úterý 27. prosince 2016

Šeptané lži - Kapitola 22



Carlos otvoril dvere hotelovej izby. Čakal, žeGabrielle bude už spať, Korbinpodriemkávať v kresle a Rae bude pravdepodobne na čete s Gotthardom.
Naozaj dúfal, že Gabrielle spí. Plánoval sa rýchlo zbaviť Rae a Korbina a dať si sprchu. Potreboval zo seba dostať zvyšky špiny, ktorú na sebe po dnešnej noci cítil. Potom vkĺzne do postele a pomiluje sa s Gabrielle.

Ona však stála so založenými rukami v strede obývačky.
„Zabil si Roberta?“ opýtala sa ho Gabrielle na rovinu.
Toľko k jeho plánom.
Carlos pozrel na Rae. Odhodil papierové vrecko, ktoré držal, do kúta pri dverách a skrížil ruky na prsiach.
„Skôr, než zo seba urobíš blbca – nie je to moja vina.“ Rae vstala a pozrela na Korbina, ktorý tiež vstal z kresla.
Korbin sa šuchtal smerom k dverám, v tvári výraz s-týmto-ti-nepomôžem-kamarát. Pri Carlosovi trochu spomalil a povedal: „Gabrielle na to prišla sama. Nie je však naštvaná len kvôli tomu. Vie, že vieme o Babette.“
„Ako?“ vyštekol Carlos, ale potichu, aby ho počuli len Korbin a Rae.
Rae šla v tesnom závese za Korbinom. Keď Korbin otvoril dvere, pristúpila ku Carlosovi.
„To je asi moja vina. Gotthard mi poslal zoznam študentov spolu s podrobnými informáciami. Tvoje dievča síce ukrylo Babettine záznamy, no aj tak mi došlo, že je medzi nimi prepojenie.“
Ach, dopekla. Carlos videl, že ho čaká ešte dlhá noc.
„Myslí si, že som vám to povedal ja, čo?“
„Snažila som sa ju presvedčiť o opaku. Ale mal si nám to povedať.“ Naštvaný pohľad, ktorým ho zúženými očami počastovala Rae, nebol ničím v porovnaní s plameňmi šľahajúcimi z Gabrielliných očí.
„Chcel som. Hneď ako na to bude príležitosť.“ Napríklad vtedy, keď Carlos dokončí túto misiu a Gabrielle bude niekde v bezpečí.
Rae sa uškrnula. „Zdá sa, že máš problém.“
„Už s tým nič nenarobím.“
„Ako si pochodil?“ opýtal sa Korbin. „Treba, aby sme sa tým ešte ďalej zaoberali?“
„Nie.“ Carlos pokrútil hlavou. „Všetko vybavené. Už nás nebude obťažovať.“
Korbin prikývol a prešiel cez dvere. Otočil sa, aby počkal na Rae. Pred Carlosom ešte zastavila a obzrela sa cez plece na Gabrielle, ktorá stála a nahnevane podupkávala.
„Vidím, že ťa čaká dlhá noc, ale jednej veci som ťa predsa len ušetrila.“ Carlos sa ani nemal chuť pýtať. „Čoho?“
„Nepovedala som Gabrielle, prečo nám Babettino meno udrelo do očí. Je na zozname študentov, ktorí sú od dnešného večera neubytovaní.“
Stiahlo mu žalúdok. Ach nie, Babette nie. Carlos sa stretol s Gabrielliným nahnevaným pohľadom a zvažoval, koľko jej toho má povedať.
„Možno Babettenocuje niekde inde. Ak ju do rána nenájdeme, poviem Gabrielle, aby sa s ňou skúsila spojiť.“
„Zavolaj nám,“ povedal Korbin a postrčil Rae von z dverí.
Keď sa dvere zavreli, rozprestrelo sa ticho. Akoby v miestnosti nastalo vákuum a vťahovalo steny. Celý priestor sa zmenšil.
„Myslíš, že som chladnokrvný vrah, ktorý zložil Roberta počas spánku?“ Carlossa rozhodol riešiť problémy po jednom.
Gabrielle sa strhla, ale vrásky z jej čela nezmizli. „Nie... ale čo si teda urobil?“
„Presvedčil som Roberta, že by nebolo rozumné naďalej ťa obťažovať.“ Cítil, ako pomaly ubiehajú sekundy zatiaľ čo ona zvažovala, či mu má uveriť.
Carlos urobil jeden opatrný krok smerom k nej, potom ďalší. Potreboval ju držať v náručí. Naozaj chcel toho bastarda zabiť za to, že kvôli nemuGabrielle takmer zomrela.
Ale Roberto naďalej dýchal, aspoň nateraz.
„Stoj.“ Keď bol necelé dva metre od nej, zodvihla ruku dlaňou k nemu, aby ho zastavila. „Prečo by som ti mala veriť potom, ako si do tohto všetkého zatiahol Babette?“
„O tvojej sestre som im nepovedal.“
Bojovala sama so sebou. Má mu uveriť, či nie? Vrásky na jej čele sa ešte viac prehĺbili. Vyzerala ustarane.
Carlos urobil ďalší krok. „Teraz to nemôžem dokázať, až zajtra. Ale nepovedal som im to. Nechcem, aby ju do tohto zatiahli, ani aby ju použili proti tebe. To je to posledné, čo by som chcel.“
Gabrielle sa zachvela pera. „Hovoríš pravdu?“
„Áno. Nevyužívam ťa.“ Tak. Konečne predostrel skutočný problém. Chcela vedieť, či s ňou nespal len preto, aby s ňou manipuloval.
Ďalší dôvod, prečo nemal porušovať pravidlá. Už je však neskoro plakať nad rozliatym mliekom.
„Vieš, ako som sa bála?“ opýtala sa. Bolo to v úplnom rozpore s tým, čo hovorila pred chvíľou.
Ale stačilo mu to, aby vedel, že nezničil krehkú dôverumedzi nimi.
„Prepáč, že som odišiel a nič ti nepovedal. Nechcel som, aby si sa o mňa bála.“ Carlos roztvoril náruč, a to bolo všetko, čo musel urobiť. Rozbehla sa k nemu.
Keď ju pocítil na hrudi, znovu mu začalo biť srdce. Vzal jej hlavu do dlaní a šúchal si tvár o jej vlasy.
Ešte pred minútou bol odhodlaný presvedčiť sám seba, že bude najlepšie, ak ju nechá na pokoji.
Teraz už nie. Nemohol sa jej vzdať. Ani keby mu to malo zachrániť život.
Silno ho objala, rukami mu zvierala chrbát.
Držal ju v náručí a cítil, že toto je jeho miesto. Bolo to také správne, také... už veľmi dlho sa tak necítil. Jeho city voči Gabrielle presiahli potrebu chrániť ju. Mal pocit, že je ňou posadnutý. Takto by sa nemal cítiť.
Ale práve teraz si uvedomoval, ako veľmi by mu mohlo záležať na žene. Na tejto žene.
A zároveň ho to vydesilo. Vedel, že toto môže dopadnúť iba zle.
Zodvihla hlavu a dlho mu pozerala do očí.
„Verím ti. A dôverujem ti. Nedovoľ, aby som to ľutovala.“
Pre muža s normálnym životom by to nebol problém. Ale on bol tomu na míle vzdialený. Napriek tomu vyslovil slová, ktoré mu šli priamo zo srdca. Myslel ich vážne, celou svojou dušou. „Nechcem ti ublížiť. A chcem, aby si vedela, že jediný dôvod, prečo som sa s tebou miloval, bol jednoducho fakt, že som ťa chcel. Nikdy o tom nepochybuj.“
Zodvihla hlavu a pobozkala ho na pery. S nehou jej bozk opätoval a potom sa odtiahol.
„Neľutujem, čo sa medzi nami stalo,“ povedal. „Ale pochopím, ak so mnou už viac nebudeš chcieť... spať.“
„Naozaj?“ Položila mu ruku na tvár, ale nedokázal zistiť, čo sa skrýva za jej skúmavým pohľadom.
Musí jej dať priestor, aby sama zistila, čo chce robiť. Nebol najlepší čas na to, aby sa jej dotýkal. Ešte stále zo seba nestriasol hnev zo stretnutia s Robertom a ak by sa nestiahol, vzal by si ju ako barbar.
„Potrebujem sprchu.“ Carlos sa jej vymanil z náručia a ona ho pustila. Keď odstúpil, prekrížila si ruky na hrudi a pozrela dole.
Za posledný deň ho takmer roztrhalo na kusy, zažil smrteľnú hrôzu z toho, že sa nedostane ku Gabrielle včas, a podal si jedného kreténa, o polovicu menšieho, než bol on. Všetko prežil.
Ale pohľad na Gabriellinu skľúčenú tvár bol ako keby doňho niekto udieral oceľovými päsťami. Až doteraz netušil, ako veľmi bude bolieť, keď o ňu príde.
Carlos prešiel krížom cez miestnosť a zodvihol papierové vrecko. Bola v ňom škatuľka kondómov. Vyhodené peniaze. Cestou do kúpeľne ho hodil k svojmu vaku. Vyzliekol sa a vliezol do sprchy. Pustil si takú horúcu vodu, že skrz paru ani nevidel.
Vriaca voda mu bola nepríjemná, ale spomienka na Gabriellinu vydesenú tvár po výbuchu živila jeho temné myšlienky. Neuvedomoval si ako silno zviera mydlo, kým sa nezlomilo vo dvoje.
Ak by niekto ublížil Gabrielle, tak on...
Carlos sa nadýchol a pohýbal ramenami. Snažil sa nemyslieť na to, čo by urobil.
Už teraz mu zúfalo chýbala. Ako ju len nechá odísť, keď bude po všetkom? Do kúpeľne prenikla hudba zo spálne.  Sprchový záves mal navrchu priesvitný pás, cez ktorý videl, ako sa otvorili dvere. Potom zhaslo svetlo.
Na druhej strane sprchy zažiarilo svetlo sviečky. Jeho zrak sa prispôsobil slabému svetlu. V tej chvíli mu došlo, čo sa bude diať. V čo pekelne dúfal, že sa bude diať.
Záves sa odhrnul a dovnútra vstúpila Gabrielle. Nádherne nahá.
Srdce sa mu rozbúchalo nádejou.
„Mám malú sviečku, ktorá bola na stole pri večeri, ale asi nevydrží dlho,“ povedala nahlas, aby prehlušila vodu striekajúcu mu na chrbát. „Je to takto v poriadku?“
Carlos ju pozorne sledoval a želal si, aby mohol vidieť jej oči, ktoré odrážali jej pocity. „Ako si sa rozhodla?“
Zasmiala sa. „Nuž, vyzliekla som sa a prišla sem k tebe do sprchy, aby som ti povedala, že sa s tebou nebudem milovať. Čo myslíš? Budem ťa citovať: na niekoho tak inteligentného dokážeš byť naozaj hlupák.’ Somnahnevaná, nie hlúpa.“
„Čo tým myslíš?“
„Obaja vieme, že budúcnosť je vo hviezdach. Nevzdám sa ani minúty, ktorú môžem byť s tebou.“ Jej úsmev ho zahrial pri srdci. Načiahla sa, aby ho pobozkala. „Na čo tie minúty využiješ?“
Prišla k nemu, až kým skrz paru nevidel jej žiariace oči.
Prsty ovinula okolo jeho erekcie.
Carlos sa nadýchol. „Opatrne, inak nám budú nanič kondómy, čo som kúpil.“
„Naozaj?“
Nadšenie, ktoré v tom jedinom slove začul, ho zasiahlo na citlivom mieste.
„A to som si myslela“ —odmlčala sa a navliekla mu kondóm— „že tento jeden využijeme.“
Prudko sa nadýchol. Pri jej dotyku ním až trhlo od rozkoše. Na ramená mu padala voda a stekala pomedzi ich telá. Zobral ju do náručia. „Si neskutočná.“
„Je zvláštne, že sa tak naozaj cítim, keď som s tebou,“ zašepkala.
„Nikdy o tom nepochybuj.“
Dnes v noci chcel byť nežný. Nedovolí, aby kontrolu prevzalo zviera, ktoré v ňom stále nemalo pokoja. Sklonil sa, aby ju pobozkal a ona mu ovinula ruky okolo hrdla. Milovala ho s každým dotykom svojich sladkých pier.
Chutila ako hriešny med. Blúdil  prstami po jej hebkom tele. Zastavil na prsiach, aby sa s nimi pohral. Súhlasne zastonala.
Siahol dole a zodvihol ju. Ovinula mu nohy okolo pása.
Jeho ťažký penis bolel od túžby, z toho, ako sa musel ovládať, aby sa do nej nezaboril a nebúšil až kým by cítil iba Gabrielle. Žiadnu zlosť, s ktorou by sa musel vysporiadať, žiaden hnev z toho, ako blízko smrti sa dnes ocitla.
Chcel cítiť iba ju.
S rukami pod ňou zatlačil dovnútra jeden prst. Zovrela mu ho.
„Carlos?“
„Čo, srdiečko?“
Trela sa oňho. „Som pripravená. Veľmi. Poď.“
Zodvihol ju a jemne nasmeroval špičku svojej erekcie, aby do nej mohol vkĺznuť. Pomaly, opatrne. Stále ho zvierala potreba vraziť ho do nej.
Pomrvila zadkom pokúšajúc krehké okraje jeho sebaovládania.
„Carlos, nemusíš byť taký opatrný. Nie som z porcelánu. Nechcem to pomaly a jemne. Dnes v noci mi nič nedaruj.“
Merde. Potláčaný hnev sa prebral k životu.
***
Durand otvoril ťažké kovové dvere a vstúpil do nízkej stavby, ktorá sa nachádzala na jeho pozemku, neďaleko domu. Nazval to granero, prístrešok. Kedysi sem priviedol svojich synov, aby ich naučil disciplíne. Keď ešte mal synov, na ktorých mohol byť hrdý.  Budova so štukovými omietkami bola dvadsaťpäť metrov dlhá a pätnásť metrov široká. Bola postavená v podobnom štýle ako hlavný dom. Vo vnútri boli miestnosti vybavené tak, aby z človeka dostali von pravdu.
Okrem Julia dovnútra nik nesmel. Durandova pravá ruka teraz stála vedľa nafúknutého tela visiaceho v reťaziach zo stropu.
Juliovi sa minulý rok podarilo do skupiny miestnych protidrogových fanatikov infiltrovať svojho človeka. V Durandovom mene Julio ponúkol mužovi veľký finančný obnos. Jeho úlohou bolo nahovoriť tajnú skupinu na vytvorenie špeciálnej jednotky,  ktorá by pozdvihla zbrane proti Anguisovi. Dal tomu chlapovi kopu peňazí, aby mohol dokázať svoje finančné zabezpečenie.
Skupina sa pomaly rozrastala, až sa do nej prihlásil aj jeden Anguisov  vojak.
Durand prišiel bližšie, aby sa pozrel, kto sa chytil do pasce. „Dios, Julio. Smrdí ako zdochlina. Skapal?“
„Nie.“ Julio štuchol do tela ostrou palicou.
Porfavor.“ Prosba sa vznášala nad telom, akoby ju vyslovil duch. Na takmer šesťdesiatročného chlapa bol Ferdinand statný a vo forme. Alebo býval, kým nestrávil dvadsaťštyri hodín s Juliom.
Teraz mal viečka zavreté a plné červených opuchlín. Jeho nafúknutá žltkastá pokožka vyzerala, ako keby to bol obézny mimozemšťan.
Durand pristúpil k telu, dýchajúc ústami. „Ferdinand, ušetri tohto svojho syna. Povedz mi, čo vieš o Mirage.“
„Už som to... povedal... jemu.“ Ferdinandovi sa triasol hlas.
Julio pokrútil hlavou. „Povedal si mi hovno.“
Prečo sú niektorí ľudia takí blázni? Durand pokrčil plecami. „Priveď jeho syna.“
„Nieeee,“ vykríkol starý muž.
Julio siahol po reťazi prechádzajúcej cez kladku upevnenú v strope. Potiahol hák na konci reťaze smerom k asi meter vysokej kovovej skrini. Julio ju otvoril a pretiahol hák dovnútra, kde ho zakvačil o kovové oko. Potom prešiel popri stene a stlačil gombík.
Zo skrine sa s kvílivým zvukom vynorilo telo Ferdinanovho dvadsaťdeväťročného syna.
„Koľká škoda,“ povedal Durand Ferdinandovi. „Chlapca, ako je ten tvoj, som mohol využiť. Pracuješ pre mňa koľko, pätnásť rokov? Prečo by si ma takto zradil?“ Durand znechutene pokrútil hlavou.
Od chvíle, čo ho reťaz začala dvíhať, až do momentu, keď ho Julio spustil na zem, nepretržite skučal od bolesti. Teraz sa špičkami bosých nôh ledva dotýkal betónovej podlahy. Syn stál k otcovi chrbtom. Mal na sebe len šortky, po dvadsaťštyrihodinovom pobyte v skrini poriadne špinavé. Na tele mal dlhé šmuhy od špiny a potu. Teraz sa však nepotil. V organizme už na to nemal dostatok vody.
Durand predstúpil pred mladého muža a pokrčil nos nad štipľavým zápachom. V duchu si povedal, že Juliovi zvýši plat.
Aqua,“ poprosil mladý muž chrapľavým hlasom.
„Tvoju vodu má Julio,“ povedal Durand. „Najprv mi povedz, čo ste ty a tvoj otec povedali o mne Mirage.“
„Nevedieť... o čom hovoriť.“ Hlas mal drsný ako keď nechty prechádzajú po hrdzavom plechu.
„Julio, otoč ho, aby videl, že sme zamestnaní muži a nemáme čas na hry.“ Julio Ferdinandovho syna otočil. Zažmurkal na otca. Vytreštil oči. „Papa, Papa. Č-čo mu vy urobiť?“
„Tvoj otec má zlepené viečka aj všetky ostatné telesné otvory. Okrem úst, ktoré žiaľ nedokázal správne využiť,“ odpovedal Durand trpezlivo. Možno tie tvoje viečka prilepíme tak, aby si ich nemohol zatvoriť. Budeš sa môcť pozerať, čo sa s tebou bude diať, ak nám nepovieš pravdu.“
Ferdinand tam ticho visel.
Jeho syn zreval a začal sa v putách trhať.
Julio prešiel k stolu a vzal odtiaľ striekačku. Zabodol ju chlapcovi do boku. Keď ju vytiahol, otočil sa k Durandovi. „Bude účinkovať asi pol hodinu. To bude stačiť na to, aby sme ho pripravili na výsluch.“
„Urob nejaké fotky. Chcem, aby moji muži vedeli, čo to znamená zradiť ma.“
.“
Durand vyšiel z budovy. Od severu sa prihnali mraky. V korunách stromov lemujúcich cestičku k haciende šumel vietor.
Maria mierila smerom k nemu. Pred sebou tlačila vozík so svojím bezcenným synom. Keď sa stretli, zastavila.
„Ako sa dnes má môj obľúbený synovec?“ opýtal sa Durand skrývajúc odpor. Jeho sestra mala nechať chlapca v pokoji umrieť, keď bol pred rokmi po svojom zranení v nemocnici.
Žiaden muž nechce svoj život prežiť ako kripeľ.
Nešťastné vedľajšie škody z bombového útoku na Salvatoreho život. Ďalší dlh, ktorý uňho Alejandro má.
Bien, strýko.“ Eduardo vytrvalo pozeral na knihu, ktorú mal položenú na kolenách. Stále si číta. Stále mu odpovedá rovnako.
Chlapec mu nikdy nepozrel do očí. Možno je preňho ťažké pozerať hore na ľudí.
„Je na zajtra všetko pripravené?“ opýtal sa DurandMarie.
. Ďakujem, že môžeme použiť tvoje lietadlo.“ Ani jeho sestra mu nepozrela do očí.
Kvôli nej sa cítil vinný za problémy jej syna. Nebola to jeho vina. Vinu nesie Alejandro.
Ona to vedela.
„Nemusíš mi za všetko ďakovať, Sestra. Krv sa o svoju krv postará. Vždy.“ Durand vzdychol. Žiadala toho tak málo a vždy len pre Eduarda. To bolo jedným z dôvodov, prečo jej nemohol nič odoprieť.
Prikývla. „Stále ti však vďačíme za strechu nad hlavou a za lekársku starostlivosť.“
Sí, gracias, Strýko,“ zamrmlal Eduardo ako ozvena svojej matky. Robil to vždy.
Durandove vnútro zovrela vina. Staral sa o nich dobre, bol milujúcim bratom a milujúcim strýkom.
Nemá sa za čo hanbiť.
„Modlím sa, aby bola táto operácia už posledná, Eduardo,“ povedal Durand, aby zmenil tému.
Gracias.“ Chlapcov pohľad zotrvával na knihe na jeho kolenách. Čo je na nej také zaujímavé?
„Ďakujem, že si našiel nového doktora,“ dodala Maria.
Dios.Durandovi sa chcelo kričať, aby mu už prestali ďakovať. Ale namiesto toho sa načiahol a objal ju.
„Uvidíme sa večer.“
Duran kráčal preč. V duchu sa rozhodol, že nastal čas, aby Julio našiel Eduardovi miesto, kde sa oňho postarajú. Možno ho nechá v USA. Potom by jeho sestra mohla začať normálne žiť. Maria sa s ním bude hádať, ale napokon, on je platí účty za Eduardových lekárov. A toto bude posledná operácia.
Urobí to hneď, ako sa vysporiada s Mirage.
A to sa stane vtedy, keď Julio zlomí Ferdinandovho syna.
***
Jeho náruč bola bezpečným prístavom, kde jej nič nemohlo ublížiť.
Gabrielle vzdychla. Bola šťastná i napriek tomu, že to bol len sen. Tesnejšie sa chrbtom pritúlila ku Carlosovej teplej hrudi. Po všetkých tých rokoch strávených osamote, nemilovaná, odmietala čeliť možnosti, že ona a Carlos nebudú môcť zostať spolu. Čo urobí Joe, keď toto všetko skončí?
Čo by urobil, keby vedel, že sa ona a Carlos intímne zblížili? Povedali mu niečo Rae alebo Korbin? Nemyslela si to, nie potom ako videla ich tímovú spoluprácu.
Bolo tu ešte toľko vecí, ktoré nevedela.
Ako napríklad, pre koho Carlos, Joe a všetci títo ľudia pracujú. Kto sú tí Fratelli, ktorých sa snažia zastaviť, a čomu presne vlastne chcú zabrániť? Kde je Linette, a ako jej priateľka zapadá do tohto všetkého? A ešte jeden veľký otáznik.
Zistil Durand skutočnú identitu Mirage?
Nevedela mnoho vecí, ale hlboko v srdci vedela jedno. Carlos možno nebol typom muža, ktorý si začne vážny vzťah, ale bola presvedčená, že mu na nej záleží. Čo nemení nič na tom, že má rozkaz doviesť ju späť.
Carlos ju pobozkal na temeno hlavy. Rukou jej prechádzal po vlasoch, neprestával ju hladiť.
Usmiala sa. Bol taký láskavý. Do muža ako on by sa mohla ľahko zaľúbiť. Ako keby sa už nestalo.
MonDieu. Jej mozog to mohol popierať, ale srdce neklamalo.
„Prečo nespíš?“ opýtal sa hlasom slabým od vyčerpania.
„Neviem. Len premýšľam.“
„Ako na to ešte môžeš mať po uplynulých troch hodinách energiu?“
„Tynteovské ženy sú z tuhšieho cesta, ako ostatné,“ doberala si ho.
„Áno, to sú. A ak si ty vzorovou tynteovskou ženou, tak sú tiež nádherné, sladké a inteligentné.“ Celé jej telo od radosti zavzdychalo.
„Čo ťa trápi?“ opýtal sa.
„Vlastne nič. Už sa dokonca ani nebojím, že ma dolapí DurandAnguis.“
Dych sa mu spomalil, a potom sa jeho hruď zodvihla pri hlbokom nádychu. „Prečo si taká posadnutá Anguisom?“
Predtým sa niektorým jeho otázkam vyhla.
Ale to bolo predtým, ako jej opäť zachránil život. Carlos a jeho ľudia bojovali s nebezpečnými skupinami ako boli Anguisovci, takže nebudú mať dôvod podeliť sa o jej príbeh, či odhaliť ju. Už veľmi dlho to chcela niekomu povedať, ale nemohla. Carlos vedel presne, kým bola, tak prečo by mu to nepovedala?
„Zameriavam sa na Anguisa už veľmi dlho,“ začala. „Moja mama verila, že by mala mať nejaké poslanie. Nechcela byť lenďalšou paničkou v dynastii Tynteovcov. V tých časoch bola za rebelku. Jej rodičia jej hlboké presvedčenie ani humanitárne zmýšľanie nechápali. Ani môj otec. Napriek zákazom odišla a vybrala sa inkognito do Južnej Ameriky. Pridala sa k skupine učiteliek, ktoré sa chystali otvoriť novú školu vo Venezuele. Jej skutočným cieľom však bolo pomôcť jej dobrej priateľke utiecť od nebezpečného muža, ktorého si musela vziať.“ Carlos ju prestal hladiť po vlasoch. Zdalo sa, že je plne sústredený na jej príbeh. Oceňovala jeho záujem, aj to, že jej nedal obligátnu odpoveď „Nechaj to na príslušné orgány,“ ako mnohí pred ním.
„Mamina priateľka žila vo Venezuele, v meste, do ktorého mierili tie učiteľky,“ pokračovala Gabrielle. „Cestou tam prechádzali popri malom meste neďaleko Caracasu. Správa hovorila, že čierny sedan pred nimi zastavil, lebo na ceste boli kozy. Svedkovia potvrdili, že vo chvíli, keď za autom zastavil autobus, boli zo strechy na vozidlo hodené granáty. Výbuch zodvihol auto do vzduchu a roztrhol autobus vodvoje.“ Držala to v sebe tak dlho, že teraz nedokázala ovládnuť bolesťou priškrtený hlas.
„Všetky učiteľky zomreli,“ pokračovala, odriekajúc udalosti tak, ako si ich dookola prehrávala v mysli. „Mama nechala u slúžky list, ktorý mala dať otcovi dva dni po jej odchode. Napísala ho, aby nepanikáril, keď sa vráti domov z cesty a nenájde ju doma. Papa okamžite vyslal špecialistu, aby Mamu vystopoval a priviedol ju domov. Ten muž ju aj našiel, avšak už bolo po výbuchu. Keď sa k otcovi tá správa doniesla, bol zničený.“ Gabrielle zaváhala. „My všetci sme boli. Muž, ktorého Papa poslal do Venezuely, bol ako jeden z tvojich ľudí a mal mnohé zdroje. Zabezpečil dokumenty, ktoré dokazovali, že ide o telo jeho ženy – nebolo to ťažké, lebo Mama bola... nebolo ju možné identifikovať.“ Carlos jej pohladil ruku, ale zostal ticho.
Teraz, keď už začala, chcela to zo seba dostať všetko von.
„Otec mi nedovolil niekomu povedať, čo sa naozaj stalo, lebo mama do krajiny vstúpila ilegálne. Povedal, že médiá by sa zamerali práve na to a nie na fakt, že Durand zabil nevinné ženy. Vtedy zaútočil na svojho konkurenta, ktorý sa snažil zabrať jeho teritórium. Otectvrdil, že Duranda za zabitie mamy a tých učiteliek potrestajú. Všetkým sme povedali, že mama mala ťažkú autonehodu a to tajomstvo sme pochovali spolu s ňou.“
Bolo to už neuveriteľne dávno. Gabrielle si však stále vybavovala, ako stála v daždi na cintoríne premoknutá na kosť a čakala, kedy sa všetko vráti do normálu.
Ako keby to bol len zlý sen.
„Takže si šla po Anguisovi?“ spýtal saCarlos jemne.
„Nie tak celkom. Ako roky ubiehali, bolo čoraz jasnejšie, že Durand sa za to nebude zodpovedať. Bola som z toho frustrovaná. Hoci očití svedkovia prisahali, že na mieste boli Durandoví muži, niktonevedel dokázať, že bol za tým bombovým útokom. Svet na túto udalosť o mesiac zabudol, ja však nie. Nemala som vážnu snahu niečo s tým urobiť, kým som nespromovala, nevydala sa za Roberta, nerozviedla sa a nezačala sa skrývať. V úkryte som strávila veľa času za počítačom.“
„Lebo si sa bála Roberta,“ zahundral Carlos.
Oui. Tak som začala robiť to, čo ma upokojovalo – pátrala som. Využila som svoje schopnosti na nájdenie všetkého ohľadom Duranda a bombového útoku.“
„A čo presne si našla?“
„Že za bombovým útokom bol skutočne DurandAnguis. Chcel ukázať svoju silu a vyslať správu tým, ktorí by chceli vstúpiť na jeho územie. Zabil mnoho nevinných, nielen moju matku.“
Carlos stuhol a nehýbal sa. Bol ako socha. Vedela, aký je k ženám ochraniteľský, takže tomu rozumela. Vzhľadom na jeho prácu Carlos pravdepodobne vedel o Durandových zverstvách viac, než ona.
„Časom som získala spoľahlivý zdroj,“ pokračovala Gabrielle. „Vďaka tejto osobe mám meno syna, ktorémuDurand vďačí za mnohé vraždy.“ V miestnosti bolo na chvíľu také ticho, že Gabrielle počula, ako sa hýbe vzduch.
„Kto je to?“ opýtal sa Carlos tak ticho, že sa jej až zježili chlpy na krku. Keď sa zachvela, zodvihol perinu a prikryl ju. Pritiahol si ju bližšie k sebe.
Cítila, ako Carlosovi silno búši srdce. Srdce bojovníka, ktorý bojuje, aby ochránil svet.
„AlejandroAnguis. Dúfam, že toho muža jedného dňa uvidím umierať za jeho zločiny.“


6 komentářů:

  1. Ďakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad a korekci další kapitoly !!!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za nový překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Ahoj, tak jsem si napsala o zaslání knih a nic. Chtěla jsem se jenom připomenout, jestli by bylo možné mi je poslat. Moc prosím a děkuji ;)
    Drachia

    OdpovědětVymazat