pátek 16. října 2015

Šepot lží - Kapitola 13 2/2


Carlos sa posunul na sedadle, chytený medzi spánkom a bdením. Prvá trieda poskytovala viac priestoru pre nohy a plecia, ale nič pre stuhnuté svaly a spomienky príliš temné a meniace sa na skutočné nočné mory.
Zhlboka dýchal, snažil sa čas využiť na oddych.
Jemná vôňa ženy mu vírila blízko nosa. V tejto chvíli by mohol znovu zaspať, ak by si nevšimol ruku, ktorú mal prehodenú cez pás.

Otvoril oči a zbadal Gabrielle pod svojou ľavou pazuchou, ktorá ho objímala počas spánku. Jej hruď sa k nemu jemne tisla a odťahovala s každým pravidelným nádychom.
Kedy zdvihla stredovú konzolu a vopchala sa mu pod rameno?
Z jeho pozície bolo ťažké nepozerať priamo dolu, kde zlatý, oválny medailón skĺzol do údolia medzi jemnými kopčekmi jej pŕs. Jasne, jeho pozornosť prilákal starožitný medailónik. Zdvihol pravú ruku, aby si zakryl oči, potom sa oprel lakťom o opierku pri uličke.
Všetko na tejto misii bolo zle alebo úplne mimo.
Počnúc Gabrielle, prakticky z kráľovskej rodiny. Aristokratka s rodokmeňom, ktorého línia by sa dala vysledovať až do trinásteho storočia.
Kvôli ženám, ako je ona šli muži do vojen.
Možno nebola kráska ako modelka, ale Carlos teraz chápal, prečo v Gabrielle cítil vrodenú gracióznosť.
A ona bola atraktívna, nenápadným, prirodzeným spôsobom, bez zbytočného rozruchu. Málokedy stretal ženy, ktoré by šli von bez make-upu alebo v nedokonalom oblečení, ale Gabrielle sa prezliekla zo svojich pokrčených teplákov do džínsov a ružového pleteného topu bez slovíčka protestu. Prijala civilné oblečenie ako bežný cestujúci, potom si zaplietla vlasy a stočené na hlave smerom hore ich zopla svorkou.
Ani strapaté, ani príliš nápadné.
Jednoduchý a napriek tomu elegantný vzhľad.
Mohla by sa obliekať a žiť ako kráľovná s dvadsaťštyri hodinovou ochrankou. Tak prečo tak nerobila?
Jeho matka - a to bola veľmi za vlasy pritiahnutá definícia - by nikdy neopustila život v prepychu a nežila v anonymite alebo striedmo. Alena Anguis považovala seba samú za kráľovnú a očakávala, že takto s ňou budú zaobchádzať všetci. Carlos a jeho brat boli doma určitú dobu privilegovaní princovia, kým Carlos nezistil, koľko krvi sa vznášalo nad dynastiou Anguisovcov.
Otvoril oči. Pozeral na slnko vychádzajúce za oknom, snažiac sa pochovať bolestné spomienky späť tam, kam patrili. Navždy zabudnuté. Zámerne už roky nepremýšľal o svojej biologickej matke. Tá žena sa viac starala o najnovšiu módu a zachovanie svojho dokonalého tela, než o deti ktorých narodenie narušilo jej život. Odmietla byť ufúľaná zababraným deckom alebo premýšľať o tom, že by mala ďalšie dieťa po Carlosovom bratovi. Tehotenstvo bolo trestom ktoré podstúpila ako mučeník.
Jej posadnutosť sa zmenila na bulímiu a zabila ju, keď mal Carlos desať rokov.
Durand, jeho otec, predal svoju dušu do rodiny Salvatore, keď sa oženil s Alenou, jedinou dcéru mocného kartelu Salvatore. Za všetko, čo získal, vďačil Durand im.
Keď Salvatore stiahol svoju podporu Anguisovcom po Aleninej smrti, prehlasujúc, že zomrela kvôli týraniu, Durand vyhlásil medzi rodinami vojnu. Od tej chvíle bol Durand odhodlaný dokázať, že don Salvatore urobil chybu, keď ho urazil.
Kvôli pokrvnej línii rozmaznanej princeznej, Durand zmenil všetkých mužov v rodine na vojakov vo svojej osobnej vojne.
Jediná skutočná matka akú Carlos kedy mal, bola jeho teta Mária, Durandova sestra.
Kvôli nej bol Carlos ochotný niesť svoje tajomstvo do hrobu, kam ho aj pravdepodobne čoskoro dostane. Ale to bolo to, čo človek robil pre tých, ktorých naozaj miloval.
Jeho pohľad spočinul na žene pritúlenej k nemu.
Mirage – Gabrielle – sa dostala k informáciám o Anguisovcoch bližšie, než ktorákoľvek spravodajská agentúra počas viac ako osem rokov. Carlos potreboval zistiť, čo vie. Musel vedieť či existuje nejaký spôsob, ako by mohla odhaliť jeho tajomstvo.
Zatiaľ by s ňou mal zaobchádzať ako s dočasným spojencom.
Gabrielle mu stisla hruď a začala prudko dýchať.
Zachvátila ju nočná mora. Zvláštne, ale bol si tým istý, rovnako, ako vedel, ako ju upokojiť, než začne kričať.
Odopol jej bezpečnostný pás a otočil ju, až kým nemal jej tvár pritisnutú k svojej hrudi. Rýchle dýchanie naznačovalo, že jej panika sa blíži k vrcholu. Zašepkal jej do ucha: „Prebuď sa. No tak, zlatko, prebuď sa. Je to len sen.“
Triasla sa, strach bol tak skutočný, že ho mohol vidieť na jej koži. Bože, nenávidel to.
Pomaly jej hladkal chrbát a znovu šepkal a jemne ňou triasol, aby ju odtrhol od prehrávania si hrozných obrazov, ktoré sa zmocnili jej mysle.
Paže sa jej zomkli okolo neho, keď si ju otočil tvárou k sebe. Prsty mu stisli boky. Zasyčal, keď sa dotkla jeho nedávneho zranenia a siahol dolu aby jej presunul ruku.
Pomaly sa jej dych ukľudnil. Skôr, než si to rozmyslel, pobozkal ju na temeno hlavy a pokračoval v pohybe rúk po chrbte a ramenách.
Vedľa neho sa zastavila letuška, tíško mu ponúkala deku, ktorú držala v ruke. Prikývol, vďačne sa usmial, keď ju prehodila cez Gabrielle a pohla sa ďalej, kontrolujúc ostatných cestujúcich.

* * *

Gabrielle pootvorila oči pod riasami, nepripravená pripustiť, že je hore. Toto nebolo miesto, kde sa nachádzala, keď išla spať. Spomínala si, že zdvihla konzolu, aby mala väčšie pohodlie, ale nie na to, ako skončila v Carlosovom náručí. Zasa.
Ruka sa mu pomaly pohybovala hore a dolu po jej chrbte. Telo si vychutnávalo pohodlie, odmietalo prerušiť kontakt a odvrátiť od toho, čo jej slobodne ponúkal. Keď zavrela oči, mohla predstierať, že bola v náručí muža, ktorému na nej záleží.
Ale nič si nenahovárala o tom, prečo tu bola alebo o tom, akú mala pre neho hodnotu. Mala určitú voľnosť pohybu, kým ju vnímali ako užitočnú, ale keď už im nebude mať nič viac čo ponúknuť?
Naozaj by ju Joe mohol oslobodiť?
Triasla sa nad možnosťou stať sa väzňom tejto zásahovej jednotky, ktorá v známom svete špionáže neexistovala.
„Si v poriadku?“
Hlboký hlas pri jej uchu Gabrielle upokojil a ona sa odtiahla od jeho hrudi. Jeho pohľad bol ostrý aj unavený. Premýšľala či vôbec niekedy odpočíval.
Bol tu s ňou aj napriek tomu, že s touto misiou nesúhlasil. Povedal jej, že nedovolí nikomu aby jej ublížil. Verila mu.
„Som v poriadku. Ako to, že som skončila takto?“ pozrela sa medzi nich.
„Mala si nočnú moru. Nemyslel som, že by si chcela kričať a spôsobiť paniku v celom lietadle.“
Začervenala sa v rozpakoch nad touto možnosťou, vzhľadom na to, že bola hlboko ponorená v krvavej nočnej more, keď ho začula, ako sa ju snažil prebudiť. Zachránil ju pred ponížením.
„Nie, samozrejme, že nie. Merci.“ Gabrielle sa presunula, až kým sedela správne na svojom sedadle a z tváre si odhrabla uvoľnený prameň vlasov. V žalúdku jej ticho zaškŕkalo. Musela prespať raňajky.
„Kedy pristaneme?“
„Asi o dvadsať minút.“ Carlos sklopil bradu, ako keby chcel, aby ho počula len ona, takže sa k nemu opäť naklonila. „Keď tam prídeme, postupuj podľa pokynov, čo som ti dal.“
Prikývla, viac pozornosti venovala jeho dokonalému tvaru úst na úrovni jej očí. Tak jemné a mužné a stvorené na bozkávanie. Priala si aby ju nikdy nepobozkal, takže by o tom teraz nepremýšľala.
Muselo to byť hormónmi, prebudenými zo stavu hybernácie, čo ju nútilo premýšľať či ju znovu pobozká.
„Potrebuješ, aby som to ešte raz prešiel?“ spýtal sa.
„Čo?“ zdvihla oči a stretla sa s jeho zvedavým pohľadom.
Povzdychol si: „Keď opustíme lie-“
Gabriellina myseľ sa znovu naštartovala. „Pochopila som to už prvýkrát, keď sme si to prešli,“ povedala prerušiac ho, ale stále hovorila tichým hlasom. „Zostať pri tebe. Nehovoriť s nikým. Poviem ti, keď uvidím niekoho, koho poznám. Nepoužijem tvoje meno alebo nepoviem svoje, pokiaľ to nebude nevyhnutné. Zákazníkom poviem, že sme tu na dovolenke, a tak ďalej, a tak ďalej.“ zamračila sa na neho. „Mám aj päťdesiat ďalších, prečo nerobiť toto a tamto. Nie som blbec.“
Zaiskrilo mu v očiach aj napriek tomu, že znela ako Harpya. „Si hladná?“
„Áno, ale asi som prespala raňajky.“
Carlos zamával na letušku. Podišla priamo k nemu so žiarivým úsmevom na jej peknej tvári, keď sa k nemu sklonila, aby ho počula. Prikývla a vrátila sa do kuchyne.
„To bolo o čom?“ Gabrielle sa zdesila nad svojím podráždením, ale tá žena hádzala na Carlosa zaľúbené pohľady.
A zdalo sa, že on je s tým spokojný. Chlapi.
„Požiadal som ju, aby ti priniesla nejaké jedlo.“ zašklbalo mu ústami, snažil sa nesmiať.
Ako mohla viniť nejakú ženu, že hádzala zamilované pohľady na muža, ktorý tak dobre vyzeral v čiernej prepínacej košeli a čiernych džínsoch po tom, čo leteli celú noc?
Chcela sa zmenšiť a schovať sa v deke. Ráno nepatrilo k najlepšej časti jej dňa. Málokedy hovorila s niekým pred sprchovaním, čajom a raňajkami.
Cítila, že je potrebné sa ospravedlniť, ale nie osobe ktorá ju zajala. V kompromise so svojím svedomím, povedala: „To by mi mohlo zlepšiť náladu.“
„Všimol som si.“ Úsmev, ktorý sa objavil, mu tentoraz dosiahol až k očiam. Nádherným, hlbokým, hnedým očiam lemovaným čiernymi riasami.
Nemohla sa hnevať, čeliac jeho dobrému charakteru a usmiala sa. „Je mi ľúto, že som taká nevrelá, ale ráno som zvyknutá byť sama. Za normálnych okolností mám čas nadobudnúť svoju osobnosť, skôr než vyjdem z domu.“
Niečo, čo povedala, vyvolalo zvláštny pohľad v jeho očiach, ale letmý výraz zmizol rovnako rýchlo.
Letuška jej priniesla raňajky a milo pripomenula Gabrielle, že na jedenie má len desať minút.
Merci.“ Gabrielle sa rýchlo najedla a v poslednej chvíli pred pristátím podala svoju tácku letuške.
Okrem toho, že si do úst vhodil pár pepermintiek z krabičky s ktorou sa s ňou podelil, Carlos ostal počas pristátia k prestupu na lietadlo do Carcassonne pokojný. Držal ju pritisnutú k sebe, jeho pohľad bol neustále pozorný.
Ale oči mu prezrádzali nedostatok oddychu. Podľa toho, čo počula v priebehu stretnutia,už niekoľko dní spal málo.
Gabrielle predstierala spánok, keď Carlos sklonil hlavu a zavrel oči. Pochybovala, že spal hlbokým spánkom, ale cítila, že by sa nikdy nesnažil odpočívať, keď by bola hore. Mohla povedať, že ju neustále sleduje, aj keď sa nezdalo, že by si ju všímal.
Ako by mala vykĺznuť, keď bol vždy taký ostražitý?
Prečo sa cítila tak previnilo pri plánovaní úteku? Najprv splní svoju úlohu v tejto misii v presvedčení, že boli schopní ochrániť dievčatá, aby sa nestali terčom.
Ale musela nájsť spôsob ako utiecť, pretože pochybovala, že by ju  Joe nechal odísť, keďže vedela o ich skupine, aj keď ich nevedela pomenovať.
Keď utečie, Gabrielle musí zmiznúť natrvalo.

* * *

„Nikdy nie si doma vtedy keď ja, tak prečo na tom záleží, ako dlho som preč?“ spýtal sa Gotthard ľutujúc, že zavolal domov. Mal si uvedomiť, že jeho manželka Martina to nebude brať ako snahu z jeho strany aby zostali v kontakte, ale skôr ako možnosť s ním zametať.
„Nevadilo by mi, keby som ťa tam raz začas našla.“
​​„Máš číslo na môj mobil a ja ti to zdvihnem, keď budem môcť.“ Gotthard používal Bluetooth zariadenie, aby mohol voľnými rukami písať, ale tento hovor bol krátky. Nikto z operačnej centrály BAD nevolal nikomu na mobil tak dlho, aby ho mohli vysledovať, bez ohľadu na to či hovorili so svojou deväťdesiatročnou babičkou.
„Prečo nemôžem aspoň vedieť, kde si? Čo môže byť tak prísne tajné na práci na dizajne interiéru lietadla?“
„Po prvé, dizajn je pre iné krajiny a číslo dva, podpísal som zmluvu o bezpečnosti. Keby som niekomu niečo povedal, vrátane teba,  porušil by som zmluvu.“
„Nakoniec-“
„Je mi ľúto, Martina, ale niekto mi vyzváňa. Musím ísť. Ja ...“Len to povedz. Mám ťa rád. Chcel, naozaj, ale ... „Chýbaš mi. Porozprávame sa neskôr.“
Gotthard zavesil, chvíľu sa brodil pocitom viny a potom sa znova začal pohrávať s kódom z pohľadnice od Linette. Rozoslal správy prostredníctvom ním vytvoreného systému, ktorý odoslal správy v rôznych formách na rôzne blogy a do diskusií na stránkach. Každú správu podpísal na spodku Bee Happee a do textu vložil kódové slovo.
„Čo máš veľký chlap?“ Hunter vošiel do IT centra v BAD, ktorý sa nachádzalo pod mestom Nashville a bolo prepojené podzemnými tunelmi do výškovej budovy AT & T v ktorej sídlilo obchodné krytie BAD.
„Nič nové s výnimkou tohto.“ Gotthard sa otočil a zdvihol niekoľko dokumentov, ktoré vytlačil.
„Prešiel som krížové odkazy mien a našiel som spojenie medzi tromi tínedžerkami, Linette a Gabrielle.“
Hunter vzal papiere a začal čítať. „Čo je to?“
„Pozri sa na predkov. Tu je poznámka D-ange-ruese, ktorá sa objavuje v každej priamej línii u prvorodeného alebo jedináčika. To, čo som zistil na webe naznačuje, že je to pokrvná línia, ktorá vedie až dvetisíc rokov dozadu.“
„To znie, ako jeden z obrovského množstva mýtov, ktoré sú rozšírené na internete.“ Hunter sa sklonil, študoval poznámky a potom pokrútil hlavou. „Sakra, Internet je najlepšia a najhoršia vec, ktorá kedy vznikla na tomto svete.“
„Mýtus alebo nie, Amelia, Gabrielle, Linette, a dve ďalšie dospievajúce dievčatá, ktoré nevieme nájsť, všetky majú bežne toto označenie a navyše, všetky sú buď jedináčik, alebo prvorodené. Mandy je jediná výnimka, ale to je niečo iné.“
Hunter prižmúril oči premýšľajúc. „Hm. Mám priateľov v Európe, ktorí sa špecializujú na naozaj podivných predkov. Nechaj ma zapojiť do toho nejakých odborníkov.“

* * *

Len čo v Carcassonne vystúpila z lietadla, Gabrielle opäť ľahšie dýchala, vedomá si Carlosovho občasného, letmého dotyku ruky, ktorým ju navádzal späť k sebe, keď sa zatúlala.
Bola to jej predstavivosť, alebo bol k nej odmeraný?
Po opustení letiska Charles de Gaulle nežartoval, ani sa jej nedotkol, pokiaľ to nebolo nevyhnutné.
Teraz sa cítila ako tínedžerka na strednej, obávajúca sa, že najúžasnejší chlapec si ju nevšimne.
Tvár jej horela pri spomienke ako ju ten sexy chlap vyhnal do kúpeľne, aby sa obliekla.
Všimol si ju ale nie lichotivým spôsobom.
Vytiahla batožinu, ktorú jej Joeovi ľudia zbalili po tom, čo im spísala všetko čo potrebovala. Ako dokázal niekto tak rýchlo nakupovať? Obsahovala každú položku o ktorú požiadala, bez zbytočných otázok.
Pri prvej dámskej toalete na ktorú natrafili, sa Gabrielle oddelila z davu. Zostala stáť pred vchodom, keď ju Carlos chytil za ruku.
Pozrela mu najprv na ruku potom do tváre, hovorila ticho a s nevôľou, neúmyselne hrubo odsekla. „Naozaj očakávaš, že túto cestu zvládnem bez použitia záchodu?“ Hučanie davu pohltilo zvuk, ktorý sprevádzal zamračené skrivenie jeho pier. Zhlboka sa nadýchol, zdalo sa, že z tohto jednoduchého úkonu čerpal trpezlivosť. Sklonil sa a povedal: „Až doteraz som nemal v úmysle ti to dať.“
Dôverne si ju pritiahol do náručia, ako keby ...  ju chcel pobozkať?
Gabrielle zatajila dych, všetky myšlienky na dámsku toaletu zmizli s vyhliadkou na ďalší bozk.
Nemala tušenie, čo ho k tomu prinútilo a za normálnych okolností by sa znepokojila nad neprimeraným správaním sa na verejnosti, ale v tomto dave boli anonymní.
Jedna myšlienka sa odvážila k povrchu. Možno už nedostanem takúto šancu. Posledných desať rokov si odopierala aj najjednoduchšie radosti. Čo bolo zlé na bozku?
Keď jej skĺzol rukou po chrbte, otočila k nemu tvár a pozrela do očí tmavých ako spálená whisky. Zastal a jeho pohľad vzplanul niečím, čo sa bála pomenovať. Prehltla, dych mala plytký a plný očakávania.
Koža jej brnela predtuchou. Žiadostivosťou.
Čeľusť mu stuhla. Pozrel ponad ňu a vsunul jej ruku pod sveter na chrbte. Vytiahol z nej vzdych, keď sa teplými prstami dotkol jej pokožky.
Rýchly bozk bol v poriadku, ale nie príliš demonštratívny. „Čo to robíš?“ zašepkala.
„Len stoj a daj si hlavu na moje rameno.“
Zamračila sa a potom poslúchla. Objal ju a jednou rukou si ju pritiahol bližšie, zatiaľ čo posunul prsty druhej ruky okolo nej a na pás na pravom boku jej niečo pripol.
Zaškrípala zubami. Dal na ňu sledovacie zariadenie. „Naozaj si myslíš, že si to tam nechám pripnuté, ak budem chcieť ujsť?“
Ďalší hlboký povzdych jej ovanul vlasy, posielajúc vôňu mätového dychu do jej nosa. „To nie je ... ten typ vysielača. Nemám ako kontrolovať verejnú kúpeľňu, aby som sa uistil, že je pre teba bezpečná, tak som ti dal na džínsy tiesňové tlačidlo. Nedávaj si ruku vbok, len ak budeš potrebovať pomoc. Stačí sa len dotknúť a pošle to upozornenie na môj prijímač.“
Teraz sa naozaj cítila ako čarodejnica, že sa na neho tak utrhovala.
Dodal: „Ak ujdeš, nájdem ťa a vrátim Joeovi, ktorý ťa zavrie na veľmi dlho. Tvoje šance dostať sa z toho sú lepšie, keď zostávaš so mnou.“ Všetky hrejivé pocity, ktoré k nemu cítila zmizli s podráždením. Vymanila sa mu z náručia, cítila sa oprávnená mať zlú náladu.
„Potrebujem trochu času, takže nemusíš hneď utekať a kontrolovať ma,“ varovala ho.
„Ako dlho?“
„Musím sa osviežiť a prezliecť, keď ideme rovno do školy. Nie som správne oblečená.“
Carlos na ňu podozrievavo pozrel.
Prezradila mu to, čo považovala za nevyhnutné.
Pozrel sa na hodinky. „Máš desať minút. Maximálne.“
Za desať minút nemohla urobiť všetko, čo mala na mysli. Možno s trochou praxe, ale neskúšala to už dva roky. Posledná vec ktorú potrebovala bolo, aby pre ňu Carlos vbehol na dámske toalety v nevhodnú chvíľu. Keď sa prvýkrát stretli a chcel kľúče od jej džípu, vystrašil ju tak, aby šla s ním. Možno by mohla na neho použiť rovnakú stratégiu.
Gabrielle pevne zovrela rukoväť svojej batožiny, podišla k nemu, takmer sa ho dotýkajúc tvárou a dúfala, že znie tak hrozivo ako sa cítila.
„Bola som hodená cez palubu, strieľali na mňa, bola som unesená, v putách, vydesená a v zajatí. Nebudeš mi diktovať, ako dlho mám byť na záchode.“
Prekvapením sa mu zdvihlo obočie. „Určite si mala v lietadle dosť jedla?“Zavrčala a oddupala ku vchodu do kúpeľne.

„Desať minút Gabrielle, inak si prídem pre teba.“

4 komentáře:

  1. Děkuji za pokračování kapitoly.

    OdpovědětVymazat
  2. Vdaka za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat