středa 17. září 2014

Iluze - Kapitola 19



Nick cítil, ako sa prepadá do ďalšej priepasti. A s každou sekundou, ktorá prešla, sa jeho žalúdok viac sťahoval. Napriek všetkej jeho snahe, mieril na juh, niekam na miesto Pearly Gates. (Perleťové brány je neformálny názov pre bránu do neba, podľa niektorých kresťanských denominácií. Je to inšpirované popisom Nového Jeruzalema v knihe Zjavenia. Dvanásť brán bolo dvanásť perál, každá brána je vyrobená z jedinej perly.) To si predstavoval.
Človeče, jeho mama by bola sklamaná z toho počtu omší, na ktoré ho dotiahla. Jediná vec, ktorú mal z  Nedeľného pokľakávania, boli naozaj silné svaly na nohách.

Ale potom všetkom, nežil jeden z najdokonalejších životov. A mohol obviňovať len sám seba z rozhodnutí, ktoré ho sem priviedli. Všetci svätí vedeli, že jeho matka urobila všetko preto, aby ho udržala čestným a priamym. Ako hovorí staré príslovie, existuje dôvod, prečo do neba vedie len jedno schodisko, ale do pekla celá diaľnica.

Nakoniec sa jeho voľný pád zastavil. Aspoň raz do ničoho prudko nenarazil. Bolo to vlastne jemné pristátie, čo mu po tom všetkom vôbec nevadilo. No dobre, aspoň peklo nebolo také horúce, ako mu všetci hovorili, že bude.
Zhlboka sa nadýchol, pozbieral všetku odvahu a otvoril oči, aby sa pozrel diablovi do tváre na jeho vlastnej pôde. Nick sa zamračil pri pohľade na známu tvár.
„Do psej riti, Satan, vyzeráš presne ako môj priateľ. Si príbuzný Caleba Malphasa?“
„Simi, prines tu dýku. Chystám sa ho znova bodnúť. Najlepšie bude niekde, kde sa to bude rátať.“
Simi tskla, keď sa presunula k nim, tiež pozrela dole na Nicka a očistila mu tvár materským spôsobom.
„Nechceš to skutočne urobiť, Akri-Caleb. Už tu máš dosť veľký neporiadok, ktorý treba vyčistiť. Prečo chceš k tomu všetkému pridávať ešte ďalšiu krvavú škvrnu?“
Omráčený a zmútený Nick sa poobzeral po miestnosti. Ležal na chrbte v Calebovom dome. „Ja nie som mŕtvy?“
Xevikan zavrtel hlavou a vydal zvuk najvyššieho znechutenia. „Toto je náš Malachai?“ Zamračil sa na Liviu. „Prosím, bohovia, povedzte mi niekto, že je to len nejaký vtip.“
„Nie je to vtip.“
Caleb ponúkol Nickovi ruku. „No tak, Cajun. Teraz, keď si celý, musíme ťa postaviť a na svätej pôde dokončiť rituál skôr, než budeme znova prerušení.“
„Aký rituál?“
Xevikan si zdvihol kapucňu a zakryl si tvár. „Zavrieť nás späť do našich schránok.“
Nick chytil Caleba za ruku a dovolil mu, aby ho vytiahol na nohy. „Som pozadu o jeden level. Každý tu má kód, aby sa dostal ďalej, len ja jediný tomu nerozumiem?“
Caleb si pretrel pomliaždenú čeľusť. „Nie, nebolo to, kým Ameretat neschytil tvoje telo. Vtedy mi došlo, že ak zomrieš, cudzia duša odíde z tejto reality a tvoja esencia tu, sa samozrejme, vráti do svojej lode... a tak sa to stalo.“
Simi sa usmiala. „Keď sa to stalo, Akri-Caleb vyliečil tvoje telo.“
Bolo mu zle z démona, ktorý takto hazardoval s jeho životom. „Vôbec si nemal pochyby o tom, že to bude fungovať?“
Caleb sa na neho nervózne pozrel. „Nie... vôbec žiadne.“ Hej, robotický tón z toho priam kričal.           
„Si klamár.“
Smejúc sa, Caleb nonšalantne pokrčil ramenami. „Len idiot hovorí Malachaiovi pravdu, ktorú nechce počuť.“
„Áno, ale ja by som sa mohol naučiť milovať toho idiota.“
„Jasne, že mohol.“ Caleb na neho zúžil svoje tmavé oči. „Ale teraz vážne. Si v poriadku?“
Nick naklonil hlavu na stranu a na chvíľu si vychutnával fakt, že bol nažive a späť vo svojej výške, na ktorú bol zvyknutý.
Hej, toto miesto má oveľa radšej. Dokonca mal rád svoju jazvu nad obočím, aj „roztomilé“ jamky v lícach, ktoré zbožňovala jeho mama. Aj keď sa mu trocha točila hlava, nebolo to až tak zlé. Ale jednu vec chcel určite skontrolovať. Zdvihol ruku a vykúzlil si v dlani ohnivú guľu. „Oh, áno. Chýbala si mi, zlatko.“ Zovrel ruku v päsť, čím uhasil plameň, pobozkal si ruku a usmial sa. „Kde je mama?“
„Bubba, Mark, a Menyara ju strážia v Bubbovom obchode.“
Calebové slová ho omráčili. Jeho mama ho milovala a Menyara nebola práve fanúšikom Bubba alebo Marka.
„Je v poriadku, však?“
„Nie tak celkom. Povedala Markovi, že sa mu pokúsi vyškriabať oči, keď spravil tú chybu, že sa jej snažil vysvetliť, prečo ťa nemôže vidieť uprostred počasia, ktoré volajú Tropical Storm Lacy (Tropická Búrka Lacy).
Nick sa zamračil, keď si predstavil celú tu situáciu. Každý z nich už dostal kvôli nemu výprask a on im bol vďačný za ich vernosť. Vesmír vedel, že to nemuseli robiť.
„Všetkých vás musíme dostať do Útočiska za Carsonom, aby sa na vás pozrel a ošetril vás.“
„Čo sa staráš?“ zavrčal Xevikan z útrob jeho kapucne.
Caleb sa postavil medzi nich. „Pretože sa stará.“
Livia sa zamračila a pritisla si ruku k rane na bruchu. „To nič nie je. Naozaj. Prežijem to.“ Pozrela sa na Xevikana. „Vždy sme to prežili.“
Nick k nej sklonil hlavu. „Ďakujem vám všetkým, mimochodom. Nemuseli ste pomáhať.“
Xevikan sa uškrnul. „Samozrejme, že museli. To je to, čo robíme. Krvácame pre Malachaia.“
Nick sa pozrel na Caleba, čakajúc, že mu to vysvetlí. „Myslel som si, že ušumgallu boli šialení zabijaci, ktorí by bezo mňa roztrhali svet na kusy.“
„Bez teba, áno. Sú tvoje zúrivé útočiace psy, Nick.“ Caleb sa postupne pozrel na všetkých z nich. „Potrebujú pevnú ruku na ich vodítku, inak majú škaredú tendenciu obrátiť sa proti svojim pánom. To je dôvod, prečo ich Malachai udržuje uväznených.“
„Hej, ale to nie je to, čo mi predviedli. Sú naozaj slušní... na nás všetkých. Dokonca až hrdinovia.“
Livia zdvihla obočie, keď si Xevikan zložil kapucňu a pozrel sa na neho so znepokojujúcou intenzitou.
Caleb zavrtel hlavou. „Nie, Nick, nech ťa ani nenapadne to, čo si myslím, že ťa napadlo. Ver mi, sú zvieratá, ktoré musia byť stále zavreté v klietke.“
„Opatrne, daeve.“ Povedal Zavid nízkym tónom. „Šliapeš po tenkom ľade.“
Caleb si ho nevšímal. „Nick, mám spoločnú históriu s Xevikanom. Nemôžeš mu veriť. Vôbec. Zradí ťa. To je dôvod, prečo je označený a prekliaty.“
Xevikan na tieto slová vôbec nereagoval. Bolo to, akoby nečakal nič iné.
Nick sa stretol s jeho ľadovým, hrdzavo zeleným pohľadom.
„Jednu vec ma Acheron a Kody naučili. Každý príbeh má dve strany. Aká je tvoja verzia?“
Až potom sa pozrel na Caleba. Medzi nimi prebehlo niečo divné a bolestivé.
„Ja som bol ten, kto bol zradený a dostal osud a trest horší než smrť.“ Z jeho silného prízvuku vyžarovala trpká zlosť.
Nick nevedel, aká je ich história, ale nemohol potrestať niekoho, kto za neho krvácal. Niekto, kto neváhal ich brániť. Dokonca aj Caleba, ktorý vyzeral, že ho nenávidí.
Iste Xevikan nemôže byť až tak zlý? Alebo by zostal mimo boja a nechal ich Arelim.
„Ak vás tu nechám, vy obaja mi odprisaháte, že budete chrániť mňa a všetko moje? Mám na mysli všetko, čo mi je drahé, vrátane Caleba, Zavida, Kody, Simi a zvyšok posádky?“
„Nick...“ Zavrčal varovne Caleb.
Ignorujúc ho, Xevikan podozrievavo prižmúril oči. „Ty nám chceš veriť, Malachai?“
Nick sa dotkol medailónu Svätého Nicholasa a Svätého Christophera, ktorý mu darovala jeho matka a on ho nosil na retiazke okolo krku.
„Som ochotný ísť na malú vieru.“
Livia sa usmiala. „Vedela som, že si lepší než Adarian. Vedela.“ Vrhla sa na Nicka a potom ho pobozkala.
Nick sa rýchlo vymotal z jej zovretia. „Bez urážky, nič z toho sa nestane, kým budeš takto blízko. Zatiaľ som o tom len hovoril.“ Dúfal a modlil sa, že ešte bude o tom môcť ďalej hovoriť.
„Aha, prepáč.“ Pokojne sa narovnala.
Nick obrátil svoju pozornosť na Xevikana, ktorý sa ešte nerozhodol. „A čo s tebou?“
Pozrel sa na Nickovu natiahnutú ruku, akoby ho to urazilo. Vo chvíli, keď si bol Nick istý, že ho pošle do každého otvoru, ktorý je k dispozícii, prikývol a potriasol mu rukou. „Kým ma nezradíš, Malachai, máš moju vernosť.“
Caleb zaklial a potom si zamrmlal popod fúzy. „Vedel som, že som ťa mal zabiť, keď som mal šancu. Je mi jedno, čo hovoril tvoj otec, alebo výsledky testov... si blbec.“
Nick sa otočil k svojmu podráždenému kamošovi. „No tak, Caleb. Naozaj by si im to spravil?“
Pozrel sa za Nicka a svoj pohľad zomkol s Xevikanovim.
„V momente. A v jeho prípade by som jeho puzdro utesnil na večnosť, aby ho nikto nemohol otvoriť znova.“
Xevikan povedal niečo Calebovi v jazyku, ktorý Nick nepoznal.
Caleb si odfrkol. „Modli sa, aby som ti nezobral tvoju povestnú sekeru a fatálne ju niekde nepochoval.“
Bradou kývol na Nicka. „Môžeme dokončiť rituál skôr, ako sa objaví ešte viac tvojich priateľov?“
„Iste. Čo musíme urobiť?“
Caleb sa pozrel na Simi. „Simi? Spravíš pre mňa niečo? Budeš sledovať túto posádku, kým vezmem Nicka na cintorín?“
„Samozrejme, Akri- Caleb. Možno si spravíme zmrzlinovú a barbecue party, zatiaľ, čo budete preč a budete robiť, čo musíte.“
Caleb stále vyzeral akoby mal zápchu, keď pohľadom prešiel cez Zavida na Liviu a Xevikana.
„Plačem pri predstave, že toto budem celý život ľutovať.“
A s týmito slovami zmizol s Nickom v pätách.
Simi sa na nich obrátila s úsmevom a vycerenými tesákmi. „Tak, kto je hladný?“
„Ja!“ povedala Livia nadšene.
„Môžeme mať skutočné jedlo?“
„Oh, démonka... Akri- Caleb je skoro tak veľa, ako Simi. Samozrejme, že môžeš, dieťa, a dovoľ Simi, aby vám ukázala najlepšie jedlo v New Orleans.“
Xevikan sa držal späť, zatiaľ, čo ženy vykročili. Keď Zavid vykročil za nimi, zastavil ho. „Čo je to s týmto Malachaiom?“
„Vôbec neviem. Len nedávno som sa k nemu pripojil. Ale zdá sa byť na úrovni. Slušný, dokonca.“
Ale on o tom nebol presvedčený. Neveril už viac na slušnosť. Od nikoho.
„Priatelí sa s polovičným Daeva dezertérom, Charontom, Aamonom a tebe sa to nezdá čudné?“
Zavid sa zasmial. „Počkaj, až sa stretneš s jeho Arel priateľkou, šialenou matkou a dvoma ľudskými vražednými maniakmi, ktorých volá rodina. Kamoš, na tomto Malachaiovi nie je nič normálne.“
Xevikan zvraštil tvár, ako nemohol stráviť tieto nepochopiteľné slová.
„Malachai má matku a nezjedol ju?“
„Nie, on uctieva zem, po ktorej chodí.“
To sa mu zdalo ešte podivnejšie, ako dom, v ktorom boli. Bez ďalšieho slova Zavid zamieril za ženami.
Z toho všetkého bezradnému Xavikanovi chvíľu trvalo, kým posilnil tieniace kúzlo na Malphasovom dome. Aj keď nemal tušenie, prečo používa vlastné schopnosti na ochranu niekoho, koho nenávidí.
Ale potom všetkom, boli rodina.
Alebo sa tak aspoň narodili.

* * *
Nick sa zachvel od studeného dažďa, ktorý na nich padal, zatiaľ, čo stáli uprostred temného cintorína. Takmer silou hurikánu do nich narážal ostrý vietor.
„Tak, čo je to medzi tebou a Xevikanom?“
Caleb sa zastavil, aby mohol pozrieť hore, zatiaľ, čo vytváral kruh z olejov, ktoré priniesol.
„Bol som jedným zo sudcov, ktorý mu odstránili schopnosti a krídla.“
Nickovi šla čeľusť ostro k juhu. „Čože? Prečo?“
Caleb sa vrátil k posvätnému kruhu. „Zradil svoju prísahu, bratov, rodinu. Mal byť odsúdený k smrti. To je to, za čo som bojoval.“
Človeče, to bolo drsné a Caleb nebýval takýto bezcitný len tak pre nič za nič. Nie bez dobrého dôvodu.
„Čo presne urobil?“
Calebové oči sa zmenili na démonické oranžové, ktoré žiarili v tme. „Pomohol nepriateľom prejsť cez naše múry a dovolil im spustošiť všetko, čo nám bolo drahé.“
Nickovi prišlo zle, keď si uvedomil, čo sa muselo vtedy stať.
„To bolo vtedy, keď zomrela tvoja manželka?“
„Nechcem o tom hovoriť, Gautier. Stačí, keď ti poviem, že by si mu nemal veriť. Nie len tak. A rozhodne nie pri niekom, koho chceš udržať nažive.“
Nick vedel, že by mal nechať túto tému tak, ale nemohol. Chcel pochopiť, prečo mohol niekto urobiť niečo tak strašné. „Povedal, prečo to urobil?“
Caleb vstal a v tej temnote sa na neho pozrel. „Záleží na tom? Naozaj? Z nejakého dôvodu by si vystavil svoju matku nebezpečenstvu?“
Nie. Ani mamu ani Kody.
„Pretože to je to, čo Xevikan urobil. Dovolil, aby naše nevinné rodiny, aby jeho nevinná rodina, naše deti, boli zabití, kým spali. Chladnokrvne. A ty,“ uškrnul sa pri slovách, ktoré sa menili na najodpornejšie urážky, „si ho prijal ako brata.“
„Pretože si sa o to so mnou nepodelil skôr.“
„Zmenilo by sa niečo?“
„Asi...možno...áno. Určite áno. Prečo si mi to nepovedal?“
Caleb zavrčal. „Neviem, čo je horšie. Či tvoja ľudskosť, alebo tvoja démonia stránka. Obe sú dôvodom zabiť ťa. Je naozaj tak ťažké počúvať ma raz za čas, keď sa ti snažím niečo povedať?“
Nick prevrátil oči. „Znieš ako moja matka.“
„A ty znieš ako idiot.“
To ho schladilo ako vedro ľadu. Jeden moment skoro vyletel na Caleba. Jediné, čo ho držalo od toho, aby ho zbil, bolo vedomie, že tento démon momentálne trpí.
„Netušil som to, Cay. Naozaj nie.“
Caleb odhodil oleje a zaklonil hlavu, aby mohol vypustiť ďalší hrom, ktorý ešte viac otriasol masívnymi hrobkami okolo nich. Jeho mokrá pokožka sa zmenila z ľudskej do démonej oranžovej. Jeho čierne krídla vystrelili od zúrivosti, akú Nick ešte nikdy predtým nevidel.
Caleb sa vždy kontroloval.
Vždy bol pokojný, v akejkoľvek kríze.
Ale toto...
Bola to desivá pripomienka toho, aký Caleb v skutočnosti je.
Smrtiaci.
A to bolo ešte niekoľko úderov srdca predtým, ako si Nick uvedomil. Že tento démon nie je naozaj naštvaný. Caleb plakal. Jeho utrpenie sa omotalo okolo Nicka, akoby bolo jeho vlastné.
S úmyslom utešiť svojho priateľa, Nick sa k nemu pomaly priblížil. „Je mi to ľúto, Caleb. Netušil som to.“
S prerývaným dychom sa na neho Caleb zamračil, zatiaľ, čo po nich stekal prudký dážď. „Zo všetkých ľudí, zo všetkých svetov si vybral tú jedinú bytosť, ktorú naozaj nestrpím. Ani len jeho meno nedokážem počúvať, nie to ešte vysloviť. A on je práve ten, ktorého neviem vyhnať zo svojej nočnej mory, bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím.“
„A preto to opakujem znova, je mi to veľmi ľúto. Vieš, že by som ti nikdy neublížil. Nie úmyselne.“
Caleb si unavene vzdychol a zotrel si z líc slzy, ktoré splynuli s dažďom.
„Prečo bojujeme?“
„Pretože som spravil niečo hlúpe... zase.“
„Nie, nehovorím o tom. Hovorím o tomto.“ Ukázal na rituál, ktorý začal. „Prečo sa s tým obťažujeme, Nick? Naozaj? Ameretat mal pravdu. Na konci, zničíš všetko, tak ako tak. Všetko, čo robíme, len odkladá nevyhnutné. Prečo nezastavíme naše utrpenie hneď teraz a budeme to mať za sebou? Prečo nevypustíme na všetko temné sily?“
Nick bol zdesený zo samotného návrhu. Áno, Caleb bol zranený, ale nemôže zahodiť všetko kvôli bolestivej minulosti. Nemôžeš prestať bojovať len preto, že ti tečie z nosa krv. Nezáleží na tom, ako veľmi to páli, môžeš zavrtieť hlavou, zorientovať sa a vrátiť úder.
Iste, Caleb toto chápal.
„Pretože toto je väčšie ako my, Cay. Videl som to, keď som zomrel. Nie je to o tebe, ani o mne, dokonca ani o Xevikanovi. Jedná sa o miliardy a miliardy životov. Ak nezastavím sám seba predtým, ako sa zmením na Ambroseho, nebude to len tento svet, čo skončí. Ide o všetko z toho. Všetko, čo odhaľuje. Všetko. A máš pravdu. Je ťažké sa každý deň postaviť, keď vieš, že znova budeš zrazený k zemi. Je ťažké postaviť sa tvárou tvár ľuďom, ktorý ťa nenávidia a zosmiešňujú. Je ťažké nájsť dôstojnosť vo svete, ktorý ťa nenávidí a závidí ti každý nádych. Ale vieš, prečo to robíme?“
„Pretože sme hlúpi?“
„Nie.“ Vydýchol Nick.
„Robíme to pre tie malé okamihy, kedy sa svet otvára a my nie sme viac sami. Tie chvíle, keď si uvedomíme, že hoci nie sme stredom vesmíru, pre jednu osobu znamenáme celý život. Sme to, prečo žijeme a na ničom inom nezáleží. Bez ohľadu na to, ako veľmi sme zrazení k zemi, znova sa postavíme a čelíme temnote, ktorá je v nás a my zdvihneme päsť a povieme jej, že dnes nie. Ešte ma nedostaneš. Nenechám si zobrať ten posledný kúsok mojej duše.“
Caleb zavrtel hlavou v popretí a odvrátil sa. Ale Nick mu to nedovolil. Chytil ho za ruku a zomkol s ním pohľad.
„Stále sa staráš, Caleb. Cez to všetko, čím si prešiel. Videl som to. Viem to. Si zranený. Všetci sme. Ale urobili sme všetko, aby sme dostali svoju rodinu stratených existencií z chaosu, ktorý je náš život. Ty. Ja. Kody. Menyara. Simi. Acheron. Bubba. Mark. Kyrian. Moja mama. Všetci sme krvácali, vo vnútri aj zvonka. A áno, každý z nás nakoniec zomrie, ale to nie je to, na čom záleží. Záleží na tom, ako žijeme teraz. Nebojujeme za seba. Bojujeme za tých, ktorých milujeme a za to, čo milujeme. A ak existuje nejaká šanca, ako ich zachrániť, musíme sa jej chopiť. Pretože si nezaslúžia nič menej než to absolútne najlepšie z nás a pri všetkých Bohoch všetkých vesmírov, to je to, čo plánujem dať tebe a ostatným. To absolútne najlepšie zo mňa. Vždy.“
Niekoľko sekúnd Caleb nepovedal vôbec nič, len hromy búchali okolo nich. Nakoniec sa pozrel na Nicka. „Naozaj ťa nenávidím, Gautier.“
Nick sa na neho usmial. „Hej, ja tiež.“
Caleb ho chytil za ruku a strhol ho do ohromného objatia. „Dostaneme Kody späť, Nick, prisahám.“
„Beriem ťa za slovo.“ Nick ho potľapkal po ramene a potom ustúpil. Ukázal na neporiadok, ktorý Caleb narobil. „Takže sme toto úplne zničili? Musíme začať znova?“
Caleb zavrtel hlavou. „Je to hotové. Takže teraz už je len potrebné, aby si sa postavil do stredu a prevzal zvyšok svojich síl.“
Nick zdvihol obočie. „Všetky?“
Prikývol. „A pokús sa nepohltiť svet v plameňoch. Rozhodne nedovoľ, aby mi explodovala hlava.“
„Skvelý spôsob ako vybudovať moju dôveru, braček.“
„Ja v teba verím.“
Od Caleba to znamenalo veľa. Nick sa zhlboka nadýchol a vydal sa do stredu, kde Caleb v daždi nakreslil olejmi znak Malachaia. Zdvihol päsť do vzduchu vo chvíli, keď blesk osvietil nebo nad nimi.
„Z moci Grayskull … Ja mám silu!“
Caleb zastonal. „Z moci Grayskull, odtrhnem ti hlavu, ak to nebudeš brať vážne.“
Nick spustil ruku a odfrkol si. „Ty vole, poznáš môj posraný život. Všetko beriem vážne.“ Pozrel na démona a použil svoje schopnosti na transformáciu z človeka do jeho formy Malachaia. Nick sa pozrel dole na svoju mramorovú čierno- červenú kožu. Na to si nikdy nezvykne. „Povedz mi, že ako démon vyzerám lepšie než ty.“
Caleb prevrátil oči. „Nie si môj typ, Gautier. Myslím, že si škaredší ako prasa bradavičnaté a Mark po štvordňovom zombie love v močiaroch.“
„Ah, človeče, tak to je priemer.“
Caleb ho strčil do ramena. „Daj sa do toho skôr, ako do nás udrie blesk.“
Vytriezvený Nick si odkašľal predtým, než prehovoril slová potrebné k udržaniu zvyšku ušumgallu.
„Ahira, ahira, esh’in ay. El ee, el loh door … duh … d…“
Sakra, úplne to zabudol.
„Dor ey uh.”
Naklonil hlavu ku Calebovi. „Dor ey uh. Dash ee Malachai tirre tirre el lan de um.”
Úprimne povedané, nemal potuchy, čo práve povedal, ale skôr, ako dohovoril poslednú slabiku, búrka začala ustupovať. Dážď spomalil.
„Funguje to?“ Spýtal sa Caleba.
„Funguje to.“
Rád, že na neho neútočila Livia alebo Xev, alebo ktokoľvek iný, Nick sa vrátil do svojej ľudskej podoby. „Človeče, som, tak rád, že som tento krát nemusel krvácať. Je to zázrak.“
„Vlastne...“ Caleb nadvihol Nickovo tričko, čím odhalil jazvu na hrudi, kde ho bodol Ameretat.
„Krvácal si. A som si istý, že väčšina tej krvi je ešte stále na podlahe v mojom dome.“
Nick si prstom prešiel po zložitej štruktúre jazvy, ktorá desivo pripomínala symboly Noira a Azuri.
„To nie je opičí zadok, však?“
Caleb sa zasmial. „Nie, to nie je. To je pripomienka na tvojich nepriateľov.“
„Oh, dobre, aspoň to robí moju jazvu zo srdcovej operácie coolovejšiu.“
„Keď už o tom hovoríme, ako sa cítiš?“
Nick bol chvíľu ticho, aby to zvážil. Úprimne povedané, bolo ťažké opísať slovami to, čo teraz cítil. „Silnejší. Mocnejší... ako cieľ.“
„Si všetko z toho.“
Skvelé. Presne toto chcel.
Ale nepomôže, ak sa bude sťažovať.
„Takže si myslíš, že sa ten druhý Nick dostal späť domov?“
Caleb zodvihol zvyšky svojich olejov a balil ich. „Vedel si to skôr, ako ja.“
Nick sa ho už už išiel opýtať, ako, ale skôr, ako to stihol, poznal odpoveď. Nejako.
„Áno, dostal sa.“ Zamračil sa na Caleba. „Ako to, že to viem?“
„Si Malachai,“ odpovedal, akoby to bolo jasné.
Univerzálna odpoveď na všetko neľudské v jeho existencii. Chodiaca trofej, ktorú chceli všetky nadprirodzené bytosti zabiť, poraziť, alebo zotročiť.
Až doteraz ho to desilo.
Avšak, napriek tomu, keď mu Caleb podal balík s olejmi, predtým, ako ich preniesol späť do jeho domu, Nick si uvedomil, že to nie je až tak zlé. No dobre, bolo. Je to na hovno. Bol to osud, ktorý by neprial nikomu.
Ale bol to jeho život a úprimne...
Páčilo sa mu to. Nebolo to dokonalé, ale bolo to jeho.
A aj keď je pravda, že si nemohol vybrať, ako vstúpi na tento svet, a s najväčšou pravdepodobnosťou nebude mať na výber ani v tom, ako z neho odíde, bude ovládať aspoň roky medzitým. Ako povedal jeho otec, na Ambroseho Malachaia sa nikdy nezabudne. Ale bolo len na Nickovi, ako ho budú mať na pamäti. A od tohto momentu, si chcel určovať každý jeden deň.

Najviac zo všetkého, chcel minimalizovať akýkoľvek žiaľ v budúcnosti. 

3 komentáře: