pondělí 24. října 2016

Vzezření - Kapitola 15



Nick pomaly vstúpil do Menyarinho dvojdomu, v prípade, že by tam čakala pasca, ktorá tam aj bola. Ale našťastie to bola len jej normálna, ktorú nastavila proti nepriateľom, s ktorými za normálnych okolností museli bojovať.
V jeho prítomnosti sa rozsvietili steny, keď sa aktivovali ochranné kúzla. Vzhľadom k tomu, že on bol známy a neprišiel, aby škodil, pomaly sa vytratili a splynuli s farbou.
Rozsvietil svetlá a nechal za sebou vstúpiť priateľov.
„Nikto tu nie je.“
Kody sa zahryzla do pery. „Prečo by zaútočili na obchod? Vyzerá to tak, že tam je silnejšia než tu.“

Nick zdvihol starú fotografiu, kde bol s Menyarou, zo svojej tretej narodeninovej party, sedel jej na lone a ona ho objímala. Mala ju na poličke tak dlho, pokiaľ mu pamäť siahala. Rovnakú mal aj on vo svojej izbe.
„Možno preto, že tam sa im podarilo dostať. Toto je osobný priestor. Zlo sem nemôže vstúpiť bez pozvania. Na neutrálnej pôde v obchode nie sú ochranné symboly tak silné. Mohli sa dostať do vnútra a do jej blízkosti skôr, než bola upozornená na to, čo sú vlastne zač.“
„Hej, myslím, že to je pravda.“ Kody sa rukami objala, keď hľadali stopy.
Tento čin ho znepokojoval. Kody to robila len vtedy, keď bola citovo ranená a potrebovala utešiť. Nick postavil obrázok na zem a pritiahol si ju do náručia. „Si v poriadku, cher?”
Roztrasene si povzdychla. „Unavená z pochovávania blízkych. Len sa mi proste vybavujú zlé spomienky.“
Nick sebou trhol, keď jej slová prebudili záblesky v jeho vlastnej mysli. Uvidel svoj budúci domov a svoju matku... Zatackal sa z pohľadu na jej smrť a potriasol hlavou, aby si ju prečistil od udalosti, na ktorú nezniesol myslieť.
„Hej, Nick! Si v poriadku?“
„Som, len ďalšia vízia. Začínam si želať, aby som sa nikdy nedotkol Oka. Len mi pripomína, prečo sú drogy zlý nápad. Nemôžem to vydržať. Kto so zdravým rozumom by to úmyselne robil sám sebe?“
Pohladkala ho po chrbte a potom sa zamračila. „Znova horíš.“ Položila mu ruku na tvár. „Cítiš sa dobre?“
„Ruky mám studené. Takže som v poriadku.“
Kody ho vzala za ruku. „Nie sú studené. Sú ľadové... Caleb, vyskúšaj.“
Zamračil sa, pristúpil k nim a spravil to, o čo ho žiadala. Spadla mu sánka. „Si ako mŕtvola.“
Zrazu započul, ako okolo neho šepká éter. Jemne a ľahko, sotva počuteľný. Iba jeho schopnosti Malachaia ho mohli odhaliť.
Miestnosť a jeho priatelia zmizli. Už viac nebol u Menyary doma...
Nebol si istý, kde je... Nepoznal toto miesto. Niektoré miesta nedokázal identifikovať.
Potom uvidel Acherona.
Nie, nebol to Ash. Tento muž mal krátke, kučeravé blond vlasy a modré oči namiesto Ashových víriacich strieborných. Ale okrem tohto, bol identický. Bol rovnako vysočizný s jeho dvoma metrami aj desiatimi centimetrami. Rovnako atletická postava bojovníka. Oblečený v čiernom brnení, ktoré bolo niečo medzi starovekým gréckym a hypermoderným kevlarom, čelil nádhernej blondíne vo vnútri paláca, ktorý Nick nikdy nevidel. Jej svetlé blond vlasy sa leskli v tme. Bola tam tak krutá tma. Akoby sa na toto miesto nemohlo dostať žiadne svetlo.
Jej šaty boli vyrobené z ebenového materiálu tak ľahkého, že sa vznášalo okolo jej tela ako mrak. Bola stelesnením vznešenej kráľovnej a pritom z nej vyžarovala moc a zúrivosť. Keď sa otočila smerom k nemu, uvidel rovnaké víriace strieborné oči, ako mal Acheron a črty, ktoré boli jeho a Styxxovov ženskou verziou.
„Čo tu robíš?“ Pohľadom prešla od neho k Charonte armáde, ktorú si priviedol so sebou.
„Acheron ma poslal, aby som ťa evakuoval.“
Zasmiala sa. „Kam? Nemôžem odísť. On to vie.“
„Ambrose pre teba otvoril bránu. On a Acheron sú na ceste, aby sa postavili Cyprianovej armáde.“
Pohľad jej zmäkol, keď prebehla jeho verné telo svojim ortuťovým pohľadom. „Kde je tvoja rodina?“
„Na svojich stranách.“
Oči sa jej zaliali slzami. „Nemôžem uveriť, že sme boli tak podvedení. Pôjdem, aby mohli bojovať a nemuseli sa o mňa strachovať. Ale skôr, ako to urobím...“ Potiahla za retiazku, ktorú mala na krku, kým nevytiahla fľaštičku z pomedzi jej pŕs. Dala dole náhrdelník a vtisla ho Styxxovi do ruky. „Daj to Ambrosovi. Mali by dnes zlyhať, mal by dnes padnúť v boji a bude nevyhnutné, aby toto vypil skôr, než zomrie. Povedz mu to. Ak to nevypije, všetci budeme stratený.“
„Tomu nerozumiem.“
„Viem. Je to otázka dôvery. Nevedomosť. Všetko bude odhalené v tom správnom čase. Rovnako ako u všetkých vecí, nikdy to nie je nepriateľ, koho uvidíme, kto nás zničí. Je to niekto vo vnútri, koho sme si nevšimli a dôverovali mu, kto nám zasadí smrteľnú ranu.“
Vtiahla Styxxa do náručia a pevne ho stisla. Bolesť v jej očiach trhala Nickovi srdce, keď ponorila päsť do Styxxových kučier. „Moji drahí chlapci. Priala by som si byť v tejto bitke a bojovať na vašich stranách. Zahnala by som ich do kútov vesmíru a kúpala sa v ich vnútornostiach, kým by som neočernela od ich krvi.“
Styxx sa nervózne zasmial. „Teraz ma desíš, Matera.”
S diabolským úsmevom ho pobozkala na líce a odstúpila. „Máme toho za sebou veľa, ty a ja. Vo všetkých tvojich životoch. Choď môj mocný fénix a buď bojovníkom, akým viem, že budeš.“

„Nick?“
Nick zamrkal, keď bol odrazu vytrhnutý z budúceho obrazu Apollymi a Styxxa.
Bolo to skutočne? Alebo to boli znova len halucinácie?
Pripadalo mu to skutočné.
Pritisol si ruky k spánkom a snažil sa dýchať.
To nebolo možné.
Nič nebolo skutočné.
Nič nebolo správne.
Myseľ sa mu snažila rozletieť na dve časti. Všetko bolo chybne.
Siahol po Kody, aby mu robila kotvu, ale ani to nefungovalo a jeho dych prichádzal v krátkych ostrých vzdychoch.
V ušiach mu búšilo srdce. „Kody, ja sa zbláznim. Už vôbec neviem, čo je pravda a čo nie. Sú to možné budúcnosti? Čo sa skutočne stalo? Ako spoznám rozdiel v tom, čo vidím?“
Xev ho chytil za hruď. „Dýchaj, Nick.“ Zašepkal mu do ucha. „Pomaly... dnu a von.“
Počúval Xevovo upokojujúci hlas a nasledoval jeho príklad, kým sa znova neupokojil. Až potom ho Xev pustil.
Ešte stále neistý sa Nick zhlboka nadýchol. „No pozrime sa, kto je zrazu aký materský.“
Xev prevrátil oči. „To prišlo s novým účesom.“
Ale to nebola pravda. Hlboko v Xevovom vnútri bola vždy citlivosť skrývajúca sa pod tou nenávistnou zabiť-všetkých-nech-ich-Boh-triedi mentalitou, ktorú prezentoval pred ostatnými. To bol dôvod, prečo ho Nick oslovil a pomohol mu, keď sa prvýkrát stretli. Prečo toľko riskoval, aby mohol Xeva priviesť so sebou späť.
Prehrabol Nickovi vlasy. „To si nechaj pre svoju priateľku, inak ti dám po zadku.“
„Ooo, sľúb mi to, sľubuješ? Naozaj by si ma nemal takto dráždiť, dedo. To je proste tak kruté.“ Nick na neho zamrkal mihalnicami, zatiaľ, čo si trel zadok.
Caleb zdvihol ruky na znamenie kapitulácie.
„Ublížiš si. Teraz je to na teba. Ja s tým nemám nič spoločné.“
Xev pomaly potlačil Nicka smerom ku Kody. „Takže, je to tvoje.“
So smiechom pokrútila hlavou. „Všetci ste také veľké deti.“
Nick vytriezvel, keď znova započul v okolí šepot éteru. Tento krát hlasnejší.
Až teraz to znelo, akoby na neho volala Menyara. Pritlačil si prsty k spánkom a snažil sa sústrediť. Pritiahnuť hlas bližšie, aby sa mohol zamerať na samotné slová. Keď to urobil, uvidel aj viac obrázkov. Pocítil nutkanie...

Kody ustúpila, keď Nick prechádzal okolo nej, akoby bol v nejakom tranze.
„Mali by sme sa toho obávať?“
Caleb a Xev ho pozorne sledovali.
Xev pristúpil bližšie, keď Nick išiel k Menyarinej oltárovej skrinke. Bez slova ju otvoril a začal miešať nejaký druh špeciálneho prípravku. Použitím oceľovej paličky pomaly miešal soľ a farbivo v jednej z Menyarinych maltových misiek.
„Nie som si tým celkom istý.“
Caleb sa postavil vedľa Xeva. „Čo to robí?“
„Nie som si tým celkom istý.“ Zopakoval.
„Počuje nás?“
Xev sa pozrel na Kody. „Tu môžem len stále dokola opakovať, že nie som si tým celkom istý.
Nick si ich nevšímal, ako keby neexistovali. Chodil po Menyarinom dome a zhromažďoval veci, akoby bol doma, čo dávalo určitý zmysel. Prakticky ho vychovala a on v tomto dome strávil veľkú časť svojho detstva.
Keď na to príde, narodil sa na jej pohovke.
Dali mu priestor pre prácu, čo v konečnom dôsledku viedlo k veľkému privolávaciemu kruhu na podlahe.
Až potom začal mať obavy aj Xev. „Neurobí niečo hlúpe, akože privolá kamarátov, ktorých nemáme radi, však nie?“
„Je to Nick. Samozrejme, že urobí niečo hlúpe. Kedy neurobil? Horšie už by to mohlo byť len vtedy, ak by mu pomáhal Mark.“
Kody by za to najradšej Caleba udrela, ale mal pravdu. Napriek tomu cítila nutkanie brániť svojho priateľa. „Nie je to Nickova chyba, že sa okolo neho stávajú zlé veci. Vždy to myslí dobre.“
„Nepomáhaj, Kody.“ Povedal Nick neprítomne, zatiaľ, čo pracoval.
Po niekoľkých minútach sa postavil do stredu kruhu, zapálil kadidlo a začal spievať v jazyku, ktorý by vôbec nemal poznať.
Kody nadvihla obočie. „Je to-“
„Prvotný jazyk? Je.“ Caleb si so Xevom vymenil šokovaný pohľad.
„Naučil ho to niekto z vás?“
„Nie.“ Zamračil sa Xev. „Ale ako Malachai by mal poznať všetky jazyky. To je jedna z jeho schopností.“
V miestnosti za začal víriť vzdušný vír. Najskôr pomaly, potom začal naberať na rýchlosti.
Kody sa natiahla, aby sa chytila pohovky. „Má to toto robiť, však?“
Xev pokrčil ramenami.
Z namaľovaného kruhu stúpal dym. Menyarine ochranné symboly žiarili a hučali ako zadychčaná beštia, ktorá zabehla maratón. Žiarovky v lampách nad ich hlavami sa rozbili. Kody sa uhla, keď na nich popadali črepiny. Pohla sa smerom k Nickovi, ale Caleb ju zastavil. „Si dosť múdra na to, aby si prerušila ten kruh. Nikto nevie, čo zlé by si tým mohla spôsobiť.“
V momente, keď zdvihla koleno, aby to urobila tak či tak, oslepil ju jasný záblesk svetla. Svetelný lúč prerazil strop, rozložil sa po podlahe a pohltil Nicka, ktorý stál s otvorenou náručou a pokračoval v speve.
Oči sa mu zvrátili predtým, ako sa mu zmenili na horiacu červenú. Spieval stále hlasnejšie a hlasnejšie. Bolo to skôr ako hrmenie než slová.
Dunelo to tak, že to cítila na hrudi. Ako druhý tep.
V kruhu okolo Nicka sa objavilo viac bieleho a zlatého svetla. Tancovalo a ohýbalo sa. Bodky lietali vzduchom až sa to začalo formovať do niečoho pevného.
Nie, nie niečoho.
Niekoho.
Spočiatku si Kody myslela, že má Nick v náručí dieťa.
Ale ako sa formovalo viac detailov, stavala sa z toho drobná, krehká žena. S lesknúcou sa kafe late pokožkou.
„Menyara?“ vydýchla.
Nick neprestal spievať, pokiaľ nebola celá. Potom svetlo zhaslo a symboly na stenách zoslabli.
Opatrne ju položil, aby sa mohla postaviť na svoje vlastné nohy. Použitím svojej telekinézy strhol z pohovky prikrývku a použil ju, aby zakryl Menyarine mokré, holé telo. Menyara sa triasla a bola slabá, opierala sa o Nicka a to ako fyzicky tak aj emocionálne.
„Nebola som si istá, či ma počuješ, Baby Boo.“
Nick ju držal. „Nebol som si istý, či to robím správne.“
Usmiala sa a pohladila ho po hrudi. „Môj malý Nicholas. Niekedy o sebe príliš pochybuješ. Čo s tebou budeme robiť?“
„Ak by ste boli múdri? Vyhodili dieťa von aj s vaničkou. Hodiť vaňu na neho, aby to veľkostne sedelo.“
Caleb si odkašľal. „Je bezpečné prelomiť kruh?“
„Áno.“ Menyara odstúpila od Nicka a pevnejšie si pritiahla prikrývku okolo úzkych ramien.
Xev jej pomohol k pohovke, zatiaľ, čo Kody jej šla uvariť horúci čaj.
„Čo sa stalo? Kde si bola?“
„Napadli ma mortentsovia, ktorí ma zaskočili v mojom obchode. Vrhli sa na mňa skôr, než som stihla čokoľvek urobiť. Stiahli ma do Kassitu.”
Nick zdvihol hlavu. „Kassitu?”
Chvejúcimi sa rukami si utrela vlhké vlasy. „Väzenie, kde boli vyhostení niektorí z najhorších démonov, aký sa kedy túlali po zemi.“
„Ako ti to mohli urobiť?“ spýtala sa Kody, keď jej priniesla šálku čaju.
Menyara jej poďakovala, keď si ju vzala a uchopila ju v dlaniach. „Neviem. Nikdy som o takej veci nepočula a myslela som si, že sa mi nikdy nepodarí vrátiť späť. Zakaždým, keď som sa snažila volať o pomoc, začala som sa dusiť. Stále si nie som istá, ako je možné, že ma Nicholas nakoniec počul.“
„Nedávaj mi za to príliš veľa zásluh. Sotva som ťa počul a myslel som si, že som sa zbláznil. Nehovoriac o tom, že moje schopnosti boli v poslednom čase všelijaké.“
„Čo tým myslíš?“
„Sú nestále. A väčšinu času miznú úplne.“
„Práve teraz mal horúčku.“ Kody ho vzala za ruku a podržala ju pred ňou. „Dotkni sa jeho ruky. Je ako ľad.“
V momente, keď to Menyara urobila, hlboké zamračenie jej stiahlo obočie.
Caleb prikývol. „Hej. Presne tak. Bolo nám povedané, že Nick bude mať v budúcnosti syna. A myslíme si, že sa mohol vrátiť v čase, aby nás zabil a pozmenil čas.“
Menyara sa na neho zamračila. „Malachai nemôže cestovať v čase.“
„Môžu mu pomôcť.“
Pohľadom sa zastavila na Xevovi a bolo na nej vidieť, že nechce myslieť na to, čo poznamenal.
Zrazu sa rozozvučal Nickov telefón. Od strachu pri tom zvuku nadskočil. Vytiahol ho z vrecka a zistil, že to bola jeho mama. Bez váhania rýchlo prijal hovor, pretože akékoľvek oneskorenie by mohlo mať za následok, že jeho mamička zavolá národnú gardu. Veľmi si prial, aby to bol len vtip. Aj keď vlastne národnú gardu ešte nikdy nevolala, bola známa tým, že už obvolala všetky miestne nemocnice a políciu, keď bol príliš dlho mimo dosahu. Príliš dlho pri nej znamená viac ako hodinu.
A pretože nebol tam, kde mal byť...
Čas, k zabráneniu národnej bezpečnostnej paniky.
„Ahoj mami.“
„Prečo nie si doma?“
„Som u Menyary.“
Toto aspoň zmiernilo jej hnev. „Oh... si v poriadku? Je ti horšie? Mám ťa zobrať na pohotovosť?“
„Nie. Všetko je v poriadku, mami. Stále mám horúčku. Plakal som toľko, že som sa bál, aby sa Kody nerozišla so svojim priateľom, veľkým dieťaťom, ak by som nenašiel ďalšiu osobu, ktorá by sa s tým obťažovala. Navyše, ani jeden z chalanov nie je schopný dlhodobého súcitu. Proste na mňa zízajú a vravia, aby som to prehltol alebo hádžu na mňa veci a hovoria mi, aby som s tým prestal. Tak som prišiel kňučať a trucovať sem k niekomu, kto ma skutočne počúva a toleruje. Takže, chceš hovoriť s tetou Mennie?“
Podal jej telefón s vedomím, že ju to upokojí, keď bude počuť jej hlas a potvrdenie, že nevyvracal svoju obličku alebo niečo iné.
„Ahoj, Cherise. Nie, tvoj syn je v poriadku. Je to trochu bledý a horúci na dotyk. Ale my sa ti o neho dobre postaráme. Nemusíš tým zaťažovať tvoje krásne malé srdiečko. Uži si spoločný čas so svojim novým chlapom.“
„Hm! Nie, mami! Správajte sa slušne s Bubbom. Obaja!“ Vykríkol Nick. „Nezabudnite, že obe nohy patria na podlahu za všetkých okolností!“ Pozrel sa na Kody. „Čo iné nám vždy hovorí?“
„Nezaťahuj ma do toho.“
„Žiaden prsteň. Žiadne prudké pohyby.“ Poznamenal Caleb sucho.
„Ponechaj vo vzťahoch tajomstvo a potrvá dlhšie.“ Dodal Xev.
„Ďakujem! Počula si to, mami? Boh nenávidí pokrytcov! Ďalší z tvojich výrokov... A stále populárne - len preto, že všetci tvoji priatelia nezmyselne skáču do Pontchartrain, to neznamená, že sa musíš riadiť ich hlúposťou!“
Menyara sa zasmiala. „Poviem mu, zlatíčko. Dobrú noc.“ Zavesila a vrátila telefón Nickovi.
„Ty si hrozný, Nicholas!“
„Nechcem to počuť. Z polovice si ma vychovala. Okrem toho, len som jej vracal niečo z toho, čo my poskytla ona v priebehu rokov. Je to vlastne zábavné, byť schopný naservírovať jej trochu z toho späť.“
Usmiala sa na neho a pokrútila hlavou. „Pomôž mi vstať, aby som sa mohla obliecť. O niektorých veciach sa musíme porozprávať.“
„Potrebuješ moju pomoc?“ ponúkla sa Kody.
„Nie, mon ange, budem v poriadku.“
Divné, Nick si nikdy predtým nevšimol, ako veľmi sú si Menyara a Kody navzájom podobné. Hoci už chvíľu vedel, že Menyara bola teta jej matky, nevidel podobnosť v ich črtách. Ale nakoniec, Kody zvyčajne nosila rozpustené vlasy s ofinou na čele. Keď ich teraz videl bok po boku, s vlasmi stiahnutými dozadu, bolo pozoruhodné, aké podobné mali rysy.
V skutočnosti nevidel žiadne Styxxove črty na jeho dcére. Ale jeho osobnosť tam bola. Obzvlášť vtedy, keď bojovali s nepriateľmi. A zatiaľ, čo môže mať po matke výnimočnú zručnosť lukostreľby, bola to otcova zručnosť s mečom, ktorá ju od každého oddeľovala na kilometre. S mečom v ruke bola Kody neporaziteľná.
„Kody? Nick začína mať zase ten pohľad.“
Nick sotva počul Calebové slová, keď sa mu mysľou prehrávala noc, keď mu zomrel otec a on mal prvýkrát víziu jeho vlastnej smrti rukami Malachaia Ambrosa. Celý ten čas si myslel, že je to len nevinná vízia, ako zabije Kodynho brata a potom ju.
Teraz...
Znovu počul zvuky strašného boja a videl sám seba v jeho démonickej forme. Jeho šedo-strieborné malachaiské brnenie žiarilo v matnom svetle slabnúceho slnka, zatiaľ, čo bojoval proti armáde, ktorá ho chcela zničiť. Jeho vojaci sa stiahli späť, aby ho chránili.
Ale on vedel, že sa im to nepodarí.
Mali byť porazení.
Zarazený tým, nemohol pochopiť, ako sa to môže stať. Nikto sa mu nikdy nerovnal v boji. Ani Sephiroth. Jared bol dôstojným nepriateľom.
A ešte lepším bol priateľom a spojencom.
A potom, na konci ich démonických radov, Nick uvidel svoju nemesis.
Ich vodca sa objavil ako temný anjel smrti s plne rozprestretými čiernymi krídlami. Opitý jeho blížiacim sa víťazstvom, zvolal svojich démonických vojakov a pretlačil sa vpred.
Nick inštinktívne vedel, ako ukončiť tento boj a vojnu. Ak by zabil ich vodcu, rozptýlili by sa ako vydesené šváby. Vzdali by sa a utiekli a nikdy ho viac neobťažovali.
Zachránil by ich všetkých.
Oči mu zablysli červenou, potom striebornou, než sa vrhol na blázna, ktorý opustil bezpečný úkryt svojej armády. Zameraný výhradne na neho, Nick všetko ostatné ignoroval.
Idem si pre teba...
Prešiel dopredu k ich vodcovi so zdvihnutým mečom. Ich vodca opustil svojho koňa a vrhol sa na Nicka. Ich zbrane zacinkali, keď sa stretli proti sebe. Z jeho nepriateľa pršala kyslá krv a oheň dole na Nicka, ktorý použil svoje vlastné schopnosti, aby zatlačil svojho nepriateľa späť. K jeho cti, démon bol silný a bojoval proti nemu dlhšie, než ktokoľvek, kedykoľvek predtým.
Mohol ho dokonca poraziť, ale jednu vec...
Náhle zaznel známy výkrik bolesti.
Vydesený Nick sa odvrátil od ich boja k menšiemu vojakovi o niekoľko metrov. Bola obkľúčená.
A prehrávala.
Naplnila ho panika. Čokoľvek to bude stáť, nemal by ju stratiť. Dopekla s ostatnými. Ona by za toto nemala platiť. Nikdy.
Odkopol svojho nepriateľa preč a letel k nej tak rýchlo, ako len mohol, zdvihol ju, aby ju odniesol z boja. Prikázala mu, aby sa vrátili k boju, ale on nechcel ísť. „Nie je nič, čo neurobím, aby som ochránil svoju rodinu.“ Povedal s tak surovým odhodlaním, že to cítil v hĺbke svojej zhnitej duše. „Dal som ti sľub a ten aj dodržím.“
Ale cítil, ako mu jej krv tečie po ruke, keď ju jemne držal a snažil sa, aby jej neublížil ešte viac.
Oči jej zmäkli vo výrezoch helmy, keď sa k nemu tlačila.
„Nikdy si nebol dobrý v počúvaní ostatných, však?“
Usmial sa na ňu. „Na rozdiel od svojho prvého nádychu po môj posledný. Ale som lojálny k tebe s každým jedným mojim nádychom.“
Zaznel surový, zúrivý bojový pokrik.
Nick sa obzrel cez plece a uvidel, ako k ním zamieril jeho nepriateľ, preskakoval cez bojovníkov okolo seba a zabil každého, kto sa mu odvážil skrížiť cestu.
Aj keď sa mu to nepáčilo, pristál a urobil tu poslednú vec, ktorú kedy chcel - podal svoje drahocenné bremeno jednému zo svojich mužov. „Dostaň ju do bezpečia! Nenechaj ju zomrieť!“
Jej ruka ostávala na jeho, akoby neznášala to, že ho musí nechať ísť, rovnako ako on ľutoval toho, čo malo prísť. Ako keby videla budúcnosť tak jasne ako on.
Ale muselo sa to stať.
S hlbokým nádychom sa prinútil pustiť to, čo mu bolo najdrahšie, aby sa vrátil k boju, ale už bolo príliš neskoro.
Jeho nepriateľ už bol na ňom. Než Nick mohol vôbec zdvihnúť svoj meč, démon ho prebodol rovno cez jeho bezcenné srdce a zhodil ho na zem, kde mu svoj meč pretlačil cez celé telo.
Nick sa dusil vlastnou krvou, ale bojoval tak tvrdo, ako len mohol pokiaľ žil- musel tak veľmi žiť pre... ale nemohol robiť nič okrem umierania.
A ako ho opúšťal život, počul krik, ktorý mu zlomil srdce. Prečo to musela vidieť? Prečo jej dnes dovolil bojovať?
S odvahou, pre ktorú ju miloval od chvíle, kedy sa prvýkrát stretli, sa rozbehla k nemu.
„Nie!“ Vzlykala znova a znova, keď mu odhalila tvár. Ležala s rukou na jeho tvári a plakala, akoby sa jej rozbil celý svet.
„Fľaštička,“ vydýchol. „Nemôžem na ňu dosiahnuť.“
Vzlykala, vytiahla náhrdelník, ktorý mu poslala Apollymi a rýchlo mu pomohla sa napiť. „Neopováž sa ma tu nechať, Ambrose! Počuješ ma? Ja ťa nestratím. Vrátim sa späť a zmením to. Nech to stojí čokoľvek. Nájdem ťa a zachránim ťa!“
Pokúsil sa jej naposledy dotknúť. Ale temnota pohltila celý jeho život.
Vo chvíli, keď bol mŕtvy, žena, ktorá ho držala vypustila vojnový pokrik tisícich fúrií. Vzala jeho malachaiský meč a rozbehla sa na jeho nepriateľa, aby dokončila, čo on začal. Ich démoni nepriateľ zdvihol ruku a chytil ju za ranu, potom na ňu strieľal výbuchy, až jej zrazil helmu z hlavy. Bola síce otrasená, ale neohrozene mykla hlavou späť a zamračila sa na neho.
Tentoraz Nicka tento pohľad rozrušil. Predtým to bývala Kodyna tvár, ktorú Nick videl vo svojej vízii.
Ale toto bola iná tvár. Rovnako krásna, ale staršia a zjazvená.
Vôbec túto ženu nepoznal. Napriek tomu spoznal nenávisť v jej očiach, s ktorou sa vrhla na démona pred sebou. Bola brutálna a hmatateľná.
A keď Nick vyšiel zo svojej vízie, tentoraz vedel, že démon Malachai, ktorý ho v ten deň zabil, bol jeho syn.
Prvýkrát, keď videl túto víziu, myslel si, že si premiestnil jeho tvár na Kodynho brata.
Teraz...
Zažmurkal a obrátil sa k nej. „Som tak zmätený.“
„Možno toto myslel Grim, keď sa nám vyhrážal.“
„Čo tým myslíš?“
„Pravidlo jedna... čo je najlepší spôsob, ako poraziť svojich nepriateľov?“
„Z psychologického hľadiska.“ Caleb to pochopil. „Zlom ich myseľ a potom už je ľahké poraziť ich telo.“
Kývla na neho. „Presne. Možno to je ono.“
„Ale Ambrose bol ten, kto mi povedal, aby som získal Oko.“
„Oko z Ananke?“
Otočil sa a zistil, že sa k ním pripojila Menyara. „Áno, madam.“
Urobila vysoký zvuk. „Dieťa, nechceš žiadnu časť z toho. Zblázniš sa z toho.“
„Príliš neskoro. Už sa to stalo. A nedajú sa zastaviť spamy s bláznivou nevyžiadanou poštou. Ako to môžem vypnúť?“
„To je ten problém. Si Malachai. Nemôžeš.“
„Nádhera. Toto varovanie by sa viac zišlo predtým, ako som sa toho dotkol.“
Menyara ho chytila za bradu. „Ako keby si niekedy dbal na výstrahy. Jedného dňa, dieťa, dúfam, že sa naučíš najskôr pýtať a pozerať a až potom skákať. Vždy si najskôr konal. Pozeráš sa kam padáš, až keď si na polceste dole.“
Mala pravdu a on to na sebe nenávidel.
Ťukla ho po nose, potom zvesila ruky a pomaly ho obišla. „Takže. Bolo to niečo o ďalšom Malachaiovi?“
Nick prikývol. „Ale v mojich víziách som vždy starší, keď ma zabije. A takže je on.“
„Akoby bol skrytý a prinesený, aby ťa zabil v určitom čase na určitom mieste?“
„Dobre... nepáči sa mi, ako to znie. Ale teraz, keď si to takto podala, je to presne tak.“
Kody sa zamračila. „Akoby mohli mať jeho dieťa a on by o tom nevedel?“
Menyara jej venovala komický pohľad.
„Rovnakým spôsobom ako mal Jared Cherise.“ Povedal Xev pomaly. „A nemá tušenie, že bola niekedy počatá alebo narodená. Ľahko sa dá skryť dieťa pred otcom.“
„To je to, o čo som prosila Cherise v situácii s Nicholasom a Adarianom. Ale ona odmietla. Skoro akoby nejaká jej časť vedela, čo sa stalo jej otcovi a nechcela to iste urobiť niekomu inému.“
Nick sa poškriabal na brade. „Premýšľam nad tým, že to musí byť Grim. To by dávalo zmysel, všakže? Aký je lepší spôsob zohnať Malachaia a ovládať ho, ako zohnať si vlastného?“
„V tom prípade mám jednoduché riešenie.“ Caleb vytiahol svoj motýli nožík z vrecka a začal ho otvárať. Xev ho zastavil.
Nick urobil najnedôstojnejší zvuk, keď sa teleportoval za Kody, aby sa chránil. „Hej! Pozrite sa na mňa a konečne študujte moje schopnosti. To bol pôsobivý skok.“
„To áno, ale nie príliš ďaleko.“ Povedal Caleb a znova išiel po ňom.
Kody mu zablokovala cestu. „Dobre, zábavy bolo dosť. Žiadne ďalšie ohrozovanie Malachaia.“
„Kto hovorí, že ho to ohrozí? Myslím, že je to dobré riešenie. Nikomu nebude chýbať.“ Pozrel sa na Xeva. „Si so mnou, však braček?“
„Ušetrilo by to neskoršiu bolesť hlavy.“
Nick zbledol, keď ním prestúpila hrôza. „Mennie, pomoc!“
Oh, drahé nebesá, ona vyzerala, že to zvažuje.
„Menyara!“ zakňučal Nick.
„Ach, máš pravdu. Ak to má byť, nemá žiadny zmysel ho zmrzačiť. Avšak...“
Menyara sa zastavila, aby ho prepichla významným pohľadom. „Kým na to prídeme, musíš sa uistiť, že svoj rybársky prút udržíš vo svojom šatníku. A nesmieš s ním navštíviť žiadny cudzí rybník.“
Nick sa zamračil. „Cítim sa extrémne nepríjemne z toho, kam sa tento rozhovor uberá. A nemaj obavy, moja udica je celkom spokojná tam, kde je. Nikam ju to neťahá.“
S povzdychom Caleb zavrel nožík. „A ja som radšej nemal počuť o žiadnych mimozemských únosoch a sondách, ale čo už.“
„Viete,“ Odsekol im Nick. „Na druhú stranu... Páčilo sa mi oveľa viac, keď ste vy dvaja spolu nevychádzali.“
Akonáhle vypustil tieto slová, Menyara naklonila hlavu. Pomaly obrátila tvár ku Xevovi. „Čo ti stalo s vlasmi a obočím?“
Caleb sa postavil medzi nich, akoby chcel svojho brata ochrániť pred starovekou bohyňou. „Urobil to náš otec. Ak s tým máš problém, navrhujem, aby si s tým išla za ním.“
„Ty ho teraz brániš?“
„Po tom všetkom, čo som mu urobil, mi teraz zachránil život aj keď nemusel.“
Menyara otvorila ústa, aby na to reagovala, ale než stačila niečo povedať, na dvere sa ozvalo zúrivé klopanie.
Nick stuhol, keď pocítil nával niečoho hlboko smrtiaceho na verande.
Kým Menyara dosiahla na kľučku, aby otvorila dvere, začal jej hovoriť, aby to nerobila.
Nedostal však šancu.
Nadprirodzený vietor vytrhol dvere z pántov a rozbil ich na milión triesok. Nick schmatol Kody, aby ju chránil vlastným telom.
Pripravený k boju vzhliadol a uvidel Aerona ako sa rúti do miestnosti, aby sa k ním pripojil.
Aeron sa stretol s Menyariným pohľadom. „Spusti štíty a dovoľ mojim priateľom vojsť.“
„Priateľom?“

„Áno, ideme z pekla a na chvostoch máme diabla.“

7 komentářů:

  1. Super!!! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Dakujem za preklad. VV

    OdpovědětVymazat
  3. Paráda, ďakujem :)
    bety

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji moc za novou kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. děkuji moc za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  6. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat