pondělí 25. srpna 2014

Iluze - Kapitola 16



Nick zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a siahol hlboko do svojho vnútra, aby využil schopnosti, ktorým sotva rozumel. Bolo na čase to všetko zastaviť. Radšej skôr než neskôr.
Srdce mu búšilo rýchlym tempom.
No tak... pracuj.
Ak mohol v triede zapáliť Stonea bez toho, aby sa snažil, mohol zo seba teraz dostať aspoň štipku energie pri nesmiernom úsilí, Cajunskej tvrdohlavosti a totálnom zúfalstve.
Správne?
Správne!

Ale cez to všetko, nič sa nestalo.
Minúty sa neuveriteľne vliekli, ako sa snažil aspoň o nepatrné schopnosti.
Posunutie vlasov... roztrhnúť šev. Mať víziu. Čokoľvek. Ale čím sa viac snažil, tým menej dosiahol. Bolo to k ničomu, rovnako ako on.
Práve, keď sa to chystal vzdať, počul prenikavý hukot v hlave. Zrazu tma okolo nich vyzerala, akoby sa rozšírila a potom sa zúžila ako gumička. A v tom okamihu sa mu zrak zaostril a uvidel...
Všetko.
Doslova.
Celý vesmír mu bol položený k nohám.
Nick, ktorého nahradil v tejto realite bol predurčený k právnickej fakulte. K absolvovaniu vo svojej triede na Harvarde ako najlepší a skončiť v Kongrese ako advokát bojujúci o skutočnú zmenu, ktorá pomôže všetkým. Najlepšie zo všetkého je, že si zoberie svoju spolužiačku a budú mať veľkú rodinu, ktorá ho bude milovať.
V blikajúcich obrázkoch videl Kyrianovu smrť v starovekom Grécku. Videl Kyrianovo vzkriesenie Artemisinimi rukami a jeho stáročia ochrany, kde Kyrian zostával silný. Až do dňa, keď ho niekto uniesol a on sa prebudil po boku Amandy Devereaux a spolu boli nútení utekať pred nepriateľom, ktorý ich chcel oboch zabiť.
Bez možnosti ovládania týchto vízií, ktoré sa mu premietali nadzvukovou rýchlosťou, Nick preskočil k svojmu otcovi. On jediný nevidel divokú šelmu, ktorou tento človek vedel byť. Videl svojho otca, oveľa mladšieho, v rukách jeho nepriateľských bohov. Zbitého a označkovaného. Krvácajúceho a pripútaného. Triasol sa od hmotnosti svojho fyzického utrpenia, kľačal pri nohách tvora, ktorý nemal žiadny súcit ani milosrdenstvo. „Narodil si sa, aby si nám slúžil, Malachai. Nikdy nezabudni, kto vlastní tvoj život. Komu sa zodpovedáš.“
Noir- Boh, na ktorého meno si Nick nemohol ani len spomenúť bez toho, aby mu nenakŕmil jeho schopnosti- si vychutnával svoju kontrolu nad Malachaiom. A bol príhodne pomenovaný. Vlasy mal černejšie ako Caleb a oči mal tak tmavé, že bolo ťažké povedať, kde mu končí zrenička a začína dúhovka.
Noir sa kŕmil z Adariana, odoberajúc mu jeho sily, kým Malachai už neudržal svoju váhu na kolenách. Zvalil sa na zem a ležal tam, ako porazená hruda, z kútikov očí mu vytekali slzy a v duchu prosil o smrť. Presne toto bolo to, čo všetkých Malachaiov držalo od úsvitu času, čo z nich robilo tak smrtiacich a brutálnych. Zbraňami konečného masakru.
Miesto toho, aby žili ako ľudia, boli držaní ako zvieratá a cvičení zabíjať na povel. Čím viac boli divokí a čím viac bojovali pre svojich pánov, tým lepšie. To bol dôvod, prečo Thorn z Nickovho sveta a Caleb boli tak odhodlaní udržať Nicka mimo dosahu Noira. Presne vedeli, čo by s ním prvotný Boh urobil predtým, než by ho vypustil na svet, ktorý by Nick ukončil.

Prichádzalo k nemu stále viac a viac obrázkov, rýchlejšie a rýchlejšie, jasnejšie a jasnejšie, ale najviac znepokojujúce boli tie, kde videl sám seba, v budúcnosti, kde ničí celý svet, v ktorom sa narodil. Svet, za ktorý Kyrian a Acheron bojovali každý večer, aby ho ochránili. Zatratený a opustený každým, Nick sa obrátil proti ľudstvu. Jediné, čo chcel bolo, ukončiť svoju vlastnú bolesť. A jediný spôsob, ako to dosiahnuť bola devastácia celej planéty na jadrovej úrovni.
Ja som Malachai.
Koniec všetkého.
Splodený len preto, aby priniesol dole prvotné svetlo Bohom a slúžil Noirovi, Azure a Braith- pôvodcom temnoty a smrti- a v žiadnom prípade sa nevypytoval. Všetci z jeho druhu sa narodili, aby trpeli. A pred tým niet úniku.
Krútiac hlavou, Nick zareval nad váhou osudu, s ktorým nechcel mať nič spoločné.
Nestanem sa monštrom!
Telo sa mu stiahlo v kŕči a stuhlo, až nad ním úplne stratil kontrolu. Zuby mu cvakali tak silno, že bol prekvapený, že mu nepopraskali. Okolo neho sa začala plaziť tma, ako nejaký smrtiaci veľhad. Začalo sa mu to omotávať okolo končatín a pokračovalo to k hrudi a pevne ho to zovrelo.
Vždy budeš môj.“ Zašepkalo mu to do ucha tesne predtým, ako mu to olizlo tvár.
Adarian najskôr o krok ustúpil od Nicholasa, až potom si uvedomil, čo sa deje. Každý z prvotných Bohov mal niektorý živel úplne pod kontrolou.
Vo všetkých sférach. Noir nejako Nicka v tejto vystopoval. A použil temnotu k tomu, aby sa doplazila za novým Malachaiom a domáhala sa ho.
Aby ho priviedla domov.
Ak Adarian nič neurobí, chlapec bude vsatý priamo do Noirových chamtivých rúk. Pri tejto myšlienke mu pery zakrivil pomalý úsmev. Nicholas by si zaslúžil spoznať hrôzy, ktoré Adarian prežil. Tento malý grázel nemal tušenie, čo je to skutočné poníženie a bolesť. Myslel si, že jeho život v bavlnke je ťažký...
Nemal o tom ani predstavu.
Nicholas nikdy neochutnal pravú brutalitu. Poníženie. Nemal tušenie, aké to je byť obklopený tvormi, ktoré žijú len preto, aby vás zlomili. Tvorovia, ktorí cítili potešenie len z toho, keď Vám spôsobovali bolesť do každej molekuly vášho tela.
To je to, čo si zaslúžiš.
Trpieť a dusiť sa Noirovou láskavosťou, rovnako, ako som musel ja.
Ale hneď potom, ako tieto slová pohladili jeho samoľúbosť, v hlave videl Cheris, ako mu prvýkrát priniesla ukázať Nicholasa. Potom, čo jej urobil sa dobrovoľne vrátil do ľudského väzenia, aby už nikdy viac nebol v pokušení jej ublížiť. Bol presvedčený o tom, že by radšej umrela, než trávila čas v jeho spoločnosti. Pokým sa nedozvedel, že má dámsku návštevu. Predpokladal, že to bola Laguerre- jeho pôvodná generálka- s nejakým darebáctvom, ktoré chcela rozpútať, takže neočakával od návštevy veľa. Keď vošiel do spoločenskej miestnosti, znudene a podráždene si prezeral ostatných návštevníkov. Najskôr pohľadom prebehol dav, snažiac sa nájsť tmavé vlasy démonky, ktorá žila, aby trápila niekoho, kto mal tú smolu, že na ňu narazil. Rýchlo sa pohybujúc skoro nezaregistroval vydesenú blondínku, v jednoduchom, vyťahanom modrom svetri a džínsoch. Potom bol jeho mozog nakopnutý uznaním. Prudko obrátil svoju pozornosť k Cherise, ktorá sedela pri stole vzadu a vyzerala drobne, jemne a stuhnuto. Keď sa stretol s jej pohľadom, zmrazilo ho to na mieste. Celú minútu nebol schopný dýchať. Nejako za posledné dva roky, keď ju nevidel, zabudol na to, aká je krásna. Aká veľmi vzácna. Ukradla mu srdce, rovnako, ako keď ju uvidel prvýkrát. Jej váhavý, sladký pohľad prešiel rovno cez neho a vypitval ho rovno tam, kde stál. Jedna jeho časť sa k nej chcela rozbehnúť a pobozkať ju. Ale vedel, že by o jeho dotyk nestála. Nie, po tej nočnej more, ktorú jej uštedril. Prvýkrát vo svojej existencii si bol neistý sám sebou.
Vystrašený.
Keď k nej zamieril, ruky sa mu triasli.
Bol už skoro pri nej, keď si uvedomil, že nie je sama. V lone jej spalo malé ľudské dieťa. Úplne zmätený, Adarian si nevedel predstaviť, prečo priniesla batoľa na také miesto. Nehodilo sa to k nej. Ťažko prehltol, keď si odsunul stoličku a posadil sa oproti nej.

Niekoľko nepríjemných minút ani jeden z nich neprehovoril. Namiesto toho, aby sa pozerala na neho, jej pohľad spočíval na spiacom batoľati až do takej miery, že bol pripravený ho zabiť, len aby ju rozptýlil. Potom tie modré oči vzhliadli a znova ho očarili. Keď sa jej pery otvorili, prial si,  aby mu vyhlásila svoju nehynúcu lásku k nemu.
Ešte predtým, než tak mohla urobiť, ten maličký, úbohý tvor sa prebudil a začal plakať.
„Psst, Nicky.” Vydýchla melodickým tónom, ktorý ho vždy oslabil.
„C’est si bon, Boo.” (To je dobré, Boo)
A rovnako ako Adarian, chlapec sa okamžite upokojil. S jasným úsmevom s jamkami v lícach sa malý tvor vytiahol a postavil sa jej do lona. Cherise bozkávala chlapcovu bucľatú tvár a pokúšala sa skrotiť neporiadne tmavohnedé kučierky, ktoré mal pokrčené na spánkoch. Batoľa si položilo hlavu na jej rameno a zaborilo ruky hlboko do jej blond vlasov, zatiaľ, čo ona odrazila jeho bacuľaté nohy a zasmiala sa. Adarian sa uškrnul na dieťa, ktoré vyzeralo, akoby sa mu vysmievalo tým, že ono môže držať Cherise, zatiaľ, čo Adarian sa jej nemohol ani len dotknúť. Potom, čo ho znova pobozkala na tvár, ochraňujúco dieťa objala a pevne ho držala. Keď statočne zomkla pohľad s Adarianom, ťažko si povzdychla.
„Adarian... zoznám sa so svojim synom, toto je Nicholas Ambrosius.”
Tieto úplne neočakávané slová ho úplne dostali. Ani v najdivokejších predstavách ho nenapadlo, že by mohli mať spolu dieťa, ktoré by prežilo. Predpokladal, že dieťa, ktoré čakala je dávno mŕtve a pochované.
Ale toto...
„Môj syn?“
Prikývla a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Narodil sa pred viac než rokom... ale neboj sa, nič od teba neočakávam. Ani jeden z nás neočakáva, že budeš pre neho otcom. Ale proste som vedela, že sa nebudem cítiť dobre dovtedy, kým ti nepoviem, že sa narodil. Som si istá, že sa jeden deň bude na teba pýtať a ja mu nechcem klamať.“
Vrel v ňom hnev Malachaia, ktorý chcel nevinnú krv chlapca v jej náručí.
Už už ju chcel nazvať klamárkou, keď si uvedomil, že jeho sily spravili niečo nemožné.
Ubúdali.
Niečo, čo sa v ľudskom väzení naplnenom absolútnym zlom, nikdy nesmie stať. Jediná možnosť, ako stratiť silu, je byť v blízkosti svojho syna.
Nie, nie jeho syna.
Jeho dediča.
Pre Malachaia nebolo nezvyčajné mať dieťa. Stávalo sa to počas celej histórie. Ale tieto deti nikdy neprežili veľmi dlho. Týždeň alebo dva. Možno mesiac.
Aspoň nie, pokiaľ nemal byť novým Malachaiom. Tým, kto zabije svojho otca a nastúpi na jeho miesto. Bez toho, aby to vedela, Cherise porodila jeho záhubu.
Zdesený svojou zjavnou budúcnosťou, sledoval, ako objíma svoje dieťa a on Nicholasa nenávidel pre tú lásku, ktorú mu venovala. Pre ten jemný spôsob, ktorým ho upokojovala, zatiaľ, čo Nicholas si priložil ústa k jej brade a fúkal bubliny. Keď sa chlapec otočil k nemu a natiahol ruky, Adarian sa odtiahol. Nemal v úmysle dotýkať sa toho tvora. Nie, ak mal byť koncom jeho života.

Teraz, to malé, skazené zviera takmer vyrástlo do dospelosti. V ich ríši si s Nicholasom mohol pozerať z očí do očí. A zatiaľ, čo ho Adarian stále nenávidel každou časťou svojej bytosti, vedel, že Cherise to dieťa milovala, tú skazenú časť z neho, celým svojím srdcom. Jeho strata by ju zničila. A to bolo niečo, čo Adarian nemohol dovoliť. Vrčiac pokľakol na zem a dotkol sa ho, aby toho fagana zachránil. „Chlapče!“
Nick nemohol reagovať, keďže ho niečo dusilo ešte viac, ako predtým.
Jeho otec sa ho stále snažil zabiť a získať jeho miesto  jediného Malachaia? Jeho vízia sa strácala. V momente, keď všetko sčernelo bol zdvihnutý z podlahy a hodený proti mramoru. Niekto ho prefackal.
„Nicholas? Počuješ ma?“
Čo sa ho pokúša utĺcť? Keď bolesť a tlak začali ustupovať, Nick pomaly zažmurkal očami. Chlad sa mu otrel o tvár ako nežné pohladenie.
„Hovor so mnou, chlapče!“
Nick si uvedomil, že mramor, ktorý ho drví sú svaly jeho otca. Starší Malachai ho držal a bola to otcova ruka, čo cítil, ako mu hladí tvár.
Samozrejme, že áno. Diabol zjedol z vlastnej ruky zmrzlinu a sedí na cencúle. To je jediný spôsob, akoby mohol byť jeho otec na neho milý. Jednoducho to nebolo možné. Nie, kým svine nelietajú okolo mesiaca a mačky nestavajú domy pre psy.
„Som mŕtvy?“
To spôsobilo u otca úsmev, ktorý ho stále držal proti svojej hrudi.
„Mal by som ťa zabiť.“
Teraz to znelo skutočne. Vražda. Zmrzačenie. Facka. Odrenie. To bolo to, čo robil jeho otec. Nie hrať pekného a maznavého. Jeho otec by radšej jeho hodil cez stenu, ako loptu na neho.
Nick zastonal a pritisol si ruku k oku, kde sa objavilo niečo teplé a vlhké. Odtiahol ruku a na prstoch uvidel krv.
„To je v poriadku.“
Adarian si najskôr utrel ruku od krvi, než s nehou, o ktorej Nick netušil, že je schopný, mu začal čistiť tvár.
A to ho desilo viac, než čokoľvek iné. „Kto ste a čo ste urobili s mojim otcom?“
Adarian prestal s čistením a pozrel sa na neho s divokým a desivým zamračením. „Máš oči svojej matky.“
Nick sa znova na otca zamračil. „Áno. Viem.“
Adarianove črty tváre sa zjemnili, keď vzal Nickovu tvár do svojich chladných, suchých rúk. „Nikdy predtým som si to nevšimol. Doteraz som v tebe videl len seba a preto som ťa nenávidel.“
Chytil Nickovu ruku a prezeral si ju, akoby bol mimozemšťan.
„Ako je možné, že ťa Cherise tak veľmi miluje, keď sa na mňa tak veľmi podobáš... po tom, čo som jej urobil?“
„Nad tým istým premýšľam každý deň.“
Nick prehltol a pozrel hore na svojho otca. „Vravieva mi, že ťa nenávidela tak veľmi ako len mohla až do chvíle, keď som sa narodil. A od tej doby už ťa nikdy nemohla nenávidieť.“
„Ja tomu nerozumiem.“
„Hej, ani ja. Jeden z dôvodov je, že si myslí, že som to najlepšie, čo sa jej mohlo stať. To je dôvod, prečo ťa od tej doby toleruje a prečo ma vzala za tebou do väzenia, aj keď sa ťa bojí. Bez teba by nemala mňa. A preto hovorí, že za to ti bude navždy vďačná. Zaujímavé však?“
Adarian zavrtel hlavou. „Nebyť teba, už by som ju nikdy nevidel, či áno?“
„Pochybujem. Ako som povedal, desíš ju. Nemôžem ani zdvihnúť hlas od šťastia bez toho, aby nenadskočila od strachu. Keď som bol dieťa, bolo to zlé. Teraz, keď už nie som jej trpaslík, musím si dávať pozor, aby som nerobil žiadne prudké pohyby. Menej ju to prekvapí.“
Adarian sa trhol bolesťou a uvoľnil zovretie, v ktorom držal Nicka.
„Prepáč, že som sa ťa snažil zabiť.“
Nick netušil, ako má na to reagovať. Jéj, vďaka? No, neznie to celkom tak, ako zmiešané pocity, ktoré bojovali medzi sebou v jeho vnútri. Nikdy neboli otec a syn.
Dokonca ani priatelia.
Ale aj tak, Nick vždy túžil mať otca ako ostatné deti.

Nick nespočetnekrát premýšľal o tom, aké by to bolo držať pyšne hlavu hore na školských stretnutiach a hrdo predstaviť svojho otca učiteľom a spolužiakom. Nemal tušenie, aké by to bolo. Vždy bol chorý od strachu, že sa ho niekto opýta, ako si otec zarába na živobytie. Vždy sa snažil vyhnúť odpovedi ako najlepšie vedel, ale keď to už nešlo, povedal, že otec pracuje vo väzení. Nebola to úplná lož. Len to nebola celkom pravda. Nebolo to niečo, čím by sa chcel niekto chváliť, hlavne nie chlapec, ktorý sa bál ostatných ľudí, že si o ňom budú myslieť, že keď vyrastie, stane sa zločincom, rovnako ako jeho otec. Teraz ho Adarian držal, akoby sa o neho skutočne staral. Akoby mu na Nickovi záležalo. Ale vedel, že to tak nie je. Pre svojho otca neznamenal nič. Nedbajúc o to, čo je pravda, Nick sa začal ťahať preč od svojho otca, ale Adarian ho odmietol pustiť.

„Videl si budúcnosť, Nicholas. Vieš, že Noir nebude mať pokoj, kým ťa nebude mať vo väzbe. A aj keď si myslíš, že si silný, on ťa zlomí. Ak sa vzchopíš a v tvojom svete si podmaníš svojich generálov, zistí, že si Malachai. Nikto ťa predtým neochráni. A on na teba pošle všetko, čo má.“
„Už sa nemôžem dočkať,“ povedal Nick hlasom, ktorý pretekal sarkazmom. „Zúčastním sa dobrej party. Som rád, že nebudem musieť za seba platiť.“
Adarian si odfrkol. „Bol som arogantný tak ako ty. Potom, čo som zabil svojho otca, myslel som si, že sa ma nič nemôže dotknúť. Že sa mi nikto nemôže rovnať. Najsilnejší a najmocnejší Malachai, aký kedy bol.“ Zasmial sa. „A to je dôvod, prečo som strávil posledných dvesto rokov v ľudskej väznici. Prečo som strávil stáročia v úkryte. Aj keď sme najsilnejší zo všetkých demonkyn, nie sme Bohovia. A nemôžeme zabiť tých, ktorí nás stvorili. To najlepšie, v čo by sme mohli dúfať je ich uväznenie, ale je to pre nás nemožné. Tým sa zabezpečili.“
„Ale ja som videl budúcnosť, kde som-“
„Nie.“ Odsekol Adarian, čím ho prerušil. „Videl si svoje vyčíňanie voči Bohom, ktorí držia tvoje vodítko. Každým rokom, ktorý prežijeme, strácame viac rozumu. Exponenciálne v nás rastie nenávisť. Vďaka tvojej matke, tá tvoja bola zviazaná a zmiernená. Bez nej... nič ju nezastaví, pretečie cez teba a všetko sa urýchli. V žiadnom prípade sa to nesnaž pochopiť. Môžeš sa obrátiť proti každému vo svojom okolí a najmä tých, ktorí sú ti blízki. Nebudeš schopný sa zastaviť. A naučíš sa, aké to je byť kŕmený lyžičkou ako ja mojou vlastnou skurvenou matkou.“
Nick tak veľmi miloval ružovú krajinu, ktorú mu otec vykresľoval. „A to je ako?“
„Prišli sme na tento svet sami a tak to aj malo byť. A nečakali sme, že počas rokov sa to zmení. Nikomu sa nedalo veriť. Máš priateľov len dovtedy, kým sa neotočíš na druhú stranu. To je tá najväčšia pravda. Ale pri nikom to neplatí viac, než pri našom druhu. Každý Malachai, ktorý sa narodil bol zradený... a začína to vlastnou matkou. A jedna vec, ktorú som sa naučil z Noirovho biča je, že strach, bolesť a zastrašovanie zaistí tvoju bezpečnosť a uistí sa, že nikto nepôjde po tvojom krku. Neodvážia sa, kým sa boja, že sa dostaneš späť a pôjdeš si po nich tak, ako šli oni po tebe.“
Nick tomu neveril. Nezáležalo na tom, ako veľmi ho bili a šikanovali. On by ich nemohol zastrašiť a odmietal im venovať svoj strach. Do čerta s tým. Nikto by nikdy nemal mať takú moc nad jeho mysľou a dušou.
Nikto.
Ale jeho matka, Acheron, Kyrian, Caleb, Kody... Nikdy by neurobil nič, čo by im ublížilo. Nikdy. Radšej by zomrel, aby zachránil ich životy. A oni všetci mu preukázali rovnakú lojalitu, keď bol v nebezpečenstve. Bola to láska, ktorá ho zväzovala oveľa tesnejšie, než nenávisť a strach, ktorý kedy zažil. Ako mu Kody tak často hovorila- Na všetky záhrady bude padať dážď. Ale srdce a láska, tie sú schopné dať nám prístrešie aj za tých najhorších búrok.
Láska a úcta dokáže niekoho udržať v šachu oveľa viac, ako strach a nenávisť. Vysvetlil by mu to, ale dobre vedel, že by len strácal dych. Jeho otec nemal žiadnu predstavu o týchto emóciách. Nikdy.

Náhle sa Nickovi zatočila hlava. Mal pocit, akoby padal, znova. Jeho otec ho chytil pevnejšie rukou, ktorou ho držal. „Ťahá ťa to späť do falošného tela. Neudrží ťa to. Nemôže. Ale kúzlo, ktoré ťa oddelilo, je silné. Synak, musíš odomknúť svoje schopnosti. Chrániť svoju matku. Buď pre ňu muž, ktorým som ja nebol. Nie beštia, ktorá jej ublíži. Ja si nezaslúžim žiadne zľutovanie a ona si nezaslúži žiaden smútok. Nech sa stane čokoľvek, Nicholas, nestaň sa mnou.“
A potom urobil jeho otec tu najneočakávanejšiu vec zo všetkých. Pobozkal Nicka na čelo.
Keď sa odtiahol, otcov čierny, neľudský pohľad sa zameral na neho. „Ambrose Malachai nikdy nebude zabudnutý. Ale je len na tebe, ako na neho budú spomínať.“
Nick chcel na to niečo povedať. Ale niečo mu stiahlo hrdlo. Natiahol sa k otcovi. Avšak bolo príliš neskoro. V jednom momente bol v krajine temnej ničoty a v ďalšej bol späť pri Kody, ktorá ho držala rovnako, ako jeho otec. Od starosti sa jej pokrčilo obočie, keď ho zahrievali jej zelené oči.
Bola to všetko len ilúzia? Zahrávala sa s ním len jeho myseľ a on videl ako ho drží otec, aj keď sa to vôbec nestalo? Bol to sen?
„Vidíš, Akra- Kody, Simi hovorila, že bude živý a znova olizujúci.“
Nick sa uškrnul nad všežravou Simi.
„Chceš povedať živý a kopajúci.“
Teraz bola na rade Simi, aby mu predviedla svoj nespokojný výraz. „Nie. Prečo chceš niečo kopať, keď na to môžeš dať barbecue omáčku a zlízať to? Vy človeko- ľudia nemáte žiadny zmysel pre Siminu démoniu myseľ.“
Nick sa na ňu usmial. „To je v poriadku. Aj tak pre mňa nemôžeš nič urobiť.“
Pokrútil hlavou a snažil sa prečistiť si rozmazané videnie.
„Sme stále pod paľbou Thorna?“
„Nie.“ Kody mu odhrnula vlasy z tváre a priložila mu ruku k čelu, aby zistila, či nemá horúčku.
„Ash a Savitar spolu so Simi ich porazili.“
Simi vydala zvuk, ktorý sa až priveľmi podobal konskému.
„Bah! Akra-Kody nám tiež veľmi pomohla. Je veľmi dobrý pomocník v boji.“
Tieto slová chváli priniesli mierny rumenec na Kodynu tvár.
„Savitar a Ash sú ešte stále vonku a uisťujú sa, že sa naši nepriatelia nevrátia skôr, než je nutné.“
Vstala a pomohla aj jemu na nohy. „Tak, čo sa ti stalo? Vravel si asi všetky možné šialené veci, keď si bol mimo.“
To si dokázal veľmi dobre predstaviť. „Tak mi aspoň povedz, že som nechrápal.“
Kody sa zasmiala. „Nie, nechrápal si. Ale nazval si ma menom tvojho otca. Dúfam, že to nie je nejaká divná psychická porucha, pri ktorej tvoje podvedomie chce randiť s tvojim otcom.“
Nick sa skoro zadusil a potom sa otriasol. „To ťažko. Okrem toho, som mu tak veľmi podobný, že by to bol extrémny narcizmus. A aj keď sa občas mám rád, rozhodne sa nemilujem. V každom zmysle toho slova.“
Zhlboka sa nadýchol a rozhliadol sa okolo seba, aby videl, aká škoda bola napáchaná. Nebolo to až tak zlé, ako to byť mohlo. Bubba a Mark stáli neďaleko a nabíjali si prázdne zbrane. Nick musel priznať, že už vyzerali lepšie. Samozrejme, tiež mohli vyzerať aj oveľa horšie.
„Kde je moja mama?“ spýtal sa ich.
Bubba postavil Neosporin (liečiaca masť) nabok a kývol bradou smerom k opevneným dverám. „Je v kryte s Topherom, ktorý tam na ňu dáva pozor pod vyhrážkou smrti. Nevieme, ako dlho udrží Savitar s Acheronom Thorna bokom. Thorn sľúbil, že sa vráti a som si istý, že ten psychopat to myslel vážne. Pekelné opice môžu byť síce nebezpečné, ale nemyslím si, že je niečo, čo by ho zastavilo na dlho. Ani naši priatelia.“
Nick si zahryzol do pery, keď uvažoval nad najlepším ďalším postupom. Bubba mal pravdu. Thorn sa vráti hneď, ako bude môcť. Musia konať rýchlo.
„Kody? Ak by sme mali Caleba tu, dokázali by ste spolu zvrátiť to, čo ste spravili s mojimi schopnosťami?“
„Možno. Ale my nemáme Caleba.“
„Alebo máme?“
Prehla nad nim obočie. „Zlatko, znova si si udrel hlavu? Varovala som ťa pred nebezpečenstvom otrasov.“
Uškrnul sa. „Niečo také, ale naučil som sa niečo, čo dúfam, že nie je klamstvo.“
„A to je?“
Modliac sa, že ho otec neposlal na smrť, alebo vyvolané poníženie, Nick sa zhlboka nadýchol a potom zavolal. „Cabal. Cabal. Cabal. Volám ťa k sebe. Hneď teraz.“
Simi s Kody si vymenili zmätený pohľad, vďaka ktorému sa cítil ako blázon, keď si uvedomil, že sa nič nestalo. 
Skvelé, ocko . Hlupáka zo seba viem urobiť aj sám. Vari v tom naozaj potrebujem ešte aj tvoju pomoc?
Zahĺbený vo vlastných myšlienkach zrazu začul, ako niekto zaklial, narazil do neho a zrazil ho k múru. Nick odstrčil útočníka, potom stuhol, keď zazrel pár známych, prekvapených hnedých očí. Bol to obor, drsný, tvrdý démon, ktorého Nick veľmi dobre poznal.
„Malphas?”
Napätý a pripravený k boju sa Caleb pomaly otočil, skúmajúc každý aspekt jeho nového okolia. Zastavil sa, keď uvidel Simi a Kody. „Kde to, sakra, som? A ako som sa sem dostal?“
Kody ukázala na Nicka. „Zdá sa, že ťa Nick povolal.“
„Nick?“
Caleb pozeral priamo za Nicka a priebežne pohľadom prehľadával miestnosť. „Náš Nick? Kde je ten malý holub?“
Prehnaným gestom ukázala na Nicka. „Presne tam.“
Calebovi padla čeľusť, keď sa na neho pozrel tvárou v tvár. „Nick?“
„Caleb?“
Sotva to slovo opustilo jeho pery, Caleb ho schmatol do objatia a pevne ho stisol. Čo bolo veľmi trápne a nechutné. Úplne z toho znechutený sa Nick snažil vymaniť z náručia démona. Nebol to Caleb, ktorý k nemu neprejavoval žiadne iné emócie ako podráždenie alebo frustráciu. A niekedy hnev.
Dobre, hnev často.
Napriek tomu, náklonnosť prejavoval len k jedlu...
Celé to bolo neprirodzené.
„Prestaň, C! Ak sa ma chystáš takto objímať, najskôr ma musíš pozvať na večeru, chlapče. A to na nejaké pekné miesto, ako napríklad Antoine’s alebo Brennan’s. Nič jednoduché ani lacné.“
Smejúc sa, Caleb ustúpil, prižmúril na Nicka oči a stále ho držal za ramená.
„Ty vole... prehral si stávku s čarodejnicami, alebo niečo také?“
Nick sa na neho komicky uškrnul. „Neposmievaj sa mi, poznám tvoje skutočné meno. Bolo mi povedané, že ti tým môžem narobiť nepríjemnosti. Prinútiť ťa, doniesť mi papuče a tak.“
Teraz bola radw na Kody, aby sa jej rozšírili oči, keď pochopila, o čom hovoria. „Cabal? Jeho povolávacie meno je Cabal? Naozaj?“
Caleb sa viditeľne zdesil. „Nie, Nekoda. Len to nie. Aj ja tebe môžem pokaziť deň, vieš?“
Zdvihla ruky na znak kapitulácie.
„Áno, to môžeš. Ale prosím ťa, nerob to. Už som zabudla, čo som počula.“
„Dobré dievča.“
Nick naklonil hlavu, keď sa zadíval na Calebovú pomliaždenú tvár. „S čím si bojoval?“
„S veľa vecami, ktoré sa snažia ukradnúť tvoje telo z mojej starostlivosti. A nemôžeme tam nechať Zavida samého. Je veľmi pravdepodobné, že otvorí dvere dokorán a nechá ťa ostatným, len, aby si zachránil vlastnú kožu. Na rozdiel odo mňa ti nie je skutočne oddaný a nepáči sa mi, že by som mal veriť jeho nevyskúšanej lojalite.“
Ani Nick. „Porozprával by som ti o dnešných bezpočet mŕtvych ľudí, ale najskôr musíte s Kody uvoľniť moje schopnosti.“
„Bezpočet mŕtvych?“ spýtal sa Caleb.
„To je dlhá história.“ Nick sklonil hlavu ku Kody. „Môžete ma vy dvaja dať do poriadku?“
Stretla sa s Calebovým pohľadom. „Bolo mi povedané, že potrebujeme Magický Kameň, aby sme ho vrátili. To je to, čo použili, aby toto s ním urobili.“
Caleb sa skoro zadusil. „Náhrdelník Apollymi? Zbláznili ste sa?“
„Ooo.” Vydýchla Simi. „Iskrivý a lesklý. Poznám ten náhrdelník. Akra ho používala na upokojenie Simi, keď Simi bola ešte veľmi malá. To je dôvod, prečo Simi tak veľmi miluje svoje lesklé vecičky.“
Kody ostro nasala vzduch. „Myslíš, že by si si ho mohla požičať?“
Simi najskôr vybuchla smiechom a potom zvážnela. „Oh, vy ste to mysleli vážne a nerobili ste si zo Simi srandu... Um, nie. Akra ho potrebuje na kŕmenie svojich Daimonov a odtrhla by Simi krídla, ak by som sa jej ho pokúsila vziať. A to znamená, že starý Stryker by jej s tým pomohol. Má také vecí rád. A bez urážky, Simi má rada svoje krídla. Robia cestovanie veľmi pekné a veľmi jednoduché. Je to oveľa rýchlejšie ako chôdza. A ja viem, že vieš, čo tým myslím.“
Caleb si prekrížil ruky na prsiach. „Nepomohlo by nám to, keby sme ho mali. Nick potrebuje svoje schopnosti. Je nám k ničomu bez nich.“
„Ako to?“ spýtala sa Kody. „Mám v sebe krv Seta. Nemalo by to fungovať, ak by som to použila?“
„Chceš na to staviť svoj život?“
„No, vlastne nie. A už vôbec nie pri našom šťastí.“ Vzdychla si Kody.
„Dobre. Skúsime odomknúť jeho sily a uvidíme, kam nás to dostane.“
„Dúfajme, že nie do nemocnice.“ Zamrmlal Nick polohlasne.
Bubba si odkašľal, aby získal ich pozornosť. „Čokoľvek, čo ste si naplánovali, mali by ste sa poponáhľať a začať s tým. Sú tu zlí chlapci, ktorí sem znova mieria a pripravujú sa na druhý polčas.“
Nick nahlas zastonal. „Nemôžeme si zobrať prestávku?“
Caleb si odfrkol. „Som si istý, že každý jeden z nich je ochotný lámať kolená a ostatné kosti na ktoré dosiahnu.“
„Ha, ha.“
Kody natiahla ruku ku Calebovi.
„Poďme na to.“
Kým ju Caleb chytil, Nick pozrel na monitor, ktorým bolo vidieť cez webkamery umiestené na ulici. Oči sa mu rozšírili pri pohľade na ich blížiacu sa skazu. Bubba to ani trocha nepreháňal. Thorn sa vrátil s posilami. Posilami, ktoré sa ťahali uviazané na reťaziach a ich počet presahoval počet Acheronových pekelných opíc. Až potom si uvedomil, čo ešte nesú.
Nie... to nemôže byť.
„Sú to-“
„Naši bývalí spojenci?“ spýtal sa Mark, potvrdzujúc tým Nickove najhoršie obavy.
„Áno, sú.“
Zdesený pohľadom na Acherona a Savitara v Thornovej väzbe, Nick sotva registroval slová, ktoré za nim spievali Kody a Caleb. Bol príliš ochromený tým, že všetci zomrú bolestivou a grotesknou smrťou.
Thorn sa oddelil od ostatných, letel k domu a hodil ohnivú guľu, ktorá udrela proti opevneným dverám. Bolo to také silné, že sa otriasla celá štruktúra. Mark a Bubba zbledli. Bez slova, Mark sám dokončoval nabíjanie zbraní. Bubba naďalej sedel na stoličke, akoby sa nemohol vyrovnať s tým, čo teraz príde.
Simi zamierila k dverám, ale Nick ju zastavil. „Ja som ten, ktorého chcú. Možnože by som sa mal vydať dobrovoľne a zastaviť to.“
Gotický démon na neho tskol. „Akri- Nicky, aj na najväčšom meradle hlúposti by to bolo impozantné. A smrteľné.“ Pohladila ho po ramene. „Ver Simi. Toto nechceš urobiť. Znamenalo by to zničiť tvoje oblečenie a ty vyzeráš pekne bez svojich škaredých košieľ.“
Usmial sa na ňu, kým nepocítil horúce bodnutie, ktoré prešlo cez neho. Na okamih si myslel, že ho niekto zastrelil. Mal pocit, akoby mu krvácal žalúdok. Ale nič tam nemal. S obavami sa pozrel na Kody s Calebom. V momente, keď to urobil, znova pocítil závrat. Jeho ruky sa zmenili na priesvitné.
Schopnosti Malachaia sú vždy spojené s tvojou mysľou a dušou. Nemôžu byť od teba nikdy oddelené.
Rozhliadol sa po svojom otcovi, ale nič nevidel. Iba hlas v jeho hlave. Zrazu to teplo vyplnilo celé jeho telo. Tento neopísateľný pocit mal vždy, keď čerpal zo svojho démonického dedičstva. Naklonil hlavu, zavrel oči a nechal sa ním vyumývať. Éter mu zareval v ušiach, keď započul milión hlasov naraz.
Niekto ho zozadu schmatol.
Namiesto toho, aby Nick bojoval, naklonil sa proti nemu, a dovolil, aby ho držal, zatiaľ, čo on sa húpal pod váhou bolesti všetkého.
„Dýchaj, zlatko. Len dýchaj.“ Pocítil Kodynu jemnú ruku na svojej tvári a počul ako mu šepká do ucha. „Mám ťa. A nepustím ťa. Nebojuj s tým. Pamätaj si, že tvoje schopnosti sú tvojou súčasťou. Rovnako ako dýchanie.“
Snažil sa robiť to, čo mu hovorila a nebojovať proti toku energie v ňom. Spočiatku si myslel, že sa to všetko usadilo a vracia sa do normálu. Pokiaľ sa mu nezdvihol žalúdok. Nick sa odtrhol od Kody a utekal do kúpeľne. Len tak tak dobehol k záchodu, keď sa mu vyvrátil žalúdok s takou intenzitou, že dievča z filmu Exorcista by na neho bolo pyšné. Znova a znova mal žalúdok v kŕčoch, bez akejkoľvek milosti k jeho dôstojnosti. K jeho úplnému šoku, Kody si čupla vedľa neho a hladkala ho po chrbte, kým sa to konečne neskončilo. S trasúcou sa rukou spláchol záchod. Kody mu podala vlhký uterák, ktorý si pritisol k ústam.
„Lepšie?“
S prerývaným dychom prikývol a potom zavrtel hlavou. „Máš nervy zo železa, vieš o tom?“
Usmievajúc sa mu odhrnula vlasy z čela. „V porovnaní s tým, čo vidím v bitke, zvracanie nie je také strašné.“
V jej hlase počul bolesť, ktorá popierala jej svetlý tón. Úprimne povedané, ani nechcel vedieť, aké hrôzy zažila. A to všetko kvôli nemu, preto, čo jej a jej rodine v budúcnosti spôsobí. Nechcel na to myslieť, tak sa pozrel na svoje ruky, ktoré sa vrátili k normálu. Zaťal ju v päsť. „Sú moje schopnosti späť?“
„Nie som si istá. Nebude najlepšie, ak ich vyskúšaš a uvidíme?“
Nick zdvihol ruku a sústredil sa na to, aby vytvoril ohnivú guľu. Ruku mu okamžite zachvátil oheň. Teraz bol rad na ňom, aby sa smial, keď to zopakoval aj s druhou rukou.
Och, áno...
Bol späť a bol pripravený bojovať. Zahasil svoje ruky, vstal a zamieril k dverám so smrtiacimi úmyslami.
„Nick?“ povedala Kody vyčítavo. „Čo sa chystáš urobiť?“
„Chystám sa zničiť deň Thornovi.“
„Myslíš, že je to múdre?“
„Vôbec nie.“ Odpovedal stále pokračujúc v ceste k dverám.
Pokúsila sa ho zastaviť, ale on ju jemne odstrčil. Bol nastavený na odplatu. Nič mu nemohlo stáť v ceste, ani Kody. Bez zaváhania zamieril priamo k hlavným dverám a ignoroval Marka a Bubba, ktorí boli ozbrojení až po zuby a pozerali na neho a jeho zjavné úmysly. Simi a Caleb sa bez slova vydali za ním ako jeho sprievod. Telekinézou otvoril dvere a postavil sa na verandu. Caleb zaujal pozíciu po Nickovej ľavici a Simi pravici.
S nadvihnutým obočím, Thorn zastavil pár metrov pred verandou. „Dobre, dobre... aký hlúpy a odvážny si, chlapče. Ale budeš potrebovať niečo viac, ako len dvoch démonov a základné spoločenské triky na to, aby si nás zastrašil alebo zastavil.“
Nick sa pozrel na Simi a na Caleba, potom sa pozrel na miesto, kde Thornovi vojaci pritiahli Acherona a Savitara, o ktorých dúfal, že sú len v bezvedomí. Chcel ísť k ním a presvedčiť sa, že sú nažive. Ale to by bolo hlúpe. A aj keď hlúposť bola jeho najlepšia priateľka väčšinu dní, teraz na to skutočne nebol ten pravý čas.
Potlačiac nutkanie zísť dole, zomkol pohľad s Thornom a venoval mu pomalý, podpichovačný úsmev, ktorým ho chcel dráždiť, čo bol jeho vlastný druh blbosti. Pre ďalší efekt, prehovoril svojim najhlbším Cajunskym hlasom. „A teraz, prečo ma chceš dostať a urážaš ma, čo, Boo? Čo som ti kedy urobil?“
Thorn vykročil vpred.
Nick si pretrel čeľusť. „Neradil by som ti robiť to.“
Spravil ďalší krok. „Nenechám si prikazovať.“
„Tak to sa mýliš, bon homme (dobrý človek). Posledné, čo som o tebe počul bolo, že si môj generál... a musíš odo mňa prijímať rozkazy.“
Thorn sa zasmial posmešným smiechom.
Nick tskol. „Posledná šanca.“
„A potom čo?“
Nick rozvinul svoje krídla a nechal, aby mu obe ruky zahalil oheň, potom spojil dlane, kde oheň pulzoval v rýchlosti tepu jeho srdca. „Ugrilujem si Thorny mäso a dovolím Simi, aby vytiahla barbecue omáčku a poprajem jej bon appétit, cher.”
Simi ostro nasala vzduch. „Nerob si zo mňa srandu, Akri-Nick. Nehovor niečo, čo nemyslíš vážne. Je to jednoducho zlé.“
„Myslím to vážne, Simi.“ Obzrel sa na Thorna. „Tak ako to bude? Si pripravený zúčastniť sa Siminho dňa, alebo ustúpiš a odídeš so všetkými končatinami pripojenými k telu?“
Thorn sa zarazil, keď uvažoval nad svojou odpoveďou.
„Blafuje.“ Povedala Tabitha, keď obchádzala démonov, aby sa dostala k Thornovi. „Nemá svoje schopnosti. Snažia sa nás oklamať. Videla som, ako vyzerá ako Malachai a toto nie je ono.“
Thorn prehnal špekulatívny pohľad cez Nicka. „Moje dievča ťa nazýva klamárom.“
„Keby tu bolo moje dievča, nazvala by ťa idiotom.“
Thorn zavrčal.
Nick zavrčal.
Caleb sa zasmial na oboch. „Simi, mali by sme to natáčať. Mohli by sme z toho spraviť krvák.“
„Také už bolo natočené, akri-demon. Len musíš dať Simi vedieť, keď budeš chcieť, aby som to farebne prehrala.“
„To je dobre.“ Caleb sa otočil k Nickovi. „Toto je pravdepodobne ten čas, keď som ťa mal informovať, že keď si chceš podmaniť ušumgallu, budeš musieť čeliť každému generálovi svojej armády a dokázať im, že si zaslúžiš viesť ich.“
Nickovi okamžite zmizol z rúk oheň. Zdvihol ruku k Thornovi. „Počkaj chvíľku.“
Zamračil sa na Caleba. „Ujasnime si tvoje posledné vyhlásenie.“
„Ty. Malachai.“ Caleb vykročil vpred, aby ho mohol potľapkať po chrbte. „Musíš ísť ku každému šarru a vyhlásiť sa za Uma-Šarru. Pre nedostatok lepšieho termínu, agresívne. Potom, keď sa ti vysmejú do tváre, môžeš ich hodiť na zem a spraviť z nich plačúcich strýkov. Už je to pre teba dostatočne jasné?“
Úprimne, až príliš jasné.
Žalúdok sa mu stiahol, ale prikývol.
„Vieš, Caleb. Tieto informácie by pre mňa boli oveľa užitočnejšie predtým, ako som vyšiel z dverí.“
„No, dobre, ale máš zlozvyk preskakovať trhliny bez toho, aby si si všimol, že je to priamo pred útesom bez zábradlia. Možno by si mal čas od času pozerať viac pred seba, než len na špičku svojho nosa. To ja len tak.“
Thorn sa nahlas rozosmial. „Zdá sa, že Tabitha mala predsa len pravdu. Patríš nám.“
Tentokrát, keď sa Thorn pohol dopredu, Nick ho zastavil ohnivou guľou a donútil jeho aj Tabithu cúvnuť viac do dvora.
„Povedal som ti, že sa môžeš pohnúť, Alpo? Som si istý, že som ti povedal, aby si zostal na mieste. Myslíš si, že som to nemyslel vážne?“
„Dobrá práca.“ Pochválil ho Caleb pobaveným tónom.
„Ďakujem. A teraz sa vráťme k tomu, o čom sme hovorili.“
„Em, nechcem rušiť, ale...“ Caleb ho nasmeroval na démonickú armádu, ktorá sa ich práve chystala napadnúť.
Nick vydal zvuk divokého podráždenia, keď poslal cez dvor zvukovú vlnu, ktorá ich zrazila z nôh a šmykom poslala do ulice. Keď sa postavili na nohy a opäť sa rozbehli proti nim, hodil na Caleba komický pohľad. „Majú krátke vedenie, všakže?“
„Som si istý, že ten veľký démon vzadu má určite krátke vedenie.“
Kody sa na oboch uškrnula, keď sa k ním pripojila na verande. „Páni, toto nie je videohra. Sú to skutočné, živé, dýchajúce monštrá, ktoré nás chcú mŕtvych. Mohli by ste sa na to, prosím, zamerať?“
Urobil krok vpred, ale Caleb ho zachytil.
„To je hlúposť. Nikde sa im neschováš. Utekaj, Nick! Zachráň sa, kým nebude príliš neskoro.“
Nick si odfrkol pri Calebových slovách a žmurkol na ňu. „Fajn, belle.” Pozrel sa na démona cez rameno. „Simi... obed. Prichystaj si omáčku, zlatko.“
So závratným smiechom sa po nich rozbehla.
„Ale nejedz Thorna, Tabithu, Selenu a Mandy!“ Kričala za ňou Kody. „Mohli by sme ich potrebovať!“
Caleb sledoval nepriateľov, ako utekajú pred Simi, ktorá sa chystala si ich pridať na obedové menu.
„Chaos je krásna vec, nie?“
„Môj starý otec si vždy myslel, že áno.“ Zamrmlala Kody. „Ja nie až tak veľmi. Rada by som zažila zopár nudných dní. Alebo ešte lepšie, pár mesiacov.“
Nick sa posmieval jej prianiu. „Dovtedy, kým budeš chodiť s Malachaiom Cher, slovíčko „nudný“ sa nikdy nebude nachádzať v tvojom slovníku.“
Vzdychla si. „Smutné, ale pravdivé.“
„Malachai!“ Vyštekol Thorn.
„Khan!” Odpovedal Nick napodobňujúc kapitána Kirka ako najlepšie vedel. „Musíme zložiť všetky kreatúry v tvojej armáde? Naozaj?“
Thorn znova zamieril ku schodom.
„Fajn. Chceš ma zastaviť? Tak to skús!“
Caleb sa obrátil na Nicka. „Pamätaj si. Urob z neho plačúceho strýka.“
„Plačúci strýko je slabý výraz. Chystám sa ho rozplakať ako malé dievča, ktoré si na plese zlomilo opätok na maminých drahých topánkach.“
Nick zamieril dole po schodoch, aby splnil, čo sľúbil Thornovi.
Thorn ho prepaľoval pohľadom, z ktorého bolo cítiť, že si nemyslí o Nickovi, že je pre neho veľká výzva. Akonáhle bol Nick dosť blízko, otočil sa na neho. Nick sa zohol, ramenom vrazil priamo do Thornovho žalúdka a zrazil ho k zemi. Váľajúc sa na zemi sa Thorn snažil postaviť na nohy a potom priamo na Nicka poslal ohnivú guľu, ktorú Nick zablokoval svojimi schopnosťami. Poslal ju späť na Thorna, ktorý sa jej sotva vyhol. A to mu zotrelo úškrn z tváre. Nick pokračoval vlastnými výbuchmi, ktoré trafili Thornové rameno. Kňučiac si Thorn vyčaroval meč a vrhol sa vpred. Vďaka schopnostiam si Nick vytvoril tyč, odrazil jeho útok a ďalšou ranou mu sekol po krížoch.
Kody zalapala po dychu, keď sledovala boj medzi Nickom a Thornom. Stretla sa s Calebovým rovnako ohromeným výrazom. „Kedy sa toto všetko naučil?“
„Nie som si celkom istý. Ale pripomeň mi, keď mu nabudúce poviem niečo škaredé o tom, že má za sebou dlhú cestu s jeho bojovými schopnosťami.“
Áno, to on mal. V minulosti, Nick dostal veľa rán. Teraz bol schopný ich aj rozdávať. Bojoval ako profík.
Pokým sa Thorn na neho neobrátil. Kody vyrazila dopredu, ale Caleb ju zastavil.
„Musí poraziť Thorna na vlastnú päsť. Bez pomoci. V opačnom prípade si nebude môcť podmaniť ušumgallu.“
Rozhliadla sa po dvore, kde Simi smerovala k ostatným démonom. Selena a Amanda zmizli v dave. Tabitha mierila k Nickovi a Thornovi.
Nemusím mu pomôcť s Thornom, ale...
Ale určite by mala dať dole tú čarodejnicu. Nikto nepôjde po Nickovi, pokým ona je nablízku. Kody zamierila k nej.
Nick kútikom oka zazrel Kody. To ho rozptýlilo natoľko, aby mu Thorn vrazil významnú ranu do brady, z ktorej sa mu zatočila hlava. Zapotácal sa. Thorn ho tvrdo kopol na solar plexus. Všetko stmavlo. A na sekundu si úprimne myslel, že sa zatemnilo. Kým neuvidel, ako sa tma plazí. Bolo to ako živá, dýchajúca bytosť.
Mám halucinácie.
A čo ak nemal? Vzhľadom na všetky ostatné podivnosti v jeho svete, čo ak...
Nick natiahol ruku, aby ju pohladil. Temnota sa zdvihla, hladila a lízala mu ruku. Skôr, ako si to stihol premyslieť, Nick šmaril rukou a poslal tmu na Thorna. Myšlienkami to ovládal. V jednu sekundu sa ho Thorn chystal bodnúť a v ďalšej ho temnota vytrhla z dosahu. Až vtedy si Nick uvedomil, čo to v skutočnosti bolo. Žiadna jednoduchá bytosť, ale amalgán (roztok kovu v ortuti, používa sa v stomatológii; nerast nachádzajúci sa v rudách striebra a ortuti) noci. Zdvihol ruky a poslal to na všetkých, vrátane Tabithy.
Ty vole... fungovalo to. Mohol by robiť toto a jeho sily by nezlyhávali. Aspoň zatiaľ nie.
Kody stuhla, keď sa Tabitha stiahla z ich boja a niečím bola nehybne držaná. Nie niečím. Ale prvkom noci. Naplnil ju hrozný strach, keď si uvedomila, čo sa deje. Nick objal temnotu. Velil jej. Niečo, čo by nemal byť schopný spraviť ešte po celé desaťročia. A to bolo predzvesťou najhoršieho zla.
Zahryzla si do pery, keď bez dychu sledovala, ako sa Nick začal transformovať z človeka na démona. Pristúpil k Thornovi s očami takými červenými, ktoré žiarili ako živý oheň. Schopnosti Malachaia boli živé a vlastnili ho. Úplne.
Čo sme to urobili?
Akonáhle začal čerpať svoje schopnosti, Noirove sily boli vábené a kŕmené. Neodvolateľne. Ale najhoršie bolo, že prvotný Boh mohol lokalizovať svoj majetok. Tak dlho, ako ich Nick bude používať, Noir ho môže vystopovať a zaútočiť na neho.
Stretla sa s Calebovým pohľadom a uvidela, ako sa mu v tvári zrkadlili tie isté hrôzy.
„Nick!“ Zakričal.

Ale bolo príliš neskoro. Nick sa transformoval priamo pred nimi. A chystal sa zabiť Thorna a tiež absorbovať jeho schopnosti.

5 komentářů:

  1. Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  2. Dakujem...skvele.

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Mockrát děkuji za překlad a korekturu.

    OdpovědětVymazat