úterý 25. srpna 2015

Instinkt - Kapitola 13



Keď všetky bodliaky a všetky korene na lesnej podlahe ožili a zaútočili na nich, Livia vykríkla a bežala sa schovať, nechávajúc im všetkým Nicka ako chutnú hostinu.
Naštvaný a zdesený Nick na ňu zízal, keď vytiahol svoj meč Malachaia, zväčšil ho a bojoval ako najlepšie vedel. „Livia! Podaj mi pomocnú ruku, prosím! Mala by si byť jednou z mojich šarras, veď to vieš!“

Vykríkla a uskočila. „Nebojujem tvárou v tvár. Ja vediem... Ostatných démonov v boji. Ja nebojujem. Ja nikdy. To nie je to, čo robím.“
Teraz... teraz mu toto hovorí? Naozaj?
Ohromene na ňu pozeral, keď si uvedomil, ako zle si na túto úlohu vybral partnera. Wow. Diskusia o tom, čo bolo.
A extrémne hlúpe. Smrteľne hlúpe, keď na to príde. Bubba by bol tak pyšný.
Alebo sklamaný, že Nick doteraz nevenoval väčšiu pozornosť na všetkých tých hodinách prežitia, ktoré navštevoval a že zosmiešňoval Bubbovú výučbu. Tak toto ma naučí, že si nemám robiť srandu z ostatných.
Artemis mala pravdu. Odplata bola mačka.
Nick sa bránil, ako najlepšie vedel. Sám. „Zo zvedavosti,“ lapal po dychu medzi údermi blízkej smrti. „Prečo si bola vybraná ako šarra, keď nemôžeš, ani nevieš bojovať?“
Zdvihla bradu, ako by ju urazila jeho veľmi rozumná otázka. „Som veľmi šikovná! Vyvolávam závisť a konflikty, ktoré vedú k boju a vojne.“
Oh... skvelé. Inými slovami, bola hnoj miešajúci výtržník. Čisto a jednoducho. To bola celá jej hodnota vo vojne. Nádherné. Jednoducho... krásne.
To bolo presne to, čo chcel práve teraz v boji. Ach.
Nick preklínal sám seba za to, že sa na túto otázku neopýtal skôr.
Vysvetľuje to, prečo tak rýchlo zdrhla a hodila jeho krvácajúcu kostru pod autobus s jednookým obrom pri ich príchode.
Mala to v povahe a bola to jej práca.
Vlastne to vysvetľovalo aj mnoho ďalších vecí od chvíle, keď ju priviedol na palubu s jeho posádkou. Bola burič. Ten, kto zapaľuje v ostatných oheň a pozerá sa, ako horí.
Blbosť... ja som ten horiaci hlupák. A on mal byť mŕtvy.
Príliš neskoro si uvedomil, že urobil chybu, keď chcel, aby mu kryla chrbát, a keď ju nechal osamote so svojimi priateľmi, potom, čo ju oslobodil.
Oh, toto boli tie veci, ktoré sa ľudia dozvedeli o ostatných príliš neskoro na to, aby to zmenili. Posledná vec, ktorú chcel, bolo mať v týme niekoho, koho jediným cieľom v živote je byť príčinou drámy a rozdúchavaním žiarlivosti a intríg.
Ako som mohol byť tak hlúpy? Ako to, že to nevidel skôr? Že nezistil, čo chce dosiahnuť s jej jemnými komentármi a uštipačnými narážkami?
Ale bolo to jednoduché. Na žiarlivosti a klebetách sa pošmykol každý. Trik bol v tom to rozpoznať a okamžite zastaviť. Nedovoliť im, aby sa vám dostali pod kožu.
Pretože, rovnako ako teraz, boli to bezcenné veci, ktoré neexistovali pre žiaden iný účel, než zničiť život. Nikto ich nepotrebuje a neslúžia na žiadne skutočné použitie.
Nick sa pozrel na Lerabeth. „Hej, vták? Pridáš svoju ruku alebo krídlo, prosím?“
Vták si odfrkol. „Som tvoj sprievodca. Nie vojak. Je to na tebe, Malachai.“
To by chcel, ale... začínal si uvedomovať, že nebude ľahké bojovať sám proti všetkým. Zvlášť proti tomuto počtu útočníkov, ktorí sa pekelne usilovali ukončiť jeho deň a zničiť jeho chlapčenskú postavu.
Zo zeme aj nadanej stúpali palice a kamene a formovali sa do obrnených vojakov. Čo by bolo v pohode, keby bol dieťa, hrajúci sa s vojnovými hračkami. Ale tieto palice a kamene plánovali zlomiť všetky kosti v jeho malachaiskom tele a neprestanú, kým nebude úplne mŕtvy.
Fajn. Čo mám vo svojom arzenáli?
Smrteľný sarkazmus. Meč. Schopnosti, ktoré nepracujú správne.
A jedného démonieho ducha v pasci...
Nick sa zasmial nad absurdným nápadom. Skutočný Zdravas Mária ťah.
Si katolík. A to sú tvoje špeciality.
Pravda. Ale nie je žiadna záruka, že to bude fungovať.
Ale máš záruku, že to nebude fungovať, ak to neskúsiš
Nick sa prikrčil, keď obor pred ním škaredo a veľmi zručne svojim mečom zaútočil na jeho hlavu. Zachytil jeho ranu vlastným mečom a odrazil ho, potom ho tesne minul ďalší útok iného tvora za jeho chrbtom. Človeče, teraz by využil Kody a Caleba a ich schopnosti s mečom. Títo chlapci išli vyhrať len tým, že mali veľkú prevahu. Jedna osoba, aj keď Malachai, nemohla dlho vydržať takýto útok.
Nie sám. Nie s jeho zlým výcvikom. Popri práci a škole proste nemal čas zameriavať sa na vojnové zručnosti, ktoré by potreboval. Prisahám, že ak toto prežijem, budem venovať väčšiu pozornosť Kyrianovi, Calebovi a Acheronovi, keď sa ma to budú snažiť naučiť. Žiadne ďalšie hry, kým neovládol skutočný boj.
Myslel to v tomto čase.
„Liv!“
„Čo?“ vyštekla podráždene.
Akoto, že mala dôvod byť arogantná, keď on bol ten, ktorý musel bojovať? Rameno mal tak pomliaždené, že ho sotva mohol zdvihnúť. Bolel ho chrbát. Bolela ho hlava. A nebol si istý, či mu ešte pracovala miecha.
„Pomoc!“
„Nemôžem. Nemajú krv, ktorú by som mohla vysať. To je spôsob, akým bojujem.“
Dobre, naozaj podivné. Nick odrazil ohnivou guľou ďalšieho kamenného vojaka a vrazil ho do zovretia ďalšieho.
Som tak blízko toho, aby mi nakopali zadok. Nemohol si privolať ani svoju knihu kúzel, aby sa pokúsil o svoju hru Zdravas Mária.
Ako to tu Xev prežil?
Po prvé, on bol boh. A vyškolený vojak so skutočnými vojnovými skúsenosťami.
A ty si Malachai. Máš silu starovekých bohov a tiež zdroja. Môžeš čerpať prvotné sily celého vesmíru a odstreliť ich do zabudnutia.
Použi silu, Luke!
Zrazu v sebe cítil teplo jeho narastajúcich síl. Krvou sa mu hnal oheň, rýchlejšie a rýchlejšie. Pohľad sa mu zahmlil. Chrbát mu horel, keď sa jeho krídla začali drať cez kožu na povrch.
Nie! V hlave počul Nekodyn hlas, ktorý mu vravel, aby sa nemenil. Nemáš nad tým kontrolu!
Mala pravdu a on to vedel. Zakaždým, keď použil tieto schopnosti, ktorým úplne nerozumel, strácal časť svojej duše.
Ale... tu neboli žiadny ľudia. Nikto, koho miloval nemohol stratiť, alebo náhodne zraniť, ak sa zmení na Malachaia.
Hej, ale taktiež tu nemal žiadnu kotvu. Nikto ho z toho nevytiahne ani ho neupokojí. Bohovia vedeli, že Livia by to nikdy neurobila. Natoľko sa nestarala.
Ak sa nepremeníš na Malachaia, tvoja mama a Caleb zomrú. Ako plnohodnotný Malachai sa nebudeš starať o to, ako im dať liek.
Ak neprežiješ tento útok, neprežijú určite.
V tomto to bolo. Nick nevedel, čo robiť. Bol vydesený z použitia týchto schopností a mal strach z ich nepoužitia, najmä preto, že jeho sila už začínala počas bojov zlyhávať. Už by viac nezotrval vo svojom ľudskom tele.
Čoskoro ho dostanú.
Možnože to je to, čo Chronus a Tiamat chceli. Plnohodnotný Malachai. Beštia z nočnej mory, ktorá sa nestará o nikoho a nič, čo zničila. Taká, ktorá sa živí úplným utrpením a ničením.
„Podľahni svojej bolesti. Nie tvojej nenávisti.“
Nick stuhol pri nečakanom hlbokom mužskom hlase za ním. Ten dunivý, tučný, spevavý prízvuk by bol nezrozumiteľný, keby takým neprijímal objednávky od keltského temného lovca Talona. On bol jediný, kto mal podobný prízvuk ako ten, čo práve počul.
Otočil sa a zbadal v tme obrys podoby muža. „Prosím?“
„Chceš mať svoju silu Malachaia pod kontrolou, chlapče? Podľahni svojej bolesti a hnevu. Nikdy nenávisti. Odlož ju bokom a nechaj ju tak. Bolesť ťa posilní a umožní ti robiť dobro. Ak chceš byť viac než to, čo si. Tvoja nenávisť ťa pohltí a celého ťa prehltne. Podľahni svojej bolesti. Nie horkej nenávisti.“
To sa ľahšie povedalo ako urobilo.
„Nie som si istý, či viem, ako to urobiť.“
„Potom sa staneš Malachaiom, ktorého sa tak bojíš. Pokojne to môžeš nechať tak a stať sa ním hneď teraz. Nie je potrebné pchať tvoj zadok do niečoho ešte horšieho, než to je. Prečo znášať biedu čo i len o minútu dlhšie?“
Nick zaklial, keď ho jedna beštia kopla to rebier a ďalšia ho sekla cez chrbát. Jedného poranil a potkýnal sa preč predtým, než ho nový útočník rozseká na plátky.
Stonajúc bolesťou pozeral na svojho múdreho, škriatkovho mučiteľa. „Hej, šťastný charizmatický Legolas? Do tej doby by si mohol hupnúť svoj zadok sem a pomôcť mi?“
„Rád by som. Žiaľ, chýba mi telesná forma. Rovnako ako to, nemôžem ani krvácať ani na nich pľuvať.“
Livia zasyčala na tieň. „Ignoruj ho, Nick! Je to len klamár.“
„Čo?“
„Púca.“ Odpľula si pri tom termíne, akoby to bola najnižšia forma života, aká kedy bola vytvorená. „Sú to bezcenné tvory, ktoré boli zatratené a prekliate svojimi bohmi.“
„Alebo boha vojny prekvapili a uväznili jeho vlastní príbuzní, ktorí mu ukradli schopnosti potom, čo bol natoľko hlúpy, že im veril.“
Tieň sa priblížil k bitke. Ak ho urazil Liviin útok, nedával to najavo. Nick zastonal, keď ho jeden z kamenných tvorov udrel tak tvrdo, že ho poslal k zemi. Pokúsil sa vstať, ale okolo jeho tela sa omotala krajina a držala ho.
„Vieš, ako s nimi bojovať?“ Opýtal sa púca.
„Áno... ak by som mal skutočné mäsom pokryté a krvou naplnené telo, mohol by som ich všetkých poraziť.“
Robiac grimasy a preklínajúc bolesť, Nick s ním zomkol pohľad, zatiaľ, čo ho napadla radikálna myšlienka. Možno to bolo bláznivé, ale bolo to to jediné, čo ho napadlo.
„Vymeníš si so mnou formu na tak dlho, aby si ich vyhnal?“
Púca nadvihol jemne klenuté obočie, akoby si nebol istý, či počul správne.
„Ty mi veríš?“
„Ak mi dáš svoje slovo, tak áno.“
Púca sa odtiahol a neveriacky zažmurkal. „Tebe by stačilo moje slovo?“ opýtal sa znova.
„Áno.“
„Nerob to, Nick! Nemôžeš veriť púckovi. Sú to klamári a zlodeji. Všetci z nich! To je to, čo robia!“
Nick si ju nevšímal. „Budem veriť v tvoju česť, pokiaľ mi nedáš dôvod, prečo by som nemal.“
Púca chvíľu váhal, než prikývol. „Toto je pakt, Malachai, medzi nami bratmi. Pusť ma dnu a ja zazvoním na ich požehnané zvony, keď sa rozbehnú s plačom domov.“
S použitím takým malým množstvom malachaiských schopností, ako bolo nutné, Nick vymenil svoju dušu s púckovou.
Jednu sekundu ležal na zemi, dostávajúc rany a v druhej bol tým v tieni.
Ach, áno, bolo naozaj dobré mať telo, ktoré nebolo prešpikované bolesťou. Konečne sa mohol zhlboka nadýchnuť a už sa nemusel zvíjať alebo stonať.
Pľúca mu začali pracovať.
Obrátil sa späť k jeho skutočnému telu, ktoré bolo drvené a mlátené obrovskými, zvieracími útočníkmi.
Do pekla, urobil dobre, že sa drží mimo jeho tela. Ale bol to škaredý, škaredý pohľad. A netušil, ako ich púca odoženie preč. Chvíľu už očakával, že ich púca oboch zabije.
Potom, s divokým, bojovým pokrikom a neuveriteľnou obratnosťou, ktorá zahanbovala to, čo robil Nick na ihrisku, púca v Nickovom tele vstal zo zeme. Pretočil si v ruke meč Malachaia a rozbehol sa za ostatnými rýchlo a zbesilo, s bojovými zručnosťami, ktoré mu Nick závidel. Časť z neho pochybovala, že vôbec niekedy bude dobre narábať s mečom.
Ale nakoniec, on nebol bohom vojny.
Ktokoľvek bol púca pred vyhnanstvom, musel byť neuveriteľný na bojovom poli. Pretože ešte stále mal tieto zručnosti. A ich zlého bratranca a všetkých priateľov.
Počas niekoľkých minút púca rozohnal všetkých útočníkov, ktorí bežali do noci a popritom kňučali a prosili o zľutovanie. Hej, zazvonil na všetky zvončeky, tak ako sľúbil a našiel aj pár takých, ktorých nikto nevidel. Sotva dýchajúc, obrátil sa k Nickovi a na tvári sa mu objavil hrdý, arogantný úsmev, ktorý naznačoval, že si užil každú sekundu tohto svižného boja. Čepeľ meča si položil na rameno, keď ruku zdvihol pred tvár a zaťal päsť. Úctivo ju pobozkal.
„Tak veľmi mi chýbalo fyzické telo. Ani si to nevieš predstaviť, chlapček. Nevieš. Predstaviť.“
Mučivá radosť v jeho hlase sa Nicka veľmi dotkla. „Chystáte sa mi ho vrátiť, všakže?“
Stretol sa s Nickovým pohľadom. Na okamih si Nick myslel, že urobil veľkú chybu. Pokiaľ púca nenatiahol k nemu ruku a priateľsky sa zazubil. „Aeron, zakliaty, prekliaty a zabudnutý syn Morrigan. Tešilo ma, Malachai.“
Nick sa mu pokúsil potriasť rukou, len aby zistil, aké to je frustrujúce byť netelesný. Niet divu, že to Aeron tak neznášal.
Ach! Srať to!
Aeron si dobromyseľne odfrkol než si vymenil s Nickom miesto.
Nickovi chvíľu trvalo, než plne ocenil svoju „kožu“ a to najlepšie zo všetkého, nervové zakončenia, než čelil Aeronovej duševnej forme. Púcova pokožka bola perlovo biela a priesvitná. Ako trblietavý mesačný svit. Jeho bledé oči mu pripomenuli Acheronove víriace strieborné. Dokonca aj jeho vlasy boli striebristo biele a dlhé. Bol pekný, pre mužnú bradu a drsný vzhľad, ktorý z neho vyžaroval, napriek tomu, že bol strašidelne biely. Jeho oblečenie patrilo starovekému bojovníkovi, dokončene holou, svalnatou hruďou, na ktorej sa zračili jazvy z boja a štylizované keltské havranie tetovanie.
Livia pozrela na Aerona. „Nemôžem uveriť, že si dodržal svoje slovo a vrátil mu telo.“
Aeron sa na ňu pozrel menej než potešeným pohľadom. „Tebe... by som to nespravil.“ Úctivo sklonil hlavu k Nickovi. „Ty si mi veril a to by som nikdy nezradil. Dôvera, podobne ako láska ženy a náklonnosť, a bratské priateľstvo, je posvätná vec, a nikdy by nemala byť ľahko daná, ani zneužitá, dokonca ani považovaná za samozrejmosť.“
Nick zmenšil svoj meč Malachaia a vrátil ho do vrecka.
„Ako dlho si už v tejto pasci?“
Aeron pokrčil ramenami. „Čas už dávno pre mňa stratil zmysel. Ale pre teba nie. Takže, chlapče, vezmem ťa k Nemed.“
Nick prižmúril oči. „Ako to, že o tom vieš?“
Pery mu zakrivil pomalý očarujúci úsmev. „Môžem byť oslabený, ale ešte stále mám niečo z mojich schopností a bol som v tvojom tele, zasvätený do tvojich myšlienok a poslania.“
Oh, v tom to bolo.
Lerabeth sa nakoniec zniesla dole a pripojila sa k ním. „Ja ho tam mám vziať! To je moje poslanie a povinnosť, púca, nie tvoja!“
Nick jednoducho miloval, že mu nemohla pomôcť v boji, ale  prekážala jej pomoc. Ako typické, však?
Aeron pozrel na vtáka a pozdvihol arogantne obočie. „Poznám túto oblasť lepšie než ktokoľvek iný.“ Vrátil svoj strieborný pohľad k Nickovi. „Ale musíš mi dôverovať, Malachai. Ak zapochybuješ, čo i len na okamih, zmiznem. To sú pravidlá mojej existencie. Bez ohľadu na to, čo sa stane, alebo to, čo uvidíš, je potrebné aj naďalej veriť, že ťa vediem k cieľu. Rozumieš?“
„Mám to.“
„Tak ma nasleduj a ignoruj všetko ostatné.“ Významne pozrel na vtáka. „Najmä štekot psov, ktorý sa snažia odvrátiť ťa od tvojho cieľa.“
„Nie som pes, púca.“
„V skutočnosti nie som púca, vták. Narodil som sa ako syn Morrígany a Dagda.”
Zmätený z ich podpichovania, Nick urobil jednu vec, ktorá ho na Aeronovi trápila. „Než začneme, môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Jasne.“
„Prečo si mi pomohol?“
Odvrátil zrak, ale nie skôr, ako Nick zachytil horký smútok v jeho trblietavom pohľade. „Oslobodil si Xevikana, aj keď to nespravil žiaden Malachai pred tebou. Za túto láskavosť ti budem dlžiť.“
Nick sa zamračil nad absolútne posledným dôvodom, ktorý očakával, že Aeron povie.
„Ako to, že o tom vieš?“
„Si Malachai. Ak by si ho vyčerpal a vrátil sem do tohto pekla, aby ďalej trpel za to, čo neurobil, okamžite by prišiel ku mne domov. Ale neprišiel.“
Dobre, svoje predchádzajúce vyhlásenie berie späť. Toto bolo to najabsolútnejšia vec, ktorú kedy Nick očakával, že Aeron povie.
Oči sa mu rozšírili úplným a bezvýhradným šokom. „Aha.“
Aeron sa zasmial na jeho neveriacom výraze.  „Sme bratia a priatelia, Malachai. Nič viac.“
„Ach... samozrejme. Čokoľvek povieš.“
Aeron sa rozhliadol po temnom lese a ostražito si povzdychol. „Je ťažké nájsť tu rodinu a priateľa. Ak máš šťastie, nájdeš jedno z toho, držíš ho oboma rukami a ceníš si ho ako poklad so všetkým, čo máš. Dúfam, že oceníš môjho brata a dáš mu úctu, akú si zaslúži.“
„Snažím sa o to. Ale neuľahčuje mi to.“
Aeron sa zasmial. „Nikto z nás to nerobí, najmä, ak by si bol tak sakramentsky zranený všetkými okolo seba. Len si zapamätaj, že mu dlhuješ za svoj život. Ak by si nerobil práve s ním, dovolil by som im, aby si s tebou robili čo chcú a nechal ich ťa naviesť na ich zlé cesty.“ Pozrel sa na Nicka. „Bez ohľadu na to, čo ti niekto iný povie o Xevikanovi, je to dobrý človek. Verný priateľ. Lepší ako ktokoľvek, koho poznám.“
„Tak to cítim aj ja.“
Aeron sa uklonil. „Počúvaj svoje srdce, Malachai. To ťa nikdy neoklame. Ostatné zmysli klamú. Obzvlášť jazyky druhých.“
Premenil sa na malé modré svetlo, ktoré sa vznášalo na úrovni očí. „A teraz, nasleduj ma a ja ti pomôžem.“
Livia vykrivila pery na Aeronovu malú jemne strašidelnú formu. „Vyzerá ako malá víla.“
Aeron si odfrkol. „V tejto forme som malá víla, žena. To je to, čo púca je. Ak chceš uraziť moju mužnosť, budeš sa musieť snažiť viac. Bol som keltským bojovníkom a bohom vojny, ktorý bojoval, zápasil, hral a išiel do vojny s inými mužmi, vrátene mojich bratov a strýkov. Cítim sa celkom pohodlne v mojej koži a s mojim výberom života, nech mi urobia čokoľvek. S výnimkou tej hlúposti, ktorá ma doviedla sem. Bude to chcieť oveľa viac, než len nazvať ma nejakým dráždivým, bláznivým, čertovským menom, aby si mi ublížila a dosiahla to, že o sebe začnem pochybovať.“
Nick sa zasmial. „Veľmi mi pripomínaš jedného temného lovca, ktorého poznám. Volá sa Talon z Morrigantes. Musí to byť nejaká vec z temnej keltskej doby.“
Aeron to nekomentoval.
„Toto nie je spôsob, ako sa dostať k Nemed!“ varovala ich Lerabeth, ktorá letela nízko, vedľa Nickovho ramena. „Kadiaľ nás povedieš, púca?”
„Najkratšou cestou cez prekliate lesy.“
Hlasno zakrákala predtým, ako znova prehovorila. „Je to pasca, Malachai. Nemôžeš mu veriť. Púcovia podvádzajú a klamú. Ich úlohou je zaviesť nič netušiacich cestujúcich do lesa a tam ich nechať. To je to, čo robia.“
Aeronove svetlo začalo tmavnúť.
„Ja o tebe nepochybujem, Aeron.“ Nick prižmúril oči na obe ženy. „Verím ľudom, že urobia správnu vec. To je to, čo ma naučila moja matka. Pokiaľ nebudem mať dôvod, ktorý mi dá sám Aeron, nebudem od ostatných počúvať osočovanie proti nemu. Budem veriť jeho skutkom a mojim črevným inštinktom a nie slovám od tých, ktorý nevedia, čo má v srdci.“
Aeron zaváhal. „Nie si typický Malachai.“
„To mi všetci stále hovoria. Hoci som si nie istý z toho, ako to hovoria, či je to urážka, alebo kompliment.“
Aeron sa ľahko zasmial, keď ich viedol hustým lesom.
Ako napredovali, Nick uvažoval nad jeho predchádzajúcim bojom s konármi a kamennými ľuďmi, a nemal čas na realizáciu hry Zdravas Mária. Teraz, keď už dýchal pokojne, možnože bol čas urobiť niečo, čo už mal urobiť pred chvíľou.
Vytiahol grimoire, ktorá bola naplnená stránkami, kde by sa mohol poradiť s duchom, ktorý, rovnako ako Aeron, bol chytený iným podvodom.
Caleb a Kody mu povedali, že neexistuje spôsob, ako oslobodiť Nashira z knihy, ale v poslednej dobe o tom veľa premýšľal a zdalo sa mu, že ak Malachai vie démona uväzniť, tak by mal byť schopný ho aj oslobodiť.
Presne tak, ako to Nick urobil so Xevom a Liviou. Iste, kniha bola iným typom dimenzionálneho väzenia, ako tento.
Správne?
To mu dávalo zmysel. Ak bol spôsob ako ísť dnu, tak tam musela byť aj cesta von. Yin a yang. Toto vyzeralo ako jedno z definitívnych pravidiel vesmíru.
Ale možno mali pravdu oni a on sa mýlil. Bolo toho ešte veľa o Malachaiovi, čomu nerozumel. Toľko o tom všetkom, že sa cítil úplne bezradný. Väčšinou sa cítil ako malé dieťa, ktoré sa snaží naučiť chodiť. Na rozdiel od ostatných, jeho nevychovávala démonia matka, ani démoni náhradník, ktorý by ho od narodenia učil o jeho skutočnej povahe. Jeho narastajúce sily boli zviazané a skryté. Obmedzené.
Bol slabý a chorľavý, dokonca aj na ľudské dieťa.
Až kým mu Ambrose nepovedal o tomto všetkom, nemal tušenia o jeho práve od narodenia. Nevedel nič o tomto skrytom svete alebo o akýchkoľvek vrodených schopnostiach.
Že toto všetko existuje vedel menej ako dva roky.
Dva roky. Tak to bolo. Kým ho nezastrelili chlapci, o ktorých si myslel, že sú jeho priatelia, zachránený Kyrianom, ktorý mu dal prácu, nemal žiadnu predstavu o Temných lovcoch, Daimonoch, Tvaromeničoch alebo o čomkoľvek inom.
Idea Malachaia bolo niečo, o čom nesníval ani v jeho najviac z Nintenda bludmi zamorenom stave. Rozum ho zastavil, keď si niečo také myslel.
Tak málo času, aby sa tomu všetkému prispôsobil a napriek tomu sa to v niektorých ohľadoch zdalo ako večnosť odo dňa, keď sa dozvedel pravdu. Ale nejako to vždy vedel.
Možno to bol nejaký inštinkt Malachaia, ktorý to vycítil dávno predtým, než bola odhalená pravda. Skrytý svet tesne pod povrchom človeka. Vždy sa skrýval v tieňoch. Sledoval ho. Ako ten tvor v skrini, o ktorom vedeli všetky deti, že je tam, ale napriek tomu zmizol vždy, keď rodič otvoril dvere, aby preskúmal tmu.
Presne tak, aj ten bol skutočný.
A teraz, keď poznal kto a čo bol, vedel, že je nebezpečný. Nie len pre neho, ale aj pre tých, ktorých miloval a nedokázal ochrániť. Tých, ako jeho matka, ktorí ešte stále nevedeli pravdu. Už tak to bolo dosť zlé pre Kody a Caleba, ktorí pravdu vedeli. A ešte oveľa horšie pre tých, ktorí o tom nemali tušenie.
Musím sa naučiť používať a ovládať túto silu. Zvládnuť ju. Nie jej použitím vytvárať škodu. Používať ju, aby udržal v bezpečí rodinu a priateľov pred všetkými, ktorí by im mohli ublížiť, aby sa dostali k nemu.
Snažil sa svoje schopnosti skryť, aby ho jeho nepriatelia nemohli nájsť a neublížili mu a to nefungovalo.
Jeho jedinou možnosťou bolo ich prijať. Musí sa stať tým, pre čo sa narodil.
Malachai.
Existovali aj iné bytosti narodené z temných síl, ktoré tomu nepodľahli. Tvorovia, ktorí pochovali tmu pre dobro a zostali ukotvený na správnej strane bez korupcie.
Acheron. Xev. Caleb. Dagon…
„Aeron?“
Púckove svetlo sa zastavilo. „Áno, chlapče?“
„Myslíš, že by si mi mohol ukázať, ako ovládať Malachaia v mojom vnútri? Vieš, ako keď si sa mi to snažil povedať počas boja? Všetko o tej veci o použití bolesti a nie nenávisti? Bola to blbosť alebo pravda?“
Ľahko sa zasmial predtým, než pokračoval vo svojej ceste lesom. „Nie je to kontrola, čo sa budeš musieť naučiť.“
„Ako to myslíš?“
„Malachai sa nikdy nekontroluje, chlapček. Malachai je odviazaný.“
Jeho slová Nicka ešte viac zmiatli. „Ale to nie je to, čo sa snažíme zastaviť?“
Aeron sa zastavil, vzal si ľudskú podobu, takže sa mohol v plnej výške postaviť pred Nicka. Z očí so oči sa vyrovnane stretol s jeho pohľadom.

„Si ochotný veriť mi, Malachai? Skutočne mi veriť? Nie len so svojim životom? Ale so životom všetkého, čo ti je drahé? Vložiť do mojich rúk srdcia a duše všetkých, na ktorých ti záleží? Matky, frajerky, brata, rodiny a priateľov? Premýšľaj, než odpovieš. Pretože, akonáhle sa vydáš touto cestou, neexistuje žiadny spôsob, ako sa vrátiť. Budeš buď zachránený... alebo zatratený na večnosť.“

5 komentářů:

  1. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitoly ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Srdečná vďaka za preklad!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat