pondělí 20. července 2015

Instinkt - Kapitola 7



Nick ani na chvíľu nezaváhal o tom, že Caleb je v súčasnej dobe hlavným chodom na hostine Memitim. Ale zdráhal sa ísť po Caleba, ochraňovať ho a znova svoju matku nechať samú. Na rozdiel od Caleba, jeho mama nebola démon bojovník. Bola človek. Úplne bezbranná v ich svete. Mohla by to byť ďalšia pasca?
Kody ho jemne postrčila ku Xevovi. „Choď. Chráň Caleba. Vieš, že by som radšej zomrela, než by som niekomu dovolila vziať tvoju matku. Zavolám sem Simi. Cez nás dve sa nikto nedostane. Veď to vieš. Keď sme spolu, sme stelesnením nehnuteľného objektu a nezastaviteľnej sily.“

Až vtedy si oddýchol a sklonil k nej hlavu. „Si najlepšia.“
„Spomeň si na to, keď ťa najbližšie nahnevám a ty sa so mnou budeš chcieť rozísť.“
Zasmial sa a dal jej pusu skôr, ako ich Xev premiestnil do Calebovho sídla. V elegantnej vstupnej hale z čierneho mramoru počuli búrku vonku, ktorá vrážala do okien. Všetko bolo temné a strašidelné, keď sa vonku zablysklo a vrana zakrákala. Na podlahe boli kaluže vody a roztrúsené sklo. Odťatá hlava sochy kamenného anjela ležala vedľa steny, kde musela pristáť po preletení cez jedno z rozbitých okien. Jeho bezduché oči pozerali na Nicka, akoby ho obviňoval z toho, že tu nebol, aby bojoval.
Kde v prdeli všetci boli? Bolo to tam tak neuveriteľné a pokojné. Vo vnútri domu nedokázal odhaliť žiadnu živú dušu.
Vydesený z toho, že prišli neskoro, Nick bral schody po dvoch a vrazil do Calebovej spálne. Z náhleho zmätku sa zamračil, stuhol vo dverách pri zvláštnej scéne.
Caleb bol hore a na nohách. Slabý, bledý, trasúci sa, stál v rohu a držal svoj prastarý démonický vojnový meč s Liviou pred ním. V miestnosti boli sami s vranami bombardujúcimi okno, snažiac sa ho rozbiť a Caleb ich povzbudzoval každým kúskom debilného chvastania a aj keď tento démon bol na pokraji kolapsu, to čo robil stále znelo drsne.
„Vďaka bohom, že si to ty.“ Povedala Livia medzi unavenými nádychmi. „Myslela som si, že Memitim prelomili jeho ochranu z kúziel. Bola som tak vydesená z toho, že čo budeme robiť, ak sa to stalo! Oh, Nick! Znova si môj hrdina!“
Xev sa znechutene zamračil nad jej melodramatickou chválou, rozhliadol sa okolo po stenách, ktoré žiarili starovekými olejmi a symbolmi, ktoré Caleb použil na ochranu jeho majetku od nepriateľov.
Caleb zavrčal a namieril svoj meč na Xeva. „Čo tu robí?“ Jeho znechutený tón prirovnával Xeva k výkalom kliešťa.
„Prišiel so mnou, aby sa uistil, že si v poriadku.“
„Hej, to sa stavím. Si si istý, že neprezradil Memitim, kde ma nájdu a potom ich sem priviedol, aby sa ubezpečil, že sa nestratia niekde po ceste?“
Xev sebou trhol pri tomto obvinení. Ignorujúc Caleba, pristúpil k Nickovi. „Budem-“
„Vypadni!“ Calebov hlas nebol ľudský. Obišiel Líviu. Urobil to s plnou váhou svojej démonickej sily. „Nechcem ťa tu!“
Na okamih si Nick myslel, že sa Calebovi vrátili schopnosti, pokiaľ sa Caleb nepokúsil vyhodiť Xeva do vzduchu a nič sa nestalo. Namiesto toho Caleb spadol chrbtom na stenu, pustil meč a skĺzol na podlahu.
Zalapal po dychu a tak k nemu podišla Livia, aby mu pomohla na nohy. „To je v poriadku, Malphas. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Nič sa nedostane skrze mňa.“
Xev si povzdychol a potľapkal Nicka po chrbte. „Pomôžem pri strážení tvojej mami. Ty dozri na Calebovu bezpečnosť.“
Zmizol, ale nie skôr, než Nick zacítil, ako posilnil štíty okolo Calebovho domu, aby udržal Memitim na uzde. Tiež sa zjavil tajomný a silný výbuch, ktorý spôsobil, že vrany vykríkli a rozptýlili sa v búrke. Taký, o ktorom vedel, že prišiel od Xevikana. Xev pomáhal a staral sa o Calebovu bezpečnosť, aj keď na neho naďalej nadával a urážal ho.
Nick išiel pomôcť Calebovi späť do postele.
„Kde je Zavid?“
Livia pokrútila hlavou. „Neviem. Keď som sa vrátila, bol preč.“
Zvláštne. Nebolo normálne, že by Zavid išiel sám von. Rovnako ako Xev, nebol práve spoločenský démon a nemal oveľa viac ako najzákladnejšie pochopenie ľudstva. Moderný človek ho miatol, takže sa väčšinou vyhýbal akémukoľvek styku s nimi, ako sociálnemu moru v jeho rozkroku. Hazardné hry boli pre neho to najbližšie k ľudstvu. Bližšie už nechcel byť. Aj to hral iba s Calebom a Nickom.
„Som rada, že som sa vrátila vtedy, keď som sa vrátila.“ Povedala Livia, keď prikrývala Caleba. „Ešte minútu a myslím, že by k nemu prerazili cez bariéru.“
Caleb sa uškrnul a posunul sa na posteli. „Kde je Kody?“
„Je s mojou mamou.“
Schmatol Nicka za košeľu v zdanlivo silnom zovretí. „Drž ju v bezpečí.“
„Taký bol plán. Nemám v úmysle ju v dohľadnej dobe obetovať starovekému bohu.“
Caleb prikývol, pustil ho a s povzdychom omdlel.
„Vau.“ Povedala Livia a prikryla ho ďalšou dekou. „Kody pre neho znamená veľa, však?“
„Ako to myslíš?“
„Len to, že som si všimla, ako sa o seba navzájom starajú. Koľko času spolu trávia. Kedykoľvek Kody nie je s tebou, je tu, skrytá s Calebom. Dokonca aj neskoro v noci. Zdá sa, že im naozaj na sebe záleží. Kiež by som mala niekoho, kto by sa o mňa takto staral. Musí to byť pekné.“
Nikdy si to neuvedomil, ale teraz, keď to bolo vyslovené nahlas, naozaj boli spolu veľa. A aj napriek jeho obavám, že ich Kody v jeden deň zradí, Caleb ju strážil s veľkým záujmom...
Nick sa pozrel na posteľ, ako ním prešiel zlý pocit. Nie. Bol to hlúpy strach.
Aj keď Caleb mohol byť pes, keď sa jednalo o ženy, inklinoval určitému typu žien, ktoré boli staršie a omnoho... menej zdravo vyzerajúce ako Kody.
Jeho dievča rozhodne nie je Calebov typ. Vôbec. Ani trocha.
Okrem toho, ani Caleb ani Kody by ho nikdy takto nepodviedli.
Alebo áno?
To určite nie.
Odmietajúc zasadiť si toto semienko do hlavy, Nick sa zamračil na Liviu. „Tak o čom si so mnou chcela hovoriť?“
Vzala ho za ruku a vyviedla ho z Calebovej izby. Keď prehovorila, bol to iba tichý šepot.
„Chcem, aby si bol opatrný, Malachai. Existuje toho toľko, čo ti chce ublížiť. Nemyslím si, že si si vedomí, koľko nepriateľov ťa denne obklopuje.“
Prehltol smiech. Určite sa mýlila. „Myslím, že o tom mám celkom dobrú predstavu.“
„Určite?“ Ukázala na škodu, ktorú spôsobili Memitim na Calebovom dome. „Takže vieš o tom, že Caleb hľadá spôsob, ako sa vymaniť z pod tvojho velenia?“
Tak týmto ho teda zaskočila. Toto netušil. „Čože?“
„Myslím, že on je dôvod, prečo bola tvoja ochranná bariéra oslabená a oni mali povolený prístup. Už dlhšiu dobu povoláva mocnejšie sily, v snahe nájsť niekoho, kto môže odtrhnúť jeho dušu od teba. Mohol by to byť dôvod, prečo teraz nemá žiadne schopnosti. Myslím, že ich mohol za to vymeniť. Ak by si zomrel, zatiaľ čo on je v podstate smrteľný, bol by oslobodený od toho, čo ho viaže k tvojej krvnej línii.“
Mohla by to byť pravda?
Nick prehltol pri niečom, čo naozaj nebolo až tak pritiahnuté za vlasy. Caleb chcel slobodu. Dokonca až tak, že by za to zomrel. „Nepovedal mi to.“
„Samozrejme, že nie. Prečo by mal?“
Livia si zahryzla do pery. „Ani ja nemusím mať pravdu, ale je zvláštne, že toto všetko začalo potom, čo údajne pre teba uzavrel brány, nie?“
So smutnými očami pokrútila hlavou. „Vieš, ak by ťa niekto dostal s jeho pomocou, mohol by ho za odmenu oslobodiť. Viem, že Noir alebo Azura by boli naveky vďačný, viac než šťastný, keby mohli ukázať svoje uznanie za takýto čin.“
Nick sa zamračil ešte viac, keď si uvedomil, čo hovorí.
Mohlo by na tom byť niečo pravdy?
Chcel ho Caleb predať?
Ťažko si vzdychla. „Je mi to veľmi ľúto, pán môj. Nechcem ťa rozrušiť touto možnou pravdou, keď zvážim, že ti všetci klamú. Viem, že to musí byť ťažké.“
„Ako to myslíš?“
„No... vieš... po prvé, zistíš, že nie si človek. Že žena, o ktorej si si myslel, že je tvoja benevolentná krstná matka, je v skutočnosti bohyňa v prestrojení, ktorá ukryla tvoje neodňateľné právo a zviazala tvoju moc. Bez tvojho súhlasu alebo vedomia. Tvoj otec nikdy nebol tým, čo si si myslel. Namiesto toho, aby bol ľudský zločinec, je démon, ktorý sa medzi nimi schovával. To, že ťa chcel mŕtveho, aby si od neho neprevzal jeho schopnosti. Potom si sa dozvedel, že tvoj kamarát Caleb nie je tvoj spolužiak, ale démon, ktorého poslal tvoj otec, aby ťa strážil a v prípade potreby zabil skôr, než od neho vyciciaš jeho moc a zaujmeš jeho miesto Malachaia. Že Nekoda je dievča, ktoré poslali tvoji nepriatelia, aby ti vyrezala srdce a doručila im ho skôr, než si budeš môcť nárokovať svoje dedičstvo v boji proti nim. Tvoja matka ti klamala od narodenia. Nechala ťa, aby si si myslel, že sa zaujíma o tvojho otca, namiesto toho, aby ti povedala, ako veľmi ho nenávidí a to, čo sa medzi nimi naozaj stalo. Je vlastne niekto v tvojom živote, kto ti neklamal?“
Trhol sebou, keď takto odhalila, aký neuveriteľný bol jeho život. Pravda bola zvláštnejšia než fikcia. Keby to dal do knihy alebo filmu, nikto by nikdy tomu neveril.
Niekedy tomu ani sám neveril. Ale v jednej veci sa mýlila. V jeho živote bol jeden človek, od ktorého mohol vždy očakávať pravdu.
„Bubba.“ Povedal defenzívne.
Zdvihla obočie. „Si si istý?“
No dobre, bol si istý, kým sa na neho tak neveriacky nezadívala. Teraz...
„Som si istý.“ Ale jeho tón nepopieral neistotu, ktorú v ňom vytvorila.
Zasmiala sa. „Ty si tak sladký a naivný. To je to, čo na tebe milujem najviac.“
Tak to áno. Vedel to lepšie.
„Naivný“ bolo slovo, ktoré by nikto so zdravým rozumom nepoužil na Nicholasa Ambrosiusa Aloysiusa Gautiera.
„Prosím. Narodil som sa unavený.“ S vážnymi problémami dôverovať, kde bol svet znepokojený. Nikto sa nevyhol pochybnostiam v jeho očiach.
Pomalý, zákerný úsmev zvlnil Liviine pery. „To si myslíš. Ale ver mi, pre tvoje vlastné dobro, si až príliš nevinný.“
„Čo tým myslíš?“
„Bubba povedal, že ti nikdy neublíži – že vždy dá na teba pozor, bez ohľadu na to, že teraz randí s tvojou mamou. Ako si myslíš, že to skončí? Svoj vlastný egoizmus postaví nad záujem o teba. Skôr či neskôr sa vždy všetko skončí. Nakoniec ti ublíži. Vieme to obaja.“
Kráčajúc od Nicka si zvodne zahryzla do pery. „Keď táto záležitosť s tvojou matkou spľasne... a to sa stane... nikdy s ním znova neprehovoríš. Vzhľadom k tomu, že pre tvoju matku bude bolestivé, ak s ním budeš v styku. Takže jediný skutočný otec, ktorého si kedy poznal, bude vytrhnutý z tvojho života. Bubba to vie. Ty to vieš. Možno to je to, čo naozaj chce. Možnože chce, aby si odišiel, len proste nechce prísť a povedať ti to.“
Tieto slová vrazili do Nicka.
Mohlo by byť na tom niečo pravdy? Mohol by Bubba naozaj chcieť zmiznúť z jeho života? Je možné, že pre neho nebol nič viac, len chlapec na obtiaž?
„A čo Mark?“ Spýtala sa. „Naozaj si myslíš, že ho baví hrať sa na tvoju pestúnku po celý ten čas? Sú to dospelí muži, Nick. Ty si len nepríjemné malé decko. A ani nie ich. Si pre nich nič. Len vtierka, ktorej sa nevedia zbaviť.“
Zaškrípal zubami. Tieto slova ho veľmi pálili. Mala pravdu. Už v minulosti mal tieto obavy, ale nechcel im veriť.
Teraz...
„Potom, je tu tvoj šéf, Kyrian. Dvetisíc rokov starý grécky generál, ktorý pred tebou skryl pravdu o tom, kým skutočne bol. Služobník bohyne Artemis. A to som ešte nezačala o tajomstve, ktoré skrýva Acheron. Nie je to len Temný Lovec, Nick. Ani Atlanťan. Je to staroveký boh. Napriek tomu by mal zomrieť skôr, ako ti dovolí to o ňom zistiť. A keď príde ten deň a ty zistíš pravdu, staneš sa jeho najhorším nepriateľom. Odsúdi ťa na smrť za tvoje vedomosti. A to je ta kliatba, ktorá ti stojí v ceste a ty ju nemôžeš odvrátiť. Na tej ceste, z ktorej tak veľmi chceš odbočiť.“
Striaslo ho, keď mu potvrdila o Acheronovi niečo, o čom už mal dávno podozrenie. Niečo, na čo keď sa Nick kedykoľvek opýtal, Acheron s veľkou zručnosťou zmenil tému.
„Ako som povedala, si obklopený klamármi, ktorým nemôžeš veriť. Ľuďmi, ktorí ti neustále klamú do očí. Všetci majú tajomstvá. Prečo? Pretože nie sú tvoji priatelia, napriek tomu, čo si myslíš. Nezaujímajú sa o teba, Nick. Nie skutočne. Ak áno, tak ti povedia všetko, aby si im veril. Ale oni ťa nechcú mať pri sebe blízko. Nechcú, aby si o nich vedel pravdu, pretože pre nich nič neznamenáš. Nie si nič.“
Pravdivosť týchto slov ho hrýzla hlboko v jeho srdci. Ale odmietal jej dať vedieť, že ho nimi zasiahla. Nebol ten typ človeka, ktorý to prenášal na iných. Držal bolesť v sebe. Iba Kody a jeho matke dovolil vidieť jeho bolesť.
„Musím skontrolovať Zavida.“
„Niekto, kto ti jednu pravdu hovorí do očí a druhú za chrbtom.“
„Čože?“ Zalapal po dychu skôr, ako sa zastavil. „Čo hovorí?“
„Neverí v teba. Myslí si, že si slabý. Mamin chlapček, ktorý si bez jej pomoci ani nezaviaže topánky. Ľutuje ťa.“
Urazený, Nick zízal na Liviu. Toľko k udržaniu jeho emócií. Ale toto... toto ho oslepilo. Netušil, že to takto Zavid cítil, hlavne preto, že mu Nick zachránil život.
„Ja nie som tá, kto to povedal.“ Nevinne na neho zažmurkala. „Ja ti to len hovorím pre tvoje dobro. Mal by si vedieť, čo skutočne cítia. Čo hovoria, keď nie si nablízku. Nikdy by som sa k tebe nesprávala týmto spôsobom. Myslím si o tebe príliš veľa na to, aby som to urobila.“
Zahryzla si do pery a pristúpila k nemu bližšie. „Viem, aké to je byť sám a nemať nikomu, komu by si mohol veriť. Niekoho, na koho by si sa mohol spoľahnúť.“ Stúpla si na špičky, aby ho pobozkala.
Nick ustúpil skôr, ako sa ich pery stretli. Aj keď bola Livia veľmi atraktívna žena, nebola ten typ dievčaťa, o ktorú by mal záujem a nikdy by takto Kody neublížil. Nebol ten typ chlapca a nemal v úmysle sa takým slizkým typom stať. Srdcia boli posvätné veci a keď vám ho niekto zveril, je vašou povinnosťou udržať vernosť. Nick nemal v úmysle zničiť svoju česť.
„Musím zistiť, prečo Zavid nechal Caleba osamote.“
„Malachai!“
Ignoroval jej volanie a kráčal ďalej. Každá molekula jeho tela mu napovedala, aby medzi nimi vytvoril čo najväčšiu vzdialenosť ako len mohol a tak rýchlo ako je možné.
Pre tento krát počúval. Musel premýšľať, bez toho, aby počúval jej hlas vo svojej hlave vedľa tých, ktoré mu hovorili, aký je bezcenný.
Nick bežal zvyšok cesty po schodoch dole a von z dverí, hľadajúc Zavida. Vo chvíli, keď jeho nohy vkročili na ulicu mimo chránenej bariéry, Memitim na neho zaútočili a škriekali ako zamilované fanúšičky, ktoré zbadali svoju najnovšiu fixáciu. Zanadával, vyhodil ruku a odháňal ich od seba. „Démoni, prosím! Nie som vaša pekelná opica. Naozaj na toto nemám čas!“
Ten, čo mu bol najbližšie mal tú drzosť, že na neho zasyčal ako mačka. „Malachai chráni Malphasa? Prečo? Dobre sme ti slúžili. A ty si trúfneš pridať sa na stranu nášho nepriateľa potom, čo nás všetkých zradil? Ako si mohol?“
Nick bol zdesený z jeho zúrivosti. „Tak po prvé, neslúžili ste mne. Bojovali ste za môjho predka, ktorého ani neviem meno. Takže kamoš, naozaj? Vráť túto kartu späť do balíčka. Toto kolo nevyhráš. Po druhé, Caleb sa zamiloval a odišiel z vojny, o ktorej hovoríte. Kto ho môže za to viniť? Určite nie vy, ktorí ste išli po ňom, keď ste ho mali nechať žiť v pokoji s jeho ženou a byť šťastným. Ak ste mu nechceli dovoliť, aby vám nakopal zadky, tak ste mali radšej zostať doma. Je to o tebe. Nie o ňom.“
Vodca Memitim hlasno zakrákal. „Poznal naše tajomstvo a mohol ho prezradiť našim nepriateľom. Nemohli sme dovoliť, aby žil s takou znalosťou, keď nás mohol zničiť.“
„A ty si poznal jeho... sebadeštrukciu. Znova, mohol si sa rozhodnúť, nechať ho na pokoji. Napriek tomu si tak neurobil. Fér je fér. Zaútočili ste na neho. Porazil vás. Teraz dospejte a dohodnime sa. Nechajte ho!“
Znova sa zniesli do tmavej smršti a pokračovali v útoku na Calebovu bariéru. Ale aspoňže už nie na neho. Nick si nebol istý, či sa má z toho tešiť, alebo nie. Unavený a znechutený si povzdychol nad ich tvrdohlavým odhodlaním.
„Musím vás vyhnať späť do diery, z ktorej ste vyliezli? Naozaj? Toto je to, čo chcete robiť so svojou slobodou?“
Ich odpoveďou bolo pokračovanie v útoku. Ach tak. Toto bolo to, čo chceli robiť so svojimi novo nadobudnutými životmi.
Vôbec mu to nedávalo zmysel. Prečo by pokračovali touto cestou, keď mohli robiť niečo pozitívne, či konštruktívne?
Ako napríklad dať si šišku. Alebo ukradnúť kávu.
Získať dievča a ukradnúť si nejaký šťastný, súkromný, zábavný čas pre dospelých.
Prečo si zvoliť smrť, keď si mohli vybrať život? Neboli tam žiadne havranie démonky, ktoré by mohli prenasledovať? Skutočne?
Ohúrený márnivosťou, Nick ustúpil a sledoval ich, ako nalietavali vo vlnách do Calebovej ochrannej bariéry. Nevedel, či má byť zdesený alebo ohúrený ich surovému cieľavedomému odhodlaniu. Tiež to veľa vypovedalo o Calebovej moci a o tom, koľko jej môže mať aj keď je vyčerpaný.
Napriek tomu... cítil sa zle pre obe strany. Memitim kvôli tomu, že nie sú schopný to nechať tak aj po všetkých tých storočiach a Caleba preto, že nie je schopný sa pohybovať pre ich tvrdohlavosť.
Prečo žiť minulosťou, keď môžete mať dobrý zajtrajšok a tešiť sa z neho?
Hlavou mu prebleslo Markove obľúbené príslovie. Rozhodne na tom niečo bolo. Najmä pri sledovaní ich pokračujúceho šialenstva. Boli tak zameraní na Caleba, že ničili sami seba útočením na neho.
Stálo to za to?
Rozhodne nie.
Ach, dúfam, že nikdy nebudem takýto hlúpy. Pretože, priznajme si to. V podstate sa nedelím o všetku hlúposť, po väčšinu dní.
Ale nebolo nič, čo by mohol spraviť, aby im pohol s ich dnešnou blbosťou. A práve teraz, mal démona odpadlíka, ktorý mohol byť po krk v problémoch a potreboval jeho pomoc. Bolo treba strážiť mamu. Zabrániť tomu šialenému počasiu.
A vyriešiť podivné tajomstvo.
Pozrel sa na Memitim. Ako sa mám týchto zbaviť?
A znova ho pochytil ten divný pocit v žalúdku, že niečo nie je v poriadku. Že sa jeho čas kráti. Naraz sa Memitim rozptýlili, akoby ich niečo vydesilo. Hej, to muselo byť naozaj zlé znamenie.
Nick sa prikrčil pri ďalšom blesku, ktorý ho len tesne minul. Bolo to ohromujúce, ale nie tak, ako krásna mladá dievčina, ktorá z neho vystúpila a prezerala si ho s veľkou zvedavosťou. Napriek počasiu bola úplne suchá, mala karamelovú pleť a tmavé vlasy, ktoré jej v spletitých vrkočoch padali okolo dokonalej tváre.
Ale nebola to jej krása, ktorá mu poplietla zmysly, ale množstvo energie, ktoré z nej vyžarovalo. Bol to jedinečný zdroj moci. Ak sa mu predstaví ako Azura, nebude prekvapený. Jej moc bola tak silná. Oblečená bola v krátkej sukni a podprsenke, a keď sa stretla s jeho ohromeným výrazom, pokrčila plecami a pristupovala k nemu pomalou, zvodnou chôdzou.
„Chcel si, aby odišli. Sú preč.“
To hej, ale nebol si úplne istý, či jej má za to poďakovať. Alebo sa rozbehnúť opačným smerom a kričať ako učiteľka materskej škôlky, ktorá práve stretla Freddyho Kruegera[1].
Jeho žalúdok hlasoval za útek.
„Kto si?“
Usmiala sa. „Ty nevieš?“
„Nemám tušenia.“
Zastavila sa vedľa neho aby mu mohla očuchať rameno a vlasy. To bolo strašidelné. Ešte viac sa prikláňal k scenáru úteku.
„Ty si Malachai?“
Nick zaváhal pri jej tóne hlasu, ktorý bol takmer urážlivý. Dokonca tak, že ak mu niekto mocný položil túto otázku, nikdy nebol dobrý nápad dať priamu odpoveď.
„Uh... možno?“
Pritiahla si jeho tvár k svojej a zhlboka sa nadýchla.
„Nie si Monakribos.“
To bolo meno prvého Malachia, ktorý bol prekliaty... musí vedieť veľa o jeho druhu, keď pozná krstné meno jeho predka. Väčšina o tom nemala potuchy.
Alebo, rovnako ako Xev a Caleb, bola staršia ako špina.
„Ja som...“ Nick zaváhal.
Technicky, bol Ambrose Malachai, ale bol poverčivý v hovorení tohto mena. Aj keď to bolo správne, jednoducho to vyzeralo ako zlý nápad privolať práve teraz tento druh mágie. Čím dlhšie dokázal udržať to, aby sa z neho stalo monštrum, akým mu bolo súdené byť, tým lepšie.
„Nick!“
Odtiahla sa a vykrivila pery. „To je hlúpe meno pre Malachaia. Čo za blázna ťa takto pomenoval?“
„Prepáč? Moja matka je úžasná dáma.“
Obočie jej vystrelilo nahor a Nick si až príliš neskoro uvedomil, že Malachaii nenávideli svoje matky. Neobhajovali ich.
„Ešte stále si mi neprezradila, kto si.“
Naklonila hlavu a s úškrnom si ho premeriavala. „Ako ma môže tak silný Malachai nespoznať na prvý pohľad?“
Možno preto, že ešte nie celkom zvládol všetky svoje schopnosti? Ale nehodlal sa s tým zveriť niekomu, kto by s ním mohol vytrieť zem.
„Si Yrre?“ Zdalo sa najrozumnejšie, myslieť si, že ona je tým jazdcom, ktorý ho v škole takmer zrazil. Dávalo to zmysel. Obe boli oblečené v bielom, prišli odnikiaľ a totálne ho zmiatli.
Pokrútila hlavou a zasmiala sa. „Vyzerám snáď ako tá psina s kravskou hlavou?“
Uh, nie. Vyzerala dosť sexy, skutočne. Dosť sexy na to, aby ho dostala do vážnych problémov, keby ju Kody videla stáť v jeho osobnom priestore.
Nick ustúpil.
Nasledovala jeho kroky. So zbožňujúcim výrazom si rukou odhrnula vlasy. „Necítiš to spojenie medzi nami?“
Cítil sa byť zradený tou časťou svojho tela, ktorá chcela byť s ňou spojená. Ale vedel, že nesmie počúvnuť túto svoju časť. Tá mala svoju vlastnú myseľ, ktorá by ho mohla dostať do všetkých nočných môr, keby ju nechal.
„Nie som si istý, čo tým myslíš.“
„Ale áno. Vieš presne, o čom hovorím. Cítiš krv, ktorá ti povie, kto som.“
„Nie. Necítim nič.“ Až na nutkanie dostať sa od nej preč skôr, ako ho dostane do problémov, z ktorých ho nedostane žiadne ospravedlnenie – ani Jaredov lesklý predmet. Mienil urobiť to, čo povedal.
Nikdy, nikdy by nezničil Kodynu dôveru ani by jej nezlomil srdce.
Nie zámerne.
Nick stuhol uprostred kroku, keď mal podivnú víziu. Videl dievča v starovekom brnení, omotané okolo viachlavého draka. Zdedil spomienku, ktorá pochádzala od jedného z jeho predchodcov Malchaia. V tom okamihu vedel meno bohyne.
„Tiamat.“
Poklonila sa mu. „Vidíš, že ma poznáš.“
Tak nejako. Ale vedel o nej ešte jednu vec... „Mala by si byť mŕtva.“
Jej smiech mu v ušiach znel ako hudba. „Nikto nemôže zabiť niečo tak mocné, ako som ja. Zmenil si len môj stav bytia. Tak, prečo si ma povolal z môjho spánku, Malachai?“
Z tejto otázky mu prebehol mráz po chrbte. „Ja som ťa nepovolal.“
Zamračená mu jemne prstami prebehla po tvári. „Vždy je to o tebe, Malachai. Vari si sa to ešte nenaučil? Okrem toho, kto iný by sa odvážil ma rušiť?“
„Niekto, kto si praje smrť?“
Nahlas sa zasmiala. „Si drzý, čo?“
Nie v túto chvíľu. V súčasnej dobe, aj keď ho bolelo to priznať čo i len sebe samému, bol skôr vystrašený. Toto bol jeden z najnebezpečnejších Bohov Chaosu. Ona porodila viac príšer než Echidna. Keď príde na to, mohla by dokonca porodiť i Echidnu. Nikdy si nedokázal zapamätať celú mytológiu.
Sklonila hlavu a ustúpila, akoby počúvala hlasy éteru, ktoré neustále Nicka doháňali do šialenstva, keď sa ich snažil pochopiť. Oči jej žiarili na strašidelne červeno. Spustila ruku z jeho tváre. „Aj keby som tu rada zostala a rozprávala sa s tebou, mám toho veľa na práci a málo času, aby to fungovalo.“
Než stačil mrknúť, bola preč.
V momente, keď bola preč, silno sa nad nim rozpršalo. Do kelu. Mal zlý, zlý pocit v žalúdku.
Zrazu sa všetko okolo neho zastavilo. Dokonca aj dážď. Nie. Nezastavil. Zamrzol na mieste, ako obraz.
Nick sa pomaly zatočil a snažil sa pochopiť, čo sa deje. Cítil sa úplne mimo. Oneskorene. Bolo to ako byť v Spodnej Ríši, alebo v tme, ktorá existovala medzi dimenziami. Len on sa nestratil ani sa nesprávne nepremiestnil. Bol vo svojej dobe a v správnej úrovni. Len nie správne zaradený. Ako vychýlené koliesko.
A potom pocítil... tú prítomnosť, ktorá mu už tak dlho chýbala. „Ambrose?“
„Nájdi Eye.“ Bol to ten najslabší šepot.
„Čo? Aké oko?“
„Eye z Ananke.“
Ambrose sa mu zjavil len ako priesvitný tieň s červenými očami. Vedel to len vďaka slabému obrysu na tvári Artemisinej značky dvojluku a šípu. To označovalo miesto, kde mu jedného dňa grécka bohyňa odobrala dušu.
Ten povedomý červený pohľad Nicka prepaľoval. „Nemal som sa snažiť obnoviť minulosť. Narodili sme sa ako sakramentské ohavnosti, ktoré nikdy nemali byť splodené.“
Ambrose mal ťažký dych, keď padol na kolená na chodníku vedľa neho. Vzhliadol so žalostným výrazom vzdania sa. „Počúvaj ma, Nick. Musíš nájsť Eye a sledovať svoj pravý kurz. Ten, ktorý sme predtým chceli nasledovať, som veľmi skazil. Rýchlo! Je to jediná nádej, ktorú máme. Musíš zostať verný nášmu pôvodnému kurzu. Ver mi. Prosím! Nesmieš zísť z našej cesty!“
Na okamih sa mu zmenili oči na taký odtieň modrej, ako Nick vídaval v zrkadle.
„Zo všetkých chýb, čo som urobil, ma najviac mrzí to, že som ťa okradol o roky, keď si bol schopný normálne snívať. V tvojom veku som nevedel nič o Kyrianovom svete. O Temných Lovcoch, antických bohoch a Tvaromeničoch. Bol som len hlúpy chlapec s hlúpymi chlapčenskými snami.“ Horko sa zasmial. „Fantazíroval som o tom, že budem právnikom. Že budem mať ženu a deti...“ Jeho oči sa znova zmenili na červenú. „Je mi veľmi ľúto, že som ti to zobral. Len som nás chcel zachrániť. Dať nám nejakú nádej.“
„Šíri svet je brána, ktorá vedie do záhuby.“ povedal Nick obľúbené príslovie jeho matky. „A mnohí sú tí, ktorí tadiaľ vchádzajú. Ale brána je úzka a cesta rovná, ktorá vedie k životu a je len málo tých, ktorí ho nájdu.“
Ambrose si odfrkol. „To je dôvod, prečo je diaľnica do pekla ale len jediné schodisko do neba.“ Pozrel sa na Nicka. „Prehral som vojnu. Bojovaním som to ešte zhoršil. Nájdi Eye a obnov náš kurz. Musíme sa vrátiť, aby sme sa mohli pohnúť dopredu. Je to jediná nádej, ktorú máme. Jazdci sú vonku a chystajú sa ťa zvrhnúť, braček. Presúvaj sa rýchlo, s cieľom, inak sme obaja stratení. Je toho toľko, čo musíš urobiť, že ti ani nemôžem povedať, ako to napraviť. Ale Eye môže.“
Pomaly vstal na nohy. „Nebudem ti môcť s týmto pomôcť. Je to len na tebe.“
Nick sa krátko zasmial. „S tým sa zmierim. Do tohto sveta som prišiel sám a tak ho aj opustím... Narodil som sa pripravený a bez odvrávania. Cajun silný a Cajun hrdý od prvého nádychu až po môj posledný.“
Ambrosovi z chrbta vystrelili krídla, keď sa z človeka zmenil na kompletného Malachaia. Kožu mal mramorovanú červenú a čiernu a oči sa mu zmenili na červenú. So svietiacimi pazúrmi a tesákmi, schytil Nickovi čeľusť a naklonil hlavu aby s ním mohol zomknúť pohľad. „My sme Malachai a sme nadovšetko. Teraz a navždy. Nikdy nezabudni.“
Pohodil hlavou, vychrlil strašný modro sfarbený oheň smerom k nebu a zmizol.
Otrasený Nick stál na mieste, keď sa všetko vrátilo do normálu a znova na neho padal dážď. Ale v mysli videl, čo Ambrose urobil.
Nick videl krvavú budúcnosť, ktorá ich čaká a tam, v tom chladnom, zimnom daždi sa odmietol nechať zastrašiť. Odmietal umožniť osudu a Ambrosovi vyhrať.
Nestanem sa tebou, starý muž.
Nájde Eye a zistí, kde to Ambrose a tí ostatní pokazili. Zastaví to, nech je to čokoľvek, čo uvoľnilo pekelné opice a bude sa trápiť priateľmi a rodinou.
Ale zo všetkého najviac sa uistí, že nikdy nenaplní osud, ktorý vraví, že zničí celý svet. Kody verila proroctvu, v ktorom sa predpovedalo, že on je Malachai, ktorý zachráni ich líniu. A on veril jej.
Pretože v deň, keď sa narodil sa vzpieral pravdepodobnosti. A dnes bol ten deň, keď bolo potreba zastaviť tento trend. Na rozdiel od Ambrosa, on sa nehodlal vzdať a ustúpiť. Tak dlho, ako bol dych v jeho tele, tam bol aj život.
Tak dlho, ako tam bol život, bola nádej. A tak dlho, ako tam bola nádej, bola možnosť víťazstva.
Život nebol len o získavaní. Bolo to o tom, dostať sa cez, bez ohľadu na to prečo a robiť preto čo najviac každú minútu.
Mráz mu prešiel po chrbte, keď si spomenul na to, čo mu povedal otec. Malachai nikdy nebude zabudnutý. Ale je to na tebe, ako si ťa budú pamätať.
Na Nicka Gautiera nikdy nikto nebude spomínať ako na zbabelca alebo darebáka. Vide z toho ako hrdina a víťaz. A nevzdá sa bez veľkého boja.
Keď sa začal obzerať po Zavidovi, zazvonil mu telefón. Bola to Kody. Okamžite to zodvihol. „Ahoj cher. Čo sa deje?“
„Kde si?“
„Pred Calebovým domom. Prečo? Čo potrebuješ?“
„Teba. Tak rýchlo, ako je to možné. Niečo tu je a ide to po tvojej matke.“



[1] Freddy Krueger - hororová postava

9 komentářů: