sobota 6. září 2014

Iluze - Kapitola 18



Nickovi plávala hlava, keď sa objavil vo veľkej obývacej izbe so starodávnym nábytkom. Nebol si istý, či je stále v ľudskej ríši, alebo na nejakom alternatívnom svete. Nevedel o žiadnom spôsobe, ktorým by určil svoju polohu. Mohlo to  byť v New Orleans. Do kelu, všetko to môže byť sen alebo halucinácia. Nebolo tu žiadne vysvetlenie.

Obzvlášť, keď prišlo na jeho zmätený život.
Žena, ktorá ho držala ho pustila a ustúpila, aby mu mohla venovať sexy pohľad, ktorý by mohol považovať za zvodný, ak by mu neodhryzla kus z krku. Pozeral sa na ňu, keď si šúchal škaredé rany, ktoré dokonalo pečatili jej vrúbkované zuby.
„Len pre záznam, okusovanie chlapčenskej kože je pekné. Odhryznutie z jeho tela nie je spôsob, ako sa dostať na druhé rande. Stačí ti vedieť, že musíš aktualizovať manuál o chlapoch, ktorý používaš.“
Vysoká, čiernovlasá žena s bledou pleťou si olizla krv z pier, usmiala sa a hravo si prehrabla vlasy.
„Si oveľa sladší, než Adarian. Myslím, že už teraz ťa mám radšej.“
Oh, áno... Bol zvedavý na toľko vecí, až mu to bolo nepríjemné a nemal potuchy, kde začať. Ale hlavne ho zaujímala jedna vec. „Ako to, že ma môžeš uhryznúť a spôsobiť mi krvácanie, keď tu nemám fyzické telo.“
Zasmiala sa. „Pre mňa si až veľmi reálny a bez ohľadu na to, kde sa nachádzaš, ja ťa budem vždy schopná nájsť a dotknúť sa ťa.“ S nadšením by šiel tam, odkiaľ pochádza Kody. Túto ženu... zaradil ako Freddy Krueger hrozbu.
„Kto si?“ Alebo ešte dôležitejšie, čo je?
Opäť so smiechom ho chytila za bradu s dostatočným tlakom, aby to bolelo.
„Som tvoja Šarru-Ninim, Livia. Akonáhle som sa prebudila, nasledovala som vôňu tvojej krvi až k tebe. Alebo som si to aspoň myslela. Vedela som, že skutočný Malachai nemôže byť taký ufňukaný zbabelec, ktorý by sa bál mojej zmenšenej formy. Aj keď sa vo svete veľa zmenilo, pokým som znášala moju podsvetnú nočnú moru, niektoré veci zostávajú rovnaké navždy. A silný a nebojácny Malachai je jednou z nich.“
Prešla mu rukou po hrudi smerom k miestu jeho tela, ktoré ho prinútilo odskočiť preč z jej dosahu. Nick ju chytil za ruku a odtiahol jej ju od jej tela.
„Zlato, nepoznám ťa a moja zakázaná zóna ma veľmi krátky zoznam hostí. Predstav si môj opasok ako lano, ktoré nikto nemôže prejsť bez výslovného pozvania.“
Chytila ho za košeľu a pritiahla si ho k sebe, aby mu mohla dať ďalšiu pusu. Vyhol sa jej perám a potom sa vykrútil z jej náručia.
„Démon, prosím. Nemôžeš chlapa uhryznúť a prinútiť ho krvácať, ak očakávaš, že po tebe bude túžiť. Neviem, odkiaľ si ty, ale tu je to považované za neslušné.“
Uškrnula sa na neho. „Potrebuješ sa odo mňa nakŕmiť, Malchai. Ja som tá, ktorá ti vždy dá najviac sily. Ja som ten šakkan v tvojom tíme, voči ktorému nie je nikto imúnni.“
Zložil jej ruku zo svojho ramena.
„Stále nechápem, ako sa ma môžeš dotýkať, keď nemám žiadne telo.“
„Rovnako ako ty, som jediná svojho druhu a my dvaja sme zviazaný krvou tvojich predkov. Hmotný alebo nie, nezáleží na tom. No tak, pobozkaj ma na pery a hoduj na nektáre, ktorý potrebuješ, aby si mohol zastať svoje právoplatné miesto, zjednotil nás a viedol do boja.“
Nick zavrtel hlavou. „Nič v zlom, ale nechcem hodovať na nikoho nektáre.“
Hlavne preto, že to všetko znelo príliš zdravotnícky alebo zdravo, najmä vzhľadom na to, ako ľahko a nonšalantne sa mu odovzdávala. Ale nechcel zraniť jej city a tak rýchlo dodal. „Nie, kým nebudem mať späť svoje telo. Do tej doby sa nepotrebujem zúčastňovať ničoho iného, než pracovať na vyhostení arachnofobika, ktorý v súčasnej dobe ponižuje moje skutočné telo.“
Pozerala na neho, akoby nechápal zmysel ničoho, čo mu hovorila.
„Malachai!“
Nick sa prekvapene otočil, aby za sebou našiel Zareldu. „Čo sa deje?“
„Blížia sa.“
„Kto?“
„Tí, čo ťa chcú mŕtveho. Sledujú ťa.“ Prešla rukou skrz neho aj Liviu.
„Nemôžem ich zastaviť. Ona ma nemôže vidieť. Len ty, Nick. Ale ty to musíš vedieť. Chystajú sa zaútočiť na môjho brata. Prosím, pomôž mu.“
„Čo je s tebou?“
Nick sa pozrel cez plece na Liviu. „Skutočne ju nemôžeš vidieť?“
„Vidieť koho?“
Nick zavrtel hlavou, keď sa Zarelda rozbehla proti múru a zmizla v ňom. „Na tom nezáleží. Musíš ma zase zobrať späť.“
„Nerozumiem tomu.“
„Som tvoj veliteľ, všakže?“
Prikývla.
„Tak toto je moje prvé kolo príkazov. Musíš ma vrátiť k ostaným. Teraz ma zober tam, kde si ma našla.“
Oči sa jej zmenili na hlboké, tmavočervené. Jasne v nich horel jej nesúhlas, akoby bojovala proti nejakej vnútornej sile, aby ho mohla neposlúchnuť.
Nakoniec vypustila frustrovaný zvuk.
Pohodila hlavou, nakrčila nos a dupla nohou. Potom si vzdychla a pozrela sa na neho spôsobom, akoby sa práve nič nestalo.
„Dobre.“ Vyšlo to z nej ako urážka.
Ale skôr, ako mohla splniť jeho rozkaz, blesk ho oslepil do tej miery, že pred očami videl hviezdičky. Zdvihol ruky, aby si ochránil zrak pred tým intenzívnym svetelným zdrojom.
Zaznelo hlasné rozzúrené zasyčanie, nasledoval výbuch, ktorý explodoval tak blízko Nicka, že pocítil teplo.
Livia opätovala útok jej vlastným. „Xevikan! Dole!“
„Ja nie som tvoj pes, Livia. Staraj sa o seba!“
Nickovi chvíľu trvalo, kým porozumel slovám tvora, cez jeho hustý, ťažký prízvuk. Ten muž mal mierne podobný prízvuk ako Kyrian alebo Talon. Nie jednoduchý výkon ani pri najbujnejšej fantázii.
Oblečený v čiernych nohaviciach a dlhom koženom kabáte archaického štýlu s kapucňou, ktorý kompletne zakrýval jeho postavu. Keď k ním pristúpil bližšie, Nick si uvedomil, že je len o tri až päť centimetrov vyšší, ako on vo svojom normálnom tele. Ich stavba tela bola tiež zhruba rovnaká. Len ten chlap mal okolo seba takú auru, ktorá by mohla súperiť s Acheronovou a jeho úplným smrtiacim zľutovaním. Určite mal na konte veľké množstvo mŕtvych. Keď na to príde, Nick nepochyboval o tom, že tie ťažké bojové topánky toho chlapa už určite boli pokryté črevami nejakej obete.
Pevná od hlavy až k päte, Livia vstala bez mihnutia oka. Pozrela sa na neho s úškrnom, ktorý hovoril, že ju nezaujal jeho veľký vstup. „Oh, chlapče malý, musím ísť do školy porozprávať sa o tvojom správaní. Viem, že ťa matka vyhodila len pár minút potom, čo si sa narodil, ale ver mi, požehnala som ťa láskou skôr, než to urobila.“
Pristúpil k nej bližšie, akoby ju chcel zastrašiť oveľa väčším telom. A robil z nej trpaslíka. Ale aj tak, ona neuhla a ani o trochu neustúpila.
„Prečo ochraňuješ niečo tak slabé a neefektívne, Liv? Jediné miesto, kam jeden z nás môže smerovať, je priamo na porážku.“
Smejúc sa ustúpila a rukou ukázala na Nicka.
„Fajn. Ak si toto naozaj myslíš, vezmi si ho...ak to dokážeš.“
Nick len pozeral, ako ho jednoducho pohodila tomu... akýkoľvek druh démona bol, bolo to stvorenie neľudskej nočnej mory.
„No prepáč? Ja nie som pour chien here, cher.” (psie žrádlo, drahá)
Livia to nekomentovala, keď ustúpila z palebnej línie.
Skvelé. Naozaj bol žrádlo pre psa. Keďže tam nebolo miesto na útek, Nick sa pripravil na boj.
Z útrob tej čiernej kapucne vyšlo neľudské zavrčanie. Zdvihol ruky a blesky pokrývali celé telo tej kreatúry. Zintenzívnili a tancovali okolo neho. Pohodil hlavou a vypustil výkrik mučivej zúrivosti. Kapucňa mu spadla na ramená, čím vystavil na obdiv svoje dokonalé rysy.
Nick zdvihol ruky na obranu proti akémukoľvek útoku, ktorý plánoval rozpútať.
Zrazu sa blesk zastavil. Celú minútu sa nič nepohlo. Ani z jedného z nich nevyšiel žiaden zvuk.
Ani dýchanie.
Potom muž pomaly spustil ruky a zdvihol hlavu. Ohrnul peru.
„Do pekla. On je skutočne Malachai.“
Úplne zmätený z prejavu sily a svetelnej šou, Nick nadvihol obočie, keď sa pár spaľujúcich orieškovohnedých oči stretlo s jeho pohľadom. Boli tie najpodivnejšie aké kedy videl. Ako keď pozeráte cez kaleidoskop na červenú, hnedú a zelenú hlinu. Tá farba mu pripomenula hrdzu usadenú v letných listoch. Ale to nebola tá najpodivnejšia vec na tomto pekne vyzerajúcom chlapcovi. Oh nie...tento chlap nie len že napísal knihu o divnosti,  ale ju aj vytlačil a vlastní všetky kópie. Na rozdiel od prakticky všetkých ľudí na zemi, nemal jednofarebné vlasy. Mal ich trojfarebné. Rozdeľovalo sa mu to na ľavej časti hlavy. Prevažná väčšina jeho najdlhších prameňov, ktorá mu padala dole, bola veľmi živá a neprirodzenej krvavočervenej farby. Dolná časť kratších prameňov na pravej strane boli jasnej neprirodzene žltej farby, ako vlasy animákov. Ako bolo povedané, jeho schované korienky a pramene, ktoré boli na niektorých miestach prichytené, boli čierne ako uhoľ- ktoré boli jeho skutočnej farby vlasov. Krátke vzadu a dlhšie v prednej časti tak, aby mu červené vlasy zakrývali pravé oko, jeho účes budil dojem, že ten chlap zameriava cieľ kdekoľvek sa pozerá. Dobre, toto a intenzívnu nenávisť, ktorá sršala z jeho viditeľného ľavého oka. Ale napriek tomu, najpodivnejšia časť toho všetkého bolo jeho farebné arktické modré obočie. Nick už už chcel komentovať tohto nahnevaného utečenca z cirkusu, keď si niečo uvedomil. Xevikanove neortodoxná farba vlasov a očí mala zastúpenie všetkých prvotných Bohov. Keď na to príde, bol dokonale vyformovaný ako Acheron. Jeho črty by mohli byť považované za krásne, nebyť jeho robustnej línie jeho čeľuste a absolútnu zúrivosť jeho prítomnosti. Stál na pevných nohách a telo mal napäté, akoby sa chystal ísť do vojny s celým svetom.

Xevikan zaškrípal zubami tak silno, že si v čeľusti spôsobil tik. „Nemôžem uveriť, že toto je to, čo som nútený nasledovať.“
Uškrnul sa zrejmým opovrhnutím, keď skĺzol pohľadom k Livii. „Kde sú ostatní?“
„Ešte tu nie sú.“
Xevikan zaklial. „Samozrejme, že nie.“ Zamračený pohľad znova obrátil k Nickovi. „Nechaj ma hádať... nie je to tu dosť pohodlné. Tento tu nie je rovnako tvrdý, ako jeho predchodcovia? Všetci pôjdeme späť do krabice?“
Nick stuhol pri urážke na jeho mužstvo. „Nechaj ma hádať. Xevikan nie je Babylonský výraz pre šťastného optimistu?“
„Vymeň si so mnou miesto, Malachai. Len na týždeň. Potom uvidíme, či si z toho stále budeš vedieť robiť srandu.“
Livia si zahryzla do pery a zvrtla sa k Nickovi.
„Ja neviem, Xev... táto sila nás môže riadiť.“
Xevikan sa uškrnul, zdvihol si kapucňu a znova zakryl tvár. „Tak toto máme za sebou. Pošli ma späť.“
Za týmito slovami nechýbal pocit bolesti. Surového hnevu.
Rovnako, ako to Nick nerád priznával, Xevikanova rezignácia v existenciu znela žalostne, až súcitne. Keď mu Kody, otec a ostatní hovorili o ušumgallu, predstavoval si bezcitné beštie, ako pekelné opice alebo Adariana, ktorí žili len preto, aby ostatným ubližovali. Zjazvení a zvrhlí dospelí, ktorí nemali schopnosť súcitiť s nikým okrem seba. Ale Livia a Xevikan nevyzerali starší, ako skupina jeho priateľov alebo Acheron.
Vyzerali tak...
Ľudsky.
Zraniteľní, dokonca.
A to z neho robilo veľmi zvedavého. „Takže, Xevikan, ktorý si člen mojej veselej kapely?“
S ťažkým povzdychom si Xavikan prekrížil ruky na hrudi a stál tuho ako socha.
„Čo na tom záleží?“
Livia odpovedala za neho. „Je tvoj Šarru-Dara, ktorý vládne krvi a ohňu.“
Zrazu si Xavikan znova zhodil kapucňu z hlavy a naklonil hlavu na stranu, akoby počúval niečo v étery. Prerušil drsný pohľad na Liviu. „Počuješ to?“
„Čo?“
Koža sa mu zmenila na priesvitnú, tak ako to robil Nick v budúcnosti. Blesky mu blikali po celom tele, kým sa jeho pleť nevrátila do normálu.
„To sú naši nepriatelia. Idú si po Malachaia.“
„Ako to vieš?“ spýtal sa Nick.
„Xevikan je najstarší šarru, ktorého máme. A bol prvý. Vie oveľa viac než ktorýkoľvek z nás.“
Ako Livia hovorila, Nick uvidel záblesk niečoho vo svojej mysli. Bol to obraz Xevikana v zbroji, s krídlami, ako bojuje po boku Nicka v démonej forme. Nebol si však istý, či je to obrázok z budúcnosti, alebo to patrilo k spomienkam predchádzajúceho Malachaia.
Xevikan zavrčal tesne predtým, než sa natlačil k stene a zmizol.
Nick sa pozrel na Liviu pre vysvetlenie. „Išiel po Arelim, ktorí prišli, aby si nárokovali na tvoje ľudské telo.“
„Tak prečo sme ešte stále tu a strácame čas? Poďme!“
Pokrútila hlavou. „Tu si vo väčšom bezpečí.“
„Dobre, ale ak zabijú moje telo, som v háji. Potrebujem ho.“
„Aha.“ Jej nenútenosť by možno bola zábavná, ak by jeho život nezávisel od rýchlosti jej konania. Vzala ho za ruku a teleportovala sa s ním späť do spálne, kde bol predtým Nick Dva vystrašený z jej pavúčej formy. Žiaľ, teraz tam po ňom nebolo ani stopy. Nick sa už začal pýtať, kde je, keď započul hlasný pád z prvého poschodia. Rozbehol sa ku schodom a bežal po nich tak rýchlo, ako len dokázal. Bitka v Acheronovom dome v alternatívnom vesmíre nebola nič v porovnaní s tým, čo sa dialo tu. Nick sa chcel pripojiť k svojim priateľom a bojovať proti útočníkom, ale zistil, že nemôže. Vzhľadom na to, že nemal telo, jeho nepriatelia ho nemohli vidieť. A bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažil, nemohol im ublížiť. Bolo to tak iritujúce. Nevedel zniesť to, že nie je schopný im pomôcť. Caleb bojoval proti dvom ozbrojeným Arelim, zatiaľ čo Zavid držal tretieho mimo dosahu Nicka, ktorý bol pre nich viac než bezcenný v tejto bitke než on.
Aspoňže neplakal a nekňučal na podlahe.
Xevikan veľmi škaredo krvácal, zatiaľ, čo bojoval s malou skupinou so Simi za chrbtom. Ale ani Charonte nemal veľký vplyv na Arelim. Boli to neuveriteľní bojovníci. Úplne iní, ako všetko čo doteraz Nick videl. Bolo to, akoby sa nenarodili pre nič iné ako pre boj.
Bez slova sa Livia rozbehla pomôcť Zavidovi chrániť Nickove telo pred Ameretatom. Bol ako zviera, keď sa pokúšal zabiť Nicka Dva.
„Dajte nám Malachaia a my odídeme.“
Nick Dva zakvičal a skrčil sa v kúte za Zavidom.
Caleb sa uškrnul, keď odkopol Arela pred sebou a otočil sa pripravený na boj s ďalším.
„To sa nestane, Ameretat. Budeme ho chrániť až do konca.“
Ameretat mu opätoval úškrn. „Prečo?“ Opýtal sa neveriacky. „Poznám budúcnosť, Malphas. Jedného dňa ťa zabije. Brutálne.“
„Sú horšie veci ako smrť.“
Ameretat nadvihol obočie. „A to?“
„Žiť s vedomím, že som zradil niekoho, kto mi veril. Nie som ten druh démona, Arel.“
„Potom Koniec Času začína.“
Nick sa vrhol okolo nich k svojmu telu. Poklepal Nicka Dva po ramene. Na rozdiel od Arelim, jeho dvojník nemal problém s tým, aby ho videl.
„Daj mi späť moje telo.“
„Keby som vedel ako, spravím to. Ver mi. Nechcem tu byť. Jediné čo chcem, je ísť domov.“
Chlapče, poznal ten pocit. Nick k nemu naklonil hlavu, zavolal všetko, čo mohol a potom sa pokúsil vstúpiť do svojho tela.
Na niekoľko úderov srdca pocítil ako cez neho prešiel elektrický prúd, akoby sa niečo dialo. Ale tak rýchlo, ako sa to objavilo, bolo to preč a Nick bol stále oddelený. Jebať to všetko!
„Mohol by si aspoň trocha bojovať?“ povedal si pre seba. „Pomôcť mojim priateľom, ktorí sa chystajú na porážku, zatiaľ, čo sa ťa snažia ochrániť.“
„Ja neviem, ako.“
Nick bol ohromený. „Tvoj otec je Big Bubba Burdette a ty nevieš, ako niekoho udrieť? To naozaj?“
„Nikdy som nemohol bojovať. Moja mama mi to nedovolila.“
Nick pretočil očami a potom započul divné bublanie vychádzajúce z Livie. Otočil sa a uvidel, ako seká mečom,  keď ju skupina Arelim brutálne napadla. Boli stratení v tejto bitke. A nebolo nič, čo by mohol urobiť.
Nemal svoju grimoire (knihu kúzel).
Svoju dýku.
Kody.
Svoje telo.
Nič.
„Simi!“ Vyštekol Caleb. „Za tebou!“
Otočila sa a sotva uhla pred ranou, ktorá by jej sťala hlavu. Vydychujúc prúdy ohňa sa snažila Arelim ugrilovať, ale oni boli príliš rýchli a príliš dobre vycvičení.
Ani Charonte na to nemal vplyv.
Kde je nejaká zbraň, keď ju potrebujem?
Zatiaľ, čo oni bojovali, jeden výbuch by vzal aspoň troch Arelim.
Keď na to príde, hodila by sa tyč dynamitu. Sakra, musel sa uspokojiť s džbánom značky Clorox. Sprejom na vlasy a inými ľahkými vecami. Jednoducho nemá vo svojom genetickom kóde vzdať sa bez boja. Nick vyčaroval ohnivú guľu, ale na rozdiel od predchádzajúcich skúseností z iných realít, tu mu neopustila ruku. Xevikan vyradil protivníka a išiel pomôcť Zavidovi ochraňovať Nickovo telo. Vrhol nahnevaný pohľad na nehmotného Nicka, ktorý mu naznačoval, to, čo sám cítil. Že je k ničomu.
Ameretat tskol na Xevikana. „Nikdy si nemôžeš vybrať víťaznú stranu.“
Chrbtom ruky udrel Arela pred ním, Xevikan si odfrkol. „Vyhrať, prehrať alebo vysať, ak je to proti tebe, považujem to za víťazstvo.“
Ameretat ho poškriabal vlastnou nechuťou. „Myslíš, že to bolo bolestivé, keď ti odtrhli krídla? To si sa ešte nestretol so skutočnou mizériou.“
Xevikan sa uškrnul a otočil sa k boju proti jeho slovnému mučiteľovi. „Tú mrchu som už dnes ráno pobozkal. Ver mi, všetko, čo tvoj úbohý druh urobí je v porovnaní s mojou matkou milujúci dotyk.“
Ameretat udrel Xevikana a bodol ho do boku. Odkopol Zavida, schmatol Nicka Dva a dýku mu držal pod krkom.
Nick a všetci ostatní okamžite stuhli.
„Stojte.“ Nariadil im všetkým Ameretat. Pohľadom sa otočil na Simi. „Odhoď svoju barbecue omáčku, démon.“
Pohľad v jej očiach nasvedčoval, že chce na neho poslať výbuch ohňa. A aj keď si bol Nick istý, že to urobí, pokľakla a položila fľašku s barbecue omáčkou na podlahu. Simi si stiahla krídla. „Ty pekelná zlá vec. Simi si užije ten deň, keď do rúk dostane tú tvoju starú hlavu.“
„Prosím, neubližuj mi.“ Nick Dva vzlykal a snažil sa odtiahnuť Ameretatovú ruku od svojho hrdla. „Ja sa len chcem vrátiť domov k svojim rodičom. Nerozumiem, prečo som tu. Nikomu nemôžem ublížiť. Nikdy som nikomu neublížil.“
„Psst!“ Zavrčal mu Ameretat do ucha.
„Nerozprávaj!“
Caleb spravil pomalý krok vpred. „Nechaj ho ísť, Ameretat. Ten, ktorého držíš nie je Malachai.“
„Myslíš si, že to neviem? Ale je to jeho telo. Jeho krv. Jeho srdce.“
„Hej, a jeho topánky a košeľu. Čo tým mieniš? Nič z toho nemá jeho schopnosti. Tie zostávajú s jeho dušou.“
Ameretat ustúpil ťahajúc Nicka Dva so sebou.
„Ale obaja vieme, že jeho sila je bez jeho krvi prinajmenšom oslabená. A bez srdca... nie je nič viac než slepé šteňa, ktoré nevie ani nájsť bradavku svojej mamy, aby sa nadojčil.“
Nick nakrčil tvár v nechuti. Toto nebola predstava, ktorú chcel mať vo svojej hlave.
No tak, Caleb. Vytiahni jeden zo svojich zázrakov. Prehoď ho cez stenu.
Namiesto toho, Daeva hovoril ďalej. „Vieš, že ho nemôžeš zabiť. Zničil by si tým rovnováhu.“
Ameretat pokrčil ramenami. „Všetko nakoniec skončí jeho rukami, tak, či tak. Čo na tom záleží, či sa to stane teraz, alebo o tisíc rokov neskôr? Či tak alebo onak, všetci zomrieme.“
„Prosím!“ Vykríkol Nick Dva. „Nechaj ma ísť. Nikomu neublížim.“
„Oh, drž hubu!“ Ameretat zarazil dýku priamo do Nickovho tela.
Nick zalapal po dychu, keď mu v hrudi explodovala bolesť, zatiaľ, čo sledoval druhého Nicka ako klesá na podlahu. Pálilo a bolelo ho to tak veľmi, že sotva dokázal dýchať.
Je po všetkom. Zomieram.
A nebolo nič, čo by mohol spraviť.
Ameretat ustúpil od jeho tela a usmial sa na ostatných. „Dokázali sme to. Ukončili sme vládu Malachaia! Navždy!“
„Nie!“ Vykríkla Livia a plazila sa smerom k Nickovmu telu.
Xevikan a Zavid stáli nehybne, keď sa Arelim stiahli. Simi zamierila k Livii a snažila sa Nicka Dva vyliečiť.
Ale nebolo nič, čo by mohli urobiť. Simi vytiahla nôž z jeho srdca a odhodila ho nabok. Vtiahla si ho do náručia, aby ho mohla hojdať, zatiaľ, čo vykrváca. „Pst, neplač, malý človek. Čoskoro pôjdeš domov a všetko bude v poriadku.“
Sipiac ju Nick Dva držal, zatiaľ, čo plakal. Nick sa stretol s Calebovým pohľadom. Spočiatku bol ako chladný kameň. Potom, čo Nick začal slabnúť, pomalý, zákerný úsmev zakrivil Calebové pery. Nick nemohol uveriť. Caleb bol vlastne rád, že umiera. A on sa mylne domnieval, že boli priatelia. A rodina. Napriek tomu, na konci, bol Caleb nadšený, že ho vidí odchádzať. Slzy naplnili Nickove oči, keď si uvedomil, čo všetko mu bude chýbať. Všetky veci, ktoré mal v pláne urobiť, ale už nikdy nebude schopný ich spraviť. Všetky veci, ktoré mal povedať ľuďom, na ktorých mu záležalo a on ich nechcel nechať nevypovedané. Ale najhoršia bola bolesť, ktorú bude cítiť jeho matka, keď zistí, že je preč. Bude na svete sama a nikto sa o ňu nebude starať.
A v tejto chvíli pochopil lásku Kody, ktorú k nemu cítila. Jedna vec je mať niekoho, kto hovorí, že ťa miluje, a ďalšia je skutočne pochopiť obeť, ktorú pre teba podstúpil. Ak chcete poznať absolútny smútok a skutočnú ľútosť z prvej ruky.
Nick pozeral na Xevikana a jeho slová k Ameretatovi o biede, ktorá sa kryštalizuje. V tom momente ho tvrdo zasiahla ich spoločná bolesť. Všetci boli bábkami a figúrkami, ktoré boli umiestnené do hry, ktorú nikto z nich naozaj nechápal. Hra bez pravidiel a hranice.
Víťaz berie všetko.
Ak by som mohol mať ešte jeden deň, rád by som to spočítal.
Smrť prichádza nečakane. A v tomto momente si Nick uvedomil, že to, čo mu najviac chýba je fakt, že už nikdy neuvidí Kody. Nikdy nebude schopný dokázať jej, že by mohol byť viac, ako len to, pre čo sa narodil. Že on, Nick Gautier mohol vzdorovať jeho prekliatemu osudu a stať sa mužom, akým ho ona a jeho mama chceli. Teraz už pre nich nikdy nebude môcť byť lepším.
Hra skončila.

Z kútika oka mu skĺzla slza, keď v tme tvrdo bojoval o nárok na posledné kolo.

7 komentářů:

  1. dakujem za preklad a korekciu :) skvelá kapitola

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za překlad! :-)
    D.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Mockrát děkuji za překlad a korekturu.

    OdpovědětVymazat