pondělí 3. srpna 2015

Instinkt - Kapitola 9



Krvavo červené oči pozerali na Nicka spod nahnevaného obočia, na ktoré by bol Kyrian hrdý.
Nick kričal a snažil sa zavrieť dvere.

Rýchlejšie, než Nick stihol mrknúť, natiahol sa cez rameno a vytasil zakrivený, horiaci meč. Prehupol ho tak rýchlo, že by Nickovi zoťal hlavu, ak by ho Xev nezachytil čepeľou svojho vlastného meča a neprinútil démona ustúpiť.
Démon uznaním vyvalil oči. „Nechcem ti ublížiť. Buď mi ustúpiš z cesty, alebo budem musieť ísť cez teba.“ Prehovoril na neho vážnym akcentom. Odlišným od všetkého, čo Nick dovtedy počul. Bol plynulý a ľubozvučný, naplnený vražednými úmyslami.
„Prečo si tu?“
Odpovedal tým, že sa stal tieňom, prehnal sa okolo Xeva a zastavil sa za ním. Pohol sa ku gauču, kde spala Nickova mama.
Xev vytvoril viacfarebný pramienok dymu, ktorý omotal okolo tváre a krku nováčika. Nováčik sa znova preformoval do bojovníka, aby mohol bojovať so Xevovom. Čelili si v boji ako starobylí bohovia, ktorými boli. Nick sa postavil medzi Kody a jeho matku, zatiaľ čo Simi a Menyara tvorili pred ním múr.
Nick mal zlý pocit, že nemali veľa ochrany, ale bolo to lepšie ako nič.
Xev točil so svojim mečom. Druhý boh sa uhol a zasadil mu tvrdú ranu do brady. Xeva to nevyviedlo z miery a zrazil ho na stranu. Namiesto pohybu, sa rozplynul, aby bodol Xeva, ktorý zmizol a objavil sa za ním.
Bol to šialený, pôsobivý boj, keď bojovali ako oblaky dymu, muži a beštie, pričom Nickovi napadlo, že tento druh vojny, museli použiť v bitke počas Primus Bellum[1]. Ten druh taktiky, ktorý raz použije on, ako Malachai, proti Kody a jej armáde.
„Kto je to?“ spýtal sa Nick Mennie.
„Dagon.“ vydýchla Menyara unavene.
Pozrel na Kody a ústami jej naznačil to meno, ale ona len pokrčila ramenami, aby mu tým naznačila, že netuší, kto to je.
„Mohla by si to rozšíriť o pár detailov?“ skúsil to znova.
„Syn Noira a Hekate.“
Kody sa zamračila. „Mojej Hekate?“
„Áno.“
Nick si nebol istý, prečo mu pri tom mene zvoní poplašný zvonček, ale niečo o Dagonovej matke mu bolo povedomé. „Prečo by som mal poznať to meno?“
Namiesto Menyary to bola Kody, ktorá mu odpovedala, zatiaľ, čo Simi povzbudzovala Xeva a dokonca mu podávala svoju fľašu barbecue omáčky, keby ju náhodou potreboval.
„Tabitha Deverauxová a jej sestry o nej hovorili a Kyrian má niekoľko jej sôch vo svojom dome. Hekate je dobrá priateľka mojej sesternice Katry a Persephony. Je grécka bohyňa nekromancie, mágie, prízrakov a noci.“
Ah... teraz si spomenul, že videl jej sochy roztrúsené po Kyrianovom sídle. Bola to jedna z bohýň, na ktorú Kyrian občas prisahal, kedykoľvek ho Nick kvôli niečomu vytočil. Ale jedna vec mu na tejto gréckej bohyni pripadala divná.
„A ona sa spojila s Pánom všetkej temnoty, ktorého meno nesmiem vysloviť, bez toho, aby som ho posilnil a vyslal mu navádzací signál, takže by prišiel a zabil ma? Rovnaký zlovoľný tvor, ktorý sa stane tvojim – vypleštil oči na Menyaru – bratom?“
Menyara prikývla. „Ver tomu alebo nie, môže byť celkom očarujúci, keď nie je psychopat. A Hekate mala vždy slabosť pre zlých chlapcov.“
To hej, ale spojiť sa s pôvodným zdrojom všetkého zla a potom s ním splodiť dieťa? Dávalo to úplne nový význam vete: naozaj potrebujem terapiu. Naozaj nechcel poznať problémy jej otca.
Nick si prstami prešiel po pulzujúcich spánkoch, keď sledoval ako Xev a Dagon vrazili do, pre mamu dôležitej, kuriozity a rozbili ju. Och, bude mať kvôli tomu veľké problémy. Zrejme dostane domáce väzenie na celú večnosť. A vzhľadom k tomu, že by naozaj mohol žiť tak dlho, táto hrozba dostala úplne nový význam.
„Môžete to zastaviť skôr, ako zničia celý dom mojej matky a ja dostanem väzenie pokým nezostarnem?“
Menyara si vzdychla. „Nie som si istá.“
Do kelu s tým. Jeho vredu sa práve narodilo dieťa. A rýchlo zmutovalo na veľkosť nukleárnej Godzili.
„Vedia vôbec prečo spolu bojujú?“
„Nemyslím, že je to dôležité.“
Simi ušitrhajúco zapískala. Xev a Dagon sa zastavili, a zamračili sa na ňu.
„Halo? Vy staroveký nadutci. Stresujete Siminho priateľa dobrej kvality a robíte Akri-Nicka veľmi smutného, a to robí aj Simi veľmi smutnou. Mohli by ste si, prosím, svoje staré spory k boju premiestniť tam, kde nerozbijete veci jeho mamy a on za to nebude mať domáce väzenie? Nie je rád, keď sa mu to stane. A to robí aj Akra-Kody smutnú, pretože sa potom k nemu musí vkradnúť a riskuje, že sa dostanú do problémov, ak ich jeho mama bude počuť. Oni by to nemali robiť a oni obaja to vedia. Zlé. Zlé. Zlé.“
S prerývaným dychom si Dagon utrel krv na perách, keď si konečne všimol ich malú skupinu. Neveriacky sa zamračil. „To je Charonte?“ Spýtal sa Xeva.
„Áno, to je.“
„Sám?“
„Ani nie.“
Zdvihol obočie predtým, ako sa pozrel na Menyaru. „Apollymi je voľná?“
Pokrútila hlavou. „Stále je v zajatí, ale jej syn je nažive a slobodný a ochraňuje Simi ako svoje dieťa.“
Pohľadom prešiel na Kody a padla mu sánka. „Bethany?” Bola to atlantická bohyňa hnevu.
„Nie. Som jej dcéra.“
Dagon vyzeral ešte viac zmätený, zasunul svoj meč do pošvy a narovnal si šaty. Jeho výraz napovedal, že sa snaží nájsť v tom všetkom zmysel, ale nedarilo sa mu to.
Xev tiež odložil meč a utrel si krv na svojej vlastnej tvári.
„Ako dlho si bol v zajatí, brat?“
Dagon si pretrel zjazvené zápästia. „Od vlády Etana.“
Menyara ostro nasala vzduch.
Podľa jej reakcie, Nick usudzoval, že to muselo byť dávno, ale žiaľ, história nebola jedným z jeho lepších predmetov. Aj keď, úprimne, učil sa rýchlo. „Kedy to bolo?“
Menyara si ťažko vzdychla. „Takmer pred piatimi tisíckami rokmi.“
Vau. Nick zafučal nad uvedomením a Dagon sebou trhol.
„Ty vole! Čo si urobil? To posúva väzenie na úplne novú úroveň! Bože, som tak rád, že toto nemôže počuť moja mama. Mohla by si z toho zobrať príklad, a to nepotrebujem.“
Simi vyvalila oči. Vydala ostrý zvuk, ako keby si nakoniec dala dve a dve dohromady. „Ty si ten, čo dostal Dia a ich Arcadiancov a bohov do tých veľkých problémov? Oooo, spomínam si na to. Bolo to pre teba tak zlé a od teba pekné, že si to urobil. Si pre Simi hrdina.“
Nick zdvihol obočie. „Čo? Čo si urobil?“
Odpovedala mu Menyara. „On je ten, kto naučil starobylého kráľa Lycaona, ako zachrániť svojich prekliatych synov a ako použiť mágiu pre zlúčenie ich krvi so zvieracou a vytvoril tak Tvaromeničov.“
Šokovaný z jadra svojej bytosti, Nick hľadel na Dagona. Vždy ho zaujímalo, ako sa Lycaon naučil urobiť niečo tak silné.

Späť v priebehu ľudského života Acherona, sa grécky boh Apollo rozzúril na svoju rasu bytostí, ktoré vytvoril a pomenoval po sebe – Apolliti – pre nariadenie ich kráľovnej, aby usmrtili jeho milenku a dieťa. Na odvetu, Apollo preklial všetkých Apollitov, aby zomreli vo veku dvadsať sedem rokov – v rovnakom veku, aký mala jeho pani, keď ju zabili. Atlantídska bohyňa Apollymi do toho vstúpila a ukázala hŕstke Apollitov, ako prežiť prekliatie tým, že do svojho tela vsajú ľudské duše a použijú ich, aby umelo predĺžili svoje životy. Ako náhle títo takzvaný Daimoni začali loviť ľudí, pre ochranu ľudstva, Apollova dvojička Artemis stvorila Temných Lovcov, aby ich lovili a zabili skôr, ako v nich ľudská duša umrela, oslobodili ju tak, aby mohla nájsť svoje večné miesto odpočinku. Po tisíce rokov v tom bol poriadok. Malý počet nepoctivých Apollitov sa stalo Daimonmi a na ich vyvraždenie bolo potreba Temných Lovcov ako bol Kyrian a Acheron.
Až pokým si nevinný staroveký kráľ Lycaon nevedomky nezobral za nevestu Apollitku. Dala mu dvoch synov, než tragicky zomrela na svoje dvadsiate siedme narodeniny, v dôsledku Apollovho prekliatia.
Žiaľom zasiahnutý kráľ sa obrátil k svojim bohom o pomoc a oni ho odmietli. A tak legenda hovorí, že začal používať najtemnejšiu čiernu mágiu a životnú silu najsilnejších zvierat zlúčil s tou Apollitov, až našiel dve najvhodnejšie pre jeho synov.
S každým experimentom, ktorý sa začal dvoma bytosťami, Apollitom a zvieraťom, vytvorilo Apollita, ktorý sa mohol premeniť na zviera – takzvaný Arcadian. A zviera, ktoré na seba mohlo vziať podobu Apollita - Katagarian. Dve samostatné ľudské rasy, ktoré už viac neboli odsúdené na smrť vo svojich dvadsiatich siedmych narodeninách. Namiesto toho, dostali extrémne psychické darčeky a oveľa pomalšie tempo starnutia. Umožnil im žiť stovky rokov.
Pre jeho marenie Apollovej vôle, bol Lycaon prekliaty gréckymi bohmi. Požadovali, aby zabil tvory, ktoré vytvoril, vrátane jeho vlastných synov. Keď odmietol, zo zúfalstva, aby zachránil svojich synov, boli Tvaromeniči odsúdení, aby nepoznali mier. Po zvyšok času, Katagariani a Arcadianci boli odsúdení žiť vo vojne, až kým nezostane ani jeden z ich druhu.
Táto vojna stále pokračuje, to je dôvod, prečo Stone a Alex, rovnako ako ďalší tvaromeniči na Nickovej škole, išli neustále proti sebe.

Nicka vždy zaujímalo, ako sa Lycaon dozvedel, že temná mágia dokáže vytvoriť úplne nový druh. Teraz to už vedel. Odpoveď na túto otázku stála v jeho obývačke.
Dagon.
Dokonca, aj ako sám boh, Dagon mal rozhodne schopnosť vzdorovať ostatným svojho druhu. Nie veľa buniek v hlave, ale obrovský vzdor v nohaviciach. „Myslíš to vážne? Dal si vedomosti a schopnosť Lycaonovi?“
Dagon jemne prikývol. „A rovnako ako Prometheus, bol som za to potrestaný.“
Xev sa zamračil. „Prečo by si pomáhal starovekému kráľovi?“
„Prečo si myslíš, bratranec? Prosil moju Shalu[2]. Ona kričala. A tak som konal.“
Menyara sa obrátila k Nickovi. „Dagon bol staroveký akkadiansky boh ročných období, mágie a času.“
Xev šokovane nadvihol obočie pri jej zozname. „To nie je nemilosrdný boh, na ktorého si spomínam. Za mojich čias, on, po boku Cam, vládol mŕtvym a bol jedným z najlepších generálov jeho otca počas Primus Bellum. Bol bohom vojny, ktorý dobre slúžil Malachaiovej armáde a s radosťou porazil každého, kto prišiel do jeho blízkosti. Čo ťa zmenilo?“
Menyara vypustila ironický smiech. „Ako si predtým Nickovi povedal, Dagon šiel jedného popoludnia navštíviť svoju matku a stretol tam bohyňu súcitu, Shalu. Úplne ho zmenila. Dala mu srdce a dušu.“
Dagonove rysy stvrdli. „A kvôli Shale som tu. Kvôli mne ju Noir stále drží a ja musím prebudiť Azuru v tejto oblasti. Takže z cesty.“
Posunul sa smerom ku gauču. Všetci mu zastúpil cestu.
„Takže, kamarát, to sa nestane.“ Nick vystúpil dopredu. „Teraz musíš odísť. A to buď dverami alebo oknom. Je to na tebe.“
Cez Dagonove plecia sa prehnal oheň. „Choď mi z cesty, chlapče. Nemáš tušenie, s kým máš dočinenia.“
Nick rozvinul svoje krídla a po prvýkrát v histórii, nechal jeho skutočného Malachaia vzlietnuť. Vedel, že to všetko mal držať mimo Menyary. Kody zalapala po dychu.
„Posledný blázon, ktorý ma nazval chlapcom, skončil ako škvrna na mojej topánke.“ Olizol si tesáky a prižmúril oči na starovekého boha.
„Chceš tancovať, tak vyber hudbu. Len nezabudni, ja nie som Xev a nespája ma s tebou žiadna láska, spriaznenosť ani priateľstvo.“
Dagon sa na neho vrhol s rovnakým masívnym útokom, aký použil na Xeva. Namiesto toho, aby sa s ním snažil bojovať, Nick ho schmatol za rameno a trhnutím ho vyviedol z rovnováhy. Otočil si boha, zaboril mu ruku do copu a mykol mu hlavou dozadu, aby odhalil jeho krk. Než sa mohol zastaviť, nakopli ho jeho inštinkty a zaboril svoje tesáky do krku boha.
Dagon sa pokúsil zmiznúť. Nick ho nejako zadržal. Nemal tušenie, ako. Niečo v ňom to inštinktívne vedelo, ako ho udržať v jeho forme a obmedzení. Bolo to ako keď dieťa inštinktívne vie ako dýchať a ako sať materské mlieko. Viac ako to, Nickove zmysly sa zapotácali, ako ochutnal moc a poklepal na zdroj, ktorý ich oboch porodil. Aj keď nikdy nebol opitý, predpokladal, že toto je to, akoby sa cítil. Zmysly mal vyostrené, aby počul všetko v étery. Každý tlkot srdca na kilometre ďaleko. Nemohol to vysvetliť. Bolo to, ako byť vtiahnutý do akejsi kozmickej databázy pre všetky živé veci vo vesmíre.
A vedel, že sa chystá zabiť Dagona. S počudovaním, to nebolo to, čo ho vydesilo. Čo ho vydesilo v jadre jeho bytosti, bola tá jeho časť, ktorá po tom túžila. Ľahkosť, s akou by mohol ukončiť Daganov život a vôbec nemať výčitky.
V skutočnosti by si to vychutnal. Prekvapený týmto zistením ho pustil a zatackal sa.
Kody sa k nemu natiahla. „Nick?“
Krv sa mu hnala žilami známou žiadostivosťou, ktorý cítil vždy v jej prítomnosti. Ale tentoraz to nebola telesná žiadostivosť.
Bolo to kvôli jej krvi.
Jej životu. Chcel ho ukončiť. Zúfalo.
Simi k nemu pristúpila. Zasyčal a sekol svojimi pazúrmi, usilujúc sa o jej krk, ktorý chcel tiež. Menyara sotva schytila Simi včas, aby ju zachránila pred útokom.
Kody nemohla dýchať, keď videla bezcitného démona v Nickových očiach. Spaľujúca nenávisť, vôbec ich nespoznával. To nebol ten chlapec, ktorého poznala a milovala. Verný priateľ, ktorý by radšej dal vlastný krk, akoby mal zradiť svojich blízkych.
Toto bolo to zviera, ktoré by bezcitne zavraždilo ju a jej rodinu.
Malachai, ktorý by chladnokrvne presekol Calebovi krk a bez premýšľania prekročil jeho mŕtve telo.
Úzkosť ju dusila, keď si spomenula na osudný deň a v mysli uvidela bratovu smrť. Ako sa cítila bezmocná, keď nemohla zachrániť Arimu život.
A svoj vlastný.
Toto bolo to zviera, čo sa všetci tak tvrdo snažili zabrániť, aby sa Nickovi stalo.
„Menyara?”
Ale Menyara bola rovnako zdesená ako ona a Simi. Na rozdiel od nej, toto bolo prvýkrát, čo Menyara videla Nicka v tejto podobe. Prvýkrát Menyara čelila plnému Ambrosovi Malachaiovi. A on bol divoká, desivá beštia.
Xev schmatol Kody a silno ju držal. „Pobozkaj ho!“
Vypleštila na neho oči. „Zbláznil si sa?“
Bolo pravdepodobné, že ju v tomto stave Nick skôr zabije ako privíta.
„Ver mi.“
„Zbláznil si sa?“ Zopakovala.
„Urob to!“
Než stačila znova protestovať, strčil ju k Nickovi. Lenže toto nebol Nick. Bolo to monštrum, Malachai. Bol obrovský a svalnatý a zamračil sa na ňu s nenávisťou, ktorá ju desila. V tých žeravých červených očiach nebolo uznanie. Žiadna ľudskosť alebo duša.
Boli spaľujúce.
Zavrčal na ňu a ona čakala, že jej roztrhne hrdlo a bude sa smiať zatiaľ, čo to urobí.
Každý kúsoček jej tela chcel bežať preč, kričať a niekde sa ukryť. Ale jej matka bola veľkou Bathymaas z antiky, pôvodná bohyňa spravodlivosti – Bethany z Atlantídy a Egyptu- bohyňa neuveriteľnej sily a odvahy. A jej otec bol Styxx Anaxkolasi z Domu Ariclesa, princa z Didymosu. Jeden z najväčších starovekých generálov, ktorí kedy viedli armádu a jeden z najsilnejších Chthonianov, akí kedy žili. Nechcela zneuctiť ich alebo seba tým, že cúvne pred akýmkoľvek nebezpečenstvom.
Ani pred týmto.
Pozbierala každú molekulu odvahy, ktorú mohla, postavila sa pred démona a čelila mu. Dúfajúc a modliac sa, že Xev ju neposlal na smrť, položila ruku na Nickovu strakatú tvár a hľadala v tých cudzích očiach aspoň známku niečoho známeho.
Jediné, čo videla bola nenávisť a zúfalstvo.
„Nick?“ Zašepkala s bolesťou, že sa k nemu nedostane skôr, ako bude navždy stratený.
„Počuješ ma?“
Si ešte stále niekde tam?
Prosím, buď tam niekde...
Naklonil hlavu, akoby ju študoval a prižmúril svoje ohňom naplnené oči.
Na druhú stranu, dosiahla, že sa mu nadvihlo obočie, ako to robila vždy, keď boli sami v jeho byte.
„Potrebujem, aby sa môj sladký Cajun vrátil ku mne. Kto iný mi bude vysvetľovať všetky veci v tomto meste, ktorým nerozumiem ako napríklad ‘fais do-do‘, ‘fixin’ to,’ ‘makin’ groceries,’ a ‘neutral ground,’ a povie mi rozdiel medzi bebette and bebelle?”
Bebelle, cher.”
Aj keď bol stále v plnej forme Malachaia, začula tam mierne zmäkčenie jeho démonického hlasu v hladiaci šepot , ktorý používal len pri nej.
Radšej maj v tomto pravdu, Xev.
Úplne skamenená, zaborila ruku do jeho elegantne čiernych vlasov a pomaly si pritiahla jeho pery k svojim. Najskôr nahnevane zavrčal a ťahal sa preč, ale v okamihu, keď sa jej jazyk dotkol toho jeho, zmenil sa. Jeho ruky sa váhavo omotali okolo jej tela, aby ju mohol držať v miernom objatí, keď mu klesli krídla. Tieto krídla ich zakryli v nadýchanom pohladení, než konečne zmizli s najľahším pohybom vzduchu. Jemným, známym dotykom premiestnil svoje ruky na jej hlavu.
Keď Kody otvorila oči, už nepozerala do tých spaľujúcich červených gulí, ale do krásne modrých očí, ktoré sa nevyrovnali ničomu, čo doteraz poznala. Netušila, prečo si Nick myslel, že Zavid, Xev alebo Caleb boli krajší ako on. Nemali nič z jej bystrého, chytrého Cajuna.
No dobre, možno lepší šatník.
Ale aj v jeho nadrozmerných, lacných, odporných havajských košeliach jej Nick Gautier motal hlavu a vyrážal dych. Usmiala sa na neho, keď mu prstom prešla po spodnej pere.
„Ca c’est bon, n’est pas?” (Je to dobré, nie?)
Jeho pery zakrivil ten povedomí úsmev, z ktorého vždy bola namäkko a ktorý ho dostal von z akéhokoľvek množstva problémov, ktoré si narobil pri nej alebo jeho matke.
„Oui. Toujours, cher.” (Áno, napriek tomu, drahá.)
Ako mohol byť jeden muž tak charizmatický? Áno, mal čaro Malachaia, ktorým očaril ľudí, ale bolo to niečo hlbšie, než len to. Na Nickovi bolo niečo oveľa presvedčivejšie. Niečo, čo ju primälo cítiť sa v teple a bezpečí, keď bol blízko. Úprimne povedané, nikdy nechcela byť bez jeho spoločnosti. Nechcela byť nikde inde, ako práve tu, v jeho objatí.
Xev si prekrížil ruky na prsiach a venoval jej samoľúby úsmev. „Naše nedostatky. Navždy.“
Kody sa zastavila pri tejto myšlienke a nechala ju prevaľovať po svojej mysli.
Keby zmenili budúcnosť už teraz? Mohlo by to byť možné? Keď sa jej podarilo zavolať Nicka späť z plnej formy Malachaia, mohla by mu zabrániť ukončiť svet?
Bola toto tá odpoveď, ktorú hľadali?
Dagon sa horko zasmial, keď sa zdvíhal z podlahy. Bledý a slabý z toho, čo mu Nick urobil, sa snažil postaviť. „Si ty ale naivné dievča, však?“
„Čo?“ spýtala sa nechápavo.
„Počujem myšlienkove pochody v tvojej hlave. Máš to napísané po celej tvári. Nezáleží na tom, ako ho máš veľmi pripútaného k sebe. V skutočnosti, čím viac ho držíš, tým sa stáva slabším.“
„Ako to?“
Xev sa stretol s Dagonovým pohľadom skôr, ako odpovedal. „Pretože akákoľvek slabosť, ktorú máš, sa stáva Nickovou slabosťou. Nechápeš to? To, čo sa mi stalo, sa mi stalo nie preto, že som bol zraniteľný. Stalo sa to preto, že moja žena a Calebova manželka boli ohrozené a nedokázali sa samé ochraňovať. Kroky, ktoré sme spravili boli preto, aby sme ich udržali v bezpečí pred našimi nepriateľmi. To bola naša chyba a naše zatratenie. Dokonca aj Dagon bol potrestaný a odsúdený za manželkin súcit k jej bratovi, Lycaonovi. Nie jeho vlastným.“
Prikyvujúc si Dagon utrel krk. Pohľadom sa vrátil k Cherise. „Musím mať túto ženu. Je krvou zviazaná k zdroju. Azura potrebuje jej telo, aby mohla vstúpiť do tohto sveta. Keď jej pomôžem prejsť, oslobodí Shalu.“
Keď urobil krok vpred, Menyara mu zastúpila cestu. „Azura to nemôže urobiť.“
„Cam-”
„Dagon... Shala je mŕtva. Vieš, že je. Noir ju zabil už dávno. Použi svoje schopnosti a spýtaj sa svojej matky. Pozri sa do svojho srdca a sám čerpaj zo zdroja. Vieš, že hovorím pravdu, zlatko.“
Pokrútil hlavou v popretí a zatackal sa dozadu. „Nie. Ona žije. Musí žiť. Vzdal som sa svojej slobody... môj život za ten jej. Taký bol obchod, ktorý som s nimi urobil.“
„Je mi to ľúto, ale klamali ti. Časť jej podstaty stále existuje v Eleos, ale Shala, ktorú si poznal... zničili ju pred storočiami.“
Dagon stuhol, akoby tie slová boli viac, než dokázal zniesť. Kodyne oči zaliali slzy, keď videla jeho surovú bolesť. Cítila sa zle pre tohto starovekého boha.
Keď mu jediná slza stiekla po tvári, v čeľusti mu začalo tikať. „Mal som vedieť, že nemám dôverovať môjmu otcovi, keď mi prisahal, že by jej nikdy neublížil. Mal som vedieť, že nikdy nedodrží slovo, ktoré mi dá.“ Pery sa mu zachveli, keď sa stretol s Menyariným pohľadom. „Trpela?“
„Nie.“
Ale všetci vedeli, že klame.
Xev položil ruku na Dagonovo plece a zaškrípal zubami. „Je mi to tak ľúto.“
Cez ramená sa mu prevalil oheň, čím prinútil Xeva s grimasou stiahnuť ruku. Dagon vytiahol zo svojho rukáva malú ozdobenú fľaštičku. „Chceli, aby som toto dal tej žene, aby sa Azura mohla znovuzrodiť do jej tela.“
Menyara pokrútila hlavou. „Neurobíš to, na čo myslíš, Dagon.“
Zlý úsmev sa rozšíril po jeho peknej tvári. „Prečo nie? Trochu božskej odvety môže prejsť dlhú cestu, aby sme sa my všetci cítili lepšie.“
„Chcem vedieť, čo si myslíš?“ spýtal sa Xev.
„Nie, ak chceš zostať v jednom kuse. Som si istý, že tvoja matka by ťa roztrhala na kúsky, keby si sa podieľal na mojom pláne, že sa Azura znovuzrodí ako prasa.“
Zrazu zahrmel hlboký a temný hrom, nasledujúci tak jasným bleskom, až to bolo oslepujúce. Celá budova sa otriasla. Nick schmatol operadlo pohovky, aby nespadol.
„Čo za pekelné opice nás navštívilo teraz?“
Xev s bledou tvárou prešiel k oknu a odhrnul závesy, aby Nick videl, že na ulici už neboli len Memitim. Obloha bola zaplnená väčším počtom vtákov, než kedy vo svojom živote videl. Aspoň pre ľudské oči vyzerali ako vtáci. Nick, vďaka svojmu pohľadu, videl, čo boli v skutočnosti zač.
Armáda vojakov, ktorá tu bola, aby zabila Nicka a všetkých, čo budú na jeho strane.
Nick si sťažka vzdychol. „Naozaj som nemal hovoriť pekelné opice.“




[1] Primus Bellum[1] - prvá vojna bohov).
[2] Shala - staroveká sumerská bohyňa obilia, emócií a súcitu

6 komentářů:

  1. Skvělé ! ! ! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  2. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. moc díky za pokračování, míša

    OdpovědětVymazat