pátek 10. října 2014

Šepot lží - Kapitola 4 1/2



Carlos zovrel volant. To bolo presne to, prečo musel najprv on prešetriť túto informátorku a zistiť, čo vie o Anguisovcoch. Ako ho mohla spoznať, keď sa to za posledných šestnásť rokov nepodarilo nikomu inému?
Až do dneška túto ženu nikdy nestretol. Spomalil džíp, stále potreboval, aby sa strčila pod palubnú dosku.
„Prečo si to myslíš?“

Uškrnula sa, ale chrapľavý hlas bol podfarbený strachom.
 „Čakala som, že Durand niekoho pošle.“
Carlos vydýchol vzduch, ktorý zadržiaval, čakajúc až mu povie ako ho spoznala. Ona len predpokladala, že bol poslaný Durandom, aby ju uniesol.
„Myslíš, že len preto, že som hispánec, tak som súčasťou Durandovej skupiny?“ Otočila sa a prižmúrila na neho oči, keď na jeho odpoveď odsekla.
„Nie si?“
„Nie. A teraz, pohla by si si dolu skôr, než ti niekto rozfofruje hlavu na kusy?“ Pridal plyn na Jeepe a opatrne šiel vpred.
Gabrielle sa snažila pochopiť čo povedal. Nie je Anguis? Potom kto bol ten chlap? Nakoniec zaregistrovala jeho posledné slová - komentár o odstrelení jej hlavy. Skrútila svoje telo do tak malej gule ako len mohla, ale nikdy nebola drobná, takže guľa bola skôr deformovaná kôpka.
Šofér mal všetky znaky, ktoré v duchu priradzovala Anguisovskému vojakovi. Od olivovej kože, cez husté čierne vlasy a riasy až na svalnaté telo.
Vyžarovalo z neho nebezpečenstvo.
Na okamih ju prepichol pohľadom. Bystré oči ju hodnotili s obavami, ktoré nepasovali k obrazu, ktorý si vytvorila o Anguisovom vojakovi.
Očakávala by zlé, korálkové oči.
Čerstvý vzduch mu pohadzoval čiernymi vlasmi, dlhými po golier okolo krku, mäkké kučery ostro kontrastovali s tvrdou čeľusťou a napätými ústami. Atraktívny smrtiacim spôsobom. Čo by s ňou mohol urobiť?
Zimomriavky jej prebehli dolu chrbticou.
Ak Durand neposlal tohoto divokého votrelca, potom s kým tento chlap pracuje? Nie je z presadzovania práva, lebo by nezastrelil agenta Mortona.
Zdvihla pohľad, keď Jeep zatočil okolo zlomeného topoľa, ktorý zasiahlo v nedávnej búrke. To znamenalo, že boli blízko ulice ... kde by na nich mohol niekto čakať?
Ako tá osoba, čo porezala agenta DEA na krku?
„Čo ak guľka zasiahne teba?“ spýtala sa Gabrielle svojho únoscu. Ak by bol ten chlap zastrelený pri jazde a nabúral s džípom, mohla by skončiť ako ľudský praclík.
„Budem v poriadku. Dosť rozprávania,“ prikázal, ale menej hrozivým tónom.
Než sa dostali k schránke, náhle stočil Jeep doľava z príjazdovej cesty. Natiahla krk, aby videla prečo.
Jeep zastavil vedľa tmavého športového vozidla zaparkovaného v lese. Naklonil sa, pozrel na niečo vo vnútri vozidla a zanadával, potom zacúval na príjazdovú cestu ... a znova zanadával. Prudko zrýchlil, tlačil džíp dopredu a pretáčal kolesá, keď zatočil na ulicu.
Ozvalo sa hlasné cinknutie, než predné sklo popraskalo ako pavúčia sieť.
Zdvihla sa.
„Zostaň do pekla dole!“ Preradil a opäť šliapol na plyn, kľučkoval s Jeepom na jednu stranu, potom na druhú.
Ďalšia strela prešla mäkkou strechou a presvišťala von.
Gabrielle sklonila hlavu a pritisla sa k sedadlu. Pritlačila ruku k stene vedľa podlahovej dosky, aby sa zaprela tak pevne, ako to len šlo. Vzduch preletel otvorenými oknami.
„Kam ideme?“ spýtala sa, jej nechty sa zaryli do sedadla.
Ignoroval ju.
Po ďalších dvoch zákrutách ubral plyn a potom šmykom zastavil. Páchnuce gumy naplnili kabínu. Prudko natočil džíp, zaradil spiatočku a cúval tak rýchlo, ako by sa vracali do budúcnosti.
Pneumatiky ďalšieho vozidla blízko nich zaškrípali oproti chodníku.
Rýchla jazda v Peachtree City nebol múdry nápad, pretože táto malá obec mala svoje ​​vlastné policajné oddelenie, ktoré strážilo cesty. Stretnúť sa s orgánmi presadzovania práva by z nej spravilo ľahký terč pre Duranda, ale byť zatknutá malo istú príťažlivosť, keď na ňu ľudia strieľali.
Ťažko rozhodnúť, čo je menšie zlo z dvoch smrteľných možností, ale pochybovala, že tento chlapík sa chystá dať jej na výber.
Ďalší výstrel cinkol na vnútornej časti čelného skla. To z jej vodiča vytiahlo zavrčanie kliatob v španielčine. Krv mu stekala po strane líca.
Pomôcť mu, či nie?
Ani nevedela, kto to je alebo pre koho pracoval. Strelil na agenta DEA takže, čo to o ňom hovorí?
Zlý chlapec, ak to vezmeme jednoduchým spôsobom.
Napriek tomu naozaj tvrdo pracuje na tom, aby ju udržal pri živote a mimo niekoho rúk. Možno Anguisových vojakov.
Gabrielle siahla pod sedadlo pre handru, ktorú schovávala pre prípad potreby na čistenie čelného skla a podala mu ju.
„Na.“
Šibol pohľadom raz, druhý krát, potom schmatol handru a utrel si krv, ktorá mu stekala do očí. Hodil látku pod prístrojovú dosku a strhol vozidlo prudko doľava.
Sotva sa udržala. Čo sa zdalo ako večnosť, trvalo pravdepodobne len desať minút, keď konečne spomalil a povedal: „Myslím, že sme ich striasli.“
„Môžem vstať?“
„Nie.“
Znepriateliť si toho chlapa nebol skvelý nápad, ale musela nájsť nejaké vzájomné spojenie kvôli akejkoľvek nádeji, že ho prichytí, keď poľaví v strážení, aby mohla utiecť. Nemohla mu dať najavo, aká bola vydesená.
Oblizla si pery a skúsila to znova.
„Kam ideš?“
„Nie tam, kam som pôvodne plánoval.“
Čo tak priama odpoveď ? Gabrielle roztvorila svoje päste a pár krát sa nadýchla.
Teraz bol čas na trpezlivosť, nie rýpať do neho, ale bola nervózna z vyčerpania a triasla sa z rýchleho uvoľnenia adrenalínu.
Mlčala, zatiaľ čo dvakrát ostro zabočil, potom zaparkoval. Nechal bežať motor a vypol diaľkové svetlá. „Na minútu sa môžeš zdvihnúť.“
Už bolo na čase. Prehla chrbát a snažila sa vytlačiť kolenami.
„Tu.“ Natiahol sa, vzal ju pod pazuchami a zdvihol ju z medzery. To, že to urobil tak ľahko jej prezradilo, aký bol ten chlap silný, pretože nebola ľahká váha.
Akonáhle získala rovnováhu, pustil ju, otvoril telefón a písal niekomu správu. Zamračil sa.
„Čo sa deje?“ pulz jej búšil v ušiach.
„Žiadny signál.“
Zhlboka dýchala snažiac sa upokojiť a rozhliadla sa okolo. Prvé označenie ulice, ktoré rozoznala znamenalo, že sa nachádzajú na južnom konci mesta, len kúsok od Peachtree Parkway.
„Toto je jedna z dvoch oblastí, kde vždy strácam hovory. Myslím, že sme na mieste medzi mobilnými vysielačmi.“ V diaľke zakvílili sirény.
Žalúdok jej zavrčal.
Jeho výraz prekvapenia by bol za iných okolností smiešny.
„Hladná?“
„Nie.“ Počas dvoch dní mala jedno jedlo, ale pomyslenie na jedenie ju hneď nutkalo na zvracanie. Oprela sa lakťom o rám dverí a podoprela si boľavú hlavu rukami.
„S kým pracuješ?“ zovrel volant jednou rukou, klopkajúc prstom a pozrel do diaľky, ako by premýšľal.
„Neviem o čom to hovoríš.“
Nerob zo mňa blbca,“ varoval ju.
Spor prelomil posledné zvyšky jej trpezlivosti.
Do čerta s následkami. Zdvihla hlavu a otočila sa k nemu.
„Dobre, neviem o tebe nič iné ako to, že si zabil agenta DEA, takže tiež nie som v stave, aby si robil blbca zo mňa.“
„Nechcel som ho zabiť,“ zamrmlal, potom stíchol a strelil po nej nedôverčivým pohľadom.
„Myslela si si, že ten chlap na ktorého som strieľal bol z DEA?“
Jej žalúdok sa prevrátil nad nedôverou v jeho hlase.
„Mal identifikačnú kartu. On je ... bol zvláštny agent Curt Morton.“
„Do riti.“
Naozaj sa jej nepáčilo ako to znelo.
„Nerozumiem.“
„Curt Morton bol dva týždne nezvestný, čo znamená, že ak mal Baby Face jeho identifikačnú kartu, potom je Curt s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvy.“
Prešla si rukami po hlave, snažiac sa dať si to všetko dohromady.
„Kto je Baby Face?“
„Ten muž s ktorým si odchádzala bol Baby Face Jones.“
„Kto to je ... čo robí?“ Mala zlý pocit, že odpoveď sa jej nebude páčiť.
„Je to ... najatý človek, ktorý robí donášku.“
„Ako únosy?“
„Takže ty si s ním nešla dobrovoľne?“
Pokrútila hlavou.
„Nie. Myslela som si, že je z DEA a vyhrážal sa mi, ak by som s ním nešla. Takže je to únosca?“ Sacré bleu, Sacré bleu[1] ... vošla do pasce.
„Únosy sú časťou jeho práce. Jeho skutočná odbornosť sú elektronické trestné činy, plus mučí spravodajských agentov kvôli obchodným informáciám, keď sa nejakého zmocní.“
Pred očami sa jej vznášali škvrny.
„Kto si?“ spýtala sa napätým hlasom. „Si z DEA?“
„Carlos. Nie som z DEA. Kto si ty?“
„Gabrielle ... Parker.“
„Dobre.“ Ten skeptický úškrn sa znovu objavil v jeho hlase.
„Musíme sa pohnúť. Potrebujem vysielač.“
„Ten športiak na mojej príjazdovej ceste bol tvoj?“ premýšľala nahlas. Zdalo sa, že každý sa v jej prenajatom dome objavil pešo.
„Nie.“ poobzeral sa okolo seba, zatiaľ čo naštartoval Jeep a zapol reflektory.
„Švihni dolu.“
„Kto poslal Baby Facea?“
„Neviem a nestarám sa pokiaľ zistím, kde je môj partner.“
„Pracujete ty a tvoj partner pre –“
„- nikoho, koho by si poznala.“
To nebolo povzbudivé.
„Čo odo mňa chcete?“
Znovu ju ignoroval.
„Vráť sa dole.“
Ísť na políciu by pre ňu vyrobilo všetky druhy problémov, ale začínala to znovu prehodnocovať, ak jej ďalšia najlepšia voľba bola umieranie alebo mučenie.
To tiež zahŕňalo úvahy, čo plánoval pre ňu tento Carlos. Na ktorej strane voči vymáhaniu práva stál?
„Mohli by sme zaklopať na dvere a požiadať obyvateľov, aby zavolali políciu,“ navrhla. To nebol zlý nápad, pretože by jej poskytol šancu utiecť tomuto chlapíkovi.
„Žiadna polícia.“ obrátil k nej Carlos zamračenú tvár.
Ak sa odtiaľto dostaneme živí a nájdeme tú prekliatu vežu, môžem kontaktovať svojich ľudí.“
Žiadna polícia. Moji ľudia. Do pekla, to určite neznelo ako niekto spojený s vymáhaním práva.
Stlačila svoje telo späť do kôpky medzi sedadlom a podlahou, mokrá, uzimená a vydesená.
Najviac vydesená.
Udržiaval miernu rýchlosť, šoféroval, ako by bol ukážkový občan na míle ďaleko. Otočila zápästím, aby videla, koľko je hodín a zaťala zuby zastavujúc drkotanie.
Využila jeho mlčanie aby si premyslela, kde nájde verejnú dopravu a kadiaľ smerovať k novému úkrytu, akonáhle sa od neho oslobodí. Získať prístup k fondom bude trvať nejakú dobu, ale stále mala peniaze schované na niekoľkých odľahlých miestach.
Plánovanie o prežití prerušilo premýšľanie o tom, ako blízko bola k polapeniu Baby Faceom alebo zvedavosť, čo s ňou Carlos zamýšľa urobiť.
Keď si uvoľnil ruku, Carlos vyťukal číslo na svojom telefóne. Muselo to prejsť, pretože začal hovoriť.
„Lee sa ohlásil?“ spýtal sa bez pozdravu. Pauza. Nadávka.
„Pošli vyčistiť miesto. Mám zdroj, ale som v dopravnej zápche. Potrebujem –“ Odtiahol malý mobilný telefón od hlavy, pozrel naň a zdvihol ho do výšky, ako by s ním chcel buchnúť o prístrojovú dosku.
Ale neurobil to a palcom ho zavrel.
Znovu stratil signál?
Gabrielle zo svojej pozície už nevidela pouličné svetlá. Len tmu.
„Nie sme v dopravnej zápche. Sme mimo mesto.“
„Hej.“
„Vstávam, ak nás nikto neprenasleduje.“
Natiahol sa a tento krát použil jednu ruku aby ju vybral z medzery. Jeho stisk bol pevný, ale zaobchádzal s ňou ... jemne. Bola by sa odtiahla, keď sa zvalila na sedadlo, ale on ju okamžite pustil, jeho veľké ruky sa vrátili naspäť k šoférovaniu.
Jemné ruky ... schopné zabíjať.
Carlos jej neublížil. Zatiaľ. Bol menej nebezpečný ako Baby Face? Zachvela sa, šťastná že nešla s tým monštrom.
Bolo to príliš tesné.
Natiahla si chrbtové svaly a pošúchala studené ruky. Jej oblečenie dosiahlo ten vlhký, fuj stav.
„Čo teraz?“ Gabrielle otočila hlavu a hľadala orientačné body. Boli na ceste päťdesiat štyri, južne od diaľnice šestnásť. Široké, otvorené pastviny a zvlnená krajina posiata jednotlivo stojacimi domami.
„Len čo sa dostanem k ďalšej veži, dostanem nás odtiaľto,“ povedal jej Carlos. Znelo to podráždene a unavene.
Nemalo ju to zaujímať. Možno bol unavený, pretože dnes už uniesol viac žien. Ale stál medzi ňou a smrťou, takže mu pomôže ako bude vedieť, kým sa neukáže, že je hrozbou.
Dôvera bola jednoduchá, keď bola pred Anguisom skrytá za počítačom. Klávesnica bola jej mečom a anonymita jej štítom. Ale prežitie teraz závisí na prejavení jej sily, napriek tomu, že sa vo vnútri triasla.
Utiecť tomuto chlapíkovi vyžadovalo viac skúseností ako mala.
Znalosti zvyšovali istotu. Bez ohľadu na to, koľko jednoslovných, dráždivých odpovedí jej dal, musela ho nechať hovoriť a dúfať, že nakoniec začne komunikovať.
„Stále žiadny signál?“
Pokrútil hlavou bez toho, aby na ňu pozrel.
„Príjem je južne od mesta ešte viac prerušovaný.“ Ľutovala, že mu prezradila túto informáciu, keď sa jeho čeľusť pretiahla frustráciou.
„Môžem skontrolovať príjem svojho ​​telefónu,“ ponúkla sa siahajúc tam, kde ho mala zavesený na opasku svojich nohavíc.
„Je vodotesný?“
„Nie, ale -“ keďže bol tmavý, stisla tlačidlo napájania. Nič sa nestalo.
„Je po ňom. Tvoj je vodotesný?“
Carlos na ňu pozrel pohľadom, ktorý spochybňoval úroveň jej IQ.
„Ó.“ hodila svoj ​​telefón dozadu a vzdychla. Vďaka bohu, že jej laptop nebol premočený. Desať rokov fungovala sólo. Žiadna pomoc, žiadni skutoční priatelia, pretože sa každé dva roky sťahovala, aby ju bolo ťažšie vypátrať. S vzácnymi výnimkami jej zriedkavých návštev rodiny, strávila s týmto chlapíkom dnes večer viac času, než s kýmkoľvek iným už roky.
Ak by Carlos neprišiel, bola by preč a nikto by to nevedel. Bojovala proti myšlienke veriť tomuto cudzincovi, ale musela priznať, že práve teraz nemala veľmi na výber. Aspoň dovtedy, kým od nej niečo nezíska, aj keď by to nenazývala dôverou.
To však neznamenalo, že sa ho bude držať ak by mala šancu utiecť, ale nič sa nestane ak bude zatiaľ hrať spolu s ním. Jej žalúdok zavrčal dosť nahlas, aby ho bolo počuť aj napriek burácajúcemu vetru.
Pošúchala si pulzujúcu hlavu, potom siahla medzi sedadlá pre svoj batoh, ktorý bol teraz vzadu na podlahe.
Jeho ruka vystrelila, aby ju zastavil. „Čo to robíš?“
„Vyberám niečo na bolesť mojej hlavy,“ odsekla, než mohla kontrolovať svoj tón. To nie je dobrý nápad, kričať na muža s pištoľou. Gabrielle si povzdychla. „Tá streľba mi spôsobila bolesť hlavy.“ Kútiky očí sa mu zúžili akoby v otázke, potom jeho tvár stvrdla, ale pustil ju a stlačil tlačidlo na svojom telefóne. Sledoval každý pohyb, ktorý spravila. Len čo sa jej ruka vrátila s malou cestovnou tubou aspirínu, usadil sa späť do svojho sedadla a zohol zápästia, pevne kontrolujúc riadenie volantu.
Zdvihla tubu a odskrutkovala viečko.
Zrazu vystrčil hlavu z okna, díval sa cez rameno a potom sa prudko vtiahol naspäť. Strnula.
Začula blížiace sa whomp, whomp, whomp.
Vystrčila hlavu von. Vietor jej šibal vlasmi okolo tváre. Odsunula si hrsť vlasov z očí, práve včas aby uvidela svetlá vrtuľníka letiaceho na nich.
„Strč sa dnu!“ Carlos vopchal telefón do vrecka džínsov a spomalil.
Pripútaj sa!“ Pustila aspirín, strhla pás cez hruď a dvakrát pichla, než zapla pracku. V okamihu, keď to spravila, plieskavé zvuky zasiahli zadnú časť džípu.
Výstrely.
Schmatol ju okolo ramien, keď zahol s Jeepom ostro doľava smerom k pastvine. Keď si ju pritiahol k sebe, rukou jej objal tvár chrániac ju, než Jeep narazil do drevenej brány stojacej im v ceste. Rozbité drevo udrelo do čelného skla a úlomky zasiahli jej ruky, ale necítila zranenia. Akonáhle boli za plotom, pustil ju a snažil sa riadiť cez hrboľaté pole.
Z ničoho nič sa objavil vrtuľník, vznášajúci sa tesne nad zemou pätnásť metrov od nich, blokujúc im cestu do hustého lesa. Vietor šľahajúci z rotorov otriasol džípom.
Spustila sa streľba, bum, bum, bum. Guľky zasiahli kapotu.
Carlos otočil džíp doprava, zdvihol sa na dve kolesá, potom tresol naspäť dole. Šliapol na plyn, ale vrtuľník nad nimi zareval a spustil sa zase dole k zemi medzi nimi a voľnou cestou do lesa.
Mesačné svetlo odhalilo troch mužov vytŕčajúcich z oboch strán vrtuľníka, vrátane pilota. Nakláňali sa ponad spomaľujúce sa rotory a každý z nich držal vážne vyzerajúce zbrane. Guľomety?
Zaznela streľba. Jedna guľka prerazila na Gabriellinej strane džípu, ale minula ju.
Kričala by, ak by mohla dýchať. Šli na smrť.
„Zohni sa!“ Carlos otočil Jeep o stoosemdesiat stupňov a zatiaľ čo sa otáčal, vytiahol svoju pištoľ.
Ihneď poslúchla, priala si aby mohla zmiznúť. S hlavou vo svojom lone, pootočenou na stranu, videla za polovičné dvere, ktoré neposkytovali žiadnu ochranu.
Jeden zo strelcov spadol.
Jeep ostro zabočil doľava, potom brázdil vpred, plnou rýchlosťou do lesa, ako keby Carlos našiel cestu.
Povyskočila. Žiadna cesta.
Našťastie staršie borovice a duby s hrubými kmeňmi boli aspoň roztrúsené ďalej od seba, ako bola šírka Jeepu. Jej srdce bilo s nádejou, že ujdú tejto bande. Potom, ak dá Boh, sa dostane aj od Carlosa. Možno mal pravdu s tým DEA chlapom Baby Faceom, alebo jej mohol klamať.
Všetci jej mohli klamať.
Otočila sa, očami hľadajúc kohokoľvek, kto ich prenasledoval.
„Do riti!“ Carlos šmykom zastavil Jeep a udrel do volantu.
Teraz nebolo treba žiadny preklad, aby ju upozornil, že veci sa práve hrozne pokazili. Pozrela sa do rokliny pred nimi, zaplavenej svetlometmi a súhlasila s jeho hodnotením.
Zaradil spiatočku a začal divoko cúvať. Alebo, bolo by to divoké, ak by riadila ona, ale zdalo sa, že on len kontrolovane cúva lesom rýchlosťou deväťdesiat kilometrov za hodinu, ako keby jazdil vpred deväťdesiatkou po diaľnici.
Dupol na brzdu a zatočil ostro doprava pozdĺž rokliny, lámajúc stromčeky s prenikavým praskaním.
Hlasný výbuch zahrmel tesne predtým, než sa pred nimi vzdul všetko zatieňujúci dym so žiadnou šancou vyhnúť sa mu. Jeep vybehol na peň, čo nadhodilo oboch spolujazdcov.
Jej telo sa naklonilo ku dverám vodiča.
Stisla zuby proti výkriku stúpajúcemu jej z hrude a drapla po niečom, aby sa ukotvila.
Carlos pustil volant a hodil sa celou svojou váhou k nej. Chytil ju a stočil jej telo na svoje.
Žiariace svetlá mu osvietili tvár.
„Mám ťa.“
V ten jeden prchavý okamih ďakovala tomu anjelovi, ktorý jej ho poslal. Nevedela kto to je alebo pre koho pracoval, ale tento muž sa jej snaží zachrániť život svojím životom.
Držal ju pevne, stále ju chrániac ako sa ich Jeep rútil mimo kontroly.
Jeep narazil do stromu na ľavej strane až jej sklapli zuby, potom sa opačne odrazil doprava, hádzalo jej telom sem a tam, ale on ju nikdy nepustil. Kabína zasiahla ďalší strom a zvalila ho na bok, všade rozprskujúc rozbité sklo.
Jeho ruky a telo ju pokrývali, chránili ju pred poranením.
Keď sa prestali hýbať zovrela ho a snažila sa dýchať.
Jeho hruď sa zdvihla pár hlbokými nádychmi, potom sa ukľudnil do kontrolovaného rytmu, ktorý mu závidela. Pustil ju a snažil sa pohnúť motorom vpred, potom v opačnom smere. Boli prilepení na vrchole čohosi a nemali dostatok trakcie aby sa vyslobodili. Vypol motor a otočil sa k nej, preletel po nej pohľadom.
„Si v poriadku?“ Obava v jeho hlase mohla byť len jej predstavivosť, ale teraz ju potrebovala.
„Myslím, že áno.“ Stále ho zvierala.
Natiahol sa cez jej náruč aby uchopil trojuholníkovú sklenenú črepinu uviaznutú v jeho predlaktí a zavrčal. Vo chvíli, keď vytiahol sklo mu z ruky vytryskla krv. Odhodil ho stranou a pokojne si odopol svoj ​​bezpečnostný pás, potom jej roztvoril prsty, aby jej mohol uvoľniť pracku.
Pár krát sa zhlboka nadýchla aby sa upokojila, ale zvážiac všetky okolnosti, nepočínala si zle.
Vzchopila sa, bola pripravená čeliť čomukoľvek, čo nasledovalo.
Aspoň bola, kým jej Carlos neodhrnul vlasy z očí s nehou, ktorá hrozila rozpútať hystériu víriacu jej v hrudi.
Jej tvár ju musela prezradiť.
Naklonil sa a pobozkal ju na čelo.
„Neprepadaj panike. Si v poriadku?“ Bozk ju utešoval skoro rovnako ako keby videla vojenský útok na ich záchranu.
Oui“ bolo všetko, na čo jej napätá myseľ dokázala prísť. Musela sa spamätať. Teraz!
„Poďme.“
„Stále to hovoríš, ako keby o nič nešlo a stále sa to len zhoršuje.“ pokrčila nos nad štipľavým zápachom uvoľňujúcim sa z krytu, ktorý prerazili.
„Nerob žiadne náhle pohyby.“ zdvihol mobilný telefón, počúval, vzdychol si a strčil ho do vrecka nohavíc. Nemala tušenie odkiaľ sa zjavila jeho zbraň, ale keď vystúpil z auta, opäť mal v ruke smrteľne vyzerajúcu zbraň.
Nikdy neprichádzala do styku so zbraňami a nemohla si zvyknúť vidieť ich tak veľa.
Stále sa obzerajúc okolo džípu natiahol ruku, aby jej pomohol vystúpiť na jeho strane. Jej bola nabúraná. Vypol diaľkové svetlá.
„Máme ešte šancu?“ spýtala sa šeptom.
„Práve teraz nie,“ odpovedal Carlos rovnako ticho.
Dvaja muži vstúpili do stĺpu mesačného svetla šíriaceho sa v okruhu pätnásť metrov. Jeden niesol pušku a ukázal na ňu a Carlosa. Ten druhý držal na ramene niečo, čo bol asi granátomet - podľa toho, čo videla vo filme. Teraz, keď o tom premýšľala, to bolo asi to, čo vypustilo dymovú bombu.
„Nasleduj ma, kým nedostaneme šancu uniknúť,“ zašepkal Carlos.
„Si len nejaká kočka s ktorou chodím. Jasné?“
Práve keď Gabrielle bola pripravená priznať porážku, sebadôvera v tých slovách prebudila ďalší nával viery v tohoto muža. Prikývla, pripravená bojovať tak dlho, ako len bude môcť.




[1]Sacré bleu – francúzsky výraz prekvapenia, podráždenia, alebo zdesenia

5 komentářů:

  1. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  2. Vďaka za pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat