úterý 12. července 2016

Vzezření - Prolog




„Takže toto je to tvoje skvelé riešenie? Vážne? Keď ide do tuhého, nekompromisne sa ponoriť do čokoládového mlieka a šišiek?“
Ignorujúc rozrušenie, Nick Gautier pozdvihol obočie nad sarkastickým tónom, ktorý by za normálnych okolností ocenil. Ale práve teraz ho nechcel počúvať, obzvlášť nie od nejakého nafúkaného démonieho suveréna, ktorý by mal byť jeho podriadený bodyguard.
Okrem toho, pre Caleba bolo jednoduché súdiť. Lord Malphas bol vysoký, silný a mal ten perfektný temný vzhľad, vďaka ktorému dostal to, čo chcel. Kedykoľvek chcel, bez použitia svojich presvedčovacích schopností. Za predpokladu, že nešlo o jedného mrzutého, nerozumného, dospievajúceho cajunského polodémona, ktorý sa momentálne snaží utopiť svoje strasti pod kopou šišiek a v čokoládovom mlieku.

No dobre... Caleb mal pravdu. Bolo to presne to, čo chcel Nick robiť so zvyškom svojho života.
S miernym zavrčaním sa Nick natiahol pre ďalšie pečivo pokryté práškovým cukrom.
„Nemáš nejaké dieťa na zjedenie, alebo nejakú dedinu na terorizovanie, alebo tak niečo?“
So smrteľným úškľabkom sa Caleb odhodlal vytiahnuť z Nickovej ruky sladkú cukrovinku skôr, než si ju stihol vložiť do úst. Mal šťastie, že si za to Nick nechcel zobrať kus z jeho tela.
„Alebo sa snažíš o diabetickú kómu?“ Caleb sklopil pohľad k šiestim naskladaným tanierom na okrúhlom malom stole pred Nickom. Každý z nich dokazoval, ako veľmi naštvaný Nick bol, keďže hltal ako Charonte démon na trojdňovom fláme po celotýždennom pôste.
„Prosím, povedz mi, že si toto všetko nezjedol sám.“
Povedal by to Calebovi, ale klamal by.
Nick venoval svojmu priateľovi neprajný úškrn. „Čo sa staráš?“
„Všetci sa staráme, chlapče.“
Trhol sebou pri zvuku Aeronovho hlbokého, spevavého prízvuku, keď staroveký keltský boh prišiel za ním cez malý dav, ktorý sedel v kaviarni Du Monde okolo neho a Caleba. Vysoký a svalnatý, blonďavý boh vojny sa postavil vedľa démona, takže sa na neho obaja mohli pozerať s rovnako sklamaným úškrnom.
Nádhera. Presne to, čo by si dal Nick na svoj Vianočný zoznam. Vzájomne sa pohŕdajúce dve dávne bytosti, ktoré chceli spoločne nakopať ten jeho polodémonsky zadok za to, že sa chová ako nevychované dieťa.
A prečo nie?
Už je to dlho, čo bol na dobrej staromódnej party. Jediné, čo chýbalo, boli zvieratká z balónov. A Häagen-Dazs[1].
Spolu so zombie klaunmi z pekla, snažiacimi sa zjesť turistov a zabiť Nicka pre jeho schopnosti. Pretože, úprimne, takto sa v poslednej dobe končila každá party, na ktorej sa Nick zúčastnil.
„Takže, čo potom? Len tak sa opustíš?“
Oh áno, to pomáha. Priveďte mi priateľku. Pretože sa proste necítim dosť bezcenne.
Nick si povzdychol, keď sa Nekoda Kennedy pripojila k tým dvom. Mrštná a vždy elegantná, stále ta najkrajšia dievčina, akú kedy videl mimo obrazovku. S hnedými vlasmi a živými zelenými očami, ktoré sa rozjasnili zakaždým, keď sa na neho pozrela. Kody vyhrala jeho srdce v prvý deň ich stretnutia a odvtedy ho držala vo svojich rukách.
Ale práve teraz...
Jednoducho nechcel počúvať nič a od nikoho. Ani od jeho anjelskej priateľky. Zvesil hlavu, keď sa na stoličke odsunul čelom k nej.
„Čo chceš, aby som povedal, Kody? Videla si, čo som urobil. Je to beznádejné. Chystám sa ukončiť tento svet. Či už to bude zajtra alebo o tisíc rokov. Stratím všetko. Prepadnem zlu a odtrhnem od seba svoju ľudskú časť... Nezáleží na tom, čo urobíme. O čo sa pokúsime. Len sme odložili neodvratný výsledok. Takže budem sedieť tu s mojim jedlom. A práve...“ Hlas mu vynechal, keď sa mu v mysli po miliónty krát prehrala hrôza z jeho budúcnosti.
Spôsobil všetkému koniec.
Všetkým.
Každému, koho miloval.
Celý svet v jeden deň padne pod Nickovou armádou démonov.
Presne to bolo niečo, čo by si mohol napísať do prihlášky na vysokú školu. Presne na to by mali školy čakať, aby ho prijali. Veď kto by nechcel, aby bol ich absolventom? U nás absolvovali senátori, prezidenti, vplyvní a mocní a démon Malachai, ktorý požieral celý svet...
Bola to skutočnosť, ktorú chcel Nick popierať, ale nešlo to. Všetko sa nakoniec vráti k tej jednej neodvratnej udalosti, od ktorej chcel utiecť, ale nemohol.
Mám iba šestnásť. Som príliš mladý na to, aby som sa vysporiadal s takýmto svinstvom.
Mal by sa strachovať o svoje známky v škole. Snažiť sa o to, aby bola jeho priateľka šťastná. Vyhýbať sa problémom. Jeho mama by mala nájsť porno časopisy jeho kamaráta, ktoré si schoval u neho v izbe. Mal by sa starať o to, ako sa dostať včas do práce. Mať domáce väzenie.
A nie sa starať o pekelnú bránu a démonov idúcich po krku jeho rodine a priateľom. A rozhodne nie o to, že jeho prvorodenstvo znamenalo zničenie celej ľudskej rasy.
Zrazu Nick vstal a nemilosrdný záchvat paniky ho udrel tak silno, až stratil rovnováhu. Bez úspechu sa s tým vyrovnať, potkýnal sa smerom k zadnému východu z kaviarne, ktorá viedla k francúzskemu trhu pozdĺž rieky Mississippi.
V túto dennú dobu tam bolo úplne prázdno. Našťastie. Srdce mu divoko búšilo a bez toho, aby vedel kam ide. Vrhol sa dole k zadnej aleji, kde boli bronzové sochy s rozloženými lavičkami a tam sa snažil chytiť dych a nájsť aspoň zdanie normálnosti v tomto šialenstve, ktorým sa stal jeho veľmi komplikovaný život.
A napriek tomu, ako tak bežal, zdalo sa, akoby ho tie sochy pozorovali svojimi korálkovými prázdnymi očami.
No dobre, to bolo trocha hlúpe, ale čo do pekla?
Už viac nič nedávalo zmysel.
Koniec koncov, River Walk bola vlastne predná strana, ktorá sa otvorí do väzenského oddelenia, kde sú zadržovaný démoni. Tak prečo by tieto sochy nemohli byť živé? Podľa toho, čo vedel, stačilo aby Caleb prešiel svojou rukou nad nimi a mohli by ho zosmiešňovať a ponižovať. Dávalo to presne taký zmysel, ako to, že jeho priateľka je duch, jeho najlepší priateľ je nesmrteľný démon a jeho najnovší prírastok posádky bol keltský boh vojny, ktorý bol zakliaty do tela púca až kým ho Nick nezachránil z pekelnej ríše, kam bol poslaný a testovaný, aby zachránil život svojej matky.
on bol Malachai...
No áno, jeho život bol vážne na hovno.
„Nick!“
Caleb ho pritlačil na pevný betónový chodník.
Oh, Ježiš! Vážne bude musieť vysvetliť tieto ďalšie modriny svojej matke, ktorá si už aj tak myslela, že býva prepadávaný v pravidelných intervaloch.
„Nechaj ma!“ Zahrmel svojim démonickým hlasom a strčil do svojho priateľa. Ale Caleb sa nepohol. Držal ho prišpendleného k zemi.
„Čo sa deje v tej tvojej hlave, Gautier?“
Nick vytiahol Eye of Ananke z vrecka.
„Videl som to!“ Zavrčal. „Všetko. Všetky výsledky vedú k rovnakému konečnému záveru. Vari to nechápeš? Je to beznádejné! Som monštrum a vy všetci ste mŕtvi!“
Kody ustúpila.
Calebovi sa vytratila farba z tváre okamih predtým, než ho pustil. „Nemáš pravdu.“ Ale v jeho slovách tento krát chýbalo presvedčenie.
Nick k nemu postrčil medailón. „Pozrite sa sami. Ja zabijem aj teba, Cay. A Aerona. Vás všetkých!“
Caleb vzal staroveký amulet, ktorý vyzeral ako nejaké šialené zelené oko draka, vložené do stredu skoseného, hrdzavého disku a priložil si ho k stredu svojho čela, aby mohol vidieť do budúcnosti, ktorá Nicka prenasledovala od chvíle, čo urobil tú chybu, že sa do neho pozrel. Nick sa zamračil, keď si uvedomil, že tým, že to urobil, sa Caleb práve priznal k niečomu, čo pred nimi všetkými tajil. Mal vo svojich žilách krv boha osudu. V opačnom prípade by ho amulet zničil. Ani Kody sa ho neodvážila dotknúť. Ale Caleb dvakrát neuvažoval o tom, či ho môže chytiť do ruky.
Veľmi zaujímavé.
Kody si odišla sadnúť na lavičku o niekoľko krokov ďalej a v jej zelených očiach sa zaleskli nepreliate slzy. „Odmietam tomu uveriť. Musí existovať spôsob, ako zastaviť budúcnosť. Arelim by ma neposlal späť, ak by nebola žiadna nádej.“
Aeron sťažka prehltol. „Poznáš kozmické zákony. Jadro okamihu je ako súbor častí. Ak to má byť...“
„To nie.“ Caleb odtiahol oko preč a potom si pretrel čelo. „Sú aj iné možnosti.“ Pozrel sa na Kody. „Ale žiadna z nich sa ti nebude páčiť.“
Nick pozrel na Caleba. „To nie je to, čo som videl, keď som sa ja pozrel do tej veci.“
Caleb si odfrkol nad neslušným Nickovým tónom. „Ty si fatalistický. Veď vieš... Caleb,“ napodobnil Nickov cajúnsky hlas vo falzete, „nebolí ma hlava, ja mám obrovský nádor na mozgu, ktorý pojedá mäso v mojej hlave. Viem to. Ja som si neporezal prst, Cay. Amputoval som si ho! Pozri! To nie je záder. Ja vykrvácam.“
Nick do neho strčil. „Zmĺkni.“
„Je to pravda a ty to vieš.“
„Takže, aké je riešenie?“ spýtala sa Kody.
„Najjednoduchšie?“ vzdychol si Caleb. „To, čo povedal Ambrose. Vymazať všetko. Resetovať jeho skromný malý mozog na nulu a nechať jeho život hrať od prvého bodu jadra.“
„Nie!“ zavrčal Nick. „Moja matka nie je nejaký ľubovoľný jadrový bod, ktorý stratíme. Videl som iné riešenie. Neobetujem jej život. Radšej zomriem. Len ma zabi a bude to.“
Aeron sa nahlas rozosmial, akoby samotný návrh bol absurdný. „Máš svoje plné schopnosti Malachaia, chlapče, a Adarian je mŕtvy. Neexistuje pre teba teraz žiadne umieranie. Iba otroctvo. Mučenie je nepovinné.“
„Pokiaľ nemáš dieťa...“ Áno, Caleb jednoducho musel prihodiť tento fakt.
„Mám brata. Nemôžem to dať jemu, nech je Malachai namiesto mňa?“
Caleb pokrútil hlavou. „Táto loď opustila prístav, keď si vzal meč Malchaia a prebudil tvojich šarras pre tvoju armádu. Teraz si plnohodnotný Malachai, Nick. Neexistuje nič, čím by sa to dalo napraviť. Nie, pokiaľ nemáš syna, ktorý ťa zabije pre tvoje schopnosti a určí si vlastných generálov.“
Stláčajúc si dlaňami oči, Nick preklínal všetkých. „Prečo si ma nezastavil predtým, než som prevzal ten stupídny meč od Livie?“
Caleb sa postavil. „Ako by si počúval.“
„Mohol som.“
Kody pokrútila hlavou. „Nie, nemohol. Nikdy to nerobíš.“
Mali pravdu. Jednoducho nechcel počúvať. „Ak vymažeme všetko, čo mi zostane?“
„Migrény.“ Zafrflal si Aeron pod fúzy.
Než mohol Caleb odpovedať, socha vedľa Kody otvorila oči, otočila hlavu a pozrela sa na Nicka.
„Vedel som to!“
Všetci Nicka ignorovali, keď Kody odskočila od sochy, ktorá ich obozretne sledovala.
„Malachai.“ Desivo sa usmiala predtým, ako vstala a zamierila k Nickovi...
Aeron aj Caleb sa jej postavili do cesty. Socha na nich tskla. „Stále sa schovávaš za svojich priateľov? Škoda, že nie si rovnako lojálny aj ty k ním.“
Nick sa postavil na nohy a zamračil sa. „Prepáč? S tým dôrazne nesúhlasím. Chránim svojich priateľov. Vždy.“
„Môžeš nesúhlasiť s čím chceš. Ale ja poznám pravdu.“ Socha natiahla ruku k Nickovi a roztvorila dlaň. Vznášala sa tam guľa svetla a premietla mu obrázky spojenca, o ktorom si mysleli, že zomrel pri ich poslednom boji proti démonom, ktorí sa snažili zabiť Caleba v jeho vlastnom dome.
„Zavid nie je mŕtvy, Malachai. Iba si ho opustil. Máš nervy na to, aby si ho dostal späť? Alebo zostaneš tu a budeš ochraňovať princeznú?“ Významne sa pozrel na Kody predtým, než sa vrátil k vysmievaniu sa Nickovi. „Koniec koncov, ten kto opúšťa Rím, stráca Rím.“
A po vyslovení týchto slov guľa zmizla a socha sa vrátila k svojej nehybnosti.
Nickovi padla sánka. „Zavid nie je mŕtvy?“
„Je to pasca.“ Caleb sa otočil k Nickovi. „Nepočúvaj to.“
„Ale videl si to?“
Caleb pokrútil hlavou. „Nie je to tak jednoduché, ako si myslíš. Noir používa jeho telo, aby na teba zaútočil. Nikto neprežije takýto druh posadnutosti. Ani Aamon. Zatiaľ, čo jeho duša môže byť teraz s Noirom, jeho telo nie je.“
V tej chvíli sa nakopli jeho schopnosti Malachaia a nakŕmili ho informáciami, ktoré potreboval. Éter okolo neho začal šepkať informácie a fakty. Uvidel Zavida v Spodnej ríši, mučeného v jame, kam Noir odhadzuje svojich nepriateľov. Trhol sebou a nemohol uveriť, že mu o tom nikto nepovedal. „Mám moc na to, aby som ho priviedol späť a vzkriesil ho?“
„Takže znova, nie je to tak jednoduché.“
Nick sa zdesene pozrel na Caleba. „Akože to nie je tak jednoduché?“
„Nenaučil si sa ovládať tieto schopnosti. Áno, tak nejako... trochu...“ Musel Caleb vždy použiť tento výsmešný tón? „...si sa niečo dozvedel o nekromancii-“
„Trochu.“ Dodala Kody, aby to zdôraznila.
„Ale nie si na úrovni, aby si mohol skutočne veliť týmto schopnostiam s akýmkoľvek stupňom zručností.“
„Áno chlapče, mohol by si ho priviesť späť ako kozu.“
„To už som urobil s Madaugom.“ Zamrmlal Nick a potom hlasnejšie dodal. „Ale zvládnem to lepšie a urobím z neho opäť človeka.“
„Vcelku.“
Nick si odfrkol nad Calebovým sarkastickým tónom. Bolo to už príliš žiadať od svojich priateľov, aby trpeli Alzhaimerom? Boli dosť starý na to, aby boli senilní a ešte aj niečo navyše.
Ale nie...
Musí byť obklopený démonmi s dokonalou pamäťou.
„Nie si nápomocný.“ zavrčal Nick popod fúzy. „Nemôžem Zavida nechať v Azmodea.“
Bola to pekelná ríša nepredstaviteľných hrôz. Už tam raz bol, len krátko, ale dosť dlho na to, aby mu to zanechalo mizerný dojem.
Krčiac obočie si Caleb prekrížil ruky na prsiach. „Premýšľaš nad bojom? A čo sa stalo s utopením tvojich problémov v šiškách?“
Nick sa najskôr pozrel na Kody, potom na Aerona a až potom sa stretol s Calebovým pohľadom. „To bolo predtým, ako som zistil, že jeden z našich bol zadržaný Tým-Ktorý-Ma-Chce-Pripútaného-K-Svojmu-Trónu-Z-Kostí. Neopustím mojich priateľov a nenechám ich trpieť namiesto mňa. Zvlášť nie Zavida. Nie potom, čo mi zachránil život a nie potom všetkom, čím si prešiel. Dal som mu sľub a hodlám ho dodržať.“
S týmito slovami zamieril domov, aby to mohol naplánovať. Kody sledovala, ako Nick sklonil hlavu a prešiel do sexi predátorského hopkania, ako to robil vždy, keď mal misiu chrániť niekoho, koho miluje, alebo smeroval k boju za niekoho iného. Nemal tušenie, že to robil a ani nevedel, aký bol neuveriteľne rozkošný, keď to urobil. Tvrdohlavosť cajunskej krvi a verné srdce bol dôvod, prečo nedokázala dokončiť svoje poslanie, zavraždiť ho. Dôvod, prečo ho milovala, aj keď jej jedného dňa zabije každého člena rodiny.
Zabije ju.
Bolo ťažké predstaviť si tohto slušného mladého muža ako šelmu, o ktorej vedela, že sa v jeden deň stretnú v boji tvárou v tvár.
Ako sa môže niekto tak veľmi zmeniť?
Odtrhla od neho svoj pohľad a pozrela sa na Caleba. „Čo si videl v Oku? Čo ho zmení?“
„Nemilosrdná mrcha, ktorá nás nakoniec zradí všetkých. Smrť.“
Jedna jediná slza jej prekĺzla cez prísnu kontrolu. Caleb mal pravdu. Smrť zmení každého. Zakaždým, keď pochovala člena svojej rodiny, zanechalo to divokú dieru v jej srdci. Taká, ktorá sa nikdy celkom nezahojí. Nick mal od začiatku príliš malú rodinu, a ako pre Malachaia bol jeho prirodzený stav nenávisť a krutosť. Jeho matka a jej neochvejná láska bola tou jedinou vecou, ktorá mu zabránila stať sa rovnakým monštrom, ako bol jeho otec.
Monštrom, ktorým mu bolo predurčené stať sa.
„Takže Cherise je rozhodne jadro?“ spýtala sa Caleba. Jadrá boli body pevne vytesané v živote každého z nás. Predurčené križovatky, ako je narodenie a úmrtie, čo boli nezastaviteľné momenty a nič ich nemohlo zmeniť. Čo sa stalo medzi tým, bolo nestále a ovplyvniteľné slobodnou vôľou. Ľudia a ostatné bytosti mohli pohybovať vecami okolo jadrových bodov a urobiť tisíc zmien - tie ľubovoľné udalosti, ktoré nikdy neboli vopred stanovené.
Ale jadro...
Bolo pevne založené v Božskej knihe osudu. Nič a nikto ho nemohol zmeniť.
Caleb pokrútil hlavou. „Nie. Ona nie je jadro. Jej smrť nie je nevyhnuteľne to, čo ho pošle cez.“
„Takže ju môžeme zachrániť?“
Prikývol. „Za cenu tvojej budúcnosti. Všetko je o kompromise.“
Aeron sebou trhol. „Žiadna mágia nie je zadarmo.“
„A rovnováha musí byť zachovaná.“ Caleb si povzdychol predtým, než sa vrátil k rozhovoru s Kody. „Ty aj jeho matka ste sa obe narodili z prvotného zdroja, aby ste vyvážili Malachaia. Cherise v minulosti a ty v budúcnosti - vy obe ste jeho prípadné kotvy. Vy dve by ste sa nikdy nemali stretnúť.“
Ale Arelim podvádzali a zmenili pravidlá. Teraz sa zákon vesmíru pokúšal opraviť sám seba a napraviť ich drzosť odvážne zasahovať do osudu a prirodzeného poriadku.
Zo všetkých bytostí, práve oni ako Strážcovia vesmírneho poriadku by to mali vedieť lepšie. Bohužiaľ, zúfalí ľudia hľadajú zúfalé spôsoby a robia zúfalé činy.
„A čo proroctvo? Môžeme ho zachrániť?“
Caleb sa nervózne škriabal na krku. „Možno. Ale nie je to také jednoduché. Vyžaduje si to najvyššiu obeť. Tú z úplnej lásky k nemu mu treba odovzdať v jeho najtemnejšej hodine... dokonca ani vtedy nie sú žiadne záruky.“
Kody odignorovala tie posledné slová.
Každým kúskom frustrovaný, tak ako aj ona, si Caleb rukou prehraboval vlasy. „Chceli sme Nicka motivovať... ale nie takto motivovať.“ Spustil ruku. „Pôjde do Azmodea a sme v háji.“
Nemohla viac súhlasiť. Avšak, mali jeden, a nie tak malý, problém.
„Nemôžeme ho zastaviť. Jeho schopnosti sú teraz príliš silné.“
„Ver mi, ja to viem. Som šťastný, že som sa ho chopil práve teraz. Ale čo je horšie? Nemôžem tam ísť s ním. Ani Xev toho nie je schopný. Náš otec by nás dole sám priviazal vedľa tvojho strýka a ručne nami nakŕmil Noirových démonov, ak by nás videl ochraňovať Malachaia.“ Pozrel na Aerona.
„Nenúť sa všetkých dívať na mňa, Malphas. Nie som si istý, či môžem alebo nie. Mal by som byť schopný dostať pozvánku od Thorna. Ale to ma v tejto ríši dostane len tak ďaleko. Rovnako tak aj Dagona. Vieš, ako to chodí, keď si sa narodil v inom panteóne. Nemajú tendenciu nechávať nás „hrať sa na ich piesočku“.
Caleb divoko zastonal. „Už som dnes povedal, ako veľmi nenávidím tvojho priateľa, Kody?“
„Iba niekoľko desiatok krát od obeda.“
„Dobre. Nechcem, aby si na to zabudla.“ Zavrčal a zamieril smerom k ulici.
„Kam ideš?“
„Znova si nechať nakopať zadok. Mala by si sa ísť pozrieť. Mohla by si sa zabaviť. Viem, že ja sa baviť nebudem.“
Ako veľmi si priala, aby to bol vtip. Bohužiaľ, už pred týmto bolo jasné, že všetci pravdepodobne pridajú svoje zadky k tomu jeho. A hlavy tiež.



[1] Häagen-Dazs – značka zmrzliny

6 komentářů:

  1. Dakujem,dakujem,dakujem:)

    OdpovědětVymazat
  2. Waw...tesim sa a dakujem za preklad. Opat som na zaciatku trochu zmatena, ale tesim sa, ked sa do pribehu opat dostanem. Dakujem za kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  3. Hrozne dakujem za preklad,teším sa na pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat