neděle 30. srpna 2015

Instinkt - Kapitola 14



„Prečo veríš Aeronovi, keď by si nemal?“
Nick zavrel knihu kúzel, keď Livia prišla až k nemu. Práve mali prestávku na odpočinok a jedlo, predtým, ako budú pokračovať vo svojej ceste do najhlbšej a najnebezpečnejšej časti lesa.
„Prečo by som nemal?“

Neveriacky sa na neho zamračila. „Nepoznáš ho. Vôbec.“
„Poznám ho tak dobre, ako teba.“
Livia neúctivo odfrkla. „Som tvoj Šarru-Ninim.”
Oh, správne. To z nej malo robiť lepšiu? Mal mať absolútnu dôveru v jedného z jeho generálov, ktorí boli vytvorení len preto, aby viedli armádu démonov, ktorí mali zničiť svet.
Iste. To dávalo zmysel.
Nikdy.
„Bola si vybraná iným Malachaiom. Nie mnou.“ Povedal jemne, aby je pripomenul tento fakt.
A napriek tomu sa posmievala jeho argumentom. „Aeron bol tak málo dôveryhodný, že ho tu na večnosť nechala zavrieť vlastná rodina. Nevyvoláva to v tebe žiadny druh pochybnosti?“
„Nie. Nie tak celkom. Prečo by malo?“
Nick ukázal na les okolo nich. „Toto je miesto, kde bol jeden z mojich vlastných generálov vyhostený potom, čo ho prekliala jeho rodina.“ Venoval jej uštipačný pohľad, aby jej pripomenul, aký bol slabý tento argument. „Naozaj chceš otvoriť túto tému, Liv? A mám sa spýtať, prečo si získala svoju pozíciu a vyhnanstvo? Ver mi. Túto hru nemôžeš vyhrať. Porozmýšľaj o tom.“
Od zlosti stisla pery. „Tiež ťa môžem naučiť používať tvoje schopnosti, vieš?“
A každá bunka jeho tela ho predtým varovala. Nevedel prečo, ale neveril jej.
Ani trochu.
„Liv, toto nie je súťaž. Nevyhráš, ani neprehráš. Uvoľni sa a dýchaj.“
Naježila sa. „Ale pripadá mi to tak. Vždy sa cítim, akoby som bola na druhom a nedôležitom mieste. Pri každom. Či už je to Kody, Caleb alebo Zavid. A teraz Aeron. Mám pocit, akoby si mal všetkých radšej než mňa.“
Mala pravdu? Alebo bláznila?
Alebo len fňukala a hnevala sa?
Nick nemohol uveriť, že pri všetkej tej sile ktorú mala, musel upokojiť jej zranené ego. Naozaj?
Napriek tomu to urobil. Ako mohla byť tak biedna a neistá? Keď na to príde, ako mohla byť tak hlúpa a nedospelá?
On bol tínedžer. Ona bola stará tisíce rokov. Určite ho nepotrebuje na zdvihnutie svojho ega. Alebo áno?
Jeden pohľad na výraz na jej tvári a bolo zjavné, že potrebovala. Ako divné to bolo?
S povzdychom nad ňou Nick zavrtel hlavou. „Ale no tak, Livia. Nič z toho ti nemôže pomôcť a ty to vieš. Si veľmi atraktívna žena a občas máš tendenciu stáť pri mne príliš blízko.“
„Čo tým myslíš?“
„Myslím tým to, že milujem Kody a nechcem, aby získala nejakú zlú predstavu o nás. A nechcem jej ublížiť. Nie že by som to niekedy urobil, ale viem, že by som mohol nahý sedieť v Calebovom lone po celý deň, kŕmiť ho v posteli a jesť v škole s jeho vidličkou zatiaľ, čo by ma kŕmil a nechal odgrgnúť a jej by to bolo jedno. Ale ak si ty sadneš vedľa mňa, zatiaľ, čo ona sedí oproti, je to otvorená vojna.“
„To nie je fér.“
„Fér alebo nie, takto fungujú pocity. Nevadilo by mi, ak by počas obeda popíjala nápoj rovnakou slamkou ako Brynn alebo ak by olizla čokoládovú omáčku s Brynninho prstu... alebo zdieľala jeden sprchový kút s ňou a LaShondou po telocviku - v skutočnosti som si to pár krát predstavoval. Ale ak by sa Kody niekedy držala s Calebom za ruku, alebo ho pobozkala na tvár, zmenil by som sa na Liu Kang v Mortal-Kombat a nakopal ho do jeho obrieho chlpatého zadku.“
Prižmúril na ňu oči. „Ako kráľovná žiarlivosti dobre vieš, ako to funguje, takže sa nemusíš hrať na neviniatko.“
„Mala by ti veriť.“
Áno, správne. „To nie je vec dôvery a ty to vieš. Je to otázka rešpektu. Kody mi verí a ja verím jej, pretože navzájom rešpektujeme svoje pocity, keď sme spolu a aj keď sme od seba a nehráme tieto hry s emóciami. Nepokúšam sa o to, aby žiarlila a ona to tiež nerobí. Nemusíme. Takže mi je ľúto, že máš pocit, že si na druhom mieste, ale nie si moja priateľka a tak trocha sa pohrávaš s mojim telom vždy, keď si nablízku, takže za každých okolností budem medzi nami vždy udržiavať vzdialenosť automobilu.“
Potom urobila to, čo vždy, keď bola v jeho blízkosti. Vošla do jeho osobného priestoru, položila mu ruku na hruď a pomaly ju ťahala nižšie.
„My dvaja spolu by sme si mohli užiť spoločný čas, Nick. Ak by si to dovolil.“
Odtiahol jej ruku preč, pretože sa blížila k jeho opasku. „Nemyslím na teba takto.“
„Mohol by si.“
A to bol ten problém. „No, ja nechcem byť takým chlapom. Je to len na krok od toho, aby som nosil obscénne Mardi Gras koráliky, bol na Bourbon Street a sexuálne obťažoval ženy, ktoré rady menia tými, keď sa na mňa pozrú. Bez urážky, nechcem byť chlapec z plagátu, kvôli ktorému by ženy mali prehodnotiť prísahu svojmu mužovi. Radšej budem človek, ktorý robí dobré meno môjmu pohlaviu.“
Uškrnula sa na neho a sklopeným pohľadom prebehla po jeho tele, ktoré by spôsobilo scvrknutie pohlavia každému, kto bol posadnutý menším presvedčením.
„Si Malachai! Prečo sa tak aspoň niekedy nesprávaš.“ Strčila do neho. Tvrdo.
Zúriac nad jej neoprávneným útokom, Nick zakopol a padol na zem.
Livia uvoľnila svoje krídla a vzala na seba svoju démoniu formu. S trhaným dychom stála nad jeho telom a mračila sa na neho. „Si úbohý! Slabý! Nechutný! Máš všetku silu vesmíru, aby si si mohol zobrať, čo chceš, a ty ju nikdy nepoužívaš! Čo je to s tebou?“
V tej chvíli úplne pochopil, čo sa ho snažil predtým Aeron naučiť.
Rozdiel medzi nenávisťou a bolesťou.
Toto bola bolesť, o ktorej Aeron hovoril. Úzkosť, ktorú Nick cítil, mysliac si, že celý jeho život je bezcenný, opovrhovaný a cítiac sa ako nič. Ta túžba nehnevať sa a neubližovať ostatným vo svojej nenávisti, ale dokázať im, že je to zlé, vždy, keď ho súdili pre veci, za ktoré nemohol. Ukázať im, že on nie je chudobný odpad, ktorý treba odhodiť. Že nebol neviditeľný. To, že bol človek s ľudskými pocitmi.
Že niečo znamenal.
To nebola nenávisť v jeho srdci.
Bola to trpká hanba.
A to ho pálilo v črevách ako hladný oheň.
Zaklonil hlavu a nechal zo seba vyletieť zúrivosť v divokom, hlbokom reve. Takým, ktorý sa rozliehal lesom a spôsobil, že vtáci odleteli a zvieratá utiekli od hrôzy.
Krídla mu vystrelili, keď sa jeho telo okamžite premenilo do jeho skutočnej podoby Malachaia. Silnejšej a nebezpečnejšej než kedykoľvek predtým.
Z Liviinej tváre sa celkom vytratila farba, keď úslužne ustupovala. Hlboko sa mu uklonila a prosila o jeho odpustenie. Z temnoty okolo nich, vystúpil Aeron s ostražitým pohľadom. Nebál sa ho, len bol opatrný.
„Máš to pod kontrolou, chlapče?“
Nick sa poobzeral po lese s jeho intenzívnym pohľadom, ktorým nie len videl ale aj cítil samotný vzduch okolo nich.
Prvýkrát v histórii bol sám sebou vo svojom malachaiovskom tele. Nebola tam žiadna zvieracia chúťka konzumovať a stráviť všetko na dosah. Žiadna túžba zabíjať alebo mrzačiť.
Bol človek a zviera.
Oveľa silnejší.
Plne pod kontrolou. Zjednotený. Jednotný tvor, ktorý pochopil obe strany jeho zúrivej povahy. Brutalitu a súcit.
Ohromený tichom, Nick pripustil ohavnosť tohto okamihu. Môže to byť? Podvihol jednu ruku, aby videl mramorované čierno červené mäso.
Áno, bol definitívne a  plne premenený v démona.
„Nick?“ pokúsil sa znova Aeron. „Rozumieš mi?“
„Áno. Cítim sa normálne. Ale divne. Naozaj, naozaj divne.“ Dokonca aj jeho hlas znel divnejšie. Bolo to prvýkrát, čo bol schopný skutočne s niekým hovoriť ako démon.
Usmievajúc sa na neho Aeron mrkol. „Našiel si to, čo?“
Nick pomaly prikývol. „Myslím, že to mám, hoci. Prečo si hovoril, že by to mohlo ohroziť každého, koho som miloval?“ Vrátil sa späť do svojho ľudského tela a rukou si prehrabol vlasy.
„Oh, určite to neskúšaj doma, dieťa. Iba s profesionálnymi vodičmi na uzavretej trati.“ Pomalý úsmev sa rozšíril po Aeronovej tvári. „Ale skúsiš to znova? Len pre istotu?“
Nick to urobil. A znova to fungovalo. Po prvýkrát mal úplnú kontrolu nad svojim telom a schopnosťami. „Už som to zvládol?“
Ale Aeron nebol taký dychtivý, aby mu to potvrdil.
„Dostal si sa tam. Bez pochýb. Ale ešte to bude chcieť viac praxe.“
Venoval Nickovi hrdý úsmev. „Len nezabudni, že tvoja nálada vždy bude kľúčom k odomknutiu tvojich schopností a budeš si na ňu musieť dávať pozor po všetky tvoje dni. Ako Malachai, nenávisť bude vždy tvojou slabosťou. Tvojou skazou. Zvláštne miesto, ktoré ti bude pripadať ako komfort. A zároveň jediné miesto, ktorému sa musíš za každú cenu vyhnúť, ak nechceš zjesť svojich susedov a rodinu.“
„Áno... no. Myslím, že to zvládnem.“
„Múdra voľba, chlapče.“
Livia sa narovnala a sledovala ho so zvláštnym svetlom v očiach. Takým, o ktorom Nick nevedel, čo znamená. Ale nemal čas sa o to starať. Nechá si jej zlosť na neskôr. Úprimne povedané, už bol unavený z jednaním s ňou a jej teatrálnosťou. Čím dlhšie bol s ňou, tým viac bol vďačný za Kody, ktorá nikdy nedoniesla drámu k jeho dverám - je to niečo iné, ako démoni, ktorí ju tam nasledovali, keď im nemohla ujsť. Ale to nebola jej vina. Vždy sa ich snažila najskôr zbaviť.
Práve teraz musel zachrániť svoju mamu a Caleba. Všetko, čo vedel, bolo, že jeho neznámy, tajomný, nevlastný brat si chýlil ku koncu svojho testu.
A Nick ho musel poraziť. Zatiaľ, čo by úprimne rád odovzdal opraty Malachaia niekomu inému, hocikomu inému, keď na to príde, nemohol dovoliť, aby jeho matka zostala spať. Musel nájsť bobule, aby ju mohol prebudiť. To bol jeho cieľ.
Nick vypustil svoje krídla, ale telo si udržal ľudské. Ach áno, teraz to bolo v pohode.
„Takže... poletíme k Nemed?“
S prikývnutím sa Aeron premenil svietiacu guľu a viedol ho lesom s Lerabeth a Liviou za nimi. Teraz, keď mal Nick prístup k jeho schopnostiam Malachaia bez toho, aby ho ovládli, bol schopní doletieť k stromu v priebehu niekoľkých minút.
Nick si tiež uvedomil, že jeho misia bola vymysleným trikom Chronusa a Tiamat. Strom bol tak vysoký, že bez jeho malachaiských krídel, by vôbec nebol schopný dosiahnuť na bobule. Viseli príliš vysoko. Ale bol tu ďalší problém.
Zamračil sa na ovocie, ktoré rástlo na vetve pokrytej dlhými listami.
„Mám vybrať čierne, zelené alebo červené bobule?“
„Černice.“ odpovedala Livia.
„Nie.“ vykríkol Aeron skôr, ako ich Nick stihol odtrhnúť.
„Černice Nemed sú na smrť. Zelené sú nezrelé ovocie. Červené sú tie, ktoré budeš potrebovať, aby si oživil svojich milovaných, chlapče.“
Livia sa mu posmievala. „On ti klame. Aspoň raz ma počúvni!“
Nick zavrčal nízko v hrdle, unavený Liviiným večným hašterením a kňučaním.
„Lerabeth? Ktoré sú to?“
„Mala som ťa viesť. Si tu. Bolo povedané, že ty si máš vybrať bobule.“
V tom bol len jeden problém. „Nikto mi nič nehovoril o farbách bobúľ, vrania žena. Iba mi povedali, aby som odtrhol šesť.“
„Potom to tak urob a šesť odtrhni.“
Nick chcel zakrútiť krkom tej neužitočnej červenej vrany.
Pozrel sa na Liviu, ktorá na neho pozerala, akoby ho chcela zabiť. Mohla byť jedným z jeho generálov, ale každá bunka v jeho tele mu našepkávala, aby počúvol Aerona.
„Fajn. V tom prípade budem počúvať toho, kto toto miesto nazýva svojim domovom. Ak niekto vie, ktoré si treba vybrať, mal by to byť Aeron.“
Siahol po červených.
V okamihu, keď mal všetkých šesť v ruke, Lerabeth otvorila portál späť do ich sveta.
Nick zaváhal. „Môže sa Aeron vrátiť s nami?“
„Priniesla som dvoch a bolo mi povedané, že tých dvoch mám aj vrátiť späť. To je všetko, čo môžem urobiť.“
Nick sa zamračil, keď čelil osobe, ktorej dlžil za všetko. Bez púca by to nikdy nezvládol. Nezdalo sa to byť správne, nechať ho tu a ísť domov potom, čo všetko pre neho Aeron urobil.
„Aeron-“
„To je v poriadku, chlapče.“ Venoval Nickovi veselý úsmev, ktorý sa neodrážal v jeho bledých očiach. „Pozdravuj odo mňa Xeva!“
Nick zachmúrene prikývol a cítil sa na hovno. Nebolo to ani fér ani správne.
Ale keď sa to tak vezme, to bol život zriedka.
Ako sa Nick začal obracať na odchod cez portál, pribehla k nemu Livia a vytiahla mu zo zadného vrecka meč Malachaia. Než sa jej stihol spýtať, čo to robí, podrezala mu hrdlo, zmizla cez portál a zapečatila ho.
Nick, omráčený bolesťou, klesol na kolená a snažil sa vlastnými rukami zastaviť krvácanie. Ale bolo to na nič. Zomieral. Nemohol uveriť tomu, čo sa práve stalo. Livia ho zavraždila. Po tom všetkom, čo pre ňu urobil.
Zachránil som jej život. Zariadil som, aby sa nemusela vrátiť späť do svojho väzenia.
A toto bol spôsob, ako mu to oplatila. Kyrian mal pravdu. Žiadny dobrý skutok nezostane nepotrestaný.
Kľačiac po jeho boku, Aeron zakrákal a privolal k ním malé vraždiace vrany. Pretože on nemohol nič chytiť ani držať, vrany priniesli slamu na vankúš pod Nickovu hlavu.
„Dýchaj Malachai. Buď pokojný.“
To sa ľahšie povedalo, ako vykonalo. Zmysli sa mu potácali ako stúpala jeho zúrivosť pre jej činy. Livia ho zradila tým najhorším možným spôsobom.
Tá suka mu podrezala hrdlo! Doslova. A nechala ho zomrieť v tejto oblasti, samého a bez priateľov či rodiny!
Ale nebolo nič, čo by sa s tým dalo spraviť. Za pár minút vykrváca a odoberie sa preč z tohto života.
Navždy.
A v tom jednom srdcovom údere, keď jeho nenávisť a hnev boli v najvyššom bode, keď všetko, čo chcel, bola pomsta a krv, nechal ísť všetku tú negativitu z jeho tela a srdca.
Nebolo potrebné držať si to teraz na samom konci života. Nie, keď toho toľko ľutoval a zarmucovala ho túžba, že nestrávil svoj konečný čas produktívnejšie.
A s ľuďmi, ktorí pre neho znamenali najviac.
Najväčšia ľútosť v jeho srdci bola jeho neschopnosť zachrániť svoju matku a Caleba.
Nebyť s Kody počas týchto jeho posledných vzácnych minút.
Napriek tomu tam bola jedna posledná ľútosť, o ktorú sa musel postarať predtým, než zomrie. Aj keby to nemalo pomôcť jeho blízkym, bolo by to aspoň pre toho jedného, ktorý im všetkým v minulosti pomáhal.
Aspoň dúfal, že áno.
Ak by mohol pomôcť jedinej osobe predtým, než zomrie, potom môže odísť v pokoji.
Zrak sa mu rozmazával a bledol. Vytiahol grimoire. To a dýka, ktorú Livia ukradla boli dva najmocnejšie nástroje, ktoré Malachai mal a dva, ktoré prvé zvládol.
Tak nejako.
Nikto nikdy naozaj nezvládol Grimoire, pretože bol posadnutý starovekým Démonom - šibalský duch prorokyne, ktorú jeho otec chytil do pasce a uväznil v knihe. Jediný spôsob, ako s ňou komunikovať, bolo ponúknuť Nashire krvnú obetu.
Krv má moc a tá tvoja väčšiu ako väčšiny ostatných. Uisti sa, že ju dobre strážiš a krvácaš tak málo, ako je to možné. Hlavou mu preleteli Calebové slová.
Trochu neskoro, keďže práve teraz krvácal všade. Jeho krv bola nasiaknutá v jeho škaredej Havajskej košeli aj v zemi okolo neho. A to sa týkalo aj knihy kúzel, kde ju jeho otec pred stáročiami uväznil.
„Nashira.“ Vydýchol Nick slabo, dúfajúc, že to bude fungovať a že ju bude môcť oslobodiť skôr, než zomrie. „Počúvaj ma a vykroč dopredu. Nie teraz slovami, ale tvojou ženskou podobou. Je načase ťa navrátiť. Láskavosť za láskavosť. Raz ťa Malachai vzal z tohto sveta a teraz je čas... prišiel... Malachai, ktorý ťa vráti.“
Tisol si knihu k hrudi a modlil sa za to, aby to fungovalo.
Vzduch okolo neho sa prudko zdvihol ako násilný hurikán. Silný a zúrivý. Z grimoire vyšiel tmavo fialový oblak dymu, ktorý zahnal vrany preč. Zdvíhal sa do stĺpu vedľa Nicka a Aerona. Dvojica dokonalých levanduľových očí na neho neveriacky civela. Dym sa premenil na pramene dlhých bielych vlasov, ktoré boli stiahnuté stuhou z viazaných kvitnúcich fialových kvetov. Potom, pomaly sa dym spevnil do zvyšku tela.
Biela vrana, ktorú jeho otec pred stáročiami zajal a prinútil k službe proti jej vôli bola oveľa menšia, než si Nick predstavoval. Krehkejšia... Najmä s ohľadom na jej škaredý a hryzúce sarkazmus.  Ale v skutočnosti sa podobala na maličkého rozkošného škriatka. Rovnako ako Simi v jej skutočnej podobe, mala špicaté uši a špicatú bradu.
Bola tak krásna. Jedinečným rozpustilým spôsobom. Ako veľmi si prial, aby ju bol schopný oslobodiť v ľudskej ríši a nie tu. Ale možno bola pre ňu možnosť prejsť. Jedného dňa. Aspoňže bola opäť vo svojom vlastnom tele.
Vyvaľujúc oči neveriacky pozerala dolu na svoje ruky a otáčali ich tam a späť. Stretla sa s Nickovim pohľadom.
„Som navrátená?“

Nick prikývol a ponúkol jej úsmev, aj keď mu tma kradla zrak. „S mojim umierajúcim dychom som ťa oslobodil z tvojho otroctva. Len ma mrzí, že mi tak dlho trvalo prísť na to, ako to urobiť.“

5 komentářů:

  1. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Dakujem. Neviem sa dockat dalsej kapitoly. VV

    OdpovědětVymazat
  3. Super ! ! ! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. dakujem za preklad a korekciu :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-) ;-)

    OdpovědětVymazat