pondělí 13. července 2015

Instinkt - Kapitola 6



Nick sa uškrnul pri Xevových zúfalých slovách. „Kamoš, ak sa môj žalúdok scvrkne ešte o trocha viac, čoskoro zo mňa bude diamant. Takže, lord démonov, čo si myslíš, že otvorilo pekelnú bránu? Alebo to je démoni lord?“
Xev ignoroval jeho sarkazmus. „Mal by si to vedieť, pretože si súčasťou ušumgallu, ktoré ich riadia. Alebo, lepšie povedané, si hlava šeliem.“

„Áno, ale ako vidím, uprostred môjho učenia ekonómie, biológie, číselnej kombinácie ku skrinke, americkej histórie, hlúpo ignorovali a zanedbali túto časť môjho najzásadnejšieho vzdelania, a tak mi to vážne chýba. Prosím, pouč ma skôr, než mi akékoľvek ďalšie odporné stvorenie si ma príde obzerať z môjho parapetu a začne mi spievať také krásne serenády smrti.“
Xev znova ignoroval jeho sarkazmus. „Poznáš ten príbeh o Pandorinej skrinke?“
„No.“
„Nebola to škatuľa alebo pohár, ktorý otvoril zvedavý človek a vypustil tak týchto chorých duchov do tohto sveta. Bola to živá membrána, ktorá prskla a nemohla byť nikdy uzavretá ani vyliečená. To je dôvod, prečo Death (Smrť), Bane (Mor) a War (Vojna) sú vždy v tejto realite s ľudstvom. Prečo ich nikto nemôže úplne poraziť alebo vyhnať. Ani ja.“
S unaveným povzdychom, Xev zatiahol závesy, aby ich vrany nemohli špehovať.
„Kvôli vzdoru jednej ženy proti božskému poriadku, ľudstvo bolo navždy odsúdené im a ich krutosti, bez spôsobu úplne ich vyhnať z tejto ľudskej roviny. Ber to ako jedenástu hodinu pre človeka. Navždy idú ruka v ruke s vlastnou skazou a smrťou. Ľudskú, hoc len malú nádej na spasenie nazývame slobodnou vôľou. Keď prvá žena tak nevinne a slepo porodila tých troch, nevedomky odsúdila tento svet k chorobe, vojne a smrti. K večnému boju o túto zem a osud celého ľudstva. Ale... vďaka bohom, ktorí sa starajú o jej druh a ktorým na nich záležalo, existujú ďalší štyria Snake šarras alebo náčelníci, ktorí zostávajú nadpozemsky viazaní a ovládateľní. Pokojní. Každý z nich so svojou vlastnou zlomyseľnou skupinou, ktorú riadi ako pešiakov v tejto večnej vojne, sa zodpovedá jedinému suverénovi, ktorý ich vedie.“
Kody naklonila hlavu k Nickovi. „Malachai.“ Spoločne s jeho šiestimi hlavnými vodcami alebo generálmi tvorili ušumgallu.
Xev prikývol. „A Nick, sám, môže otvoriť nadpozemské ríše a pustiť démonov do tohto sveta, aby ho ovládol. Malachai je tiež jedinou bytosťou, ktorá môže nás troch predvolať z našich väzníc. Mňa. Liviu a Yrre.“
Večná rovnováha. Traja ušumgallu zostávali v tomto svete – War, Bane, a Death – zatiaľ, čo ďalší traja zostávali mimo.
„Nikto okrem Malachaia nikdy nemôže odomknúť naše brány. A to nie je ľahká úloha.“
Nick sa zamračil. „Premýšľal som o tom. Prečo vás žiadny Malachai predo mnou nevypustil?“
„Z mnohých dôvodov. Tak napríklad, je to pre Malachaia príliš vyčerpávajúce. A vždy tu je riziko, že hneď po tom, ako nás oslobodí, jeden z nás, alebo niekto iný by ho mohol zabiť skôr, ako sa zotaví a naberie dosť síl, aby sa ochránil. Uvedom si, že je väčšinou ešte dieťa, keď zdedí tieto schopnosti a tak nás nemôže skutočne ovládať. Keby nás spojil, bolo by pre nás jednoduché spoločne ho zabiť, alebo zotročiť. Takže to najlepšie, čo môže Malachai urobiť, je nás vždy spútať... ako besných psov, hneď potom, čo zoberie život svojmu otcovi. Nikdy nedaj jednému z nás možnosť ísť ti po krku. Využijeme to.“
Nick sa pozrel na Kody, keď mu prebehol mráz po chrbte. Vedel, akú malú úctu a lásku k nemu po väčšinu dní prechovávajú Grim a Laguerre. Mohol si len predstavovať, aké strašné by to bolo byť pod ich „benevolentnou“ kontrolou.
„Prečo ma varuješ pred svojimi priateľmi?“
Xev si pretrel čelo, akoby náhle dostal migrénu. Alebo možno nádor na mozgu. „Tak aby si vedel, nie sú to žiadni moji priatelia. Aj keď som zdieľal príbuzenstvo s pôvodným Malachaiom, narodili sme sa storočia od seba. S výnimkou teba som sa stretol s Malachaiom len na tak dlho, aby ma vytrhol z mojej diery, vypustil moje schopnosti a vrátil ma do pekla, aby som sa dobil, až do ďalšieho zábavného predvolania. Rovnako ako ostatní šarras, boli sme nepriatelia vo vojnách, kde som mal veľkú radosť z nakopania ich kolektívneho zadku, a tak som ich sotva toleroval.“
Narovnal sa a veliteľsky sa zamračil na Nicka. „Narodil som sa ako syn Verlyna a Azury a vychovaný Inari. Máš vôbec predstavu o tom, akú moc som kedysi ovládal?“
No, to musela byť naozaj veľká.
Xev prešiel horko pobaveným pohľadom na Kody. „Ak chceš mať aspoň predstavu, Gautier, bol som jediný staroveký boh, ktorý sa narodil, čo mal schopnosť zabiť Chthoniana.“
Nickovi padla sánka. Chthoniani boli teraz prakticky vyhynutý druh, ale v minulosti to boli zabijaci bohov, ktorí kedysi viedli vlastnú vojnu proti Xevovmu druhu.
„Vážne?“
„Vážne. A všetka táto sila zo mňa robila terč pre všetkých naokolo... pre ten či onen dôvod. Ani raz mi to neprinieslo žiadne šťastie.“ Jeho pohľad Nicka prepaľoval úprimnosťou. „Nechcem byť tebou, Malchai. Lovený. Nenávidený. Bez priateľov. Bez útočiska. Nechcem byť súčasťou tohto sveta... alebo čohokoľvek, čo príde. Skončil som s tým všetkým.“
Xev zaváhal pri pohľade na fotku na stene, kde Nick po birmovke stojí vedľa svojej matky pred Katedrálou Sv. Luisa. Oči mu sčervenali. „Pomôžem ti dostať tvoju matku späť z rovnakého dôvodu, ako som zachránil Nekodu. Bol si ku mne láskavý a ja verím, že splácam krutosť láskavosťou. Ale úprimne? Jediné, čo chcem, je byť sám a zabudnutý. Nemám žiadne využitie pre tento svet. A ešte menej pre teba.“
Nick sa zamračil. „Ty naozaj chceš, aby som ťa poslal späť?“
Pretrel si predlaktie, kde mal vytetované starobylé symboly. „Keď niekto žije bez láskavosti tak dlho ako ja, stáva sa to jeho vlastnou formou krutosti. Páli to svojim vlastným jedinečným spôsobom.“
Nick opovrhoval touto skutočnosťou, pretože presne vedel, čo tým Xev myslel. Bola to presne tá istá podozrievavosť, ako mal on vždy, keď ho niekto pochválil. Bol tak zvyknutý na urážky, že v prípade, ak nejakým zázrakom dostal od niekoho kompliment, znova a znova ho analyzoval, aby zistil, či to nebola nejaká zahalená urážka.
Ako veľmi to bolo smutné?
Ale nemohol si pomôcť. Svet ho naučil, aby očakával podlosť od cudzích ľudí. Nemalo by to byť takto. Ale bolo. To bol dôvod, prečo Nick vyšiel zo svojej cesty a pokúšal sa, aby sa ľudia cítili oceňovaní a dôležití. Najmä tí, ktorých mali ostatní tendenciu prehliadať- vodiči električiek, vrátnici, predavači, údržbári, obsluha toaliet, slúžky. Tuláci.
Záležalo na všetkých.
Kody sťažka prehltla. „Môžem sa spýtať na niečo osobné?“
Xev pokrčil ramenami. „Jasne.“
„Vzhľadom k tomu množstvu sily, s ktorou si sa narodil s... ako sa im podarilo ťa chytiť?“
V hlbinách Xevových na hrdzavo sfarbených očiach sa odrážala bolesť. Črty mu skameneli a po tvári mu skĺzla jediná slza. „To je najkrutejšia irónia zo všetkých. Nevedomky na mňa poslali jediného bojovníka, ktorému by som nikdy neublížil.“
„Koho?“ Opýtal sa Nick.
„Ten jediný, komu som nechcel vziať život.“
„A to je?“
„Život, na ktorom mi záležalo viac, ako na mojom vlastnom.“
Nick si povzdychol, keď Kody venoval podráždený úškľabok, vzdal tento nekončiaci kruh. Bolo jasné, že ani teraz nemal Xev chuť podeliť sa s kýmkoľvek o túto identitu. Nech to bol ktokoľvek, nechcel dovoliť nikomu, aby mu znova ublížil.
A tak to musel tiež rešpektovať.
A preto Nick zmenil tému. „Takže, ktorú z brán máš pod kontrolou v tomto rozmanitom, zábavou preplnenom, hrôzostrašnom holokauste?“
„Väzenskú ríšu prekliatych bohov. Je to aj dobré, aj zlé. Všetkých ich môžem priviesť späť do hry a vrátiť ich do vojny proti sebe.“
Kody ukázala smerom k oknu. „A Memitim? Kto má ich kľúč?“
„Duše zomrelých riadi Yrre. Ona je ten, kto by ich poslal proti Calebovi.“
Kody zbledla. „Nick ju predtým videl.“
„Čože?“
Nick prikývol. „V škole na chodbe. Tesne predtým, ako sa Calebovi urobilo zle.“
„A ani jeden z vás sa o tom doteraz nezmienil?“ Jeho hlas prezrádzal rozhorčenie.
„Myslel som si, že mám halucinácie.“
Xev zodvihol jedno zo svojich arkticky modrých obočí. „Stáva sa ti to často?“
„V poslednej dobe? Viac, ako by som chcel. Nezabúdajme, že som sa práve vrátil z alternatívneho vesmíru. Aj keď by som si rád myslel, že som sa s tým vyrovnal celkom dobre, ešte stále mám nejaké pretrvávajúce problémy.“
Xev zaklial.
„Ale brány boli uzavreté potom, čo zomrel jeho otec.“ Trvala na svojom Kody. „Caleb by nespravil chybu. Pozná závažnosť následkov.“
Xev ignoroval jej výbuch. „Existujú nejaké ďalšie halucinácie, o ktorých by som mal vedieť?“
„Ak nerátame teba – mačku, ktorá vypije všetko moje mlieko uprostred noci, kým spím- samovražedné vrany, duchovia jazdcov na školskej chodbe, zabijácke komáre, moroví lekári, ale myslím, že to do toho nezahrňujeme. Teda, ak do toho nepočítaš zúriacich, dospievajúcich vlkodlakov.“
Obzrel sa ku Kody. „Ach, samozrejme, a priateľku ducha.“
„Moroví lekári?“ Zamračil sa Xev. „Čo sú to moroví lekári?“
Nick si odfrkol. „To je všetko, čo máš z môjho rečnenia? Naozaj?“
Kody si ho nevšímala. „Zeitjägers.“
„Prečo sú tu?“
Nick pokrčil ramenami a pokrútil hlavou. „Netuším. Neboli práve zhovorčiví. Len sa na mňa pozerali tým rodičovsko-učiteľským pohľadom, ako keby som niečo kráľovsky posral. A keď už o tom hovoríme, nič z tohto ma nedostáva bližšie k mojej matke. Myslím si, že by sme najskôr mali ísť za Markom a zistiť, čo sa stalo.“ Vykukol cez závesy. „Takže, ako sa zbavíme, alebo ako sa dostaneme cez psychopatické Daffy Duck tam vonku?“
Kody sa obrátila ku Xevovi. „Nick je ešte stále vo vedení, je tak? Dokáže to zastaviť skôr, ako sa to ešte zhorší?“
„Áno aj nie. Musíš si uvedomiť, že Nick nie je jediný tvor, ktorý môže vyvolať Armagedon... Je len jedným z nich.“ Uškrnul sa Xev. „Pripúšťam, že je to veľmi desivé, ale on nie je jedinou hrozbou, ktorú tento svet má. A my nevieme, kto, alebo čo, to začalo. Mohol by to byť niekto, kto ide po ňom, alebo niekto úplne iný. Niekto, alebo niečo, čo nás doteraz ani nenapadlo.“
Nick začínal nenávidieť tento deň. „Pozrite, ja nechcem byť hrozbou pre nikoho, s výnimkou toho, kto vzal moju mamu a zranil Marka a Caleba. Som tolerantný Cajun. Ži a nechaj žiť. Laissez les bon temps rouler.[1]. To je moje motto. Chcem len žiť svoj život v mieri.“ Odmlčal sa. „Potom, čo zabijem toho, kto uniesol moju mamu.“
Xev si odfrkol. „Bohužiaľ, s tvojimi predkami to takto nefunguje. Ale súhlasím. Musíme sa porozprávať s tvojim podivným vražedným priateľom s kačacím močom, o tom, čo sa stalo.“
„Môžeme sa teleportovať okolo Memitim?“ Spýtala sa Kody Xeva.
„Mali by sme byť toho schopní. Najhoršie je, že by nás mohli sledovať kvôli vôni, mysliac si, že sme Malphas.“
„Tak sa pripútaj, iskerník. Pozrime sa, ako s nimi zatočím tento krát.“
Nick chytil Xeva za rameno, aby ich oboch mohol premiestniť do nemocnice, pretože Xev nepoznal rozloženie budovy. Je smutné, že Nick tam strávil príliš veľa času za posledné roky, takže to tam dôverne poznal.
Dokonca aj tak bola teleportácia riskantný ťah, ale vzhľadom na počasie a vrany, nechcel riskovať jazdu tam, pričom by boli bombardovaní piraňa vtákmi.
Hneď, ako sa zhmotnili v nemocnici, Kody sa objavila hneď za nimi v malej špajze. „Pekný výber.“
„No hej, mieril som do kúpeľne, ale minul som. Ach, aj tak dobre. Aspoň to nebola vstupná hala a nikto nepotrebuje terapiu preto, že nás uvidel zjaviť sa z čista-jasna. Pripomeň mi, že si naozaj potrebujem zohnať jednu z tých vecí, čo nosia Muži v čiernom. To by mohlo vyriešiť pár trápnych chýb.“ Nick sa pozrel dole a usmial sa. „A pozrite sa! Tento krát som úplne oblečený! Skvelé. Môžem to učiť!“
Vytriezvel z jeho rastúceho sarkazmu, keď otvoril dvere a skontroloval chodbu, aby sa uistil, že tam nikto nie je, skôr ako vyšiel a pokynul im, aby ho nasledovali. Zatiaľ to nebolo také zlé. Mohli by prežiť do večere.
Nick dúfal v to najlepšie, ale očakával to najhoršie. Len pre prípad. Vytiahol telefón, aby zavolal Bubbovi, ktorý to okamžite zdvihol. „Chlapče, kde do čerta si?“
Poobzeral sa naokolo po fádnych stenách, aby zistil, kde sa nachádzajú. „Tretie poschodie. Kde si ty?“
„Ach, prisahám, že ťa stiahnem z kože. Vystrašil si ma na smrť. Ubral si mi najmenej desať rokov z môjho života.“
„Ále, nerob si starosti, Bubba. Nechcel som ich nechať s dobrým koncom.“
„Nerob si srandu. Kde si teraz?“
Nick zamieril k výťahom. „Sme na ceste. Ako je Markovi?“
Bubba zaváhal, než odpovedal. „Prečo sa pýtaš na Marka?“
„Viem o tom, čo sa stalo jemu a mojej mame.“
Nick ich viedol do výťahu. „Počuli sme to v sanitke z vysielačky, keď sme išli sem.“
Bubba si unavene vzdychol. „Nechcel som, aby si sa to dozvedel takto, Nick. Je mi to ľúto, synak.“
„Ďakujem. A ako sa má Mark?“
„Vraj to vyzerá celkom dobre, a ako náhle dostanú röntgeny, prepustia ho. Len sa chcú ubezpečiť, že nemá vnútorné zranenia. A čo ty? Pýtal som sa na teba a vraveli mi, že si tu ani nebol.“
„Som v poriadku. Len mám strach o mamu a Marka.“ Nick vystúpil z výťahu a zastavil sa. „Sme tu. Kde ste?“
Bubba vyšiel o pár sekúnd neskôr, ako ich naviedol k Markovej izby, kde ležal s jednou rukou obviazanou. Blond vlasy mal sčesané dozadu a jednu stranu tváre mal opuchnutú a červenú. Nech ho napadlo čokoľvek, dostalo to z neho to najlepšie a ešte o čosi viac.
Rozpačito si pohladkal zranenú ruku. „Je mi to ľúto, Nick. Vieš, že by som nedovolil, aby sa Cherise niečo stalo, ak by som tomu mohol zabrániť.“
Nick k nemu sklonil hlavu. „Ja to viem. Tak čo sa vám dvom stalo?“
„Vôbec netuším. Len som otvoril dvere, aby Cherise mohla nasadnúť do džípu, keď som počul niečo vonku jačať ako siréna. Jednu sekundu som stál na nohách a v ďalšiu som sa objímal s asfaltom... Ja ani neviem, čo ma udrelo. Nevidel som nič, len tmu. Akoby to vyrástlo zo zeme a dalo mi facku.“
Nick ticho zastonal. To, čo povedal, im nepomohlo. Boli zase tam, kde na začiatku. Nikde. A napriek tomu, jeho mama bola niekde tam vonku. Nechránená. Sama. Nemohol zniesť pomyslenie na to, čo sa s ňou deje.
Celý život ho ochraňovala. Strážila ho všetkým, čo mala. Teraz sa on cítil zodpovedný za ňu, najmä preto, že bol hlavným dôvodom, že bola v nebezpečenstve. Keby nebol jej synom, nikdy by nebola terčom.
Musím ju nájsť.
A napriek tomu, podivným spôsobom, nemal pocit, že by bola v bezprostrednom nebezpečenstve. Nedokázal to nijako vysvetliť. Najviac si želal ju nájsť. Ale zároveň jedna jeho časť vedela, že nie je v bezprostrednom ohrození.
Bol to taký divný pocit. Taký, ktorý doslova nútil jeho pokožku prskať a plaziť sa. Pohybovala sa, akoby bola živá.
Bol to divný, funky pocit, ktorý vzdoroval charakteristickým rysom.
Zrazu mu zazvonil telefón. Pozrel sa na displej, aby zistil, kto mu volá.
„To je môj šéf.“ povedal Kody a Bubbovi. „Musím to vziať.“
Vyšiel z miestnosti a zodvihol hovor.
„Kde si?“ prísny Kyrianov tón hlasu bol nižší od nepriateľského znepokojenia.
„V nemocnici.“
To len zvýšilo ustarostený tón jeho šéfa. „Si v poriadku? Čo sa stalo? Prečo si tam? Si zranený? Mal si nehodu?“
Nickovi trvalo len sekundu, kým si uvedomil, že Kyrian netuší, čo sa stalo v škole a s jeho matkou. Jeho obavy pochádzali len z informácie, že bol Nick v nemocnici.
„Moja mama bola unesená a Mark napadnutý, zatiaľ, čo ju brali.“
„Čože?“ Kyrianov rev bol ohlušujúci. „Kedy sa to stalo?“
„Chvíľu potom, čo sa začalo vyučovanie.“
„A ty si mi nezavolal?“
„Myslel som si, že spíš.“
„Nick-“
„Kyrian.“ napodobňoval Kyrianov rozrušený tón. „Bez urážky, šéfe, nie je toho veľa, čo by si mohol urobiť cez deň.“ Ako nesmrteľný Temný Lovec, ktorého úlohou bolo chrániť ľudstvo pred duše sajúcimi Daimonmi, ktorí ich lovili v noci, mal jeho šéf škaredú tendenciu zbĺknuť v plameňoch, ak sa denné svetlo dotkne akejkoľvek časti jeho tela.
„Nemôžeš prísť a skontrolovať ma. To je v poriadku, naozaj. Je tu so mnou Bubba.“
„Ale... môžem zavolať Acheronovi a mať-“
„Naozaj to je v poriadku. Prečo mi vlastne voláš? Mal by si spať.“
Vzhľadom k tomu, že Daimoni lovili ľudí v noci a Kyrian nemohol na slnko, zvyčajne prespal celý deň a prebudil sa zhruba hodinu potom, čo Nick prišiel po škole do práce.
„Dnes ráno ma zobudilo počasie a keď som si skontroloval hlasovú schránku v mobile, našiel som záznam o výstrahe pre Pobočníkov v St. Richard’s. Chcel som ťa skontrolovať. Uistiť sa, že si nemusím začať zháňať nového Pobočníka. Neznášam to svinstvo. Je ťažké zvládnuť teba. Posledná vec, ktorú chcem urobiť, je musieť znova prelomiť novú bolesť v mojom zadku. Uf, znova by som musel meniť všetky zámky na dome.“
Napriek hroznému dňu a Kyrianovmu predstieranému nevrlému tónu sa Nick usmial. Šiel ďalej od rodiny, ktorá ho stále ohromene pozorovala a prestal na to myslieť.
„Zlé správy.. Stále žijem šéfe.“
Kyrian sa posmieval ľahko podráždenému Nickovmu tónu. „Neboj sa chlapče. Oboznámim Pobočníkov, aby okamžite začali tvoju matku hľadať. A Acherona. Akonáhle zapadne slnko, všetci sa do toho pustíme.“
„Vďaka. Nemáme žiadne stopy a nevieme, kde ju začať hľadať. Oceníme akúkoľvek pomoc.“
„Nájdeme ju.“
No áno, ale v akom stave? To bola nočná mora, ktorá ho prenasledovala v bdelom stave.
„Vďaka. Vážim si to.“
Keď Nick zavesil telefón, pristúpila k nemu Kody a oprela sa mu o chrbát. Zavrel oči a vychutnával si teplo z jej dotyku. Strach a hnev v ňom ju potrebovali, aby ho držala pri zemi. Nebol si istý, čo by urobil, ak by tu nebola a neupokojovala ho.
„Kyrian kontaktuje Acherona.“
Cítil, ako sa jej zachvela ruka pri zmienke o jej strýkovi. Acheron netušil, kto Kody je, čo dávalo zmysel vzhľadom na to, že sa mala narodiť až o stáročia neskôr. Nemohli to Acheronovi povedať a to preto, že jeho brat, otec Kody, bol v súčasnej dobe držaný Artemis v pekelnom väzení. Úplne by to zničilo Acheronov svet.
Keď na to príde, Nick si nevedel ani len predstaviť, aké ťažké to musí byť pre Kody, byť tu, v tejto dobe, so svojimi blízkymi, ktorí netušili, že je ich rodina, a s vedomím, že ak nič nezmenia, ona ich stratí znova. A v prípade, že urobia jeden zlý krok, nikdy sa nemusí narodiť. To stačilo na to, aby stratil rozum, keď na to myslel. Ako mohla vydržať v jeho blízkosti, keď vedel, že on je jediným dôvod, že jedného dňa zomrie? On, sám, jedného dňa bez pomoci zničí celý jej život a všetko v ňom?
Kodyna schopnosť milovať vzdorovala vysvetleniu. Nedávalo mu to zmysel. Pochyboval, že by na jej mieste vedel byť tak zhovievavý. Mala plné právo zabiť ho.
Ale napokon, to bolo to, čo na nej bolo tak neuveriteľne zvláštne. Čo spôsobilo, že sa dotkla tej jeho časti, ktorej nikto predtým. Rovnako ako jeho matka, bola bytosť z čistého svetla. Tá, ktorá ho vždy zohriala bez ohľadu na to, ako nízko padol alebo ako ľadovo sa cítil.
Vďaka nim sa vždy cítil lepšie. Cítil sa dôležito. Cítil sa byť milovaný a ochraňovaný. Hrdinsky.
Chytil jej rukou bradu, sklonil tvár, oprel si ju o jej a vdýchol teplú, vanilkovú vôňu jej pleti.
„Čo mám robiť, Kody?“
„To, čo robíš vždy. Bojovať zo všetkých síl, bez ohľadu na to, ako ďaleko ťa odhodia. Nad, pod, okolo, alebo cez. Vždy je tu spôsob, ako... Tvoji nepriatelia s tebou nebudú mať zľutovanie. Svet s tebou nebude mať zľutovanie. Preto ti nespravím žiadnu láskavosť, ak ťa vezmem na milosť.“
Zasmial sa pri niečom, čo hovorieval jej brat. Bolo to niečo, čo sa jej brat naučil od otca.
„Milujem ťa, Kody.“
„Aj ja ťa milujem.“
Šúchajúc si ruku, ustúpila. „Chceš, aby som kontaktovala Suriyel a zistila, či niečo vedia?“
Pokrútil hlavou. „Držme od toho Arelim tak dlho, ako to pôjde. Ak o tom nič nevedia, nemyslím si, že by sme ich mali informovať. Zamiešať ich do toho. Dovoliť, aby urobili niečo hlúpe. Pretože pokiaľ si myslím, že mám na to väčšinový podiel, je vo mne časť, ktorá si nepriznáva to ostatné, čo mi nedovolí v noci spať vydeseného z toho, čo urobia s ich podielom.“
„Dobrý postreh.“
Nick sa pozrel do miestnosti, kde bol Bubba s Markom. Hrýzla ho vina, keď videl Markov stav. Obaja boli nevinní, chytení v krížovej paľbe len preto, že patrili do jeho života. Kody a Xev mali pravdu. Jeho nepriatelia by sa nad ním nikdy nezľutovali. To bol dôvod, prečo musel byť tak opatrný pri výbere toho, koho vpustí do svojho kruhu najbližších. Stále musel strážiť tých, ktorých najviac miloval. Tak dlho, ako bol v ich blízkosti, boli všetci v nebezpečenstve. A len nepatrná hŕstka z nich vedela prečo. Ten zvyšok, z nutnosti, musel byť uchovávaný v nevedomosti.
Xev vyšiel von. „Tak, aký je náš ďalší ťah?“
Než stačil Nick odpovedať, znova mu zazvonil telefón. Bolo to číslo Caleba. Obával sa, že sa jeho stav zhoršil, keď zdvihol hovor, aby zistil, že na druhej strane bola Livia.
„Čo sa deje?“
„Našla som ju.“
„Koho?“
„Tvoju mamu. Priviedla som ju k tebe domov a uložila do postele. Spí a netuší, čo sa s ňou stalo.“
Úľava do neho udrela tak tvrdo, až sa zapotácal. „Čože? Ako?“
„Mala som tušenie a ukázalo sa, že bolo správne.“
Nick si k sebe pritiahol Kody a nervózne sa zasmial. „Liv našla moju mamu. Vzala ju do bytu. Teraz sú tam.“
„Ach, vďaka Bohu! Je v poriadku?“
„Hej.“ Prvýkrát od chvíle, čo opustil školu, sa cítil zase dobre. „Ďakujem ti, Livia. Som tvojím dlžníkom.“
„Nemysli na to. Nespustím ju z očí, kým sem neprídeš. Ver mi, kým som na stráži, nič sa jej nestane. Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“
„Opäť vďaka. Čoskoro budem doma.“
Nick zavesil, strčil hlavu do miestnosti, aby to povedal Markovi a Bubbovi.
„Ježiš, ďakujem.“ vydýchol Mark. „Je to tá najlepšia správa, ktorú som počul, odkedy mi v garáži povedali, že môj džíp nebol odsúdený požiaru elektrického prístroja, ktorý vzbĺkol vďaka skratu v telefónnom drôte.“
Aj keď to mohlo znieť pre väčšinu zvláštne, toto bol od Marka dôkaz najväčšej lásky, ktorý mal neprirodzenú oddanosť svojmu starému, otlčenému džípu.
Bubba prehrabol Nickovi vlasy. „Ako sa držíš?“
„Oveľa lepšie teraz, keď viem, že mama je doma a v bezpečí. Čo ty?“
„Oveľa lepšie teraz, keď viem, že nepôjdem do väzenia za vraždu prvého stupňa za zabitie toho, kto ju uniesol.“
Nick sa zasmial. „Počul som o tom.“
Bubba ho popchol k dverám. „Môžeš ísť. Viem, že chceš ísť svoju mamu skontrolovať čo najskôr. Vidieť ju na vlastné oči. Povedz jej, že za ňou čoskoro prídem, hneď, ako dostanem Marka domov a uložím ho.“
„Vďaka, otec.“ Povedal Mark sarkasticky. „Môžeš mi utrieť slzy z brady, keď už sme pri tom?“
Bubba ho ignoroval. „Potrebuješ nejaké peniaze na taxík?“ Spýtal sa Nicka.
„Nie, na to mám. Zostanem v spojení.“
„My tiež.“
Nick napísal Kyrianovi a Acheronovi textovú správu, aby vedeli, že je doma všetko v poriadku.
Si si istý? Odpísal mu Kyrian.
Všetko je v poriadku. Mama je doma v bezpečí. Bol to falošný poplach.
Tak to som rád. Oboznámim s tým Pobočníkov. Daj mi vedieť, ak by si niečo potreboval. Aj Rosa je v pohotovostnom režime.
Vďaka šéfe. Keď Nick začal vkladať telefón do vrecka, dostal správu od Acherona, ktorý sa pýtal na jeho mamu. Zastavil sa na chodbe, aby odpísal. Som na ceste domov, aby som ju skontroloval.
Potom mi daj vedieť. Fúka zlý vietor. Maj ho za chrbtom, Cajun. Zavolaj, keď budeš čokoľvek potrebovať.
Nick odložil telefón do vrecka a prešiel ním ďalší čudný pocit. Taký, kvôli ktorému sa mu postavili vlasy na zátylku. Na okamih si myslel, že uvidel ďalšieho zeitjägera, keď hodiny ukázali 11:34.
Kody sa zamračila. „Si v poriadku?“
„Mám len taký divný pocit v bruchu.“
„Už som sa naučila, že túto frázu nemám rada.“
No áno, tiež toho nebol fanúšik.
Natiahla ruku k nemu a ku Xevovi. „Poďme sa pozrieť na Cherise.“
Nick vložil svoju ruku do jej a dovolil jej vziať ho domov. Spočiatku, nič nevidel ani nepočul. Byt bol úplne tichý a pokojný. Len špecifické trhliny vo vzduchu, ktoré boli charakteristické pre paranormálne entity mu dávali najavo, že tu niekto taký je. A pretože jediné tvory, ktoré mohli preniknúť cez bariéru, boli tie, ktoré schválil, tak vedel, že to musí byť Livia. Nick sa ponáhľal do izby, kde našiel svoju mamu, ako spí v posteli. V rohu sedela Livia v džínsoch a bielej blúzke. Hneď ako ho uvidela, usmiala sa. „Ach, som tak rada, že si doma. Ako vidíš, je v poriadku.“
Nick Liviu zastavil, keď sa pobrala na odchod. „Počkaj!“
Zastavila sa a nadvihla obočie. „Áno?“
„Kde si ju našla? Kto ju vzal a prečo?“
Livia uzavrela vzdialenosť medzi nimi, položila mu ruku na Nickove rameno a zašepkala mu do ucha. „Počula som veci, ktoré nepatrili mne. Napriek tomu som riskovala život, aby som ju vrátila naspäť k tebe, pretože ti dlžím viac, ako ti budem môcť kedy splatiť. Je mi cťou slúžiť ti, Malachai. Ale byť tebou, dávala by som si väčší pozor na to, komu v budúcnosti veriť. Do koho vložiť dôveru. Nikdy nemôžeš byť dosť opatrný.“
Zlý pocit sa vrátil. „Čo si počula?“
Zažmurkala, nervózne sa na neho pozrela, až potom zašepkala odpoveď. „Nemôžem ti to presne povedať. Len buď opatrný. Máš omnoho viac nepriateľov, než si myslíš.“
„To je to, čo sa stalo s Calebom?“
Livia sa mu pozrela cez rameno na chodbu, kde čakala Kody a Xev. „Mali by sme sa porozprávať neskôr.“ A po týchto slovách zmizla.
Nick sa uškľabol a šiel k posteli, uistiť sa, že jeho mama je naozaj v poriadku. Klesol na kolená pri jej boku a trasúcou rukou sa dotkol jej mäkkej tváre. Bolo za potreby všetky jeho sily, aby ju nechytil do náručia a nedržal ju v oceľovom zovretí, ako King Kong s Fay Wray[2] a nedovolil nikomu ju znova od neho vziať.
Viečka sa jej zachveli a potom otvorila oči. „Nicky?“
„Ahoj, mami.“
Zamračila sa na neho. „Čo tu robíš, Boo? Nemal by si byť v škole?“
„Pustili nás domov skôr. Počasie vyradilo energie.“
Posadila sa a rozhliadla sa okolo. „Aj my sme bez energie?“
„Neviem. Neskúšal som. Práve som sa vrátil domov a šiel som ťa pohľadať.“ Prvýkrát sa skutočne nadýchol, stiahol si ju do náručia a pevne držal.
Stisla ho, trela mu chrbát a kolísala ho. „Nick? Si v poriadku? Stalo sa niečo v škole?“
„Hej. Som v poriadku. Len si mi chýbala.“
„Aj ty si mi chýbal.“ Usmievajúc sa mu dala pusu na líce. „Len neviem, prečo som išla znova do postele. Posledná vec, ktorú si pamätám je, že som sa rozčuľovala nad mliekom. Potom som išla pre noviny. Hm... asi starnem. Strácam rozum.“
Nick si odfrkol. „Ty nie si stará.“ Pozrel na ňu. „Mimochodom, sú tu so mnou kamaráti zo školy.“
„Obvyklí podozriví? Caleb a Kody?“
„Xev a Kody.“
„Xev... roztomilý, sladký, hanblivý chlapec s tým krásnym prízvukom a extravagantnými vlasmi?“
Usmial sa pri jej milom popise Xevovho neortodoxného vzhľadu, ktorý spôsoboval, že iní ľudia kričali a prechádzali na druhú stranu ulice vždy, keď ho uvideli prvýkrát. Niektorí boli ešte krutejší, preto Xev radšej väčšinou zostával vo svojej mačacej podobe. Ako človek sa objavoval len pri Kody, Nickovi a jeho mame. Jeho mama nikdy nebude Xeva súdiť pre nič iné ako jeho charakter a srdce.
„To je on.“
„Dobre, len nenarobte neporiadok. Potrebujete aby som  pre teba niečo spravila?“
Aby si zostala v bezpečí a nebola kvôli mne zranená. Ale to nemohol nikdy povedať nahlas.
Nick pokrútil hlavou. „Nie. Máme všetko, čo potrebujeme. Môžeš si oddýchnuť.“
Odstúpil od postele, zavrel dvere a vrátil sa do obývačky, kde ho čakali jeho priatelia.
Kody sa na neho pozrela s očakávaním. „Tak čo?“
„Nič si nepamätá. Jej posledná spomienka je, že som išiel do školy.“
Xev sa premiestnil k oknu, aby zistil, či sú tam ešte stále vrany. „Kde ju Livia našla?“
„Nepovedala mi to. Povedala len to, že začula nejaké veci, ktoré nemala a tak ju našla.“
Kody zvraštila tvár. „Čo také mohla počuť?“
„Nič ma nenapadá.“
Kody pozrela na Xeva, ktorý pre zmenu pokrčil ramenami. „Hovoril som len s Nickom a s tebou.“ Odmlčal sa predtým, než pokračoval. „A aj keď nechcem zľahčovať túto záležitosť s tvojou matkou... Myslím, že v túto chvíľu by sme mohli mať väčšie problémy.“
Nick zastonal, keď ho naplnil pocit strachu. Skutočne sa chystal porodiť diamant predtým, ako bude všetko povedané a urobené. „Čo?“
Xev ustúpil od okna, rozhrnul závesy, aby videli temné mraky a prázdny parapet. Už tam nebol žiadny vták. „Memitim sú preč. Keď beriem do úvahy naše šťastie, tak predpokladám, že našli Caleba a práve si z neho robia obed.“




[1] Laissez les bon temps rouler. = Nechajte dobré časy plynúť.
[2] Fay Wray - herečka z filmu King Kong

7 komentářů:

  1. Nikol: Dakujem velmi pekne za preklad ;-)

    OdpovědětVymazat
  2. Skvělé ! ! ! Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za dalsiu kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-)

    OdpovědětVymazat