čtvrtek 21. ledna 2016

Šepot lží - Kapitola 15



Gabrielle tu nezostane sama.
Carlos súhlasil, že ju nechá spracovať La Crosseho, keď ho ubezpečila, že chápe mužovu osobnosť, ale toto bol čas, aby zakročil. Otvoril ústa, aby povedal La Crossemu, že obaja zostanú v Carcassonne, keď Gabrielle prepichla La Crosseho smrtiacim pohľadom.

Čože?“ Britkú odpoveď podala s dávkou rozhorčenia. „Myslela som, že ste sa ocitli v zúfalej situácii. To je dôvod, prečo som všetko nechala tak a hneď prišla. Robím to pre vás a vy ma urážate?“ La Crosseho tvrdý pohľad sa nepohol. „Mademoiselle Saxe-,“ začal so zovretou čeľusťou s musíte-ma-pochopiť tónom.
„Je to Mademoiselle Tynte Saxe.“Ostrosť, ktorou to doplnila, mala dostať muža na kolená. „Rodina Tynte, ktorá dotovala túto inštitúciu takmer dve desaťročia, vybudovala celé krídlo s IT katedrou a reštaurovala historický dizajn tejto budovy do posledného ručne brúseného kameňa. Za  posledných desať rokov som zažila dva pokusy o môj život. Necestujem bez osobného strážcu a len kvôli tejto ceste som na seba vzala riziko. Uisťujem vás, že vaše preverovacie kontroly nie sú ničím v porovnaní s previerkami, ktoré pre moju ochranu vypracovala moja rodina. Vaša strážna služba je veľmi uznávaná, ale nič mi nedá pocit istoty, keď som mimo bezpečia svojho domova, okrem môjho osobného strážcu, pána Delgada, ktorý, očakávala som, že tu bude rovnako vítaný, ak chcete aby som vám pomohla. Ak nie, môžem pre nás oboch zariadiť ubytovanie v Carcassonne a zajtra odletieť domov.“  Na hladkej koži La Crosseho čela sa objavili koráliky potu.
Sakra. Carlos sa pozeral na Gabrielle novými očami. Bola vydesená a on to vedel, ale do tej reči vložila všetku vášeň kráľovnej a k nohám svojho najhoršieho nepriateľa hodila rukavicu.
„Mademoiselle Sax-Tynte Saxe, ospravedlňujem sa. Nechcel som vás uraziť.“ La Crosse prehltol, ohryzok mu poskočil. Jeho bledá pleť dostala zelenkastý nádych.
Slovné kopnutie do gulí toto mužom spôsobovalo.
„Och, fajn.“Gabrielle sa otočila ku Carlosovi s prísnym hlasom. „Ak chceme použiť vašu obľúbenú linku, tak poďme.“ Pristúpila ku dverám a Carlos sa pohol pred ňou, siahajúc po kľučke.
„Počkajte, prosím.“Odkašľal si La Crosse. „Dovoľte mi, zavolať si.“ Natiahol sa a vytočil hovor ráznymi údermi na každú klávesu, ale jeho ruka triasla. Keď niekto na druhom konci odpovedal, zakryl si ústa a stručne šepkal. Pokrútil hlavou, ako by ho ten druhý mohol vidieť a potom si vzdychol tesne predtým, ako zavesil.
„Môžeme ubytovať aj pána Delgada.“ Zdvorilo súhlasil, ale nebol nijako zvlášť spokojný. Niekto ho riadne vykmásal za vlasy.
Carlos čakal na Gabriellin ďalší krok. Toto bola jej šou a ona pracovala ako profík. Nemohol nájsť slová, ktorými by opísal úctu, ktorú k nej v tejto chvíli cítil.
Toto bola odvážna žena.
Dramaticky si vzdychla a obrátila pohľad k La Crossemu. „Ak ste si istý. Ani ja som vás nechcela uraziť.“
„Ste si istá, že nás môžete spojazdniť za štyri dni?“
„Možno skôr, ak veci pôjdu dobre, ale štyri dni sú maximum, ktoré budem potrebovať,“ uistila ho.
Carlos sa znovu postavil po jej boku, zaujal pozíciu ochranky.
La Crosse zamieril ku dverám a otvoril ich svojmu asistentovi. „Pierre, prosím, ukážte Mademoiselle Saxe a jej telesnému strážcovi ich ubytovanie."
Moment prekvapenia zasvietil v Pierrovej tvári, než vstal a cez jeho bledé rysy klesla zdvorilá maska. „Samozrejme. Prosím, nasledujte ma.“
Gabrielle sa nútila nezrýchľovať svoje dýchanie keď išla za Pierrom, ale jej krvný tlak, to bolo niečo iné. Jej rýchlo búšiaci tep mal byť dosť hlasný, aby sa odrazil od murovaných, kamenných stien chodby a prezradil jej falošné sebavedomie. Zvierala ​​ v rukách kabát, aby sa jej netriasli. Celá hrozba odchodu bol bluf, ale Carlos by bez nej nemohol zostať a ona nemohla zničiť túto šancu získať svoju slobodu.
Mala štyri dni,aby dokončila svoju prácu na operačnom systéme počítača a potom našla spôsob, ako uniknúť Carlosovi.
Myšlienka na útek vykopala masívnu dieru do jej sebadôvery.
Mohla by bez neho teraz prežiť?
Čo by urobil, keby to skúsila a on ju chytil?
Pierre sa zastavil pri dverách, stláčajúc kód na paneli aby odomkol a potom sa k nej otočil. „Toto bude váš apartmán.“
Gabrielle vošla, jej oči sa snažili obsiahnuť všetko naraz. To bolo prvýkrát, čo vôbec vkročila do vnútornej svätyne, kde bývali vedúci pracovníci a hodnostári. Druh apartmánu, kde by za normálnych okolností  bývala jej rodina keď cestovali, ale v akom ona už dlho nebola. Strop sa dvíhal do výšky až tri a pol metra. Pozlátený, dva a pol metra široký odkladací toaletný stolík pozdĺž ľavého konca miestnosti mal mramorovú dosku Sarrancolin[1] a zodpovedajúce vyrezávané zrkadlo, ktoré dokázalo obsiahnuť priemernú obývaciu izbu.
Gabrielle prešla k vitrážovému oknu z mliečneho skla a obrátila sa práve včas, aby videla, ako sa Pierre pohol krok vpred a potom zastal.
Carlos na Pierra sklopil tmavými sklami zatienený pohľad.
Silný v každom ohľade a so sebadôverou, ktorú Gabrielle pokladala za závideniahodnú, Carlos tam len stál, púšťajúc hrôzu.
Pierre prehltol, zdvihol ruku ponúkajúc Carlosovi vstúpiť pred ním a potom ho nasledoval. Odkašľal si, ale jeho hlas bol o stupeň vyšší. „Nevedeli sme, ktorá batožina bola vaša, Mademoiselle, takže obe boli doručené sem.“
Gabrielle sa vrátila naspäť cez posedenie, zariadené nábytkom zo sedemnásteho storočia, na chvíľu ignorujúc dvojkrídlové dvere, ktoré viedli tam, kde musela byť spálňa.
Skryla svoj pocit závrate a s vznešeným vystupovaním sa otočila na Pierra. „To bude prijateľné. Merci.
„Vaša izba je cez chodbu,“ povedal Pierre Carlosovi a pohol sa ku kufrom. „Ktorý z nich je váš?“ Carlos podišiel, ako keby mu ho chcel ukázať, ale neurobil to. „Zostanem tam, kde ona. Urobíme to tak, aby to fungovalo.“
Zdesený výraz Pierra nebol ničím v porovnaní s tým, čo cítila Gabrielle. Vari si Carlos neuvedomil, ako to bude vyzerať alebo čo si bude myslieť vedenie?
„Ale, monsieur, to nie je, uh, to nie je-“ Pierrov vystrašený pohľad sa k nej rozbehol pre pomoc.
„Prijateľné?“ Dokončil Carlos za neho. „Neznepokojuje ma etiketa, len jej bezpečnosť. Jej povesť zostane neporušená ... inak budem vedieť, kto ju pošpinil.“
Evidentne nezvyknutý dohadovať sa s alfa samcom, Pierre ustúpil dva kroky dozadu.
Gabrielle musela chudákovi pomôcť, inak by dostal záchvat. „To je úplne v poriadku, Pierre.“ Prešla ku Carlosovi, zahákla ruku okolo jeho silného bicepsu a povedala: „Budem radšej, keď zostane,“ dostatočne odhaľujúc každému, kto číta medzi riadkami, že niečo medzi sebou majú.
Jej telo podskočilo pri obyčajnej myšlienke, že má niečo s mužom, ako je Carlos.
„Keď to hovoríte,“ zamrmlal zmätený Pierre. Nakoniec získal späť svoju rovnováhu a dal im štvormiestny kód na otváranie dverí a cúvajúc sa vyprevadil.
Carlos sa zachechtal, potom stočil tie tmavé okuliare na ňu.
Gabrielle mu pustila pažu a vypustila výdych, ktorý bol pridusený hrudou strachu v jej hrdle. „Mon Dieu ...“
Carlos jej zakryl ústa a ona spanikárila. Čo bolo zle?
Naklonil sa k nej, šepkajúc. „Nechaj ma zapojiť rušičku odpočúvania, nech  vyčistím miestnosť.“ Prikývla a čakala, zatiaľ čo vytiahol niečo, čo vyzeralo ako iPod a stlačil niekoľko tlačidiel. Jej pohľad zablúdil k dvojitým, otvoreným dverám do spálne s posteľou s baldachýnom a čelom z čierneho brokátu. Zlaté, bordové a čierne vankúše vyšívané vzájomne prehodenými farbami boli nakopené v čele postele pokrytej čiernym hodvábom. Mohla sa rozbehnúť, kým by dobehla k tomu matracu pokrytému čiernym saténom. Jediná ďalšia vec, ktorú mohla odtiaľto vidieť, bol bielizník z ružového dreva.
Carlos vstúpil medzi ňu a pohľad do spálne a ticho prehovoril. „Dobre, už môžeme hovoriť. Čo znamenalo to„Mon Dieu...“?“
„La Crosse dostal takmer mŕtvicu, keď sme ho opustili.“ Hovorila potichu, len aby bola opatrná.
„Mohlo ho to dostať cez okraj. Bála som sa, že som povedala príliš veľa.“ Carlosov úsmev zmäkol. Zložil si okuliare, strčil ich do vrecka saka a vzal jej tvár do dlaní. „Prestaň sa rozčuľovať. Počínala si si skvelo. Vždy sa oháňaš menom tvojej rodiny ako kladivom?“
Jeho kompliment vyhladil jej strach a upokojil ju. „Nie. Nikdy predtým som nepoužívala silu mojej rodiny, ale spomínam si, ako reagovala moja matka, keď sa na ňu niekto pokúsil zatlačiť. Bola úžasná, takže som sa snažila konať a hovoriť tak, ako som si myslela, že by robila na mojom mieste ona. Ale cítim sa trochu v rozpakoch kvôli tomu, že som šikanovala muža, ktorého tak veľmi rešpektujem.“ Jej hlas sa vytratil s blednúcou spomienkou na ženu, ktorú obdivovala a stratila v príliš ranom veku.
Carlos uchopil jej ruky a palcom trel citlivú pokožku. Jej srdce znova začalo uháňať, tento krát z úplne nového dôvodu.
Bola sama s nádherným mužom, ktorého dotyk ju privádzal k šialenstvu. Gabrielle sa naklonila, jej telo prevzalo iniciatívu. Bola vydesená tým, čo vedome robila.
Mierne sklonil hlavu.
Jej pulz búšil očakávaním. Nakoniec sa ju chystá pobozkať. Zdvihla sa na špičkách.
Oči sa jej s chvením zavreli.
Carlos stuhol, keď si uvedomil, že bol len kúsoček od toho, aby pobozkal Gabrielle. Po tej demonštrácii sily v La Crosseovej kancelárii bol veľmi prekvapený, keď videl jej dôveru vyletieť von za Pierrom. Chcel ju len utešiť tým, že bude držať jej studené ruky, kým sa uvoľní.
Predstierala a robila to veľmi dobre.
Jej pery boli tak blízko, že cítil jej rýchle nádychy na svojom krku. Chcela, aby ju pobozkal. To bolo napísané v celej jej tvári, ale bozkávať ju nebolo súčasťou plánu. Stiahnuť z nej ten sexi oblek,tiež určite nebolo súčasťou plánu, aj keď by tak mohla prezradiť viac z toho, čo vedela.
Nikdy takto ženy nevyužíval.
Vitajte v štyroch dní pekla.
Posunula sa až sa ich boky stretli.
Carlos zaškrípal zubami a odtiahol sa, šepkajúc, „Si pripravená ísť do práce?“Gabrielle prudko otvorila oči naplnené sklamaním, potom obvinením a nakoniec tým najhorším úderom, bolesťou.
Len ma zabi. Chcel ju, dofrasa, ale začať si s ňou by nakoniec všetko len skomplikovalo.
„Čím skôr tu dokončíš svoju prácu, tým skôr to budeme mať za sebou.“ Carlos si zachovával fasádu pevného odhodlania, cítiac sa ako had kvôli tomu, že v nej vyvolával falošný dojem, že dostane svoj život späť, ak sa im podarí nájsť spojenie medzi Mandy a Ameliou.
Nemohol jej povedať, že Joe jej klamal.
BAD všeobecne držal zločincov vo väzbe len krátku dobu, potom sa stali problémom niekoho iného. Nemohol sa na ňu pozrieť a myslieť na ňu ako na zločinca.
Gabrielle sa od neho prudko odtiahla, schmatla rukoväť kufra a zmizla do spálne. Zabuchla dvere.
Áno, štyri dni pekla.
Carlos vzdychol. Použil pseudo-iPod k hľadaniu odpočúvacieho zariadenia, zatiaľ čo čakal na Gabrielle kým sa dá dokopy a vyjde zo spálne. Našiel jednu plošticu, potom sa vrátil k bielemu, mramorovému podstavcu krištáľovej plastiky umiestnenej v strede na nízkom konferenčnom stolíku.
Telefón musel byť napichnutý tiež.
Keď sa dvere znovu otvorili, Gabrielle sa vynorila v námorníckych nohaviciach a voľnom bielom pulóvri. Rozpustené vlasy jej v hustých vlnáchpadali okolo ramien.
Všetko sa zmenilo, okrem bolesti v jej očiach.
Potreboval, aby mu verila bez otázok, kým boli tu, inak ju nemohol ochrániť, pretože ani jeden z nich nevedel, aké nebezpečenstvo číha vnútri tejto starobylej hromady kamenia.
Carlos k nej pristúpil a ona si prekrížila ruky a odvrátila sa.
„Zabudla si si svoje náušnice,“ povedal.
Zamračila sa na neho a zdvihla ruku k uchu. „Čože?“
Položil si prst na pery a ukázal na spálňu. Cúvla do izby a on zavrel dvere.Potom rýchlo preskúmal priestor,hľadajúc odpočúvacie zariadenie. Nič.
Ktokoľvek kládol ploštice, nerátal so spoločnosťou.
Pristúpil k nej, ale ona ustúpila. Položil jej ruky na ramená a držal ju na mieste, keď sa sklonil a zašepkal: „V obývacom priestore vedľa telefónu je odpočúvacie zariadenie.“ Stuhla.
„Pretože vieme kde je ploštica, budeme opatrní. A o tom predtým, nechcel som-“
„Čo? Čo si nechcel?“ Obrátila tvár k jeho, oči najprv naplnené nádejou, potom očakávaním, že jej znovu ublíži.
Pery sa jej triasli.
Nemohol budovať dôveru, keď urazí jej city.
„Nechcel si ma pobozkať,“ pokračovala. „Prečo? Pretože v tom nie som dobrá?“ Oh, dopekla.
Čelo sa jej zamračilo. „Alebo je tu ešte niečo iné, čo by si mi chcel povedať? Ako napríklad, že sa ti nepáči, že tu musíš byť so mnou, alebo ...“ Jej hlas sa každou chvíľou viac lámal. „Alebo,že nie som tvoj typ-“
Práca nemala nič spoločné s tým, na čo myslel.
„Nechcel som ... urobiť toto.“ Pritiahol si ju do náručia a pobozkal ju.
Jej ruky mu skĺzli po chrbte a vyšplhali sa po chrbtici. Vyostrovali túžbu, ktorá ho napĺňala.
Keď ju pobozkal prvýkrát, bolo to nečakané potešenie, ale nemalo to nič spoločné s týmto bozkom, ktorý pálil so stúpajúcou horúčkou. Jeho ústa hodovali na jej, berúc si všetko, čo mu ochotne dávala. Keby sa držala späť, alebo váhala, možno by bol schopný vymaniť sa zo strmhlavého pádu, ale ona od neho chcela viac.
Pritiahol si ju bližšie, milujúc ten pocit. Skutočná žena, dokonale tvarovaná s krivkami na všetkých správnych miestach. Prstami jej zdvihol zadnú časť kašmírového pulóvra nad pás nohavíc, až zacítil hladkú pokožku skrytú pod tenučkou látkou. Je mnou, ako ona. Pomaly posúval prsty nahor po jej chrbte.Nič mu v tom nebránilo.
Nič. Akože, žiadna podprsenka.
Carlos zastonal. Bola v jeho rukách prakticky nahá.
Otrela sa bokmi proti nemu presne tam, kde bol tvrdý ako skalné hradby obklopujúce túto budovu.
Nárast tepla, ktoré mu vystrelilo do lona, ho rozochvel.
Chcela to rovnako ako on, tak prečo nie?
Myslenie očividne prevzala nesprávna strana mozgu.
Jej ruky sa pohybovali medzi nimi, zovreli košeľu, ešte viac ho rozpaľujúc, aj keď jej pohyby boli občas nešikovné, ako keby mala málo skúseností. Jednoznačne vzrušujúce.
Mal ženy, ktoré poznali každý spôsob, ako sa dotýkať muža.
Gabrielle bola svieža a dychtivá spôsobom, ktorý bol nevinný.
Zdvihla mu okraj košele. Keď sa dotkla jeho brušných svalov,jej jemné ruky mu vyslali mráz po chrbte. Najprv ľahko, potom viac odvážne. Vytiahla látku vyššie, sklonila hlavu a pobozkala ho na brucho.
Jej prsty sa presunuli nahor, hravo hladili jeho bradavky a potom sa zastavil na ... jazve na hrudi.
Tetovanie Anguisovcov.
Keby zistila ... zvyšky zdravého rozumu, ktorý ešte mal sa rozložili vo vášni, ktorá mu spiekla mozog. Ešte stále nevedel, čo všetko vedela o Anguisovcoch. Carlos rýchlo stiahol ruky k jej ramenám, než mu zdvihla košeľu o ďalší centimeter. Keď ju odtlačil tak jemne, ako len mohol, jeho košeľa klesla.
Sláva gravitácii.
Oči jej pokryl zmätok.
Ozvalo sa zaklopanie na predné dvere.
To bolo dobré, pretože nechcel odpovedať na otázky vynárajúce sa z jej pohľadu. Nechcel stratiť územie, ktoré už získal. Carlos sklonil hlavu, pobozkal ju a potom zašepkal: „Otvorím dvere. Uprav si oblečenie.“ Vydýchla a skontrolovala sa, kde mala zle vytiahnutý pletený top, čo mu umožnilo rýchlo odísť.
Keď vykročil ku dverám, strčil si okraj košele do nohavíc a nasadil si tmavé okuliare, potom otvoril. „Áno?“
Pierre bol späť. „Je Mademoiselle pripravená?“ Snažil sa nakuknúť vedľa Carlosa.
„Hneď bude hotová.“Carlos bez ďalších slov zavrel dvere a otočil sa, práve keď Gabrielle vyšla zo spálne, úhľadne upravená.
Mala ten pohľad, ako by chcela prehovoriť, ale on jej na pery položil prst, aby sa ušetril od rozhovoru, na ktorý teraz naozaj nemal náladu. Žmurkol na ňu.
Gabrielle prevrátila oči. Bola úplne pokojná, keď otvoril dvere dokorán a odhalil Pierra stále stojaceho na rovnakom mieste.
„Zdravím, Pierre.“ Gabriela vykročila, nútiac malého zasrana cúvnuť. „Rada by som šla do IT centa a začala.“
VýkonnýPierre prikývol a otočil sa k odchodu.
Carlos vyšiel za Gabrielle a zavrel za sebou dvere, ale keď sa otočil, ani sa nepohla.
Zakryla si ústa dlaňou, naklonila sa ku Carlosovi a zašepkala mu do ucha. „Ak máš v pláne zostať so mnou, s týmto rozhovorom sme neskončili.“



[1]Sarrancolin – druh mramoru sfarbený do červena

9 komentářů:

  1. Perfektní !!! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  2. moc díky za další kapitolu!!!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem krásne za pokračovanie :)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Moc a moc děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  6. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  7. Vdaka za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji :-) Moc krásný příběh :-)

    OdpovědětVymazat