sobota 30. srpna 2014

Iluze - Kapitola 17



Môžeš ovládať sily vesmíru. Sám život máš vo svojich rukách.
Neexistuje nič, čo by ťa mohlo zastaviť. Pre teba neplatia žiadne pravidlá. Si jediný, na kom záleží v tejto existencii. Všetci ostatní sú len pešiaci, nástroje, ktoré majú byť použité a zničené, ako uznáš za vhodné.
Chop sa svojho osudu, Malachai.
Staň sa tým, čím si sa narodil.

Nick si nechal túto pravdu krúžiť v ušiach, keď bez námahy jednou rukou pritlačil Thorna k zemi. Pán démonov teraz nebol tak silný, keď sa zvíjal ako červ uviaznutý na slnkom vyhriatom chodníku a nemohol bojovať. Bol úplne rovnako úbohý a bezmocný, ako to bezvýznamné stvorenie, ktoré vylieza z vnútra zeme a nie je použité na nič viac, ako návnada pre rybárov.
Zabi ho a budeš ešte silnejší, než si teraz. Budeš mať také schopnosti, aké si ani nevieš predstaviť.
Nick sa uškrnul.
No ja neviem, hlas bez tela v mojej hlave. Mám doparoma živú predstavivosť. Urobil by si dobre, keby si ju nepodceňoval.
V mysli videl Nick sám seba takého, akým chcel byť. Istého. Dokonalého. Sofistikovaného. Tvrdého. Silného. Takého, akým bol Kyrian, Talon, Caleb a Acheron. Stelesnenie počestnosti. Nie úbohého smoliarskeho trkvasa, ktorý rukami a nohami naráža do všetkého, čo má v ceste. Takého, čo hlavou naráža do všetkého nízkeho. Aspoň raz by chcel vojsť do miestnosti bez toho, aby do niečoho zakopol a aby sa mu nikto neposmieval alebo nekomentoval jeho trápnosti, alebo zlé oblečenie.
Zabi ho, a všetko to sa stane skutočnosťou. Všetko, čo chceš. Budeš na vrchole potravinového reťazca. Nikto sa už nikdy neodváži znova ťa zosmiešňovať. 
Nick zosilnel zovretie na Thornovom krku. Bolo to také lákavé. Všetko, čo počas svojho života chcel, bol rešpekt.
A ten hlas mal pravdu. Práve teraz videl v Thornových zelených očiach hrôzu, keď bojoval proti Nickovému železnému zovretiu, ktoré nevedel uvoľniť. Náznak akéhokoľvek pohŕdania a povýšenosti bol preč. Thorn sa už rozhodne teraz neusmieval, namiesto toho začal modrať a vyvaľoval oči.
Mohol by som ho zabiť a nikto by sa nestaral.
Komu by chýbalo stvorenie ako je Thorn?
Nikomu. Bolo by to jednoduché...
Tak veľmi jednoduché.
Ale ako Nick cítil oslabujúci sa tlak Thornovej ruky na tej jeho, uvoľnil zovretie.
Som Malachai.
Najhoršie zviera v krajine. Čo by smrťou Thorna naozaj dokázal? Pravdu, ktorú už vedel? Že je silnejší? Lepší? Aký by to malo zmysel? Nepotreboval krv na svojich rukách, aby svetu ukázal, kto a čo je zač. Nick to už vedel a rovnako to vedeli ľudia, ktorým na ňom záležalo.
Diabol sa postará o zvyšok. Nič im nedlhuje. Nestoja mu za jeho život. A rozhodne mu nestoja za jeho dušu.
Nick Gautier nebude nikomu nič dokazovať v tejto, ani v inej ríši.
Ale stále chce ochraňovať ľudí.
Ľudí, na ktorých mu záležalo a ktorých miloval.
A s týmto na mysli povolil zovretie, aby dal Thornovi aspoň nejaký priestor na dýchanie.
„Už sa mi podrobíš?“
Thorn zavrčal.
„To nie je odpoveď.“ Nick si prehodil ruky a znova zvýšil tlak na Thornovom hrdle. „Naozaj ťa musím zabiť na trávniku pred Bubbovým domom? Je to naozaj to, čo chceš? Pretože, bez urážky, zabiť ťa nie je spôsob, ako dostať od svojej frajerky bozk na konci noci. A oveľa radšej by som sa k nej pritúlil, ako prekračoval tvoje mŕtve telo. Som si istý, že by si bol tiež radšej, ak by som ťa nezabil. Mýlim sa snáď? Máš samovražedné sklony? Takže čo, pôjdeme obaja šťastní domov, alebo budem musieť roztrhať tvoju mŕtvolu, pretože si ma dostal do nemilosti?“
Thornove oči žiarili v tme. „Nikto mi nikdy nebude veliť. A to zahŕňa aj teba.“
„To je dobre. Pretože ja nie som veliteľ. Nie je žiadna bitka a ty nie si povolaný k mojej armáde alebo do akéhokoľvek druhu boja pod mojim menom. Jediná vojna, ktorú chcem, je sólo proti mojej vlastnej hlúposti, ktorá sa zdá byť prehraná bitka po väčšinu dní. A hoci by som s tým všetkým chcel skoncovať, nechcem zničiť svet, ani teba, ani nič iné, len sa chcem pohnúť z tohto mŕtveho bodu...
Avšak, ak budem musieť, zabijem ťa, aby som to zastavil, ale dúfam, že k tomu nepríde. Úprimne povedané, jediné čo od teba chcem je, aby si zaliezol späť do svojej diery a zostal tam, ako dobrý démon. Pretože nabudúce ti budem čeliť, chlapče, a nebudem mať žiadne zľutovanie. Budeš krvácať a vypiješ si všetko, čo zažili obe ženy môjho života. Rozumieš?

* * *

Kody vyštartovala za Nickom, ale Caleb ju chytil za ruku. Vyvalila oči na tohto démona. Čo nechápal, čo sa deje? Ak rýchlo niečo neurobia, bude s nimi všetkými koniec. „Nick sa premieňa.“
Pomalý úsmev sa rozšíril po Calebovej peknej tvári. „Áno, premieňa.“
Ako mohol byť tak ľahostajný? Tak šťastný? Chcel snáď aby sa z neho stala krvilačná beštia? Ak Nick prejde k temným silám, Caleb bude trpieť rovnako ako ona, ak nie viac. Obzvlášť teraz, keď Nick poznal jeho skutočné meno. Vydesene sa pozrela na Nicka, ktorý sa chystal ukončiť Thornov život a potom späť na Caleba. „Musíme ho zastaviť. Ak sa z neho stane Malachai-“
„Kody.“ Povedal Caleb pokojným tónom, čím prerušil jej slová. „Nerozumieš o čom hovoria?“
Pokrútila hlavou. „Je to demonkyn. Poznám len málo slov.“
„Aha, dobre. Ja poznám trocha viac slov.“
Zrazu Nick vstal a cúval preč od Thorna. S nahnevaným pohľadom sa Thorn pomaly zdvihol na nohy. Čakala, že znova na Nicka zaútočí. Namiesto toho ho pozdravil, potom zhromaždil svojich démonov prisluhovačov, Tabithu a jej sestry a odišiel. Úplne zmätená pozerala na Nicka, ktorý išiel skontrolovať Savitara a Acherona, ktorí ešte stále ležali na trávniku. Črty tváre sa mu uvoľnili, keď pocítil pulz a vedel, že sú nažive. Aj keď sa z toho tešila, stále bola v šoku z Nickovej akcie. Pozrela sa na Caleba.
„Má sám seba pod kontrolou?“
Caleb prikývol. „Úplne. Nejako odohnal temnotu a ubránil sa.“
Ako? Bolo to nemožné. Nikto neodolal Noirovi. A rozhodne nie takto.
Keď Nick zamieril k nej, venoval jej svoj diabolský úsmev, ktorý vždy zrýchlil tlkot jej srdca. Ale tak rýchlo, ako ten úsmev prišiel, tak s prekliatím odišiel.
Nick sa chytil za hrudník, padol na kolená na trávnik. Potom sa zrútil.
Rozbehla sa okamžite k nemu. „Nick?“
S vyklenutým chrbtom Nick vykríkol. Celý sa triasol.
Kody sa stretla s Calebovými a Siminými doširoka otvorenými očami, keď sa k nej pripojili po jeho boku.
„Čo sa to deje?“
Zakrútili hlavami v súzvuku.
Kody pokľakla a položila ruku na Nickovú tvár. „Miláčik? Počuješ ma?“
Zahryzol si do pery a znova zaklial. „Páli to ako oheň.“
„Čo?“
Stiahol si košeľu dole tak, aby odhalil hruď. Keď to urobil, objavil sa na ľavej strane jeho hrude staroveký symbol. Bol to kruh, ktorý niesol Noirov emblém navrchu a Azurin naspodku. Značka ich vlastníctva.
Ale prečo sa to objavilo na jeho dočasnom tele? To vôbec nedávalo zmysel. Ťažko prehltla a stretla sa s Calebovým vystrašeným pohľadom. Ten okamžite zbledol.
„Caleb, čo je to?“
„Je označený.“
Túto časť pochopila. Tento démon sa vyhýbal odpovedi a za to ho chcela zabiť. „Rozviň to.“
Caleb pomaly zavrtel hlavou. „Ver mi, nechceš to vedieť.“
„Oh, ale áno, chcem.“
Caleb sa uškrnul a pokračoval v zatĺkaní. „Prečo si chceš pokaziť zvyšok dní?“
„Caleb!“ Skríkla súčasne s Nickom.
Nick sa natiahol a chytil Caleba za košeľu. „Čo sa to so mnou deje?“
„Tvoji rodičia chcú svoje dieťa doma, syna. A toto...“ Caleb sa dotkol jeho značky. „Je ich Tactical Trunk Monkey.”
Nick sa zamračil pri tom termíne a aj keď sa desil najviac ako mohol odpovede, musel sa spýtať. „Čo je Tactical Trunk Monkey?”
Caleb sa znova uškrnul. „O pár rokov budeš presne vedieť, čo mám na mysli. Ale pre teraz, myslím, že je to ako navádzací maják z pekla.“
Nick v sebe potlačil strach, ktorý sa ho snažil zaplaviť. Nebola na to vhodná doba. Naozaj potreboval na uvažovanie svoj zdravý rozum. Aj keď úprimne, práve teraz nemohol myslieť na nič iné, ako na paniku. Keď na to príde, jeho rozum ho vôbec neposlúchal.
Žeby bláznil a potreboval pomôcť?
Nick zaškrípal zubami kvôli utrpeniu, ktoré ho naďalej trápilo. „Ako sa toho zbavíme?“
„Simi mu môže ugrilovať kožu. Možno to pomôže. Môžeme mu tiež ugrilovať niektoré svaly a iné veci. Nemali by sme to aspoň skúsiť?“
Nick urobil prenikavý zvuk nesúhlasu. „Nie!“
Simi na neho vycerila svoje tesáky. „Simi nemá rada to slovo, Akri- Nick. Je to zlé, zlé slovo.“
„A ja nemám rád to, keď mám byť spálený plameňom démonieho dychu, nikdy, Simi.“
Poslala mu vzdušný bozk. „Ty veľké démonie dieťa.“
„Doparoma, má pravdu.“ Zovrel ruku, v ktorej ešte stále držal Calebovu košeľu. „Čo mám robiť?“
„Utekať.“
Nick sa uškrnul. Caleb to povedal tak, ako by to bolo jednoduché. Ale ak niečo vedel, tak to, že jeho život nikdy neprinášal jednoduché odpovede na problémy a nestačilo len dýchať, alebo sa postaviť a šprintovať cez trávnik. „Ak budem utekať, nenájdu ma?“
Caleb neváhal s odpoveďou. „Hej.“
„Tak čo je dobré na behu?“
„Budeš mať pocit, že si sa o to aspoň pokúsil.“
Pozeral na svojho priateľa a nenávidel Calebov sarkazmus. „To nie je upokojujúce, Caleb. Vôbec to nie je upokojujúce.“
Kody vzala jeho tvár do dlaní a prinútila ho sa na ňu pozrieť. „Máš svoje schopnosti. Môžeš nás zobrať domov? Keď budeš späť vo svojom tele, nebudú ťa môcť nájsť. Je to tak?“
Caleb pokrčil ramenami.
Kody mu vrazila päsť do ramena.
„Au!“ Šúchal si miesto, kde ho udrela. „Ja neviem, žena. Znie to dobre. Stojí to za to, vyskúšať to, myslím.“
Ignorujúc ich, Nick sa rozhliadol po trávniku, kde ešte stále ležali Acheron a Savitar v bezvedomí. Bubba, Mark, obaja Topherovia a Cherise opatrne vychádzali von z domu. Pozrel sa na Simi, potom na Caleba a nakoniec späť na Kody. Po celú dobu ho bolesť v hrudi spaľovala hlbšie a divokejšie. Musel niečo urobiť. Rýchlo. „Môžem to skúsiť.“
Sklonila sa a na pery mu dala cudný bozk. „Podarí sa ti to.“
Rovnako ako predtým u Caleba, aj z Kodyních úst to znelo jednoducho. Ale Nickovi chýbal jej optimizmus. V tomto bode, povedali toľko rozdielnych vecí o tom, čo musí urobiť, aby ich dostal domov a byť v bezpečí, že už mu nič nedávalo zmysel. Mal pocit, akoby tu uviazol naveky.
Prestaň sa sťažovať. Aspoň máš späť svoje schopnosti.
To bola pravda. Nehovoriac o tom, ako mu otec povedal, že toto telo nemohlo prijať jeho skutočného ducha. Ak by sa mu podarilo preskočiť z tejto reality tam, kde bol jeho otec, potom možno, ale len možno, by sa mohol vrátiť späť tam, odkiaľ prišiel a nikto by nebol schopný ho tam sledovať. Všetko, čo musel urobiť, bolo vykopnúť toho druhého Nicka zo svojej kože a dúfať na zázrak.
Cítil, ako sa usmial pri tej absurdite.
Zavrel oči a snažil sa sústrediť.
„Môžeš to urobiť, Nick.“ Kody mu zašepkala do ucha a chytila ho za ruku. „Verím ti. Mysli na svoju mamu, tetu Mennie, Lizu a Kyriana. Na všetkých tých ľudí, ktorí ťa milujú. Tých, ktorí ťa potrebujú.“
Jej hlas bol tak hypnotizujúci. Ukolísal ho do pocitu úplného pokoja, zatiaľ, čo mu stále pripomínala veci, ktoré si doma cení. Ľudí, ktorí bola jeho rodina, aj keď nemali krvnú väzbu. Napriek tomu, aby mu to pomáhalo, cítil, ako ho to uspáva. Napriek bolesti mu oťaželi viečka. Končatiny zoslabli. Skôr, ako si uvedomil, čo sa deje, úplne ochabol a prepadol sa do čiernej diery.
Nick začal panikáriť a pokúsil sa niečo nahmatať v tme. Nič tam nebolo. Nepočul už ani Kodyn hlas.
Bol mŕtvy?
Alebo práve umieral?
Nemal tušenie.
Bol to absolútny zánik jeho zmyslových vnemov. Nemohol nič počuť, vidieť, ochutnať, ovoňať, ani nič nahmatať. Oči sa mu v hlave prevrátili.
A stále padal.
Nahnevaný a vystrašený, povolal svoje sily so všetkým, čo mal a snažil sa zastaviť voľný pád. Zrazu ho tma začala pochovávať. Plazila sa okolo jeho končatín a poranenia na hrudi, rovnako ako predtým. Začul zvuk tisícky kopýt bežiacich niekde v diaľke, ako silný tlkot srdca. Potom uvidel Aambroseho Malachaia v plnej jeho sláve. Vysokého, zlého a nezastaviteľného. Oblečeného v brnení, bol ako desivé zviera. Caleb, s chorým výrazom v tvári, stál po jeho pravici. Oblečený vo svojej vlastnej zbroji, s krídlami roztiahnutými, Caleb rukou prešiel po krvi, ktorá ho pokrývala.
„Nepriatelia ustúpili, Pán môj. Už je dole iba malá hŕstka, ktorá sa uchýlila do kostola.“
Nick, ako Ambrose Malachai, nadvihol obočie pri Calebovom tóne, zatiaľ, čo mu odovzdával správu. Obrátil svoj červený pohľad na jeho kedysi dôveryhodného priateľa, ktorý už viac pre neho nič neznamenal.
„Ty sa opovažuješ ma odsudzovať?“
„Nie, Pán môj. Viem, kde je moje miesto.“
Čo mu urobil, že bol Caleb tak podlízavý? Nick nenávidel to, že ho takto videl.
Strach nebol rešpekt.
Bola to len ľadová náhrada. Radšej by videl Calebov sarkazmus, než tohto pätolizača, ktorý sa ho snažil upokojiť. Ale Ambrose Malachai nevyzeral, že by si všimol tohto rozdielu. Len sa prechádzal okolo neho.
So znechuteným pohľadom Nick zavrtel hlavou, aby si ju vyčistil a snažil sa nasmerovať svoje myšlienky na mamu a domov. Musel sa k nej vrátiť. Bez neho by bola bezbranná.
„Hovor so mnou Kody. Sprevádzaj ma späť do môjho New Orleans.“
Odpoveďou mu bolo ťaživé ticho. To mu znelo v ušiach, kým to neprehlušil zvuk jeho vlastného srdca.
Som stratený.
Nie. Nemohol takto myslieť. Ak to urobí, stratí sa naozaj a už sa nikdy nevráti do sveta, ktorý poznal. Do sveta, ktorý miloval.
Musím sa sústrediť.
Musí si predstavovať svoj cieľ. Na krajinu, ktorá bola jeho domovom. Späť do sveta, ktorý mu dával zmysel. Na miesto, kde bol Madaug jeho hlúpy priateľ a Stone ten, čo ho vrazil do skriniek.
Prirodzený poriadok.
Pozitívny. Negatívny.
Abnormálne normálny.
„Poď ku mne Nicholas. Môžem ti všetko zjednodušiť.“
Nick zaváhal pri lákajúcom hlase, ktorý ho naplnil nevysvetliteľnou radosťou. Bol ako pohladenie matky. Nežný. Láskavý. Upokojujúci. Zvodný.
Skoro tomu uveril, kým si nespomenul na jednu skutočnosť, ktorú sa tvrdo naučil- dávať si pozor na jednoduchú cestu. Nikdy to nie je tak jednoduché, ako sa to zdá. Aj Zavid ho v tomto varoval a on vedel, o čom rozpráva. Nepredávaj svoju dušu do celoživotného otroctva, aby si sa na krátky čas dostal z mizérie. Všetko raz musí skončiť. A keď on šiel dole do plameňov, tak len preto, že počúval túto melódiu. Nie preto, že ho niekto iný prinútil. „Chceš ma, pani. Hľadaj ďalej. Ja s tebou nikam nejdem.“
Nemal v úmysle jej to zjednodušiť.
Tak silno ako len mohol sa koncentroval na domov, kam sa chcel vrátiť.
Predstavil si sám seba vo svojej izbe, spojený so životom svojej mamy. Temnota sa točila rýchlejšie, akoby sa ho snažila odtiahnuť od tohto obrazu. So skutočnou Gautierovskou tvrdohlavosťou si zaboril päty do zeme a nedovolil, aby ho to hojdalo.
„Nie som tvoj pešiak, ani tvoj nástroj!“ Zavrčal.
„Nebudeš ma vlastniť. Nebudeš ma ovládať.“
Akoby sa urazila, temnota ho pustila a on spadol tak rýchlo, že sa mu rozmazal zrak. Udrel do steny tak silno, že sa okolo neho rozbila ako sklo. Cítil, ako má uväznenú chrbticu. Zasypali ho úlomky, keď sa mu konečne podarilo uvoľniť chrbát.
Dýchal namáhavo a v úplnej agónií nahlas zastonal. Obávajúc sa zistenia, kde sa nachádza, Nick otvoril oči, aby sa stretol so svojimi najnovšími hrozbami. Hrozba prišla v podobe slintajúceho vrčiaceho vlka s vycerenými tesákmi. Nick vyštartoval k útoku, keď si uvedomil, kde je. Poznal tu prepracovanú architektonickú výzdobu. To bola ozdobná francúzska maľba, čo bola namaľovaná na strope.
Bol to dom Caleba.
To znamená, že ten vlk bol...
„Zavid?“
Vlk sa stiahol späť a podozrievavo sa na neho zamračil.
Nick sa zdvihol. „Chlapče, seriózne ti musíme zohnať nejaké mentolky. Prestaň na mňa lapať po dychu, nie som tvoje dievča na sobotňajší večer.“
Zavid sa vrátil do svojej ľudskej podoby. Podozrievavo prižmúril oči. „Gautier? Si to naozaj ty?“
Natiahol ruku a jeho ruka prešla priamo skrz Nickove telo.
Nick vydal zvuk znechutenia. Ani nechcel vedieť, ako práve teraz vyzerá. „To nie je dobré znamenie, čo?“
„Príde na to. Si živý alebo mŕtvy?“
„Beriem to nažive, pretože je to lepšia alternatíva.“
Zavid prevrátil oči. „Kde je Malphas?“
„Cabal!“ Vykríkol Nick a dúfal, že to bude fungovať. Pozrel sa na Zavida. „Naozaj musím zavolať na démona zakaždým trikrát, ak ho chcem privolať?“
Skôr, než mu vlk stihol odpovedať, Caleb sa objavil po jeho boku.
„Myslím, že nie.“ Odpovedal sám sebe Nick. Bolo to stále lepšie. Mal svoje sily a robili to, čo mali. Aspoň zatiaľ. „Ako sem dostanem S-“
Akoby tu otázku vycítila, Simi sa okamžite objavila pred ním. „Akri- Nick! Urobil si to. Dobré pre vás.“
Hravo udrela Caleba po ruke. „Vidíš, Simi hovorila, že mu tá temnota nezje hlavu ako si hovoril. A ty si mi neveril. Nabudúce, keď Simi niečo povie, budete ju počúvať. Mmm, keď o tom hovoríme, z celého tohto vnútorného dimenzionálneho cestovania Simi znova vyhladovala. Čo máte na tomto mieste na jedenie?“
Caleb ukázal na Zavida. „Počul som, že grilovaný vlk je pochúťkou na väčšine kontinentov.“
Urazený Zavid sa na neho zamračil. „No, prepáč?“
„Rád by som Z, ale máš stupídne kecy. A na to jednoducho nie je ospravedlnenie.“
Nick si ich nevšímal, pokiaľ čakal, kým sa Kody pripojí k ich skupine. Po niekoľkých minútach, keď sa znova pozrel na týchto dvoch démonov, ešte stále argumentovali a Simi bola zastrčená v Calebovej špajze. Vonku sa zablysklo tesne pred tým, ako hrom zarachotil s oknami.
„Hej, chlapi. Môžete mi na sekundu venovať pozornosť?“
Na prstoch si odrátal svoje obavy.
„Tak po prvé, kde je moje alternatívne ja, aby som sa vrátil do svojho tela a všetko sa vráti do normálu. Chýba mi a nerád by som zostal ako duch.  A za druhé, kde je moje dievča? Cnie sa mi po nej viac, než po mojom tele.“
Zavid sa znechutene uškrnul. „Pretože nepočujem škrípajúce kvílenie dieťaťa, z ktorého mi krvácajú uši, predpokladám, že Nick Dva je ešte stále v bezvedomí v skrini, do ktorej som ho zamkol.“
Caleb prevrátil očami. „To myslíš vážne?“
„Povedal si mi, nech ho nenechám zožrať, alebo ho nezabijem, kým sa vrátiš. Nie je zjedený a ja som ho nezabil. Naozaj by si mi mal pogratulovať za moju zdržanlivosť..., ktorú bolo ťažké si udržať.“
„Blahoželám. Nezabijem ťa.“
A napriek tomu mu nikto neodpovedal na najdôležitejšiu otázku. „Kde je Kody? Musím ju tiež zavolať menom?“
„Ona nie je démon.“ Pripomenul mu Caleb. „To funguje len na nás.“
„Tak kde je?“
Zavid pokrčil ramenami, zatiaľ, čo Caleb sa nepríjemne škrabal na krku. To nikdy nebola dobrá vec, keď bol Caleb zaujatý.
Nickom prešiel strašný pocit.
„Čo?“ spýtal sa Caleba.
On mu však odmietol odpovedať.
Oh, do kelu, toto bude zlé...
So škatuľou Ding Dongs v ruke sa Simi vrátila do chodby, kde stáli. „No tak, démon. Odpovedz chlapcovi na to, čo sa pýta.“
Napriek tomu Caleb zostával ticho.
„Čo?“ Nick opakoval tentokrát otočený k Simi. „Čo sa deje? Prečo tu nie je Kody?“
Simi si sťažka vzdychla a potom prehltla koláčik. „Vieš, že slečna Akra- Kody nie je človek, však?“
„Áno, ale stále tomu nerozumiem.“
Simi vytiahla zo škatule ďalší balíček. „Dobre, ja tu vidím malý problém. Akra- Kody je duch a tí nemôžu cestovať tak ako my a Caleb ju nemohol priviesť späť ako mňa, pretože ona nemá žiadne skutočné telo. Ona si jedno vypožičala... také iné. Potom, čo opustia rozmer, nemôžu sa skutočne vrátiť späť.“
Uzol v žalúdku sa mu stiahol natoľko, že si myslel, že z toho ochorie. „Ja tomu nerozumiem.“
Caleb si zastonal popod fúzy, než sa pustil do vysvetľovania. „Poznáš ten starý vtip o mŕtvole, ktorá nešla do svetla?“
„Hej.“
„My sme išli do svetla. Kody nebude schopná prejsť späť... nikdy.“
Vybuchla v ňom zlosť. Než sa mohol zastaviť, schmatol Caleba a vrazil ho do steny. Nebol si istý, ako to mohol urobiť, keďže Caleb sa ho nemohol dotknúť, ale bol príliš nahnevaný na to, aby to teraz zisťoval. Nie, ak mal naliehavejšie starosti. „Klameš!“
Caleb zavrtel hlavou. „Neurobil by som to. A dobre vieš, že Simi nikdy neklame.“
Aj keď Nick uvoľnil zovretie, nechcel tomu uveriť. Slzy mu zahmlili videnie, keď ním prešla neuveriteľná bolesť.
Kody je preč? Akoby to mohla byť pravda?
„Prečo mi nič nepovedala?“
„Vedela, že by si sa bez nej nevrátil a nemali sme času nazvyš. Stále nemáme. Musíš sa vrátiť do svojho tela, zakopať svoju armádu a zapečatiť ich pokým mesiac nebude v prvej štvrtine. Čo je zhruba o šestnásť hodín. Možno o niečo viac alebo menej.“
Hlasné prenikavé pišťanie vypuklo niekde, kde to Nick nemohol lokalizovať. Znelo to, akoby to robil samotný vzduch. Búrka vonku zintenzívnela. Ak by to nevedel lepšie, myslel by si, že sa nachádzajú uprostred hurikánu.
Zavid sebou trhol, akoby ho niečo napadlo. „Rozhodne menej. To je plač šarru. Niečo jednoducho zlomilo pečať a pustilo ju do tohto sveta. Musíme konať rýchlo.“ Ponáhľal sa ku schodom.
„Nick.“ Povedal Caleb vážnym tónom, keď sa Nick neponáhľal za Zavidom. „Na čo myslíš?“
Myslel na to, že sa chce vrátiť a dostať Kody. Hneď teraz. Myslel na to, že tu netúži byť bez nej. Žiť vo svete, v ktorom ona neexistovala.
Ona sa pre nich vzdala všetkého a to bez zaváhania.
A to ho štvalo ešte viac. Po tom všetkom ho nemilovala? Ako ho mohla nechať ísť bez toho, aby mu niečo povedala, keď vedela, že ho už nikdy neuvidí?
Bolo jej to jedno?
Nič som pre ňu neznamenal.
Vôbec nebojovala. Odkopla ho zo svojho života, akoby nebol nič viac, než len nežiaduca príťaž.
Caleb mu luskol prstami pred tvárou. „Nick! Prestaň!“
„S čím?“
„Podľa ohňa v tvojich očiach, môžem presne povedať, na čo myslíš. Kody ťa miluje. Viac, ako by si veril. To, čo urobila, urobila pre tebe a len pre teba. Keby si odtiaľ neodišiel, Thorn by sa vrátil, zotročil by ťa a ostatní by ťa chceli zabiť. Neopováž sa nechať nenávisť Malachaia, aby ťa ovládla a prinútila ťa myslieť si, že to bol od nej sebecký akt. Videl som ju, ako ju to zlomilo a plakala tak, že by si si to ani nevedel predstaviť. A teraz je tam v pasci úplne sama. S nikým. Takže sa neopovažuj ju nenávidieť za to, čo spravila, aby ťa zachránila.“
Aj tak to bolo ťažké. Malachai ju chcel nenávidieť a udržať ho na uzde bol pre neho neustály boj. Nenávisť sa rýchlo stáva jeho šťastným miestom.
Ale predstava Kody so slzami v očiach... ho tvrdo zasiahla. Nezniesol pomyslenie, že trpí. Obzvlášť nie kvôli nemu.
„Musím sa pre ňu vrátiť.“
Caleb zavrtel hlavou. „Bez Magického Kameňa nemôžeš. A práve teraz je najdôležitejšie, aby si zjednotil svoje telo a zastavil svoju armádu skôr, než sa spoja a začnú party. Nehovoriac o tom, že nevieme, čo bude tvoja duša robiť v tejto realite, pokiaľ nebude umiestnená v tvojom tele a dvaja z vás existujete v rovnakom čase a priestore. To sa nikdy nemalo stať... A ja nepoznám dôsledky toho, ak tu existujete dlho spolu. Takže, poďme sa postupne postarať o tieto katastrofy. Dobre?“
Z hora zaznel ľudský výkrik.
Zavid zavrčal.
„A keď už hovoríme o katastrofách, stav sa, že niečo prišlo Nicka Dva zjesť.“
Nick sa bez váhania teleportoval do Calebovej izby. Pripravený na boj na život a na smrť, pri pohľade na skutočnú hrôzu, ktorá ho čakala, stuhol.
Nie, Pane, všetko, ale toto.
Démoni, upíri, vlkolaci, mozgy žerúce zombie, krutí svalovci- Nick mohol zvládnuť čokoľvek, čokoľvek... okrem tohto- to bolo viac než kruté, niečo, čo bolo ďaleko za jeho schopnosťou sa s tým vyrovnať. Naozaj, naozaj zdesený, pozeral na chlapca v jeho tele, ktorý stál na stoličke, poskakoval a ukazoval na podlahu, kde bola tá najdesivejšia vec na svete.
Znechutene ohromený Nick pozeral na cudzinca v jeho tele. „Čo to robíš?“
„To je pavúk!“ Zakričal Nick Dva a naďalej ukazoval prehnaným gestom smerom k malému tvorovi na zemi.
Pavúk? Naozaj? Vďaka bohu, že to nebola krysa. To by mu pravdepodobne spôsobilo epileptický záchvat.
Nick si unavene vzdychol. „Takto si kričal kvôli chrobáku? Vážne, vole? Žijeme v New Orleans. To je zem hmyzu. A ja som si myslel, že ťa asi chce niečo zabiť.“
Niečo iné než toto.
„To aj chce. Toto je hnedý samotár! Ten je jedovatý.“
Nick sa posmieval jeho neopodstatnenej hystérií. Vďaka bohu sa to nestalo v škole- nikto by ho už nenechal na pokoj. A oprávnene. Každé takéto veľké smiešne dieťa musí byť terčom posmechu. Bola to etická povinnosť.
„Je to dedko dlhonohý, ktorý sa práve zabáva na ľudskom idiotovi na stoličke. Chlapče, maj predsa nejakú dôstojnosť, obzvlášť, keď máš na sebe moju kožu. Posledná vec, ktorú chcem je, aby si niekto myslel, že sa bojím pavúkov. To by zabilo moju reputáciu navždy.“
Snažiac sa neprekrúcať očami, alebo nepovedať niečo, čo si o tejto situácii naozaj myslel, Nick vykročil vpred, aby zdvihol pavúka a vyniesol ho von z miestnosti. Ale v okamihu, keď sa ho dotkol, prešiel ním elektrický prúd. V jednej sekunde to bol malý, neškodný pavúk a v ďalšej to bola prekrásna žena s upírim dentálnym problémom. Pery jej zvlnil zlý úsmev, keď sa dostala k Nickovi. Strhla si ho do náručia a zuby mu zaborila do krku.

„Ty si môj, Malachai... Celý si môj.“

7 komentářů:

  1. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji mockrát za překlad a korekturu.

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za preklad.

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za překlad a korekturu! :-)
    Pavla

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat