čtvrtek 10. září 2015

Instinkt - Kapitola 16



„Neudržíme ich. Prebojujú sa cez.“ Vykríkla Kody varovanie Simi, ktorá bola zalezená v Calebovej spálni s jeho  telom a Cherise.
Démoni, vrany, hmyz - čokoľvek, čo vás napadne, to na nich Noir hádže. Kody nevidela nič podobné, odkedy bojovala proti Ambroseovi stáročia od teraz. Boli stratení a ona bola vydesená.
Potom, čo si Noir privlastnil Zavida, Dagon im kúpil dostatok času, aby zobrali Cherise a ustúpili s ňou sem, mimo jeho dosahu.
Ale netrvalo to dlho.

Noir ich našiel.
Teraz bojovali znova.
Zrazu sa dole vo vstupnej hale zjavil ostrý záblesk. Objavila sa tam Livia v jej démonej forme. Hlavu mala vysoko, keď samoľúbo skúmala bojovníkov.
„Vzdaj sa, Nekoda!“ Zajačala zo spodnej časti schodiska. „Nick je mŕtvy. Ja som novým Malachaiom!“ Zdvihla jeho meč nad hlavu ako dôkaz jej odvážneho vyhlásenia.
Hore na balkóne Nekoda stuhla, keď ju tie slová zasiahli ako päsť do hrude.
Nie! To nie je pravda. To nemôže byť pravda!
Žiaľ ju dusil a oslepoval, keď natiahla tetivu s ďalším šípom na matkinom luku.
„Klameš! Neverím ti. Nie si dosť silná, aby si porazila Nicka.“
Kody vypustila šíp na Liviinu hlavu. Sklonila sa a poslala výbuch smerom k nej.
Minulo ju to a rozbilo okno nad Kodynou hlavou.
„Aká krv myslíš, že ma pokrýva?“ Spýtala sa Livia. „Podrezala som mu hrdlo jeho vlastným mečom!“
Aj napriek tomu, že Livia mala meč Malachaia, Kody odmietala uveriť, že je Nick mŕtvy. Cítila by to, keby bol preč. Bol to trik.
„Klameš!“ Zavrčala. Nick bol hodný viac, ako umrieť jej rukou. Nikdy by mu to neodpustila.
Nikdy!
Celý dom sa otriasol, ako Noir, Thorn a Menyara išli vonku proti sebe.
Kody dochádzala munícia. Sužovaná a vyčerpaná, ale nesmela byť unavená, pretože bojovala proti Nickovi po boku svojho brata. Blýskalo sa. Lial dážď a všade okolo sa ozývali démonické výkriky.
Napriek tomu bojovala ďalej. To bolo to, čo ju naučili jej rodičia.
Nemyslieť na bolesť.
Nemyslieť na vyčerpanie.
Nikdy sa nevzdávať.
Nikdy sa vzdať.
Livia zatočila mečom. „Vy všetci!“ Vykríkla násilne. „Počúvajte ma! Teraz ma musíte poslúchať! Som Malachai! Mám jeho silu! Zobrala som si jeho krv a meč!“
Ako predniesla tieto prenikavé slová, boj sa pomaly zastavil.
Dokonca aj Noir.
Pokrytý krvou sa vrátil do miestnosti a postavil sa po boku Livie.
„Čo je to?“
Chytila meč tak, aby si ho mohol obzrieť. „Použila som meč Malachaia, aby som mu podrezala hrdlo a vzala si jeho schopnosti. Ja som vodca ušumgallu! Počúvajte ma, Chronus a Tiamat. Boh poriadku a Bohyňa chaosu. Ja som teraz váš hlavný služobník. Ten, ktorý bude dozerať na poslednú bitku.“
Menyara a Thorn sa objavili na balkóne vedľa Kody, rovnako ako zranený Xev a Dagon.
„Čo je to za šialenstvo?“ zavrčal Xev.
Slzy naplnili Menyarine oči. „To nie je možné. Nie môj Nicky.“
Tiamat sa objavila pred Liviou a natiahla k nej ruku. „Ukáž mi meč.“
Zasunujúc svoje krídla jej ho Livia podala.
Bohyňa ho preskúmala predtým, ako prikývla. „Naozaj je to meč Malachaia a nesie stopu Ambroseho krvi.“
Bez možnosti dýchať a dusiac sa vzlykmi, Kody padla na kolená, keď počula tieto slová horkého potvrdenia. Jej jedinou útechou bolo, že Cherise nebola hore a tak nemohla počuť. Zabilo by ju, keby zistila, že je Nick mŕtvy.
Xev ju zdvihol a pritiahol si ju na hruď, ale nebolo nič, čím by ju dokázal utešiť, zatiaľ, čo ona takto trpela. Nič iné, okrem Liviinej hlavy.
Myseľ sa jej nastavila na pomstu, Kody sa od neho odtiahla a vyrazila vpred.
Ale Xev ju chytil do náručia.
„Neopovažuj sa! Zabijú ťa!“
„Tak im to dovoľ. On je všetko, čo mám.“ Vzlykmi sa jej otriasalo celé telo, ako bolesť a žiaľ napĺňali každú molekulu jej bytosti. Mala pocit, akoby jej niekto vytrhol srdce. Nemohla už prísť o nikoho ďalšieho. Bola unavená z pochovávanie tých, ktorých milovala. Unavená z hovorenia zbohom.
Tiamat vrátila Livii meč. „Vyber si generálov, Malachai.“
Grim a Laguerre vykročili vpred so sebavedomými úškľabkami.
Livia prešla okolo oboch.
Práve, keď sa chystala vybrať si ľubovoľných démonov, v miestnosti zazvonil hlboký, ospalý Cajúnsky hlas.
„Oh nie, to nerob. Polož môj meč. To je všetko, čo s ním, kurva, môžeš robiť. Neviem, či niekedy budem schopný zmyť z rukoväte tvoju pachuť.“
Kody sa zastavil dych. S pohľadom rozmazaným od sĺz prehľadávala dav, až uvidela vysokého, pyšného, s čierno-červenou kožou, okrídleného Malachaia.
Ambroseho!
Mala by nenávidieť to telo každým kúskom svojej duše. Ale práve teraz...
Chcela ho pobozkať.
„Nick!“ Vydýchla úľavou, ktorá jej prúdila v žilách.
Vletel do miestnosti s dvoma ďalšími, ktorých nepoznala. Ale Xev stuhol, takže bolo jasné, že pozná aspoň jedného z nich.
Livia s obrátila k Nickovi s výkrikom.
„Nie! Zabila som ťa! Si mŕtvy! Videla som to.“
Nick sa uškrnul tým najarogantnejším spôsobom, akým to len šlo. „Samozrejme, že nie. Vážne sa musíme porozprávať o tvojom smerovaní. Dobre, že nie si človek. Pretože by ťa vykázali zo všetkých klubov v meste. Utekala by si po koľajniciach.“
Keď zaútočila, Nick pohol rukou a vytrhol jej meč. Potom ju svojimi schopnosťami pri špendlil ku stene a otočil sa k Tiamat.
Nick nemal náladu hrať sa so starovekou bohyňou. Aj keď dobre vedel, že by ho mohla roztrhať na kusy, bolo mu to jedno.
„Predpokladám, že som prešiel vašim testom?“
Všetko, čo urobila, bolo prikývnutie.
„Dobre. Znamená to, že si teraz môžem vybrať svojich generálov?“
Znova prikývla.
Nick s ľahkosťou vychrlil svoj zoznam bez toho, aby jeho pohľad opustil ten jej. „Nashira. Xev. Dagon. Aeron. Kody. Caleb.”
„To nemôžeš urobiť.“
Protestovali Grim a Laguerre unisono.
Tiamat vykrivila pery. „V skutočnosti, môže si vybrať koho chce, aby mu viedol armády. To je jeho výsada.“ Otočila sa späť k Nickovi. „Ale pozor s týmto výberom, Malachai, vybral si si jednu z najsilnejších skupín, aká kedy bola zhromaždená. Spolu by mohli ovládnuť dostatok energie na to, aby ťa jedného dňa zabili.“
Nick k nej sklonil hlavu. „Spolieham na to.“
Tiamat a Chronus zaujali pozície okolo Noira. „Je čas, aby si sa vrátil do svojej sféry.“
„Nie!“ Zavrčal. „Takto neznela dohoda.“
Chronus pokrčil ramenami. „Rovnováha je udržaná a Ambrose sa osvedčil, že je hoden svojho rodu. Prekonal svoju konkurenciu. Prešiel všetkými testami a vzkriesil sám seba. Dokonca zarazil svojich generálov a vybral nových. Objednávka je obnovená a on potvrdil svoje prvorodenstvo.“
Tiamat pokrčila nos. „Zmier sa s tým.“
Noir prepaľoval Nicka nenávistným pohľadom. „Teraz už viem, kto si, chlapče. Toto je len začiatok.“
Nick si prekrížil ruky na prsiach a každým kúskom tvrdohlavej cajunskej pýchy zdvihol bradu.
„Možno poznáš moje meno a moju tvár, ale nič o mne nevieš. A to je tvoja chyba. Ak by si ma poznal, vedel by si, že sa mi nemáš vyhrážať.“
S úškľabkom prebehol pohľadom Noirove telo. „Ak si myslíš, že si ma môžeš vziať, bude lepšie, ak neprídeš sám.“ Vrhol pohľad na telá na podlahe okolo neho. „A nezabudni si predtým doplniť zásobu igelitových vriec.“
So zúrivým zavrčaním Noir zmizol a vzal so sebou kričiacu Liviu.
Grim si vymenil zamračený zúrivý pohľad s Laguerre predtým, než zmenšil vzdialenosť medzi ním a Nickom. V režime plného nasadenia, sa postavil až prst-k-prstu k Nickovej malachaiskej forme. „Toto dnešné malé zneuctenie nebude zabudnuté, chlapče. Dovoľ mi teda, aby som Noirove pocity premenil na slová, aby si to ty a tí tvoji mladí démoni pochopili...“ Pohľadom prešiel po každom jednom.
„Sami zvážte, komu slúžite. Je to len na vás, kurvy.“
S lusknutím jeho kostnatých prstov, on, Laguerre, Pain a Sufferin, všetci zmizli z miestnosti.
„Čo?“ Spýtal sa Dagon.
Smrkajúc, Kody vysvetľovala, zatiaľ, čo sa Nick rozhliadal po Zavidovi.
Menyara smutne pokrútila hlavou. „Zavid je preč, Nick. Prepáč. Livia ho obetovala, aby priviedla Noira do tejto oblasti.“
„Nie...“ Nick nemohol uveriť, keď ho naplnila bolesť pre jeho priateľa. „Čo Caleb?“
„Je hore. Stále v bezvedomí. Snažila sa to s ním, ale bol príliš silný. Dokonca aj v spánku s ňou bojoval.“
Vďaka bohu za to.
„Moja mama?“
Kody sa k nemu pomaly priblížila. „Je s Calebom a Simi ich oboch stráži.“
Vydýchol si s úľavou, vďačný za opatrenia jeho priateľov, a nakoniec sa transformoval späť do svojho ľudského tela.
Teraz, keď už nevyzeral ako stvorenie, ktoré chladnokrvne zavraždilo jej brata, Kody mu odhrnula rukou vlasy. „Mala by som sa spýtať na tvojho nového Malachaia?“
Venoval jej ostýchavý úsmev, než si ju pritiahol do náručia a zaboril tvár do jej krku, aby sa mohol nadýchnuť jej sladkej vanilkovej vône, z ktorej sa mu vždy zatočila hlava. „Našiel som spôsob, ako nad ním získať kontrolu. Aspoň zatiaľ.“
Pevne ho stisla. „Dúfam, že vieš, čo robíš.“
„Nikdy.“ Odfrkol a pobozkal ju.
Thorn sa vliekol k Nickovi a vypustil unavený vzdych, keď ho sa na neho pozrel.
„Modlím sa k bohu, aby si vedel čo robíš s touto novou skupinou, ktorú si si zvolil, chlapče.“
Mimochodom, hľadel na Aerona a Nick mal pocit, že medzi nimi bola nejaká vážna história. Ale neprezradil, čo to bolo. Rovnako to bolo aj s Thornom a Dagonom.
Držiac pevne Kody, Nick pokrčil plecia nad Thornovým varovaním. „Aspoň niečo viem o týchto šarras a ich lojalite.“
Thorn si odfrkol. „Rodinkárenie chová opovrhovanie.“ S týmto varovaním ich nechal osamote.
Nick sledoval, ako sa Xev úplne neveriacky díva na Aerona. Obchádzal okolo neho, akoby sa ho bál dotknúť.
„Si hmotný? Ako to?“
„Požičal som si trocha krvi.“ Aeron vrhol rozpačitý pohľad smerom k Nickovi.
Xev zalapal po dychu. „Nechcel ťa za to zabiť?“
„Ešte nie.“
Vrtiac hlavou, Xev napriahol k Aeronovi ruku, ktorý najskôr zaváhal, až potom ho chytil. Xev ho vtiahol do mužského objatia. „Ďakujem ti, braček.“
Aeron prikývol.
Xev ho zľahka pobozkal na hlavu pred tým, než ho pustil. Vykročil dozadu a stretol sa s Nickovým zvedavým pohľadom. „Dlhujem mu za svoj život spôsobom, aký si ani nevieš predstaviť.“
Nick zdvihol ruky hore v znamení kapitulácie. „Dobre. Ja nesúdim. Môj vlastný život je na to až moc posraný. Každému jeho vlastné.“
Ako sa všetko pomaly začalo vracať do normálu, Nick a Kody šli s Aeronom a Xevom hore dať bobule jeho matke a Calebovi, aby ich zase vrátili do normálneho stavu.
„Si si istý, že to bude fungovať?“ Spýtal sa Nick, keď opatrne vytláčal šťavu z bobúľ.
Aeron na neho vrhol komický pohľad. „Nepýtaš sa ma vážne, že nie?“
Sotva dohovoril predtým, než sa Caleb prebudil, dusiac sa a lapajúc po dychu. Vo chvíli, keď ich uvidel vo svojej izbe, rozzúril sa na Xeva. „Čo robíš v mojom dome?“
Xev si ťažko vzdychol. „Som rád, že si späť, braček.“ A hneď na to zmizol.
Nick si unavene povzdychol. „Vieš, dnes ti zachránil život.“
Caleb sa na neho zamračil a odfrkol si. „Nie, Nick. Vzal mi život, keď dovolil mojim nepriateľom vziať moju ženu. A ja som sa modlil k bohom, aby si ho nikdy nenechal byť voľným.“
„Je to dôvod, prečo sa snažíš vyjednávať o tvoju slobodu?“
Caleb sa na neho zamračil. „Aké výpary z farieb si vdýchol?“
„Livia mi povedala, že si privolal silné schopnosti v snahe na chvíľu sa teraz odo mňa oslobodiť.“
Caleb si pritisol ruku na čelo, akoby mal silnú migrénu. „Čo? Ti úplne preskočilo? Počkať. To si ty. Ja poznám odpoveď.“
Než znova prehovoril, poriadne sa nadýchol. „Pozri sa, hlupák... je mi jedno, akými kravinami ti Livia plnila hlavu. Jediná osoba, ktorá by ma mohla od teba oslobodiť, okrem príšernej smrti a zatratenia, ktorej by som radšej nechcel čeliť, je môj otec. A ja by som mu v ničom neveril. Nie že by to nebolo tak či tak, pretože je v súčasnej dobe Noirova pravá ruka. Aby ma od teba oslobodil, som si istý, že by vyžadoval, aby som ťa poštval na svet, čo by mohlo zmariť účel- oslobodiť sa od teba. Takže nie, nesnažil som sa od teba uvoľniť, pretože tam nie je žiadny zmysel.“ Caleb sa poškriabal na tvári. „Okrem toho, začínam byť príliš pripojený k tvojej obťažujúcej hlúposti. Si ako domáci maznáčik, ktorý žuje moje obľúbené topánky.“
Mal by byť pravdepodobne urazený, ale keďže to pochádzalo z Calebovej mrzutej kože, bolo to hlboké potvrdenie lásky.
„Som rád, že nie si mŕtvy. Dnes.“
Nick odišiel z miestnosti a počul Calebov výkrik o tom, prečo a ako sa sem Dagon dostal. Ignorujúc ho a nechávajúc Menyaru aby mu to vysvetlila, Nick sa pripojil k Simi v izbe pre hostí a čakal so zatajeným dychom, kým jeho matka otvorí svoje modré oči.
Najskôr sa na neho zamračila, až potom pomaly rozhliadla po miestnosti.
„Kde som? Ako som sa sem dostala?“
„Vari si to nepamätáš, mami?“
„Ehm... nie.“
„Boli sme vonku. Išli sme ku Calebovi. Stála si na schodoch, keď búrka rozbila okno a trafilo ťa to. Spadla si.“
Nick sa zaviazal, že si to uloží do pamäte, aby sa mohol v sobotu priznať kňazovi. Samozrejme, že mal toho veľa, o čom hovoriť s kňazom. Vďaka väčšine z nich si Otec Jeffrey myslel, že píše román. Ale to bolo v poriadku.
Bol vďačný že je nažive, že jeho mama žije a je s ním.
Čo mu pripomenulo jednu nesmierne dôležitú vec, ktorá mu zostávala urobiť.

5 komentářů:

  1. Perfektní ! ! ! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  2. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat