sobota 15. srpna 2015

Instinkt - Kapitola 11



Existuje pár ciest, ktoré musíme zvládnuť sami. Nick sa zarazil, keď počul v hlave matkiným hlasom niečo, čo mu často hovorila.
Narodenie. Smrť. Dentálna niť. Odstrihnutý necht. Prestávka na toaletu.
Odpadková povinnosť...
A zdá sa, že bude musieť čeliť tomu, nech to bolo čokoľvek, čo bolo mimo jeho bytu a javilo sa to, ako veliteľ zeitjägers.

Všetko z toho musí urobiť sám. Aj keď, úprimne, mal detinské nutkanie bežať priamo cez vtákov, ako hyperaktívne dieťa na pláži, ktoré ma vysoký cukor. Jednu jeho časť napadlo, či by sa rozleteli na všetky strany, ako ostatná hydina.
S najväčšou pravdepodobnosťou nie.
Jeho šťastie? Vypitvali by ho tam, kde stál a vytrhli mu oči. Nezdali sa ako splašené typy. Skôr ako tie, ktoré Zeus používal na mučenie Prometea za odvahu, dať ľudstvu oheň.
Dobre. Vzchop sa, chlapče. Vystri ramená. Hlavu drž vztýčenú. Bol Malachai. Bolo načase byť tou najhoršou beštiou v krajine a ukázať im, kto je šéf.
Ale úprimne? Chcel sa niekde schovať a kričiac utekať opačným smerom, kým by tu z neho nič nebolo len pár miznúcich stôp. Jediná vec, ktorá mu v tom bránila, bol počet ľudí, ktorí sa dnes na neho spoliehali. Jeho matka. Kody. Caleb. Simi. Xev.
Odmietal ich sklamať.
Potrebovali, aby mal nadhľad. Ak chcel byť muž, musel to predstierať- rovnako ako arogantne predstieral že je, zakaždým, keď to bolo spochybnené. Nie ako chlapec, ktorým sa cítil byť po väčšinu dní.
Chcel, aby s ním zaobchádzali ako s dospelým. Toto bolo to miesto, kde začínala dospelosť. A to čo znamenalo byť dospelým. S narábaním s hovnom sa nechcete zaoberať. Stáť silno, aj keď chcete skrýšu. Veľakrát videl svoju mamu, ako mu dokazovala, že je to pravda. Koľkokrát ukazovala svetu statočnú tvár, zatiaľ, čo skrývala slzy a obliekala sa do práce, ktorá ju ponižovala a sala jej časť duše? A koľkokrát musel počúvať jej tiché ranné povzbudzujúce rozhovory so sebe samou, keď sa pripravovala čeliť ďalšiemu hroznému dňu?
Napriek tomu ho kŕmila a udržiavala im mierne plošticami zamorenú strechu nad hlavou, robila to deň čo deň a ani raz sa nesťažovala.
Urobila si, čo si musela.
Teraz bol rad na ňom, aby si utiahol opasok na jeho veľkých chlapských nohaviciach a zachránil ju a ostatných. Zvládnem to.
Nick sa zhlboka nadýchol, aby si upokojil nervy, než sa premiestnil von, aby čelil Pánovi démonov a zistil, čo od neho to zviera chce.
Do čerta, zblízka bol oveľa väčší, než sa javil za oknom. Aký druh steroidov bral? Do pekla!
Vážne zarazený sa Nick zastavil na ulici s úškrnom, rozhliadal sa po démonoch, ktorí boli zblízka tiež oveľa väčší. Rozmnožuje sa ich počet? Prisahal by, že ich tam ešte pred sekundou nebolo tak veľa.
Možno ho len jeho nervy učili „novú“ matematiku. Áno. Tak to mohlo byť.
Akonáhle ho zbadali, postavili sa do útočnej formácie. Dobre, to bolo ešte desivejšie, než predpokladal.
Drž sa pohromade, Gautier. Zvládneš to.
Dopekla, nezvládnem... čo si slepý?
No, toľko k jeho svojpomocnému povzbudzujúcemu rozhovoru s jeho mamou. Na neho to nezaberalo. Žalúdok mal stále príliš stiahnutý.
„Malachai!” Jeho titul prešiel cez ich rady ako nenávidený šepot.
Pre jeden malý, nepatrný okamih si Nick myslel, že keď to urobili, posadili sa. Mohli by kandidovať na krytie v podobe vydesených králikov.
Pokým si neuvedomil, že mal Xev pravdu. Ich strach bol väčšia nahromadená výzva, než čokoľvek iné. A to z nich robilo ešte viac nestabilných a nepriateľských. Viac než pravdepodobné, že na neho zaútočia než utečú.
Nádherné. Proste nádherné. Vystrašení, divokí útočiaci démoni. To je presne to, na čo sa pýtal.
Nikdy.
Vysoký a smrtiaci, zahalený Pán démonov k nemu pristúpil s nepredvídateľným úsmevom. Ošľahanú tvár mu pokrývali jazvy. Oblečený bol v čiernom na čiernom a cez hlavu mal prehodenú kapucňu. Na oboch predlaktiach mal podivné nečisté strieborné vambrace[1]. Každý z nich bol ozdobený prepracovaným dizajnom hada a vajec, ktorý mu pripadal čudne povedomí, ale Nick netušil prečo. Pramene tmavých vlasov mu lemovali hranatú tvár, keď študoval Nicka nepobaveným pohľadom.
„Si statočnejší, než som si myslel.“ V presýpacích hodinách, ktoré držal, sa objavilo viac piesku. „Dobre. Svojou odvahou si si pre seba kúpil dodatočný čas. Tlieskam ti za to.“
„Chronus, Chronus, Chronus.“ Povedal to podivne známy ženský hlas v rytme pripomínajúcom tikot hodín. „Si nezrozumiteľný a  chúďa chlapec nemá poňatia, o čom hovoríš. A pozri sa na chúďa vec. O chvíľu bude mať mokré nohavice.“
Tiamat sa objavila po Nickovom boku s roztomilým úsmevom na tvári. Odhrnula si z čela prameň tmavohnedých vlasov, potom položila ruku na jeho plece a oprela sa o neho. „Zlý Malachai.“ hrešila ho. „Bol to pre teba divný deň, však?“
Po chrbte mu prebehol mráz. „Čo sa deje? Čo odo mňa chceš?“
Desivo sa zasmiala predtým, ako sa od neho odlepila a šla sa postaviť vedľa Chronusa. „Ber to ako pop kvíz. A ty si bol neuveriteľne dobrý.“
„Bol?“ Nick cítil, ako mu znova začína horieť žalúdok.
Tiamat prikývla. „Nemôžeme začať vojnu. Nie, pokiaľ táto záležitosť nie je vyriešená.“
Oh, nepáčilo sa mu, ako to znelo. Nič z toho. Jeho vred mal momentálne veľkosť Texasu a mal mačičky a kačice. Pravdepodobne aj niekoľko jašteríc.
Nick sa uškrnul, keď si pritlačil ruku na žalúdočné bolesti a prial si, aby mal niekoľko galónov Tumsu[2]. „A čo je to za záležitosť?“
„Veliteľ ušumgallu.”
To ho úplne prekvapilo. O čom to hovorí? Aký veliteľ? On bol veliteľom, nie?
„Prepáčte?“
Pristúpila k nemu, aby ho mohla pohladiť tým najpovýšeneckým spôsobom, ako si možno prestaviť. Správkyňa v kostole by bol tak hrdá na to, ako to urobila. Len bol prekvapený, že ho neštipla do líc, keď už bola pri tom.
„Hlasovanie bolo zvolané. Zdá sa, že väčšina tvojich generálov má pocit, že si nespôsobilý viesť ich. A pretože je tu ďalší tvor narodený z Adarianovej krvi, žiadajú nás, aby sme posúdili, ktorý z vás by mal byť vymenovaný za jeho dediča.“
Nick sa prinútil nezízať ani žiadnym spôsobom nereagovať na niečo, čo musela byť pre neho neuveriteľne zlá správa. „Nevedel som, že to funguje takto.“
Prikývla. „Tieto schopnosti Malachaia môžu byť prijaté alebo prevzaté niekým iným, najmä pokrvným synom, ak existuje. Bolo by to považované za čestné, keby tvoj starší nevlastný brat od teba žiadal svoje neodňateľné právo prvorodeného.“
Oh Bože! Ako o krádeži? Alebo stiahnutých slabinách? Znelo to, ako ešte viac zábavy!
Ale to ho priviedlo späť k jednému ohromujúcemu bodu, ktorý ešte stále jeho myseľ nedokázala plne spracovať.
„Počkať... čo? O akom staršom bratovi to hovoríme? Myslel som si, že Malachai nemôže mať viac, než jedného syna, ktorý by sa dožil viac, ako desať rokov. Nie je to nemožné?“
Chronus sa zasmial. „Adarian bol ľstivé zviera. Zdá sa, že našiel spôsob, ako obísť svoje prekliatie a skryť svojho prvorodeného syna pred bohmi. Niečo, s čím sa zveril jednému z vašich šarras predtým, ako zomrel. Rovnako ako tvoje, aj schopnosti tohto syna sú testované, aby sa zistilo, kto sa lepšie hodí na rolu Malachaia.“
Tiamat ho pohladkala po tvári. „Teraz je ten čas, kedy by si mal dúfať, že sa mu to nepodarí a tebe áno.“
Skvelé. Diskusia o teste v úzkosti. A v tomto prípade, Nick mal zlý pocit, že zlyhanie nebolo F[3].
Bolo to S... ako Smrť a on si neprial ísť na party s Grimom. Smrť, ako mŕtvy v hrobe, nebyť už nikdy znova videný ani počutý.
„A môžem si určiť niektoré z kritérií, podľa ktorých budem súdený?“
„Nie.“
Pri Tiamatinej chladnej a nečakanej odpovedi mu padla sánka. „Nie? Vážne? Nedáte mi žiaden kľúč k tomu, ako prejsť touto skúškou, ani mi o tom nič nepoviete?“
„Nie. Skazilo by to všetku zábavu z toho. Pre nás. Ale už si dokončil veľkú časť testu bez toho, aby si to vedel, tak dýchaj, dieťa. Nezabili sme ťa... doteraz. Relax.“
Jej sa to ľahko hovorilo. S jej životom sa nikto nezahrával. „Hej, ale rád čipujem.“
Pery jej zakrivil pomalý, zákerný úsmev. „Všetko nie je o čipovaní. Je to o skúsenostiach.“
Do pekla. Znela ako jeho matka. „Takže, čo je ďalšia časť skúšky? Povieš mi toho viac?“
„Chceš vyliečiť svoju matku a Malphasa?“ spýtal sa Chronus.
„Viac než čokoľvek iné.“
„Tak potom, pretože viac ako polovica tvojich generálov je proti tebe, budeš si musieť vybrať dvoch, ktorým budeš veriť. Jeden tu zostane a bude chrániť tvoju matku pred tvojimi nepriateľmi, ktorí by ju mohli napadnúť, zatiaľ, čo ty dokončíš skúšku. Druhý ti bude strážiť chrbát, bojovať po tvojom boku a pomáhať ti dokončiť tvoju cestu von.“
Chronus sa naklonil a zákerne Nickovi zašepkal do ucha. „Ale pozor. Jeden z nich by ťa mohol zradiť a použiť teba alebo tvoju matku ako tromf pri vyjednávaní s tvojimi nepriateľmi, aby zachránili sami seba. Je to hazard, ktorý budeš mať.“
Krásne. Krásne. Krásne.
„A keď sa rozhodnem, že nebudem hrať?“
Tiamat  na neho tskla. „Taká možnosť nie je.“
Samozrejme, že nie. Nick zaškrípal zubami, keď preklínal svoje šťastie a osud, ktorý mu dal tento život.
Tiamat  nad ním pokrčila nos. „Takže, koho si vyberieš, aby ti pomohol?“
Prvá voľba bola jednoduchá. Existoval len jeden človek, ktorého by nechal so svojou matkou v dobe jeho neprítomnosti. „Xev bude sledovať moju matku.“
Obaja vyzerali byť šokovaní jeho voľbou. Netušil prečo.
Pokiaľ neprehovorili.
Chronus zvedavo naklonil hlavu. „Zradil manželku svojho brata. Vlastné dieťa. Vedel si to, že?“
Nick vôbec nemal tušenie, že mal Xev dieťa. Stále...
„Verím mu, že by neublížil mojej matke.“ Nick nevedel prečo, proste to bolo niečo v Xevových očiach, keď vravel, že by radšej zomrel, akoby dovolil, aby sa k nej nikto priblížil.
Skrz na skrz veril Xevovi.
Tiamat vyzerala menej než potešená predtým, než pokynula jednému zo zeitjägers, ktorý ich rýchlo opustil. „Potom to musí byť vykonané. A tvoj spojenec?“
Úprimne? Neveril nikomu z ostatných, že by mu kryli chrbát. Ani Grimovi. Vyzeralo to ako zlý nápad a plachý krok k samovražde. „Môžem si vybrať Simi?“
Tiamat si trela čelo. „Musí to byť jeden z tvojich šarras.“
Bol by radšej, keby to tak nebolo. „Kody?“
Chronus sa na neho zamračil. „Musím odpočítať čas z tvojho piesku života, aby si si vybral?“
Nick ho začínal neznášať.
Popravde povedané, nechcel z nich ani jedného. Neboli jeho spojenci. Nie tak celkom. Grim ho nemal rád, ale to bolo hlavne slabé slovo. Laguerre ho desí – hlavne bola orechy s čerešničkou na torte. Bane... bol rozpoltený v podstate vo všetkom. A o Yrre Nick nevedel nič. Pri tej poslednej, vždy v jej prítomnosti mal niečo s črevami, z čoho nebol nadšený, ale nemal inú možnosť.
„Tak potom Livia.“
Chronusovi sa nadvihol jeden kútik úst. „Zaujímavé, že si vyberáš tých dvoch, ktorých poznáš najkratšie. Prečo ich?“
Nick pokrčil ramenami. „Viem, že Grim nie je spoľahlivý. Laguerre ešte menej. Baneho sotva poznám a Yrre som ešte nestretol. Xev je jediný, komu naozaj verím.“
Chronus si vymenil nechápavý pohľad s Tiamat. „Tak prečo si vyberáš Liviu, aby ti kryla chrbát?“
„Hovorí, že jej môžem veriť.“
„A to ti stačí?“
Nie. Ani trochu. Ale v skutočnosti mu nedali inú možnosť.
Okrem...
„Ak ma podrazí, hanba padne na jej ramená. Nie na moje. Ako hovorí moja mama - hanba prichádza k tým, ktorý robia nehanebné veci.“ Povzdychol si Nick, desiac sa toho, čo bude ďalej, ale vedel, že sa tomu nevyhne. „Tak, a teraz čo mám robiť, aby som im pomohol?“
Tiamat zdvihla ruku a k svetlu na jej zápästí priletela jasne červená vrana. Pohladila jej strašidelnú malú hlavu. „Lerabeth ťa dovedie k lieku, ktorý potrebuješ na vyliečenie tvojej matky a Caleba. Musíš ísť k posvätnej Nemed do stredu najtmavšej časti lesa a natrhať tam bobule z najväčšieho stromu. Tri bobule pre každého. Celkom šesť. Žiadne ďalšie. Ale pozor. Cesta je dlhá a nebezpečná. Nič nie je také, ako sa zdá.“
„Už si videla tie veci, ktoré navštevujú moju školu? Som na to trocha zvyknutý.“
Tiamat si odfrkla nad jeho humorom. „Dávaj si pozor, komu dáš svoju dôveru, pretože by to mohla byť posledná chyba, ktorú urobíš. Tiež musíš mať na mysli to, že Noir a Azura sa snažia získať telá pre seba. Ak by sa k tvojim blízkym dostali ako prví, nikdy ich nevyliečiš. Tvoja matka a Caleb prestanú existovať. Navždy. Preto je tvoj čas veľmi obmedzený. Musíš poraziť svojho brata a ostatných bohov v ich poslaní. Ten, kto dokončí svoje pátranie ako prvý, vyhráva. Porazený umiera. Bolestivo.“
Chronus si odkašľal. „A skôr, ako sa spýtaš. Rovnako ako v živote, ani tu neexistujú žiadne pravidlá. Nič nie je fér. Víťaz berie všetko.“
Nádherne. To najmenej, čo mu mohli dať, bol priateľ alebo dvaja na jeho cestu. Niekoho, komu by mohol zveriť svoj život a naozaj mu dôverovať.
Ale možno to bol ten bod. V živote boli momenty, keď nikto nekryl chrbát vám, ale vašim nepriateľom.
Presne tak, ako často hovorila jeho matka, cez niektoré dvere musíš prejsť sám.
„Takže, kedy mám začať túto katastrofu?“ spýtal sa Nick.
Smejúc sa, Tiamat ustúpila a luskla prstami.
Extrémne urazená Livia sa objavila pred ním. Pokiaľ nezbadala Chronusa a Tiamat. Rysy jej okamžite zbledli. S výkrikom sa schovala za Nicka, aby ju pred nimi ochránil. Nie že by bol oveľa väčšia hora svalov.
„Čo je to?“ zašepkala mu.
„Dostávame liek pre mamu a Caleba.“
Chytila sa ho. „Čo?“
„Oni“ trhol bradou smerom k Chronusovi a Tiamat- „nám dávajú šancu ich uzdraviť.“
Zahryzla si do pery a sťažka prehltla. „Si si istý, že im môžeme veriť?“
„Vôbec nie. Ale je to jediná šanca, ktorú majú. Takže, idem do toho.“
„K-k-k-kam ideme?“
Sotva dokončila otázku, keď sa všetko okolo nich premenilo na škaredú čierno čiernu tmu. Bola to taká tma, že ho z nej boleli oči a spôsobovala, že všade okolo videl podivné škvrny, ako sa jeho oči snažili niečo vidieť v tej absolútnej ničote.
Keď sa svetlo nečakane vrátilo, Nicka strhlo od fyzickej bolesti. Namiesto ulíc New Orleansu sa ocitol v hmlistom temnom lese.
Mesačný svit pretínal strašidelné stromy s hrboľatými kolenami a visiacim machom s hustými koreňmi a tŕňmi. Nikdy nevidel nič, čo by sa mu páčilo menej. Dokonca ani Azmodea. V diaľke počul zvuky mnohých zvierat, vrátane vlkov. Vo vzduchu okolo nich ťažko visel pach smrti, borovice a imela. Bol tak ostrý, že ho mohol ochutnať.
„Čo je to za miesto?“
Livia najskôr potichu zakliala, až potom mu odpovedala. „Agonia.”
„Aga-čo?“
„A-go-nia. Je to pekelná ríša, Nick. Tá, do ktorej bol pred stáročiami vykázaný Xev ako trest za zradu svojich ľudí a smrť Calebovej manželky.“
Oh...
Nick sa pomaly otočil a študoval ju so starostlivosťou a veľkou zvedavosťou. Hoci to bolo tmavé, trochu vlhké a studené miesto, malo v sebe zvláštnu éterickú krásu.
„Nevyzerá to tak zle.“ Určite nie tak hrozne, ako si predstavoval zo Xevovho rozprávania. Čakal, že to bude pekelná púšť s pľuzgiermi, bez komfortu.
Ale sotva tú myšlienku dokončil, červená vrana zakrákala tak, že to znelo ako hrôzostrašný výkrik. Pôda pod nohami mu začala rásť a vyformovala obrieho beštiálneho muža z absolútne ničoho. Mal ostré zuby a masívne kamenné oko uprostred cibuľovitej hlavy. Oko sa mu točilo a on sa na nich zamračil.
„Kto ste? Prečo ste sem prišli?“
Rozhodne nie pre zábavou – naplnenú Disney dovolenku.
Nick opatrne ustúpil, pretože sa rozhodol vziať si príklad z tej časti starovekej gréčtiny, ktorú poznal a na kreatúru vytiahnuť Odyssea.
„Nikto.“
Bohužiaľ, Livia zjavne nikdy nečítala Odysseu, keď ho hneď takto prezradila. „Ty nie si nikto, Nick!“ Vzdorovito zdvihla bradu smerom k obrovi. „Je to Malachai! Radšej mu ukáž rešpekt, inak ťa zničí presne tam, kde stojíš!“
Ah, do riti. Práve teraz musí byť úprimná.
A presná.
Obor sa na nich pozeral.
„Malachai? Tu?“
Než Nick mohol odpovedať viac, než len výrečným bezmocným pokrčením ramien, celý les ožil a zaútočil.



[1] vambrace - „chrániče“- kus brnenia pre paže, najmä predlaktia
[2] Tums - žuvacie tablety, vhodné pri žalúdočných ťažkostiach a nevoľnosti spojenej s prekyslením žalúdka, pálení a bolesti žalúdka, neutralizácii žalúdočnej kyseliny, pri nadmernom nadúvaní
[3] F – prepadnutie v škole

6 komentářů:

  1. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  2. Super ! ! ! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. moc díky za další kapitolu, míša

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat