedalo, že ona tohto muža miluje a zbožňuje. Celú tu dobu, čo ju poznal, nikdy nikomu neverila. Nie úplne. Napriek tomu, Savitarovi dôveruje, dokonca aj v tejto realite.
Snažiac sa na to nemyslieť, nežiarliť, Nick sa rozbehol so svätenou vodou k veľkému plastovému košu, ktorý dobrovoľníci používali na skladovanie čistiacich prostriedkov. Cítil sa pri tom previnilo. Od narodenia mu bolo vštepované, že svätená vody je posvätná. Dokonca mali špeciálny, samostatný odtok na vylievanie prebytku, aby sa svätená voda oddelila od tej obyčajnej. Bez ohľadu na to, ako veľmi to bolo dôležité pre ich prežitie, Nick sa neprinútil znesvätiť nič sväté. Už tak mal dosť zlé svedomie z toho, čo robí. Ale vložil peniaze do truhlice, aby tým zaplatil blahoslavenú soľ, kadidelnicu a kropáč, ktoré si vzal. Po tom všetkom, bolo to pre prežitie sveta. Určite by mu malo byť odpustené toto trocha neschválené použitie.

Nick preniesol kôš k zadnej lavici, kde sa v tieni chúlili Kody so Savitarom.
„Kody? Máš pri sebe nôž?“
Vytiahla jeden z vrecka a podala mu ho. Bez komentára si Nick vyhrnul rukáv a porezal sa na predlaktí.
Keď Nick nechal svoju krv kvapkať do koša, Savitar zasyčal a otočil svoj pohľad smerom nahor.
„Správaš sa, ako by si to nerobil prvýkrát.“
„Ešte som to nerobil, ale raz som asistoval jednému exorcistovi. Zobral mi krv z dlane a ja som nemohol nič uchopiť ani zovrieť päsť. Som radšej, keď môžem rukami búšiť do vecí než, aby boli k ničomu, pretože som si istý, že budeme musieť bojovať, aby sme sa z toho dostali.“
Akonáhle Nick skončil, Kody mu ruku zabalila do bavlneného uteráku a použila svoju moc, aby zastavila krvácanie.
Nick zamiešal vodu s krvou a potom to vylial do kadidla a kropáča. Ako náhle sa zmes dotkla svätených predmetov, jemne zasyčala.
Nick sa na nich pozrel: „Mal by som sa uraziť pri tom zvuku, ktorý to robí?“
Savitar pokrčil ramenami: „No, narodil si sa z najtemnejších síl.“
„Ale tiež sa narodil z nevinnosti a dobra.“
Nick sa usmial pri Kodynej rýchlej obrane. Nikdy, v žiadnom prípade nedovolila, aby ho niekto urazil.
Ani jemu samotnému.
Napriek tomu, nenávidel to, ako bol počatý. Nenávidel biedu, ktorú spôsobil svojej vlastnej matke, pretože sa odvážila si ho nechať, aj keď každá iná rozumná žena by ho dala na adopciu a odišla by bez toho, aby sa čo i len obzrela.
Zaslúžila by si to istéako  Cherise v tomto svete.
Byť cenená a milovaná.
Žiť v bohatstve a hojnosti.
Namiesto toho bola s ním, a bod pre ňu, nikdy mu nedala dôvod na to, aby sa cítil ako bezcenná záťaž.
Milujem ťa, mami.
Nick sa pozrel na Kody: „Srdce mojej mamy a prekliatie môjho otca... Boh mi odpusť.“ Zašepkal predtým, ako podal Kody kadidlo a zamieril k dverám, ktoré viedli von.
So strachom o Nicka, Kody zdvihla nádobu a vykročila za ním, zatiaľ, čo ju Savitar nasledoval. Zadržala dych a dúfala, že to bude skutočne fungovať.

Akonáhle sa Nick ocitol na chodníku, ktorý bol mimo svätej pôdy, nahrnuli sa k nemu démoni. Ako nebojácny gladiátor, počkal, kým prišli bližšie, potom zdvihol kadidlo a pokropil ich zmiešanou vodou.
Kody si zahryzla do pery, ako čakala, že explodujú.
Ale to sa nestalo. V skutočnosti to na nich nemalo žiadny vplyv. Žalúdok sa jej bolestne scvrkol, keď si uvedomila, prečo. „Nick! Tvoja krv nie je Malachaiová. Je to krv toho druhého Nicka. Tu si človek.“
„Tak prečo to syčalo?“
Pozrel sa na démonov a na tvári sa mu objavil „do pekla“ výraz, aký bol aj na tvári Kody.
„Mali ste niekedy pocit, že ste úplne na nič poľovník? Presne ten pocit mám práve teraz... Bol to dobrý nápad. Len so skutočne zlým výkonom.“
„Nick!“ zakričala, keď ho démoni začali obklopovať. Rozbehol sa k nej tak rýchlo, ako to len šlo. Začala strieľať na démonov toľko ohnivých výbuchov, koľko len zvládala. Savitar sa k nej pripojil, ale démoni boli všade okolo Nicka a ťahali ho od nich preč.
„Dostaň Kody do bezpečia!“ vykríkol Nick, keď bojoval s okrídlenými démonmi.
Obaja ho ignorovali a hnali sa dopredu.
Bolo však už príliš neskoro. Tesne predtým, ako im chýbalo už len pár krokov, ho démoni zdvihli a odniesli preč.
Prepichla ju nedôvera, keď démoni s Nickom zmizli a nebo sa opäť vyjasnilo. Znova zasvietilo slnko, akoby sa vôbec nestalo to najhoršie, čo si možno prestaviť.
Duša Malachaia bola v rukách nepriateľov a on bol proti ním úplne bezmocný.

4 komentáře: