pátek 29. července 2016

Šeptané lži - Kapitola 19



Gabrielle sedela na posteli so skríženými nohami a s laptopom opretým na vankúši v lone.
„Chceš znova vidieť tie súbory než ich odstránim ?“zavolala ticho do pootvorených dverí kúpeľne, ktoré ju oddeľovali od Carlosa. Dvere medzi spálňou a obývacím priestorom boli zavreté a v druhej miestnosti hrala hudba, ale obaja boli opatrní a nehovorili príliš nahlas, aby ich nezachytilo odpočúvacie zariadenie.
Dvere sa otvorili a on vošiel do spálne zapínajúc si manžety.

Oprava. Sebavedome vošiel, akoby mu patril svet, oblečený v čiernej bavlnenej klasickej košeli a čiernych nohaviciach. Vyzeral sexy, vražedne a každým cólom muž, ktorý minulú noc použil ďalšie dva kondómy.
Muž, ktorému mala v úmysle utiecť.
Zakaždým, keď sa ho dotkla, hrala nebezpečnú hru so svojím duševným zdravím, pretože vedela, že bude musieť odísť. Ale ak je toto cena, ktorú zaplatí za ukradnutý čas s Carlosom, tak nech. Vari si aj ona nezaslúži trochu šťastia, bez ohľadu na to aké dočasné? Než nemať nič, mala by si vziať, čo jej ponúka.
Gabrielle prehltla vzrušenie, ktorým trpela celú noc, horiacu túžbu zostať s ním. Jej ústna dohoda s Joeom bola rovnako krehká ako vzduch ktorým bola napísaná. Múdre by bolo, pripraviť sa na nevyhnutné a začať vizualizovať svoj odchod od Carlosa. Zmiznúť bez slova, len čo získa jeho dôveru.
„Prečo? Bojíš sa nechať súbory vo svojom notebooku?“ zastrčil si okraj košele do nohavíc a ukončil to zapnutím opasku. Keď k nej zdvihol oči, usmial sa.
Ako by mohla od neho odísť? „Áno, Gotthard mi nastavil prístup na dátové úložisko, kde môžem nahrávať a sťahovať súbory zo školy alebo môjho notebooku. Chcem ich tam poslať skôr, než to tu ukončím.“
„Dobrý nápad. Ako dlho ešte skutočne potrebuješ mať spustené školské počítače?“
Len čo boli súbory nahrané, použila program na bezpečné vymazanie k viacnásobnému prepísaniu súborov vo svojom lokálnom systéme a odstránila všetky stopy ich existencie zo svojho pevného disku. Rovnako dôkladne bude musieť zakryť svoje stopy keď zmizne, ale nie skôr, ako si bude istá, že je Babette v bezpečí.
Gabrielle zavrela laptop. „Mohla by som byť hotová do dvoch hodín. Než sme opustili Georgiu, všetky potrebné veci som uložila v dátovom trezore. Jediné, čo musím urobiť, je spustiť zostávajúce časti programu. A keď odídem a Gotthard bude odtiaľ ešte niečo potrebovať, má nastavený vzdialený prístup tak, aby ho mohol použiť bez toho, aby bol odhalený zamestnancami  IT.“
Vstala a prešla k nemu. „Čo znamená ten divný pohľad?“
„To všetko si urobila včera?“
„Samozrejme. Nevedela som, ako rýchlo budeme musieť odísť, ale ak by bolo nutné, stále sa môžem tváriť, že potrebujem ešte ďalšie dva dni.“
„Si jedna sexi techno kočka.“
Úsmev, ktorý jej venoval, objal jej srdce. Žalúdok sa jej zachvel náhlym šťastím, ktoré jej spôsobilo slabosť v kolenách. V tej chvíli zabudla na zajtra či potom. Jedinou zárukou v jej živote bola každá minúta v ktorej sa nadýchla.
„Radšej sa obleč, ak nechceš aby si ťa riaditeľ predvolal do kancelárie kvôli meškaniu,“ varoval ju Carlos.
Prevrátila oči: „La Crosse mi už v skutočnosti nerobí také starosti, ale nie nutné meškať, takže sa idem obliecť.“ Uvoľniac opasok na župane, nechala si ho spadnúť k nohám.
Ponechala si len jediný kúsok oblečenia, ktorý mala pod froté županom. Čierne čipkované nohavičky.
„Svätá matka –“zakryl si rukou oči. „Zostal nám už len jeden kondóm.“
Povzdychla si dosť nahlas aby to počul: „Fajn. Obliekam sa.“ Pomaly sa v skrini preberala tými málo možnosťami, ktoré mala a pár krát pokrútila zadkom len ​​preto, aby zistila, či ju pozoruje.
Áno, ješitné, ale nikdy nemala takýto druh mužskej pozornosti.
Na svojom chrbte zacítila jeho telo: Jedna ruka sa jej ovinula okolo ňadra a druhá skĺzla dolu bruchom. Prst sa predral pod čipku jej nohavičiek a dotkol sa presne toho miesta, ako keby si ho minulej noci označil.
Tentokrát sa jej kolená podlomili.
Chytil ju a zamumlal:„ Varoval som ťa, že sa máš obliecť.“
„Ja ... snažila som ... sa-,“ vydýchla.
Zdvihol ju chrbtom k sebe a prešiel s ňou až k polstrovanému kreslu, na ktoré sa usadil, držiac ju v svojom lone.
„Chyť rúčky na kresle a nepúšťaj,“ zašepkal.
Urobila tak, trasúc sa prísľubom v jeho hlase. Či už zostal jeden kondóm, lebo nie, chcel ju.
Jednou rukou jej chytil nohy, zdvihol jej ich k hrudi a zvliekol nohavičky. Odhodil ich stranou, zložil jej nohy a svojimi kolenami ich roztiahol od seba. O krk sa jej obtreli pery. Ruka, ktorou ju držal sa teraz pohrávala s jej prsiami. Z bradaviek sa stali napäté, boľavé púčiky.
Keď sa jej medzi nohami začali pohybovať jeho prsty, prehla sa v záchvate šoku. Zovrela päste a stisla rukami ​​stoličku, každý sval v tele zaťatý. Jej nechty sa zaryli do plyšového čalúnenia.
Zašepkal niečo erotické v španielčine, ale ona nevnímala nič okrem pocitov, ktoré ju zaplavovali a vibrovali jej medzi nohami. Úplne sa sústredila na jeho prsty. Dostal ju takmer na okraj a stiahol ju naspäť, potom do nej znova ponoril jeden prst a začal úplne od začiatku.
Prsty opustili jej prsia. Chcela vykríknuť, ale jeho ďalší pohyb prerušil všetky jej sťažnosti, keď oboma rukami skĺzol po jej nahej pokožke, jemne rozťahujúc nohy. Prstami oboch rúk hladil citlivé miesto, ktoré odhalil. Dráždil jej záhyby, ale tentoraz bez akéhokoľvek náznaku že by mal prestať.
Začala stúpať vyššie, siahala po vrchole, jej telo sa načahovalo za uvoľnením.
Ďalší prst ponoril dnu a masíroval ju hlboko v jej vnútri.
Tentoraz vybuchla silou, ktorú ešte nikdy necítila. Kričala jeho meno a prosila ho, aby neprestával. Sila jej uvoľnenia ňou otriasla až do špiku kostí. Keď vzrušenie ustúpilo, ostala mu bezvládne ležať v náručí, lapajúc po dychu.
Držal ju v ochrannom objatí.
„Čo ...“ nadýchla sa. Nadýchla sa ešte raz. „Si ... mi ... to urobil?“
Pritúlil si tvár do jej vlasov. „Voniaš ako niečo, čo chcem raňajkovať. Povedal by som, že sme lokalizovali tvoj bod G.“ Smiech v jeho hlase bola čistá mužská arogancia, ale musela priznať diablovi, čo mu patrí.
Nemala ani tušenie, že má bod G, takže si vyslúžil právo znieť arogantne.
„Naozaj mám meškanie.“Meškanie a žiadny záujem o počítače. Chcela vliezť naspäť do postele do jeho náručia. Horšie, chcela s nim zostať.
Len keby tu tak bol nejaký spôsob, aby mohla.
„To je dobre, inak by sme museli použiť ten posledný kondóm. Ak sa nám nepodarí rýchlo to tu ukončiť, budem musieť byť ešte viac kreatívny.“
To znelo ako skvelý nápad, len čo sa jej do spodnej polovice vráti cit.
Postavil ju na nohy a odprevadil do kúpeľne, inak by spadla rovno na tvár. Zatiaľ čo omámene stála, odišiel a vrátil sa s jej spodnou bielizňou a nejakými šatami na ramienka.
Keď si ich zobrala, chytil ju za bradu a povedal: „Takže tento krát to neber tak, že som naštvaný, keď ti poviem, aby si nevyšla, kým nebudeš oblečená.“Rýchlo ju pobozkal a zavrel dvere.
Stála tam so zlomeným srdcom. Ako by mohla opustiť tohto muža? Stelesňuje všetko, čo by chcela od muža na ktorom by jej mohlo záležať.
Zavesila vešiak na sušiak uterákov a smutne sa zasmiala. V akom alternatívnom vesmíre by sa jej mohlo podariť, byť s niekým ako je Carlos? Jeho prvou úlohou bolo, plniť svoje povinnosti, čo znamenalo, dopraviť ju naspäť k Joeovi len čo tu skončia.
Ak je to, to čo sa stane, bude lepšie nechať si svoje city pre seba a nedať Carlosovi najavo, ako veľa pre ňu znamená. On si robí len svoju povinnosť, chráni svet. Nebol by sa s ňou stretol, keby sa sama neohrozila.
Gabrielle sa podarilo obliecť sa a narovnať vlasy, ale v čase, keď sa vynorila z spálne hľadajúc Carlosa v obývačke, nevyzerala o nič lepšie, než oblečená prevarená špageta.
„Volala tvoja sestra,“ povedal jej Carlos. „Je v poriadku, len chce s tebou hovoriť.“ Carlos stisol  tlačidlo a podal jej telefón. „Už ju to vytáča a zapojil som rušičku, takže nik nemôže počuť, čo hovoríš.“
Gabrielle si priložila telefón k uchu.
Fauteur de Trouble“, ozvala sa spevavo jej sestra.
„Dúfam, že nerobíš problémy.“
„Kto, ja?“ Jej sestra sa zasmiala a potom zvážnela:„ Amelia sa vrátila.“
„Kedy?“
„Včera neskoro v noci. Videla som ju na raňajkách. Povedala, že odišla na výlet s Mandy Massey, ale Mandy len predstierala že je kamoška, aby mohla využiť Ameliu, aby sa dostala von zo školy, pretože Mandin otec by jej samej nedovolil ísť do Južnej Ameriky. Potom, čo sa Mandy a Amelia dostali na letisko, Mandy povedala, že má letenku k nejakému chlapcovi do Južnej Ameriky a tak sa na Ameliu vykašlala. Amelia povedala, že sa dopočula, že Mandy ochorela a jej rodičia ju vybrali zo školy. Pomôže ti to nejak so záznamami študentov?“
„Áno, je to veľká pomoc,“ povedala Gabrielle, nadávajúc si, že klame sestru a že ju do toho zapojila. „Bola Amelia smutná?“
„Ani nie. Oveľa viac sa starala, aby predviedla svoj nový účes a oblečenie. Priznávam, že vyzerá inak, možno aj trochu lepšie, ale nie je to nič, kvôli čomu by som zvolávala tlačovú konferenciu.“
Gabrielle sa usmiala nad sestrou. Babette bola kráľovná reflektorov a vyžadovala aby v jej prítomnosti ostatní žiarili menej.
„O dva dn izase odchádza,“ dodala Babette.
„Prečo?“
„Nie som si istá. Amelia od jej poslednej obľúbenej témy na palivovú krízu a fyzické postihnutie tára ešte horšie ako inokedy. Chápem a viem, že nie je ľahké vysporiadať sa s protézou nohy, ale vie byť veľmi nepríjemná. A jediná ďalšia vec o ktorej ​​hovorí je, aký dôležitý je jej otec a ako do Kolumbie prichádzajú samí dôležití ľudia, aby ho stretli a aké sú tam dôležité stretnutia. Ale no tak. To dievča si potrebuje rozšíriť svoju slovnú zásobu. Aký dôležitý môže byť muž, ktorý pestuje kávové zrná?“
„Neviem, ale som rada, že si zavolala. Vďaka za pomoc. Ponáhľam sa. Porozprávame sa neskôr, dobre?“ Gabrielle zavesila telefón a podala ho späť Carlosovi. Porozprávala mu všetko, čo jej povedala Babette.
„Tvoja sestra má pravdu,“ pripustil. „Čo výnimočné sa môže diať na kávovej plantáži? Ale to necháme na Rettera a jeho tím, a bude toho asi viac, ako by sme ty alebo ja dostali z Amelie.“
„Myslíš, že Joshua a Evelyn by s nami hovorili?“ Spýtala sa Gabrielle.
„Ak by som rozprával so študentmi a dopočul by sa o tom La Crosse, podozrieval by nás. Zaujímalo by ma, akú úlohu v tom všetkom hrajú fyzicky postihnutí tínedžeri. Sú hrozbou alebo budú hrozbou? Je ťažké si to predstaviť. Nie som si istý, že je tu ešte niečo, čo by sa dalo získať pokusom hovoriť s tými deckami. Fratelli pracujú príliš abstraktne, aby sa dalo uhádnuť, čo vlastne robia. Možno, že tínedžeri sú len zásterka.“
Keby si Carlos myslel, že aj ak zostanú, tak už nič ďalšie nezískajú, potom by ju musel vziať naspäť do Štátov. Gabrielle nebola pripravená čeliť tomu, čo mal pre ňu Joe pripravené. Jej najlepšou šancou na slobodu bolo zostať tak ďaleko od štátov, ako je to len možné.
Pri klopaní na dvere sa strhla. Spýtavo pozrela na Carlosa. Zdvihol ruku a dlaňou jej naznačil „Buď pokojná“ signál, a potom zamieril k dverám a otvoril ich.
„Čo je?“ vyštekol na niekoho Carlos.
Gabrielle podišla bližšie a počula ako Pierre povedal:„ Monsieur  La Crosse predpokladá, že Mademoiselle  Saxe čaká na raňajky, ale nedostali sme objednávku na jej jedlo.“
„To pretože-,“ začal Carlos.
„-si želám jesť v hlavnej jedálni,“ odpovedala Gabriela a ukázala sa.
Keď tak urobila, Carlos ustúpil bokom, čo jej umožnilo vidieť ďalší zdesený výraz na Pierrovej tvári.
„Máte s tým problém?“ spýtal sa Carlos tónom, ktorý Pierra varoval, že je len jedna správna odpoveď.
„Samozrejme, že nie.“ Pierrov vyčítavý pohľad bol v rozpore s jeho slovami. Obrátil sa ku Gabrielle: „Predpokladám, že cestu poznáte.“
Oui, merci.“ Keď Pierre cúvol, otočil sa a odišiel, obrátila sa ku Carlosovi a zasmiala sa.
„Obávam sa, že Pierrovi sa nezdám na úrovni.“
„Ak je natoľko hlúpy že mi to dá najavo, zistí, že na tvári mu bude chýbať úroveň nosa. Prečo chceš jesť tam dole?“
Oči jej zaiskrili. “Musíš to vidieť. Je to ako skvelé reštaurácia a cvičisko pre kuchárov. A schádzajú sa tam študenti, takže by sme mohli zazrieť Evelyn alebo Joshua.“
“Môžeme to spraviť a potom pokračovať a dokončiť programovanie.“
Usmiala sa, takže predpokladal, že bola pripravená urobiť práve to.
Carlos zaistil miestnosť podľa svojich predstáv a potom ich zaviedla dole dvoma dlhými chodbami na medziposchodie, ktoré viedlo k centrálnej jedálni.
„Vyzerá to ako miesto, kde si rezerváciu musíš vybaviť šesť mesiacov vopred,“ zamrmlal.
Usmiala sa a spomenula si na dobu, keď s Linette vždy sedeli pri jednom z okrúhlych stolov pokrytých bielym ľanovým obrusom so štyrmi miestami, nechávajúc tie obdĺžnikové pre osem osôb skupinám populárnych študentov. V centre každého stola ešte stále stáli ruže v úzkych sklenených vázach a strieborné koreničky. Ručne brúsené sklo iskrilo zo šiestich masívnych lustrov, visiacich z vysokého stropu.
„Tieto tri zarámované kúsky od umelcov z pätnásteho storočia darovala moja rodina.“ ukázala na obrazy, visiace na kamennej stene.
„Podľa vône slaniny, vajec, a pečeného chleba, myslím, že to bol skvelý nápad.“ Carlos zišiel posledných pár schodov, kým sa dostal na poschodie. „Ako to, že tu všetci nemajú nadváhu?“
„Hodiny cvičenia sú povinné.“ Zastavila sa vedľa neho, skúmajúc miestnosť. Nadýchla sa vône hustých omáčok vznášajúcej sa vo vzduchu, ktorá prebudila jej slinné žľazy. Dnes večer bude mať cassoulet, čo je prakticky francúzske národné jedlo.
„Aký je tu protokol?“ opýtal sa.
„Vyberieme si stôl a oni nám prinesú jedlo.“
S Carlosom po boku vošla a už sa takmer vzdala toho, že nájdu jedného z tínedžerov, keď uvidela ryšavého chlapca, ktorý sedel sám pri okrúhlom stole.
„Je tu Joshua,“ povedala polohlasne. „Opýtam sa, či si môžeme prisadnúť.“ Počkala kým Carlos zvážil jej návrh. Bude jej dôverovať s kontaktovaním tínedžera?
„Okej.“
Vychutnala si dôveru, ktorú jej zrazu venoval a pristúpila k Joshuovi.
„Podelíš sa s nami o stôl?“ spýtala sa chlapca. Zdvihol hlavu. Po tupom nose sa mu ťahali pehy. Oči, príliš smutné na dieťa, pozerali spod hrivy zlato-červených vlasov. Jedol dokonalo spôsobne, pričom bolo vidieť len jeho pravú ruku.
„Jasné.“Joshua letmo pozrel na ňu a Carlosa. „Ste noví učitelia?“
„Nie, sme hostia.“ Gabrielle sa usmiala a dúfala, že voči nej zmäkne. „Inštalujem nový počítačový program,“ hľadala ich spoločné záujmy. „Kedysi som tu bola študentka.“
Joshua nepovedal nič, pokým sa usadili a čašník od nich prevzal objednávky a priniesol im kávu a čaj. Joshua sa rozhliadol, ako keby niekoho hľadal, alebo aby zistil, či ho niekto nesleduje.
„Si tu už dlho?“ Gabrielle si pridala do čaju med, udržiavajúc nenútený tón.
„Nie dlho.“
„Kde žije tvoja rodina?“
„V Amerike. Môj otec je kongresman v Spojených štátoch.“
Gabriela sa zarazila, keď počula intonáciu jeho slov. Znelo to, ako by recitoval informácie, tak rýchle a automatické boli jeho odpovede.
„Si vo Francúzsku prvý krát?“ Gabrielle sa usmiala a snažila sa vymyslieť viac banálnych otázok, ktoré by ho nevydesili. Vyzeralo to jednoduchšie, keď prišla s nápadom, že sa pokúsi nájsť tínedžerov.
„Áno, prvýkrát. Milujem túto krajinu. Škola je vynikajúca.“ Náhle sa zarazil, ako by to bol koniec odpovede. Bol zjavne nervózny.
„Poznám nejakých ľudí v Kongrese,“ povedal Carlos, zatiaľ čo si maslom natieral croissant. „Kto je tvoj otec?“
Joshua zbledol. Pozrel sa na Gabrielu, ktorá nemohla prísť na to, prečo je tak nervózny.
„Meškám,“ zamrmlal Joshua. „Ospravedlňte ma, prosím.“ Vstal, zdvihol stále poloplný tanier a obrátil sa na odchod. Vtedy zbadala jeho ľavú ruku. Nemotorne používal protetické predlaktie s dlaňou, favorizujúc pravú stranu.
„Ďakujeme, že si nám dovolil s tebou sedieť,“ povedala mu, on povedal niečo, čo nepočula a potom sa ponáhľal preč.
Obrátila sa na Carlosa. „Cítim sa zle, že som sa ho vypytovala. Myslím, že sme ho vydesili. Ani nedojedol svoje jedlo.“
„Bolo na ňom niečo divné a nemyslím si, že to bolo len nami.“ Carlos sa predklonil a ticho povedal: „Teraz chápem ešte menej, ako do toho všetkého zapadajú tie deti.“
„Ja tiež.“Sledovala polovicu miestnosti, ktorú videla za Carlosom a dojedla omeletu.
V tomto vyšetrovaní nebola moc dobrá a musela sa viac snažiť, ak mala vôbec nájsť spôsob, ako zatiaľ zabrániť jej návratu do Štátov.
„O tri stoly ďalej je Evelyn,“ povedal Carlos ticho, jeho pohľad bol namierený na niekoho za Gabriellliným ramenom. „Telefonuje s mobilom a skladá jedlo, ako keby bola pripravená na odchod.“ Pomaly sa otočiac, Gabrielle zachytila miestnosť kútikom oka. „Mám ju.“ Ďalšia šanca niečo zistiť, ale potrebovala sa spýtať čo, lebo si nebola úplne istá.
Carlos položil obrúsok na stôl. „Poďme.“
Vstala a pohla sa s ním. Boli desať stolov od miesta, kde sedela Evelyn s dvoma ďalšími študentkami. Evelyn mala úzke, obdĺžnikové okuliare s rámikom z panciera korytnačky, tak kontrastným oproti jej bledej pleti a svetlo hnedým krátkym vlasom.
Pozornosť Gabrielle zaujala atraktívna žena s krátkymi blond vlasmi, oblečená v tyrkysovom nohavicovom kostýme blížiaca sa z druhej strany. Vyzerala ako by mala niečo po tridsiatke a pohybovala sa s atletickou gráciou.
Keď sa priblížili Evelyninmu stolu, blondína spomalila a postavila sa za Evelyn, ktorá sa otočila a usmiala sa.
Ale Gabrielle rozoznala úsmev na tvári Evelyn ako nacvičený. Taký, ktorý sa zdalo,že majú všetci títo tínedžeri v škole plnej cudzincov. Zdvorilý úsmev naučený od chvíle, keď vedela pochopiť slovo protokol a čo znamená povinnosť voči rodine.
Gabrielle zvoľnila tempo, aby neprešli vedľa Evelyninho stola skôr, než sa pripravila na odchod.
„To ju potvrdzuje,“ zamrmlal Carlos, keď blondína zdvihla sveter prehodený cez operadlo invalidného kresla Evelyn a pomohla jej ho obliecť.
Evelyn bola na invalidnom vozíku. Blondína manévrovala Evelynin vozík medzi stolmi, ale niečo na kovovom kresle sa zachytilo o obrus a potiahlo látku. Okuliare spadli.
Carlos pristúpil a vyčaril úsmev plný šarmu. „Dovoľte mi, aby som vám pomohol.“ Čupol si a látku uvoľnil.
Oči blonďavej asistentky sa prižmúrili znepokojením a potom netrpezlivým prijatím.
To nebola obvyklá ženská reakcia na Carlosa.
Keď skončil s uvoľnením stoličky, blondína sa bezvýrazne usmiala a poďakovala mu, než im Carlos ustúpil z cesty.
Gabrielle sa pozrela na Carlosa, ktorý ustúpil, ako by sa stiahol. Vlastne sa obrátil aby odišiel od ženy a Evelyn, kývnuc na Gabrielle hlavou, hovoriac, aby šla tiež.
„Ahoj, ja som Gabrielle Saxe.“ ignorovala Carlosove zamračenie a vykročila ku blondíne. „Pracujem v IT oddelení.“
Nával zlosti pokrčil čelo ženy skôr, ako vyčarila vlastný nacvičený úsmev. „Som Kathryn Collupy a toto je Evelyn. Teší ma.“ Povedala to s dodaním presnosti úrovne a sériového čísla jej britského prízvuku. Neznelo to prirodzene.
Mon Dieu, Gabrielle si priala, aby v tom bola lepšia. Urobila dlhý krok, sklonila hlavu a prehovorila k Evelyn. „Pred časom som sem chodila do školy, takže si užívam zoznamovanie sa so študentmi. Je to tvoj prvý rok?“
„Som tu tri mesiace.“ Evelynine ruky boli zložené v lone, držanie tela perfektné. Cez nohy mala prehodenú deku, spod ktorej jej dolu vykukovali špičky hnedej koženej obuvi.
„Odkiaľ si?“ Spýtala sa Gabriela tínedžerky.
„Z Izraela,“ odpovedala Evelyn. Vôbec žiadne nadšenie pre konverzáciu.
Kathryn odtlačila stoličku v smere k výťahom.
Čo teraz? Gabrielle sa v mysli hnala za niečím, čo by udržalo konverzáciu, keď vyrovnala krok s Kathryn.
„Vybrala si si ako voliteľný predmet niečo zvláštne, čo si užívaš?“ Gabrielle naklonila hlavu k študentke. Evelyn neodpovedala, skúmala svoje ruky v lone.
Kathryn si odkašľala. „Hrá na husle.“ Potom dodala: „Krásne.“ Gabrielle sa na Kathryn usmiala a tá to ignorovala. „Naozaj? Milujem husle. Kedy máš hodiny hudby, Evelyn? Rada by som si ťa prišla vypočuť, keď budeš hrať.“ Chytala sa stebla, ale nevedela, čo iné má robiť, pretože Kathryn nespomaľovala rýchle tempo.
„Evelyn tento týždeň nemôže hrať,“ povedala Kathryn. „Jej husle majú uvoľnené struny a robí sa na nich menšia oprava. Hrá len na svojom nástroji. Nájdite si v školskom bulletine jej ďalší recitál.“
Gabrielle poznala, keď bola odmietnutá, ale Mirage by sa nikdy nestala tak známa, keby nebola húževnatá v získavaní informácií.
„Odkiaľ si, Kathryn?“
Evelynina asistentka zastavila pred kabínkou výťahu a rýchlo stlačila tlačidlo. „Žila som v celej Európe. Práca môjho otca vyžadovala, aby sme sa často sťahovali.“
„Vážne? Čo robí?“ Gabrielle sa napriek napätiu vyžarujúcom z Kathryn žiarivo usmiala.
Dvere výťahu sa odsunuli a Gabrielle by mohla prisahať, že Kathryn si vydýchla úľavou. „Prosím, ospravedlňte nás. Nechcem, aby Evelyn meškala.“
Carlos k nej podišiel, keď sa dvere zavreli. „Čo si o tom myslíš?“
„Musím sa dostať do IT centra.“ Gabrielle mu teraz nemohla povedať viac, ale obaja tínedžeri sa správali utiahnuto a nervózne. Aký bol príbeh Kathryn Collupy? Gabrielle chcela nazrieť do spisu Collupy, kým ešte mala prístup bez toho, aby to niekoho trápilo.
S očami najprv preskúmajúcimi všetko okolo nich, Carlos naklonil hlavu doľava s tichým pokynom, aby šla. Nepovedal ani slovo, kým ich viedla chodbami do IT centra.

Tam na ňu čakal La Crosse v chodbe vedľa sklenených okien s výhľadom von.

5 komentářů: