pondělí 18. srpna 2014

Iluze - Kapitola 15



Nick sa vzpieral otcovmu zovretiu.
„Prestaň!“ Adarian zavrčal Nickovi do ucha.
„Ja nie som ten, kto ťa zabije. Aj keď teraz, keď na to pozerám s odstupom, mal som ti podrezať hrdlo hneď ako som počul tvoj mrnčavý plač po narodení. Prečo som bol vtedy tak patetický a myslel si, že dokážeš ochrániť Cherise?“
Doslova Nicka od seba odhodil.

Nick chytil rovnováhu a otočil sa k svojmu otcovi zoči-voči.
Adarianova koža mala chorú šedo bielu bledosť a jeho oči boli prepadnuté a čierne. Neboli v nich žiadne zreničky. Len desivá tma ktorá vyzerala, akoby sa dalo vidieť skrz.
„Čo si?“
„Som mŕtvy, ty pätolizač. Nedostal si memorandum? Bol si tam, keď sa to stalo. Alebo si myslíš, že sa ti to všetko len snívalo?“
„Tak nejako-“
„Ako to myslíš?“ Otec Nicka schmatol za vlasy a potiahol ho dopredu. S bolestnými grimasami sa Nick snažil bojovať, ale jeho otec, aj keď mŕtvy, bol príliš silný. Bolo to ako ísť proti tanku. Do riti, musí byť tento človek tak silný?
Samozrejme, Nick nemal telo a to spôsobovalo pre neho značnú nevýhodu.
„Ty nie si človek.“ zavrčal Nickovi do ucha, keď ho znova zovrel v rukách a spôsobil, že sa Nick nemohol hýbať.
„Prestaň myslieť na seba ako takého. Nikdy si nebol celkom človekom. Nič ťa nemôže ovládať ani obmedzovať bez tvojho tichého súhlasu. Rozumieš? To bola moja najťažšie vybojovaná lekcia a je to jediná rada, ktorú ti dávam zdarma, chlapče.“ Adarian uvoľnil zovretie.
„My sa líšime od všetkých ostatných druhov, ktoré kedy boli vytvorené v tomto vesmíre. A preto sa tvoja duša stále snaží vykĺznuť z tohto krehkého ľudského tela, do ktorého ju dali. Vie, že sem nepatrí a snaží sa dostať domov, bez ohľadu na kúzla, ktoré boli použité proti tebe.“
„Kto sú to?“
„Laguerre.” Vypľul to meno, akoby bolo jedovaté.
„Je to zlomyseľnosť, ktorá pracuje s tvojimi nepriateľmi. Je jedna z tvojich generálov. Taká, ktorej sme nikdy neboli schopní veriť. Bola by schopná predať vlastnú matku diablovi za fľaštičku ľaku na nechty.“
Tak to bolo kruté. „Ako to vieš?“
Adarian sa v tme poobzeral okolo Nicka. „Otvor svoje zmysly, chlapče, a počúvaj. Preciťuj. Ovoniavaj. To je éter, do ktorého si sa snažil tak dlho preniknúť. Je to všetko, čo je vo vesmíre. Vo všetkých vesmíroch. Nie je nič, čo nemôžeš vidieť, alebo vedieť. Minulosť. Prítomnosť. Budúcnosť. Zaznamenáva každý tlkot srdca každého tvora. Všetko budeš mať na dosah ruky, akonáhle sa naučíš, ako to používať.“
Dobre, skúsim to znova.
Vyzeralo to ako dobrý nápad, pokým to skutočne neurobil. Nick sa zapotácal a ruky si musel položiť na otcove ramená, aby nespadol, keď do neho naraz udrelo bilión vecí.
Bolo to tak hlasné a ohromujúce, že nemohol dýchať.
Nedokázal myslieť.
Žalúdok sa mu prepadol a do hrdla vystúpila žlč.
Ale absolútne najhoršie bolo, že cítil emócie všetkých ostatných ľudí a cítiacich bytostí v celom vesmíre.
Smútok, žiaľ a úzkosť. Bolo to vysiľujúce. A veľmi bolestivé. Rovnako, ako dupnutie holou nohou na kamene a potom sa nahý váľať po žeravom uhlí a bojovať proti teplu.
Otec ho znova zovrel, keď ním prešla ďalšia vlna hnevu. „A toto bude vždy tvoja najväčšia slabosť.“
Nick zalapal po dychu a snažil sa to pochopiť. „Čo? Mať nervové zakončenia? Máš pravdu. To smrdí. Obzvlášť, keď zaborím svoje prsty na nohách do niečoho, čo som si predtým nevšimol.“
Jeho otec na neho zlostne zavrčal. Nick mal takýto vplyv na mnoho ľudí.
„Tvoje krvácajúce srdce, chlapče. Tým, že som ti vybral ľudskú matku som ťa oslabil.“
„Tak prečo si-“
Adarian ho chytil pod krkom, čím prerušil jeho otázku, čo dokazuje jeho stanovisko k nervovému zakončeniu. Dokonca aj v bez telesnej formy to bolelo.
„Miloval som ju.“
Tieto slová vyleteli z jeho úst, akoby mu ich niekto odtiaľ vytrhol. Keď znova prehovoril, jeho hlas sa triasol surovou emóciou a utrpením. „Vedel som, že niečo tak čisté a vzácne ako ona nikdy nebude schopné milovať niečo tak nečisté a prekliate ako som ja. Bez ohľadu na to, ako som sa snažil, jej city išli mimo mňa. Bol som najsilnejšia bytosť, aká kedy existovala a to najlepšie, čo som mohol pri nej dosiahnuť, bol jej čas strávený so mnou z ľútosti nad mojou osamelosťou.“ Horko sa zasmial. „Bojoval som o jej počesť, a namiesto toho, aby mi bola vďačná, vynadala mi za to, že som sa pobil a donútila ma ospravedlniť sa práve tomu, ktorý ju urazil. Ani ma nechytila za ruku. Sotva sa na mňa pozrela a keď to urobila, v jej očiach sa odrážalo sklamanie, ktoré sa mi zarezávalo hlboko do duše.“
Hej, to znelo presne ako jeho matka. A Nick to poznal oveľa lepšie, než by chcel. A teraz vedel, že na rozdiel od strašidla v skrini, toto bolo skutočné a tiež to bola jedna z vecí, ktorá vážne narušila jeho duševný pokoj.
Cherise Gautier naozaj neznášala násilie z akéhokoľvek dôvodu.
Tiež mu to vždy podráždilo zadok, kedykoľvek mu čistila žalúdok ohľadne bitiek.
„A teba.“ Uškrnul sa jeho otec. „Nenávidím ťa za to, že máš tú jej časť, ktorú som ja nikdy nemohol žiadať.“
Nick s nim súcitil, keď konečne pochopil skutočnú tragédiu otcovho dedičstva. Celý život túžiť po jedinej veci, ktorú nikdy nemôže mať.
Láska.
Prijatie.
Konečný Boží trest, pre Malachaiovú krvnú líniu, bola dohoda, ktorej sa nemali zúčastniť a vojna, v ktorej mali nariadené bojovať.
Ako trest, prvorodený Malachai bol nútený vidieť, ako jeho tehotná manželka zomrie. Stáročia prežívať sám. Žiadny z nich nemá poznať šťastie. Nikdy. Žiadny z nich sa nemal dožiť toho, aby videl svojho dediča vyrastať. Akonáhle bol ich syn dosť starý na to, aby získal svoju plnú moc, starší Malachai bol odsúdený k smrti rukami vlastného syna.
Po celú večnosť.
Jeho otec zvýšil tlak na jeho zovretí. „Mal som ťa zabiť, keď si sa narodil.“ Znovu zavrčal a vzdialil sa od neho, akoby mal nutkanie vytvoriť medzi nimi viac priestoru. „Ale už som Cherise ublížil dosť.“ Trhol sa bolesťou. „Bola ešte spotená od pôrodu, keď ťa mala v náručí a prisahala, že ti nikto nikdy neublíži. Nie, bez toho, aby prešli cez ňu. Rovnako, ako som chcel tebe vziať život, ju som nikdy nechcel vidieť plakať. Nie kvôli niečomu, čo som jej spravil. Dlhoval som jej veľa.“
So slzami v očiach sa Adarian otočil k nemu a zase ho chytil. „Ty úbohý odpad, čo naozaj si, znamenáš pre ňu viac, než čokoľvek iné. Ona sa o teba stará a ty máš len jednu úlohu- ubezpečiť sa, že jej nič nehrozí.“
Nick sa snažil prehovoriť, ale otec ho teraz držal príliš pevne. Nemohol ani pípnuť.
„Ak sa nesústredíš a nepodmaníš si našich generálov, zomrie vo všetkých svetoch. Chápeš? Jej život bude ten prvý, ktorý ukončia... kvôli tebe!“
Nick kašľavo a syčiac prikývol.
Otec uvoľnil zovretie natoľko, že Nick mohol znova dýchať.
„Ver mi. Nikto nechce, aby som odtiaľto vypadol, viac ako ja. Takže, prosím Démoni Majster-“ Nick prehĺbil hlas, aby napodobnil otcov dunivý zlovestný tón. „Pán Ja Mám Všetku Moc A Ty Si Dojča-“ vrátil sa k svojmu normálnemu hlasu. „Povedz mi, ako sa dostanem späť? Prosím, pouč ma, ó veľký otec môj.“ Zamračil sa na neho. „Už som sa snažil skopnúť dokopy podpätky. Ale nemal som šťastie. Mám si kýchnuť, aby som to urobil, alebo si stačí prdnúť tvojim smerom?“
Adarian do neho strčil. „Si Malachai. Si syn Ničiteľov Svetov. Tvoje meno je Dobývanie. Bolesť. Utrpenie. Zrada. Nikto ťa nemôže poraziť, ak to nedovolíš.“
„Ach, áno.“ Povedal Nick sarkasticky. „A všetci sú potom šťastný a žiariaci. Žiadny problém, všakže.“
Päsťou si buchol do hrude v starobylom pozdrave a potom vyštekol rozkazy. „Vyhrám to pre teba, Otec.“
Adarian sa zničujúco zamračil. „Ja nie som jedným z tých tvojich skazených ľudí, ktorých tak ochraňuješ, chlapče.“
Nick si odfrkol. „Ty si mŕtvy, správne? Čo môžeš urobiť? Potriasť lustrom. Ooo, som tak vydesený. Prosím, neposúvaj stoličku v rohu, alebo mi nezabuchni dvere pred nosom. Myslím, že by som to psychicky nezvládol. Musel by si  ma potom poslať na terapiu po zvyšok môjho života. Oh, ľudstvo!“
Adarian ho znova schytil za vlasy.
Hej, hej, tak to bolelo.
„Nepokúšaj ma!“
Škrípajúc zubami sa snažil Nick vymaniť z jeho zovretia.
„Mama vraví, že som tieto iritujúce kvality zdedil po tebe.“
K jeho úplnému šoku sa Adarian zasmial a pustil ho. „To áno, skutočne. A aby som odpovedal na tvoju predchádzajúcu otázku, Laguerre pracuje s našimi nepriateľmi. Oni sú tí, ktorí ťa oddelili.“
„To je všetko v poriadku. Som rád, že viem, že mám ešte jednu starobylú, všemohúcu moc, pokúšajúcu sa zjesť môj žalúdok na cibuľke, ale to, čo naozaj potrebujem, je informácia, ako ma znova zjednotiť. Dať ma znova dohromady. Takže, ako to mám urobiť?“
„Odomkni svoje sily.“
„Daj mi ten kľúč.“ Nick hovoril rovnako násilný tónom. „Alebo mi aspoň, do čerta, daj nejaké vodítko. Hej, Pat. Môžem si kúpiť samohlásku? Prosím?“
Adarian zaťal zuby tak silno, že Nick mohol počuť ich škrípanie. Nie je to prvýkrát, čo ho takto vytočil. A pravdepodobne ani poslednýkrát. Aj keď by mohol mať bonusové body za to, že je toho príčinou, ale v skutočnosti sa ho nesnažil obťažovať.
Povedz svoje meno...
Nick sa strhol, keď mu znova do lebky vnikol tento hlas. Niekto by mal znížiť hlasitosť.
„To si ty?“
Adarian sa pomaly otočil dokola. „Neodpovedaj im.“
„Nemal som to v pláne. Prečo?“
Adarian sa otočil späť k Nickovi. „Vieš ako prikazovať a ovládať démona?“
„Povedať, ja som Malachai... Oh počkať, nie. Väčšinou sa rozosmiali, keď som to povedal. Skutočná jadrová spúšť na moje ego, musím povedať.“
Jeho otec spravil zvuk, ktorý bol natoľko znepokojujúci, že Nick od neho o dva kroky ustúpil.
„Nie, inbecil. Je to naše pravé démonické meno, ktoré je zapísané v Damonicon v okamihu, keď sme splodení. S tým môže byť predvolaný akýkoľvek démon, bez ohľadu na to, či chce. A s tým môžeme byť všetci zotročení... dokonca aj Malachai. To je dôvod, prečo nikdy nepoužívame naše Predvolacie mená. Nie len tak pre nič za nič.“
Ale to nedávalo zmysel. Každý poznal Nickove celé meno. Nikdy to nedržal v tajnosti. A to aj v prípade, že by sa o to niekedy pokúšal, každý kto bol v okruhu osemdesiat míľ to musel vedieť, pretože to počul, keď to jeho mama vykrikovala z plných pľúc, aby získala pozornosť Boha a všetkých jeho svätých.
Nick si bol celkom istý, že počet ľudí v Mississippi, Alabame a na Floride, ktorí vedeli jeho meno, bol väčší ako počet jeho učiteľov.
„Nerozumiem tomu.“
Predtým, ako jeho otec odpovedal, zamrmlal niečo, o čom nebolo pochýb, že bolo urážlivé alebo ponižujúce.
„Kedykoľvek sa nás niekto na to opýta, náš druh používa označenie “Malachai“. Je to naša klasifikácia. Je to nezmyselné označenie, ktoré nám nemôže ublížiť.“
„Aha.“ Povedal Nick, keď mu to konečne došlo.
„Takže si nikomu nepovedal, že si Adarian.“
„Nie, ty hlupák. Adarian Malachai je moje bežné meno, aby som bol odlíšený od môjho otca a od teba.“
Muž, ktorý pôsobivo vykrivil pery práve Nickovi povedal, ako veľmi miloval svojho otca...nikdy.
„Moje privolávacie meno je Adrius. Nikto, dokonca ani tvoja mama ho nevedela.“
„Tak, prečo mi to hovoríš?“
„Čo na tom v tomto okamihu záleží, či som predvolaný, alebo nie? Som mŕtvy a nemám žiadne schopnosti, ktoré by som použil. Všetko, čo som mal, som odovzdal tebe.“ V hlase sa mu odrážala horkosť. „A od tej doby, čo si zdedil Malphasa, mal by si poznať jeho skutočné meno, pre prípad, že by odmietal prísť, keby si ho volal.“
Nick potlačil smiech. Táto moc mu môže prísť vhod. Caleb bol jediný, o ktorom Nick vedel, kto z neho robil pózera v aréne veľkého sarkazmu. Tento mrzutý malý holub mal reakcie, o ktorých vedel, že nemajú žiadne limity ani hranice.
„Dobre, už viem, že nie je Caleb, pretože toto meno som kričal po celú dobu a on ma nehanebne ignoruje...aj keď som v ohni. Doslova.“
Adarian pôsobil dojmom, že nad ním prevrátil svoje chýbajúce oči.
„Cabal.“
Nickovi padla sánka. „Cabal?“
Jeho otec prikývol. „Povedz nahlas toto meno trikrát a tým ho privoláš k sebe. Kdekoľvek. Kedykoľvek. To je jeho vlastniace meno.“
Došlo mu, že tak ako otcove, tak aj Calebove privolávacie meno bolo príznačne podobné tomu pozemskému. 
Ah, do kelu... Nick sa prikrčil v dôsledku pravdepodobnosti toho, čo to znamená pre neho. Hej, šťastie k nemu nikdy nebolo láskavé. „Prosím, pane, prosím. Povedz mi, že moje nie je Dickless Nicholas.”
Adarianovi sa jeden kútik úst zdvihol v úsmeve. „Čo?“
„Je to také jaskynné meno, ktoré mi hovoria v škole, kedykoľvek ma chcú poslať do riaditeľne za napadnutie.“
Adarian zareval v agónii. „Je to ako hovoriť s opicou, prisahám.“ Zamrmlal. Potom hlasnejšie a ostrejšie vyštekol na Nicka. „Mohol by si byť vážny?“
Nick stisol pery. „Ospravedlňujem sa. Čas vážnej tváre... ale to je veľký problém.“ Odkašľal si a naladil sa tak, aby otca viac nevytáčal. Pokým mu mysľou neprešla ďalšia znepokojujúca myšlienka a z úst sa mu vyrútila skôr, než ju mohol zastaviť. „Nie je to Nick Dick (kokot, čurák), alebo niečo na ten spôsob, však nie?“
Adarian mu siahol po krku, ale Nickovi sa podarilo uhnúť a vytvoriť medzi nimi dostatočnú vzdialenosť, takže bol relatívne v bezpečí. Dosť mu pomohlo aj to, že jeho otec už neovládal telekinézu.
„Hej! Nie je moja vina, že mi mama dala také meno, ktorému sa dá tak ľahko posmievať, že by malo byť vylúčené na večnosť. Divil by si sa, aká je krutá tvorivosť ľudí, pokiaľ ide o zosmiešňovanie...“ Nick sa zarazil, keď si uvedomil, s kým hovorí. „Na druhú stranu, ty si pravdepodobne vodca v slovnom mučení.“
„Možno by som ťa mal vykastrovať. To by ťa upokojilo.“
„Áno... nie. Okrem toho, ružová nie je moja farba. Nehodí sa mi k pleti.“
Povedz svoje meno!
Nick si sťažka povzdychol pri dotieravom hlase v jeho hlave.
Trvalo mu tri sekundy, kým si uvedomil, aké by mohlo byť jeho privolávacie meno. Oh. Niet divu, že jeho staršie ja bolo tak výstredné. „To je-“
Adarian pritisol ruku na Nickove pery, aby mu zabránil v rozprávaní. Potom sa sklonil a ticho zašepkal Nickovi do ucha. „Nie Ambrose. Je to tvoje birmovné meno.“
Nickovi po chrbte prešiel strašidelný mráz po chrbte. On si vybral Aloysius, pretože to znelo cool a bolo to podobné jeho strednému menu Ambrosius. Nehovoriac o tom, že Svätý Aloysius bol patrónom mládeže a študentov. Ako chlapec, ktorý sa v čase svojej Birmovky snažil dostať na St. Richard, Nick si myslel, že je to inteligentný nápad dostať na svoju stranu svätca, ktorý by mohol byť schopný použiť nejaké nebeské akademické páky.
Aspoň tak vtedy premýšľal. Teraz...
Nick odtiahol otcovu ruku zo svojich úst, aby mu mohol pošepkať späť. „Chceš mi povedať, že som si vybral svoj vlastný zánik?“
Adarian si odfrkol. „Ver mi, chlapče. Vždy to spravíme. Každým krokom sme o centimeter bližšie k nášmu spaseniu a jednou nohou bližšie k našej záhube.“
Podivne mu to dávalo zmysel. A divné bolo, že nikomu nikdy nepovedal svoje birmovné meno, vedela ho len jeho mama, ktorá ho nikdy nepoužívala. Viac než to, na jeho sviatostnom zápise sa stala chyba a jeho birmovné meno nebolo zaregistrované. Pretože jeho prostredné meno bolo tak nezvyčajné a to hlavne s ohľadom na jeho obyčajné krstné meno, sekretárka, ktorá robila papiere predpokladala, že Ambrosius bolo meno, ktoré si vybral a že kostol má pre neho oficiálny spis. Keď povedal svojej mame o tejto chybe, začala to riešiť a potom sa zarazila.
Pán sa pohybuje po nevyspytateľnej ceste, Nick. Ak nechcel, aby to bolo zaznamenané, tak by sme to mali nechať tak a veriť, že vie, čo je pre nás najlepšie. Okrem toho, tie mená, čo som ti dala sa mi páčia. Už máš dve sväté mená. Prečo by si potreboval tretie?
Pri spätnom pohľade to bolo dosť znepokojujúce. Čo si vyžadovalo ďalšiu otázku. „Ako to, že poznáš moje Privolávacie meno?“
Otec sa zlovestne zasmial. „Je to meno, ktoré som ti dal, keď som ťa uvidel prvýkrát.“
Nick sa zamračil. Aloysius? Naozaj?
„Prečo?“
„Pretože to meno znamená slávu a vojnu. Aké by bolo lepšie meno pre môjho dediča?“
Chytil Nicka za temeno hlavy a jeho mohutnou rukou si ho pritiahol k ramenu, aby mu mohol šepkať do ucha tak, aby ho nebolo možné začuť. „Ty si víťazstvo, chlapče. To je tvoj osud. Ty si ten, kto vedie ostatných a bez teba nemôžu vyhrať. Ty si hlava ušumgallu, zatiaľ čo oni sú len telo. Odsekni ruku, alebo nohu a tvor stále chodí a bojuje. Ale ty... si ten jediný kúsok, ktorý potrebujú. Si jediná vec, ktorú Death (Smrť), War (Vojna), Bane (Mor) a ostaní traja generáli nemôžu poraziť. Bez teba nemôžu zvíťaziť, nech sa snažia akokoľvek. Nikdy. To je dôvod, prečo jediný, kto môže zabiť Malachaia je jeho syn, ktorého splodí.“
Nickove zamračenie sa prehĺbilo, ako sa to snažil pochopiť. „Ale čo posledný Sephiroth?“
V prvej vojne Bohov, Malachaiová armáda a Sephirii (mn.č. od Sephiroth) boli smrteľní nepriatelia, ktorí bojovali medzi sebou, kým nezostali len jeden Malachai a jeden Sephiroth. Kody mu povedala, že preživší Sephiroth by ho mohol zabiť.
Adarian sa horko zasmial a zovrel jeho rameno do niečoho, čo bolo ako objatie. „Ver mi, chlapče, Jared pre teba nie je žiadny súper a on to dobre vie. Naša krv vrie zlosťou. Keby na teba zaútočil, bolo by to preto, aby si ho zabil a dostal ho z jeho utrpenia.“
A ak by to Nick urobil, zomrel by tiež. On a posledný Sephiroth boli zviazaní. Konečné zlo a najvyššie dobro. Yin a Yang.
Otec ho tvrdo potľapkal po tvári. „To je jediný spôsob, ako by ťa mohol Jared zabiť. Ako si povedal, vyberáš si svoju vlastnú skazu.“
„Malachai!“
Pri tom divokom výkriku sa Nick zľakol.
Adarian sa od neho začal vzďaľovať.
„Vidíš to, ako tvrdo na teba volajú tvoji nepriatelia? Zúfalo sa ťa snažia zajať a využiť proti tvojej vôli.“
 Nick sa prikrčil, pripravený k boju a pomaly sa otáčal snažiac sa nájsť to, čo ho lovilo. „Kde je?“
„Nemaj strach. Tu ťa nemôžu dostať.“
Nick sa narovnal. „Prečo? Kde to sme?“
„Nikde.“
Nick sa uškrnul. „Ah, vďaka, tati. Naozaj veľká vďaka. Ako to, že som to nevedel?“
Adarian zavrtel hlavou. „Nerozumieš. Toto je ničota medzi všetkým. Je to ten nepatrný záblesk svetla, ktorý môžeš občas zahliadnuť v tme. Je to stratené miesto, kde idú duše, ktoré nevedia nájsť cestu domov. A je to miesto, kde uviazneš, ak sa nevrátiš do svojho skutočného tela pred jazdou ušumgallu.“
To bolo pre neho rozhodne znepokojujúce a trocha metúce. „Prečo chcú ísť do toho, keď bezo mňa nemôžu vyhrať?“
Uškrnul sa. „Vojna nie je len o tom, či sa vyhrá alebo nie. Ide o porážku. To isté platí aj pre smrť. Grim vyhrá, aj keď prehrá. Aj keď by pre nich bolo pekné, byť na víťaznej strane, nie je to nutné. Nemajú rovnakú cestu k víťazstvu ako ty, pretože nemajú rovnaké ciele. Pretože sme víťazstvo, nie je to v nás len tak si ľahnúť a prehrať. Nie len tak pre nič za nič. Tak dlho, ako budeme dýchať, budeme bojovať o víťazstvo.“
Čokoľvek, čo stojí za to, stálo za to preháňať.
Jedno z Bubbovích hesiel, ku ktorému sa Nick stotožňoval.
Bola to pravda. Nikdy sa nevzdávať. Nikdy nepodľahnúť. Nikdy neustupovať. Päta k päte až do trpkého konca.
To bola pravda o sile Malachaia. Nikdy to nie je o veľkosti psa v boji ale o veľkosti bojovnosti v psovi. A nick skončil s utekaním a skrývaním. Chcel svoje telo späť a bol viac než ochotný bojovať. Priamo tu. Práve teraz.
„Hej!“ Zakričal na hlas vo svojej hlave. „Chceš moje meno, chlapče? Tak si po neho príď.“
Adarian na neho vyvalil oči. „Čo to robíš?“
Blysol úsmev na staršieho ducha. „Som môj najlepší v mojom najhoršom.“
„Čo to znamená?“

„To znamená, že sa chystám chváliť svoju hlúposť. Možno budeš chcieť o krok ustúpiť, oco, pretože som si istý, že stojíš v rozstrekovej zóne a niektorá z mojich telesných tekutín na teba môže vystreknúť, keď ma rozdrví.“

7 komentářů: