sobota 5. července 2014

Iluze - Kapitola 9



„Kody!“
Keď počula Savitarov divoký výkrik bola otrasená, ale všetko, čo mohla urobiť bolo žmurkať, keď ňou prešli spomienky a drvili jej posledné kúsky zdravého rozumu.
Znova a znova videla umierať svoju rodinu.
Cítila bodavú bolesť zo straty toho, čo najviac milovala. Zo sledovania, ako je jej svet roztrhaný a ona je bezmocná to zastaviť.


Už nie v New Orleans, videla samu seba ako stojí pred Sraosha, Suriyel, a Adidiron potom, čo umrela.
Ich sparťanský úrad bol jasný a prísny. Chladný.
Rovnako ako oni.
Rovnako, ako jeho bratia, Adidiron bol oblečený vo svojej starovekej bronzovej zbroji.
Bol tak krásny, že bolo ťažké na neho vôbec pozerať. „Budeš nám slúžiť?“ spýtal sa jej.
Ich žiadosť pripojiť sa k ich lige a bojovať proti Malachaiovi ju zrazila k zemi. „Prečo ma chceš? Zlyhala som.“
Suriyel s rukami zloženými na prsiach a rozprestretými krídlami, spravil krok vpred. Na rozdiel od Sraosha a Adidirona, mal krátke tmavé vlasy a žiarivé zlaté oči. Jeho pokožka bola karamelová, úplne rovnakej farby ako mala jej matka.
„Si jediná, kto ho kedy prinútil k ústupu. Po dobu troch rokov sa ti ho podarilo zadržať. A ty si len dieťa. Za všetky tie storočia, so všetkými Malachaimi, sa to nikomu inému nepodarilo.“
„Ale ja som zlyhala,“ opakovala.
„Nie,“ odporoval jej Sraosha, „tvoj hnev ťa zradil. Keby si ho prekonala, dokázala by si to.“
Možno. Ale nebola o tom presvedčená tak, ako oni. Jediné, čo si pamätala bola nenávisť sálajúca z krvavočervených očí, keď jej Malachai rozdával jednu ranu za druhou.
Bol neúnavný a obrovský.
Nič ho neodradilo.
Bolo to, akoby v ňom bola zlosť tak veľká, že ju nič nemohlo potlačiť ani zmierniť.
Úprimne povedané, nebola si istá, či je pripravená na odvetu s týmto monštrom.
Suriyel jej láskavo položil ruku na rameno. „Si jediná nádej, ktorú máme. Môžeme ťa poslať späť k mladšiemu Malachaiovi. Zabi ho a obnov časovú postupnosť. Nech svet vie, aké to je byť bez takého zla v ňom.“
Zamračila sa nad jeho žiadosťou: „A čo s rovnováhou?“
S ťažkým povzdychom si Sraosha prekrížil ruky na prsiach: „Povstanú iní, ale čokoľvek to bude, nebudú takým silným nepriateľom. Budeme schopní udržať ich na uzde.“
Napriek tomu sa nechcela vrátiť. Aj keď žila sotva devätnásť rokov, cítila sa stará. Bola tak unavená z boja. Už ju nebavilo sledovať, ako okolo nej umierajú ľudia a ona nie je schopná ich zachrániť.
„Ja neviem...“
Adidiron ukázal svojou rukou na okná, cez ktoré bolo vidieť jasnú oblohu. Zatemnili ich, aby jej ukázali svet, ktorý práve opustila. Ľudia, ktorí prežili prosili o pomoc a smrť, keď ich Malachaiova armáda spútavala, aby si z nich urobila otrokov.
Ale najhoršie na tom bola jej teta Artemis- Grécka bohyňa lovu, ktorá kedysi s Kody jazdila po oblohe vo svojom zlatom voze. Po celé stáročia bola Artemis Nickovým útočiskom. Teraz bola zavretá v klietke ako zviera. Jej krásne črty poznamenali modriny a krvavé škrabance a ona plakala z beznádejného zúfalstva. Rovnako, ako to urobil s jej otcom a strýkom, Malachai odobral Artemis všetky schopnosti a nechal ju trpieť v rukách jeho armády. Bolo to kruté, ale oveľa horší osud mali Kodini bratranci a kedysi hrdá bohyňa Apollymi. Ich volanie o smrť jej trhalo srdce aj dušu.
„Stačí!“ vykríkla a otočila sa od hrôz, na ktoré sa nemohla pozerať.
Ale Suriyel sa odmietol nad ňou zľutovať. „Oni sú nesmrteľní. Malachai ich chce mať takto. Navždy. Je to to, čo chceš?“
Nie. Chcela sa vrátiť do doby predtým, ako to všetko začalo, keď jej rodina bola na žive a v bezpečí. Vidieť Uriana a Ariho, ako si ju doberajú, zatiaľ, čo sa hrá s ich deťmi. Chcela znova zažiť ten pocit, keď sa okolo nej omotali otcove ruky, zatiaľ, čo im mama spievala. Jesť zmrzlinu zaliatu barbecue omáčkou so Simi...

Sraosha na ňu zúžil tie svoje desivé zelené oči. „Rovnováha nebola zlomená. Bola rozbitá. Myslíš, že to zviera sa stará o to, že zničí všetko dobré na tomto svete? Že nás nechá len tak?“
Adidiron jej zdvihol bradu, aby sa stretla s jeho pohľadom. „Ak je rovnováha naklonená, nebolo by lepšie, aby prevládalo dobro a nie Malachai?“
Mal pravdu a ona to vedela. Po lícach jej stekali slzy.
„Pošli ma späť a ja to ukončím. Nech to stojí čokoľvek.“

„Kody!“
Zažmurkala, keď opustila svoju minulosť a ocitla sa späť v New Orleans so Savitarom, ktorý ňou triasol. Pokrčila plecami, aby sa zbavila jeho rúk a o krok ustúpila.
„Si späť?“
Prikývla: „Ospravedlňujem sa. Som len trocha ohromená.“
„To je pochopiteľné. Nestáva sa každý deň, že sa musíš pozerať, ako stádo démonov unáša tvojho priateľa.“
Jej zdravý rozum pracoval len na polovicu, keď sa začala hystericky smiať.
„Mám zavolať doktora? Záchranku... zvieraciu kazajku?“
Zakryla si tvár rukami a upokojila sa: „Nie. Je to proste... nie je to prvýkrát, čo sledujem, ako mi démoni uniesli priateľa...alebo moju rodinu.“
Zavrela oči a snažila sa získať pod kontrolu situáciu a svoj zdravý rozum.
„A najsmutnejšie na tom je, že neviem, čo ma desí viac. Skutočnosť, že ho s najväčšou pravdepodobnosťou zabijú a nastane koniec sveta skôr, ako ho nájdeme, alebo skutočnosť, že sa musíme vrátiť dovnútra a povedať Cherise, že sme dovolili démonom, aby odniesli jej syna.“
„Hej. Chystám sato nechať na teba. Už som zažil hnev matky. Nemienim si túto skúsenosť zopakovať.“
So zauzlovaným žalúdkom šla Kody hore, aby sa stretla s Cherise tvárou v tvár.
Ale z toho v skutočnosti strach nemala. Jej nočná mora bola, že znova zlyhala. Koniec sveta, jej rodiny... a muža, ktorého mala zabiť, ktorý vlastní jej srdce. 


6 komentářů: