úterý 19. července 2016

Vzezření - Kapitola 1



Nick stál uprostred svojej izby a pozeral sa na symboly na stene. Boli to prastaré symboly ochrany, ktoré tam umiestnili jeho teta Menyara a Caleb, aby udržali vonku všetko, čo by mohlo ublížiť jemu alebo jeho matke. Keď si ich všimol prvýkrát, ešte ako malé dieťa, Menyara mu povedala, že sú to zvláštne symboly proti príšerám, ktoré urobila pre neho. Vďaka tomu sa cítil extra milovaný a chránený. Cítil by sa tak menej, keby vedel, že tam boli nie len kvôli ochrane. Tieto špirálovité emblémy mali tiež obmedzovať jeho schopnosti a zviazať ich tak, aby nedopatrením neodhalil svoje prvorodenstvo. V dôsledku toho naozaj veľa nevedel o tom, kým a čím je.

Dokonca ešte ani teraz to nevedel. Ale práve nastal čas, aby sa to dozvedel. Už mal dosť hádania a lietania podľa toho, ako mu sedeli nohavice. Ak má zachrániť Zavida a nebyť pritom zotročený najstarším a najväčším prvotným zlom, musí naozaj vedieť, až kam je schopný siahnuť. A vedel o jednej osobe, ktorá by mu na to mohla odpovedať.
„Xevikan?“
Pán Fuzzy Boots vstal z pohovky, ohol si chrbát do oblúka a zazíval.
Nick si odfrkol nad alternatívnou Xevovou mačacou formou. „Potrebujem ťa ako človeka, blbec. Odhoď na chvíľu tú mačaciu kožu.“
Blyskol sa do svojho extrémne vysokého ľudského tela. Nick mu nemohol vyčítať, že chce väčšinu svojho času tráviť ako lenivá domáca mačka. Ani jemu by nevadilo tráviť dni podriemavaním.
Nehovoriac o tom, čo za kúsky robili na Xevovi staré sily, keď ho prekliali do tohto stavu. Namiesto toho, aby bol členom chlapčenskej kapely, pre ktorú sa narodil, jeho perfektný dobrý vzhľad bol teraz zarážajúci a nebolo nič, čo by mohli urobiť, aby to zmenili. Vesmír vedel, že sa pokúsili množstvom L’Oréal výrobkov zo všetkých severoamerických a európskych gotických komunít to zmeniť na normálnu farbu vlasov.
Namiesto jeho prirodzených čiernych, Xevové vlasy mali na jednej strane neprirodzený červený odtieň a energický gýčovo žltý na druhej. Aby toho nebolo dosť, obočie mal jasnej elektrizujúcej modrej farby, ktorá sa bila s jeho hrdzavo-zeleno-modro-hnedými očami.
Aspoňže sa mohol tváriť v tejto dobe ako emo... ale aj tak.
Muselo to byť strašné, mať svoju vlastnú rodinu tak krutú, že Vás odsúdi k takémuto osudu.
Xev si prekrížil ruky na prsiach a zamračil sa na Nicka. „Čo sa ťa pokúša zožrať tentoraz?“
Nick prevrátil oči v stĺp a ignoroval jeho otázku. „Vedel si, že Zavid je živý?“
Vydal zo seba zvláštny zvuk. „Živý je zaujímavý termín, ak sa ho pokúšaš aplikovať na pekelného psa so zožratou dušou, ktorý bol posadnutý zdrojom všetkého zla. Ale aby som bol úprimný, tak či tak, veľmi som nad tým nepremýšľal.
„Nevadilo by ti využiť tvoje skúsenosti a povedať mi, čo si o tom myslíš?“
Xev pomaly prikývol. „Áno. Vzhľadom k tomu, že sám o sebe s najväčšou pravdepodobnosťou nemôže byť zabitý, pravdepodobne existuje v Azmodea v mimo telesnom stave.“
„Môžeš mi to povedať po anglicky?“
Xev si so zámerom pretrel kútik oka prostredným prstom predtým, ako odpovedal. „Pamätáš si, keď si bol rozdelený? Keď tvoja duša nebola v tvojom tele?“
Akoby to mohol nemať vypálene do mozgu? Najmä s ohľadom na ten počet vecí, ktoré sa ho snažili zožrať a to vtedy, keď mali byť zviazaný.
„Nie je to niečo, na čo by človek ľahko zabudol.“
„Dobre, tak tu to máš.“
„Ehm, stratil si ma, Sparky.“ Nick sa zamračil nad niečím, čo ho zmiatlo. Ak sa oddelila duša od tela... „Potom je mŕtvy.“
„Definuj mŕtvy.“
Zamračil sa na Xeva, ktorý pokračoval v hre na rozprávanie nezrozumiteľným spôsobom, na ktorý by bol prastarý atlantický boh Acheron pyšný.
„Mohol by si prestať s tými hlavolamami, prosím, a odpovedať mi na moju otázku?“
„Snažím sa. Nie je to také jednoduché.“
„Ty a Caleb... čo je to s vami dvoma? Vzali ste si dnes ráno nejaké kreténske pilulky? Ach, vy ste naozaj bratia. Neviem, prečo sa cez to neviete dostať. Ste si tak podobný.“
Xev si odfrkol. „Myslíš, že sme zlí? Mal by si sa niekedy stretnúť s našim otcom. Tvoj veľký-veľký-dedo je len časť z neho. Ale, aby som odpovedal na tvoju otázku, Nick. Zavid bude musieť byť znovuzrodený tu. Áno, môžeš to urobiť. Malachai teoreticky má tu silu. Ale takéto veci niečo stoja. Nie je to zadarmo a vesmírnym silám sa to nepáči. Je to ako zmena času. Len preto, že je to možné, neznamená, že by sme to mali robiť. Najťažšie v živote je vedieť, kedy ísť ďalej a nechať osudu voľný priebeh. Dokonca aj vtedy, aj keď  nechať to tak je ako kopať do kameňov.“
„A ak by si tam bol v pasci ty? Stále by si obhajoval ústup?“
„Bol som v pasci nespočetné stáročia. A áno, bolo to na hovno.“ Natiahol sa cez rameno, aby sa mohol poškriabať na chrbte. „Chceš vedieť, prečo som sa rozhodol zostať po väčšinu času vo svojej mačacej forme?“
„Pretože neznášaš ľudí.“
Zavrtel hlavou. „Keď som mačkou, nepripomína mi to skutočnosť, že môj vlastný otec mi v záchvate hnevu odtrhol krídla z chrbta kvôli niečomu, čo som neurobil. Nemáš ani poňatia, koľkokrát som sa inštinktívne snažil presunúť, kým som si neuvedomil, že sú preč. A prečo.“
No, to muselo páliť. Hlboko v duši. On sám mal krídla a vedel, že sú ako jeho doplnok. Bolo by to rovnaké, akoby mu niekto odsekol ruku či nohu.
„Prepáč.“
Xev pokrčil ramená. „Ide o to, že my všetci máme vlastnú verziu nešťastia, ktorou sa zaoberáme. Aj ja sa cítim zle kvôli Zavidovi. Ale ak pôjdeš dole, neexistuje žiadny jednoduchý spôsob, ako sa dostať späť. Je to pre teba pasca. Ver mi. Noir ťa bude vlastniť už na večnosť.“
„Môj otec mu unikol.“
„Tým, že zradil priateľa. Si pripravený to urobiť?“
Nick si odfrkol. „Záleží na tom, aký to je priateľ.“
Xev mu venoval falošný pobavený pohľad.
„Zábava. To bol vtip... teda mal byť.“ Nick si unavene povzdychol a pozrel sa na hodinky. „No nič, musím ísť do práce. Dáš pozor na mamu?“
„Ako vždy.“
„Dobre. Uvidíme sa neskôr.“ Odišiel a nechal tam Xeva, pretože vedel, že táto staroveká bytosť radšej zomrie, než by dovolila, aby sa Cherise Gautierovej stalo niečo zlé. To bola jediná dobrá vec, ktorá vzišla z klamstva, ktoré hrali so svojimi životmi. Xev nebol len nesmrteľný domáci hosť, ktorého Nick vzal dovnútra, ale tento staroveký prekliaty boh bol tiež jeho pradedo. Áno, naozaj to bolo mätúce, keď sa nad tým snažil premýšľať. Hoci fyzicky vyzerali, akoby bolo medzi nimi len pár rokov, medzi ich narodením v skutočnosti ubehlo tisíce rokov. Netušil, že sú príbuzní, keď Xeva zachránil a umožnil mu presťahovať sa sem.
Ani jeden z nich to nevedel.
Bolo to niečo, s čím sa obaja pomaly vyrovnávali, najmä preto, že Xev bol nútený vzdať sa svojho syna s myšlienkou, že ho už nikdy znova neuvidí. Posledná vec, ktorú kedy Xev očakával, že zistí, keď ho Nick oslobodil, že má žijúcu vnučku, doplnenú synom s drzou pusou. Život Malachaia bola vždy zvláštna, podivná vec. Ale Nick si na to pomaly zvykal.
Zanechajúc Xeva za sebou, vyšiel z bytu a vydoloval kľúče od auta zo svojho vrecka. Jeho mama bola v práci a bude tam ešte hodinu. Kým sa k ním Xev nenasťahoval, Nick sa o ňu strachoval, keď z baru a grilu chodila domov sama. Ale Xev ju pomocou svojich schopností pre neho prevádzal domov. A on by skôr umrel, akoby dovolil, aby sa jej niečo stalo. To bola jediná vec, vďaka ktorej v tieto dni Nick fungoval a to hlavne vzhľadom k počtu tvorov, ktoré si nárokovali na kúsok jeho kože. A ktoré boli ochotné použiť jeho mamu ako tromf pri vyjednávaní, aby sa k nemu dostali.
Vďaka tati, za toto prvorodenstvo.
Samozrejme, nemohol zo všetkého viniť svojho otca. Veľa z toho malo čo dočinenia s jeho vlastným nevrlým postojom srať na všetkých okolo neho a predovšetkým na Grima Reapera, War a podstatu všetkého zla.
Nick toto všetko urobil na vlastnú päsť.
Nikto mu s tým nemusel pomôcť.
V spätnom pohľade by si mohol myslieť, že to bolo o niečo lepšie predtým ako ich všetkých odohnal. Ale vtedy bol trocha nahnevaný. Vyzeralo to ako dobrý nápad.
Teraz...
Dobre, ešte nebol zničený. Ešte sa im nepodarilo zajať, či zabiť jeho matku alebo Kody. Takže takmer vyhrával.
Niektoré dni.
Dobre, to bola na teraz dobrá lož. Umožní mu to v noci spať niekoľko hodín tak dlho, kým na jeho okno alebo steny nebude nič škriabať.
Vytlačiac to z mysle, zamieril ku Kyrianovi a snažil sa sústrediť na ďalšie nadchádzajúce skúsenosti s blízkou smrťou - bude musieť čeliť svojmu nesmrteľnému šéfovi so zlými správami.

* * *

„Nick?”
Nick zažmurkal pri hlbokom, hrubom, neidentifikovateľnom prízvuku, ktorý patril výhradne Acheronovi Parthenopaeusovi. Jeho akcent prichádzal a odchádzal podľa Ashových rozmarov, podobne ako aj jeho bizarná farba vlasov, ktoré často súperili s Xevom pre ich výstrednú škaredosť. Ale v prípade Asha to bola osobná voľba. Rovnako ako piercingy v tvári a extrémny gotický šatník. Bolo to niečo, čo Acheron robil preto, aby bol odpudzujúci a zastrašujúci. Nie že by to naozaj potreboval vzhľadom k jeho viac ako dvojmetrovej výške. A ešte bez dodatočného centimetra, ktorý získal nosením svojich červených Doc Martens vojenských topánok. Alebo vzhľadom k jeho aure, ktorá napovedala, že by vám radšej vytrhol chrbticu z tela, než by mal s vami konverzovať.
Normálny človek, s akýmkoľvek inštinktom prežitia, by sa radšej utekal niekam schovať. Našťastie, Nick zamával na rozlúčku normálnosti už dávno a tá so sebou vzala aj jeho rozum. Otočil sa na Asha, mierne sa zaceril na prastarého zastrašujúceho nesmrteľníka a zastavil svoj pohľad na jeho po pás dlhých vlasoch.
„Dal si tam pekný odtieň zelenej, kámo. Mám zavolať Komisára Gordona a dať mu vedieť, že Joker je späť v meste?[1]
Ash sa nevyjadroval k jeho uštipačnému tónu, iba použil svoje nadľudské schopnosti, aby zavrel za ním dvere a prisunul sa bližšie k Nickovi. Pretože to vôbec nebolo znepokojujúce.
Ešteže bol Nick zvyknutý na Ashove výstrednosti, inak by musel Kyrian hľadať novú pomocnú silu. Hneď potom, čo by vyčistil masívnu škvrnu moču zo svojich drahých kobercov.
Ash sa zastavil vedľa Nicka a zamračil sa na neho. „Takže, ak ja som Joker, ty by si bol-“
„Robin.“
„Aha, tak čo robíš tu... čurák?“
„Au. Zavolajte mi niekto oddelenie popálenín!“ Trasúc rukou sa Nick zasmial a snažil sa odviesť Ashovu pozornosť od skutočnosti, že bol prichytený v Kyrianovom soláriu, kde mal jeho šéf umiestnené staroveké grécke sochy jeho troch sestier. Bola to jedna z mála vecí, ktoré mal Kyrian v dome z dní, keď bol gréckym princom. Aj keď bol Kyrian hrdý na jeho dedičstvo, nedržal si pri sebe toho veľa svojej minulosti. Asi to bolo pre neho príliš bolestivé.
Jeho sestry, však, boli niečo iné. Aspoň raz za noc za nimi prišiel sem na „návštevu“. Niekedy im dokonca nechal pri nohách kvety.
Nick skrivil tvár, neochotný priznať, že sem prišiel v snahe využiť Oko, aby zistil, či by mohol odhaliť scény z Kyrianovej minulosti.
„Nič.“
Ash podvihol obočie, ktorým hovoril, že vie, že Nick klame, ale nemal pocit, že by sa chcel dovolávať pravdy.
„Kde je Rosa?“
„Necítila sa dobre. Dostal som ju na lopatky a poslal ju domov skôr.“
„Použil si spôsob Kongresu, aby sa ti to podarilo?“
Ash nežartoval.
Kyrianova tvrdohlavá gazdiná nikdy nezanedbala svoju povinnosť alebo Kyriana, ktorého brala ako ďalšie dieťa o ktoré sa starala s maximálnou starostlivosťou a úctou. Existoval len jeden muž, ktorý mal nad ňou nejakú moc...
„Spôsob Miguel. Naučil som sa hrať špinavo. Jeden telefonát synovi a materská loď odplávala.“
Ash sa ostro nadýchol. „To je kruté, Gautier.“
„Hej, bojoval som o víťazstvo.“
„V budúcnosti si to budem pamätať.“ Ash začal ustupovať.
„Hej, Ash?“ Nick zaváhal, keď sa Ash zastavil a pozrel sa na neho. „Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Jasne, chlapče.“
„Ako sa ti žije, keď poznáš budúcnosť?“
Ash si odfrkol. „Vau, tak do toho si skočil fakt priamo.“
„No áno, mám tendenciu robiť také veci. Naučil si ma šoférovať. Vieš, aký som. Na plný plyn. Po celý čas. Odpadkové koše a chodci traste sa.“
„A ešte stále sa z toho liečim. Jedenásť tisíc rokov bez vážnych poranení a päť mesiacov jazdy s tebou a mám väčšiu PTSP[2], než päť vojnových oddielov.“
„Ha-ha.“
„Ty sa smeješ.“ Uškrnul sa Ash. „Ale ja to myslím vážne.“
„Ja tiež.“ Nick vytriezvel, keď sa dotkol Oka, ktoré mal stále vo vrecku. „Ako sa vyrovnávaš s tým, že vieš, čo sa stane všetkým okolo teba? Nie je to na zbláznenie?“
Ash sa zhlboka nadýchol predtým, než odpovedal. „Snažím sa nepozerať.“
Nick prevrátil oči. „Myslím to vážne.“ zopakoval.
„Ja tiež. To je všetko, čo môžeš urobiť. Pretože, keď sa pozrieš a uvidíš, čo sa chystá na tých, ktorý sú v tvojej blízkosti, je ťažké nechať veci na poriadku.“
„Ako to myslíš?“
„To je jednoduché. Snažíš sa tomu vyhnúť a nechať to pôsobiť a vo chvíli, keď to urobíš... zrúcaš to neočakávaným zvratom spôsobeným činnosťou, ktorú si vykonal. Názorný príklad, najhoršie udalosti v mojom živote boli priamym dôsledkom niečej snahy pomôcť mi. Bolo by mi lepšie, ak by tí, ktorí ma milovali, nechali osudu, namiesto toho, aby sa snažili ho obísť. To je dôvod, prečo sa naozaj ťažko snažím nezapájať sa do slobodnej vôle druhých.“
„Funguje to?“
Ash pokrčil ramenami. „Áno a nie. Občas je to bolestivé. Ako keď na ihrisku sleduješ dieťa, ktoré máš rád a vieš, že sa chystá padnúť. Máš zlomok sekundy na to, aby si si premyslel, či ho chytíš, alebo necháš pokožku na jeho kolene spoznať gravitáciu. Je to vrodená túžba chcieť ho ochrániť pred zlom, ale ak ho to nenecháš naučiť sa, neskoršie následky môžu byť oveľa katastrofálnejšie. Bohužiaľ, nevieš ako zlé, kým nie je príliš neskoro.“
„Rovnako ako vziať si moju ženu.“
Nick sa otočil za nečakaným zvukom Kyrianovho gréckeho prízvuku za nimi. V jeho hlase nechýbala bolesť. Málokedy hovoril o Theone. Nie že by ho za to obviňoval. Jeho bývala žena ho podviedla, keď Kyriana predala jeho nepriateľom, ktorí ho mučili a následne ukrižovali ako zradcu Rímskej ríše.
Jedna vec bola o tom čítať v škole na hodine histórie. Ďalšia, komunikovať s ľuďmi, ktorí to skutočne zažili a boli nimi poznačení.
Kyrian sa zbežne pozrel na Acherona a postavil sa vedľa Nicka. „Tak veľmi mi pripomínaš mňa v tvojom veku, chlapče. Horkorkvný a tvrdohlavý. Nikto mi nič nemohol povedať. Musel som sa to naučiť sám. Môj otec urobil všetko čo mohol, aby do mňa vtĺkol rozum, ale ja som nechcel nič počuť. Myslel som si, že mal predsudky a že je staromódny. Že sa drží vyšliapanej cesty. Aký bol hlúpy, že súdil ženu, ktorú ani nepoznal, len podľa jej povolania, o ktorom som si myslel, že bola do neho donútená.“
Možno, ale to nezmenilo základnú vec, ku ktorej sa Nick vždy vrátil.
„Nemala ťa zradiť.“
„Nemal som byť slepý.“
Ash potľapkal Kyriana po ramene. „Vytvárame si vlastnú realitu, brat môj. V ostatných aj v sebe vidíme to, čo chceme. Vždy.“
Kyrian prikývol. „A srdce som videl tam, kde bola chamtivosť. Pravdu tam, kde nikto neprehovoril. Je ľahké naletieť, keď si mladý.“ Horko sa zasmial. „Môj otec vždy hovoril ,Kyrian, syn môj, nie si hrniec zlata pre každého, ale pre mňa a tvoju matku. A vždy budeme milovať a uctievať zem, po ktorej kráčaš. Je smutné, že zvyšok sveta ťa nebude milovať tak, ako si zaslúžiš. Všetko, čo uvidia bude drzý fagan. Pre každého budeš samoľúby človek, pohŕdajúci svojim titulom.‘“
Nick sa uškrnul. „Človeče, to je kruté.“
„Ale je to pravda. Nikdy som neodvrátil ucho. Skôr som naháňal lesklé jablko len aby som po požití ovocia pocítil horkú chuť na jazyku.“
Natiahol ruku a dotkol sa mramorovej ruky svojej najmladšej sestry, akoby stále mohol cítiť štruktúru jej pokožky. „Človek by si myslel, že ma moje sestry budú vždy otravovať a že budú ukazovať na nekonečný zoznam mojich nedostatkov, ktoré by zlomili ducha, keď som bol mladý a že nebudem poznať nikoho, kto by sa snažil o moju spoločnosť alebo sa z nej tešil.“
Nick si odfrkol nad jeho seba podceňujúcom humore, vzhľadom k tomu, že za normálnych okolností vravel, že ho jeho sestry vôbec nekritizovali.
„Tvoja žena bola hlúpa.“
„Nie, Nick. Theone bola celkom múdra a rafinovaná. Vedela presne, čo chce a nebála sa ísť za tým. Bol som idiot, ktorý privieral oči pred tým, čo som mal vidieť.“ Prižmúril oči. „Vôbec nebola ako tvoja Kody. Ale aby som odpovedal na tvoju predchádzajúcu otázku, nie je také ťažké žiť s budúcnosťou, ktorú poznáš, ako je žiť s budúcnosťou o ktorej nič nevieš. Neistota je ten najťažší kríž, ktorý nesieme. Väčšinu času svojho života sa budeš dopúšťať skracovania svojho času. Má ma rada? Mal by som spraviť toto, alebo niečo iné?“
Ash prikývol. „Kyrian má pravdu. Nič nerozžiali dušu viac, než urobiť rozhodnutie, ak nevieš, ako to nakoniec bude. A čo sa stane, keď bude po všetkom.“
„A žiť s bremenom, že si sa rozhodol zle.“ zamrmlal Nick.
Kyrian si odfrkol. „Vau, Acheron, on nás po tom všetkom naozaj počúva. Myslím, že som práve dostal strach. Určite je to znamenie, že sa blíži Apokalypsa.“
Nick si odfrkol. „No, šéfe, ak to nebude zahrňovať žiadne ďalšie zombie, tak to zvládnem.“
Obaja zastonali nad jeho pripomienkou.
„Nechystá sa Madaug znova programovať, že nie?“
Nick pokrútil hlavou nad Kyrianovou otázkou. „Všetci sme mu zakázali počítače. Pohrozili sme mu polámaním prstov a zlámaním okuliarov.“
„Dobre. Je síce brilantný, ale desivý.“
„Že áno? A chudák Bubba. On a Mark nemajú čo prenasledovať. Sú závislí na kurze prežitia. Možnože by sme im mali hodiť kosť?“
Kyrian sa usmial. „Myslím, že by som si mohol použiť nejakú nudu na chvíľu. Čo myslíš, Acheron?“
„Nuda... čo je to za cudzie slovo o ktorom hovoríš, generál? Obávam sa, že o tom nič neviem.“
Nick sa zasmial. Vždy ho pobavilo, keď sa Ash a Kyrian správali ako deti. Aspoň pokiaľ Ashovi nezazvonil telefón. Ospravedlnil sa a šiel si to vybaviť v súkromí.
Kyrian si prekrížil ruky na prsiach. „Tak prečo si tu?“
„Bol som zvedavý.“ Pripustil. „Viem, čo si mi hovoril o svojich sestrách. A pretože nemám žiadnych súrodencov, len som sa snažil predstaviť si, aké to s nimi bolo, keď si bol dieťa. Vŕta mi to v hlave.“
Smútok zatienil Kyrianove oči, keď sa pozrel hore na sochu. „Je smutné, že si neceníme naše detstvo, kým nie je príliš neskoro. Aspoň tí z nás, ktorí ho mali dobré.“
„Čo tým myslíš?“
Kyrian si povzdychol. „Len to, že som to moje bral ako samozrejmosť. Neuvedomil som si, aké som mal šťastie, kým som neodišiel z domu a nevidel na vlastné oči, ako vyrastajú ostatné deti.“
„Tvoj priateľ Julian?“
Prikývol. „Hej. Otvoril mi oči a ja som videl to, čo nikdy predtým.“
Nick by si prial stretnúť sa s Kyrianovým mentorom. Čím viac počul o starovekom gréckom generálovi Julianovi Macedónskom, tým viac si ho vážil. Keď už o tom hovoríme... si pripravený na tréning dnes večer?“
„Samozrejme. Vždy som pripravený na ďalší výprask. Stone ma dnes nezamkol do skrinky, ani mi nešmaril hlavu do fontány. Začínam na ten pocit zabúdať.“
Kyrian sa zasmial. „Chlapče, ty si vo všetkom tak vedľa.“
„Ja viem. A viním z toho mamu. Keď som bol malý, objala ma tak pevne, že ma odstrihla od kyslíka. A došlo k poškodeniu môjho mozgu.“
Keď sa Ash vrátil, tváril sa rovnako, ako vždy Bubba, keď mu niekto povedal, že zombie nie sú skutočné.
Alebo, že bol Oprah vytlačená iným programom.
Hej, tieto dni boli zlé pre každého.
„Čo sa deje?“ Spýtal sa Kyrian.
„Rada pobočníkov. Včera v noci došlo k pár úmrtiam.“
„Pár?“
Pomaly prikývol. Nickovi sa ten zvuk nepáčil o nič viac než Kyrianovi.
„Z výrazu na tvojej tvári predpokladám, že sa nezadusili nad zlým tanierom červenej fazule a ryže.“
„Jasne, že nie.“
Nick nakrčil nos. „Chcem to vedieť?“
„Vzhľadom k tvojej reakcii nad posledným zabitým, pravdepodobne nie. Ale aspoňže nie sme teraz v aute, takže nemám strach o to, že mi znova poškriabeš čalúnenie.“
„Ty ma kvôli tomu nikdy nenecháš žiť, však?“
„Znehodnotil si mi sedadlo.“ Hodil suchý pohľad po Kyrianovi. „Zaujímalo by ma, či by sa upokojil, keby sme ho vykastrovali.“
„Možno. Ale jeho matka by nás neskôr tiež vykastrovala. A neviem, ako tebe, ale mne by chýbali tie časti môjho tela.“
„Určite by som mohol žiť bez nich.“ Zamrmlal Ash sotva počuteľným hlasom. „Nanešťastie tú šelmu strpieť nemôžeme a je mi z nej mizerne.“ Zavrčal v zadnej časti krku. „V každom prípade to bolo zlé.“ Tieto posledné slová povedal oveľa hlasnejšie a v staccato[3].
„Myslia si, že sa k ním dostali Daimoni.“
Nick vyvalil oči pri tejto myšlienke. „Dobre... nebudem sa zaoberať myšlienkou Daimonov požierajúcich Pobočníkov.“
Aj keď bol Malachai. Vyzeralo to veľmi zle.
„Neboj sa. Nedovolíme im ťa zjesť. Ty rozhodne zostaneš nažive.“
Nick si odfrkol nad Kyrianovým suchým tónom. „Vďaka šéfe.“ Povedal sarkasticky. „Teraz som rád, že som pre teba nezachránil žiadne z Rosiných sušienok. Nie si ich hoden!“
Kyrian ho potľapkal po chrbte. „To je v poriadku. Odrobíš si ich skôr, než sa skončí noc.“
„Ako si na to prišiel?“
„Dnes bol deň výplaty. Artemis mi hodila tú moju do bazéna. Pôjdeš to vyloviť.“
Nick sa rozhorčene naježil. Nenávidel, že staroveká grécka bohyňa nemohla ísť s dobou a platiť svojim Temným Lovcom v hotovosti alebo elektronicky. Ale nie, ona si stále myslela, že je Temná doba a raz za mesiac ich zavalila veľkým počtom zlatých prútov a drahokamov. Najsmutnejšie bolo, že aj keď táto bohyňa bola preslávená svojou neomylnou zručnosťou lukostreľby, nemala žiadny cieľ. Vždy to odhodila niekam, kde to bolo extrémne nepohodlné - na druhú stranu, možno to tak robila schválne. To dávalo najväčší zmysel.
Zamračil sa na Kyriana. „Ty si...“ Odmlčal sa, keď si uvedomil, čo znamenal výraz na Kyrianovej tvári. „Nie, nie znova tam. Kdekoľvek, len nie tam.“
„Och áno... pristálo to na dne môjho bazéna v záhrade. Bav sa pri lovení toho všetkého von. Uisti sa, že ti tento krát neunikne žiadny diamant.“ A s tým Kyrian odišiel a za ním sa niesla ozvena zlovestného smiechu.
„Nenávidím ťa.“ kričal Nick na jeho chrbát. „A končím!“
„Nemôžeš odísť. Vlastním tvoj zadok a tvoja mamička ti nedovolí skončiť, kým mi nesplatíš dlh za nemocnicu.“
Nick zosmiešňoval jeho slová, zatiaľ čo sa Acheron na neho usmieval. Uškrnul sa na starovekú bytosť. „Nepotrebuješ roztomilého, lacné košele nosiaceho, zazmluvneného služobníka?“
„Ako dieru v hlave... Nie!“
„Obaja sa môžete vysať[4].“
„Hej. To je to, na čo sú tesáky.“ Acheron si po jednom prešiel jazykom, aby ich ešte viac zdôraznil.
S podráždeným povzdychom Nick pokrútil hlavou. „Dobre. Len ma nenechaj zožrať, ako tých ostatných Pobočníkov. Nezabudni, nemôžeš ma zabiť, kým nebudem mať dvadsaťštyri rokov. To je naša dohoda.“
Acheron do neho strčil. „Ty si tak divný.“
„A napriek tomu ma máš rád. Čo to o tebe hovorí?“
„Že nepotrebujem veľa.“
Nick zamieril k dverám, ale Ash ho zastavil. „Chceš, aby som ti pomohol s tým bazénom?“
„Nie. Ja to zvládnem. Choď zachrániť svet. Ale ak by si mi chcel zohnať nejaké plavky, som si istý, že by ti Kyrianovi susedia boli vďační. Inak to tam budem musieť napáliť.“
Sotva to dopovedal, keď sa mu jeden pár objavil a hlave. Vzdychajúc bolesťou si ich Nick stiahol. „Teraz vidím, ako Artemis získava svoje ciele. Vy dvaja spolu trénujete často?“
Acheron zamrmlal, keď odchádzal, niečo v atlantídštine. To nebolo nič neobvyklé. Čo však Nicka zarazilo bola skutočnosť, že tento krát pochopil slová, akoby boli vyslovené v angličtine alebo v cajunskom jazyku.
Decko, nespomínaj mi práve teraz Artie. Posledná vec, ktorú chcem dnes večer robiť, je jednať s ňou. Neprebuď tohto ryšavého draka. Započuje ťa a príde.
Aspoň jedna zo schopností Malachaia pracovala tak, ako mala. Ale v skutočnosti ho to však desilo. Nebol na to zvyknutý. Obvykle sa niečo pokazilo. Zlyhalo to. Podarilo sa to okrajovo, alebo sa nestalo vôbec nič.
A keď sa znova pozrel na sochu, prvýkrát uvidel Kyrianove sestry nie v ich bledej mramorovej forme, ale tak, ako vyzerali za jeho života. Phaedra, ktorá bola mladšia len o jeden jediný rok. Spievala anjelským hlasom. Althea, miláčik rodiny a najobľúbenejšia Kyrianova sestra. Tá, s ktorou sa neustále bláznil a rozmaznával ju do takej miery, až sa jeho rodičia sťažovali, že ju skazí. Aj keď celá rodina bola zničená z jeho smrti, z jeho sestier to práve ona niesla najťažšie. A to natoľko, že si ostrihala svoje blond vlasy, čo jej malo pomôcť vyrovnať sa s Kyrianom a odmietla rozprávať. A Diana. Sestra, ktorá mu bola najpodobnejšia a preto spolu neustále bojovali. O všetkom pod nebom. Obaja boli tvrdohlaví a neústupní. Iróniou bolo, že sa vydala za jedného z jeho najlepších priateľov, ktorý mal veľmi podobný temperament a spôsoby ako Kyrian - akoby jej brat chýbal tak veľmi, že si hľadala niekoho, kto by jej ho pripomínal.
Nielen, že ich Nick mohol vidieť, on mohol cítiť Kyrianovu lásku k nim. A ich lásku ku Kyrianovi. Bolo to tak neuveriteľne silné, že to precestovalo éterom a preletelo stáročia cez ochranný plášť jeho šéfa aj o dvetisíc rokov neskôr. Niet divu, že sa Kyrian toľko staral o toto memento a ťahal ho so sebou po celú tu dobu.
Kyrian mal pravdu, že bol požehnaný bohmi. Jeho rodina urobila maximum pre to, aby ochránila svojho syna a udržala ho v bezpečí. Dokonca, aj keď trval na tom, že bude bojovať ako vojak, jeho otec ho obklopil osobnou strážou tvorenou z najlepších vojakov akých mohol nájsť a poslal ho trénovať pod Juliana Macedónskeho - najkvalifikovanejšieho a najrešpektovanejšieho veliteľa gréckych mestských štátov tej doby. Alkis Trácky nešetril na ochrane svojho jediného syna. Urobil by pre Kyriana čokoľvek. A keď sa Kyrian proti jeho vôli oženil s prostitútkou, Alkis sa snažil, ako mohol, aby jeho nerozumný syn otvoril oči a uvidel o nej pravdu. Kyrian odmietol. Zamilovaný do pozlátka, ktorým sa pred ním prezentovala a oklamaný jej lžami nepočúval nikoho, iba svoju Theone. Nič ho neprinútilo ju opustiť, ani, keď ho jeho otec vydedil, ako poslednú možnosť. Theone bola jeho život. Opustil svojich vojakov, keď sa dopočul, že je v nebezpečenstve. Cválal dňom i nocou, aby ju zachránil a ona ho prenechala nepriateľom, ktorí ho mučili a popravili. Jeho rodina urobila, čo mohla, aby ho zachránila. Alkis sa chcel vzdať všetkého v Trácii v prospech Rímskej moci. Kyrianova sestra Althea ponúkla samu seba ako otroka jeho smrteľnému nepriateľovi, Valeriusovi Magnusovi staršiemu.
To bola skutočná láska. Bezpodmienečná láska. Po všetkých tých horkých slovách, ktoré Kyrian povedal svojmu otcovi, kráľ Alkis stále robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ho zachránil a ušetril ho pred Theoninou zradou.
Bohužiaľ, Rimania nemali v úmysle nechať ho ísť. Bol na to až príliš dobrý veliteľ. Vedeli, že ak by bol niekedy opäť voľný, tak by ich porazil a zničil ich ríšu. Ako starí historici písali, keď Kyrian Trácky viedol svoju armádu do vojny, Rím padol ako lístie počas krutých mrazov. A v deň, keď sa jeho otec dozvedel o poprave Kyriana, pyšní kráľ Alkis Trácky spáchal samovraždu.
Nick zažmurkal, aby potlači slzy, keď sa dusil žiaľom. Cítil bolesť a pocit viny, s ktorými Kyrian žil každý deň za to, čo urobil. Tým, že hľadal svoje vlastné šťastie a uveril klamstvám jednej zradnej ženy, zruinoval celú svoju rodinu a zničil svoj národ.
V jednej chvíli slepého sebectva...
Niet divu, že o tom nehovoril. Niet divu, že Kyrian nikomu nedôveroval. Ako by mohol?
Ale to bolo kúzlo života. Dešifrovať tých, ktorí mali na srdci tvoje najlepšie záujmy. Komu išlo o teba a komu išlo len o seba. Väčšinou ich neodhalíš, kým nedopadneš ako Kyrian a nehrozí ti smrť.
Nick sa natiahol a dotkol sa Altheinej ruky. Na kratučký okamžik, by mohol prisahať, že mu zovrela prsty.
Hej, tak to bolo divné.
„Nebojte sa.“ Zašepkal ich smerom. „Nedovolím, aby sa niečo stalo vášmu bratovi. Budem mu pre vás kryť chrbát.“
Ale kto bude ten tvoj?
Nick poskočil pri hlase bez tela, ktorý mu šepkal do ucha.
Čo to do pekla?
Použijúc svoje schopnosti, rozhliadol sa po miestnosti svojimi démonickými očami. Nič tam nebolo. Žiadny zvuk v étery. Žiadna vôňa...
Napriek tomu tam definitívne bol ženský hlas hovoriaci po anglicky.
„Blbosť.“ Jedna vec, ktorú sa Nick za posledných pár rokov naučil...
Hlas bez tela, ktorý mu niečo šepkal do ucha bol predzvesťou, že sa stane niečo zlé. A rozhodne nepomáhalo ani to, že War a Death mu už otvorene vyhlásili vojnu. Grim Reaper mu povedal, aby sa pripútal. Pravdepodobne to bolo ono.



[1] narážka na Batmana a jeho nepriateľa Jokera, ktorý mal zelené vlasy
[2] PTSP - post traumatická stresová porucha
[3]Staccato - štýl hudobného prednesu, kde sú jednotlivé tóny hrané s čo najvýraznejším oddelením
[4]U nás je známy skôr výraz, ´obaja sa môžete strčiť´, ale to by nezapadlo do kontextuJ

6 komentářů: