úterý 30. září 2014

Iluze - Epilog


„V poriadku, Xev!“ Povedal Nick pri zamknutých dverách. „Priprav sa. Nedá sa povedať, čo tam na nás čaká. Mohlo by to byť sakramentsky krvavé.“
„Myslím, že som pripravený, Mal-“
„Nah! Čo som ti hovoril o tom mene?“
„Gautier!“ Opravil sa Xevikan.

„Ver mi, bol som v oveľa horších bitkách, ako je táto.“
„Pochybujem. Ale drž si tú odvahu. Budeme ju potrebovať.“
Nick potriasol rukami popri tele, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol, aby nabral odvahu a potom si uvoľnil krčné svaly.
Človeče, bol tak vydesený. Ale nehodlal to pripustiť nahlas a už dlhšie to odkladať nemohol.
Musel to urobiť.
Naklonil hlavu ku Xevikanovi.
„Ideme na to.“
Otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Nick sotva o krok ustúpil pred najkrutejšou beštiou zo všetkých, ktorá ho zovrela tak pevne, že by to nemohli prerušiť žiadne sily.
„Ma! Ma! Prosím, zabíjaš ma! Nemôžem dýchať!“
Namiesto toho, aby objatie uvoľnila, zovrela ho ešte viac. „Boo, tak som sa o teba bála. Si v poriadku?“
„Ak zo mňa vytlačíš všetok vzduch, tak áno.“
Najskôr na neho tskla, ale nakoniec ustúpila a zadívala sa na neho s radostným úsmevom, ktorý rozjasnil celú jej tvár. Dlhé blond vlasy mala stiahnuté do copu, čím vyzerala skôr ako jeho staršia sestra, než mama. Modré oči sa jej lesky od nepreliatych sĺz. „Nemáš ani poňatia, aké hrozné je byť uväznená v búrke s Bubbom a Markom.“
„Popravde to je asi najbezpečnejšie miesto v New Orleans.“
Uškrnula sa pri tých slovách. „Vedel si, že-“ Odmlčala sa, keď si uvedomila, že Nick nie je sám. Zamračene pokrčila obočie nad Xevikanovou výškou a neortodoxným vzhľadom.
Nick so Zavidom sa snažili čo najlepšie zamaskovať chlapcove viacfarebné vlasy, len aby zistili, že je to časť jeho prekliatia a nebolo ich možné zmeniť. Bez ohľadu na to, čo urobili, vlasy hýrili farbami.
„Si Ashov mladší brat?“
Xevikan zvedavo nadvihol obočie.
„Ash?“
„Jeden môj priateľ.“ Vysvetľoval rýchlo Nick. „Nie, mama. Toto je Xev...“ Hlas sa mu vytratil. Sakra, nejako mu zabudli dať priezvisko.
„Daraxerxes.”
Wow, rýchle myslenie Šarru-Dara bolo obdivuhodné. Nie že by to meno Nick dokázal zopakovať, ak by jeho život závisel na tom. „Ehm... presne. Tak ako povedal.“
Postavil sa za svoju matku, aby sa zamračil na Xevikana a ústami naznačoval jeho meno.
Čo to má za čudné priezvisko?
Jeho matka sa usmiala. „To je úplne krásne, ale celkom veľké sústo... hovorí žena s priezviskom, ktoré nikto nevie vysloviť alebo povedať správne, vrátane ďalších Cajunov. Prosím, povedz mi ho znova.“
Xevikan ho pomaly opakoval. „Dah-rah Zuhr-cees.”
„Dara-zur-zur-cees?”
Usmial sa pri jej pokuse. „Veľmi dobre, pani Gautier... Som ohromený. Ste oveľa lepšia ako väčšina ostatných.“
„Ďakujem ti. Aj tvoj prízvuk je veľmi krásny, ale neviem určiť, odkiaľ pochádza.“
„Je to, ehm... Zabudol som, ako sa to povie v Angličtine. Khvrvarn?”
Jeho matka zakrútila hlavou. „Nikdy som o tom nepočula.“
Teraz bol rad na Xevikanovi, aby očami žiadal Nicka o pomoc, ako keby Nick tušil, kde sa to na mape nachádza. Väčšinu dní sotva našiel New York.
„Ehm... to je  Mezopotámia? Krajina medzi riekami?“
„Oh! Samozrejme, teraz sa cítim hlúpo. Je mi to ľúto.“
„Nie, za také niečo by ste sa nikdy nemali ospravedlňovať, pani Gautierová. Ja som ten, kto to nevedel preložiť správne. Bola to moja chyba.“
Nickova matka sa nad jeho predslovom, ktorý znel navyše divne cez jeho ťažký prízvuk, znova usmiala. „Vždy je príjemné spoznať niektorých z Nickových priateľov.“
Vzala ho za ruku a láskavo ho pohladila.
V okamihu, keď sa ho dotkla, po tvári mu nečakane skĺzla slza. V rozpakoch si vytrhol ruku a slzu si zotrel. „Odpusťte mi to.“
Matka sa zamračila nad jeho obavami. „Si v poriadku, zlatko?“
Nick nemohol uveriť, že jeho malá matka zastrašila túto starovekú bytosť presne tak, ako všetkých ostatných.
Prikyvujúc, Xevikan vyzeral nervózne. „Nikdy som nemal matku, takže neviem, čo je vhodné. Nick ma nevaroval, že ste taká... teplá a jemná.“
„Och, ty chúďatko.“ Nickova matka si ho stiahla do náručia a pevne ho objala okolo pása.
S vypleštenými očami vyzeral Xevikan vydesený, keď obtočil svoje ruky okolo jej ramien.
Nick potlačil smiech pri pohľade na svoju malú matku, ktorá sotva dosahovala polovice hrudníka divokého Šarru-Dara. Vôbec nemala tušenia, s kým ma dočinenia.
„Len sa ňou nechaj viesť, Xev. Moja mama si myslí, že je matkou pre každého. Jednoducho si nemôže pomôcť. A nech urobíš čokoľvek, nikdy ju nezober do zverimexu, špeciálne nie v adoptívny deň.“
S podráždeným zvukom sa jeho mama odtiahla a pohladkala Xevikana po ruke.
„Zostaneš na večeru? Kuracie jambalaya je skoro hotové a máme toho viac než dosť...“
„K tomu mami....“
Obrátila sa k Nickovi. „Čo?“
„Xevov domov bol počas búrky zaplavený. Vadilo by ti, keby tu zostal niekoľko nocí, kým bude jeho domov zase obývateľný?“
Alebo lepšie povedané, kým mu nenájdu nejaké miesto, kde by mohol žiť.
Nadvihla obočie so zmäteným výrazom. „Kde máš rodinu?“
„Žiadnu nemám.“
„Tak ako si sa sem dostal?“
Nick priskočil s odpoveďou skôr, akoby ich mohol Xevikan odhaliť. „Je tu na študentské víza. Neboj sa mami, nie je to žiaden sériový vrah. Keby bol, nenechával by som ho v tvojej blízkosti. Sľubujem, že ho budem držať zamknutého vo svojej izbe. Ani nebudeš vedieť, že je tu. Nie je ani zďaleka tak chaotický ako ja.“
Aspoň dúfal, že je to pravda.
Pokrútila nad ním hlavou. „Samozrejme, je to v poriadku, že tu zostane. Vieš, že sa nemôžem len tak prizerať na niekoho, kto je v ťažkej situácií. Teraz mi dovoľte, aby som sa išla skontrolovať našu večeru skôr, ako nám prihorí. Choďte sa umyť a uvidíme sa o chvíľku.“
Xevikan sledoval, ako odchádza, s túžbou v očiach, ktorá Nickovi trhala srdce.
„Si v poriadku kamoš?“
Žmurkajúc prikývol. „Teraz tomu už rozumiem.“
„Čomu?“
„Prečo si taký, aký si.“
Zomkol pohľad s Nickom. V jeho očiach bola tichá túžba, ktorej Nick nerozumel, kým mu Xevikan nepoložil otázku. „Aké to je byť milovaný?“
„Vari to nevieš?“
Pomaly pokrútil hlavou. Nick sa zasmial, až potom si uvedomil, že to nebol vtip. „No tak, vážne. Brat? Otec? Domáce zvieratko? V určitom okamihu si musel mať rodinu. Nie?“
„Áno, ale my sme nemali lásku. Mali sme česť, povinnosť a zodpovednosť. Nič viac.“
„Nič? To je dôvod, prečo si ich zradil?“
Jeho oči sa zmenili na rovnakú červenú farbu ako jeho vlasy. „Ja som ich nezradil.“ Povedal k zemi so zaťatými zubami. „Ja som ten, kto bol zradený... všetkými z nich.“
Nick zdvihol ruky v znamení kapitulácie a snažil sa upokojiť staršiu bytosť.
„Dobre, ospravedlňujem sa. Počul som inú verziu tejto udalosti. Nebudem ťa súdiť. Nebol som tam. Odteraz ma ber ako Švajčiarsko.“
„Švajčiarsko?“
Nick ho potľapkal po ramene. „Máme pred sebou dlhú cestu ohľadne tvojho vzdelania.“
Trhol bradou smerom k chodbe.
„No tak poď. Ukážem ti svoju izbu.“
Xevikan ho nasledoval, ale stále čakal, že sa stane niečo strašné. Napríklad, že sa Nick obráti a vybehne mu po krku. Alebo mu vrazí dýku do chrbta.
Koniec koncov, Caleb dovolil Zavidovi a Livii zostať v jeho dome, ale nemilosrdne vyhodil Xevikana a povedal im, aby tam Xevikan nikdy znovu nevkročil.  Ale, aby bol úprimný, potom všetkom, bolo to oveľa láskavejšie vyhostenie, ako posledné, ktoré mu Caleb dal. Tentokrát, ani zďaleka tak zle nekrvácal. Ani vo vnútri, ani zvonka.

„A tu je kúpeľňa.“ Nick otvoril dvere.
Tikajúcim pohľadom prebehol Xevikan miestnosť a nemal tušenie, čo všetko tam je. „Predpokladám, že sa tu kúpete?“
„Ehm...áno.“
„Tak, kde je bazén?“
Nick sa uškrnul. „Ach, človeče...“ Ťažko si vzdychol. „Nemáme bazén. Môžeš sa okúpať vo vani alebo v sprchovom kúte.“ Ukázal mu, ako sa to používa. „Urobíš, čo potrebuješ na záchode, potom použiješ toaletný papier a potom nezabudni spláchnuť, lebo nás mama zabije oboch. Rozumieš?“
„Rozumiem.“
„A tu si umyješ ruky.“ Nick mu predviedol, ako sa používa umývadlo a kde sa nachádza mydlo.
„Mám to. Ďakujem.“
„Žiadny problém.“ Nick zamieril cez chodbu späť do svojej izby.
Xevikanovi chvíľu trvalo, kým tam experimentoval s vypínačom od svetla. Mal sa veľa čo učiť o tomto ľudskom svete. Nebol slobodný viac stáročí než mohol spočítať.
A tak veľmi sa všetko zmenilo... ale vďaka jeho schopnostiam, nemal problém pochopiť ich jazyk alebo čokoľvek iného. Napriek tomu, aj pre všetky jeho schopnosti mal veľa medzier vo vedomostiach, ako mu Nick opakovane dokazoval.
Zvládnem to. Vždy všetko zvládol. Napriek tomu sa stále cítil stratený. Neistý. Nenávisť a hnev, na to bol zvyknutý.
Láskavosť...
To bolo desivé.
Keď sa mu podarilo vypnúť svetlo, Xevikan zamieril späť do Nickovej izby, kde ho našiel, ako telefonuje.
„Caleb, musí existovať nejaké kúzlo, alebo niečo, ako ju dostať späť. Nezaujíma ma, čo na to bude treba. Nemôžeme ju tam nechať. Chcem to dievča tu. Cnie sa mi po nej.“
„Nick!“ Jeho matka náhle vykríkla.
Rukou prikryl telefón. „Už ideme mami.“ Pozrel sa na Xevikana a vrátil sa k svojmu hovoru. „Musím ísť. Ale musíme na niečo prísť. A to rýchlo. Porozprávame sa neskôr.“ Zavesil.
„Tvoje dievča?“ Spýtal sa Xevikan potom, čo Nick zasunul telefón do vrecka.
Nick vydal smutný povzdych, čo nebolo nič v porovnaní s bolesťou v jeho modrých očiach.
„Kody zostala uväznená na druhej strane, keď som sa vrátil do tejto oblasti. Pomohla mi dostať sa domov a teraz tu nie je nikto, kto by ju oslobodil.“
Povedal oveľa viac, než chcel.
Bol to hrozný pocit byť uväznený v neznámom rozmere.
Sám. V strachu. Mimo svojich pravidiel a zvyklostí.
„Je človek?“
Nick zavrtel hlavou. „Duch.“
To bola ta posledná kategória, ktorú Xevikan čakal. „Tvoje dievča je duch?“
„Áno, ja viem. Mám naozaj spackaný život. Tak ako aj väčšina ľudí v ňom. Ale mne to nevadí.“
Nick ťažko prehltol.
„Neviem sem dostať Kody a nemôžem ju tam nechať osamote. Dlhujem jej príliš veľa, aby som len tak odišiel, keď ma potrebuje.“
„Aha.“
Nick zamieril do chodby, potom sa zarazil, keď zistil, že Xevikan ho nenasleduje. „Deje sa niečo?“
„Potrebujem chvíľku. Je to v poriadku?“
„Áno, jasné. Budeme v kuchyni. Ale nečakaj príliš dlho, lebo by som mohol zjesť všetko jambalaya. Nikto ho nerobí lepšie ako moja mama.“

Xevikan počkal, kým bol sám, než zavrel dvere. Keď sa otočil, uvidel svoj obraz v zrkadle na bielizníku a trhol sebou. Niet divu, že pani Gautierová tak na neho reagovala. Bol takto odporný. Jeho rodina mu nič nenechala.
Ani dôstojnosť.
Keby ho len vypočuli. Ale nie, boli príliš nahnevaní, aby počuli viac, než svoje vlastné odsúdenie. Bol použitý a potom odhodený, ako keby nebol nič viac, než zbytočné, nechtené odpadky. Nick a jeho matka sa o neho starali tak, ako keby na ňom záležalo. Oni mu nakoniec dali štipku dôstojnosti.
Nebol si istý, koľko mu bolo ponechané z jeho schopností. Jeho rodina ho z väčšiny vyzliekla, keď ho vyhnali. A Malachai, ktorý si ho zotročil si na nich vzal tiež svoju daň.
Ale možno, len možno, by mohol byť schopný splácať Nickovu láskavosť.

Zavrel oči a sústredil sa, ako len mohol a nechal svojho ducha opustiť svoje telo, aby prešiel cez ríšu, používajúc cestovanie bez námahy. Trvalo niekoľko minút, kým sa mu podarilo zorientovať. Už zabudol, aké to mohlo vyvolávať závrate. Aké to mohlo byť znepokojujúce.
„Kody!“ Volal v duchu a snažil sa nájsť toho správneho ducha.
„Ja som Kody. A kto si ty?“
Obrátil sa k démonovi a zavrtel hlavou. „Nie si tá, koho hľadám.“
„Ale mohla som byť.“
Pokrútil hlavou nad jej ponukou, keď sa od neho vzdialila a pokračoval v hľadaní. Zdalo sa, že to trvá celú večnosť, keď sa vracal Nickovou cestou na druhú stranu. Práve sa chystal vzdať to, keď ho niečo tvrdo udrelo medzi lopatky.
Syčal od bolesti, keď sa obrátil k útočníkovi, pripravený bojovať. Pokým neuvidel malú Arel, ktorá na neho hľadela.
Okamžite si spomenul na to, čo mu hovoril Zavid o Nickovej priateľke a všetko mu dávalo zmysel. „Kody?“
„Ty neprechádzaš do tohto sveta!“
Hnevala ho. Zohol sa a otočil sa od nej. „Snažím sa ťa odtiaľto dostať.“
„Neklam mi. Si Šarru- Dara! Cítim to z teba.“
„A ty si Nickova Kody.“
O krok ustúpila. „Ako to vieš?“
„Prišiel som, aby som ťa vrátil k nemu.“
Podozrenie sa odrážalo v jej zelených očiach. „Nemôžeš to urobiť. Nemôžem sa tam vrátiť. Nikdy.“
„Ale môžeš. Ja mám tu schopnosť navrátiť ťa.“
„Ako čo? Ako tvojho otroka? Na to zabudni!“
Zasmial sa nad jej predpokladom. „Nemôžem si zotročiť ducha. Nemáš skutočnú krv, ktorou by si ma nakŕmila.“
„Oh, takto je to.“ Pokrčila tvár a naďalej ho opatrne sledovala. „Tak ako ma môžeš vziať späť?“
„Môžem pritiahnuť tvojho ducha s mojím.“
„To môže urobiť len Boh.“
Prinútil sa nereagovať na jej slová. „Ja to zvládnem tiež.“ Natiahol k nej ruku. „Ver mi, Kody.“
„Prečo by som mala veriť Šarru-Dara?”
„Z rovnakého dôvodu ako veríš Malachaiovi.“
Odfrkla na neho. „Skúšaš všetko, však?“
„Len príležitostne.“ Napriek tomu, ruku stále držal v pozvaní a čakal, či na neho napľuje tak, ako všetci ostatní.
Úprimne, nemal by jej za zlé, keby to spravila. Dôvera nie je niečo, čo poznal.
Pozerala na jeho ponúkanú ruku.
„Prisahaj, že to nie je nejaký trik.“
„Si ochotná mi uveriť, ak to spravím?“
„Napodiv, myslím, že áno.“
„Tak prisahám. Nie je to trik, Kody. Zoberiem ťa domov k Nickovi.“
Vykročila vpred a vložila svoju dlaň do jeho. Počas celej minúty nemohol Xevikan dýchať pri pocite jej teplej mäkkosti v ruke. Už celé stáročia sa ho nikto nedotkol z iného dôvodu než aby mu spôsobil bolesť.
Až kým sa ho nedotkla Cherise.
A teraz Kody.
V tomto momente nenávidel Nicka za to, čo bral ako samozrejmosť. Na rozdiel od všetkých tých, ktorí prišli pred ním, Ambrose Malachai nemal poňatie, aké to je existovať v samote. Aké to skutočne je byť opovrhovaný a zradený všetkými. Aké to je nemať žiadnych priateľov.
Žiadnu rodinu.
Ale Xevikan to vedel. A bolelo to na nepredstaviteľnej úrovni.
Nedokázal odolať nutkaniu, zavrel oči, pritiahol si jej ruku k tvári a vychutnával si sladkú vôňu jej teplej mäkkej kože.
Nervózne sa posunula. „Ehm... prepáčte, pán Šarru-Dara? Čo to robíš?“
Chcel ju takto držať navždy.
Ale ona mu nepatrí. Dokonca ani nie je s ním.

Otvoril oči, zložil jej ruku a ťahal ju za sebou do tmy.
Ako sa vrátil do svojho tela, skoro mu bola vytrhnutá zo zovretia, ale on ju odmietol nechať ostatným. Láskavý skutok si zaslúži akt milosrdenstva. To si nezaslúži zlomené srdce. Pre Nicka, on sám bude vzdorovať všetkým.
Dokonca aj svojim rodičom.
Nikto neodtrhne túto ženu od Malachaia. Nie bez brutálneho boja.
A ako náhle bol Xevikan naplno znovuobnovený, potreboval doplniť energiu. Ale to bude musieť počkať. Najprv sa musel postarať o toto.
Nakoniec ju dostal v jednom kuse. Bez úhony.
Pustil jej ruku a nechal ju stáť pri posteli, keď spájal svoju dušu späť do svojho fyzického otroctva. Vo chvíli, keď sa jeho duch spojil s jeho telom, nahlas zalapal po dychu. Už zabudol, ako veľmi bolí toto opustenie tela. Tento krátky oddych od fyzickej ríše ho stálo veľa. Snažil sa dýchať.
„Je všetko v poriadku?“
Ledva Kody počul. „Potrebujem len chvíľu.“
„Trasieš sa.“
Dych mal prerývaný a telo mal v úplnej agónií. Bolelo to tak moc, že mu cvakali zuby. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažil, nedarilo sa mu dostať to pod kontrolu.
„Krvácaš?“
Pri návrate si musel znova otvoriť ranu. „Zastaví sa to.“ Nakoniec. Aspoň tie vonkajšie zranenia.
„Dovoľ mi, aby som sa na to pozrela.“ Vyhrnula mu tričko.
„Nie!“ Zavrčal, ale už bolo príliš neskoro.
Ona už videla jeho hanbu, ktorá označovala jeho telo.
„Ty si prekliaty.“
Pozrel sa na ňu. „A nie sme všetci?“ Odtiahol sa a klesol na kolená, aby mohol upokojiť svoj dych a aklimatizovať sa bolesti jeho rán.
„Čo si zač?“ Vydýchla. „Naozaj!“
Stretol sa s jej pohľadom bez mihnutia oka. „Ako ste povedali, pani moja... prekliaty.“
Konečne, bolesť ho premohla. Skôr, ako to stihol zastaviť, bol stiahnutý späť do tmy, ktorú nenávidel každou molekulou svojho bytia.
„Hej, Xev, čo...“ Nickov hlas sa vytratil, keď otvoril dvere a uvidel tú poslednú vec, ktorú by očakával.
Kody, uprostred svojej izby.
Keď sa ich pohľady zomkli, milión emócií ho roztrhalo a zmrazilo na mieste. Ale najohromujúca bola radosť, že ju vidí. Ako to bolo možne?
„Si skutočná?“ Hlas sa mu triasol strachom z toho, že je to len ďalšia ilúzia. Z toho, že sa jej dotkne a ona zmizne.
Tie krásne zelené oči zaplavili slzy. „Som skutočná.“ Rozbehla sa k nemu a pevne ho objala.
Nick sa zachvel, keď zaboril tvár do jej vlasov a vdychoval tu najcennejšiu vôňu na svete. Z tváre si odhrnul tie hodvábne vlákna. „Ako je to možné? Simi povedala, že sa nemôžeš vrátiť.“
Odtiahla sa, aby ho pobozkala a potom ukázala na Xevikana. „Neviem ako, ale on ma zachránil.“
Ohromený Nick ju pustil a bežal skontrolovať svojho nového priateľa. „Xev?“
Prefackal ho, aby ho prebral.
Nick mal sotva čas na kačací krok na ústup. Vrčiaci Xevikan zaujal skrčenú polohu, pripravený k útoku. Oči mal divoké, keď sa rozhliadal okolo seba, akoby hľadal niečo, čo ho chce zjesť.
„Xev! Si v bezpečí. To som ja Nick.“
Nakoniec sa upokojil a uvoľnil, aj keď stále zostával na všetkých štyroch.
„Omdlel som?“
„Hej. Si v poriadku?“
Posadil sa na podlahu. Oprel hlavu o stenu a zavrel oči. „Nemôžem zomrieť.“
„To nie je to isté.“
„Jasné, že je.“
Kody stiahla deku z Nickovej postele a položila ju na Xevikana.
„Ďakujem ti.“
Olizol si pery. „Len som splatil dlh. Sme si kvit, Malachai.“
Nick zavrtel hlavou v popretie. „Nie, Xev. Nie sme.“ Preplietol si prsty s Kody. „To, čo si pre mňa urobil... pre Kody, to ti nikdy nebudem schopný splatiť.“
„Ako som povedal, Malachai, sme vyrovnaní.“
Ale Nick to vedel lepšie. A aj keď nevedel ako, urobí všetko, čo bude môcť pre tohto novo nájdeného priateľa.
„Chceš, aby som ti priniesol večeru?“
„Nechcem byť hrubý k tvojej mame.“
„Kamoš, ty krvácaš. Nemyslím si, že by si sa mal práve teraz pohybovať. Pokojne odpočívaj a ja sa o chvíľku vrátim s taniermi.“
Vytiahol si deku vyššie a prikývol. „Ďakujem ti.“
Nick zaváhal, keď prešiel Kody chrbtom ruky po tvári. „Chceš, aby som aj tebe niečo doniesol?“
„Prosím. Umieram od hladu.“
Dal jej ľahký bozk, než ich nechal osamote.

Kody si zahryzla do pery a otočila sa späť na Šarru-Dara. Prešiel cez ňu divný pocit. Jeho správanie bolo nezameniteľné a nebolo to len tým, že bol členom ušumgallu.
Bolo to veľmi odlišné.
A veľmi desivé.
„Nick ťa nazval Xev?“
Prikývol. „Volám sa Xevikan.“
Naplnila ju absolútna hrôza z mena tvora, ktorý bol len o niečo menej smrtiaci pre svet, ako Malachai v budúcnosti.
Prosím, prosím, nech sa mýlim.
„Xevikan.“ Pomaly to meno zopakovala. „Alebo je to Daraxerxes?”
Jeho pohľad sa do nej zakvačil a držal ju ako väzňa. „Ako to, že poznáš môj titul?“
Kody sa zatackala, cúvajúc od stvorenia na zemi.
Drahí Bohovia, Nick, čo si to urobil, kým som bola preč?
Je priateľ, nielenže otvoril brány pekla, on jednoducho uvoľnil najnebezpečnejšieho starovekého boha všetkých čias.

KONIEC

11 komentářů:

  1. Perfektní ! ! ! Díky moc za překlad a korekci poslední kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  2. Akoto že autorka dokáže knihy v tejto sérií tak dokonalo (na zabitie) ukončiť? a kým vyjde ďalšia tak sa zbláznim :D :D
    Ďakujem za preklad a korekciu :)

    OdpovědětVymazat
  3. Jezis a teraz cakat co bude dalej aaach dakujem za preklad momo:)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Ooooooooo. Dakujem.

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za preklad a korektúru celej knihy. Čítam až keď je kniha úpne preložená, tak sa teším, že sa budem môcť do nej pustiť. Ďakujem, ste úžasné. veronika

    OdpovědětVymazat
  7. Dakujem velmi pekne za preklad celej knihy a korekturu :)

    OdpovědětVymazat
  8. Vdaka prekladatelke aj korektorke za preklad dalsej super knizky :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuju moc za překlad i korekci celé knihy :)

    OdpovědětVymazat
  10. Díky za překlad, už se mooc těším, až si celou knihu přečtu.

    OdpovědětVymazat
  11. Moc děkuji za překlad! :-)
    Pavla

    OdpovědětVymazat