středa 7. září 2016

Vzezření - Kapitola 9




To nebolo presne to, čo Nick očakával, že toto dievča pred ním povie.
Nikdy.
Príliš šokovaný na to, aby sa pohyboval, bol pre ňu ľahkým terčom.
Našťastie, Xev taký idiot nebol.
Schmatol ho, keď vystrelila šíp na jeho hlavu a strhol ho z cesty práve včas.
Keď šla vystreliť ďalší, použil svoje schopnosti, aby ju odzbrojil. Jej luk odletel a hopkal po horiacom chodníku. „On nie je ten Malachai, ktorý toto urobil!“
„Áno, jasne.“ Vyčarovala si meč a išla po nich.
Xev urobil to isté. Ale váhal pri použití ho na toto démona. Namiesto toho iba odrážal jej útoky, aby ich chránil, ale neprešiel do útoku. „Nechcem ti ublížiť. Najmä ak si dcéra Simi. Ale určite ti nemôžem dovoliť, aby si mu ublížila. Musí zostať na žive.“

S trhaným dychom ustúpila, sklonila meč a obchádzala ich, zatiaľ, čo zvažovala, či má znova osloviť Xeva. Alebo možno hľadala lepší spôsob, ako na neho zaútočiť.
Vau, vyzerala presne ako jej matka. Prakticky totožne. Nick sa cez to nemohol dostať. Rovnaká výška. Rovnaká stavba tela. Jediné, čo potrebovala, bola fľaša barbecue omáčky, gotické oblečenie, Doc Martens topánky a kabelku v tvare rakvy a bude verný obraz démonky, ktorá ho vedela rozosmiať tak, až ho bolel bok od smiechu vďaka jej bystrých právd a šanteniu. Nehovoriac o jej nikdy nekončiacej snahe bufet formy „zjedz koľko vládzeš“, kde ju nevyhodia po pol hodine jej kŕmenia, pri ktorom zjedla ich zásoby potravín na mesiac.
Ako mohol niekedy ublížiť Simi? Miloval ju. Nebola len jedna z jeho najlepších kamarátov. Bola jeho rodina.
Nedávalo to žiaden zmysel. Poznal sám seba. Nick Gautier neubližoval tým, ktorých miloval. Nikdy. Malachai či nie Malachai. Nebolo v ňom byť takýmto.
Alebo bolo?
Mohol byť naozaj takýto zákerný a nevedieť o tom?
Keď sa to snažil pochopiť, naklonil hlavu pod náporom tisícok obrázkov, ktoré sa naraz roztrhli skrze neho a poslali ho na kolená. Ako by mohol niekoho život takto zmeniť a urobiť z neho monštrum?
Ako?
V tej chvíli uvidel bolestný výraz na Kyrianovej tvári v tú noc, keď sa ho spýtal, aký to bol pocit, keď išiel prvýkrát do boja ako staroveký bojovník a ukončil niečí život.
Viac než to, on videl a cítil Kyriana v ten deň, keď to v skutočnosti urobil. Nebola to len vízia. Prechádzalo to ním, akoby to bola jeho vlastná spomienka. Ako keby bol on na Kyrianovom mieste. Videl a cítil všetko, čo jeho šéf.
Z nejakého dôvodu si myslel, že Kyrian bol starší, keď odišiel do vojny. Ale jeho oddaný šéf mal len devätnásť alebo dvadsať, keď bojoval v bitke pri Prymaria. Bol skôr chudý, než svalnatý.
Prakticky v Nickovom veku...
Vtedy ešte Kyrian nebol divoký, kvalifikovaný generál, ktorého Nick poznal a rešpektoval. Rovnako ako on, nebol nič viac, než vydesený chlapec, snažiaci sa dať zmysel tomuto svetu, ktorý bol väčšinu času naozaj náhodný a nezmyselný.
Taký, ktorý sa zdal byť oveľa krutejší a neľútostnejší, než by mal byť.
A to bola najťažšia časť puberty. Taká, čo denne, často brutálne mu vrazí do tváre facku, ktorá ho upozorní na to, že to v dospelosti vôbec nie je tak, ako si myslel, keď bol malý. Že to nefungovalo tak, akoby malo.
Nedostaneš dezert na večeru, aj keď si si sám objednal vlastné jedlo. Nemôžeš si minúť všetky svoje peniaze na videohry, ktoré by si chcel. Namiesto odpovedania učiteľovi, odpovedáš šéfovi, vďaka ktorému budeš túžiť po dňoch, keď tvoj najhorší des bol školský zvonček. Stále musíš chodiť do postele v primeranom čase a ráno skoro vstávať, robiť domáce práce, ktoré nenávidíš namiesto toho, aby si išiel von s priateľmi.
A tyrani neboli potrestaní, ako by si zaslúžili, ani nezostali vzadu na ihrisku. Teraz sú z nich tvoji nadriadení a ak by si im vrazili päsťou do tváre, ako by si zaslúžili, nešiel by si do riaditeľne a bol vylúčený, ale šiel by si do väzenia.
Ľudí, ktorí sú ochotní sa za teba postaviť je oveľa menej, ak vôbec nejakí existujú. A väčšinu dní sa cítiš osamelý a opustený. Nechcený a bezcenný. Ale ako bolo povedané, život si vždy nájde spôsob, ako ťa prekvapiť. Práve vo chvíli, keď si ochotní všetko vzdať a hodiť uterák do ringu- práve vo chvíli, keď si pomyslíš, že ľudia nestoja za námahu, príde niečo alebo niekto a preorientuje celý tvoj spôsob myslenia. Objavíš malé zázraky, ktoré ti dajú nádej uprostred temnoty a prenesú ťa cez to a ty znova uvidíš krásu sveta.
Momenty, vďaka ktorým stojí za to žiť. Také, čo všetkých držia nad vodou počas tmavých opustených hodín.
Nick zavrel oči a uvidel jeden z tých záchranných člnov, ktorý zostal s Kyrianom do dnes...
Vysilený od vyčerpávajúceho behu k mestu a znechutený z pohľadu na masaker zo skoršieho boja toho dňa, Kyrian si vyzliekol brnenie, aby pomohol pri stavaní pohrebných hraníc a presúvaní mŕtvych tiel k nim.
Proti príkazom, školeniu a protokolu, nechal svoj meč a štít na svojom koni. Úprimne povedané, bol znechutený vojnou, na ktorú sa pozeral. To posledné, čo chcel, bola hmotnosť toho, čo urobil na prsiach a spomienka na životy, ktoré vzal, aby ochránil ten svoj, zatiaľ čo pokladal týchto nevinných civilistov k odpočinku.
A s každou uplynulou hodinou a telom dieťaťa či matky, ktoré odniesol v náručí, potreboval všetku silu, ktorú mal, aby sa nerozbehol k svojmu koňovi a nešiel domov za otcom, aby pripustil, že mal pravdu.
Nebol vojakom. Vojna bola hrozná a príšerná, presne taká, ako ho otec varoval.
Po tom všetkom, Kyrian nechcel mať nič spoločné so životom vojaka. Nechcel mať už viac nič dočinenia s porážkou a brutalitou. Všetko, po čom túžil, bola jeho stará posteľ a pohodlie domova.
Len jeho ranená hrdosť mu zabránila utiecť. To a skutočnosť, že by ho otec nikdy nenechal žiť po tomto. Nikdy by v ňom nevidel nič viac, než nedotklivého, rozmaznaného chlapca, ktorý sa nedokázal postaviť za svoje rozhodnutie urobené horkou hlavou, pretože myslel len na slávu, ktorú mu to prinesie.
Ako si sa vôbec mohol postaviť a viesť kráľovstvo, ak nie si dostatočným mužom na to, aby si stál za svojim rozhodnutím? Dobré alebo zlé, ako náhle sa rozhodneš, s dôsledkami budeš vždy žiť ty sám. Takže mysli cez všetky následky, synak. A uisti sa, že si pochopil smer, ktorým ťa to prinúti ísť a že si ochotný kráčať touto cestou a dotiahnuť to až do konca. Dobrého a najmä toho zlého.
A tak sa Kyrian prinútil prehltnúť svoj jed a žlč a pokračoval v príprave mŕtvych, aj keď sa obával, že už nikdy nebude schopný spať ani jesť.
„Chlapče!“
Kyrian stuhol na mieste, keď sa naťahoval pre telo mladého dievčaťa.
Dimitri, ich urastený druhý veliteľ sa rozzúril na neho. „Kde máš brnenie? A tvoj meč?“
Kyrian sa narovnal a snažil sa vymyslieť dobré vysvetlenie, ktoré by neviedlo k bičovaniu za porušenie príkazov. Žiaľ, nič ho nenapadlo.
„Nepočul si ma?“
Sťažka prehltol a ukázal na ich šikmé stany. „Je s mojim koňom, pane. Na okraji tábora.“
Zúrivý Dimitri chytil do päste Kyrianov červený exomis[1] a trhol ním dopredu.
„Sme vo vojne, chlapče! Nemôžeš nechať svoju výstroj na mieste, kam sa nemôžeš okamžite dostať, ak by sme sa dostali pod útok, alebo tam, kde by ti ho zlodeji alebo nepriatelia mohli ukradnúť. To si želáš? Vyzbrojiť svojich nepriateľov, aby ti mohli podrezať hrdlo tvojou vlastnou zbraňou? Za toto ťa dám zbičovať! Nabudúce si to možno budeš pamätať.“
Keď ho Dimitri ťahal smerom k stanom, ozval sa hlboký zvučný veliteľský hlas. „Stop!“
Kyrian sa takmer pomočil, keď spoznal potlačovanú zúrivosť Juliana Macedónskeho. Ako ich veliteľ a slávny syn bohyne a legendárneho spartského hrdinu, bol bojovník, ktorému nikto nechcel skrížiť cestu alebo ho nahnevať. Napriek tomu, že ho Kyrianov otec umiestnil pod Julianovu priamu ochranu, Kyrian robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zostal mimo jeho dohľadu a pozornosti, keďže Julian bol v tejto armáde ten človek, čo ho mohol beztrestne zabiť.
Keď na to príde, jeho druhovia by pravdepodobne Julianovi zatlieskali za jeho vraždu, pretože tak ako tak nemohli Kyriana vystáť.
Ale odmietol ukázať Julianovi svoj strach, keď prekonával vzdialenosť medzi nimi. Prinútil sa zdvihnúť bradu a stretol sa s veliteľovým pohľadom bez mihnutia oka. Koniec koncov bol princ Trácky. Nech príde akýkoľvek trest, príjme ho s každým kúskom vznešeného postoja, ktorý vlastnil.
Julian ani nepozrel jeho smerom, keď zastavil niekoľko krokov od nich. Jeho hnev bol zameraný na Dimitrija.
„Pustite ho. Dnes už pretieklo dosť krvi. Dajte tomu chlapcovi pokoj.“
„Naozaj, veliteľ? Princ alebo nie, musí sa naučiť, kde je jeho miesto.“
Julianov výraz skamenel. „Spochybňuješ moje rozkazy, vojak?“
Dimitri zostal v hrôze z toho, ako na neho Julian prižmúril oči a hlavne z jeho dosahu.
So stiahnutým hrdlom sa Kyrian statočne stretol s Julianovým pohľadom. „Ďakujem vám za milosť, Veliteľ. Už svoju zbroj znova neodložím, sľubujem.“
Julian k nemu sklonil hlavu. „Ak sa budete cítiť lepšie, Výsosť, v mojom prvom boji som sa tiež povracal. A to som bol narodený a vyškolený Sparťan. Nedovoľte, aby sa ostatný dostali k vám. Dnes na bojisku ste ukázali veľa odvahy a postavili sa za svoju krajinu v dobe, keď som videl oveľa skúsenejších vojakov padať alebo ešte horšie, otočiť sa a utiecť.“
Zahanbený, ale vďačný za Julianov netypický súcit a nečakané porozumenie, sa Kyrian odvrátil. „Bude to niekedy jednoduchšie?“
Julian ho neprestával udivovať, keď mu ponúkol napiť sa zo svojho mechu. „Áno. Ale deň, keď budete môcť ísť do boja a chladnokrvne vziať život inému človeku bez toho, aby ste cítili súcit pre toho človeka a budúcnosť, ktorú ste mu práve ukradli, je deň, kedy by ste sa mali báť najviac, nie toho, čo tomu predchádza. To, čo robíme je nutné zlo, mladý princ. A je to kurz, ktorý by nikdy sa nikdy nemal brať na ľahkú váhu alebo slúžiť s radosťou. Skôr by sme to mali brať s úctou a plným vedomím si vážiť každú dušu, ktorej sa to dotkne. Jediná pravda všetkých bojov, bez ohľadu na to, aká je malá, je, že každý z neho vždy odíde so špinavým svedomím a... s krvou na rukách.“
Tieto slová Nickovi znova prebehli hlavou, keď uvidel odpornú skazu okolo neho. Bola to lekcia Kyriana, ktorá sa mu vždy vracala.
Teraz pochopil, prečo. Ale nechápal, prečo to uvidel práve teraz, keď potreboval svoju pozornosť sústrediť inam. O nič viac než pochopil, čo bolo príčinou víziou, ktorá k nemu prišla na prvom mieste.
Niečo z toho bolo pre nich dôležité. Niečo, čo by mal vedieť. Jeho mozog by ich inak nevypúšťal. Bola to nejaká časť pozostatkov jeho Malachaiských schopností, ktoré sa ho pre ničím snažili varovať. Napriek tomu to bolo viac frustrujúce ako staré hádanky Nashiry. A dávalo to ešte menší zmysel. To bolo niečo, čo by nikdy nepovažoval za možné.
Zavrtel hlavou a zaostril zrak na Siminu dcéru a Xeva. Stále hľadela na Xeva, akoby sama so sebou diskutovala, či s ním nemá bojovať. Čo by bola veľká chyba. Aj keď bola silná a hoci mal Xev veľa zo svojich schopnosti obmedzených a zviazaných, nič to nemenilo na situácii, že bol jedným z najlepších bojovníkov, akých kedy Nick videl.
Nemyslel si, že by mal niekto proti Xevovi šancu.
Dokonca ani plne nabitý Malachai.
Zdvihla bradu a začuchala vo vzduchu. „Ty pochádzaš zo Zdroja? Prečo by si ho ochraňoval?“ Trhla hlavou smerom k Nickovi a použila tón, akoby sa pravdepodobne nevykúpal...
Nikdy.
A akoby v poslednej dobe bojoval a prehral v súboji so stádom tchorov.
Aj keď v skutočnosti to mohlo byť myslené na Xeva, pretože on bol ten, o ktorého vôni hovorila. Ale Xev ignoroval jej zjavnú urážku. „Pretože on nie je ten, po ktorom ideš a my sme tu preto, aby sme získali odpovede.“
Zrazu zaznelo ďalšie démonie zapišťanie.
Pozrela sa na temnú oblohu, potom uvoľnila Xeva a rozbehla sa smerom k tlejúcim zvyškom katedrály.
Oh, to nemôže byť dobré.
Čokoľvek bolo to, čo robilo ten zvuk, prinútilo ju to vziať nohy na ramená...
Muselo ta byť okrídlená Godzila, čo na nich mierilo. Alebo ešte niečo horšie. A keby to bolo ešte niečo horšie, Nick sa s tým rozhodne nechcel otvorene stretnúť. Nie bez nejakej zbrane pod napätím.
Keď ten jačavý zvuk znova zaznel, Xev ho vzal za ruku a začal ho ťahať za ňou. Srdce mu bodavo bilo až v krku, keď utekal rovnakou cestou ako Simina dcéra. Uvidel ju len niekoľko krokov pred nimi.
„Čo sa to tu stalo?“ Zavolal na ňu, keď bežal uličkou a preskočil veľké rozbité kusy chodníka.
Vrhla na neho cez rameno hrozivý pohľad, keď sa vyhla obhorenému telu a pokračovala ďalej. „Ty by si to mal vedieť. Urobila to tvoja armáda.“
„Nie. Moja. Armáda.“ Frustrovaný Nick nahlas zastonal, keď videl ešte horiace trosky a telá, z ktorých sa mu obracal žalúdok a stúpala mu žlč do krku.
New Orleans sa premenil na totálnu vojnovú zónu.
Ambrose nežartovalsrandoval. Bolo to niečo, čo si Nick nikdy nedokázal predstaviť. Niet divu, že bol tak vydesený a snažil sa vrátiť v čase, aby tomu zabránil.
Točila sa mu hlava, keď pozrel na Xeva, ktorý mu kryl chrbát. „Čo sa mi to stalo?“
Nedávalo to zmysel. V tomto momente by bola jeho matka mŕtva po celé stáročia. Malachaiský temperament alebo nie, už by sa bol pohol ďalej. „Čo je mojím katalyzátorom, aby som chcel celý spustošený svet len pre seba?“
Muselo sa stať niečo veľmi zlé, že Ambrose takto udrel. Prečo by si mal aj naďalej myslieť, že to bola smrť jeho matky, ktorá spôsobila jeho zlosť a hnev?
To proste nemôže byť tak jednoduché.
Alebo mohlo?
Keď zamierili dole po Pere Antoine Alley k Royal z dymu pred nimi povstal obrovský démon s horiacimi očami. Vydal zo seba divoký vojnový pokrik a prepukol do modrého pekelného ohňa, ten sa rozletel na nich, štekajúci a praskajúci vo vzduchu, ktorý bol presýtený statickou elektrinou. Zápach síry a dymu sa dostal Nickovi do krku, až sa mu ťažko dýchalo.
Okolo prvého explodovalo zo vzduchu viac démonov, pripravených k útoku a zjesť čokoľvek, čo uvidia.
Rovnako ako skupina ťažko ozbrojených ľudí, ktorá sa vychrlila zo starej budovy Ethel Kidd Realty.
Vo veku od osemnásť do tridsaťpäť, vyzbrojení plameňometmi a granátmi na démonov, všetci vyzerali ako absolventi Bubbovej a Markovej školy Zombie Apokalypsy.
Až kým sa Simina dcéra nerozbehla k ľuďom, aby bojovala s nimi a polovičnými démonmi schovanými medzi ľuďmi a skupinkou démonov za nimi, až si Nick uvedomil, že toto bola zinscenovaná pasca, do ktorej ich doviedla.
Strategické explózie ich zahrnuli spálenými troskami a šrapnelmi, ktoré jeho a Xeva prinútili ukryť sa vo výklenkoch rozpadajúceho kostola. Bubba by bol určite hrdý. A na Nicka urobili dojem s ich vynaliezavosťou.
Pokým nezačali na neho a Xeva útočiť. Potom stratil rešpekt k ich schopnostiam. Xev ho odtiahol, aby ho chránil. „Ouha! Spojenci! Sme na vašej strane.“
Nekúpili mu to.
Nie, kým najväčší démon pod Ľudským Týmom nešiel po Xevovom hrdle a jeden z ľudí mu nechytil ruku, aby ho zastavil od odseknutia Xevovej hlavy. Zadržala ho s odhodlaným uchopením. „Lucy! Stop!“
Červeno zlatý tlstý démon zasyčal a pozeral na atraktívnu mladú ženu, ktorá bola o rok alebo dva staršia než Nick. Jeho červené oči odrážali zlosť a ďalšie emócie, ktoré vyzerali ako znepokojenie, čo vôbec nedávalo zmysel.
S dlhými vlnitými tmavými vlasmi tá žena Nickovi z nejakého dôvodu pripomínala Caleba.
„Zbláznila si sa?“ Vyštekol démon spomedzi zaťatých zubov.
Dýchala namáhavo, keď ukázala na Nicka svojim mečom. Hľadela na neho, akoby bol zabudnutá spomienka, ktorú pochovala, pretože bolo príliš bolestné na to myslieť. „To nie je Cyprian, ktorý si po nás prišiel. Je to môj otec... je to... je to Ambrose.“



[1]Exomis - z gréckeho staroveku, pôvodne forma krátkej dórskej tuniky alebo chitónu, ktorý bol pripevnený len cez ľavé rameno, pričom pravá ruka bola úplne voľná

8 komentářů:

  1. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  2. děkuji moc za skvělý překlad

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat