středa 8. července 2015

Instinkt - Kapitola 5



Nick použil svoje schopnosti, aby zamaskoval svoju prítomnosť pred políciou, ktorá obsadila malé parkovisko vedľa jeho bytu. Otrasený a bledý, Bubba sedel pod veľkým čiernym dáždnikom na mokrej verande, kade Nick len pred krátkou chvíľou šprintoval do školy. Držal zakrvavenú Georgia Tech bejzbalovú čiapku, o ktorej Nick vedel, že patrila Markovi, zatiaľ, čo hovoril s políciou a odpovedal na ich otázky.

S kŕčmi v bruchu, Nick počúval podrobnosti o tom, čo sa stalo.
„Nemôžem tomu uveriť.“ Stláčal Bubba čiernu čiapku v pästi, keď sa rozhliadol po parkovisku.
„Môžem už ísť?“ Spýtal sa policajta, ktorý ho vypočúval. „Mark neznáša nemocnice a nechcem, aby bol sám, keď sa v jednej z nich prebudí. Viac než to, nechcem, aby sa Nick dozvedel o jeho mame od niekoho cudzieho. Ten chlapec nepotrebuje žiadne ďalšie zranenie. Je to tá posledná vec, ktorú chlapec potrebuje počuť, keď je sám. Je to len chlapec. Nechcem, aby si myslel, že je na svete sám, keď nie je. Potrebuje niekoho, kto teraz bude stáť po jeho boku a pomôže mu nájsť nejaký zmysel v tomto všetkom.“
Policajt prikývol. „Máme všetko, čo sme potrebovali. Môžete ísť.“
Keď Bubba zamieril k svojmu SUV, dôstojník Davis ho zastavil. „Burdette, nechajte nás robiť si svoju prácu. Nie je potrebné, aby ste sa do toho zapojili. Nájdeme ju.“
Bubbové oči stmavli od zúrivosti. „To vám radím. V opačnom prípade to už nebude správa o prepadnutí a nezvestnej osobe. Bude to vyšetrovanie vraždy, a môžem vás uistiť, že telo sa nikdy nenájde.“
„Chlapče, lepšie si premyslite, ako hovoríte o presadzovaní práva.“
Zlovestný úsmev skrivil Bubbove pery. „Hej. Viem. Rovnaké presadzovanie práva, ako to, ktoré nikdy nechytilo tých, ktorí zabili moju ženu a syna. A to sa nesmie stať aj Nickovi. On si to nezaslúži. Nie, pokiaľ som tu ja, aby som to zastavil. Takže radšej nájdite toho, čo to urobil skôr, než ho nájdem ja. Pretože, a to vám sľubujem, pretože, ak ich dostanem do rúk, už im nič nepomôže. Teraz, ak vám to nevadí, idem skontrolovať mojich priateľov a dať im vedieť, že som tu pre nich.“
Zdesený tým, čo videl a počul, Nick ani nedýchal, keď sledoval, ako Bubba nasadá do svojho SUV a odchádza.
Niekto uniesol jeho mamu? To naozaj?
„Je mi to ľúto, Nick.“
Nevediac, ako sa s tým všetkým vyrovnať, Nick sotva registroval Kodyne srdečné slová. Jeho myseľ vírila príliš rýchlo. Na rozdiel od polície a Bubba, on vedel, že nemajú dočinenia s ľudskými páchateľmi. Človek by sa nikdy nedostal cez Marka. Jeho priateľ bol na to až príliš dobre vyškolený a kvalifikovaný.
Nie. Páchlo to niečím nadprirodzeným.
To bol dôvod, prečo bol Caleb chorý?
Prečo bolo počasie také zle?
Prečo po ňom šiel ten šialený démon v sanitke a prečo zaútočili vraždiace komáre?
Malo to všetko byť len rozptýlenie?
Držať Nicka mimo domu, tak že jeho nepriatelia mohli vniknúť do ich chráneného bytu a uniesť jeho mamu?
Odvážili by sa, keby vedeli, že raz, keď ju zachraňoval z ich rúk, roztrhal ich na kusy?
Zahrávať sa s Malachaiom bola temná, nebezpečná záležitosť pre každého, kto sa o to pokúsil. Obzvlášť, keď Nick nemal plnú kontrolu nad touto svojou časťou. Práve naopak, skôr ho práve teraz riadil Malachai, ktorý na neho pôsobil ako steroidy s komplexom Godzilla.
Kedykoľvek sa tomu poddal, vždy tam bola možnosť, že sa už nebude môcť vrátiť k ľudskosti a už taký zostane. Že už nikdy nebude človekom.
Zatiaľ, čo Noir si mohol myslieť, že ho môže ovládať, on nebude hrať túto hru. Ak tento staroveký Boh nemal pod kontrolou jeho otca v čase, keď mal Boh viac síl, bola šanca, že už vôbec nebude teraz schopný zotročiť beštiu Ambrosa, ako bol Noir každým stáročím slabší.
Ale na ničom z toho práve teraz nezáležalo.
Záležalo len na jeho mame.
Nick sa strhol, keď ho premohol panický strach. Ako sa to mohlo stať? Zámerne držali jeho domov tienený. Nikto nemal byť schopný nájsť jeho mamu. Nikto nevedel, že bol Malachaiom. Dokonca ani to, kde žil.
To nie je pravda.
Jedna veľmi zlá malá beštia sa v súčasnosti zdržiavala v jeho dome. Xev presne vedel, kto a čo je Nick zač. Ako dôležitá je pre neho jeho mama.
V hrdle sa mu vytvorili kamene, keď si spomenul na Calebove varovanie ohľadne záchrany Xeva. Bol jeho jediný „nepriateľ“, ktorý o Nickovi všetko vedel, kde žil a dýchal. Ako ho „zmrzačiť“. Už raz Xev zradil kvôli Noirovi svoju dobrú stránku. Údajne priviedol nepriateľov rovno k jeho rodine, ktorá bola následne porazená Noirovou armádou. To bol dôvod, prečo Caleb nedovolil Xevovi žiť v jeho dome, aj keď boli bratia. Prečo bol Nick nútený ubytovať Šarru-Dara – generála Malachaiovej krvi – u seba doma. Caleb by nemohol mať Xeva vo svojej blízkosti bez toho, že by ho zlomyseľne nenapádal.
Ak to Xev mohol urobiť Calebovi...
Xev ma zradil. Presne tak, ako povedal Caleb, že to urobí.
Žiaden dobrý skutok nezostane nepotrestaný. Bolo to niečo, čo mu jeho šéf Kyrian aj Acheron neustále opakovali.
Kody si zahryzla do pery. „Nick? Na čo myslíš? Čo znamená tento tvoj výraz?“
Zúrivý Nick ignoroval Kody a teleportoval sa do svojej izby.
So svojou zatemnenou víziou Malachaiovskej krvilačnosti, Nick našiel Xeva presne tam, kde ho nechal, keď odchádzal do školy. Spal v jeho posteli, akoby bolo všetko na svete v poriadku. Akoby sa nestalo nič zlé.
To len pridalo na jeho hneve. Ako sa opovažuje staroveká bytosť ležať tu, akoby svet nebol v chaose! Akoby jeho matka nebola unesená Bohviekým alebo čím. Už mohla byť mŕtva.
Mučená...
S chuťou po krvi a pomste najhoršieho spôsobu, Nick zavrčal a strhol z neho deku. Xev sa prebudil s rovnakým množstvom vzdornej zúrivosti. Meniac sa a obrátiac sa do podrepu, zasyčal ako mačka a odhalil rad ostrých zubov. Jeho modré oči sa usporiadali do kosoštvorcov, ruka mu vyletela k Nickovi, len aby si uvedomil, kto je jeho útočník. Pretože bol zotročený Malachaiom, nemohol mu fyzicky ublížiť. Takže, oči a zuby sa mu vrátili do normálu, zatiaľ, čo sa zhrbil pred Nickom, aby ho mohol udrieť. To bolo to, čo by s ním urobil Nickov otec za urážku.
Ale keď Nick uvidel hlboké, strašné jazvy, ktoré poznačili každý centimeter Xevovho dlhého tela, a to hlavne dve na chrbte, ktoré označovali miesto, kde mu boli brutálne odtrhnuté krídla ako trest za jeho zločiny, upokojil sa.
Aj keď Nick nepochyboval, že je Xev divoký, smrtiaci tvor schopný bezohľadného násilia a zrady, už si nemyslel, že je zodpovedný za únos jeho matky. Určite by sa nevrátil k spánku po jej únose. To by bolo pre každý druh hlúpe.
A Xev bol všeličo, len nie hlúpy.
Keby vzal jeho matku, utekal by do najvyšších kopcov, ktoré by našiel, zo strachu, čo by s ním Nick urobil, len čo by sa o tom dozvedel.
Kody to spracovávala len chvíľu, keď vošla do miestnosti za Nickom a uvidela Xeva schúleného nahého v posteli. Vypískla, rýchlo sa otočila a uskočila späť do chodby. „Prepáč, Xev.“
Xev sa ešte stále nemohol pohnúť ani hovoriť, len pozeral na Nicka s brutálnou intenzitou, s ktorou čakal, kedy na ňom Nick rozpúta svoj najhorší hnev. A práve to odohnalo z Nicka posledný hnev Malchaia.
Potom, čo bol nesprávne posúdený väčšinou, naozaj nebol veľký proti ostatným. Nick mu podal späť prikrývku.
„Vari si nepočul tú búrku?“
Xev sa prikryl. „Čože, búrka?“ Poškriabal sa na uchu, prešiel si rukou cez krikľavo jasne červené a žlté vlasy, ktoré boli jeho prekliatie a snažil sa ich uhladiť.
„Bolo krupobitie, hromy... krvavý dážď.“ Povedala Kody, keď sa vrátila do miestnosti. Podozrievavo sa pozrela na Nicka. „Si v pohode?“
Nie tak celkom, ale Nick prikývol, pretože už nebol na pokraji uškrtenia Xeva, alebo premene do svojej podoby Malachaia.
„Moja matka bola unesená z parkoviska.“ Zamračil sa na Xeva. „Nič si nepočul?“
Xev si prešiel rukou po dávnych slovách nesúcich jeho prekliatie osudu, ktoré mal vyrezané do mäsa na trupe. „Myslíš, že som to urobil?“
„Ja neviem, čo si mám myslieť. Úprimne povedané, som príliš nasratý na to, aby som práve teraz skutočne rozmýšľal. Len chcem z niekoho vytrieskať odpovede. A keďže už si tu, a si vyšší, väčší a horší, je z teba dobrý cieľ, kamoš.“
Kody mu položila ruku na rameno aby ho upokojila. „To hovorí Malachai.“
„Viem. Ale to nič nemení na skutočnosti, že chcem nakopať toho, kto to urobil. A ak sa mi to nepodarí... tak kohokoľvek, kto bude nablízku.“
Nickov pohľad sa zomkol s Xevom.
„Len mi to príde zvláštne, že nikto nevedel, kde sa moja mama nachádza, kým si sa sem nenasťahoval. A teraz...“
„Prisahám, že som ťa nezradil. Prečo by som mal?“
„Ja neviem, Xev. Ja ani neviem, kto alebo čo v skutočnosti si. Zakaždým, keď sa ťa na to opýtam, vyhneš sa tej otázke ako guľke, ktorej cieľom je tvoj chrám.“
Xev sa konečne postavil do svojej plnej dvojmetrovej výšky. Omotal si deku okolo seba a nahnevaným pohľadom prešiel na Kody a potom späť na Nicka.
„Fajn. Chceš pravdu? Predtým, než mi boli moje schopnosti odstránené ako trest a pôvodný bohovia ma prekliali, bol som boh Daraxerxes. Bratranec a priateľ prvorodeného Malachaia.“
Zaskočený tým, že mal konečne odpoveď o Xevovej minulosti, Nick tam len stál, ako pomaly spravoval pravdu. Xev poznal úplne prvého Malachaia.
Ta-dam.
Aj keď vedel, že Xev bol starý – prvý z Malachaiových generálov – nemal tušenie, ako veľmi starý je, až doteraz. Nikdy by ho nenapadlo, že Xev bol príbuzný pokrvnej línie Malachaia. Že skutočne poznal Monakribos. „Ty si bol pri úplnom začiatku?“
Stroho prikývol. „Aj keď sme boli priatelia, počas prvej vojny bohov, som bojoval proti Malachaiovi a jeho armáde. Proti mojej vlastnej matke a sestre. Bol som dôvodom, prečo bol tvoj veľký predok porazený, prekliaty a zotročený. A pre túto zradu voči ním, som bol zradený a potrestaný všetkými, ktorých som dovtedy volal spojencami, vrátane môjho vlastného brata, ktorý mi už nikdy nebude veriť. V ničom. Moja matka a teta sa ma snažili naučiť dôležitú lekciu o dôvere k ostatným. A naučil som sa ju dobre, naozaj. Bez ohľadu na to, ako veľa zo seba dáš. Bez ohľadu na to, ako veľmi krvácaš. Nakoniec aj tak uveria akejkoľvek lži skôr, akoby uverili tebe. Vidia len to najhoršie, napriek skutočnosti, že si im dal to najlepšie zo seba. A nie je nič, čo by si mohol urobiť alebo povedať, aby si zmenil ich pohľad na seba. Nikdy.“
V Xevových očiach sa jasne odrážala hĺbka jeho úzkosti. „Skutočná pravda nikdy nezabráni tvojim nepriateľom, aby proti tebe nechrlili jed. Takže neočakávam, že mi dnes budeš veriť, alebo hocičo iné. Už nikdy nikto. Moja matka osobne dohliadla na to, aby mi nikto dovolil strážiť mu chrbát. Zo žiadneho dôvodu.“
„Počkať.“ Povedala Kody s úškrnom. „Generál Sephirothov, Jared, ukončil túto vojnu.“
„Nie. Naivne zradil svoju armádu Sephrirotov kvôli temným silám a odsúdil svojich vlastných vojakov, ale ja som bol boh, ktorý ukončil vojnu tým, že zabezpečil odrezanie Mavromina od tohto sveta. Takže potom, čo Braith opustila svojich súrodencov pre dohodu, ktorú urobili proti jej dieťaťu, to bola moja krv použitá na uzavretie týchto pôvodných brán Azmodea. Je to moja krv, ktorá ich aj naďalej drží ďalej od tohto sveta.“
Kody zalapala po dychu. „To je dôvod, prečo si generál Malachaiovej krvi. Ty si ten, kto uväznil Azuru a Noira.“
Xev pomaly a jednoducho prikývol. „A je to moja krv, skrz Malachaiové ruky a mágiu, ktorá je potrebná, aby sa to väzenie odomklo a pustilo ich späť do tejto reality.“
Nick sa snažil spracovať tieto informácie a neprísť o rozum pri tomto procese. Mavromino, čo bol výraz aj pre jednotné aj pre množné číslo, bola esencia všetkej temnoty. Veľkého zla, ktoré splodilo troch prvotných bohov temnoty - Azuru, Braith, a Noira.
Zo zakázanej aféry, ktorá sa skončila tragicky, Braith porodila prvého Malachaia a videla, ako bolo jej dieťa prekliate bohmi svetla, ktorí žiadali, aby žena a dieťa Malachaia boli obetovaní pre ich upokojenie. So zlomeným srdcom a žiadnou inou možnosťou, Braith zmizla a nechala svojho syna, aby sa stal majetkom jej zlých súrodencov, Azury a Noira.
Už nikdy nesmela vidieť svoje dieťa, ak chcela, aby žil.
A odo dňa, keď boli uväznený mimo sveta ľudí, Azura a Noir sa snažili dostať späť k nemu a zopakovať vojnu, ktorú prehrali. Každá generácia Malachaia bola ako lanom priťahovaná vôľou medzi týmito dvoma starovekými bohmi a Malachaiom, ktorý bol pre nich ako zbraň a nástroj. Bez Braith, Azura a Noir nemali úplnú kontrolu, ktorú potrebovali k tomu, aby Malachai plnil ich rozkazy. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažili, nikdy ho nemohli prinútiť k úplnej poslušnosti. A tak bola zachovaná rovnováha medzi dobrom a zlom.
Až doteraz.
Nick bol veľmi odlišné zviera. Nikto nevedel prečo, ale bol oveľa, oveľa silnejší, než jeho predchodcovia. On sám by mohol narušiť rovnováhu k láskavosti temných bohov a umožniť im, aby konečne porazili Kalosum, a navždy uhasiť stranu svetla vo svete ľudí.
Horšie je, že niečo zmení budúcnosť a prinesie Braith domov. Niečo čo zlomí Nicka a on bude s ňou na druhej strane proti celému svetu. Spoločne by priniesli Armagedon.
A nikto nevie, čo to spôsobí.
Ani Ambrose.
Ale blíži sa to.
Všetci vedeli, že Noir a Azura sa pekelne usilovali uplatniť si nárok na Nicka čo najskôr... Že keby na neho položili ruky, bol by v horšom stave ako Xev a už by nikdy nepoznal slobodu.
Už by nikdy nebol človekom.
Napriek tomu tiež existovalo proroctvo, v ktorom sa hovorilo, že Nick bol jediný Malachai, ktorý sa mohol zmeniť a stať sa silou dobra. Keby sa im podarilo nájsť spôsob, ako ho zakotviť v Kalosum, mohli by navždy zmeniť chod dejín.
Všetko to bolo pre neho a o ňom samom. Ale bolo to niečo, čo sa ľahšie povie, ako urobí, pretože Malachai sa narodil z čistého hnevu a nenávisti – narodil sa z násilia aby robil násilie. Jeho prirodzená vlastnosť bola škodiť a chrliť jedovatosť. Aby zabíjal a mrzačil. Láskavosť a láska k nemu neprichádzali ľahko. Nikto pred Nickom nerozumel týmto slovám. Jediný dôvod, prečo Nick áno, bola jeho svätá matka.
Nikdy ju nesmie stratiť...
Zničilo by to všetko. Stratil by sa v tme a stal by sa z neho bezduchý Malachai. Bezcitný, neporaziteľný stroj na zabíjanie.
Kody sa nervózne zasmiala, keď sa postavila Xevovi tvárou v tvár. „No do riti. Niet divu, že bol Caleb tak nervózny z toho, že si voľný.“
Nick sa zamračil. „Čo tým myslíš?“
Zhlboka sa nadýchla. „Čo to nevidíš, Nick? Xev je jedným z kľúčov k uvoľneniu Azury a Noira. To je to, čo z neho robí tak nebezpečnú bytosť. Kým je Xev v tejto dimenzii, si len o krok bližšie byť tou vecou, ktorou sa nechceš stať. On nie je len boh. On je kľúč.“
Možno, ale hodiť Xeva do jamy a zamknúť ho tam, kde by bol zneužitý, keď si to nezaslúži, nevyzeralo ako cesta k vykúpeniu. Pre neho, nedostatok ohľadu k životu a blahobytu niekoho iného, bolo viac v súlade s Malachaiom, než jeho hlúposť v dávaní šance tomu, kto sa zjavil a potrebuje láskavosť, aj keď každý vraví, že si ju nezaslúži. Tak dlho, ako táto dobročinnosť bude hrýzť iba Nicka do zadku, a nie niekoho o koho sa staral, mohol žiť s následkami. Nechcel odsúdiť tohto chlapa len kvôli názorom ostatných.
Ale existovala jedna otázka, ktorú musel Xevovi položiť. „Kto je tvoja matka?“
Xev ukázal na svoje jasne modré obočie – ďalšiu časť prekliatia – a povedal posledné meno, ktoré Nick kedy očakával, že bude počuť. „Azura. Prvorodená všetkého zla, zviedla môjho otca, Verlyna, v snahe riadiť ho a manipulovať s ním. Nebol som nič viac než jej nástroj a zdroj neustáleho hnevu môjho otca, ktorý mnou pohŕdal pre našu väzbu.“ Prehltol. „Rovnako ako ty, narodil som sa z dvoch bojujúcich druhov, ktoré sa neustále naťahovali o mňa. Ale na rozdiel od teba, nikdy som si nevybral dobro z akéhokoľvek druhu lojality alebo slušnosti ku Kalosum. Skôr som to urobil ako vyzývavý spôsob prekvapenia pre moju matku, aby ľutovala a preklínala moje počatie a narodenie.“
„A čo tvoj otec?“ Spýtala sa Kody.
Xev sa horko zasmial. „Čo s ním?“
„Nie si k nemu lojálny?“
Jeho rysy sa premenili na kameň, keď sa od nich odvrátil. „Potom, čo mi on a Caleb urobili, nie som lojálny k nikomu a ničomu. V jednom sa zhodneme. Verlyn nikdy nechcel byť môj otec. A ja som nikdy nechcel byť jeho syn.“
Ale Nickovi neušla bolesť, ktorá sa skrývala za týmito suchými slovami. Ich odmietanie bolelo Xeva tak hlboko, že nemal na výber, rovnako ako sa s tým Nick stretol pri svojom otcovi.
Popierajúc chcenie lásky. Bola to jednoduchšia cesta. Predstierať, že vám to je jedno. Že nepotrebujete, alebo nechcete svojho otca. Ale hlboko vo svojom vnútri, aj keď to nechcete priznať, viete o tom pravdu. Vždy to raní a krváca.
Ako otvorená rana, ktorá sa nechce zahojiť. A stále vás sužuje.
A to bol dôvod, prečo sa Nick nemohol Xevovi obrátiť chrbtom. Prečo mu dovolí byť tu, aj keď mu ostatní hovoria, že je preto idiot. Príliš dôverne poznal rovnakú bolesť na to, aby odsúdil niekoho iného.
On a Xev boli bratia z pohľadu bolesti.
Bratia v srdci.
Nick nemohol Xeva odhodiť stranou a nechať ho hniť samého, ako to urobili všetci ostatní. Proste to nebo v ňom, byť tak chladný. Jeho mama ho to naučila lepšie.
Xev zomkol pohľad s Nickom. V tých orieškových očiach bolo toľko utrpenia a potreby, že pre samého Nicka bolo ťažké vidieť to, čo on sám skrýval pred svetom. „Keď si ma sem priviedol, Malachai, hovoril som ti, že nemám pochopenie pre láskavosť a lásku. Mal si ma nechať vo väzení, ako to urobil každý Malachai pred tebou. To je to, kam patrím. To čomu rozumiem.“
Nickovi z týchto slov prebehol mráz po chrbte. Bolo to tak podobné tomu, čo mu povedal otec, keď bol ešte v kolíske. Nikdy sa nikomu neotáčaj chrbtom, ak nechceš, aby ti do neho vrazil nôž.
A predsa...
Cítil, že v Xevovi je niečo viac. Inštinkt mu napovedal, že Xev nebol až taký veľký drsňák, ako predstieral, že je. Že hlboko v ňom bola zraniteľnosť, ktorú popieral. Potreba prijatia, ktorá súvisí s Nickom. Možnože sa mýlil. Ale každá jeho časť mu napovedala, že Xev nie je taký zlý, ako chcel, aby si myslel.
Aj keď bol synom Azury.
Samozrejme, že to bolo jednoduché pre neho povedať, keď bol synom Malachaia. Nechcel byť súdený kvôli jeho pôvodu. Chcel veriť, že obaja boli lepší ako ich genetika. Okrem toho, Xev by nebojoval za ich záchranu, ak by ho to nezaujímalo. Nenechal by sa zraniť len preto, aby ich ochránil. Ani by sa nevrátil zachrániť Kody, keď ju mohol navždy nechať v pasci medzi dvoma svetmi.
Aj keď to Xev chcel poprieť, on mal srdce a dobre vedel, čo je slušnosť a láskavosť.
Nehovoriac o tom, že bol starší ako ktokoľvek, koho Nick poznal, dokonca aj od Acherona, ktorý bol viac ako jedenásťtisíc rokov starý. Práve teraz potrebovali túto výhodu. Ak Xev poznal prvého Malachaia, potom možno, len možno, pozná nejaký spôsob, ako zabrániť Nickovi premeniť sa na monštrum Ambrose.
Stálo to za pokus.
A v tomto bode, žiaľ, to bola jediná šanca, ktorú mali.
Nick ho potlačil k šatníku. „Choď ďalej a obleč sa, Xev.“ Povedal jemne. „Mali sme zle ráno a nevieme, kde je moja mama. Caleb je chorý a-“
„Čo tým myslíš, chorý?“ prerušil ho Xev.
„Má nejakú nádchu.“
Xevovi padla sánka. „Nie. To nie je možné.“
Nick si vymenil zamračený pohľad s Kody, keď zachytil nízky ton Xevovho hlasu. „Vieš, čo s ním je?“
„Sú infikovaní aj nejakí iní bohovia?“
Nick pokrútil hlavou. „Caleb je démon, nie boh.“ Hneď ako to povedal, spomenul si, že to nie je tak celkom pravda.
„Malphas je poloboh. Máme rovnakého otca... Verlyna. A zatiaľ, čo démon nemôže ochorieť, existuje choroba vytvorená mojou matkou, ktorá môže zraziť na zem starovekých bohov, vrátane Caleba, ktorí s ňou prídu do styku.“
Nick bojoval s touto predstavou.
„To nedáva zmysel. Ako môže niečo nakaziť boha a démona nie?“
„Ak je to vytvorené presne na nich. Bola to biologická zbraň, navrhnutá tak, aby zničila celý panteón na rozkaz mojej matky. Bola tak trocha sviňa v jej čase.“
Kody v poplachu zalapala po dychu. „Zahŕňa to aj teba?“
Xev sa zasmial. „Myslíš, že by ma moja matka ušetrila nejakej bolesti?“
Ukázal na slová na svojom predlaktí a trupe, ktoré dokazovali, ako málo jeho matke záležalo na tom, či jej syn bol ponechaný večnému trápeniu.
Viditeľne sa strhla pri jeho chladnej odpovedi. „A čo Nick? Môže to tiež chytiť?“
Xev študoval Nicka ako nejaký zle zmutovaný vedecký experiment. „Mohol by mať teraz nejakú imunitu od generácie, ktorá je vzdialená bohyni, ktorá porodila prvého Malachaia. Tá druhá časť, ja neviem. Ani som si nie istý, či je to tá istá choroba, ako tá, ktorú som videl na starovekých bojiskách. Ale je to jediná vec, o ktorej viem, že by Caleb mohol dostať. Mal by byť imúnny voči akejkoľvek inej známej chorobe.“
To aspoň dávalo zmysel. Konečne. „A čo únos mojej matky?“
„Neviem nič o jej únose. Prisahám. Bola v kuchyni, pripravená ísť do práce, keď som prišiel sem, aby som si pospal. To je všetko, čo viem o jej mieste pobytu. Ak by som niečo počul, ochraňoval by som ju svojim životom.“
Nick prikývol. „Dobre. Obleč sa. Počkáme ťa v kuchyni.“
Xev bol oblečený skôr, ako to dopovedal. „Ukáž mi, kde zobrali tvoju matku. Uvidím, či môžem niečo zistiť o jej útočníkoch.“
Nick zdvihol obočie na Kody. „Do kelu, musím si spomenúť, že toto môžem urobiť, keď kvôli meškaniu utekám do školy. Tieto ninja zručnosti mi niekedy môžu pomôcť.“
Odfrkla si nad jeho nemiestnym humorom.
Nick ich vzal do zadnej časti domu, ale neotvoril zadné dvere, pretože tam ešte stále stála polícia. Trhol bradou smerom k nim. „Niekto alebo niečo napadlo ju a Marka skôr, ako stihli nasadnúť do jeepu. Udreli ho natoľko, že musel ísť do nemocnice.“
Na Xevovej tvári sa objavil podivný výraz. Nick sa obrátil ku Kody. „Má víziu, alebo musí ísť na nočník?“
Kody do neho strčila. „Nick!“ Pokarhala ho.
„Čo? Je to rovnaký výraz, ako mali batoľatá, keď ich to zastihlo, predtým, než sa rozplakali. Pomáhal som ich strážiť ako súčasť mojej charitatívnej práce, keď som potreboval potvrdenie.“
Nahlas zastonala. „Si hrozný.“
„Ja som Malachai, zlatko.“ Nick na ňu žmurkol, aby bolo jasné, že jeho arogantný postoj bol len vtip. „Ide o územie.“
Xevové oči sa rozžiarili rovnakým spôsobom ako Calebové a Nickove, keď uvoľnili svoje schopnosti. To nebol vtip.
Ani ten temní, škriekajúci mrak, ktorý mieril priamo na nich.
Najskôr si Nick myslel, že to bol ďalší kŕdeľ komárov. Ale keď sa to viac priblížilo, ten zvuk bol nezameniteľný.
Boli to vraždiace vrany. A nielen tak štandardne vraždiace. Skôr ako štýl Quentin Tarantino – zmasakrovať všetkých. Priateľov, rodinu a každého s kým sa kedy spoznali.
So šialenou, krvavou zúrivosťou vrany zaútočili ako zo starého Hitchcockového filmu. Vzlietli na policajtov a ostatných ľudí, ktorí kričali a nadávali, snažili si nájsť úkryt, zatiaľ, čo ich vtáky ďobali a sekali. Hromy a blesky trešťali v prísľube väčšieho dažďa. Niektorí policajti na vtákov strieľali. Ale nič ich neodradilo.
Vypukol totálny zmätok.
Keď ľudia zaplnili jeho dom, aby sa ukryli, Nick myšlienkami prebehol zoznam svojich schopností. Mohol rozprávať s mŕtvymi a ovládať zombie. Dobre, nefungovalo to celkom tak, ako by malo, ale bolo mu to k ničomu pri týchto slepačích tvoroch.
Čiastočne ovládal telekinézu, ktorá bola tiež ošemetná, v najlepšom prípade. Jeho grimoire[1] bola dokonca drzejšia a sarkastickejšia než on. Samozrejme, ak by bol sarkazmus smrteľne nebezpečný, bol by legendárny vrah. Je smutné, že táto zručnosť mu slúžila len k tomu, aby mu narobila problémy alebo pridala počet dní po škole. A samozrejme vrážala do skriniek vďaka Stoneovi a jeho prisluhovačov.
No a nakoniec, privádzala Kyriana a Acherona do šialenstva.
Jeho meč... nie, to nie je dobrý nápad, vytiahnuť ho pred nervóznymi policajtmi.
Nemal nič, čo by mu mohlo pomôcť s týmto problémom. Ani jeho krídla. Nebol Doktor Dolittle. Nemal žiadnu kontrolu nad vražednými vtákmi. Ale aspoň sa nepreukázalo, že by vrany mohli vstúpiť do budovy.
Zastavili sa pri prahu, akoby na nich zaberali ochranné kúzla Menyary a Caleba.
Aj tak ich Xev potiahol hlbšie do budovy. „Smrť.“ Vydýchol. „To sú jeho zdochliny vtákov výberu. Myslíš, že ich sem poslal?“
Nicka zamrazilo pri zmienke o Grimovi. „Znamená to, že má čo dočinenia so zmiznutím mojej matky?“
Xev nad tým pouvažoval. „Alebo možno hľadajú teba.“
Kody sa stretla s Nickovým pohľadom. „Grim vie, kde žiješ a kto je tvoja matka. Čo pre teba znamená. Možnože sa rozhodol ťa podraziť a zaútočiť?“
Grim tiež vedel, že jeho otec je mŕtvy. Že Nick má plnú moc Malachaia. Aj keď by mal byť podradený Malachaiovi, v skutočnosti ich vzťah taký nebol.
Smrť mal silný komplex nadradenosti, čo sa týkalo aj Nicka.
Aj tak na tom v podstate nezáležalo. Až doteraz, Grim bol príležitostné urážlivý a tak trochu nápomocný.
Nick sa pozrel späť na vražedné vrany, ktoré na nich pozerali spoza bariéry. „Ale prečo by ju najskôr uniesol a potom-“ trhol bradou smerom k vranám - „po mne? Nie je to tak, že by na mňa nemal telefónne číslo. Doslova. Keby zavolal, ja som dosť hlúpy na to, aby som sa s ním niekde stretol bez teatrálnosti.“
Xevove mračenie sa prehĺbilo, keď sa vrany začali usádzať na parapetu budovy, akoby čakali na niečo konkrétne. Bolo to tak strašidelné, že sa Nickovi postavili vlasy na zátylku.
Staroveký Boh ustúpil a ešte viac zbledol.
Kody tiež zbledla, zahryzla sa do pery, keď uvidela to, čo Xev. „Čo to je?“
Pristúpil bližšie k oknu a znova ustúpil. „Sú to Memitim.“
„Mem-kto?“ Spýtal sa Nick.
„Memitim. Boli to vojaci používaní proti Arelim.“ Obrátil sa k Nickovi. „V dávnych časoch, boli pod velením Malphasa. Bola to jeho armáda.“
„Nerozumiem.“
„Dlho predtým, než Caleb spoznal svoju ženu a rozhodol sa žiť život mierumilovných hospodárov, bojoval s mojou matkou proti nášmu otcovi. Bol jedným z najväčších a najsilnejších generálov Mavromina. Memitim boli jeho vojaci, ktorých použil proti Kalosum. Po storočiach boja proti nám a prirovnávanie ľudstva k odpadu, zmenil strany kvôli jeho manželke a prisahal, že navždy odloží svoj meč. Keď Memitim šli za nim a odmietli ho nechať žiť v mieri, zradil ich a oni mu prisahali pomstu. Toto sú ich duše a sú tu, aby naplnili svoju prísahu.“ Jeho pohľad prepaľoval Nicka. „Niekto ich vzkriesil kvôli ich pomste.“
„Ako to vieš?“
„Ty si Malachai. Počúvaj ich a budeš to počuť v ich kriku.“
Nick naklonil hlavu, zavrel oči a urobil to, čo mu povedal Xev. Otvoril tú časť seba, ktorá ho úprimne desila. Kedykoľvek čerpal z týchto schopností, hlboko v srdci sa bál, že sa už nevráti späť do normálu. Strach, že sa navždy stratí v temnote.
Ale Xev mal pravdu. Teraz už ich počul.
Malphas! Prišli sme pre teba! Nadišiel čas, aby si zaplatil za to, čo si urobil! Poď von a ukáž svoju tvár, ty zbabelý pes!
Nick im už skoro povedal, že tu nie je, že majú zlú adresu, ale potom sa zarazil. Lepšie, ak zostanú zle informovaní. Tak dlho, kým budú obklopovať zlú budovu, nepokúsia sa dostať do tej správnej, aby zabili jeho priateľa.
Ale jednu vec vedel na isto. Tie šialené vrany nikam nepôjdu, kým nebudú mať Calebové srdce vo svojich krvavých malých zobákoch.
A nemali v úmysle dovoliť nikomu inému opustiť budovu. Presvedčili sa o tom, keď sa o to pokúsil jeden policajt a vtáky sa na neho vrhli ako banda okrídlených pirani. Ľudia kričali a dvaja ďalší policajti strieľali na vtáky v snahe odohnať ich od kolegu.
Kým boli rozptýlení, Nick otvoril dvere do svojho bytu a nechal vojsť Xeva a Kody skôr, ako sa dostali do krížovej paľby. Kody odstúpila od dverí.
„Nerozumiem tomu. Ak sa Memitim chcú pomstiť Calebovi, prečo sú tu? Nemali by byť u Caleba?“
Xev pokrčil ramenami. „Jeho najčerstvejšia vôňa bola vo vašej škole alebo na Nickovi. Musí to byť to, čo lokalizovali, keď boli vypustení na slobodu. Vzhľadom k tomu, že sú duchmi zdochlín, nemôžu vojsť do tejto budovy, pretože je chránená. A nemôžu ho nájsť, pretože ho Nick teleportoval do jeho domu. Je tak?“
„Hej.“
„Takže Caleb by mal byť v bezpečí. Nateraz.“
„Znova mal byť.“ zamrmlal Nick. „Naozaj neznášam to slovo.“
Ignorujúc jeho komentár, Kody si prekrížila ruky na prsiach. „Mohli spôsobiť, že je Caleb chorý?“
„Sústredila si sa na zlú záležitosť.“
„Čo tým myslíš?“
Xev sa pozrel cez jej rameno do okna, kde sa zhromažďovalo viac vrán. „Nie to, či spôsobili, alebo nespôsobili jeho chorobu, by ťa malo zaujímať. Ale to, kto otvoril pekelnú bránu, aby ich oslobodil.“



[1]grimoire - kniha kúzel a zariekavania

9 komentářů:

  1. zaujímavé, tak prvý Malachai je syn Braith, a Xev je syn Azury, vyzerá to dobre zamotané..
    super, ďakujem. :)
    bety

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. a to ešte zďaleka nie je posledné prekvapenie tejto knihy :) len by ma zaujímalo, čo všetko ovplyvnia tým, že zasahujú do minulosti

      Vymazat
  2. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. Super. Dakujem za kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  4. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  5. moc díky za pokračování, míša

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. ďakujem za pokračovanie a korekciu.

    OdpovědětVymazat