sobota 5. listopadu 2016

Vzezření - Kapitola 17



Nick zaváhal na ulici, nie príliš ďaleko od Menyarinho obchodu. „Ste si istý, že to bude fungovať?“
Caleb prikývol a vzal Nickov meč. „Predtým si nemal svojej schopnosti. To je dôvod, prečo sa ťa ešte Dîv nepokúsili vlastniť. Teraz ich vycítia a skočia. Keď to urobia...“
Významne zdvihol meč nahor. Potom ho zložil, podal meč Nickovi, ktorý ho zasunul do vrecka.

Hneď, ako to urobil, Nick stuhol. Pohltil ho podivne neskutočný pocit. Nie, nie pohltil. Dal mu facku. Akoby mu nepriateľ hodil do tváre železnú rukavicu, aby ho vyzval k súboju. Cítil sa ako pri mimotelových skúsenostiach. Akoby mu niečo vytrhlo dušu z tela a tá sa teraz vznášala nad ním a dívala sa dolu na cudzinca v naozaj lacnej košeli. Prvýkrát videl sám seba tak, ako ho videli ostatní. Vyšší ako väčšina ostatných, stále bol len vyrastené dieťa, ktorého telo bolo rovnako vhodné, ako keď sa dieťa snaží chodiť v rodičovských topánkach. Hej, rovnako falošné. Nick nikomu neodhalil, aký bol v skutočnosti neistý v každom aspekte jeho osobnosti a vzhľade.
Ale na konci dňa, nemohol poprieť pocity nedostatočnosti, ktoré s ním kráčali ruka v ruke a ako hladný démon mu vytrhávali dušu. Nekončiaca hrôza z toho, že nebude žiť tak dlho, aby sa stal mužom, ktorým chcel byť.
Ešte horšie, že sa stane skutočným démonskym netvorom, akému sa narodil. To, že by sa objavil Malachai a zničil všetko, čo sa ho matka pokúšala naučiť. Zničia všetko ľudstvo v jeho vnútri až tak, že sa nebude starať o to, komu ublíži.
Nickova myseľ sa vrátila späť ku Kyrianovi, keď mu hovoril o Iliade kvôli úlohe do školy. „Život je vždy o voľbách, Nick. Niekedy ich urobíme zo sebeckých dôvodov. Niekedy ich urobíme pre ostatných. Niekedy pred nimi utekáme a niekedy nás dobehnú proti našej vôli. Paris mohol Helenu opustiť, bez ohľadu na to, čo mu bohyne sľúbili. Hector mohol vydať svojho brata a zachrániť kráľovstvo. Achilles nemusel odstúpiť z boja pre hnev. Patroclus si nemusel vziať Achillovu výzbroj, aby inšpiroval ich vojská. Ani Achilles nemusel zabiť Hectora s vedomím, že ak to urobí, bude to znamenať jeho vlastnú smrť. Bola to Helenina voľba ísť s Paridom do Troje? Mohla zostať v Sparte a keď Trója padla, mohla sa zabiť skôr, než sa vrátila s manželom, pred ktorým pôvodne utiekla... Kde je tá hranica slobodnej vôle a čo je predurčené bohmi? Môžeme rozhodovať o našich životoch, alebo sme len pešiakmi v nejakej vyššej hre, o ktorej nič nevieme?“
V tej chvíli sa hmla vyjasnila a Nick začal rozumieť významu základného bodu a slobodnej vôle.
Som pánom svojho vlastného osudu a pokašlem to jedine preto, že to urobím z...
A keď sa obhliadol na Caleba a Xeva, povstala v ňom nová úcta k nim.
Rovnako ako Kyrian, aj im bola pridelená bolestivá dávka života. Obaja priniesli obeť pre druhých a zaplatili vysokú cenu.
Bolo by to horšie, keby sa správali sebecky?
To bolo to, čo urobil Kyrian. Vydal sa po sebeckej ceste a jeho život nebol o nič lepší. Ak niečo, tak jedine horší. Caleb a Xev stratili srdcia, bolo to vďaka činom druhých, ktorí im vzali to, čo milovali. Až do úplného konca k ním boli ich manželky lojálne.
Kyrianova tragédia pochádzala zo zrady ženy, pre ktorú sa všetkého vzdal. Vytrhla mu srdce a podala mu ho.
Základné body.
Napriek tomu, jeho priatelia vstali z popola svojich zničených životov, oprášili sa a pokračovali s odhodlanou pevnosťou, ktorú Nick nechápal.
Neohrozene.
Neúnavne.
Rovnako ako jeho matka.
A práve pre nich bude bojovať s temnou stránkou Malachaia v ňom. Rovnako ako oni. Rovnako ako oni pokračovali každý deň svojho života.
Každá veľká legenda sa začala jedinou osobou, ktorá nahnevane vyvolávala päsťou k nebu a striasla sa bohov zo vzdoru.
Acheron mal pravdu.
A to bolo to, čo Nick robil od chvíle, keď prišiel na tento svet ako choré dieťa.
Vzpieral sa kurzom. Vzpieral sa očakávaniam. Vzpieral sa autorite.
Vzpieral sa svojmu osudu.
A dnes neplánoval svoje spôsoby meniť. Vedel, že nie je žiadny iný spôsob. „Dobre. Ukážme tým pekelným opiciam. Je načase, urobiť z nich moje štetky.“
„Prepáč?“ Kody na neho civela. „Tvoja matka by bola zdesená.“
„Pravdepodobne. Väčšina z toho, čo vyletí z mojich úst ju desí.“ Venoval jej roztomilý úsmev. „Musím priznať, že väčšinu dní to aj mňa privedie do rozpakov.“
Zasmiala sa a rýchlo ho pobozkala.
„A to je dôvod, prečo ťa pán Boh stvoril tak neuveriteľne roztomilým. V opačnom prípade by vyhral impulz utopiť ťa pred všetkými ostatnými.“
„Ach, Cher, čo som ti hovoril o navnaďovaní? Keď hovoríš takéto veci, robí to zo mňa diabla, ktorý chce povedať ešte niečo horšie.“
Ale keď došli k Menyarinmu obchodu, Nick vytriezvel pri pohľade na to, čo ich tam čakalo.
Ah, do kelu...
Na chodníku pred dverami stála Tabitha Deverauxová so svojou zoo posádkou. To bolo zlé. Ešte horšie bolo, že jej zoo posádka zahrňovala staršieho Madaugovho brata, Erika. Hoci, Madaug mal pravdu. Niekedy bolo ťažké povedať, či bol Erik jeho brat alebo sestra.
Dnešná noc bola určite jednou z tých nocí. Vlasy zafarbené na čierno ako Tabitha mal zapletené na jednej strane a na tvári mal viac make-upu ako Tabby. V skutočnosti, jeho ostré uhly hrubých očných liniek vyzerali, akoby chodil k Vawn na výučbu o tom, ako sa obliekať a ako nanášať čierne očné tiene a k tomu zodpovedajúci rúž.
„Prečo je Erik v šatách?“
Aeron prevrátil oči nad Nickovou otázkou. „To je kilt, človeče. Nauč sa rozdiel.“
Dobre, tak to vysvetľovalo tie bojové topánky. Ale... „Ak je to kilt, prečo ma na sebe... Kody, pomôžeš mi? Blúzka? Tak sa tá naberaná vec volá, nie?“
„Áno, Boo. Je to čierna hodvábna blúzka s čipkovanými francúzskymi manžetami a volánovou šatkou. A aj keď nemôžem uveriť tomu, čo poviem, je to Tabithina blúzka. Videla som ju na nej nedávno.“
Šatka.
Nick to slovo naznačil ústami a zaksichtil sa na Caleba, ktorý sa mu vysmial.
„Neposmievaj sa tomu chlapcovi, Nick. Aspoň, že jeho oblečenie nežiari v tme.“
„Je mi ľúto, Cay. Keďže tu nie je Madag, ktorý by to urobil, mal som nevysvetliteľnú potrebu urobiť to sám. A okrem toho, na rozdiel od M-doga, ja by som to nikdy nepovedal Erikovi do tváre a ranil jeho city. Ja som to len dostal zo svojho systému skôr, ako k nim pristúpime a mne to vykĺzne proti mojej vôli.“
Nick na nich žmurkol. „A musím povedať, že obdivujem mužov pre sebavedomie, ktoré im umožňuje odísť z domu, keď vyzerajú takto. A závidím mu jeho zrkadlo, ktoré mu povedalo, že vyzerá dobre, pretože moje zrkadlo sa chichoce zakaždým, keď sa pozriem jeho smerom.“
Keď sa priblížili k Tabithe a jej skupine, Nick sa rozhliadol, či neuvidí nejakú stopu po Simi, ale nevidel vôbec nič.
„Hej, Tabby. Čo sa deje?“
Ukázala na zavretý obchod a rozbité sklo na chodníku.
Našťastie okenice boli stále na svojom mieste, takže ona a jej priatelia nemohli vidieť do obchodu.
„Išla som pre nejaké nové ochranné kamene pre skupinu a...“ Špičkou nohy štuchla do skla. „Nikdy som obchod nevidela takto zavretý. Tušíte, čo sa stalo?“
„Únik plynu.“ Povedal Nick, keď si spomenul na Menyarin zoznam pripravených výhovoriek.
„Oh...“ vydýchla Tabitha. „To je hrozné. Dúfam, že sa nikomu nič nestalo.“
„Nie, všetci sa dostali von.“
S výnimkou mŕtvych démonov.
Nick si odkašľal pri Calebovej mentálnom dokončení jeho vety.
Tabitha si sťažka vzdychla. „No, čo už... Hádam, že našu ochranu dostaneme inde. Všetci sa nasmerujte k mojej tete.“
Keď začali odchádzať, Tabitha pristúpila k Nickovi a zašepkala mu do ucha. „Rada do budúcnosti? Krčíš nos vždy, keď klameš, Gautier. Mal by si na tom popracovať. A viem, že to bol útok démona - cítiť ich tu všade naokolo. Ale nechcem, aby sa zranil niektorý z mojich priateľov, takže ideme odtiaľto preč. À bientôt[1]!“ Pozrela sa na Kaziela. „Pekný Cŵn Annwn, len tak mimochodom.“
Nick zízal, keď sa rozbehla, aby dobehla svojich priateľov. „Ako to robí? Alebo lepšia otázka je, ako to, že o tom vie?“
Caleb a Xev pokrčili ramená.
Kody sa o neho oprela. „Je empatická a telepatická. Vie veľa vecí.“
Zavrtel hlavou. Ako to, že vždy skončia tí podivní v jeho blízkosti.
Si Malachai, blbec. Priťahuješ ich.
Oh, áno. To bol dôvod, prečo ho vždy našli. Akoby mohol zabudnúť?
Snažiac sa na to nemyslieť, viedol ostatných do Menyarinho obchodu, aby sa tam pozreli po Simi. Ale ona tam nebola.
Nickom prešiel hrozný pocit. Čo ak ju nevedomky stratili niekde v meste?
Z toho sa mu klonoval jeho vred. „Kto všetko si myslí, že Simi pojedá turistov?“
Caleb so Xevom zdvihli ruky.
Nick podivným pohľadom prešiel na Kody. „Ty si to nemyslíš?“
„Prepáč. Snažím sa myslieť ako Simi. Kam by išla ďalej?“
„Keby sme mali jej vôňu, mohli by sme ju sledovať.“
Nickovi sa páčil Zavidov nápad. Ale bohužiaľ, nemali nič s jej vôňou.
Zrazu začuli nejaký šramot v zadnej miestnosti. Za predpokladu, že by to bol ďalší démon, ktorý vrazil do obchodu, aby škodil, ozbrojili sa a zamierili k šumu.
Nick si olizol pery a pripravil sa k boju s čímkoľvek, čo sa nachádzalo na druhej strane dverí. Prebehol rýchlym pohľadom po ostatných, aby sa ubezpečil, že sú pripravený, než trhnutím otvoril dvere, pripravený odseknúť hlavu votrelcovi.
Simi na neho so vztýčenou hlavou našpúlila pery. „Prečo vy všetci ľudia vyzeráte tak divne? Dokonca aj na vás? Je to jednou z tých vecičiek syndrómu dráždivého čreva?“
Nick bol teraz naozaj zmätený.
Simi sa javila normálne, hoci normálna Simi bolo označenie, v ktorýkoľvek deň, trochu pritiahnuté za vlasy. „Čo tu robíš?“
„No, môžete vidieť. Povedali ste mi, že Simi môže zjesť démona. Čo ste mi však zabudli povedať je, že on je Dîv. Skúšali ste už niekedy zjesť Dîv?“ Každému z nich venovala odsudzujúci pohľad. „Nemyslím si. Ten všetok ich zápach a...“ Otriasla sa. „Na svete nie je dosť barbecue omáčky, aby bola tá chuť príjemná. Takže mu Simi musela znova skočiť na hlavu. Všetci vrieskajú ako banda malých polovičných ľudí, ktorí smiešne vonia a behajú okolo ihriska. A potom, keď mu Simi vyskočila na hlavu, urobil veľký, starý šeredný neporiadok a ja som sa bála, že keď to uvidí akri-Mennie, nebude zdieľať jej nadšenie so Simi. A tak som išla a vyčistila to a urobila to všetko zase voňajúce a pekné.“ Usmiala sa.
Kody ju objala. „Báli sme sa o teba, Simi. My sme predtým nevedeli, že je to Dîv.“
„Ach, tak potom je všetko odpustené za to, že ste to Simi takmer dovolili zjesť. Pozrite, Simi sa rada kŕmi. Nerada by bola zjedená. Akri by bol z toho nešťastný tiež, pretože by zostal sám a to by bolo jednoducho celé tragické. Potrebuje Simi, aby jeho srdce pracovalo.“
Simi sa zastavila. „Ah, ale Dîv niečo povedal predtým, ako som ho explodovala. Povedal, že sa blížia a potom ich ani Malachai nemôže zastaviť.“
Nick zamrzol pri týchto slovách. Stretol sa s Kodyným zamračeným a potom s Calebovým vyciveným pohľadom.
Znamenalo to, že Amrose zastavil pôvodne toho, kto to urobil? Alebo Ambrose zastavil ich v jednom zo svojich ďalších pokusov?
S bolesťou brucha a spotrebou čerstvého vzduchu, ktorý nemal zápach mŕtvych démonských vnútorností, zamieril k dverám vedúcim k bočnej uličke.
„Nick?“
Sotva registroval Kodynu prítomnosť. Jeho myseľ bola príliš zaneprázdnená spracovávaním všetkých možných výsledkov, ktoré vždy končili jeho smrťou a smrťou všetkých ostatných v zbombardovanom New Orleans. Už nevidel staré francúzske a kreolské budovy okolo neho. Uvidel devastáciu, ktorej budú svedkami v budúcnosti.
Oheň.
Telá.
Siminho syna a dcéru.
Jeho dcéru.
Tú, ktorú musel opustiť, keď bola ranená.
Nie! Nemôže to takto skončiť.
„Nick?“ Kody sa postavila pred neho a vzala jeho tvár do dlaní. „Pozri sa na mňa a sústreď sa. Viem kde si, ale nemôžeš tam zostať. Dýchaj.“
S rozmazaným pohľadom sa na ňu pozrel.
„Kyrianova dcéra sa volá Marissa a je blond.“
„Viem.“
Prestúpila nim panika z plnej veľkosti všetkého, čo ho naraz zasiahlo. „Oh môj Bože, Nyria... čo som to urobil?“
„Ty si nič neurobil.“
„Ale ja som Ambrose... Alebo budem.“ Zadusil vzlyk. „Som zodpovedný za to, čo sa stane vám všetkým.“ Slzy mu zaplavili oči, keď sa pozrel na Caleba a Xeva. Zavida. Aerona, Vawn a Kaziela.
Nepodarilo sa mu to vydržať, vtiahol si Kody do náručia, držal ju a triasol sa pod hmotnosťou jeho viny a úzkosti pre veci, ktoré ešte len urobí. A zo strachu z toho, čo by mohol urobiť, čím by dal veci do pohybu.
Budúcnosť sa rysuje a on nenávidel váhu tejto gilotíny nad hlavou. Zabudnite na Damoklov meč. Toto bolo veľa horšie.
„Možnože mal Arelim pravdu.“ šepkal jej do vlasov. „Možnože jedinou odpoveďou je zabiť ma skôr, ako povstanem.“
„Hovorili sme o tom. Ty si už povstal, Nick.“ pripomenul mu Caleb.
„Ale niečo mi odčerpalo schopnosti. Mohli by sme ich znova odčerpať a potom ma môžete zabiť. Sám si to povedal. Tak by sa to zastavilo.“
Xev pokrútil hlavou. „Tak to nefunguje. Povstal by ďalší Malachai. S najväčšou pravdepodobnosťou tvoj brat.“
„Bolo by to také zlé?“
Caleb sa dusil. „Hm, áno. Mrte, akoby si povedal.“
„Prečo?“
Kody zotrela Nickovi slzy z tváre. „Pretože práve teraz, Boo, Madocove emócie majú byť pod zámkom po tisíce rokov. Ešte sa mu len začínajú vracať a on sa s tým nemôže vyrovnať o nič lepšie ako ty. V skutočnosti ešte oveľa horšie.“
„Je nahnevaný a zatrpknutý.“ povzdychol si Caleb.
Kody prikývla. „Stretneš ho pred oveľa dlhším... aspoň tak to bolo. Ale pokiaľ sa naučí súcitu - v budúcnosti ho nemá vôbec. Pre nikoho a pre nič. Najhoršia vec, ktorú by si mohol urobiť, je dať mu silu Malachaia v jeho súčasnom stave. V kombinácii s krvou boha...“
„Svet by skončil oveľa skôr.“ Dokončil za ňu Xev. „A oveľa násilnejšie.“
Kody sa poškriabala na paži. „To je dôvod, prečo ťa nepovzbudzujem v tom, aby si sa s ním stretol. Práve teraz to nie je potrebné. Stretol si D’Aleriana, Snolovca, ktorý dohliada na Kyriana, keď je zranený?“
„Hej.“
„Tak presne taký je Madoc. Sú to bratia.“
Nick sebou trhol pri spomienke na Snolovca, ktorý bol pre ľudí neviditeľný. Jediným dôvodom, prečo o ňom Nick vedel, boli jeho malachaiské schopnosti. Vždy, keď sa normálny človek pozrel na jedného z nich, ich pohľad prešiel cez a neregistroval nič. Mohli by vkráčať priamo do jedného a vôbec by o tom nevedeli.
Napriek tomu boli étericky krásni. Anjelsky. A chladný ako Polárny kruh, pretože toto prekliatie na nich zoslal Zeus pred dávnymi vekmi. Všetky emócie iné ako bolesť, ktorá bola fyzická reakcia, mali zakázané. Jediný prípad, kde mohli prežiť vôbec nejaké emócie bolo v ľudských snoch. A kvôli tomu sa niektorí z nich stávajú závislými na tejto skúsenosti ako silní narkomani. A ako veľmi to bolo zlé pre Snolovcov, pre človeka, ktorého stopovali, to bolo oveľa horšie. Rovnako ako pri drogách, Snolovec túži po väčších dávkach a je nútený stimulovať snívajúceho k živším, hrozivejším a dlhotrvajúcim snom do takej miery, že to ich obete privedie do šialenstva a nakoniec aj zabije. Títo narkomani sa nazývali Skoti a ich bratia, ktorí sa nepremenili na snových démonov boli poverení, aby ich strážili, inak by mohli byť znova potrestaní bohmi.
Rovnako ako pred celými stáročiami.
„Prečo si mi nepovedala, že môj brat bol Snolovec?“
„Pretože nie je len Snolovec, Nick. Je to Kallitechnis.“
Zamračil sa na ňu. „Čo?“
„Madoc sa môže pohybovať cez niečie sny. Dokonca cez ne dokáže cestovať v čase. Je vodcom ich rady a má plný prístup a kontrolu nad ich Zrkadlovou sálou. Teraz už plne chápeš nebezpečenstvo toho, keby si mu dovolil vlastniť tvoje schopnosti? Pokiaľ žiješ, nemôže to urobiť. Ale ak sa ti niečo stane, dostane ich on, pretože rovnováha musí byť zachovaná. Ak žije Sephiroth, musí aj Malachai. Ich životné sily sú spojene dohromady.“
Caleb prikývol. „Jeho emocionálna kliatba mu zabránila stať sa Malachaiom pôvodne. Vzhľadom k tomu, že necítil nenávisť ani žiarlivosť, nemohol vziať Adarianovi jeho moc. Ale ako povedala Kody, jeho prekliatie konečne slabne. Ak by si umrel, schopnosti – ktoré - by rozbili jeho kliatby a on by vyšiel ako plnohodnotný, naštvaný a pripravený na rozsievanie svojej pomsty na nás všetkých.“
Xev dal ruku okolo Nickových ramien. „Len pre záznam, synak, nechceme, aby sa to stalo.“ Postrapatil Nickovi vlasy. „No tak, poďme ťa zobrať domov. Bol to dlhý, ťažký deň pre nás všetkých. Ale tvoj bol naozaj posraný... dopraješ si dobrý nočný spánok a ráno všetko bude vyzerať lepšie.“
„Dobre.“
Caleb vypustil dlhý vzdych. „Myslím, že by som mal kúpiť väčší dom.“
Nick sa posmieval jeho kňučaniu. „Máš osem spálni. Človeče, na čo doparoma?“
Prešiel pohľadom po ostaných. „Myslím, že potrebujem väčší dom.“
Nick prevrátil oči.
Caleb sa zastavil vedľa Xeva. „Kde chceš zostať?“
Ako Xev zaváhal, Nickovi neunikol šok a túžba v jeho orieškovohnedom pohľade. „Je to pozvanie?“
Caleb stuhol. „Nebudem sa ospravedlňovať za moje predchádzajúce správanie voči tebe. Ale začínam chápať a vidieť veci trocha inak. Takže je to pozvanie k rozhovoru.“
Xevove črty zmäkli. „Cením si to. Hlboko. Ale na teraz, pán Fuzzy Boots zostane s Tým, Čo Sa Nemôže Vyhnúť Problémom. Nechcem nechať Nicka alebo Cherise nestrážených.“
„Pravdepodobne to je najlepší nápad.“
Zavid sa postavil vedľa Xeva. „Myslíš, že by mala tvoja matka niečo proti túlavému psovi vo svojom dome?“
„Pravdepodobne, ale aj tak to poďme skúsiť. Viem byť celkom pôvabný, keď sa snažím. Len si kontroluj červené oči, inak by ťa mohla vykúpať vo svätenej vode.“
Nick sa uškrnul na Caleba. „Už sa ti to znížilo len na troch hostí. Je to lepšie?“
„Len dovtedy, kým niektorý z nich nebude chrápať.“
Xev sa zlovestne zasmial. „Nechrápu. Ale pamätaj... zamkni alkohol.“
„Oh, do pekla s tebou!“ zaúpel Aeron. „Si trocha krutý bastard. Nie je to nutné stále hovoriť, kamoš.“
Smejúc sa, Nick počúval ich reptanie, kým nezmizli, aby išli ku Calebovi.
Zavid sa premenil do svojej vlčej podoby, trocha sa skrčil a išiel s nimi späť do jeho domu na Bourbon Street.
Kým kráčali, držal Kody za ruku, až kým neprišli na priečelie jeho domu. „Ideš ďalej?“
„Radšej nie, aby sa tvoja mama nehnevala. Nechám ťa v jej rukách a zajtra sa vidíme v škole.“
„Ach, na to sa neteším.“
„Ale no tak. Ďalší deň. Ďalšie prežitie.“
Xev a Zavid sa pohli do budovy, aby im nechali súkromie, keď Nick pobozkal Kody na dobrú noc.
Úprimne povedané, nenávidel to, že ju musel nechať ísť. Vždy sa jedna jeho časť bála, že už ju znova neuvidí.
Keď sa odtiahol a pritisol sa k jej lícu, mal pocit, že ho niekto pozoruje. Všetky chĺpky na zadnej strane krku a pažiach sa mu postavili.
Zamračil sa, otočil hlavu a uvidel Nathana pomaly kráčať po chodníku a keď sa priblížil, zastal. Ruky mal plné tašiek z lahôdok na rohu.
„Oh, ahoj, Nick, všakže?“
„Áno...“
„Tiež tu bývaš?“
Tiež? Nick netušil, prečo sa mu žalúdok stiahol od hnevu. „Možno.“
Nathan vyzeral presne tak zmetene, ako sa Nick cítil. „Hm, dobre. No, my sme sa práve prisťahovali na prvé poschodie. 1-C. Mama ma poslala von, aby som všetkým doniesol sendviče, pretože ešte nemáme všetko kuchynské vybavenie. Ani nakúpené žiadne skutočné potraviny.“
„Tak potom ste susedia.“ prispela Kody. „Nick žije hore.“
Než Nick stihol niečo povedať, malá blondínka vo veku okolo desať rokov vybehla z budovy. „Nate! Umieram od hladu! Vyschnem a umriem, pokiaľ sa čoskoro nenajem. Zohnal si nejaké jedlo?“
„Ach môj bože! Áno! Nebol som preč ani minútu. Udrž svoje kone.“ Podal jej jednu z tašiek.
Bez toho, aby im povedala čo i len slovo, schmatla ju a bežala s ňou dovnútra.
Nathan si povzdychol. „Moja malá sestrička, Elise. Občas sa utrhne z reťaze a chrlí oheň. Takže ak uvidíte, že ju pochytí amok, dajte mi, prosím vás, niekto vedieť a my ju zaženieme. Nehrozí od nej žiadne nebezpečenstvo. Len si ešte neuvedomila, že nie každý na svete je jej najlepšia kamarátka. Mimochodom, zajtra sa s vami dvoma uvidím v škole. Dobrú noc.“
Kody počkala, kým Nathan zmizol. „Stále si myslíš, že nie je normálny?“
„Nie. Vyzeralo to na celkom štandardné hlúposti. Asi som to prehnal pre spôsob ako sa na teba pozeral.“
„Ty? Prehnane? Nieeeee....“
Prevrátil oči nad jej sarkazmom. „Dobre. Nevyžadovalo si to uštipačný tón.“ S úsmevom ju znova pobozkal. „Už teraz mi chýbaš.“
„Ty mne tiež. Si si istý, že si v poriadku?“
„Budem.“
„Zavolaj, keby si ma potreboval.“
Nick jej dal posledný rozlúčkový bozk predtým, ako jej dovolil teleportovať sa domov. Zamieril do budovy, kde našiel Xeva a Zavida, ako na neho čakajú vo svojich zvieracích formách. „Dobre, pán Fuzzy. Vieš, ako to chodí... nezašpiň mi prestieradlá.“
Pohladkal Zavida po hlave. „Naozaj je dobre, že si späť. A teraz sa poďme pozrieť, čo nám mamička priniesla na jedenie. Podelím sa so všetkým okrem Bananas Foster[2].“ Všetko išlo dobre, kým Nick neotvoril dvere a jeho matka neuvidela jeho nového domáceho hosťa.
„Čo je to?“
„Však poznáš Pána Fuzzyho.“
„Nehovorím o mačke, Nick. Kto je jeho priateľ?“
„Oh... ty si mala na mysli Spota?“
Pozerala na neho. „Nick...“
„Len na deň alebo dva? Prosím, mami. Je Calebov. Povedal som mu, že to nebude vadiť. Okrem toho, chcel som mať malú spoločnosť, kým sa nezotavím a vedel som, že by si mala námietky, keby som priviedol domov Kody a uložil ju v mojej izbe, aj keby to bolo nevinné.“
„Teraz si papuľnatý.“
„To som, ale úprimne, ako som k tomu prišiel. Naučil som sa to priamo od mojej mamy.“
Odkašľala si a zavŕtala sa hlbšie pod ružovú deku, zatiaľ, čo pozerala televíziu.
„Potrebuješ odo mňa niečo?“
„Nie, som v pohode. Nenechaj sa rušiť pri sledovaní programu. Poberiem sa rovno do svojej izby.“ Odmlčal sa, kým neprešiel k nej. „Mala si pekný večer s Bubbom?“
Na lícach sa jej objavila červeň. „Mala.“
„Dúfam, že to neznamená, že bol až príliš pekný, Maman.“
Usmiala sa na neho. „Stačí!“
Zohol sa a pobozkal ju na líce. Aspoň to plánoval predtým, ako mu začala kontrolovať horúčku. Nick sa prinútil to vydržať. „Hovoril som ti, že mi je lepšie.“
„Len som sa chcela ubezpečiť.“
„Spokojná?“
Pobozkala ho na líce. „Som. A teraz choď.“
„Áno, madam.“
Ale ešte ho úplne neprepustila. Chytila ho za ruku a držala si ju pri sebe o niečo dlhšie.
„Mimochodom, ďakujem.“
„Za čo?“
„Michael mi povedal, čo si hovoril o tom, že ideme von. Si veľmi dobrý chlapec, Nicky. Oveľa lepší, než si zaslúžim.“
Nickovi chvíľu trvalo, než si vychutnal obraz nej na gauči, pretože vedel, že tam nebude navždy.
„To nie je pravda, ale milujem ťa, mami.“
„Ja teba tiež, Boo.“
Bez ďalšieho slova ju Nick pustil a odišiel do svojej izby, kde už ho čakali Xev a Zavid vo svojich ľudských telách. To však nebola ta šokujúca časť. Nie, to čo ho uzemnilo bol Zavid zahryznutý do Xevovho krku.
Nick zalapal po dychu, rýchlo vstúpil do miestnosti, zamkol dvere, aby jeho matka náhodou nevrazila dnu a nedostala z toho mŕtvicu. „Čo sa tu do čerta deje?“
Zavid sa odtiahol a schúlil sa v najvzdialenejšieho rohu miestnosti, akoby čakal, že ho Nick zbije.
Xev si utrel krv z krku. „Pamätáš, ako som ti povedal, že keď ho dostaneme von a jeho opätovné zaradenie do spoločnosti nebude tak jednoduché?“
„Áno...“
„Teraz už poznáš cenu za jeho návrat do tejto ríše.“
„A si s tým v pohode?“
Xev si zapol golier na košeli a sčervenel tým vznešeným pohľadom, ktorý mu vždy pripomínal to, ako sa Acheron pohyboval. Plynulo a nacvičene. „A nie je to jedno?“
„Tomu nerozumiem.“
„Vieš, čo je Šarru-Dara v skutočnosti, Nick?“
„Krvný kráľ.“
Xev zaťal zuby, než prehovoril tichým tónom bez emócii. „Krvný otrok. Moja krv sa nepoužíva len na zapečatenie Noira a Azury. Bol som tiež prekliaty byť používaný ako zdroj potravy pre mnoho rôznych vecí.“
Zrazu sa Nickovi zobrazil obraz, ktorý vôbec nechcel vidieť, prečo Xev nenávidel byť uväznený vo svojom podsvetnom väzení. „Prepáč. Ako si sa potom všetkom mohol znova rozprávať so svojim otcom?“
„Nebol jediný, kto mi to urobil. A v Zavidovom prípade mi to pre raz nevadí. Samozrejme, radšej by som ho kŕmil šálkou. Ale tvoja mama by pravdepodobne šalela, keby si všimla o čo ide.“
„To je dôvod, prečo si chcel zostať tu?“ spýtal sa Zavida.
Utrel si krv z úst. „Áno. Ak sa nenakŕmim, vrátim sa k nim.“
Xev si povzdychol. „Pretože moja krv je zámok, ktorý ho udrží na tejto strane brány.“
Nick sebou trhol, ako sa pre oboch pocítil zle. „Existuje nejaký spôsob, ako to spraviť natrvalo, bez toho, aby si musel robiť toto?“
„Pokiaľ viem, existuje len jeden spôsob.“
„A to je?“
„Pohár Hebe.“
Nick sa zamračil. „To je ako šálka kávy? Kde ju mám kúpiť? Neiman Marcus?”
Vzdychajúc z absolútneho utrpenia, Xev si pritisol prsty na koreň nosa, než pokrútil hlavou.
„Nie, Nick. Hebe je bohyňa nesmrteľnosti. Ona je poslom pohára Olympanov. Ak by sa napil z jedného z jej pohárov, obnovilo by sa to, čo bolo predtým, než Noir vzal jeho telo a odtiahol ho z tejto dimenzie.“
Nick zopakoval Xevov ston. „Predpokladám, že nebude stačiť ísť hore a požiadať ju, aby nám ho požičala.“
„Nie. Niečo za to bude chcieť.“
A skúsenosti ho naučili, že to nebude zábava ako na Mardi Gras. Ani to nebude príjemné, či jednoduché.
Výborne. Proste skvelé.
Ale práve teraz neboli jeho obavy dôležité. Uvidel výraz na Zavidovej tvári, ktorý hovoril, že čakal, že ho Nick pošle späť a odsúdi ho na život s Noirom a jeho zvieratami na celú večnosť.
To bola tá posledná vec, ktorú by Nick niekomu urobil.
„Tak dobre, chlapci.“ Povedal Nick a venoval im upokojujúci úsmev, ktorý síce necítil, ale dúfal, že to dobre predstiera. „Dostaneme sa z toho.“
Nick nemal tušenia ako. Napriek tomu sa tým pretlčú ako vždy. Aj keď mali pri bráne stále nepriateľov. Spojenci stratených a nezvestných.
A budúcnosť je neistá. S neznámym Malachaiom.
Jediné, čo v súčasnosti hralo v ich prospech, bolo, že mal svoje schopnosti. V tomto okamihu.
Samozrejme, to sa môže zmeniť jedným úderom srdca.
A čo bolo najhoršie? Ambrose sa mýlil. Oko mu nepomohlo, ani trocha. Iba čo z neho bol viac zmätený. A mal z neho migrénu, ktorá nie a nie poľaviť.
V tomto momente bol Nick stratený. Všetci boli. A medzi tým Mavromino zbieralo sily. Nick to cítil. Temnota vyhrá, ak to nezastavia.
A všetky brány sa zrútia.
Keď sa stane pohroma alebo ich zaplaví voda, on sa postaví a bude bojovať. Všetci budú. Pretože, ak by nebojovali, mali záruku, že prehrajú a prehra nebola v jeho cajunskej krvi.
Mal si pravdu, Grim. Je to tak. A ja si idem pre teba.



[1]À bientôt! = francúzština = Čoskoro dovidenia
[2]Bananas Foster je dezert z banánov a vanilkovej zmrzliny, s omáčkou z masla, hnedého cukru, škorice, tmavého rumu a banánového likéru.

8 komentářů:

  1. děkuji moc za další pokračování

    OdpovědětVymazat
  2. Perfektní !!! Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky !!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za novou kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  4. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  5. Dakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat