úterý 20. prosince 2016

Šeptané lži - Kapitola 21


„Zaparkujte tu,“ povedal Carlos vodičovi limuzíny, keď dorazili na letisko v Carcassonne.
Pokúšal sa napísať Korbinovi a Rae, aby ich kryli, ale mal príliš slabý signál. Čo tie prekliate vysielače zase nefungovali?
Keď auto zastavilo, Carlos povedal: „Nechajte dvere zamknuté a zostaňte tu so slečnou Saxeovou, kým neskontrolujem bezpečnosť.“
„Myslíte, že lietadlo môže byť nebezpečné?“ opýtal sa vodič.

„Nemusí byť. Ide len o štandardný postup.“ Carlos sa natiahol a stisol Gabrielle ruku, aby počkala na mieste. Mala ju ako ľad. Nepáčilo sa mu to.
„Budem v poriadku,“ povedala takým slabým hláskom, že sa mu od nej ani trochu nechcelo odísť.
Napodložku jej napísal pokyny, že ak sa čokoľvek stanealebo ak sa po ňu nevráti späť do auta, má šoférovi okamžite nariadiť odchod.
Ak jej zakýva, aby prišla do lietadla, je to signál, že má odísť.
Carlos vystúpil a uvoľnene kráčal k spusteným schodíkom, pripraveným pre pasažierov. Motory hučali a biely trup lietadla Learjet žiaril ako vyleštená perla.
Pomaly stúpal po schodoch. Kiežby mal šancu upovedomiť Korbina a Rae. Alebo keby mal aspoň v rukách zbraň. Lenže, ak by nešli na letisko, ako bolo plánované, vzbudilo by to v škole podozrenie, a to nechcel.
Keď bol pri dverách, nazrel dovnútra.
Elegantné a štýlové. Hračka slúžiaca na prepravu biznismenov.
Dvere na kokpite sa otvorili práve vo chvíli, keď vyšiel po schodoch a chystal sa prezrieť kabínu. Carlos sa bleskovo otočil, pripravený na boj.
Vo dverách sa objavil Jake Malone, mimoriadne všestranný agent BAD. Stál tam s rukami v bok a usmieval sa od ucha k uchu. Krátky zostrih mu ukrývala nakrivo posadená kapitánska čapica. Statné telo navliekol do tmavej uniformy pilota leteckej spoločnosti, bielej košele a kravaty.
„Slušný letúň, čo?“ zazubil sa na naňho Jake.
„Čo tu robíš?“ opýtal sa Carlos namrzene, hoci sa mu uľavilo.
„Joe nám získal trochu času.Presvedčil Interpol, že Gabrielle vyšetruje CIA. Nevedia, že ju máme my. Ale Interpol dnes ráno vydal na Gabrielle zatykač. Chcú ju predviesť na výsluch. Joe nechcel riskovať, že ju niekto spozná podľa fotky v pase, zvlášť keď je na falošné meno. Domyslel si, že v škole nebude nikomu čudné, že má Gabrielle súkromné lietadlo.
„Dobrý postreh. Práve dnes ráno dokončila svoju prácu. Sú Korbin a Rae už na ceste?“
„Gotthard im poslal správu o vašom odchode do Milána. Korbin mal dnes problémy s mobilom, takže mi zavolal cez satelitný telefón. Povedal mi, že vás dvoch videl pred pol hodinou odchádzať. On a Rae by v tejto chvíli mali prichádzať na letisko. Poletia bežným lietadlom.“
„Bolo by pekné vedieť, že tu na nás čakáš ty a nie niekto iný,“ zamračil sa Carlos.
„Pozri, pred pár hodinami sme dostali jeden z Joeových zvyčajných rozkazov – nájsť nóbl súkromné lietadlo, dostať sa sem skôr než vy a spojiť sa s tebou, akonáhle bude všetko pripravené. Poslal som vám esemesku. Splnil som minimálne dva z troch bodov, to nie je zlé.“
„Budem si to pamätať, keď ti budem najbližšie kryť chrbát pri prestrelke.“
„Keď si mi neodpovedal, poslali sme správu prostredníctvom školy. Museli ste ju dostať, inak by ste tu neboli. Vedel som, že prídeš minimálne zistiť, kto vám poslal lietadlo.“
„Logika toho celého je postavená na hlavu. No keď uvážim, kto to vymyslel, celkom to sedí.“ Carlos sa odmlčal, zabraný do myšlienok. „Povedal si my. Kto je tvoj druhý pilot?“
Jake pokrútil hlavou. „To nechceš vedieť.“
V zadnej časti kabíny sa otvorili dvere a odhalili posteľ. Vychádzkovým krokom odtiaľ vyšiel Jeremy Sunn. Vyzeral ako surfer, ktorý sa práve prezliekol za pilota a je nadšený svojím novým outfitom.
Pretiahol sa a zazíval. Slnkom vyblednuté vlasy sa mu vlnili okolo goliera naškrobenej košele. Jej belosť silne kontrastovala s jeho opálenou pokožkou. Carlos ešte nikdy nevidel, aby si džínsofil Jeremy natiahol nohavice s pukmi alebo nažehlenú košeľu s dlhými rukávmi.
„Odkedy máš licenciu pre pilotovanie lietadiel?“ opýtal sa Carlos.
Jeremy zodvihol svoje potápačské náramkové hodinky na úroveň očí a pokrčil plecami. „Neviem. Asi hodinu. Závisí to od toho, v akej sme práve časovej zóne.“ Žiarivo sa usmial.
Och, došľaka, to nie. Carlos si pošúchal čelo, kde mu práve začala pulzovať bolesť a pozrel na Jakea.
„Vravel som ti, že to nechceš vedieť,“ pripomenul mu Jake.
„Dôjdem po Gabrielle a vy dvaja sa pripravte na odlet. Odchádzame hneď, ako to bude možné,“ povedal Carlos Jakeovi. Potom sa otočil k Jeremymu. „A ty, nestláčaj gombíky ani neťahaj za páčky. Ani na záchode.“ Jeremy zodvihol ruky v obrannom geste. „Som tu len na okrasu.“ Otočil sa a zamieril ku gauču stojacemu oproti dvom pohodlne vyzerajúcim kreslám.
Carlos ho však zastavil. „To si nemyslím. Potrebujeme, aby niekto slečne Saxeovej odniesol kufre.“
„Máš zlámané ruky?“ odvrkol mu Jeremy.
„Nie, moje sú v pohode. Ale tvoje tak môžu skončiť, ak nezodvihneš zadok a nezačneš sa správať ako zamestnanec veľmi bohatej dedičky.“
Jeremy sa zamračil, no vstal a vyrazil popri Carlosovi smerom von z lietadla. Ten ho však strhol naspäť, aby mu vysvetlil jeho úlohu.
Avšak v momente, keď Jeremyho noha stúpila na schodíky vedúce von z lietadla, sa jeho správanie úplne zmenilo. Ten chlap bol ako chameleón. Kráčal pred Carlosom vzpriamene ako vojak. A to už bolo niečo, lebo Carlos vedel, že Jeremy k armáde ani nepáchol.
S jeho trestným registrom by ho nikdy nevzali.
Keď došli k autu, Carlos zaťukal šoférovi, aby odomkol. Potom pomohol Gabrielle vystúpiť. Celé to prebehlo mlčky, ani nemukla.
Jeremy vyložil kufre z auta a pristúpil ku Gabrielle. „Radi vás vidíme znovu na palube, slečna Saxová.“
Merci. Aj ja vás rada vidím.“ Pozrela na Carlosa, ktorý zatváral kufor auta, ale pokračovala v divadle.
Keď Carlos ustúpil a obišiel limuzínu, Jeremy akurát hovoril: „Som vám k službám, dňom... i nocou.“
Akonáhle limuzína odišla, Carlos sa sklonil blízko k nemu a povedal: „Nech ťa ani nenapadne urobiť to, čo ti vidím na očiach, inak prídeš domov po častiach.“ Potom Carlos povedal Gabrielle: „Toto je Jeremy, jeden z našich ľudí. Len čo pristaneme, už ho neuvidíš.“
„Rád vás poznávam, Gabrielle.“ Jeremy sa uškrnul a zobral kufre do lietadla.
Gabrielle sa zasmiala. „Je roztomilý.“
„Nie, nie je roztomilý.“ Carlos mu chcel zakrútiť krkom. „Jeremy je rovnako nebezpečný ako ktorýkoľvek iný člen našej skupiny. Možno aj viac, pretože uňho nikdy nevieš, čo urobí. Joe musel byť zúfalý, keď ako druhého pilota poslal jeho.“
„Takže on je tiež pilot?“
Obdiv v jej vlase Carlosa len viac rozladil. „Nie, nie je pilot. Jeremy je v kokpite užitočný asi ako nafukovacia panna. Vlastne ani to nie je pravda. Nafukovacia panna by mohla slúžiť ako air bag.“
Keď vystúpili až na vrch schodíkov, našli dvere do kokpitu dokorán. Carlos predstavil Gabrielle Jakeovi so slovami: „On je jediným skutočným pilotom na palube.“
„Takže vy nepotrebujete druhého pilota?“ V Gabriellinom hlase zazneli obavy.
„Ani trochu.“
Ramená sa jej uvoľnili.
„Keď si potrebujem trochu schrupnúť, prepínam na autopilota.“
„Čože?“ Tú otázku vystrelila smerom na Carlosa.
„Len nerád to hovorím pred ním, lebo jeho ego sa už teraz nevmestí do kokpitu. Ale ver mi, je to ten pilot, s ktorým chceš letieť za každých okolností.“
Jake jej venoval južanský úsmev. „Áno, madam. Nemusíte sa ničoho obávať. V Miláne pristaneme akurát na obed.“
Carlos ju viedol do kabíny a zvažoval, ako im Interpol skomplikoval plány. BAD hrala podľa vlastných pravidiel a Interpol ani netušil s kým majú tú česť.
V duchu Joeovi poďakoval za to, ako rýchlo vymyslel plán, ktorý nateraz ukryje Gabriellinu identitu. Pravda, je to iba dočasné.
***
Vestavia vo svojom byte v Miami kráčal hore-dole po mramorovej podlahe na chodbe medzi kuchyňou a obývačkou. Bez Josie to bolo o štvrtej ráno čertovsky osamelé miesto.
Zazvonil mu mobil. Vestavia sa obzrel za zvukom. Čakal telefonát od toho arogantného magora z Južnej Ameriky. Musí nájsť Mirage skôr, než ho nájde Durand. Teraz mu však volal jeho kontakt v École d’Ascension, aby mu oznámil ukončenie práce Saxovej na presune ich programov do nového systému.
„To dokončila presun tak rýchlo?“ Vestavia bol na jednej strane rád, na druhej to uňho vzbudilo podozrenie.
Oui. Ona aj jej bodyguard práve odišli.“
„Kam mierili?“
„Na letisko v Carcassone. Nešli však komerčným letom, ako sme predpokladali. Obdržali sme hovor, že opravy na jej súkromnom lietadle boli ukončené a to ich čaká na letisku.“
„Chcem vedieť, kam letia,“ dožadoval sa Vestavia.
„Žiaden problém. Môj bratranecpracuje v hlavnej letiskovej veži. Letia do Milána, ale netuším, aký je ich konečný cieľ.“
„Aj tak dobre,“ uistil ho Vestavia. Potom zvážil, čo ďalej. „Je si váš IT tím istý, že pochopil program a nebude ju znovu potrebovať?“
„Absolútne. Nechala im návod, ako si poradiť so všetkými možnými problémami, ktoré by sa mohli vyskytnúť. Tiež im nechala inštrukcie na reinštalovanie ktorejkoľvek časti programu.
„Dobre, s tým dokážem žiť.“
Bolo počuť ako sa hlasu na druhej strane linky uľavilo. „To som rád. Mal som obavy, či jej prístup k počítačom nebude predstavovať problém.“
„Nie. Pokračujte a o všetkom ma informujte, Pierre.“
„Samozrejme, Fra.“
Vestavia cestou k striebornej koženej pohovke v obývačke zaklapol mobil. Ťažko na ňu dosadol a otvoril zložku ležiacu na sklenom konferenčnom stolíku. Bolo tam o Gabrielle Saxe úplne všetko, vrátane kontaktu na prípadného čističa.
Neudržal by sa tak dlho, keby nebol obozretný. Ak niekomu s jej úrovňou znalostí v oblastí informatiky umožnia prístup ku školským záznamom, môže to byť bezpečné – ale nemusí. Od tých tínedžerov záviselo priveľa. Nemohol riskovať, že k ich zložkám bude mať voľný prístup nejaký IT-čkár.
Škola bola len jedným z mnohých miest na hľadanie stopy po D-ange-ruese. Vestaviovi by sa však nepáčilo prísť o tento cenný zdroj.
Ak to tá Saxeová vedela všetko naprogramovať, mohla sa na žiadosť niekoho iného infiltrovať do ich systémov, či už dobrovoľne, alebo inak. Nemohol to riskovať.
Prechádzal si zložku Saxeovej a zastavil na stránke so zoznamom významných osôb, s ktorými bola spojená od chvíle, kedy vstúpila do priestorov školy, až kým z nej neodišla. Saxeová takmer zomrela pri dvoch krajne podozrivých nehodách a odvtedy je samotárka. Keby útoky ohlásila, príslušné orgány by zistili, kto za nimi bol. Lenže ona to neurobila. Neposťažovala sa, ani im nepovedala o svojich životných poistkách.
Takže je tu šanca, že to s ňou zaňho vybaví jej bývalý manžel.
Vestavia sa usmial. Rád dával iným ľuďom šance.

***

„Povedz mi, je Linettina rodina zámožná?“ Carlos sústredil pozornosť na nervóznu Gabrielle a  na šoférovanie prenajatého auta. Už od Bergama sa štverali po kľukatých cestách. Bola veľmi tichá. Prehovorila len, aby mu dala pokyny na zabočenie.
„Majú veľký dom, ku ktorému patria obrovské pozemky. Celé to má možno tisíc akrov.“ Gabrielle pozorovala krajinu za oknom. Zelené údolie sa po pár kilometroch zmenilo na skalnaté výbežky. „Väčšina ľudí nevlastní toľko pôdy, ale tieto pozemky boli vlastníctvom rodiny jej otca už od šestnásteho storočia.“
Gabrielle sa pohrávala s malým zlatým medailónom, ktorý vyzeralrovnako starý ako rodinné sídlo jej priateľky. Zasmiala sa nad obavou, že by ju mohol niekto spoznať, akoby to bola iba nejaká nemiestna márnivosť.
Jemu však tieto obavy pripadali oprávnené. Zveril sa s nimi aj Rae, keď s ňou telefonoval v reštaurácii, zatiaľ čo bola Gabrielle na dámskych toaletách. Teraz mal väčšie starosti, než bola Gabrielle, snažiaca sa ubziknúť.
Carlos ju celú cestu ostražito sledoval, ale bol si celkom istý, že sa od neho teraz nepohne.Nie, keď vedela, že je jej sestra Babette v škole. Keby to tak nebolo, Gabrielle by sa pri prvej príležitosti pokúsila utiecť. Na jej mieste by sa zachoval rovnako. Ona však teraz nebude riskovať, že BAD použije proti nej jej sestru.
Gabrielle však nevedela, že Carlos sa o Babette v agentúre ani slovkom nezmienil.
„Si si istá, že vieš, kam ideme?“ zažartoval. „Od tej poslednej odbočky pred dvadsiatimi minútami sme nestretli žiadne iné auto.“
„To preto, lebo sme väčšinu z toho na majetkoch Tassonovcov.“ Gabrielle chvíľu bez slova sledovala krajinu.
„Linette mi často hovorievala, ako izolovane sa tu cítila. Ak sa chcela stretnúť s inými deťmi, musela sa posnažiť. Preto aj tak dobre behala a liezla.“
„Musela byť naozaj osamelá, keď ju to primälo chodiť hore dole po týchto kopcoch,“ zahundral Carlos. „A čo dom Tynteovcov? Tiež je vo vlastníctve rodiny už toľko rokov?“ Úsmev v Gabrielliných očiach pohasol. „Áno, moja mama bola posledným potomkom Tynteovcov.“ Bola. Na chvíľku ju nechal, iba mlčky šoféroval. Potom sa opýtal: „Čo sa stalo tvojej matke?“
„Zomrela... pri nehode. Mala som jedenásť.“
„Prepáč, nechcel som otvárať rany.“ Carlos o svoju biologickú matku prišiel v deň, keď sa narodil.Naozaj zomrela až o desať rokov neskôr, ale s Gabriellinou stratou sa nedokázal úplne stotožniť.
Ak by sa však niečo stalo jeho tete Marii, to by bola iná vec.
„Nie, to je v poriadku,“ povedala Gabrielle. „Len na to často nemyslím.“ Viac toho nepovedala,  a tak zmenil tému na niečo, o čom by sa podľa neho mohla rozrozprávať. „Zdá sa, že máš v Južnej Amerike dobré zdroje.“  Pozrel sa na ňu a videl, ako pevnejšie stisla prsty.
„Nežiadam ťa, aby si mi prezradila svoje kontakty, Gabrielle. Len by som chcel počuť, čo ešte vieš o Anguisovi. Čokoľvek mi povieš o Durandovi a jeho mužoch môže misii pomôcť.“
Uvoľnila ruku a začala si hrýzť peru. „Nerada to hovorím, lebo to vyzerá, ako by som mu lichotila, ale Durand je naozaj dobrý v tom, čo robí. Od svojich ľudí očakáva stopercentnú lojalitu.“
„Poznáš niekoho z jeho mužov?“ Cesta, po ktorej sa teraz štverali, im poskytovala ohromujúci výhľad. Za každou serpentínou sa rozprestierala široká modrá obloha.
„Durand si svojich mužov značí.“
„Ako?“ Carlos pevne zovrel volant.
„Tetovaním... na hrudi.“
Tep sa mu zrýchlil. „Akým tetovaním?“
„To neviem. Viem len, že je to na hrudi. Moje kontakty to buď nevedia, alebo sa boja povedať mi to.“
Pomaly vydýchol. Uľavilo sa mu, že má konečne odpoveď. „Veľa mužov má na hrudi tetovanie... dokonca aj ja.“
„Naozaj? Ako to tvoje vyzerá?“
„Had a dýka. Dal som si ho urobiť, keď som bol veľmi mladý,“ povedal prezieravo. „Čo ťa vlastne na začiatku primälo pátrať po Anguisovi?“
„Nič zvláštne.“
Odpovedala prirýchlo. Gabrielle niečo skrývala, ale bolo by netaktické teraz na ňu tlačiť. Pri rozhovore s ním by začala byť opatrná.
Spomalil, lebo sa priblížili k dvom nízkym múrikom po oboch stranách cesty. Boli vytvorené z bielych a žltých kameňov, pavučinovo porastené viničom. Pred múrikmi husto rástla burina a vyrážala aj spomedzi kameňov na ceste.
„To je hlavný vstup na pozemky.“ Oči sa jej rozžiarili očakávaním, potom pohasli. „Linette povedala, že jej otec bol posadnutý tým, aby bol majetok v perfektnom stave. Linette dokonca musela tráviť soboty záhradníčením.“
Carlos prešiel bránou a pomaly postupoval ďalej. Gabrielle ukázala na stromy lemujúce cestu ako borovicové slnečníky. Impozantná trojpodlažná budova so stenami zo svetlosivého kameňa a terakotovou strechou bola zasadená do úbočia hory tak dlho, že sa zdalo, ako by bola súčasťou terénu. Popoludňajšie slnko vrhalo tiene na klenutú cestičku objímajúcu jednu stranu domu.
Opäť však bolo vidno známky zanedbania – zvetrané rolety, zhrdzavené kovové štíty okien a balkónov. To nezapadalo do Gabriellinej spomienky na Linettinho pedantného otca.
Gabrielle znova stíchla.
Carlos zaparkoval vedľa stupňovitej fontánky s cherubínmi prelievajúcimi vodu z jednej vázy do druhej. Netiekla v nej voda, okolo sochy sa vinul divý vinič. Obišiel auto a pomohol Gabrielle vystúpiť.
Keď vystúpili po rozpadnutých schodoch, zodvihol ťažké zájdené klopadlo v tvare hlavy leva a trikrát zaklopal.
Gabrielle si hovorila, že sa musí sústrediť na misiu a nie na znepokojivý stav hospodárstva. Ale obavy o Linettinho otca ju neopúšťali.
Dvere sa pootvorili a objavila sa v nich žena okolo šesťdesiatky. Mala skôr sivé ako čierne vlasy a bucľaté líca. Tvár však mala stále mladú. „Bon giorno. Come stai?“
„Parla inglese?“ opýtala sa Gabrielle. Žiadala, aby hovorili po anglicky.
„Sí. Po anglicky viem dobre.“
„A vy ste?“
„Gazdiná.“
To nebolo v poriadku, ale Gabrielle pokračovala. „Hľadám Tassonovcov.“
„Signore Tassone a jeho žena cestovať.“
„Naozaj? A kam šli? Rada by som sa s nimi spojila.“  Gabrielle sa pokúšala predstaviť si Linettiných rodičov, ako utrácajú na ďaleké cesty. Jej priateľka sa často sťažovala na prehnanú sporovlivosť svojho otca.
„Oni plaviť po Stredomorí. Signore Tassone dať prísne pokyny. Neobťažovať ho.“
„Viete, kedy sa vrátia?“ Gabrielle pozrela poza ženu, ale cez polootvorené dvere toho v tmavej miestnosti veľa nevidela.
„Kto vie?“ Gazdiná odvrátila zrak a pokrčila plecami. „Niekedy po pár týždňoch, inokedy po pár mesiacoch. Odísť iba tento týždeň.“
Carlos chytil Gabrielle za lakeť. „Dobre, radšej by sme mali vyraziť, ak chceme prísť na letisko včas a stihnúť náš let.“
„Áno, poďme. Gracie,“ povedala Gabrielle žene, a potom sa otočila smerom na odchod.
„Signora? Aké byť vaše meno?“
Gabrielle sa zastavila a keď sa otáčala, aby žene odpovedala, Carlos jej zovrel ruku.
Pochopila jeho správu, že nemá hovoriť meno.
„Moja mama bola Madame Gervai. Zoznámila sa so Signorou Tassone počas plavby. Požiadala ma, aby som sa tu zastavila, keď budem v Miláne. Mama pred šiestimi mesiacmi zomrela. Len som chcela signoru pozdraviť a povedať jej, že mama rada spomínala na ich rozhovory. Gracie. Bon giorno.“
Carlos zaradil rýchlosť a keď už mierili od domu, povedal: „Takže, čo sa deje?“
„Linettin otec bol veľmi šetrný. Matka ju navštevovala len zriedka, pretože jej počas dlhých ciest v aute bývalo zle, rovnako v lietadle.Plavby na mori sa bála.  Neviem, kto bola tá žena v dome, ale Tassonovcov nepozná.“
Keď prechádzali cez vstupnú bránu, Carlos spomalil a vybral sa na polhodinovú cestu dole kopcom po príjazdovej ceste, ktorou sem prišli. Táto cesta hore a zase dole sa mu vôbec nepáčila. Mohla za tým však byť len jeho paranoja z toho, že mal vedľa seba Gabrielle a v blízkosti žiadne zálohy.
„Linettin otec by sa toho domu nikdy nevzdal,“ dodala Gabrielle, žmoliac si ruky. Potom prestala a pozrela na Carlosa. „Linette povedala, že sa raz opýtala otca, či by sa nemohli presťahovať do nového domu. Vraj svoj domov opustí iba v drevenej truhle. Myslíš, že sú mŕtvi?“ zašepkala.
„Neviem.“ Pokračoval v ceste, opatrne viedol auto cez ostré zatáčky.
Všimla si napäté svaly na jeho tvári. „Čo sa deje?“
„Nič, ale budem sa cítiť lepšie, keď sa dostaneme na hlavnú cestu. Rae a Korbin nám už vyhliadli miesto, kde v Miláne prespíme. Odovzdáme Gotthardovi získané informáciea uvidíme, čo vystopuje.“
Gabrielle sa oprela a premýšľala nad Linettinými rodičmi. Hľadala logické odôvodnenie, prečo by sa tak veľmi zmenili.
Carlos manévroval auto cez pravotočivú zákrutu okolo skalnej steny a kríkov, ktoré viseli tak blízko cesty, že blokovali výhľad za zákrutu. Na druhe strane bol ďalší kus klesajúcej cesty s kopcom na pravej strane a roklinou hlbokou niekoľko sto metrov na ľavej strane.
Kúsok nižšie blokovalo cestu červené športové auto talianskej značky. Dvere na strane vodiča boli doširoka roztvorené a vodič visel cez volant.
Carlos spomalil a odstavil auto niekoľko metrov odtiaľ.
„Vyzerá to, akoby bol vodič zranený.“ Gabrielle sa načiahla po kľučke na dverách.
„Nevystupuj z auta.“ Carlos otvoril dvere na svojej strane a vystúpil.
„Daj mi tvoj mobil. Potrebujeme sanitku.“ Gabrielle k nemu natiahla ruku s otvorenou dlaňou.
Uvedomila si, prečo zaváhal. Ak by jej nechal telefón a odišiel, mohla zavolať niekomu, aby jej pomohol utiecť. Ak by jej dal svoj telefón, preukázal by jej dôveru, akú podľa nej nepreukazuje nikomu.
Nepohol sa, aby odopol telefón z opasku.
Gabrielle spustila ruku. Jeho nedostatok dôvery ju zranil viac, než bola ochotná pripustiť.
„Tu máš.“ Carlos odopol mobil, odomkol ho a hodil jej ho. Zachytila telefón vo vzduchu, šokovaná a povzbudená jeho dôverou.
„Môžeš rovno vytočiť,“ povedal a kráčal preč.
Vyťukala tiesňovú linku, ale hovor sa ukončil v okamihu, keď sa ozval operátor. Gabrielle skontrolovala telefón. Žiaden signál.
Ako mohla stratiť signál bez toho, aby sa pohla?
Jedna z veľkých záhad mobilných telefónov.
Zahundrala a vystúpila z auta. Už zo zvyku pred tým siahla po svojom laptope. Môže použiť svoju blúzku ako obväz. Je teplo, bude jej stačiť len hodvábny top, ktorý mala oblečený spolu s ľanovými nohavicami.
Zodvihla zrak a uvidela, že Carlos je už takmer pri aute.
Vodič sa zrazu narovnal, vyskočil z auta a rozbehol sa do údolia v kopcoch lemujúcich cestu.
Carlos sa otočil a zo všetkých síl sa rozbehol. Keď ju zbadal, na tvári sa mu objavil hnev a postupne ho vystriedal strach.
„Bež!“
A ona bežala, najrýchlejšie ako mohla. Dobehol ju, schmatol okolo pása a strhol k zemi do žľabu medzi kopcom a cestou.
Explózia ich vyhodila do vzduchu.
Dopadla bokom na zem, chránená Carlosovým náručím. Tlaková vlna z výbuchu sa šírila otvoreným priestorom ako neviditeľná prílivová vlna a znovu odhodila ich telá. Zem pod ňou sa otriasla druhým výbuchom. Potom sa ozvali ďalšie,  buch, buch.
Nemohla dýchať. Gabrielle sipela, snažiac sa nadýchnuť.
„Je to v poriadku, snaž sa upokojiť.“ Carlosov hlas znel tak vzdialene. Hruď a pľúca ju čertovsky boleli. „Odhodila ťa tlaková vlna,“ povedal.
Posadil sa a držal ju v náručí. Na tvári mal odreniny a škrabance, ale bol nažive. Och, dobrý bože. Mohol zomrieť.
Pokúsila sa prehovoriť, no nevyšiel žiaden zvuk.
„Ššššš. Len dýchaj.“
Keď sa jej konečne podarilo dostať do pľúc vzduch,  roztrasene sa nadýchla a potom prikývla, aby vedel, že je na chvíľu v poriadku. Pomohol jej vstať. Poobzerali sa.
Ich prenajaté auto bolo preč.
„Kde je?“ zachripela.
Carlos ju viedol na kraj cesty. Ich krásny Mercedes sa skotúľal do rokliny. Explózia ho musela odhodiť z cesty.
„Keby som zostala v aute, bola by som mŕtva,“ zašepkala. Gabrielle sa podlomili kolená.
„Hej. Neomdlievaj mi.“ Carlos ju zodvihol do náručia a kráčal bližšie ku kopcom. Našiel miesto v tieni a posadil sa. „Musíme predpokladať, že nás nezastrelia, keď si už dali toľkú námahu, aby to vyzeralo ako nehoda. To druhé auto muselo byť plné leteckého paliva, aby to spôsobilo takúto explóziu.“
Nad nimi zahučala helikoptéra.
„Och, bože. Vracajú sa?“ Gabrielle sa prikrčila.
„Nie, to by mali byť moji ľudia.“
„Ako by o nás vedeli?“
„Predtým, ako som ti dal mobil, som vyslal tiesňové volanie Jakeovi. Jeremy mal v tom aute sledovacie zariadenie pre prípad, keby sa niečo stalo a oni nás potrebovali nájsť.“
„A helikoptéra?“
„Povedal som ti, že keď príde na lietanie, Jake je mužom, ktorého chceš. Tiež je jedinou osobou schopnou kedykoľvek zabezpečiť niečo, čo lieta. Kým sme odišli, podarilo sa mu nájsť malé letisko neďaleko odtiaľto a potvrdil, že bude pripravený.“
V čase, keď dorazili na letisko v Miláne a zostupovali z helikoptéry, Gabrielle zatúžila po svojom prenajatom domčeku pri jazere v Georgii.
„Chceš ešte dnes večer niekam letieť?“ opýtal sa Jake Carlosa a podal Jeremymu ich kufre.
„Nie. Rae a Korbin už mesto preverili. Radšej zostanem tu, kde ste aj vy štyria a môžete pomôcť ochrániť Gabrielle, kým upovedomíme základňu a premyslíme, kam sa ďalej vydáme.
„Čo sa týka stráženia Gabrielle dnes v noci, dobrovoľne sa hlásim na prvú hliadku.“ Jeremy sa k nim vrátil a oznámil to tónom mladého skauta. Gabrielle pochybovala, že ním niekedy bol.
Carlos k Jeremymu pristúpil a povedal niečo tichým hlasom. Nepočula, čo to bolo. Ale dnes už raz jeho hnev videla, keď sa otočil a kričal, aby utekala.
Keď zastrašoval Pierra a ostatných v škole, bola to iba hra.Teraz Carlos očividne nemal hravú náladu. Na krku mu navreli žily, ruky zaťal v päsť.
Jeremy o krok ustúpil. Pravdepodobne múdre rozhodnutie.
Carlos dohovoril, nech už to bolo čokoľvek. Len tam stál a zazeral na Jeremyho, ktorý zmätene zodvihol ruky. „Nechceš dobrovoľníkov, fajn. Aspoň si pospím.“ Ustúpil ďalších pár krokov.
Jake sledoval, čo sa práve odohralo medzi Carlosom a Jeremym. Mlčal, ale obočie mal so záujmom zdvihnuté.
Carlos sa nadýchol a pošúchal si bradu. Potom miernejším hlasom povedal Jeremymu: „Aj tak ďakujem za ponuku.“
Jake sa zasmial.
Carlos po ňom hodil vražedný pohľad, a potom sa hrejivo pozrel na Gabrielle. „Pripravená na sprchu?“
Oui.“ Kráčala s ním k ďalšiemu autu. Bolo identickou kópiou strieborného sedanu, o ktorý prišli.
Keď nastúpili, opýtala sa: „O čom to tam bolo?“
„Len som Jeremymu objasňoval, kde je jeho miesto.“ Carlos zodvihol ruku k jej čelu a prstami jemne pošúchal citlivé miesto. „Ako si na tom?“
„Au. Bolo mi fajn, kým si mi nepripomenul, že som sa udrela do hlavy.“ Pod prstami cítila hrču. Adrenalín musel zablokovať bolesť. Teraz jej hlava začínala treštiť.
„Korbin a Rae nás už prihlásili na recepcii a majú izbu neďaleko.“
„Som v poriadku, naozaj. Tak ľahko sa nezlomím.“ Fyzicky nie, ale za svoje srdce neručila.
V aute sa cez ňu naklonil a zapol jej bezpečnostný pás. Potom ju pobozkal nalíce a narovnal sa. „Pätnásť minút a sme tam.“
„Myslíš, že to bol Durand?“ vyslovila svoje obavy.
„To nie je jeho štýl.“
Na chvíľu sa nad tým zamyslela. Potom jej došlo, ktorá osoba musela byť za tým útokom.Roberto. Ale ako vedel, že je tu? A... skúsi to znova?
Keď dorazili do hotela, Carlos ju dostal hore po schodoch a do kúpeľne pod sprchu skôr, než by stihla napočítaťdo desať. Uľavilo sa jej, že je tu, ale len do chvíle, keď sa odmietol sprchovať spolu s ňou.
Čo sa od rána zmenilo?

***

Carlos zatvoril dvere na kúpeľni, ktorá v porovnaní s tou vo Francúzsku pôsobila skromne. Prešiel do moderne zariadenej obývačky s dvojmetrovou mäkkou sedačkou krémovej farby a zodpovedajúcimi kreslami. Šťukol vypínačom na stene a dvojica lustrov visiacich na reťaziach z tri metre vysokého stropu sa rozžiarila.
Na dverách apartmánu sa ozvali dve zaťukania – Rae a Korbin. Otvoril im dvere. Obaja mali na sebe džínsy a vyzerali trochu unavene. Kempovanie si neužívali.
„Kde je Gabrielle?“ Rae vstúpila dovnútra a poobzerala sa. Vlasy mala ešte stále mokré zo sprchy. Niesla laptop.
„V sprche. Vrátim sa o pár hodín.“ Carlos si cestou do apartmánu od Korbina zobral 9 milimetrovú zbraň a zastrčil si ju za okraj džínsov na chrbte. Navrch si obliekol denimovú košeľu s dlhým rukávom a nechal ju nezastrčenú voľne visieť cez džínsy.
„Kam vlastne ideš?“ spýtala sa Rae Carlosa, ale vzápätí presunula zlovestný pohľad na Korbina. „O čom ste vy dvaja diskutovali?“
Carlos hneď neodpovedal. Pozrel na Korbina, ktorý iba pokrčil plecami a povedal Carlosovi: „Máš čas do rána. Potom sa budem musieť hlásiť Joeovi.“
„Ďakujem. Máš to u mňa.“ Korbin dal bez nejakých otázok Carlosovi časové okno, v ktorom mohol Carlos konať na vlastnú päsť. Naviaczatiaľ dozrie na Gabrielle. Carlos mu to v budúcnosti oplatí.
Otočil sa k Rae. „Chcem predísť budúcim nehodám a eliminovať jedného človeka, ktorý sa snaží zabiť Gabrielle.“
„Takže takto to je, čo?“ v očiach Rae sa objavilo porozumenie a teplo, ktoré by od svojej kolegyne bez štipky sentimentu nečakal.
Carlos mohol poprieť, čo naznačila – že toto je preňho už osobné – ale iba by si zbytočne dral hlasivky. Rae si už dala dve a dve dokopy. Na to bola expert. Zrejme si prečítala Gotthardovu správu, ktorá pravdepodobne zahŕňala Robertovu minulosť a miesta pobytu od chvíle, keď sa oženil s Gabrielle. Rae si k tomu potom asi pripočítala informáciu o tom, že Gabrielle ledva unikla už dvom záhadným nehodám, ktoré ju donútili ukrývať sa. Nuž a Rae si to spojila s poistnými zmluvami, ktoré Gotthard bezpochyby tiež našiel.
Áno, Rae vedela, kam Carlos mieri. Prekvapivo mu však nevyčítala, že Roberto nemá s ich misiou pre BAD nič spoločné.
„Len odkážte Gabrielle, že sa vrátim večer.“ Carlos si želal, aby do toho nemusel zaťahovať ostatných, ale agenti BAD si navzájom kryli chrbát v každej situácii. To bol len ďalší z dôvodov, prečo boli iní ako ostatní. „Viem, že nie je fér žiadať to od vás, ale ocenil by som, keby to zostalo medzi nami troma.“ Rae sa usmiala. „Máš to mať, zlato. Obdivujem mužov, ktorí bojujú za to, čo je ich.“ Vyslala významý pohľad smerom ku Korbinovi.
Korbinova tvár bola zmesou pobavenia a zmätku. Carlos sa na Rae musel dvakrát pozrieť, aby si bol istý, že dobre počuje. Rae sa nikdy neprejavovala ako žena. A najmänie v súvislosti s iným agentom alebo s prácou.
„Vďaka, ale ona nie je moja.“ Carlos sa zvrtol na odchod.
„Práve som ťa pochválila za to, že sa ma nesnažíš oblbnúť kopou kecov,“ dodala Rae. „Daj na seba pozor. My sa postaráme o tvoju ženu.“
Carlos si vzdychol a odišiel.
Gabrielle si nechať nemohol. Rozhodne sa ale ubezpečí, že ju Roberto už nikdy nebude obťažovať.
***
Gabrielle vyšla z kúpeľne oblečená v hotelovom kúpacom plášti. Vstúpila do obývačky sušiac si vlasy uterákom.
„A kde je Carlos?“ opýtala sa Rae a Korbina.
„Má prácu, zlatko.“ Rae listovala časopisom na kolenách. Korbin sa ani nepohol. Sedel s hlavou opretou dozadu, oči zatvorené a skoro sa zdalo, že ani nedýcha. Žeby spal?
Takže Carlos sa s ňou najprv odmietol sprchovať, a potom len tak, bez slova, odišiel? Čo to s ním je?
Gabrielle tuho zvierala uterák, unavená z ich premúdrelých a výhýbavých odpovedí.
„Taká odpoveď mi nestačí, zlatko,“ vrátila jej to Gabrielle.
Rae si nachvíľu prestala listovať, zodvihla zvedavý pohľad, vzdychla a potom pokračovala v prezeranítoho sprostého časopisu.
„Kde. Je. Carlos?“ dožadovala sa Gabrielle.
„Má prácu,“ povedal Korbin bez toho, aby otvoril oči. „To je všetko, čo ti teraz môžeme povedať. Mal by byť späť pred úsvitom.“
Skôr by sa vlámala do bankového trezora, než vytiahla niečo z tých dvoch.
„Fajn.“ To jedno slovo bolo naplnené sklamaním, tým istým, ktoré teraz sťahovalo Gabrielle hrdlo. Nenávidela to. Vrátila sa naspäť do spálne a zavrela dvere.
Práve skončila s obliekaním – vzala si džínsy a biely sveter – keď začula zvuky. Znelo to, akoby sa podávalo jedlo. Má zostať v izbe a durdiť sa, že ju Carlos odkopol, alebo má ísť von a zistiť, čo by mohla dostať z tých dvoch, zatiaľ čo by jedla?
S plným žalúdkom budú veci aj tak jasnejšie.
Gabrielle otvorila dvere a zacítila vôňu jedál poukladaných na stole so štyrmi stoličkami. Rae a Korbin tam už sedeli a jedli.
Gabrielle si sadla na miesto, pri ktorom bol jediný voľný tanier. „Takže nečakáte, že sa Carlos vráti včas, aby sa s nami najedol?“
Korbin strčil do úst kus stejku, veľmi príhodne, aby sa vyhol konverzácii.
„To nevedno.“ Rae si porozkladala jedlo na tanieri tak, aby sa jednotlivé druhy jedál navzájom nedotýkali. „Kým bude preč, chceli by sme si prediskutovať zopár vecí.“
To nahrávalo Gabrielliným plánom. „Iste. Aj ja mám zopár otázok.“
Rae dokončila triedenie jedla a zodvihla iskrivý pohľad na Gabrielle. „Dávam ti body za vytrvalosť, ale zopár ich strhávam za to, ako pomaly ti to dochádza. Neodpovedáme na otázky. My ich kladieme. Na začiatok nám povedz niečo o Babette Saxeovej.“
Gabrielle na nich zízala s otvorenými ústami. Možno si vyslúžila Carlosovu dôveru, ale on tú jej stratil tým, že o Babette povedal tejto skupinke.
***
Carlos potichu kráčal okázalo zariadenou spálňou, osvetlenou len svetlami Milána prenikajúcimi dovnútra skrz presklenú stenu. Robertove bezpečnostné opatrenia boli len na okrasu a mali pramalý význam.
Aký idiot by zostával na takomto zraniteľnom mieste?
Arogantný idiot.
Ak by mal Carlos čeliť viac než jednému bodyguardovi, aby sa dostal do luxusného apartmánu, mohol jednoducho zliezť jedno poschodie na balkón za sklenenými dverami.
Dopekla, možno by stačilo skočiť zo strechy.
Keď dorazil k posteli, musel sa zo všetkých síl snažiť, aby sa nerozosmial. Robertove husté tmavohnedé vlasy boli zastrčené za ušami, dôsledne nagélované a upravené do dokonalého tvaru. Ten chlap ležal roztiahnutý na červených hodvábnych prikrývkach. Mal na sebe sporú čiernu spodnú bielizeň.
Sú to tangá pre mužov? Uf.
O to ľahšie Carlos urobí, čo zamýšľa.
Robertov svalový tonus patril skôr k ľahším váham a určite to nebolo telo, ktoré Carlos videl na bilbordoch cestou sem. To bude asi dôvod, prečo zamestnávajú dablérov.
Dnes ten pád Roberto absolvuje sám, žiaden dablér.
Carlos pristúpil bližšie a zapálil lampu vedľa postele. Svietila načerveno. Prevrátil očami, lampa asi mala navodiť atmosféru, keď si sem ten blázon vodil ženy.
„Vstávaj, Roberto,“ prikázal Carlos normálnym hlasom.
Roberto zahundral čosi ako „Choď preč.“
Carlos vytiahol vyskakovací nožík a stlačil gombík, aby ho roztvoril. Čepeľou ostrou ako žiletka posunul jednu lokňu na hercovo čelo. Roberto sa strhol, pľasol si po čele a so zavrčaním sa zobudil.
Pozrel na Carlosa a vytreštil oči. „Bruno!“
„Tvoj bodyguard oddychuje.“
„Kto si? Čo chceš?“ opýtal sa Roberto, zatiaľ čo sa rýchlo stiahol o pár centimetrov.
Carlos ukázal špičkou noža na Robertovu tvár, čo tú lasicu donútilo stuhnúť. „Buď potíšku, inak budem donútený umlčať ťa. Pochopil si?“
Roberto prikyvoval ako psík, ktorého si ľudia dávajú za zadné sklo auta.
„Dobre. Som tu z jediného dôvodu a nemôžem strácať čas. Viem všetko o troch útokoch na Gabrielle, aj to, že si za nimi ty. To skončí. Hneď.“
„Neviem, o čom—“
Carlos sa špičkou noža dotkol Robertových úst, aby zastavil jeho popieranie.
„Spomínaš, ako som ti povedal, že sa ponáhľam?“ Carlos zodvihol nôž z Robertovej tváre a čakal na rýchle prikývnutie. Potom pokračoval. Posúval čepeľ čoraz nižšie, až kým ju nezasunul pod šnúrku Robertových táng.
„Och, nie... prosím, nerobte to.“ Roberto sa ostro nadýchol a roztriasol sa. Oči upieral na miesto, kde bol nôž. Stačilo kýchnúť a príde o svoju výbavu.
Teda, v jeho prípade o výbavičku.
„Ani som netušil, že vedia vyrobiť pánske tangá v takej malej veľkosti,“ vysmieval sa mu Carlos.
„Kto ste?“
„Gabriellin nový bodyguard a beriem svoju prácu veľmi vážne.“
„Čo do pekla chcete?“ zajačal Roberto. Strach pridal jeho hlasu na intenzite.
To je už lepšie. Ten bastard zaplatí za to, čo kvôli nemu musela Gabrielle za posledných desať rokov podstúpiť.. a za to, že ju dnes takmer zabil.
„Čo chcem?“ zopakoval Carlos. „To je veľmi jednoduché. Už nikdy nebudeš Gabrielle obťažovať. Už na ňu nikdy ani nepomysli. Nepribližuj sa k nej a ani neposielaj žiadneho zo svojich idiotov, aby sa jej pokúsil ublížiť.“
„Dobre, dobre. K ničomu sa nepriznávam,“ dodal rýchlo Roberto. „Ale prisahám, že už s Gabrielle nebudem mať nič spoločné.“ Carlosovi sa zdalo, že sa Robertovi vracia farba do tváre akosi prirýchlo.
„Nemyslel si si, že sa uspokojím len s tvojím slovom, však nie?“
„Ale prosím vás. Ja ani neviem, o čom hovoríte.“
Carlos zatlačil na čepeľ a prerezal pokožku.
Roberto zakňučal akoby mu odrezali nohu. To je veľká chyba, dovoliť nepriateľovi, aby vedel, ako ľahko krvácate.
„Drž hubu, inak ti niečo odrežem.“
Ticho. No, kňučanie bolo aspoň tichšie, ako keď Roberto nariekal ako batoľa, čo chce fľašu.
„Dám ti na výber.“ Carlos čakal, kým nezískal Robertovu plnú pozornosť. „Buď ti vyrežem jazvu od čela, cez nos, líce až k tvojmu uchu, alebo ti odrežem ľavé vajce.“
„Ste šialený?“ Ak ho chcel Roberto urážať, nemal by pri tom plakať. „Dám vám peniaze, čokoľvek. Povedzte jej, že ma to mrzí. Vrátim jej peniaze. Nikdy som jej nechcel ublížiť...“
Carlos prevrátil očami a čakal, kým sa jeho hystéria trochu upokojí.
Roberto poťahoval nosom, opuchnuté oči mal plné sĺz, telo sa mu nekontrolovateľne triaslo a ak to bude trvaťdlhšie, bude zrejme potrebovať aj čisté tangá.
Keď znovu stíchol, Carlos mu povedal: „Je ľahké si vybrať, naozaj. Ak prídeš o vajce, budeš trochu krvácať, ale stále môžeš žiariť na plátne. Avšak, pravdepodobne ti to zasiahne milostný život, hoci, z toho, čo vidím odtiaľto—“ Pozrel na zosušený vačok v Robertových tangách. „Keď tak pozerám na tvoje úbohé gule, asi by si si mal radšej naozaj ponechať tvár.“
Roberto začal znovu odušu prisahať, že by sa Gabrielle nikdy nedotkol.

Carlos rýchlo otočil nôž k Robertovej tvári. To ho umlčalo. „Neodídem, kým ma nepresvedčíš, že mi naozaj veríš, keď tvrdím, že ti nabudúce nedám možnosť vybrať si.“

7 komentářů: