úterý 26. července 2016

Vzezření - Kapitola 2




"Oha, Gautier! Skáčeš vyššie ako obvykle, čo vzhľadom k tomu, že je to dvojnásobne ako hyperaktívna veverička, hovorí veľa."
Nick sa uškrnul, keď sa Brynna Addamsová a LaShonda Thibideauxová zastavili vedľa neho pri jeho skrinke. "Myslel som si, že sa za mnou zakráda Caleb a chce ma konfrontovať... niečo ako zarezať mi spodky pred hodinou," zaklamal v nádeji, že Brynna príjme jeho ospravedlnenie. Nie, že by sa Caleb musel k nemu prikradnúť, aby mu zarezal spodky.
Zlý démon by to mohol urobiť pomocou svojich Jedi mysľových trikov cez celú miestnosť. A bol známy tým, že to robil vo svojej vrtkavej nálade. Jedného dňa sa Nick chystá úplne ovládnuť svoje schopnosti a vrátiť mu tu láskavosť. Potom rýchlo utečie do inej dimenzie, kde bude dúfať, že ho Caleb nikdy nenájde.

"Aha. Tým sa to vysvetľuje." Brynn roztomilo pristúpila ku skrinkám, aby dosiahla na svoj zámok. Bola priemerné dievča od vedľa, oblečené v decentných kaki nohaviciach a konzervatívnej blúzke, zatiaľ čo LaShonda bola jej okázalá najlepšia kamarátka s citom pre trendový J-pop štýl. Dnes sa Shon obliekla do sexy japonskej Lolita školskej uniformy, ktorá Nickovi pripomínala niečo z fantázie manga - vpravo dole naberané bielymi manžetami, šuštiaci svetlo červený motýlik a sako, ktoré bolo o dve čísla menšie, čo vážne zdôrazňovalo dostatok jednej jej časti anatómie, kam sa nepozeral, pretože nechcel byť obvinený za sexuálne obťažovanie. Nie že by to bol jediný dôvod... Tiež preto, že nebol smilník. Avšak, bol by ten najšťastnejší a dobre vychovaný chlapec, keby si jeho žena z času na čas požičala nejaké LaShondine oblečenie. Och, Kody by v tom vyzerala neuveriteľne. A tak ako obvykle, Shon bola v téme každým detailom. Vlasy mala stiahnuté zodpovedajúcou námorníckou čelenkou, biele podkolienky a vysoké Mary Jane topánky. Nick sa prikrčil pri myšlienke, ktorá mu prebehla hlavou a bol veľmi zahanbený, že vedel, ako sa tie lesklé čierne topánky nazývajú. Ale nakoniec, Kody ho pomaly ,zcivilizovávala‘ na takéto veci. Každým dňom by mohol začať jesť z taniera a piť z pohára ako skutočné osoby. Aj keď úprimne, k svojmu vzdelaniu sa blížil pod nátlakom. Stále úplne nepochopil, prečo ženy potrebujú viac ako dva páry topánok - tie, ktoré nosia a druhé, ktoré ťa matka nútila nosiť do kostola a na zvláštne príležitosti, pretože tvoje obyčajné topánky sú deravé a nie dosť sväté.
Začervenal sa, keď jej ustúpil z cesty, aby si Brynna mohla odomknúť svoju skrinku a vytiahnuť si učebnice.
"Urobil si včera v noci všetko, čo sme dostali z anglického čítania?"
"Nie!" Dovolil Brynne, aby vydala zvuk najvyššej zlosti. "Bolo toho príliš veľa. Všakže? A ak povieš áno, ublížim ti."
"Podvádzal som a Kyrian mi o tom jednoducho musel povedať. Je skvelé pracovať pre starovekého gréckeho šéfa. Vie o Iliade veľa a teší ho prednášať mi. Myslím, že Achilla poznal osobne."
Odfrkla si. "On nie je až tak starý."
"Nie, ale Ash je."
Zasmiala sa.
"Vlastne..." Shon silnejšie stisla knihy, rozhliadla sa, potom sa k ním naklonila a zašepkala. "Počula som od mojej mamy zvesti, že Kyrian spal s vnučkou amazonskej kráľovnej, ktorá bojovala pri Tróji."
Nick si odfrkol v popretí. "V žiadnom prípade!"
Shon zdvihla svoju pravú ruku čím prisahala, že hovorí pravdu. "To je to, čo oni tvrdia."
"Kto sú tí oni?" Spýtala sa Brynna.
"Ostatní grécky Temní Lovci." Shon si prehodila vlasy cez rameno. "Zoe je jednou z nich. A je dosť stará, aby o tom vedela... a bola amazonskou princeznou."
Nick to zvažoval. Shon to bude vedieť. Rovnako ako Brynn, pochádza z jednej z najstarších rodín Pobočníkov, ktoré chránia identitu a existenciu Temných Lovcov po celé generácie a ktoré im poskytujú služby a úkryt. Ešte lepšie je, že jej otec bol v New Orleánskej Rade vedúci historik a strážca archívu po celé roky. Takže, keď prišlo na históriu Temných Lovcov - čo urobili a kto ich poznal, on bol odborník na túto oblasť.
"Spýtal by som sa na to Kyriana, ale on sa vždy namrzí, keď mu kladiem príliš osobné otázky... zaujímalo by ma, či to vie Ash."
"Pravdepodobne." Bryn vytiahla knihy zo skrinky a strčila si ich do tašky. "On vie všetko."
Nie tak celkom. Vôbec netušil, že Nick je Malachai. Alebo, že Kody bola jeho neter. Pri všetkých Acheronových schopnostiach, ktoré ovládal, existovalo prekvapivo množstvo vecí, ktoré by mohli zostať skryté pred starovekým Atlanťanom.
Ale Nick ju neopravil. Veľmi rýchlo sa naučil, že skoro každý a skoro všetko má slabosť nejakého druhu.
Príroda má tendenciu zabudovať vypínač.
Každý Titanic stretne svoj ľadovec.
To je to, čo mu Kyrian povedal o Iliade. Rovnováha a umiernenosť. Návrat k stredu.
Každý Hector sa stretne so svojim Achillom. Každý Achilles stretne svojho Parida. Každý Priam má Agamemnona a každý Agamemnonn má Clytemnestra.
Skôr či neskôr, každý zaplatí za krivdy, ktoré spôsobil ostatným. A keď príde karma na návštevu, privedie so sebou hrozivých, nepríjemných priateľov s oštepmi. A preto sa musíme naučiť stáť si za svojimi najťažšími voľbami v najťažších časoch a niesť za ne následky.
Nehovoriac o...
Otočil sa, keď zacítil silnú prítomnosť niečoho, čo mu nikdy nedovolilo skryť prihlúply úsmev na tvári.
Vo chvíli, keď uvidel Kodyne jasne zelené oči a úzke červené tričko, uvedomil si, že by mal nosiť voľnejšie nohavice. Našťastie mal na sebe dlhú havajskú košeľu.
“Ca viens, ma bebelle cher.[1]
Jej nádherný úsmev iba zhoršil jeho stav.
"Jedného dňa sa naučím cajunsky." zamračila sa. "Čo ja viem, mohol by si ma aj urážať tým tvojim hlbokým hladkým tónom."
Nick si stiahol batoh z ramien tak nenápadne, ako to len šlo a prehodil si ho dopredu, ako ochrannú vrstvu na viac - len pre prípad.
“Non, cher. To by som si k mojej belle nikdy nedovolil."
Brynna sa zasmiala. "Ja neviem, dievča, ak tu budem ešte dlhšie, tak sa asi obesím."
Shon na ňu tskla. "Zlomíš mi moje čisté srdce."
Nick pokračoval svojim úplným cajunskym tónom. "Oni to jednoducho nechápu, Cher... proste to nechápu. Čo budeme robiť s takými ako oni?"
"Ja navrhujem, aby sme nimi neskôr nakŕmili nejakých aligátorov." Shon na neho mrkla.
Brynna sa zamračila na Kody. "Nemala si niekedy pocit, že potrebuješ titulky, keď toto robí?"
"Nie. Pokiaľ nehovorí cajunsky, rozumiem mu, dokonca aj keď hovorí hrubo a rýchlo. Ale pri Bubbovi a Markovi... definitívne potrebujem titulky, keď sú nadšení a začnú bľabotať. Netuším, akým jazykom hovoria."
"To bude stredotennesský dobrý ole chlapec." srandoval Nick. "Ich akcenty nie sú tak silné."
"Pre teba." Hnevala sa Kody. "Ale musíš si uvedomiť, že angličtina nie je môj rodný jazyk."
Brynna vyvalila oči. "Nie je?"
Kody zbledla, keď si uvedomila, čo jej vykĺzlo pred Brynnou a Shon.
"Ehm, nie. Narodila som sa v Grécku a moja mama je z Egypta."
"Naozaj?" Zalapala po dychu Brynna a tekala pohľadom medzi ňou a Nickom. "Práve sme sa rozprávali o Grécku. Takže najskôr si sa naučila hovoriť grécky alebo arabsky?"
Nick stiahol obočie a čakal na odpoveď... Kým jazyk moderného Egypta bola arabština, Kodyna matka bola staroveká bohyňa. Takže keď vyrastala, používala hieratickú a ľudovú egyptštinu - jazyky dávno mŕtve a zabudnuté. Dokonca aj jej gréčtina predchádzala Kyrianovmu gréckemu dialektu, ktorý bol veľmi odlišný od súčasného hovoreného jazyka v Grécku.
"Grécky." Povedala rýchlo.
Pekne zachránené.
Kody sa podráždene zamračila jeho smerom.
Nepoužívaj na mňa tento tón. Ukážem ti, že viem aj plynule arabsky. Môj otec žil niekoľko rokov v severnej Afrike a cestoval tam medzi kočovnými kmeňmi.
Dobre, toto bolo niečo, čo predtým nevedel. Divné.
"Som ohromená." Povedala Shon. "Nemáš žiadnu stopu po prízvuku. Ako sa ti podarilo také šťastie?"
Kody pokrčila ramenami. "Dobré gény. Hoci sa moji rodičia učili jazyky veľmi rýchlo, nikdy sa úplne nezbavili svojho akcentu. Ale moji bratia áno."
Brynna vyvalila oči ešte viac. "Nevedela som, že máš bratov. Prečo nechodia sem do školy?"
Ty si sa dnes rozhodla odhaliť všetky svoje tajomstvá. Všakže? Niekto na teba zoslal kúzlo pravdy? Nick k nej vyslal svoje myšlienky.
Ja viem! Pomôž mi!
Nick si odkašľal. "Jej bratia sú oveľa starší. Ani jeden z nich nežije v štátoch."
"Aha." Brynna prikývla. "Ver mi, ja to chápem. Moja rodina je obrovská a rozlezená všade. Je to ako mor."
Zazvonilo. Nick nahlas zastonal, keď sa žiaci začali miešať, aby sa dostali do svojich tried. "Kde je môj hemoroid? Ako to, že ho ešte nemám pripojeného k boku?"
"Možnože je chorý." Povedala Brynna nevinne, keďže nevedela, že Caleb, ako démon poloboh, nemohol ochorieť. No, raz bol chorý, ale boli tam poľahčujúce okolnosti a nemalo by sa to stať znova.
Bože, modlil sa, aby sa to neopakovalo.
Keď sa oddelili a zamierili do triedy, Caleb sa k ním prihnal cez chodbu.
Nick nadvihol obočie. "Stalo sa niečo?"
"Nezazvonil mi budík."
"Tak to je záhada."
"Hej." Povedal Caleb sarkasticky. "Ani nemáš poňatia. Aeron tiež zaspal."
Tak to bolo divné. Šťastný Šarmantný Legolas by sa pobil s Nickovou matkou o jej peniaze za jeho schopnosť dodržiavať presný čas a nikdy nemeškať. Nehovoriac o tom, že dodržiaval prísny vojenský plán, ktorý bol desivý. Namiesto toho, aby bol bohom Vojny, by mal byť jedným z tých, čo majú obsedantno-kompulzívnu poruchu.
Nick skrivil tvár. "Znova Zeitjägers?"
"Nie si vtipný."
"O to sa ani nesnažím." Pretože strážcovia času nosiaci kosáky s ktorými stínali hlavy tým, čo zneužili časovú postupnosť, neboli niečo, o čom by sa vtipkovalo. A už vôbec nie, keď vyzerali ako moroví lekári, ktorí ušli z nejakého voodoo hororu. Kvapkala z nich krv na tvoje topánky, zatiaľ, čo ťa sledovali ako hrozné tiene, ktorých sa nemôžeš zbaviť.
Hej, o tom by Nick nikdy nežartoval.
Možno práve to bol dobrý dôvod, prečo mať nakoniec viac, ako jeden pár topánok. Možno dievčatá mali v tomto pravdu.
On mal ešte stále nočné mory a záblesky minulosti zo svojho posledného stretnutia s týmito strašidelnými vecami.
"Vieš." Povedal Nick pomaly. "Premýšľam, že by sme všetci mohli mať prospech z nejakej terapie. Ale vzhľadom k tomu, aké veci rozoberáme... ak by sme o tom niekedy začali hovoriť s outsiderom, asi by nás niekde zavreli a odhodili kľúč."
"No, tak to by urobili." Caleb ich viedol do triedy. "A život v klietke neodporúčam."
"Hej, ale v tvojom prípade to boli démoni, ktorí ti každý deň žrali vnútornosti."
"Pravda. A tvoj otec sa mi snažil odtrhnúť krídla." Caleb sa viditeľne otriasol pri tejto spomienke. "Už som ti dnes povedal, ako veľmi som nenávidel tvojho otca?"
"Nie, ale súcitím s tebou, brat môj. Tiež nebol na mojom party zozname."
Kody pokrútila hlavou. "Vy dvaja ste tak zlí."
Nick sa dusil rozhorčením. "Ach, ako keby si ho mala radšej než my. Pokiaľ si dobre spomínam, sama si sa ho pokúsila zabiť."
"Tvoj otec bol sadistická beštia."
"Áno, to skutočne bol. Nikto neplakal, keď zomrel." Nick nechal vojsť do učebne najskôr Kody a až potom zamieril na svoje obvykle miesto.
"Dobre, nemusíš o tom hovoriť."
Popod fúzy vydal démoni zvuk, keď vrhol nespokojný pohľad na Caleba.
"Ona sa ma pokúša znova civilizovať. Čo je to so ženami? Ach jaj! Ďalšia vec, vieš, čo mi povie, nevylieči žalúdočné vredy."
"Nick! To je tak hrubé!"
"Vidíš."
Prikrývajúc si rukou oči, pokrútila hlavou. "Si tak hrozný. Ďakujem, Caleb, za to, že si gentleman a dávaš si pozor na svoje správanie."
"Žiadne problém. Lil ma dobre vycvičila. Ale, ak sa budeš potom cítiť lepšie, Nick, bol som oveľa horší ako ty, kým ma stretla."
Smejúc sa si Nick sadol. A keď kopol do ruksaku, hlavou mu prebehol podivný obraz.
Bol to Caleb a Lilliana. Ten obraz bol tak citlivý a intenzívny, a silný, že ho to zmrazilo na mieste. Prešla ním fyzická bolesť a mučivý žiaľ.
Malphas bol ranený v boji. Kopija mu prešla priamo cez bok a bol nútený ustúpiť silám Sephirii, keď bojovali proti prvej Malachaiovej armáde. Po dlhom prenasledovaní sa Malphas nakoniec striasol svojich nepriateľov a našiel miesto s čerstvou vodou. Vzhľadom k bolesti z jeho zranení a úsiliu zostať pri vedomí, nemal dostatok síl, aby použil schopnosti na utajenie svojej pravej démonickej formy. A tak ležal vedľa potoka na bruchu so svojimi čiernymi krídlami roztiahnutými, s červenou kožou odretou a postriekaný jeho čiernou krvou. Dýchal namáhavo, pretože sa snažil zastaviť krvácanie, keď začul ostrý vzdych po jeho ľavici. So zúrivosťou namieril meč na votrelca s úmyslom zabiť toho, kto sa ho odvážil rušiť. Ale v okamihu, keď sa zahľadel do dvoch nebesky modrých očí, ktoré boli naplnené strachom, zaváhal. Tie veľké oči dominovali na tvári anjela- a nie toho druhu, proti ktorému bojoval. Jej nos bol trocha veľký pre jej víliu tvár, ale vôbec to nezatieňovalo jej krásu. Práve naopak, táto malá chybička ju robila ešte krajšou. Biele blond vlasy mala stiahnuté dozadu do dlhého, hustého vrkoča, zatiaľ čo vzdorovité pramene sa jej točili okolo tváre a dráždili jej pokožku. Aj keď bola z neho očividne vydesená, zahryzla sa do pery a veľmi pomaly k nemu pristúpila. Opatrne.
"Si zranený?"
Ohromený z toho, že nekričala alebo neutiekla, sa Malphas na ňu zamračil.
"Rozumieš mi?"
Keď prišla bližšie, vyceril tesáky a zasyčal v nádeji, že ju to prinúti zutekať. Namiesto toho okamžite stuhla.
"Nechcem ti ublížiť, démon. Som liečiteľka. Môžem ti pomôcť, ak ma necháš."
Tieto slová ho zmiatli. Bola človek... prečo by mu chcela pomôcť? V tejto vojne boli nepriateľmi. Musela to vedieť. Jeho druh vraždil ten jej po stovkách, všade tam, kde ich objavili. Bez zastavenia sa. Bez predsudkov. Bez zaváhania. Stále tam stála s rukami v bok. Bez ľsti. Bez klamstiev, ktoré by cítil. Vyzerala tak úprimne, ako žiadna bytosť, ktorú kedy spoznal. Väčšina jeho známych boli zákerní hadi, ktorý by ho zradili rýchlejšie než by si to stihol uvedomiť.
"Prosím... dovoľ mi, aby som ti pomohla. Ak ťa tu nájde niekto iný, zavolajú ostatných a zabijú ťa."
"A ty ich prečo nezavoláš?"
"Ty, osobne, si mi neublížil. Neverím v to, že by sa mal niekto zodpovedať za činy druhých. Iba za to, čo urobil sám."
Pristúpila ešte bližšie, až sa dostala na špičku jeho natiahnutého meča, ktorý bol ešte stále pokrytý krvou jeho porazených nepriateľov. Zaváhala až potom, čo to uvidela.
Malphas sklonil meč dole a nechal ho padnúť na zem. Zastrčil si svoje čierne krídla po stranách a zasyčal, keď mu tento čin spôsobil väčšiu bolesť ako rana na bruchu.
S najnežnejším výrazom, aký mu kto kedy venoval, pokľakla vedľa neho a jemne mu položila ruku na tvár. Bolo to prvýkrát v živote, čo sa ho niekto takto dotkol. Celú minútu nemohol dýchať, ako ním prúdili neznáme pocity. a čo viac, jej pokožka voňala ružami a medom. Delikátna vôňa, ktorá prebudila prudký hlad v jeho duši. Napriek tomu to nebolo pre jej krv alebo kosti. Nebol si istý, čo od nej chce.
"Celý horíš."
Nemohol uveriť tomu, že necítila odpor k jeho neprirodzenej krvavo červenej kože. Alebo k jeho dlhým oranžovým vlasom. Namiesto toho ho chytila za tvár a bez mihnutia oka sa mu dívala do žltých démonských očí, keď mu utierala čiernu démoniu krv z tváre a pier.
"Môžeš sa postaviť?"
Prikývol.
Ešte viac ho šokovalo, keď mu pomohla vstať. A keď sa jej jemná ruka znova dotkla jeho čiernych krídiel, aby mu pomohla, bol stratený v jej láskavosti.
"Je tu jaskyňa, kde som sa hrávala ako malé dievča, hneď za kopcom."
Trhla bradou, aby mu ukázala smer. "Nikto tam nikdy nechodí. Veria, že tam straší. Tam by si mal byť v bezpečí, keď budeš oddychovať a ja ti tam môžem ošetriť ranu a priniesť ti jedlo."
"Stále nechápem, prečo mi pomáhaš."
"Pretože to potrebuješ."
Zavrtel hlavou. "Nebojíš sa ma?"
"Príšerne."
A to by aj mala. Týčil sa nad jej útlym, krehkým ľudským telom. Nepotreboval by veľa, aby ju rozbil na kúsky a použil jej krv a kostnú dreň, aby si obnovil silu a vyliečil zranenia. Už roztrhal mužov, čo boli dvakrát tak veľký ako ona a to boli cvičení bojovníci, ktorí boli vojnoví hrdinovia.
Napriek tomu tu stála... neozbrojená. Bezbranná. Jej jediným brnením boli svetložlté ľanové šaty, ktoré boli tak tenké, že videl obraz jej tela, keď na ňu zasvietilo slnko. Nemala ani jediný šperk, ktorým by ho mohla bodnúť.
Nič.
Dokonca aj nechty mala také krátke, že by ho nemohla ani poškriabať. Bola neškodná ako malá myška.
Jedna jeho časť chcela ochutnať jej krv, aby zistil, či chutí rovnako sladko ako vonia. Táto istá časť jeho duše ju nenávidela za to, že sa odvážila pred neho takto postaviť- s touto nevinnou dôverou, ktorá dokazovala, že mu verí a vie, že jej neublíži. Bolo to, akoby sa mu snažila dokázať, že bol nemilosrdný a bezcitný. Taký, aký sám sebe prisahal, že vždy bude.
Že už nikdy nebude k nikomu nič cítiť.
Necitlivý voči svetu a celej jeho bolesti.
Ona bola jeho nepriateľom. Prsne takým, pred ktorým sa ho snažil otec ochrániť. Malphas prisahal na svoj meč a armádu, že zničí každého člena jej úbohej rasy. Že ich bude brať ako infekčnú chorobu, ktorou boli.
Ľudstvo...
Samotné to slovo bolo trpké na jazyku.
Napriek tomu, keď sa na ňu pozrel a cítil teplo jej ruky na svojej koži...
Nebola v ňom žiadna nenávisť. Chcel ju utešiť a odohnať vydesené svetlo v jej očiach. A ešte zvláštnejšie bolo, že chcel vedieť, ako by vyzeral úsmev na tej nevinnej tvári.
"Neublížim ti, maličká." Nebol si istý, kto bol viac ohromený, keď mu tie slová vyšli z úst. Ona alebo on. Prvýkrát jej z očí zmizla hrôza a pohľad zmäkol. Položila mu ruku okolo pása a jemne mu pomohla k jaskyni.
"Sú všetci démoni gigantický ako ty?"
Odfrkol si nad jej otázkou. "Záleží to na druhu."
Prudko nasal vzduch, keď sa potkol o skrytý výmoľ a znova ho ochromila bolesť. Neuhla, keď na ňu položil väčšiu časť váhy, než mal v úmysle. Prekvapený z nej jej nežne zovrel rameno. V žiadnom prípade jej nechcel ublížiť.
"Sú všetky ženy statočné ako ty?"
A konečne jej pery zakrivil úsmev a tak, ako predpokladal, bolo to dych berúce.
"Záleží to na druhu."
Nadvihol obočie nad jej prostorekým doberaným tónom. "No, nie si tak trocha drzá?"
"To hovorí aj môj otec. To je moja chyba, že niekedy neviem, kde je moje miesto. Ale, kto vie lepšie, kde je moje miesto, než ja sama? A kto je lepší na to, aby ho určil? Nebudem plniť očakávania kohokoľvek iného. Je to môj život, taký aký je. A budem žiť podľa vlastných pravidiel tak dlho, ako môžem."
Doviedla ho do temnej jaskyne, kde sa mu rýchlo upravil zrak. Pre neho to bol domov. Ešte viac prekvapený jej duchom, že sa nebála tmy, ktorú on nazýval domovom, posadil sa na podlahu, zatiaľ čo ona šla do kúta a odkryla malú krabicu práchna. Ak by to nevedel lepšie, myslel by si, že jej démonia časť spôsobuje, že sa pohybuje okolo v tme, akoby mohla jasne vidieť. Ale bolo to len preto, že poznala toto miesto a vedela, kde sa čo nachádza. Škrtla zápalkou a zapálila malú lojovú sviečku. Držiac ju vo vzduchu, vrátila sa k nemu a položila ju do malého provizórneho svietnika, ktorý vytvorila. Keď už mohla vidieť, vrátila s k nemu a pokľakla. Keď sa natiahla k jeho brneniu, chytil jej jemnú ruku svojimi pazúrmi.
"Čo robíš?"
Venovala mu prázdny pohľad. "Chystala som sa ti skontrolovať zranenia. Nemyslíš si, že by som ti chcela ublížiť, všakže?"
Nie, ale nebolo pre neho ľahké niekomu dôverovať. Nikdy nepoznal nikoho, kto by sa v minulosti nesnažil spôsobiť mu všetky druhy bolesti. Tento zoznam obsahoval aj jeho vlastných rodičov. Neochotne uvoľnil zovretie a poddal sa jej starostlivosti. Ako sľúbila, neublížila mu. Najskôr starostlivo skúmala jeho zranenie, potom si odtrhla časť látky z oblečenia, aby ho obviazala.
Tento nesebecký skutok ho zasiahol dvojmo.
Za prvé, že si zničila vlastné šaty kvôli starostlivosti o neho. A za druhé, že jej dotyk bol ľahký ako pierko a spaľoval ho do hĺbky jeho zhnitej duše.
Keď skončila, odsadla si a usmiala sa na neho. "Lež pokojne a odpočívaj. Musím ti doniesť niečo na jedenie a pitie."
"Ďakujem."
"Nemáš za čo..."
Povedala to akoby mimochodom, ale on vedel, že niečo od neho chcela, ale netušil čo.
O sekundu neskôr sa zasmiala. "Ako sa voláš?"
"Malphas."
“Malphas?” Zopakovala s nechuťou. "To meno sa ti vôbec nehodí."
"Ako to myslíš?"
"Si príliš pekný na to, aby si bol Malphas."
Bola šialená? Bol v jej prítomnosti úplný démon. Jednu vec, ktorú sa čoskoro v jeho živote naučil, že ľudia ich nenávideli vždy, keď nosili démoniu kožu. Všetko na jeho druhu bolo pre ten ľudský odporné. Napriek tomu to nevyzeralo tak, že by ju to vyviedlo z miery. Ani jeho tmavá krv alebo dĺžka jeho pazúrov, ktoré boli navrhnuté tak, aby trhali ľudské mäso, sa nazdali, že by ju rozrušili. Chovala sa, akoby bol pre ňu tak normálny ako denné svetlo. A to obmäkčilo jeho srdce tvrdého bojovníka ako nikdy nič predtým.
"Aké máš teda pre mňa meno, maličká?"
Našpúlila pery a rozkošne sa zamračila, keď sa nad tým zamyslela. Potom, k jeho úplnému zdeseniu, vystrela ruku a jemne mu odhrnula oranžové vlasy z tváre, aby mu do nej videla a mohla študovať jeho rysy. "Caleb."
Onemel z toho, ako inštinktívne vybrala meno tak blízke jeho povolávajúcemu...akoby to mohla nejako cítiť. Ale viac než to...
"Caleb?" Otriasol sa. "Prečo taká strašná vec?"
Pritisla ruku k stredu jeho hrudi. "Pretože v tebe cítim skutočné srdce. Verné srdce. A podľa počtu tvojich rán a jaziev môžem povedať, že si nebojácny. Tak som ťa nazvala Caleb, verný, neohrozený bojovník, ktorý bráni to, v čo verí so všetkým, čo má. To je to, čo vidím, keď sa na teba pozerám. Nie démona. Ale odvážneho, ušľachtilého bojovníka. Myslím, že jeden deň sa budeš musieť pozrieť do zrkadla a uvidíš rovnakého ušľachtilého muža ako vidím ja."
A týmito niekoľkými slovami Lilliana rozbila jeho ľadovú bariéru, ktorá ohraničovala jeho srdce od momentu, keď zostal opustený na tomto drsnom a krutom svete bez priateľa či rodiny.
"Môžem ťa uistiť, že nikdy, keď sa pozriem do zrkadla, tam neuvidím muža. Aspoň nie bez toho, aby som kričal. Potom to zabijem."
Zasmiala sa. "Vieš, ako to myslím. Teraz ma nechaj, aby som išla pre tvoj meč skôr, než ho nájdu a začnú hľadať teba. Potom sa uistím, že máš dostatok zásob na dobu, kým ti nebude natoľko dobre, aby si sa vrátil k svojej armáde."
Malphasovi vyrazilo dych, keď si uvedomil, že úplne zabudol na svoju zbraň.
Čo to do pekla?
Nikdy v živote neodložil svoj meč stranou. Nikdy nebol nikým odzbrojený.
Do teraz.
Malphas sa bez rozmýšľania posadil. Čo za mágiu vytvorilo túto osobu, že mohla bez námahy chytiť do pasce najviac smrtiaceho démonieho veliteľa v celej Mavromino armáde? Už týždne bol sledovaný ich najsmrteľnejšou armádou. Dokonca ranený by dokázal premôcť ich najlepších vojakov s minimálnym úsilím. A neurobila nič viac, len sa usmiala a on odložil zbraň.
Som idiot.
Taký, ktorý očakáva, že sa vráti s jeho nepriateľmi, ktorí použijú jeho meč k tomu, aby ho zabili. Koniec koncov, budú potrebovať takú zbraň, kovanú bohmi, k poškodeniu jeho tela, keďže smrteľné zbrane boli pre neho neškodné.
Ale ona to nespravila. Namiesto toho, tak ako sľúbila, vrátila sa s jeho zbraňou v ruke a košom plným potravín v druhej. Bez jediného zaváhania mu podala meč. Potom mu podala jedlo a pitie a previazala mu zranenie. 
Keď neskôr konečne opustila jaskyňu, odniesla si so sebou aj jeho srdce. Srdce, o ktorom ani nevedel, že ho má. S ničím viac než hŕstkou temperamentných slov a láskavosťou, akú nikdy nezažil, zaujala najviac smrtiaceho démona aký bol kedy splodený najkrutejšími bezcitnými tvormi Zdroja a okúzlila ho.
Aj o niekoľko storočí neskôr ju Caleb stále miloval. Stále pre ňu smútil a držal si ju v myšlienkach. A stále používal meno, ktoré mu dala, aby pripomenul sám sebe, že jeho manželka, jediná, v ňom videla niečo viac, než len monštrum. Lilliana ho naučila bojovať proti jeho otcovi nie len preto, že ho nenávidel, ale z presvedčenia, že to by urobil čestný muž.
Bola to správna vec.
Modlím sa, aby si nikdy znova nemusel zodvihnúť tento meč, pán manžel. Ak by však prišiel deň, keď by si sa musel vrátiť do vojny, potom by to malo byť pre ochranu toho, čo máš rád. Už nikdy pre nenávisť alebo strach. A nikdy by si nemal bojovať pre pomstu.
Nick cítil rovnaké emócie, ako cítil Caleb v deň, keď zamuroval svoj démonický meč do steny svojho domčeka v spálni. Zabalený v začarovanej látke a zviazaný ochranným kúzlom, aby ho nemohli jeho nepriatelia lokalizovať, sľúbil svojej žene, že s bojom navždy skončil. Že už nikdy nebude bojovať zo žiadneho dôvodu. Jediným jeho cieľom bolo zostať doma, s ňou, na jej farme v maske skromného človeka.
Ale Bohovia mu mier nedopriali. Odtiahli ho späť do svojej vojny proti jeho vôli. Napriek pravde jeho slov, nevrátil sa k boju za Mavromino. Znova sa objavil už ako bojovník za Kalosum - strana svetla. Láska k jeho žene sa ukázala ako oveľa väčšia, než nenávisť k jeho otcovi a aby potešil svoju Lillianu a ochránil jej ľudí, bojoval so svojimi nepriateľmi a ochraňoval ich so všetkými svojimi démonickými schopnosťami.
A v tom pokračoval aj teraz.
Nick sa zamračil, keď sa pozrel na svojho priateľa a uvidel obe tváre Caleba - démona lorda Malphasa a jeho verného, aj keď občas mrzutého, ochrancu, ktorý nikdy neváhal obetovať svoj život, aby ho ochránil.
Caleb vzhliadol a stuhol, keď zachytil, ako na neho Nick pozerá. Prižmúril na neho tmavé oči.
Čo znamená ten pohľad? Prisahám, Gautier, rozcítiš sa a ja ťa prehodím cez stenu.
So smiechom mu Nick poslal vzdušný bozk.
"Máte nejaký problém, pán Gautier?" Spýtala sa pani Pantallová.
"Nie madam. Caleb na mňa hádže zbožňujúci pohľad a pozerá mi na hruď so zlým úmyslom. Prosím, povedzte mu, aby ma prestal sexuálne obťažovať, keďže mi je to veľmi nepríjemné." Nick si zovrel golier košele k sebe a potom sa odtiahol od Caleba.
Caleb sa začal dusiť, zatiaľ čo niekoľko študentov vybuchlo smiechom.
Pani Pantallová prevrátila oči. "V tom prípade vám obom budem musieť pripomenúť Žiadne prejavy náklonnosti na verejnosti pravidlá, ktoré máme na škole. Takže sa správaj slušne a vráť sa k tvojej domácej úlohe."
"Áno, madam." súhlasil Nick.
Práve sa znova začínal cítiť pohodlne, keď sa dvere otvorili, aby dovnútra vstúpil nový študent. Niečo, čo sa nestávalo často v ich malej, súkromnej, cirkevnej škole. A nebolo to len preto, že sa do St. Richard dalo ťažko dostať vzhľadom k jeho vysokému akademickému postaveniu. Ale skôr zo skutočnosti, že škola bola zriadená ako miesto nadprirodzených, aby sa naučili zamiešať sa medzi ľudí a nedovolili, aby ich stres premenil do zvieracej podoby. Zatiaľ, čo tam bola hŕstka "normálnych" ľudí, čo nevedela, že chodia do školy s meňavcami, väčšina študentov tu bola buď tvaromeniči alebo deti z rodín Pobočníkov. Pobočníkov, ktorí boli v službách Temných Lovcov, ako bol Kyrian a Acheron po celé generácie.
Pobočníci väčšinou posielali svoje deti na súkromnú školu spolu, kde ich mohli sledovať starší Pobočníci, aby z nich nikto nebol zmätený. Ale najmä preto, že ich nepriatelia ich chceli ako rukojemníkov alebo ich zabiť ako odplatu pre ich rodičov alebo Temných Lovcov za to, že stáročia ochraňovali ľudí pred ich nadprirodzenými predátormi. Tiež to umožňovalo rodinám tvaromeničov kontrolovať prostredie pre ich deti, aby mohli tráviť čas s ľuďmi, kde v prípade, že by mali nehodu a premenili sa do svojich zvieracích podôb, ľudia nevolali na úrady. Pretože Pobočníci a ich deti vedeli o meňavcoch a mohli ich tu skryť pred ľuďmi, ktorý o nich nevedeli. To dávalo Tvaromeničom spôsob, ako trénovať život v normálnom svete a aklimatizovať sa v ňom.
Nick bol jedným z tých nezasvätených študentov na St. Richard pokiaľ mu ešte pred dva a pol rokmi, keď sa k nemu jeho najlepší priatelia otočili chrbtom, Kyrian nezachránil život. Z nejakého dôvodu, ktorý Nick stále nepochopil, s ním staroveký Grék sympatizoval, rozhodol sa podať mu pomocnú ruku a priviedol ho do tohto úžasného sveta. A teraz bol Pobočníkom v neslýchanom veku, pretože Pobočníci museli najskôr dosiahnuť osemnásť rokov a až potom mohli zložiť prísahu. Ale Kyrian zaťahal za pár nitiek a tak bol Nick tým, čím bol. Najmladším Pobočníkom v histórii Rady.
Ale tento nový chalan im nebol predstavený...
Nevyzeral ako Pobočník, alebo jedným z ich detí.
Nick sa pozrel na Caleba. Čo myslíš?
Caleb pokrčil ramenami.
Pani Pantallová si odkašľala, keď čítala jeho kartu. "Žiaci? Toto je Nathan St. Cyr. Nathan je nový študent, ktorý sa presťahoval do New Orleans z New Yorku. Verím, že sa všetci budete správať najlepšie, ako viete a privítate ho medzi sebou. Pán St. Cyr sadnite si na voľné miesto a začneme."
Keď sa Nathan priblížil, Nickom prebehol divný pocit. Ako keby sa ho dotkol drôt a poslal mu ranu cez celý jeho centrálny nervový systém. Nie, že by sa mu to niekedy stalo, ale podľa jeho predstav by to bolo takéto. Nathan sa priblížil k jeho stolu, naklonil k nemu hlavu a potom sa posadil z opačnej strany Kody. To ho neurobilo príliš obľúbeným. Radšej nezízaj na moje dievča, chlapče...
Nick by vydriapal tie modré oči z hlavy toho chlapca a použil ich ako guličky. Rástol v ňom Malachai a Nickovým krkom sa dral oheň. Bolo ťažké držať šelmu na uzde, keď prišlo takéto zavolanie. Každá časť Nicka chcela kus Nathana za to, že narušil Kodyn osobný priestor. Obzvlášť, keď sa k nej o sekundu neskôr naklonil a s očarujúcim úsmevom jej položil dlaň na rameno.
"Nemohla by si mi požičať ceruzku? Moja mi musela vypadnúť z batohu."
"Jasne." Kody mu podala tú, čo držala.
Úsmev sa mu ešte viac rozšíril, keď si ju podržal pod nosom a nadýchol sa, akoby stále mohol cítiť jej vôňu dreva. "Mmm, vždy si to vážim. Ďakujem ti za láskavosť, moja šľachtičná."
Keď sa Nick začal zdvíhať, Caleb ho chytil za rameno.
Dole chlapče. Nenúť ma placnúť ťa cez nos zrolovanými novinami.
Nick sa zamračil na svojho najlepšieho priateľa, aby Caleb vedel, že by mohol byť dôstojnou náhradou za obetného baránka, ak by ho nepustil.
Kody sa obrátila na Nicka. Je to mnou, alebo to bolo sprosté?
A jedine to zachránilo Nathanovi život. Nechajte to na svojom dievčati a na všetko sa zabudne.
Nickovi sa uľavilo, kým sa k nej Nathan znova neobrátil.
Zrazu, Kody píšuca niečo na stole, sa prisunula o desať centimetrov bližšie k Nickovi a ďalej od Nathana. Obrátila sa s rozhorčeným pohľadom na Nicka za jeho trúfalosť.
Pre ostrý zvuk, pri ktorom sa väčšina ľudí prikrčila, sa všetci obzerali okolo po miestnosti a hľadali zdroj náhleho zvuku. Nick prinútil sám seba neprikrčiť sa pri nedobrovoľnom použití schopností Malachaia. Odkašľal si a pozrel sa na svoju učiteľku. "Ospravedlňujem sa. Noha mi zavadila o Kodynu lavicu."
"Prečo sa nachádza tvoja noha pod jej lavicou?"
Nick pokrčil ramenami. "Som príliš vysoký pre moju lavicu a moje nohy si robia čo chcú. Videli ste ma na chodbe, pani Pantallová. Nikdy neviem, kde sa nachádzajú moje ruky alebo nohy a preto mám stále množstvo modrín."
Znova prevrátila oči. "Udržte svoje nohy pod vlastným stolom, Nick. Nerušte triedu, inak vás pošlem do riaditeľne."
Niečo ho bodlo do nohy. Tvrdo. Nick hrubo zaklial a aj keď to nebolo v angličtine, pani Pantallová vedela dosť cajunsky na to, aby, žiaľ, presne vedela, čo to slovo znamená.
"A dosť! Do riaditeľne! Hneď!"
"Ale-"
"Žiadne ale! Choďte!"
Vrčiac nízko v hrdle, vstal, aby sa znova dostal z jej dosahu. Obzrel sa a uvidel smutný výraz na Kodynej tvári a keď pohľadom prešiel k Nathanovi... mohol by prisahať, že na krátky okamih videl, ako mu sčerveneli oči. Ale to nebolo možné. Ak by bol Nathan démon, Nick by to vedel. Cítil by to. Keď na to príde, on dokonca zahliadol Acheronovu pravú démonickú formu a Ash mal viac než dostatočné schopnosti na svoje zamaskovanie.
Pred kýmkoľvek. Ale nie pred Malachaiom. Nič a nikto sa pred Nickom nemohol skryť. Bol Geigerov počítač[2] pre nadprirodzené bytosti. Bolo to ako dar, ale zároveň i prekliatím. Do chrbtice sa mu vrátil podivný pocit. Potreboval vážnu konzultáciu so svojim kolegom Power Rangers[3].
Ale to sa nestane skôr, než zistí, koľko hodín po škole ho bude stáť toto malé nešťastné ráno.
Možno budem mať šťastie a keď pôjdem pre Zavida niečo ma zožerie a ja si nebudem musieť odsedieť zvyšok hodín po škole.
Snívať mohol.
Prekĺzol okolo ruky pani Pantallovej, zamieril k dverám a naposledy sa obzrel na Kody. Namiesto toho, aby na neho pozerala, vravela niečo Nathanovi. Nickovi sa zatmelo pred očami takým spôsobom, že musel zastaviť sám seba predtým, než nechal prejaviť svoje démonie oči a vydesil polovicu triedy. Mal trhaný dych a stálo ho všetko, čo mal, aby nevytrhol dvere z pántov.
Dobre, prestaň!
Aeron by bol prvý, ktorý by ho varoval pred jeho hnevom. To bola brána k miestu, na ktoré nechcel ísť. To bolo to, čo donútilo jeho otca žiť svoj "slobodný" život v ľudskej ríši uväznený vo väzení s maximálnou ostrahou. To bolo jediné miesto, kde mohol Adarian zostať a kde mohli byť jeho časté prudké výbuchy, pri ktorých lietali vnútornosti kohokoľvek, kto ho nahneval, obsiahnuté. Zakaždým, keď Nick explodoval do týchto schopností, ukázal svojim nepriateľom svoju pozíciu. Povedal im presne, kde nájdu jeho a každého, kto mu bol blízky. Jediný spôsob, ako mať pokojný život, bolo udržať jeho temperament a zostať nečinným.
Hej, ale chcel krk toho chlapca.
A v čase, keď sa dostal do riaditeľne, bol celý bez seba. Dlane mal vlhké a srdce mu divoko búšilo. Dokonca cítil, ako mu pulzuje v spánku. Príliš naštvaný na to, aby sedel, prechádzal sa okolo stoličiek pred kanceláriou pána Heada a napoly očakával, že v každom objaví Carrie White[4]. Jediné, čo chýbalo bola prasacia krv.
Zrazu niečo periférne zahliadol. Niečo, čo by nemalo byť viditeľné pre väčšinu ľudí. Bolo to len o niečo väčšie než smietka prachu v slnečnom lúči. Ale Nick poznal zdroj éterického modrého svetla. Bola to bludička. Alebo presnejšie Šťastný Pôvabný Legolas.
Prestal sa prechádzať a zašepkal. "Legolas? Čo tu robíš?"
Cítil som pálenie tvojich schopností a uvažoval som, či máš problémy. Alebo sa pokúšaš povolať Noira? Pretože ak áno, daj mi hneď vedieť. Potrebujem si zbaliť nejaké tašky predtým, než prenechám tvoju úbohú kožu jemu a jeho silám, aby som si zachránil vlastný zadok. 
Nick sa jedovato zasmial. Ako keby. Aeron by si radšej odsekol vlastný krk, než by mal rýchlo niekam odcestovať. Jedná vec, ktorú vedel o keltskom bohovi vojny bola, že nikdy neutekal z boja. Aeron sa ukázal vo svojom trblietavom tieňovom tele. Bol viac tieň, než tvar a nemal by byť viditeľný pre nikoho okrem Nicka. Alebo inej paranormálnej bytosti na vyššej úrovni.
No tak, ste všetci v poriadku a v suchu?
Nick si povzdychol a prikývol. "Áno, ďakujem."
Tak, čo mám pre teba všetko urobiť?
Nick cítil, že mu znova stúpa nálada. V mojej triede je jeden debil, čo robí oči na Kody. Choď ho zabiť.
Aeron vybuchol smiechom. Než si uvedomil, že Nick nežartuje. Čo? To akože myslíš vážne?
"Vyzerám snáď, že si robím srandu?"
Nie. Vyzeráš, akoby si potreboval vypustiť paru skôr, než sa ti uvoľní tesnenie a odtrhne ti to tvoju bláznivú hlavu. Aeron tskol a potom sa pohol, akoby chcel Nicka potľapkať po ramene. Ale, pretože nebol vo svojom fyzickom tele, jeho ruka prešla cez Nickovo rameno a zanechala tam zvláštne brnenie. Je mi to ľúto chlapče. Ale vieš, že nemôžem zabiť človeka len preto, že sa pozrie na tvoje dievča.
"Tak potom mu vytrhni oči. Prines mi jeho mužské slabiny. Alebo mu aspoň odtrhni prst!"
Aeronovi sa rozšírili oči, keď sa Nickov hlas prehĺbil na démonickú úroveň.
Máš tam nejaké problémy, synak?
"Trochu."
"Trochu čoho, Gautier?"
Nick stuhol pri hlase pána Heada. Výborne. To bolo presne to, čo potreboval. Aby si riaditeľ myslel, že potrebuje návštevu na psychiatrii. "Prepáčte pán Head. Premýšľal som o mojej nasledujúcej hodine. Potreboval som trocha viac času na dočítanie."
"Tak poďte ďalej a môžeme diskutovať o najnovšej udalosti, ktorou zatemníš moje dvere. Nemôžem sa dočkať, že si vypočujem tvoju verziu tejto záležitosti."
Nick sa stretol s Aeronovým pohľadom a potom k nemu poslal svoje myšlienky.
Ak ho nechceš kvôli mne zabiť, aspoň choď toho trola sledovať. A keď na ňu položí ruku, urob mu z nej krvavý pahýľ.
Aeron pokrútil hlavou. Nauč sa byť trpezlivý, Malachai. Inak ťa to dostane do všetkých možných ťažkostí.
No, tak tie už mal. S povzdychom zamieril do kancelárie. Aeron sa pokúšal nesmiať, keď pozoroval ako Nick mizne. Nebolo to vtipné, ale nemohol si pomôcť a nebaviť sa na tom. Ešte nikdy predtým nevidel chlapca žiarliť. Aspoň nie takto. A preto bol zvedavý na Nathana, chlapca, ktorý vyvolal také silné emócie. Chudák dieťa, nemal tušenie, komu sa dvoril. S touto myšlienkou sa znova premenil do formy púca a sledoval Calebovú starú samopašnú vôňu. Zlá vec na Daeva - nemohli sa zbaviť svojho jedinečného zápachu. Hoci v poslednej dobe, odkedy na to starobylého démona upozornil a podal mu kocku mydla, bol Caleb na to trocha háklivý.
Ale keď sa Aeron blížil k dverám, pocítil zvláštnu prítomnosť. Takú, z ktorej mu tuhla krv v žilách. Než mohol čokoľvek urobiť, bol vtiahnutý do víru.



[1] Ca viens, ma bebelle cher. = Už sa to blíži, moja drahá cher.
[2] Geigerov-Müllerov počítač tiež Geigerov-Müllerov detektor je detektor ionizačného žiarenia (najmä gama, ale i beta a alfa)
[3] Power Rangers zachytáva príbeh piatich obyčajných stredoškolákov, ktorí sa musia stať niečím neobyčajným potom, čo zistia, že ich malé mesto Angel Grove i celý svet čelí mimozemskej hrozbe. Naši hrdinovia rýchlo zistia, že sú vyvolení, a iba oni môžu zachrániť našu planétu. Avšak aby to dokázali, musia najprv prekonať svoje osobné problémy a zjednotiť sa ako Strážcovia vesmíru ešte skôr, než bude neskoro
[4] Carrie White je plachá dospievajúca dievčina z hororu od Stephena Kinga

11 komentářů:

  1. Dakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  2. Dakujem za skvelý preklad, hrozne sa teším na další

    OdpovědětVymazat
  3. děkuji moc za další kapitolku

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitoly !!!

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za preklad teším sa na ďalšiu kapitolu VV

    OdpovědětVymazat
  6. Dakujem za kapitolu a teším sa na další preklad

    OdpovědětVymazat
  7. Moc díky za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  9. Super, dakujem za preklad a korekciu :-)

    OdpovědětVymazat