středa 24. září 2014

Šepot lží - Kapitola 3 1/2



Gabrielle bolel krk. Boleli ju ruky. Všetko ju bolelo.
Sen by nemal bolieť, že?
Bojovala s vrstvami ospalosti, snažiac sa otvoriť oči. Spánok ju premáhal, ale nejaký nepríjemný zvuk ju stále nútil, aby sa prebudila.
... kuku, kuku, kuku.
Hodiny. Koľkokrát ten vták zakukal?
Jej mozog sa prebral k životu. Zdvihla hlavu od stola. Prehltla nepríjemnú chuť v ústach, pretrela si boľavé oči a zažmurkala sústredením. Na obrazovke jej laptopu plávala rybka.
Život by mal byť tak šťastný a slobodný.

Úsmev, ktorý si dopriala, zmizol.
Počítač. Titulka. Mandy!
Natiahla sa pre myš, pohla s ňou, poklepala, vyvolala titulnú stránku. Rýchlo čítala. Vďaka Bohu.
Oni - ktokoľvek, kto dostal jej prvé varovanie o Mandy - požiadal minulú noc o ďalšiu pomoc, špecifiká zámku a niečo o Anguisovi. Nemohla pridať nič nové o zámku, ale po presviedčaní seba samej, že život Mandy stojí za hazard, prezradila trochu viac o tom, čo vedela o Durandovi, čo muselo pomôcť. Správa poslaná na titulku tesne po desiatej ráno uvádzala: „Babe je v bezpečných rukách.“
Bolo by pekné, keby to dostala o šiestej ráno, než sa definitívne zložila na počítači. Mohla by spať v posteli.
Gabrielle prižmúrila oči a zaostrila na kukučkové hodiny. Takmer štyri hodiny? Svetlo vnikalo do miestnosti cez trhliny v žalúziách. Takže bolo štyri popoludní? Pondelok. Niet divu, že ju bolel každý sval. Posledné tri dni spala len pár hodín, aj to zohnutá na stole.
Kúpeľ, nejaké jedlo a na chvíľu pôjde nazad do postele.
Najprv jedlo, lebo po kúpeli by sa k tomu už nemusela dostať. Prehrabala sa v kuchyni, zvažovala, že si dá jedlo doniesť a potom si to rozmyslela, keď našla thajské zvyšky a šišky s polevou ako dezert.
Kúpeľ bola takmer rovnako osviežujúca ako čistenie zubov. Každý deň trávila v tričkách a teplákoch, čo nazývala komfort strašiaka. Ale na spánok vkĺzla do hodvábnej košieľky a čipkovaných nohavičiek, jej malé pôžitkárstvo. Nikdy nemusieť premýšľať o svojom vzhľade bol jediný pôžitok žitia v ústraní.
Smutný smiech jej unikol nad touto sarkastickou logikou.
Gabrielle strhla prikrývku z postele, schúlila sa pod ňou a hneď upadla do hlbokého spánku.
Jej víriacimi snami prenikol nepríjemný hluk.
Snažila sa zvuk ignorovať. Telo ju prosilo, aby ho ignorovala, ale hlúpy zvuk ju nenechal na pokoji. Bude musieť zastaviť hodiny.
Ding, ding. Ticho.
Ding, ding. Ticho.
Gabriela prudko otvorila oči. To nie sú hodiny.
Zabezpečovací alarm.

***

Carlos schmatol tašku z hornej priehradky, zaradil sa do radu k východu z lietadla a smeroval k colnici na medzinárodnom letisku Hartsfield - Jackson v Atlante.
Skontroloval miestny čas na mobilnom telefóne – štyri hodiny popoludní - potom naťukal textovú správu na veliteľstvo, aby informoval riaditeľa, že dorazil a len čo sa zastaví doma, zamieri do Nashvillu.
Bolo zveličené volať rozľahlú štvorspálňovú chatu v horách na severe Georgie domov, pretože ju ani nevlastnil ani neprenajímal, ale bola všetko, čo mal. Hovoriť lži o jeho minulosti, ako napríklad, že vyrastal v Bolívii miesto vo Venezuele, nechránilo jeho identitu. V jednej dobe dokonca mal byt v Nashville, než ho pred tromi rokmi spoznal Anguisov vojak. Potom si uložil svojich pár vecí v chate, ktorá slúžila ako bezpečný dom. Jediný majetok na ktorom mu naozaj záležalo – fotografia, na ktorej bol so svojím mladším bratom, keď boli deti - bol v chate v bezpečí. Anguisov protivník jeho brata zastrelil ako pomstu za Durandovu urážku, deň pred tým, než to dieťa absolvovalo s vyznamenaním na strednej škole.
Chata slúžila ako jedno z ich mnohých bezpečných sídiel, kde ktorýkoľvek agent mohol tráviť voľný čas alebo dočasne niekoho uväzniť.
Všetko, na čo Carlos domov potreboval.
Jediné, čo mohol riskovať.
Pošúchal si tvár rukou, poškriabal si fúzy, príliš unavený aby sa obťažoval s holením, keď sa pred jedenástimi hodinami sprchoval. Ak sa čoskoro nedá ostrihať, bude si musieť začať sťahovať vlasy do copu. Zívanie ho zachytilo nepripraveného.
Počas spiatočného letu z letiska Charlesade Gaulla vo Francúzsku si ukradol trochu spánku, ale nestálo to za nič. Jeho myseľ ho odmietla nechať zabudnúť na pocit mŕtveho tela Mandy, keď ju niesol k helikoptére ... alebo príšerný obraz, ktorý sa objavil, keď ju vystrihol z obleku na snežný skúter.
Ostrý pach krvi sa zmiešal so štipľavým studeným vzduchom. Nadýchol sa nad jej vyblednutou kožou a modrými perami. Provizórny obväz bol premočený tým, čo sa zdalo byť každá kvapka krvi z jej tela.
V bruchu mu vybuchla bolestivá guľa zlyhania.
Ale ako zázrakom, ešte stále mala pulz. Lekári začali okamžite infúziu a držali ju pri živote, kým nedorazili do zabezpečeného zariadenia pri Paríži, kde ju nechal.
Prognóza Mandy bola zlá, ale nezomrela v jeho náručí.
Mala šancu.
Gotthard pošle správu o Mandy, akonáhle pristane v Nashville. Korbin a Rae práve mierili do Washingtonu D.C. a New Yorku, všetci sa vracali samostatnými letmi kvôli bezpečnosti.
Carlos pristúpil k colnému pultu a dal všetky štandardné odpovede úradníkom s ostražitými očami. Trénovali si ten podozrievavý pohľad v zrkadle?
Vitajte v Spojených štátoch. Ani sa neopovážte pomyslieť si niečo zlé o žuvačkách.
Preplietol sa medzerami medzi unavenými cestujúcimi prúdiacimi k východu ako lenivá rieka a vyšiel po schodoch k hlavnému terminálu, keď jeho mobil začal bzučať.
Keď ho otvoril, vyskočila mu jedna správa.
Volaj kanceláriu, hneď. Preklad: Súrne.
Carlos ťukol na rýchlu voľbu.
„Prešiel si colnicou?“ Povedal Joe bez pozdravu.
„Hej.“ Carlos sa pretlačil cez sklenené dvere terminálu. Fajčiari zaplavili vlhký vzduch Atlanty nikotínom, ako nasávali svoju prvú alebo poslednú cigaretu.
„Našli sme zdroj.“
Mirage.
Posledné, čo Carlos počul pred odletom domov bolo, že BAD vystopoval IP adresu počítača v Rusku, kde mal Joe rozsiahle kontakty. To by mohlo znamenať čokoľvek alebo hocikoho. Aj anglický tím BAD obkľúčil lokalizovanú polohu v Londýne, tesne predtým, než jeho lietadlo vyštartovalo. Kto z nich našiel Mirage?
Carlos spozornel. Pozrel sa na hodinky, zvažoval možnosť chytiť o tomto čase medzinárodný let.
„Skvelé. Letím na Gatwick[1]?“ Carlos rýchlo vykročil na druhú stranu letiskovej tepny, kde sa ruch cestujúcich prelieval medzi garážovým parkoviskom a terminálom. Mohol smerovať kamkoľvek na svete, pretože správa sa odrazila do hacknutého počítačového systému v Rumunsku, potom v Rusku. Ale vo chvíli, keď BAD zachytil ruskú IP adresu a získal oprávnenie sledovať odtiaľ cestu, tím agentov na mieste a v sídle BAD čakal, kedy Mirage urobí chybu.
„Nie,“ povedal Joe. „To je dôvod, prečo som ti poslal urgentnú správu. Prevažná časť našich bezprostredných zdrojov smerovala do Veľkej Británie ako východiskového bodu, pretože jazyk dátových programov, ktorý sme zachytili cez správy uvedené naším zdrojom by mohol byť odtiaľ, ale možno nás to malo len zmiasť.“ Joe hovoril že informátor buď nebol vo Veľkej Británii, alebo nebol z Veľkej Británie.
„Kde?“ Carlos týmto slovom striasol zo seba posledné zvyšky únavy, pripravený vystopovať toho bastarda.
„Georgia. Peachtree City.“
„To myslíš vážne?“ Carlos sa otočil a ponáhľal sa po rampe k parkovisku.
„Áno. To je dôvod, prečo som ťa volal. Mám tam len jedno miestne aktívum a on je na ceste na miesto.“ Joe sa odmlčal, znelo to, ako by si povzdychol.
 „Poslal som inštruktora Lee.“ Carlos strčil svoj parkovací lístok do platobného automatu a do ďalšieho strčil kreditnú kartu, snažiac sa to spracovať rýchlejšie.
 „Inštruktor? Kedy sa to stalo?“ Inštruktor bol kód pre „agenta v teréne", pretože toto nebola bezpečná linka. Lee ešte nemohol byť správne pripravený.
„Dnes. Nemáme na výber. Nikto iný nie je dosť blízko pri tebe.“
„Kde je?“ Carlos vytrhol zaplatený lístok hneď ako ho stroj vypľul a zvýšil tempo, očami hľadajúc jeho oceľovo modré BMW  750i.
„Desať minút od miesta stretnutia.“
„Pošli mu správu nech počká, bez ohľadu na to, čo –“
„Dal som mu pokyny. Dostaneš text s miestom stretnutia. On má zvyšok.“
„Budem v kontakte.“ Carlos zložil telefón a našiel auto. Práve včas hodiť tašku do kufra, sadnúť za volant a vypustiť ostrú nadávku.
Vitaj doma. Odlož akúkoľvek nádej, že deň skončí dobrou správou a vyrovnaj sa so situáciou, ktorá je asi tak plánovaná ako vlakové nešťastie.
Jediný kompenzujúci faktor?
Carlos dostal možnosť ako prvý vypočuť donášača na Duranda Anguisa. Chcel zistiť, po čom Mirage pásol. Informátori vždy niečo chceli, vždy mali postranný motív.
A on ešte nestretol žiadneho, ktorý by nebol zločinec.
Mohol by len tak z hlavy uviesť štyri krajiny, ktoré by skočili po možnosti získať tohto.
Môžu ho mať hneď, len čo Carlos dostane, čo chce.

***

Gabrielle vyskočila, hodila na seba sivé tričko s dlhým rukávom a tepláky, potom strčila nohy do topánok s prackami na suchý zips. Perfektná obuv pre rýchle úniky. Pozrela na hodiny na nočnom stolíku, ktoré jej oznámili, že spala pol hodiny.
Ako dlho už znie zabezpečovací alarm?
Stisla tlačidlo na stene, aby vypla opakovanie dvojitého zvonenia a potom bežala ku skrini, schmatla batoh ktorý obsahoval šaty, peniaze, pas a pár ďalších nevyhnutností. Vždy.
Na ceste do obývacej izby si zo zadnej časti hlavy vybrala z vlasov sponu, potom si ich stočila a strčila pod čiapku. Prehĺtať šlo ťažko. Rastúci strach jej sťahoval svaly na krku a keď došla k stolu hrozilo, že ju uškrtí. Vrhla sa na svoj laptop, pracujúc na klávesoch, zatiaľ čo si prehodila okolo krku šatku a zápasila s jej khaki trenčkotom po kolená. Dve kliknutia myšou a obrazovka bola rozdelená do šiestich obrazoviek, ktoré ukazovali miesta sledované digitálnymi videokamerami umiestnenými po celom dome.
Päť snímok neodhalilo nič neobvyklé.
Číslo šesť pokrývalo dvor vedúci až k vchodovým dverám ... kde obrí muž v zle padnúcom hnedom obleku práve stúpil na prvý schod pred jej vchodom.
Na drevených doskách zaduneli pomalé, ťažké kroky.
Gabrielle schmatla laptop, zavrela ho a strčila do tašky s popruhom na rameno v ktorej mala všetko príslušenstvo. Kam ísť? Vždy plánovala že bude včas varovaná, aby sa dostala k džípu s pohonom na štyri kolesá a prešla lesom, jedna z výhod bývania v komunite so stotridsiatimi kilometrami golfových dráh. Jej pohľad šľahol na snímok okna v zadnej časti domu, vyplnený kľudným obrazom jazera Peachtree a prístaviska lodí s uviazaným motorovým člnom. S plnou nádržou plynu.
Sama na jazere by bola ideálny cieľ.
Klop. Klop. Klop.
To nemohol byť obchodník. Nápis vedľa poštovej schránky na začiatku príjazdovej cesty jasne uvádzal zákaz vstupu, NArušiteľ  bude  zatknutý.
Klop. Klop. Klop.
Gabrielle schmatla kľúče od auta v nádeji, že by sa mohla dostať k svojmu džípu. Čo by sa už stalo, keby nebola tak vyčerpaná, takže by ju alarm prebudil rýchlejšie.
Z druhej strany dverí, sa ozval hlboký hlas, „Vymáhanie práva. Otvorte.“ To ju zmrazilo. FBI? Ak ju sledovali elektronicky, mohol byť celkom dobre zo CIA, keďže všetko smerovala cez niekoľko odrazových umiestnení na IP adresu v Londýne.
„Dom je obkľúčený.“
Srdce je spadlo k nohám.
Do pekla. Možnosti jej oslepujúcou rýchlosťou prebehli mysľou, aj keď mal iba dve.
Beh, možnosť jedna, bol nezmysel.
Gabrielle prijala možnosť dva, otočila sa a šla do haly v nádeji, že si vyblufuje cestu von.
Nahodila na tvár úsmev a otvorila dvere.
„Môžem vám nejako pomôcť? Práve som na odchode -“ Odmlčala sa a pozrela stodeväťdesiatosem centimetrov nad podlahou na tvár, ktorá mohla byť spúšťačom miliónov nočných môr. Rapavá koža, mohutná postava a tučný krk. Prešedivené vlasy.
„Nevyzeráte ako Harry Beaker,“ povedal.
„Nie som. Harry tu nie je, ale rada mu nechám odkaz.“ Väčší úsmev. Mohla mať také šťastie, že len hľadá  Harryho? Jednou rukou zovrela dvere a s druhou zárubňu, aby skryla, ako sa trasie.
„A vy ste?“
„Gabrielle Parker. Som len nájomníčka. Postarám sa, aby Harry dostal správu, ale musím ísť, lebo prídem neskoro.“Zavolá Harrymu hneď ako bude voľná, ak ho ten chlap naozaj hľadá. Harry mal takmer deväťdesiat, bývalý mariňák a tvrdý chlap. Pochybovala, že by ho hoci aj CIA mohla zastrašiť.
„Nehľadám Harryho. Hľadám vás,“ povedal.
Nabehli jej zimomriavky nad hrozbou v jeho hlase.
 „Kto ste?“Dúfala, že to neznelo ako otázka, ale bolo to najlepšie, čo dokázala urobiť s vyschnutým hrdlom a dívať sa na niekoho, kto by mohol patriť k Durandovi Anguisovi.
Siahol do vrecka saka.
Jej srdce búšilo panikou.
„DEA a zvláštny agent Curt Morton,“ povedal, na pár sekúnd obracajúc svoj odznak, než zavrel puzdro a strčil ho naspäť do vrecka saka. Ponúkol jej úsmev. Priala si, aby to neurobil.
Tie veľké zuby a krivý nos boli skoro rovnako desivé ako jeho mŕtve sivé oči.
„Ospravedlňujem sa, ak som vás šokoval, ale chcel som si byť istý, skôr ako by som povedal príliš veľa.“
„Istý v čom?“ Spýtala sa bez dychu, ako niekto, kto práve dokončil závod na osem kilometrov. Alebo bol blízko hyperventilácie.
„To vy ste ten, kto poslal elektronické správy spravodajským agentúram o Durandovi Anguisovi.“
Chytená. A odhalená. Teraz ju Durand určite nájde.

***

Keď Carlos zavrel dvere na tmavo modrom Suburban, ustúpil bokom a naznačil Leemu, aby ho nasledoval. Vozidlo bolo zaparkované priamo pri súkromnej príjazdovej ceste v Peachtree City a kryté od cesty porastom stromov. S vodičom v bezvedomí.
Jeho ruky a nohy boli zviazané plastovými sťahovacími svorkami, ktoré ho udržia, kým nebude mať Carlos čas na plný výsluch. Vodič mal na sebe DEA odznak, ale poverenia boli falošné.
Carlos si nemohol vytiahnuť z mysle zločincovo skutočné meno, ale tú tvár a karfiolové ucho už predtým videl.
Vodič bol minulý rok súčasťou zatýkania kvôli elektronike. Prenajatý sval, ktorý ponúkal obchody.
Zníženie ceny svalov je ako jesť lacné sushi.
Riziko pre vaše zdravie.
Vetvičky zapraskali. Carlos sekol pohľadom na Leeho, ktorý kvôli hluku spravil grimasu. Aj nováčikovia boli riziko, ale Joe by neposlal niekoho s mokrým za ušami[2]. A Lee mal prastaré oči v tvári mladého muža. Tvrdé oči, ale musel pochádzať z ulice a chýbali mu skúsenosti v zalesnenom teréne.
Mávnuc rukou, Carlos pustil z hlavy chybný krok a pohyboval sa dopredu, triediac svoje možnosti.
Niekto ich jasne u informátora predbehol. Kto? A bol tu vodičov partner preto, aby tu chytil informátora ... alebo aby sa s ním stretol? Nakoniec, tí dvaja museli spolupracovať. Ten chlap v aute bol pravdepodobne hliadka, chudák, takže partner by mohol byť teraz v dome.
Carlos rýchlo prebehol lesom, rovnobežne s príjazdovou cestou. Svetlo pri každom kroku bledlo čoraz rýchlejšie, hádzajúc tiene cez riedky les.
Kto ho predbehol?
Zastal na zatáčke na príjazdovej ceste, kde sa otvorený priestor - predzáhradka – rozkladal na ďalších dvadsiatich metroch.
Obrátil sa k Leemu. Bystré orieškovohnedé oči mladého chlapca horeli odhodlaním. Nie celkom na úrovni očí s Carlosom, alebo rovnakej váhy. Lee mal viac ako meter osemdesiat, vyvážený, svalnaté telo oblečené kvôli úlohe v maskovacích nohaviciach a tmavo zelenom tričku s dlhým rukávom.
Napriek tomu všetkému, ten chlapec bol na Carlosov vkus príliš upravený. Čo si Joe a jeho spoluriaditeľkaTee v týchto dňoch mysleli?
Joe dal Leemu prísny rozkaz, aby bez otázok splnil čokoľvek, čo Carlos povie. K tomu Carlos pridal jeden jednoduchý príkaz - keby to šlo zle, chcel, aby Lee ustúpil a obrátil sa na Joea.
Za žiadnych okolností sa nehrať na hrdinu.
Z otvoreného priestoru tesne za nimi prichádzali hlasy, príliš tiché aby Carlos počul o čom tí dvaja ľudia hovorili.
Rukou signalizoval Leemu, aby sa zastavil a cúvol za neho, ale zostal mimo dohľadu. Lee chytil svoju zbraň a prikývol. Carlos vytiahol vlastnú deväť milimetrovú pištoľ spoza chrbta a ticho sa posunul vpred smerom k rozprávajúcej sa dvojici.

***

„Ja n-neviem o čom hovoríte.“ Gabrielle sa snažila usmievať, ale jej hlas upadal blízko k hystérii.
Zvláštny agent Morton sa neusmieval.
„Vy ste tá, ktorá poslala informáciu o Durandovi, podpísaná ako „Mirage“. Radi by sme sa s vami porozprávali.“
„Ja som naozaj ne- “
„Slečna Parker. Práve teraz ste považovaná za spojenca Spojených štátov, ale ak nám odmietnete pomôcť, váš stav sa môže zmeniť až na považovaný za spolupáchateľa Angiusových zločinov. My sme vás samozrejme elektronicky vysledovali ako Mirage až k tomuto bodu.“ Prestal hovoriť, múdro jej dal dostatok času aby spracovala toto malé varovanie.
Spolupáchateľ? Prehltla paniku, ktorá sa chvela tesne pod povrchom jej nacvičeného pokoja. Nakoniec, patril k orgánom USA, nie k Durandovi, ale odísť s ním by neskončilo dobre.
C'est des conneries!“[3]
„Čo ste to povedala?“ Jeho husté obočie sa stiahlo v zmätku.
Päsťou stisla popruh kabelky na ramene.
„To je blbosť. Neurobila som nič zlé.“ Po rokoch skrývania svojej identity pred Anguisom, by v tom momente, keď by DEA začalo vyšetrovať,stratila svoju anonymitu. Robertove pokusy o jej život by bledli v porovnaní s tým, čo verí, že by jej urobil Durand.
„Môžeme sa porozprávať len tu?“
Pokrútil hlavou.
„Potrebujem prítomnosť právnika?" Nie že by nejakého mala, ale mohla získať čas, kým by nejakého našla.
„Nie. Chceme to udržať v tichosti tak ako vy a chrániť vašu anonymitu.“ Kto by tomu mohol odporovať?
Pozrela za neho.
 „Kde máte auto?“
„Pri vjazde na vašu príjazdovú cestu. Videl som varovanie. Myslel som, že by som mohol riskovať defekt, ak by som šiel ďalej.“
„Je dom naozaj obkľúčený agentmi alebo políciou?“
„Nie, ale mám zálohu.“ Príšerný úsmev sa objavil znova. Prečo to on ešte stále skúša?
Natiahla sa a pribuchla dvere.
„Neviem o čom to hovoríte, ale budem spolupracovať. Pôjdem za vami v mojom aute.“
Zvláštny agent Morton znova pokrútil hlavou. „Pôjdeme v mojom. Nechám vás odviezť domov.“ Ukázal rukou smerom k príjazdovej ceste, ako by cesta k autu nebolo zrejmá. Keď to urobil, pootvorilo sa mu sako a odhalilo ramenné puzdro s pištoľou.
Ak by robila príliš veľký rozruch, mohol ju proste zatknúť.
Tápala s kľúčom, po dvoch pokusoch nakoniec zamkla západku. Ako vraveli tu v Štátoch, teraz jednoducho plávaj s prúdom.
Čakal, kým pred ním zišla dolu schodmi. Každý krok od domu ju bolel. Toto bolo najlepšie miesto kde žila. Nemohla sa sem vrátiť. Harryho nájomný dom bol jednou z pôvodných usadlostí v tejto plánovanej komunite s dláždenou cestou dlhou štyristo metrov a krytou po oboch stranách stromami. Prechádzali čerstvou vrstvou lístia pokrývajúcej predzáhradku, ktorú len včera pohrabala.
Kráčajúc vedľa nej, agent DEA otvoril svoj telefón, stlačil tlačidlo a čakal.
„Prečo si myslíte, že som nejaký Mirage?“ Spýtala sa. Kde to posrala a kto ďalší mohol zachytiť jej chybu? Keď neodpovedal, pozrela sa cez rameno. Spomalil, ale urobil ešte dva kroky, až potom zastavil vedľa nej, takže zostala na mieste.
Znova stlačil tlačidlo na svojom telefóne a pretože mal zapnutý hlasitý hovor, počula zvonenie na druhom konci. Žiadna odpoveď.
Záblesk podozrenia s ktorým sa na ňu teraz otočil, zmenil jeho škaredé črty na skutočne diabolské.
Po chrbte jej prebehli zimomriavky.




[1]Gatwick – letisko v Londýne 
[2] Mokré za ušami má novorodenec :) – unás sa miesto toho používa „zelenáč“ 
[3]C'est des conneries! – (francúzsky) To je blbosť!

7 komentářů:

  1. Vďaka za preklad ďalšej skvelej kapitoly :-)

    OdpovědětVymazat
  2. dakujem za preklad a korekciu :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Perfektní ! Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat