středa 14. září 2016

Vzezření - Kapitola 11




Nick bol otrasený, keď narazil do podlahy Menyarinho obchodu, lícom nadol.
Čo to do pekla?
Ako to, že sa vrátil domov? Ešte neboli pripravení, vrátiť sa. Stále mal otázky, na ktoré potreboval odpovede.
„Nie!“ Vstal a rozhliadol sa po ostatných, dúfajúc, že by možno mohli ísť s ním.
Kody sa ponáhľala k nemu. „Nick, čo sa deje?“
Xev dopadol na podlahu len pár krokov od neho.
„Prečo si nás priviedol späť?“ Spýtal sa ho.
Xev zavrtel hlavou, keď sa snažil posadiť a vyzeral rovnako zmätene, ako Nick.
„Ja som to nebol. Bol som uprostred boja a snažil sa im pomôcť.“

Frustrovaný a rozzúrený Nick si prehrabol rukou vlasy a snažil sa využiť všetky sily, aby sa sem nemusel vrátiť.
„A čo Charity? Bude v poriadku?“
„Ja neviem." Xev sa postavil a zamieril rovno k Jadenovi. "Čo sa to do pekla deje?“ Zavrčal na neho. „To ty si nás vrátil späť?“
„Čože?“
„Neopovažuj sa použiť to tvoje "Čo ja?" akoby si nevedel o čom hovorím.“
Ak Jaden predstieral neznalosť, tak tento človek, či démon, alebo čo bol, by mal dostať Oskara za výkon. Pretože vyzeral úplne nevinne a nechápavo. „Čo ste tam videli? Našli ste Ambroseho?“
„Nie.“ Xev ukázal na Nicka. „Je tu ďalší Malachai, ktorý vládne po Ambrosovi. On nie je ten posledný!“
V miestnosti sa rozhostilo úplné ticho.
Caleb sa pomaly posadil. „Nehnevaj sa, ale si na pervitíne?“
Xev sa pomaly otočil k svojmu bratovi. „Počul si správne. Je to potvrdené. Sám so to videl. Aj Nick to videl. Ambrose bol porazený iným Malachaiom. A tento Malachai je ten, ktorý otvorí bránu do Azmodea. Nie Ambrose.“ Otočil sa ku Kody. „Ale to nesedí s tvojimi spomienkami. Vôbec.“
Nickovi pulzovalo v hlave. Nevedel, či to bolo z pokusu vyriešiť to, alebo z cestovania v čase, alebo z toho, ako si opakovane udrel hlavu o tvrdý betón. „Mohla by byť Kody z alternatívnej budúcnosti? Vysvetľovalo by to, prečo nevie o tomto druhom Malachaiovi.“
Jaden na nich prižmúril oči. „Je tu jeden spôsob, ako to zistiť, pre istotu.“
Xev rukou naznačil neviditeľnú stenu medzi Kody a Jadenom. „Nech ťa to ani nenapadne! Priblíž sa k nej ešte o krok a vytrhnem ti srdce.“
Jaden mu venoval pohľad, ktorým ho vyzýval, aby to skúsil. Presne ten pohľad, ktorý hovoril, že nakŕmi Xeva jeho vlastným srdcom, ak sa o to pokúsi. „Nechceš poznať odpoveď?" Spýtal sa horko. "Nech to stojí čokoľvek?“
Kody sa zahryzla do pery. „Aká je cena?“
Xev sa na ňu pozrel cez rameno. „Musela by si mu dať svoju krv, čo by ťa s mojim otcom zviazalo. Navždy.“
„To sa mi nezdá tak hrozné.“
„Noir a Azura by mohli byť schopní to použiť na sledovanie Nick a teba skrz neho.“
„Aha.“
„Presne tak. Nemôžeme dovoliť, aby boli v blízkosti jedného z vás. Nie, kým nezistíme, kto je matka jeho syna. Môžeš to byť ty, alebo nejaká iná - boli sme stiahnutý späť skôr, než sme sa mohli opýtať, kde sa tento nový Malachai vzal.“ Xev pristúpil k Nickovi. „Čo ti povedala Charity?“
„Iba meno Malachaia. Cyprian.“
„Jej brat?“
Nick pokrčil ramená. „Predpokladám, že áno. Myslím, že to musí byť, nie? Tiež musí byť synom mojej pokrvnej línie.“
Kody pozrela na Nicka spôsob, ako by sa po tomto tvrdení mala zrútiť. „Počkať... čo? Vráť sa na začiatok. Charity bola tvoja dcéra?“
Nick natiahol ruky v beznádejnom zúfalstve, nie si celkom istý, ako jej to vysvetliť bez toho, aby ju skutočne priviedol k šialenstvu. Nie že by ju za to vinil, pretože nemal žiadnu možnosť zistiť, kedy sa stal otcom svojich detí a s kým.
„Ver mi, nikto nie je z toho viac šokovaný ako ja a to najmä vzhľadom k tomu, ako by mal byť údajne Malachai počatý. Neviem si predstaviť žiadnu okolnosť pri ktorej by som mal niekoho zraniť, obzvlášť ženu.“
„Iba ak to nebol on.“
Všetci sa zamračili na Jadena.
„Ale no tak, znova?“ Xev pomaly pristúpil k svojmu otcovi.
Jaden si pritisol päsť k ústam. „No tak, spomeňte si vy dvaja, ako boli Grim a Laguerre prekliatí a stali sa šarru-namuš a šarratum-ippīru.”
„Mohlo to tak byť, ale to sa stalo pred niekoľko stotisíc rokov predtým, než som sa ja alebo Nick narodili. Takže by si nám to, prosím, mohol vysvetliť?“ spýtala sa Kody.
Jaden sa horko zasmial. „To je skutočne irónia. Myslím, že to je dôvod, prečo nemôžeš zabiť Nicka, malá Kody. Aj keď si dostala rozkaz. Dokonca aj keď vieš, že ťa to nakoniec bude stáť všetko, čo v živote budeš mať, aj lásku. Proste nemôžeš. Pretože, znovu a znovu, bez ohľadu na to, ako tvrdo sa bohovia snažia postaviť medzi vás, vy dvaja sa nájdete navzdory všetkým prekážkam.“
Kodyne zamračenie sa spárovalo s Nickovým. „Prosím?“
Caleb si sťažka vzdychol. „Má pravdu. Pamätáš, ako som reagoval, keď som prvýkrát uvidel tvoj luk a uvedomil si, že si dcéra Bathymaas?”
„No?“
„Kody?” Nick vydýchol, keď sa mu začala točiť hlava. Zatackal sa a spadol.
„Nick? Čo sa deje?“
Niečo na Calebových slovách vyvolalo záchvat v jeho mozgu. Čo bolo ešte horšie? To vypukla malachaiská zlosť a vrátili sa mu všetky schopnosti v plnej sile. Zaútočili na neho takým spôsobom, ako sa mu nestalo odo dňa, keď mu boli prvýkrát odomknuté. A on bol proti nim bezmocný. Vôbec ich nemal pod kontrolou. Cítil, ako sa mu dych zbláznil, ako mu telom prebehlo známe teplo a jeho čierne krídla mu vyrazili z chrbtice. Jeho videnie potemnelo a tep mu búšil v ušiach ako vojnový bubon. Rýchlo. Zúrivo. Ohromne.
Prevalil sa, postavil sa na nohy a s naklonenou hlavou sa zamračil na svojich priateľov spôsobom besného psa, ktorý sa snaží rozhodnúť, na ktoré hrdlo sa vrhne ako prvé. Tesáky mu naplnili ústa a túžba po krvi povzbudzovala jeho chuť k jedlu...
Kody sťažka prehltla, keď videla, ako sa Nickovi zmenili oči. Už viac neboli modré, ale čierne, ako mali všetci démoni. Koža sa mu zmenila na krvavočervenú poznačenú starovekými čiernymi symbolmi tak, aby vytvorili elegantný, vlnitý vzor po celom tele. Napodiv krásne a zároveň desivé. Čierne čiary mu pretínali obe oči a pokračovali dole po jeho lícach do ostrých hrotov. Jeho čierne vlasy sa zmenili na rovnako krvavočervenú ako jeho oči, ktoré žiarili v tlmenom svetle. Malachai bol tvor vycibrenej smrti.
Keď sa tie krvavo žíhané oči stretli s jej, zachvela sa, ale nie od strachu. Nejako vedela, že by jej neublížil. Hoci Nick, ktorého poznala, ustúpil do pozadia pred monštrom, ktoré stálo pred ňou, niečo na ňom bolo, čo jej napovedalo, že je v bezpečí.
„Ambrose?”
Čierne krídla sa mu zachveli, čím pohol vzduchom okolo nich a rozvíril čiastočky prachu a nečistoty.
Jaden urobil krok smerom k nej.
Syčiac ju Nick chytil do tesného ochranného objatia. Doslova obalil celé svoje telo okolo nej a zdvihol ju zo zeme. Držal ju a kolísal na svojej hrudi s ľahkosťou, ktorá bola skutočne, skutočne desivá. Krídla mu mávali pomalým, rytmickým pohybom, vďaka ktorému sa vznášali vo vzdialenom rohu obchodu.
Nick zavrel oči a pritisol si tvár k temenu jej hlavy.
Držal ju, akoby bola nevýslovne cenná.
Akoby ju stratil a znova našiel.
Mala dojem, že nemá v úmysle dovoliť niekomu, aby sa k nej priblížil, alebo mu ju zobral z náručia. A zatiaľ, čo ju takto držal, ona videla prečo...
Už neboli v New Orleans. Skôr akoby bola v starobylom Hurrianskom[1] meste, na vyvýšenom mieste, odkiaľ bol výhľad na mesto, kde boli ľudia v procese opravy budov, ktoré boli poškodené divokou vojnou.
Dokonca ani chrám, kde stála, nebol ušetrený. Steny okolo nej stále niesli stopy spálenín po Božských bleskoch a jeden z pilierov, aj keď už mal byť vymenený, sa zrútil pod divokým útokom.
Nepamätajúc si na to, stála na balkóne s Charonte démonom, ktorý jej z veľkej časti pripomínal vysokú Simi, s výnimkou jej červeno bielej víriacej pleti. Oblečená bola v čiernom brnení a ebenové vlasy mala spletené s červeným perím a zlatými korálikmi. Dokonca mala zlaté zakončenie na okraji jej špicatých, škriatkovských uší.
„Mám z toho zlý pocit, Rubati. Mala by si robiť to, čo chce Monakribos a utekať s ním.“
„Nebojím sa Xi. Jeho matka nás ochráni. Braith nedovolí, aby sa jej dieťaťu niečo stalo. Ostatní bohovia to sľúbili jej a jeho otcovi, keď sa Kissare vzdala svojho života, aby sa Monakribos mohol narodiť. Prisahali, že nikdy od nej nebudú žiadať, aby im obetovala viac svojej krvi.“ Chytila sa za bruško, kde sa práve začínali prejavovať prvé známky tehotenstva. „Sme v bezpečí pred ich hnevom.“
Zrazu sa obloha zatiahla. Zahrmelo tak silno, až sa budova okolo nich zatriasla. Rubati sa potkla a potom roztiahla svoje biele krídla, aby udržala rovnováhu, aby neublížila svojmu nenarodenému dieťaťu. „Znova sme vo vojne?“
„Nie som si istá, ale bola som povolaná. Mala by si sa schovať!“ Xiamara vyskočila z balkóna a letela dole smerom k mestu.
Keď sa Rubati pripravovala k odchodu, všimla si, že Monakribos vošiel dverami do miestnosti.
Zaplavila ju úľava. „Láska moja.“ Rozbehla sa k nemu len preto, aby jej spakruky vrazil tak silno, že ju rana zdvihla z nôh a odhodila na podlahu.
Omráčená skoro do bezvedomia bola sotva pri vedomí, keď ju chytil. Zdvihol ju bolestným zovretím. „Do pekla s tebou za to, čo si urobila!“
Chytila mu ruku svojimi a snažila sa uvoľniť jeho zovretie. „Kri? Čo sa s tebou deje?“
Ale nezdalo sa, že by jej slová zaregistroval, keď sa do nej pustil s pomstou bojovníka.
V čase, keď sa droga vyparila, jeho krv sa prečistila a on prišiel k rozumu, bolo už príliš neskoro. Rubati bola sotva nažive. Monakribos cúvol od hrôzy, keď sa zorientoval v scelej tej scéne a uvidel, čo urobil žene, ktorú miloval najviac na svete. Všimol si svoje krvou postriekané ruky a jej otlčené telo. „Ru?”
V hrudi jej zarachotil dych, keď sa na neho pozrela, príliš slabá a polámaná na to, aby sa pohybovala. Slzy jej vytekali z kútikov očí, ktoré jej vytvárali cestičky na krvavej tvári. Ťažko prehltla než prehovorila najslabším bolestným šeptom. „Chcela som ti povedať, že som tehotná. Ale na to je už teraz príliš neskoro. Oboch si nás zabil.“ S týmito slovami posledný krát vydýchla. A svetlo, ktoré jej vždy tak jasne žiarilo v očiach vybledlo a zanechalo ich sklené a duté. Prázdne. Bez kúska lásky, ktorú tam vždy videl.
Monakribos zaklonil hlavu a zareval od zlosti a žiaľu. Nepredstaviteľná bolesť trhala každé vlákno jeho duše.
Pritiahol si ju k hrudi a držal ju tak pevne, ako to len šlo. V tom okamihu sa jeho srdce a duša roztrieštili.
Do čerta s nimi! Oznámili mu cenu za ukončenie vojny. Všetky jeho armády zložili zbrane. Pre mier to urobil. Bez otázok. Celkom určite. Bezcitne zabil priateľov aj nepriateľov. Ale odmietol ublížiť svojej žene a povedal im, ako veľmi. Jej život bol ten, ktorý ho napomínal, aby ich nechal na pokoji.
Rovnako ako jeho matka, bol tvorom veľkej zúrivosti a trpkého ničenia. Oni všetci vedeli, že je to pravda.
A nedbali na jeho varovania.
Jeho plán bol vziať svoju ženu a utiecť z tohto miesta. Skryť sa niekde, kde by ich nemohli nájsť.
Skôr, než ho nechali ísť, podrazili ho.
Teraz...
„Za toto zaplatíte!“ Zavrčal na strop. "Tak mi pomôž, ak je to to posledné, čo spravím. "Aj ten posledný z vás ochutná moju pomstu, keď vám budem trhať hrdlá!"
Prebehol prstami po Rubatiných perách, ktoré boli zakrvavené a potom použil jej krv, aby si na telo namaľoval záväzné symboly- boli identické s tými, ktorými bol označený Ambrose. „Pri krvi mojej ženy a nenarodeného dieťaťa prisahám, že moji synovia si budú musieť všetko toto pamätať a budú vlastniť moje schopnosti, moju silu, moju nenávisť a môj hnev. Každý jeden bude vedieť, čo ste v tento deň vykonali. Nikdy nezabudneme a s každou ďalšou generáciou budeme silnejší, kým nebudeme mať dostatok energie, aby sme vás zosadili a vládli vám! Neodpočinieme si a nezastavíme sa, pokiaľ nenastane deň, keď sa vám pomstíme za všetko zlé, čo ste nám urobili. Nech vás náš hnev zaplaví! Nech sa tak stane!“
A ako pokračoval v spievaní a volaní po pomste proti bohom, ktorí mu ublížili, držal ju a na bruchu pocítil niečo prekvapujúce. S prudkou grimasou sa odtiahol, aby videl, ako sa jej krv začala točiť a prepletať s tou jeho. Viac než to, tento vietor zachytil jeho výkriky.
Zrazu z jej tela vytrysklo jasné svetlo, trhajúc jej hruď v mieste, kde jej voľakedy srdce privádzalo život.
Monakribos sa odtiahol a zdvihol ruku, aby si chránil oči. Svetlo tancovalo a točilo sa, spájalo sa, kým nevytvorilo krásnu mladú ženu. Takú, ktorá sa veľmi podobala na jeho manželku. Tento tvor bol jej temný náprotivok. Perfektný tieňový tvor jeho krásnej ženy.
S gracióznosťou a dôstojnosťou úplne dospelej Bohyne sa postavila pred neho. Napriek celému jej vystupovaniu ženy sa pozerala zmätene. Bolo to stratené dieťa, ktoré nevedelo nič o svete, do ktorého sa práve narodilo.
Monakribos pomaly vstal. „Rubati?”
Zamračila sa na neho, akoby nepochopila, čo povedal.
Keď k nej pristúpil, stiahla sa.
„Odstúp od nej... nie je to tvoja žena.“
S prudkým preklínaním sa otočil ku Cam, ktorá mala v úmysle zabiť ju. Ale ona nebola sama.
Stála v matkinom chráme so zvyškom svojho panteónu.
So žiariacou zlatou a perlovou pokožkou k nemu Cam pomaly pristúpila. „Nemá srdce, Monakribos. Je to len škrupina, ktorú vykúzlil tvoj žiaľ. Fyzický prejav všetkej prázdnoty, ktorú v sebe cítiš.“
„Potom ju nazývajme Bathymaas. Ona bude mojim prísľubom návalu nekonečnej biedy na tejto zemi. Ak ste ma zatratili, preklínam vás na oplátku. Nikto z vás nespozná mier, lásku alebo šťastie. Nikdy. Až do dňa, kým priamo mne nenahradíte to, čo ste nespravodlivo ukradli. Do pekla s vami všetkými! Do pekla s tebou!“
A s týmito slovami si vytvoril svoj Malachaiský meč a zaútočil na bohov s plnou silou.
Tak či onak, neodíde z miestnosti, pokým všetkých nepovraždí!
Nie, kým podlaha nebude pokrytá ich krvou.
Mysleli si, že vojna skončila.
Ale toto bol len začiatok...



[1]Hurriani, boli malé, nepolapiteľné, ale vplyvné civilizácie starovekého Blízkeho východu. Žili v Anatólii (v geografii známa ako Malá Ázia, najzápadnejší výbežok Ázie, ktorý tvorí väčšinu súčasného Turecka)  a v severnej Mezopotámii (Horná Mezopotámia je názov používaný pre vrchoviny a veľkú plán severozápadného Iraku, severovýchodnej Sýrie a juhovýchodného Turecka

9 komentářů:

  1. děkuji moc.....ta Sherri to ale zamotává....:-)

    OdpovědětVymazat
  2. ďakujem za preklad :)
    bety

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za novou kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za ďalšiu kapitolu

    OdpovědětVymazat
  5. Som zmatena, ale dakujem. VV

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekci další kapitoly !!!!

    OdpovědětVymazat
  7. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat