pondělí 8. srpna 2016

Vzezření - Kapitola 3



„Takže... musím ísť vraziť Stonovi do tváre, alebo si stačí grgnúť na hodine s Richardsonovou?“
Nick sa zamračil nad Calebovou bizarnou otázkou a zobral si od neho svoju tašku na chodbe pred ich ďalšou triedou. „Urobiť čo?“

„Snažím sa odhadnúť, koľko hodín po škole si musím vyslúžiť, aby to zodpovedalo tým tvojím.“
Nick si odfrkol. „Neviem. To záleží na Richardsonovej nálade. U tej zlej čarodejnice by si mohol dostať viac za grgnutie než keby si knokautoval Stonea a vykastroval ho. Čo by nemuselo byť zlé. Budúce generácie by ti poďakovali.“
„To je pravda.“ Caleb si uhladil svoje tmavé vlasy dozadu. „Takže...?“
„Mal by si byť hrdý. Nakoniec som zvládol svoju schopnosť manipulovať slabomyseľným bez toho, aby som ho premenil na kozu alebo aby som nechal vybuchnúť časopriestorové kontinuum... nedostal som nič.“
Namiesto toho, aby bol rád, že konečne raz Nickove schopnosti pracovali tak ako mali, bez toho, aby niečo explodovalo alebo sa roztavilo, alebo aby privolal desivé božstvo, či pekelnú šelmu z inej dimenzie, Caleb sa uškrnul. „Aj keď som viac než nadšený z predstavy, že nebudem musieť pretrpieť ďalšie kolo dospievajúcej mimoškolskej úzkosti a drámy s tebou, cítim potrebu upozorniť ťa na používanie týchto schopností pre niečo tak triviálne. Nezabudni, že mágia má vždy svoju cenu. Aj pre Malachaia. Nie je žiadna taká vec ako bezplatná jazda životom, kamarát. Skôr či neskôr všetci zaplatíme. A keď ten hlupák príde domov, stále bude naštvaný práve na tvoju hlavu a škaredú nadrozmernú košeľu.“
„Riadne zaznamenané.“ Nick sa otočil na Kody. „Si na mňa nahnevaná, Cher?“
Odmlčala sa a prezerala si jeho podozrivý úškrn. „Ehm... mala by som byť? Čo za neplechu si spáchal teraz o ktorej neviem?“
„Poslal som Aerona, aby ťa špehoval.“
To vysalo každý kúsok ústretovosti z jej pohľadu. V skutočnosti by ho mohla týmto pohľadom spáliť a určitá časť jeho anatómie zaliezla späť do jeho tela, keď ho takto prepaľovala.
„Kedy to bolo?“
„Kým som sa spájal mysľou s Headom.“
Zamračila sa ešte viac. „Aeron neprišiel do miestnosti.“
„Ale áno. Poslal som ho rovno tam.“
„Nie, neprišiel.“ Povedali unisono.
So zauzlovaným žalúdkom venoval Nick obom horký pohľad, keď mierili na ďalšiu hodinu.
„Áno, prišiel. Pretože vie, že by som s ním nebol spokojný, ak by to neurobil. A nešťastný Malachai nakopne jeho culo loco[1].“
„Dobre.“ Povedal Caleb sucho. „Môžeme tu stáť a dohadovať sa ako deti, kým jeden z nás na druhého nevyplazí jazyk, alebo ho môžeme zavolať a uvidíme. Ale ja ti vravím, že Kelt nevkročil do miestnosti ani jednou nohou. Poznal by som to. A necítim ho ani nikde v budove.“
Kody zastonala. „Priala by som si, aby ste vy dvaja prepustili tú pachovú vec medzi sebou navzájom. Ani jeden z vás nevonia. Môj ty smútok.“
Ignorujúc jej karhanie, Nick vytiahol telefón. „Priprav sa na to, že prehltneš tieto slová, Caliboo. Jeden plátok koláča pokory sa blíži horúcim potrubím.“
Vytočil svojho obľúbeného mrzutého boha vojny.
Potom čakal.
A čakal.
A čakal trocha viac.
Preplo ho to do hlasovej schránky.
Fajn, to nebolo dobré. Zamračil sa, keď sa stretol s Calebovým samoľúbym výrazom. „Prečo by ma opustil, keď povedal, že to neurobí?“
„Je to Aeron.“
„Presne tak. On nie je ty.“ Nick schoval telefón do vrecka. „Nepozná tu veľa ľudí. Takže nie je to tak, že by ušiel a išiel niekoho navštíviť. Alebo, že by sa išiel zabávať s nespútanými ženami na Bourbon Street... na rozdiel od istého Daevea, ktorého poznám.“ Významne si odkašľal.
„Len závidíš, že nemôžeš isť do žiadneho z týchto klubov, detská tvárička.“
Našťastie to Kody nebrala vážne a ignorovala tento posmešok. „Má pravdu, Caleb.“
Caleb si vzdychol. „Áno, má. Neznášam, keď spoliehame len na jeho hlavu. Ak je Aeron preč, neveští to nič dobrého a ja naozaj začínam byť unavený z týchto chorých predtúch.“
Nick nakrčil nos pri tomto pomenovaní. „Choré predtuchy? To je nejaká fráza?“
„Samozrejme, že je. Práve som to vymyslel.“
Nick si odfrkol. „Dobre. Čokoľvek. Musíme ho nájsť. Keď už pre nič iné, tak preto, že nepotrebujeme, aby sa sám potuloval na verejnosti.“
„Áno.“ Povedal Caleb sarkasticky. „Majú zákon proti vystavovaniu samého seba na verejnosti.“
Kody si trpezlivo povzdychla. „Myslím, že už som prišla na to, prečo Vás dvoch bohovia urobili takých neuveriteľne sexi. Inak by ste boli neznesiteľní.“
Smejúc sa na jej neobvyklej pichľavosti, ktorá dokazovala, že s nimi trávi veľa času, Nick sa zastavil na chodbe, keď uvidel, ako Nathan prechádza okolo nich. Neďaleko od neho sa Nathan zastavil a otočil sa v pomalom kruhu, ako sa pokúšal rozlúštiť zle navrhnuté číslovanie tried a jeho rozvrh.
Skoro mu prišlo ľúto tohto chlapca, keď si spomenul na svoje prvé dni na tejto škole, keď bol rovnako stratený a zmätený. Čísla tried na prvom poschodí boli usporiadané nejakým démonom chaosu usilujúcemu o úplne šialenstvo. Naozaj to nedávalo zmysel v nikoho svete s výnimkou opitého šialenca, ktorý ich pôvodne umiestnil na dvere z nejakej chorej hry. Aj keď sa Nick nenávidel za súcit, prichytil sám seba, ako sa ocitol pri tej bradavici.
„Potrebuješ pomôcť?“
„Miestnosť 114?“ Nathan sa poškriabal na hlave. „Nemalo by to byť práve tu, medzi 112 a 115?“ Ukázal na červené skrinky, kde by sa mali nachádzať dvere. „Ale nemôžem nájsť ani miestnosť 113.“
„To preto, že 113 je telocvičňa.“
Nathan sa zamračil. „Čože?“
„Presne tak. My sa nepýtame prečo. Ide len o to, dostať sa do triedy a nerozplakať sa.“
Nick sa rozosmial nad skutočne zahanbeným výrazom na detskej tvári. „Vitaj na St. Richard, škole ťažkých dyslektikov a šialencov. Miestnosť 114 je biologické laboratórium. Dole chodbou a na pravej strane. Vedľa toaliet a naproti miestnosti 130. Pretože v tom je celý zmysel života, absolútne žiadny.“
Obočie mu vystrelilo nahor.
„Ach... nepýtaj sa. Logika a zdravý rozum zamávali na rozlúčku tomuto miestu už dávno. Prečo myslíš, že sa tomu hovorí inštitúcia?“
Nathan sa zasmial. „Asi tak. Vďaka.“
„No problemo.”
Natiahol ruku smerom k Nickovi. „Mimochodom, som Nathan.“
„Nick.“ S miernym zaváhaním mu potriasol rukou. Teraz, keď bol blízko tohto chlapca, nevedel, prečo mal pred tým z neho taký divný pocit. Nathan sa zdal byť v poriadku, až na to, že bol rovnako 195 centimetrov vysoký a Nick sa radšej týčil nad ostatnými ľuďmi. Vo väčšine vecí mal tak nízke ego, že to bola jediná vec na ktorú bol za normálnych okolnosti hrdý a nikto iný ako Acheron, Xev, a Papa Bear Peltier mu to nemohol vziať. A Acheron a Papa Bear skutočne zakrpateli jeho cajunsku kožu. Pri ich výške 2,10 metra boli obrami v tomto modernom svete.
Nick prižmúril oči na Nathana. V hustých tmavých blond vlasoch sa neskrývali žiadne rohy. Nezazvonili žiadne ďalšie výstražné zvony, keď sa dotkli rukami. Jeho modré oči boli jasné a normálne. Inteligentné, nie démonie. Žiadne kosoštvorcové zreničky. Žiadne vyrážky. A, samozrejme, bol lepšie oblečený. Ale kto nebol? Vzhľadom k tomu, že si Cherise Gautier myslela, že tieto lepkavé, ohavné Havajské košele turistov stredného veku ochránia jej syna pred problémami- a určite boli najlepšou antikoncepciou, aká bola kedy vynájdená, pretože žiadna žena sa na neho nepozrela a nepomyslela si, hej, z neho musím trocha mať- Nick ich nosil s takou pýchou, na akú sa zmohol.
Pre záznam, celá jeho hrdosť by sa zmestila na špičku blšej ihly.
Nathan spustil ruku a pozrel sa cez Nickove rameno k miestu, kde čakali Kody a Caleb.
„Ach, Kody mi povedala, že si jej priateľ. Ospravedlňujem sa, ak som ťa predtým nahneval. Netušil som to. Ale mal som si domyslieť, že také pekné dievča ako ona bude zadané. Len som tak nejako dúfal, chápeš?“
Nick by sa cítil o niečo lepšie, ak by Nathan zmysluplne nesklopil pohľad na jeho krikľavo oranžovo žiariacu košeľu. Ale bol dosť človekom na to, aby si ju vzal. Okrem toho, ak táto škola príde o energiu, táto košeľa bude dvojnásobne  dobre horieť ako fakľa.
Kto sa potom bude cítiť ako blázon?
„Prepáč, prehnal som to.“
Nathan si odfrkol. „To je v poriadku. Chápem to. Som nový chalan v meste a spravil som prešľap. Už sa to nebude opakovať. Sľubujem.“
Hej, tak to sa teda nebude.
Zazvonilo.
S prudkým, nervóznym myknutím si Nathan presunul knihy. „Dole chodbou? Pravá strana? Naproti 130?“
„Presne tak.“
„Ešte raz, ďakujem.“
Keď Nathan odišiel, Nick mal pocit, že tento moment už predtým zažil. Fantómová spomienka, ktorá visela na rozhraní jeho mysle. Dráždivá a nepríjemná. Mohol vidieť jej najslabšie obrysy. Ale čím viac sa snažil pozrieť si to, tým viac nepolapiteľným sa to stalo.
Čo sa mu snažila myseľ povedať?
Prečo mal pocit, že sa tento konkrétny okamih opakoval?
Bol to ten najpodivnejší pocit déjà vu.
Vrátil sa ku Kody a Calebovi. „Zdá sa mi to, alebo je na tomto dni niečo zvláštne povedomého?“
Kody prikývla. „Aj mne sa to zdá. A to isté s Nathanom. Mám pocit, že som ho už niekde videla.“
Škrabkajúc sa na brade, Caleb pokrčil ramená. „Nemám čo k tomu povedať. Mne pripadajú všetci ľudia rovnako. Všetky dni mi pripadajú rovnaké, hlavne tie, kde bojujeme s démonmi.“
Nick vedel, že ten komentár o ľuďoch nemyslel vážne. Len proste oponoval. Avšak... „Takže, Nathan je rozhodne človek, správne?“
Kody sa odtiahla. „Áno, prečo?“
„Neviem. Mal som zvláštny pocit, keď sa predtým prvýkrát objavil. Niečo akoby bezdôvodne aktivovalo moje zázračné dvojčacie schopnosti. To je dôvod, prečo som chodil ako mačka v továrni dobermanov. Nemôžem zo seba striasť ten pocit, čo som mal. Vďaka tomu si prajem, aby som mal Nashiru vo vrecku. Nie, že by mi dala priamu odpoveď. Napriek tomu by som sa cítil lepšie po jej záhadných kecoch, než byť úplne slepý a nemať nič, z čoho mám zlý pocit v črevách.“
Caleb zastonal. „Tvoj zlý pocit v črevách mi robí vredy.“
„Mne o tom hovor.“ Zasmial sa keď vchádzal do triedy a skontroloval si telefón. Od Aerona stále nič.
Niečo bolo určite zle. Nebolo to typické pre Legolasa vo vesmíre ako je tento. Nemohol len tak prebehnúť a zmiznúť bez dôvodu.
Caleb?
Prikývol. Idem na to. Už som počul tvoje nervózne myšlienky o našom zatúlanom dráždidle. Nahlas vstal a požiadal o dovolenie na záchod.
Nick chcel ísť tiež, ale vedel, že sa mu neoplatí pýtať sa. Učiteľ by to nikdy nedovolil. Jeden študent, v poriadku. Dvaja sa rovnali delikventom k ničomu v mysli tohto zariadenia.
Do pekla s nepríjemnosťami, keď je v stávke bezpečnosť celého sveta.
Možno by som mal predstierať zástavu srdca?
Nie, vedel to lepšie. Karma bola sviňa, a to nemal na mysli Karmu Deverauxovú, ktorá mohla byť celkom špeciálna, keď sa rozohnila. Skutočná karma mala svoj spôsob doručovania škaredej odplaty a kedykoľvek on povedal čo i len tu najmenšiu lož, vrátilo sa mu to. Keby predstieral infarkt, pri jeho šťastí, povstala by nejaká koronárna pekelná beštia, aby mu vytrhla srdce a zožrala ho, alebo v horšom prípade, nakŕmila sa ním počas obeda. Presne také šťastie Nick mal. Bol ten typ človeka, ktorý by si mohol kúpiť lístok do lotérie, zoškriabal ho a nakoniec by musel ešte zaplatiť.
Keď si Nick začal robiť poznámky, napadlo ho niečo iné.
Kde bola Nashira? V poslednom čase o nej nepočul. Keď na to príde, tak ani o Dagonovi. Jeho Power Rangers ho opustili. Normálne by to nemali robiť... Rozhodne by to nemali robiť.
Rovnako ako jeho generáli, boli pod jeho priamou kontrolou a mali zostať v jeho blízkosti za všetkých okolností. Nie len preto, že mohol byť každým okamihom pod priamou paľbou Grima a jeho síl, ale aj preto, že neboli zvyknutí na moderný svet. Každý z nich bol po stáročia uväznený v alternatívnych dimenziách a preto netušili, ako skutočne fungovať v súčasnej spoločnosti. Nie ako Caleb a Kody.
Caleb preto, že bol pravou rukou Nickovho otca a bol na svete dlhšie než Adarian a oveľa dlhšie než Nick. A Kody preto, že nikdy nebola oddelená od ľudí. Nehovoriac o tom, že na rozdiel od ostatných, ona vlastne mala rada ľudstvo a nechcela ho vidieť umierať v kriku a bolestiach v plameňoch démonického pekelného ohňa. Nashira mohla fungovať aj sama, tak trochu, vzhľadom k tomu, že bola schopná počuť a vidieť skrz jej začarovanú knihu v ktorej bola uväznená.. Ale Xev, Dagon a Aeron…
Nemohli komunikovať so širokou verejnosťou bez priameho a intenzívneho dohľadu. Po celú dobu. Nikdy. Veľký dôraz na slovo nikdy.
Hej, jeho vred rástol ako rádioaktívna jašterica v Godzila filme. A ak čoskoro o niektorom z nich nebude počuť, bude to mať následky veľkosti Empire State Building.
Skončí sa tento deň niekedy?
Nick sa prikrčil, keď mu hlavou prebehla táto myšlienka a rýchlo sa pozrel na strop. Halo, niekto tam hore? Povedal som aby sa skončil deň. D-E-Ň. Deň. Nie svet. Deeeeň. Prosím, nezamieňať si tieto slová, a nespliesť si moju žiadosť, pretože viem, ako ťa dostať... ak si ma chceš preveriť. Dnes nepotrebujem žiadne lekcie. Vážne. Ďakujem ti, PTB. Mier.
Teraz, ak sa mu podarí nechať chvíľu zaparkované nešťastie, všetko by mohlo byť v poriadku. Caleb sa vrátil do miestnosti s výrazom na tvári, ktorý mu pridal ďalších pár centimetrov na jeho vrede.
Nick zdvihol obočie.
Nikde po ňom žiadna stopa.
Nick si povzdychol. To spôsobilo, že sa otočili všetci spolužiaci a pozerali na neho. Blysol po nich zahanbený úsmev. „Puberta. To je tak trápne.“
„Prepáčte?“ spýtala sa jeho učiteľka.
„Všetci sa na mňa pozerali, akoby mi narástla ďalšia hlava, takže som sa snažil odľahčiť situáciu.“
„Čo ak by ste ju odľahčovali vo svojom voľnom čase, pán Gautier?“
„Áno, madam.“ Nick sklopil zrak k svojej učebnici a predstieral, že študuje, aby sa nedostal do žiadnych ďalších problémov. Posledná vec, ktorú potreboval, bol ďalší výlet do riaditeľne. To by ho zdržalo. Zatiaľ, čo mohol raz vytiahnuť trik s mysľou, nemohol vymazať záznamy, v ktorých sa písalo, že tam bol pred necelou hodinou. Takže, ak nechcel spáchať trestný čin, ktorý nebol ochotný urobiť, musel udržať svoje nervózne telo na zadku. Pomaly vypustil vzduch a poslal svoje myšlienky Calebovi.
Zistil si niečo, čokoľvek?
Keď neprichádzala žiadna odpoveď, pozrel sa na svojho ochrancu.
Caleb?
Správal sa, ako keby ho nepočul.
Dobre... Bol na neho naštvaný?
Nick sa otočil na Kody. Rozprávate sa vy dvaja práve teraz?
Rovnako ako Caleb, ani nežmurkla v odpoveď na jeho otázku. Tak teraz to bolo naozaj zvláštne. Dokonca aj keď bola nahnevaná, aspoň sa na neho škaredo pozrela.
Kody? Vidím ti ramienko od podprsenky.
Rozhodne ho nepočula, lebo aj keby bola pre niečo na neho nahnevaná, skontrolovala by sa, aby sa ubezpečila, že jej ho nie je vidieť, pretože to bolo niečo, čo by ju naštvalo. Namiesto toho ďalej pracovala na ich úlohe, ignorujúc jeho komentár.
Čo to do pekla?
So strachom, Nick natiahol ruku k ceruzke a pokúsil sa ňou pohnúť pomocou svojej telekinézi. Za normálnych okolností by mu vletela do dlane bez akéhokoľvek úsilia. Ale teraz nie.
Nie, nie, nie, nie!
Srdce sa mu stiahlo strachom pri pomyslení, že jeho sily boli vyčerpané.
Ale ako? Veď bol Malachai. Nikto mu to nemohol urobiť. Nikto iný, než jeho syn by nemohol niečo také spôsobiť. A on nič také nespravil.
Nečisté myšlienky nevnímajúc. Koniec koncov, bol zdravý dospievajúci chlapec a takým nemohlo nič pomôcť, obzvlášť, ak mal priateľku, ktorá bola mimoriadne pekná a naozaj krásne voňala. Ale oni dvaja sa spolu iba bozkávali. Nič viac.
Narodiť sa dospievajúcej matke a stráviť celý život jej výchovou, nemal chuť byť v dohľadnej dobe niekoho rodičom. Mal dosť nadprirodzených faganov, za ktorých už bol zodpovedný. Behať za nimi a upratovať po nich neporiadok, ho dosť zamestnávalo. A potom tu bol Kyrian, ktorý bol kapitola sama o sebe.
Takže nie... neexistoval nikto, kto by mu mohol odobrať jeho sily. Napriek tomu mu na temene vstali chĺpky, keď mal zrazu pocit, že ho niekto sleduje. Poobzeral sa po florescenčne osvetlenej miestnosti a zachytil pohľad Stonea Blakemora, ktorý na neho zízal, akoby bol sotva odetá dvojstrana Swimsuit Edition v Sports Illustrated[2].
Tak toto niečím smrdelo. Nie že by niekedy niečo Stoneovi urobil. V podstate sa nechal od tohto vlkolaka mlátiť. Stone ho nenávidel od chvíle, keď prešiel dverami školy. Akoby Stone zacítil v jeho génoch Malachaia a reagoval na to na nejakej prvotnej úrovni.
„Nick?“
Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že na neho Kody hovorí.
„Áno?“
„Si v poriadku?“
Pomaly zažmurkal. Úprimne? Trocha sa mu točila hlava. „Myslím, že áno, prečo?“
„Zvonček?“
Nick sa rozhliadol a uvedomil si, že trieda je prázdna. Kody a Caleb stáli vedľa neho a ustarane sa mračili.
Čo do pekla? Len sa pozrel na Stonea...
Alebo nie?
„Niečo nie je v poriadku. Snažil som sa s vami telepaticky hovoriť. Nepočuli ste ma?“
„Nie.“ Kody si pokľakla vedľa neho a odhrnula mu vlasy z čela, aby mu na neho mohla priložiť ruku a otestovať, či nemá horúčku. „Si červený a vlhký.“ Zahryzla sa do pery rozkošným spôsobom a pozrela sa na Caleba. „Môže Malachai ochorieť?“
Caleb pokrútil hlavou. „Nie, ako náhle získa svoje schopnosti.“
Vďačný za jej obavy, Nick jej chytil ruku a pobozkal ju na prsty.
„Mohlo by ma tak vyčerpávať Eye?“
Uškrnula sa na Nicka. „Prosím, povedz mi, že si tú vec nechal doma.“
„Mám to vo vrecku. Chcel som to po škole použiť pri lotérii.“
Povedala niečo polohlasne a Nick si bol istý, že ho preklínala v jednom z pôvodných jazykov jej rodičov.
„Prečo?“ Teraz to už bolo tónom, aký používa netrpezlivý rodič, keď jeho dieťa urobí niečo neobvykle bystré, ako vopchá pinzetu do odtoku.
„Nie je to dobré na nič iné. Predpokladal som, že mi dlží Jackpot za moju traumu.“
Roztiahla prsty a tvárila sa tak, že keby nebol Malachai, tak by ho práve teraz uškrtila.
Caleb jej upokojujúco položil ruku na rameno. „Nezabudni, že ho milujeeeeeš, Kody.“
„Bola by som zvedavá, prečo.“
„Na to sa pýtam zakaždým, keď to povieš nahlas.“
„To je presne ten spôsob, ako mi zdvihnúť ego, kamarát.“ Nick si pretrel čelo a prižmúril oči v snahe zaostriť zrak. „Myslíš, že ma tak trápi Eye?!
„Nie.“ Caleb zdvihol Nickov batoh a odniesol ho namiesto neho. „Ale vyzeráš slabý... rovnako ako vyzeral tvoj otec, vždy potom, čo si ho navštívil vo väzení.“
Kody spadla čeľusť. „Čo to vravíš?“
„Vravím, čo vravím.“ Caleb natiahol ruku k Nickovi. „Daj mi tvoju päsť.“
„Prečo?“
„Jednoducho to urob a prestaň fňukať.“
Podozrievavý z toho, čo chce urobiť, Nickovi sa nepáčil ten tón. Hovoril o veciach, ktoré neveštili nič dobré. A keď ho poslúchol, Caleb použil svoj pazúr, aby mu urobil reznú ranu na časti ruky, o ktorej len on vedel prečo.
„Hej! To bolí, ty idiot!“
Caleb ignoroval jeho slová a zaklial, keď pustil Nickovu krvácajúcu ruku. „Myslíš, že toto je bolesť? Tak to o tom nemáš ani poňatia. A máme obrovský problém.“
Dýchal namáhavo, keď zatiahol pazúry a prižmúril oči na Kody. „Poznáš zákony vesmíru. On je môj pán. Nemal by som byť schopný mu ublížiť, vôbec. Jediný spôsob pre mňa je...“ Trhol hlavou smerom ku krvi na Nickovej ruke. „že niečo z neho vysaje Malachaia.“
„Ako je to možné?“ Vydýchla Kody.
„Neviem. Nikdy predtým som o tom nepočul.“
Kody zmizla farba z tváre. „Caleb... ak sa o tomto niekto dozvie...“
„Ver mi, Nyria, ja viem... je mŕtvy.“



[1]culo loco = zo španielčiny: šialený zadok)
[2]plavková edícia v športovom časopise

6 komentářů:

  1. Dakujem za preklad, veľmi sa teším na pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  3. Toto prekladat musi byt strasne tazke ;) Klobuk dole. Dakujem za kapitoli. VV

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji moc za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat