středa 3. února 2016

Šepot lží - Kapitola 16



„Bola by som rada, keby naše jedlo doručili na izbu o osem tridsať,“ povedala Gabriela Pierrovi, ktorý si zapisoval požiadavky, ktoré mu diktovala do zápisníka. Jej kroky boli svižné, podpätky klopali po  tvrdej podlahe keď sa vracala späť do izby.
Oui. Je tu ešte niečo, na dnes večer?“
„Nie, ďakujem.“ Pozrela sa na hodinky. Toto by malo jej a Carlosovi poskytnúť čosi viac ako hodinu, keď ich nik nebude obťažovať. Obzrela sa na svojho bodyguarda, ktorého tvrdý výraz sa nezmenil od tej doby, čo vyšli von z miestnosti. Čo bolo pred siedmimi hodinami.
Čo sa dialo za tými prekliatymi, slnečnými okuliarmi?

Na poslednej chodbe vedúcej k ich izbe sa Pierre oddelil iným smerom.
Carlos došiel k dverám ako prvý, naťukal kód a nechal ju vojsť dovnútra. „Zostaň tu, kým všetko skontrolujem.“
Vari si naozaj myslí, že by vnútri niekto číhal? Počkala, kým vyšiel zo spálne a kývol na ňu prstom, aby šla k nemu.
Podišla dopredu, ale než k nemu došla, ustúpil do spálne. Keď vošla dnu, pritiahol si ju k sebe. Gabrielle ho buchla oboma rukami do hrude a pozrela mu do tváre.
„Nie, kým sa neporozprávame,“ varovala ho znechutená, že každý nerv v jej tele práve naštartoval na plné obrátky a bol pripravený nechať ho aby ju znova pobozkal.
A nechať ho urobiť oveľa viac.
Ešte jej zostala nejaká hrdosť. Žiadne ďalšie horúce bozky, kým jej nevysvetlí, prečo naposledy prestal.
Jediný dôvod na ktorý prišla bol ten, že dokázal prestať, lebo nemal žiadny záujem mať s ňou sex. Táto možnosť ju pálila skoro rovnako, ako keď na ňu v chate kričal, aby sa šla obliecť.
Nebola pre neho fyzicky atraktívna.
Carlos nepovedal ani slovo, ale ani ju nezastrašoval. Nikdy by jej fyzicky neublížil. Vedela to s istotou, ktorú necítila nikdy k žiadnemu inému mužovi, čo veľmi zavážilo v jeho prospech, čo sa týkalo bozkávania sa s ním.
Boli na polceste k spoločnému pádu do postele. Už večnosť nerandila s mužom a sex sa stal len vzdialenou spomienkou.
Ale chcela, aby k nej cítil rovnakú príťažlivosť.
Jej morálny kompas sa dostával mimo kontrolu pri myšlienke, že by spala s mužom o ktorom nevedela nič. Pre koho pracoval, odkiaľ prišiel alebo čo sa stane len čo bude po všetkom.
Ale vydala sa za muža o ktorom vedela všetko, len aby s ňou zaobchádzal ako s bankovým účtom s nohami. Roberto ju využil viac ako len jedným spôsobom a nechal ju citovo v bankrote.
Len raz chcela zažiť skutočnú vášeň.
Ale Carlos a ona mali len hodinu, takže nemali čas na diskusiu. Musela sa dostať do práce.
„Musíme sa poponáhľať,“ začala tlmeným hlasom.
„O tom bozku-,“ zamrmlal. Bola to vina znejúca v jeho hlase?
„Na toto práve teraz nemáme čas.“ Skoro sa usmiala nad jeho zmätkom. „Za prvé, musím vypnúť tiesňové tlačidlo. Keď som sa dostala do blízkosti komunikačnej konzoly, bzučalo to a všetci sa obzerali. Neviem, prečo sa to stalo. Ďalej. Dostala som sa do Améliiných záznamov. Očakávajú, že sa vráti, prinajmenšom na papieri. Našla som v archívoch plány tejto budovy a poschodie na ktorom je jej izba.“
V očiach mu zasvietilo porozumenie. „Daj tiesňové tlačidlo do mojej tašky. Obuj si topánky s mäkkou podrážkou. Povedz mi, že si zdriemneš a nechceš byť obťažovaná. Hovor tak hlasno, aby ťa bolo počuť v obývacej izbe a zasa použi ten snobský tón.“
Snobský? Skrivila pery do niečoho, čo dúfala že je divoký pohľad.
Prižmúril oči, ale nesmial sa. „Nekritizujem. Bol som ohromený.“ Vnútornosti sa jej rozpúšťali pri tomto komplimente. Vycúvala z jeho náručia a pokojne vytiahla z kufra tenisky. Len čo si ich obula, nadýchla sa pre posilnenie a prehovorila dosť nahlas, aby ich počul každý, kto ich odpočúval.
„Časový posun ma zmohol. Musím si zdriemnuť a nechcem byť vyrušovaná.“ Carlos vyšiel do obývacej izby a ona ho nasledovala. Silne zabuchol dvere do spálne, potom ju vytiahol na toaletu a keď boli vnútri ticho zavrel dvere.
„Táto miestnosť je bezpečná. Čo je v plánoch?“ spýtal sa.
„Keď sa stavalo IT centrum, inžinieri potrebovali plány, aby mohli posilniť sieť, koľko sa dá. Spomínam si na zamestnanca, ktorý vravel, že na jednom mieste nemohli nastaviť lúč kvôli podzemným tunelom. Tak som dnes snorila v plánoch a zistila, že drôty boli spustené podzemím medzi touto budovou a študentským domovom pre ženy. Myslím, že sa rozhodli pre jednoduchý variant a drôty ťahali tunelmi.“
„Dobre, takže čo to pre nás znamená?“
Naklonila hlavu v samoľúbom uhle. „Zatiaľ čo si sexy a nebezpečne postával pred skleneným oknom do IT centra, lokalizovala som Améliinu izbu a vytvorila slučku pre bezpečnostné kamery aby sme mohli prejsť. Je ubytovaná v oblasti s vysokou prioritou, v rovnakej sekcii, kde sme boli Linette a ja. Ak budeme rýchli, môžeme skontrolovať izbu, aby sme videli, či sa vrátila, ale keby slučky na kamerách bežali príliš dlho, začnú byť podozrievaví. Môžeme stretnúť nejakých študentov, pretože je čas jedla, ale akonáhle sa budova na noc zavrie, po chodbách začne chodiť ochranka.“
„Budeš schopná povedať, či je niečo v izbe zle?“
„Áno. Keď Linette bez upozornenia odišla, na druhý deň bola jej polovica izby čistá. Ak je Amelia preč proti svojej vôli, myslím, že najmenej jedna polovica miestnosti bude vyprataná.“
„Dobrý nápad. Skvelá práca.“
„Vďaka.“ Natiahla sa dovnútra a začala siahať po kľučke, keď povedal: „Sexy a nebezpečne?“ Gabrielle po ňom strihla očami. „Ako keby si nehral od hlavy po päty sexy telesnú stráž pre ženy čo ťa chlipne očumovali?"
„Len som si robil svoju prácu.“ Jeho oči sa prižmúrili s humorom, bagatelizujúcim prísne zamračenie, ktorým na ňu pozrel. Potom jeho tvár zvážnela. „Povedz mi, ako sa dostaneme do tunela.“ Vysvetlila mu, ako sa zadom dostanú ku schodom a do miestnosti, kde by mal byť vchod do tunela, ak bol ešte tam.
„A čo kód k našim dverám?“ spýtal sa.
Usmiala sa. „Nastavila som ho tak, že môžeme obísť ochranku zadaním sekundárneho kódu, ktorý sa neukáže na ich paneli. Ale pôvodný kód bude stále fungovať, ak sa niekto pokúsi vojsť.“
„Nechám tu sadu očí, ktoré zachytia každého, kto by sa o to mohol pokúsiť, ale pochybujem, že by otravovali Mademoiselle Tynte Saxe.“ Žmurkol a jej krvný tlak vyskočil. „V momente, keď odtiaľto odídeme, nepovedz ani slovo a urob všetko, čo ti poviem.“
„Ako keby to niekedy bolo inak?“
Carlos ignoroval Gabriellin útok a vzal ju za ruku. Otvoril dvere a viedol ju do obývacej izby, kde ju postavil vedľa východu. Nebol rád, že odložila tiesňové tlačidlo, ale tiež nepotrebovali na seba upozorňovať. Nemienil ju pustiť von mimo dosah svojich rúk, čo bude záležitosťou na neskôr večer, ale s tým sa vyrovná potom.
Otvoril sklenené dvere na terasu, kde fúkal vietor a položil otvorený časopis vedľa sklenenej sošky, kde bolo zapojené odpočúvacie zariadenie. Stránky sa zatrepotali vo vetre.
Pseudo-iPod položil na vrch skrine s laserovým lúčom nastaveným na spustenie videorekordéru v prístroji, ak by sa otvorili dvere.
Na dverách do chodby zvolil sekundárny kód a vytiahol ju za sebou von. Carlos sa pohyboval rovnomernou rýchlosťou, keď ich premiestňoval na koniec chodby, tichý ako tieň. Dvere ku schodom zaškrípali, ale keď sa po tridsiatich sekundách čakania nikto neobjavil, zostúpili tri poschodia dole do pivnice.
Carlos rozsvietil malé LED svetielko a nechal Gabrielle viesť ho k miestnosti, ktorá bola cítiť rovnako vlhko a zatuchnuto ako vyzerala.
„Malo by to byť na tejto stene.“ Jej šepot sa odrazil ozvenou a ona stuhla.
„Tu dole by nik nemal nič počuť, ak tu nie je odpočúvacie zariadenie a oni nemajú dôvod nejaké sem dať. Ticho stoj, kým to skontrolujem.“ Posvietil si na stenu a prešiel rukami po kameňoch.
Žiadne zjavné praskliny. Pavučiny natiahnuté po stenách jemnými lúčmi pútali niekoľko zvetraných kmeňov k dlhej skrini, ktorá siahla Carlosovi k hrudi. Opatrne hýbal kmeňmi, kontroloval čo je za nimi.
Nič. Skriňa vážila ako plná chladnička. Uchopil zadnú stranu, dal do toho všetko, čo mal a odsunul ju od steny.
„Je tu panel,“ zašepkala Gabrielle, tentoraz jemnejšie.
Položil nohu na stenu kvôli pákovému efektu a napol každý sval, aby rozšíril medzeru na meter.
Dosť pre nich, aby sa vtesnali do otvoru.
Štyri špinavé mosadzné kolíky držali panel na stene. Odmontoval ich, potom dal panel na skriňu a vpáčil svoje zohnuté telo do temnej diery. Natiahol ruku za seba a mávol na ňu, aby podišla.
Dotkla sa ho prstami aby vedel, že je tam.
Vypol LED svetlo,postavil sa a buchol hlavou do tvrdého stropu. Zachytil kliatbu, ktorú chcel vykríknuť a chytil ju za rameno, než urobila rovnakú chybu. „Nepostav sa príliš rýchlo.“
Zbytočné úsilie, keďže bola schopná stáť bez toho, aby sa dotkla stropu.
„Musela to byť sakramentsky nízka partia bojovníkov, ktorí tu kedysi žili,“ zamrmlal, ťahajúc ju za sebou.
Gabrielle mu zašepkala o dvoch zákrutách, ktoré museli nájsť, aby došli k študentskému internátu. Jej štíhla ruka v jeho dlani bola studená, celou silou mu stískala prsty.
Ťahal ju so sebou a chcelo sa mu smiať na rýchlych zmenách jej osobnosti. Bola plná rozporov. V jednej chvíli bola pokojná a červenajúca sa rozpakmi, a vzápätí si ho brala na paškál kvôli nedokončenému bozku.
Musela si myslieť, že urobila niečo zle. Dlhoval jej vysvetlenie alebo aspoň ospravedlnenie za to, že je blbec.
Alebo bozk. Nevadilo by mu venovať jej bozk, keby to nevyslalo zlý signál a neskrížilo plány celej misie. Nikdy nemal s väzňom takýto problém a nikdy so žiadnou ženou.
Ale keď počul jej hlas, alebo zacítil závan jej parfumu či vôňu jej šampónu, všetko čo musel, bolo chcieť ju.
„Tu by to malo byť,“ zamrmlala, keď sa dostali doprostred dlhej pasáže bez dverí.
Na ďalšom rohu zbadal Carlos zhora prerážať prašné svetlo.
„Tu to je.“ Pustil jej ruku a posvietil do otvoru, ktorý sa otváral dva a pol metra nad nimi. Dlhé lúče svetla prenikali roštom v hornej časti. Rada hrotov bola zasadená do steny v pravidelných, tridsať centimetrových intervaloch smerom k roštu, tvoriac rebrík, ktorý sa dvíhal k pásu nad zemou.
Pritiahol si ju k sebe. „Nemôžem ťa pustiť prvú, keďže neviem, čo je na druhej strane.“
„Choď dopredu. Dokážem sa dostať hore po rebríku aj sama.“
„Dobre. Zamávam ti, ak je to čisté. Vezmi si toto.“ Podal jej svetlo a chytil dve priečky tak, že mohol zachytiť nohu na poslednú a potom začal liezť. Keď došiel k roštu, ukázalo sa, že sa otvára do skladovacej miestnosti s ohrievačom horúcej vody a čistiacimi prostriedkami.
Použil jednu ruku aby odtlačil vrch roštu a druhou sa držal rebríka. Zatlačil rameno do medzery medzi stenou a ťažkým kovom. Ten skĺzol na stranu.
To bola dobrá správa.
Zlou správou bol piskot spôsobený trením na jednom mieste.
Načúval. Žiadne kroky nepribehli. Len čo rošt dostatočne otvoril, preliezol a obrátil sa, aby mávol rukou na Gabrielle. Všetko čo videl, bola čierna diera, až kým sa jeho svetlo dvakrát nezablyslo. Chytrá žena.
Šuchotanie bolo nasledované ženským zabručaním, na to sa objavila jej tvár. Vzal ju za ruku a pomohol jej na zem a potom na nohy. Okamžite si začala oprašovať nohavice. Každým kúskom dáma, až kým si neuvedomila, že on čaká.
„Aha.“ poobzerala sa okolo. „Pôjdeme hore po schodoch.“
„Teraz, skôr, ako sa tam dostaneme mi povedz, čo je na hornom podlaží, aby sme potom nemuseli rozprávať.“
Vysvetľovala, používajúc ruky. „Izba Amélie má číslo dvestodesať. Ak sa nič nezmenilo, každý by mal byť vo svojej izbe alebo v jedálni, pretože sme nikdy nemali dovolené zdržiavať sa na chodbách. Ale môžeme naraziť na niekoho prichádzajúceho alebo odchádzajúceho.“
„Vysporiadame sa s tým, keď sa to stane.“ Carlos ju vzal za ruku a šiel prvý. Keď zatlačil aby otvoril drevené dvere, vedúce na druhé poschodie, pánty zakvičali.
Zadržala dych a potom sa pritiahla aby mu mohla pozrieť cez rameno. Kovové dvere šesť metrov pred nimi po jeho pravici uzatvárali chodbu s prístupovým kódovacím panelom na boku. Znamenie hore uvádzalo že prístup je uzavretý.
Gabrielle zašepkala: „To je vchod pre personál a ochranku pre túto budovu. Choď vľavo za prvý roh, zahni doprava a dvesto-desiatka by mala byť na polceste po ľavej strane.“ Prikývol a vkĺzol do chodby. Ručne fúkané sklenené svietniky osvetľovali chodbu, vymaľovanú na staroružovo a bielo. Všetky dvere boli ešte vždy označené kovovými číslicami v zlate. Šla tesne za Carlosom, dávajúc pozor aby nerobila hluk. Keď zabočili za roh, na chodbe sa s kliknutím zavreli dvere.
Celé jej telo sa zatriaslo strachom z pristihnutia. Na nejakej už pochovanej úrovni bola stále vydesená tínedžerka, ktorá keď tu bola, nikdy neporušila pravidlá ani neriskovala. Nikdy nechcela byť presunutá do „zvláštnej budovy“ v zadnej časti pozemku. Na to miesto o ktorom si kedysi myslela, že je pre výnimočných študentov, až kým sa nezačali šíriť povesti o niekom kričiacom z okna.
Mohla to byť vykonštruovaná klebeta, ktorá mala len vystrašiť študentov, ale neriskovala, aby to zistila.
Carlos siahol späť a vzal ju za ruku, ako keby cítil hrôzu, ktorú cítila a vedel, že jednoduchý dotyk zmierni jej obavy. Pohol sa vpred, ťahajúc ju z miesta. Pri dverách do Améliinej izby sa započúval a potom jemne zaklepal hánkami prstov. Žiadna odpoveď. Vytiahol niečo z vrecka.
Cítiac, že ho obmedzuje, pustila jeho ruku, aby bol voľný a mohol šperhákom otvoriť zámok, pričom sa rozhliadal na obe strany. Otvoril dvere a ona ho nasledovala do miestnosti.
Izba sa veľmi nezmenila okrem novšej kvetinovej brokátovej bielizne. Neoceniteľné Francúzsko-Provensálske starožitnosti boli stále elegantné a ženské. Šaty boli prehodené cez jedno lôžko, rovnako ako to cez víkendy robili ona a Linette, hoci ony udržiavali priestor úhľadný celý týždeň. Nostalgia ňou pretekala v pomalých vlnách, pripomínala jej šťastné noci zdieľaných snov a smutné časy, keď Linette zmizla.
Carlos sa pohyboval po miestnosti ticho ako duch.
Oba tieto postele a bielizníky boli obsypané fotografiami, knihami, lakmi na nechty, kefami na vlasy a inými porozhadzovanými predmetmi. Ak jedna posteľ bola Amélie, škola stále očakávala jej návrat.
Hučanie pritiahlo jej pozornosť na záchod. Ventilátor sa zapol, čo znamenalo ...
Carlos ustúpil vo chvíli, keď splachovač spláchol.
Prikrčila sa od hluku.
Do pol sekundy ju mal na chodbe. Cez drevo, ktoré ich oddeľovalo, sa ozval zvuk otvárania a zatvárania dverí kúpeľne. Takmer sa nedostali von včas.
Carlos urobil krok smerom odkiaľ prišli, keď sa otvorili dvere na ďalšej izbe medzi nimi a schodiskom.
Dievča s dlhými, hnedými, hodvábnymi vlasmi vycúvalo z izby a zavrelo za sebou dvere.
Pohrávala sa so zámkom.
Z Carlosových úst pošepky vyšlo niečo, o čom by sa Gabrielle bola stavila, že to bola nadávka. Ak by šli na druhú stranu, študentka by mohla ohlásiť cudzincov v chodbe a podľa popisu by La Crosse okamžite vedel, kto to bol.
Ak pôjdu dopredu, museli by sa stretnúť a akákoľvek lož môže Gabrielle uškodiť, v prípade, že študentka to niekomu povie.
Zovrela Carlosovu ruku, bojujúc so záchvatom paniky. Nemusela byť génius aby zistila, že pravdepodobnosť úniku bez upozornenia bola príliš malá na to, aby sa dala vypočítať.
Čo urobí La Crosse, keď sa o tom dozvie?
Pot jej stekal za golier.
Carlos vyrazil vpred, ťahajúc ju so sebou. Srdce v hrudi jej búšilo. Čo urobí?
Keď boli tri metre od dievčaťa, musela ich začuť že sa blížia. Otočila sa s doširoka roztvorenými očami a divokým pohľadom, ktorý odplavilo prekvapenie, ktoré sa jej zobrazilo na tvári.

„Gabrielle, čo tu robíš?“

8 komentářů:

  1. Dik za dalsiu kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  2. Perfektní !!! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  3. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  4. Vdaka za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  5. Moc díky za novou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  6. ach, to sú nervy...
    vďaka, bety

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem za ďalšiu kapitolku :)

    OdpovědětVymazat