čtvrtek 5. ledna 2017

Šeptané lži - Kapitola 23



„Čo keby si zavolala Babette?“ Carlos hodil Gabrielle na posteľ svoj mobil. Práve stála na druhej strane postele a zapínala si gombíky na blúzke. Spätne si uvedomoval, že sa mali pokúsiť spojiť sa s jej sestrou už včera. Dúfal, že sa im to teraz podarí.
Gabrielle spozornela a pozrela naňho. „Prečo? Ešte nie je ani päť ráno. Poslala ti esemesku?“
„Nie. Jednoducho jej len zavolaj a zisti, či je v poriadku.“ Nebol pripravený povedať Gabrielle, že je jej sestra nezvestná. Po včerajšku bolo všetko, čo povedal alebo urobil, nášľapnou mínou pripravenou vybuchnúť.

Poznala meno Alejandro, ale nevedela, že značkou Anguisovcov je tetovanie hada a dýky. Ak ju BAD alebo Interpol prepustí, napokon sa dozvie o tetovaní, a potom...
Čo si myslel? Že sa jedného dňa naozaj oslobodí od svojej minulosti? Že je tu šanca, aby bol jeho život viac, než len kopa potlačených spomienok?
Zmier sa s tým, hombre. Tvojou jedinou nádejou na prežitie je zostať bez záväzkov, aby si mohol utekať a skrývať sa... a zabíjať, ak to bude nevyhnutné.
To najlepšie, čo mohol urobiť, bolo postarať sa o jej prepustenie a potom zmiznúť v spletitej organizácii BAD. Bude navždy len agentom pracujúcim v prísnom utajení.
Rodina znamená všetko a on musí zostať nažive, aby ochránil tú svoju. Iba tak sa mu jedného dňa podarí oslobodiť Mariu a Eduarda.
Gabrielle naňho zvedavo pozrela a napokon zodvihla telefón a vyťukala číslo. Držala telefón pri uchu a pobavene sa usmievala niečomu, čo počula. Potom prehovorila.
„Vtipné privítanie v odkazovej schránke, Babette. Tu je Gabrielle. Len som ťa chcela pozdraviť. Zavolaj mi.“ Zložila a hodila mu telefón naspäť.
„Čo keby si jej napísala aj esemesku?“ navrhol Carlos.
Humor sa z Gabrielliných očí vytratil. „Čo to má všetko znamenať?“
No, doparoma, okľukou to asi nepôjde. „Nerozčuľuj sa, kým Gotthard nezistí viac, ale systémy v škole včera nezaznamenali Babettinu bezpečnostnú kartu.“
„Och, mon Dieu!“ Gabrielle schmatla telefón a začala horúčkovito ťukať esmesku. Potom naňho pozrela. „Napísala som jej, že je to urgentné. Že má okamžite zavolať. Čo budeme robiť?“
Rastúca panika v jej očiach bola presne tým dôvodom, prečo jej hneď nepovedal o sestre. Obišiel posteľ a položil jej ruku na rameno. „Nevieme, či sa vôbec niečo stalo. Možno len stratila kartičku.“
Gabrielle mu skúmavo pozerala do tváre a potom zúžila oči. „Rae to vedela už včera. Však mám pravdu?“ Toto bola chvíľa, kedy sa situácia mení zo zlej na posrane zlú.
„Áno, ale pravdepodobne bola polovicu noci hore a pracovala na tom.“
„Čo znamená, že ty si to vedel tiež,“ obvinila ho Gabrielle. Časť o tom, že jeho tím na tom polovicu noci pracoval, zjavne ignorovala.
„Áno, ale—“
„Ale si si myslel, že ja to nepotrebujem vedieť?“
„Nie. Nikto z nás nemohol robiť nič, kým sa Babettine zmiznutie definitívne nepotvrdí.“
Paniku nahradil hnev. „Dobre, tu to máš – zmizla! Takže, čo s tým teraz urobíš?“
Bol frustrovaný, že je ohrozené ďalšie dievča. Chcel jej nahnevane odseknúť, ale nemohol. Vedel, že za Gabrelliným kyslým tónom je len strach o jej sestru.
Niekto zaklopal. Carlos prešiel k dverám vďačný, že sa na chvíľu nemusí pozerať na jej poklesnuté ramená. Dokázal zvládnuť hnev, ale sklamanie v jej hlase mu zovrelo útroby.
Sklamal ju.
Keď otvoril dvere, vošla nimi Rae a vzápätí za ňou unavene vyzerajúci Korbin.
„Dlhá noc?“ opýtal sa ho Carlos.
Korbin po ňom hodil grimasu. „Áno, a nielen kvôli fyzickému vyčerpaniu. Rae sa správa ako šialenec, keď sa stane niečo, s čím si nevie rady.“
„Prečo si mi nepovedala o Babette?“ zjačala Gabrielle smerom k Rae.
Rae významne pozrela na Carlosa. „Drž ju na reťazi, kým si nedám kávu, inak ju budem musieť zabiť.“ Gabrielle vyrazila proti Rae, ale Carlos ju chytil okolo pása skôr, než stihla túto samovražednú misiu dokončiť.
Rae nehla ani brvou. Gabrielle sa metala, kopala a jačala: „Pusti ma. Letím naspäť do školy.“
„Upokoj sa a ja ťa tam vezmem.“ Carlos sa zo všetkých síl snažil udržať ju a pritom jej nenarobiť modriny.
Keď sa po jeho návrhu konečne upokojila, pustil ju. „Zbaľ sa a vyrazíme.“
„To nie je dobrý nápad.“ Korbin si škrabal strnisko na tvári.
„Prečo?“ spýtala sa Gabrielle.
„Môže to byť pasca. Niekto mohol prísť na to, čo Gabrielle urobila s počítačmi, a teraz tam na vás oboch bude čakať.“
„Nikto na to nemohol prísť,“ protirečila mu Gabrielle.
„Niekto ťa vystopoval až do Peachtree City a dal vedieť tvojmu bývalému, že budeš v Miláne,“ pripomenula jej Rae.
„To je mi jedno. Idem si po sestru.“
Carlosovi pípol mobil – prišla mu esemeska.  Gabrielle bežala do spálne a vylovila mobil. Odomkla klávesnicu a čítala. Keď ju dobehol Carlos, s úľavou si vydýchla.
„Babette poslala esemesku.“
„Zavolaj jej.“ Carlos nebol ochotný tak rýchlo uveriť, že je naozaj od jej sestry.
Keď Gabrielle zachytila náznak, že by správa mohla byť od kohokoľvek, objavili sa v jej očiach znovu obavy.
Vyťukala číslo a čakala. Potom sa jej šťastím rozžiarili oči.
„Babette, si v poriadku?“ Výraz na Gabriellinej tvári vyjadroval sprvu úľavu, potom znepokojenie a napokon hnev. „Vynechala si hodiny? Nie! Už nesmieš vynechávať ani odísť bez dovolenia.“ Ticho. „Nuž, zaslúžila si si. Vydesila si ma. Nevedela som, kde si.“ Ticho. „Čosi som preverovala pre ich ochranku, a všimla som si, že podľa záznamov tam nie si.“ Keď vyslovovala tú lož, pozrela na Carlosa.
Chcel povedať, Vidíš, občas je malá lož lepšia, než zložitá pravda.  Namiesto toho prešiel do obývačky a nechal ju dohovoriť so sestrou.
„Dobre, dráma sa teda nekoná, vráťme sa späť k misii.“ Rae si naliala hrnček kávy z karafy, ktorú tam predtým doniesli. Musí byť na tom naozaj zle. To, že pila niečo iné ako svoj obligátny čaj, bolo znakom, že prestáva fungovať.
„Gabrielle sa len bála o svoju sestru. Na toto nebola trénovaná,“ bránil ju Carlos.
„Je rizikom pre teba aj pre misiu.“  Rae si odpila z kávy a s odporom skrivila tvár. Otvorila laptop a začala písať.
„To nechaj na mňa.“ Carlos si to pridal na zoznam vecí, o ktoré sa musí postarať. Bolo na ňom aj to, že nesmie vystavovať svoj tím zbytočnému riziku.
Keď Gabrielle vošla do miestnosti, hodil Carlos po Rae tichý pohľad teraz-to-nechaj-tak. Agentka to krátko zvažovala, potom pokrčila plecami.
„Babette je v pohode. Postarala som sa, aby sa najbližší mesiac nestrácala ani neporušovala pravidlá.“
Korbin, stojaci pri okne s očami upretými do zeme, sa opýtal: „Čo si jej musela sľúbiť, aby si ju presvedčila?“
„Povedala som jej, že ju onedlho navštívim,“ zamrmlala Gabrielle a pozrela na Carlosa. Dúfala, že jej to potvrdí. To však nemohol.
„Dobre, mám na videohovore Gottharda,“ zamrmlala Rae popod nos. Potom už zreteľnejšie povedala ostatným: „Kto chcete hovoriť s Gotthardom, zoraďte sa za mnou.“
Korbin zostal pri okne. Carlos a Gabrielle si zastali za Rae tak, aby boli v zábere pripevnenej videokamery. Na monitore sa objavila Gotthardova tvár.
„Retter hovorí, že bezpečnostné zložky od včera večera komunikujú s Columbiou. Je potvrdené, že niekto zo Štátov sa má stretnúť na neutrálnej pôde s ich ministrom ropy. Chce ho uistiť o tom, že naša vláda nestojí za útokmi na jeho život. Možno mu tiež ponúkne pomoc pri pátraní po útočníkoch. Mali by sme mať minimálne dátum, ak nie aj presný časový úsek toho, čo sa má stať. Nech je to čokoľvek.“
„A to ako?“ opýtali sa Rae a Carlos naraz.
„Prezreli sme si Gabriellinu poštu v Peachtree City,“ odpovedal Gotthard.
„Čože?“ Gabrielle šľahla pohľadom ostrým ako britva po Carlosovi.
„Ja som to neurobil,“ odpovedal reflexívne, hoci ho to vôbec neprekvapovalo. BAD nič neujde.
„Ale tvoji ľudia áno,“ oponovala.
„Gabrielle,“ prerušil ich Gotthard.
„Čo?“ Teraz pozrela na monitor.
„Je to bežný postup, a ty by si to ako prvá mala pochopiť,“ pokračoval bez štipky hanby či snahy ospravedlniť sa.
„Prečo?“ Založila ruky na hrudi.
„Keby sme sa ti nehrabali v pošte, nevedeli by sme, že si dostala ďalšiu správu od Linette.“
Z tváre jej zmizla farba. „Ďalšiu? Čo je v nej?“
Carlos zodvihol ruku, aby ňou Gabrielle objal, ale znovu ju spustil. Vedel, že ju situácia jej priateľky zabíja,  ale nemal by ju utešovať pred celým svojím tímom. To mu nepomôže, keď sa za ňu raz bude prihovárať u Joea.
„Linette naznačila, že minimálne jeden z tínedžerov je kľúčom k niečomu, čo sa stane koncom tohto týždňa. Jediné miesto, ktoré započula v rôzných rozhovoroch, bola Venezuela. Nie je si ale istá, či sa to týkalo tohto. Má obavy o tých tínedžerov. Nejako to celé súvisí s klinikou v Zurichu. Nevie však ako, ani čo sa má stať. Ospravedlnila sa, že toho nemá viac, ale dúfa, že to posunieš niekomu, kto bude vedieť pomôcť. Je totiž presvedčená o tom, že sa Fratelli zamerali na USA.“
„Napísala ešte niečo?“ opýtala sa Gabrielle.
V jej hlase bola nádej a Carlosovi z toho stiahlo hrdlo.
Gotthard pozrel dole, potom zas hore. „Len, že... nuž, nakoniec spomenula, že od nej už nemáme čakať ďalšiu správu. Je to vraj príliš nebezpečné. Nechce ťa vystavovať riziku, že Fratelli odhalia, že sa s tebou spojila.“
„Žiadna ďalšia správa?“ Gabrielle sa zlomil hlas.
Šľak to traf. Carlos jej ovinul ruku okolo pása a objal ju. Došlo mu, že Gabrielle si od tohto všetkého sľubovala nájdenie Linette.
Posledná informácia od Linette túto nádej rozdupala na prach.
„Stále pracujeme na lokalizovaní Linette,“ utešoval ju Gotthard.
„Ako?“ opýtala sa Gabrielle. V hlase jej znovu zaznela nádej.
„Pozverejňoval som príspevky na rôznych weboch. Každý som podpísal, pričom som použil zopár kľúčových slov vašej šifry.“
„Aha.“ Nálada jej zas poklesla. „To už robím desať rokov pre prípad, že by bola niekde nalogovaná. Bez výsledku.“
„Skúšala si webové stránky, ktoré by ju podľa teba mohli zaujímať?“ Gotthard hovoril s Gabrielle pokojne, s porozumením. Carlos to uňho videl len zriedka. Tento veľký chlapík nezvykol oplývať trpezlivosťou.
Oui,“ odpovedala Gabrielle.
Gotthardovi sa zablyslo v očiach. „Ja nie. A ja mám prístup k počítačom, ktoré dokážu spracovať päťdesiatnásobne viac požiadaviek ako tvoj. Každých šesť hodín posielam viac ako tristo takto pripravených správ na rôzne weby a blogy. Mám omnoho väčšiu šancu na úspech a naviac mám programy, ktoré dokážu zachytiť jej zakódovanú správu.“
Gabrielle nevyzerala, že by ju plán presvedčil. „Aj keď pokryješ takúto veľkú oblasť, je to ako hľadať ihlu v kope sena.“
„To je pravda, ale je to viac, než to, s čím sme začínali.“ Gotthardova tvár znovu nadobudla svoj obvyklý drsný výraz, keď povedal: „Dnes škola organizuje výlet. Odchádzajú tri skupinky, vyše šesťdesiat detí.“
„Na to sa mi Babette sťažovala, keď sme spolu volali,“ vstúpila do toho Gabrielle. „Povedala, že Amelia a niektorí ďalší sa zúčastia medzinárodného mierového zhromaždenia. Takže Amelia musí odcestovať spolu s Joshuom a Evelyn.“
Gotthardov zrak zabehol smerom k Rae. „Joe chce, aby šli Rae a Korbin do Zurichu. Dám vám názov kliniky a oni potom zistia, čo sa dá.“
„Dobre.“ Rae si na kus papiera naškrabala poznámky. „Dňom D je piatok, a to je zajtra. Čo sa podľa nás stane?“
Gotthard odpovedal: „Retterove kontakty zistili, že areál Fuentes zdvojnásobil svoju ochranku. Ich ľudia sa pripravujú na veľmi dôležitého návštevníka, ale ešte im nepovedali, kto to je. Joe a Retter si myslia, že stretnutie v Columbii prebehne práve tam, pravdepodobne tento piatok.“
„Koho podľa nich USA posielajú?“ Rae klopkala prstami po stole, ale Carlos takmer počul, ako jej v hlave šrotujú kolieska.
„My, ehm, pracujeme na tom.“ Z Gotthardovej tváre sa nedalo nič vyčítať, čo si myslí.
Carlosovi neušlo jeho zaváhanie. Nechcel im povedať viac a Carlosovi došlo, že to súvisí s prítomnosťou človeka, ktorý nie je agentom BAD. „Prosím ťa, nepriniesla by si mi telefón?“ poprosil Carlos Gabrielle.
„Jasné.“ Začudovane naňho pozrela, a potom sa vybrala do spálne. Akonáhle bola preč, Carlos sa otočil späť na obrazovku. „Kto podľa nás mieri do Južnej Ameriky?“
„Možno niekto z prezidentovho kabinetu.“
Gabrielle sa ponáhľala naspäť. Postavila sa za Rae a podala Carlosovi telefón. Zobral ho, vyťukal zopár čísiel, a strčil ho do vrecka, ako keby našiel, čo potreboval.
„Rae mi porozprávala o včerajšom neúspešnom výlete do Bergama,“ pokračoval Gotthard. „Hľadám Linettiných rodičov, ale podľa toho, čo vieme od Gabrielle, nevidím to nádejne. Našli sme len ženu, ktorá im vedie domácnosť. Výdavky uhrádza z miestneho účtu dotovaného iným účtom vo Švajčiarsku. Ten sa vystopovať nedá.“
„Ako dlho to už trvá?“ opýtala sa Gabrielle.
Gotthard jej uviedol dátum spred desiatich rokov.
„To je týždeň potom, ako som bola u nich pýtať sa na Linette. Povedali mi, že je mŕtva,“ zašepkala Gabrielle šokovaná tou novinou.
„Stále na tom pracujem,“ povedal Gotthard. Čítal niečo pred sebou. „Joe chce vedieť“ —pozrel hore— „či má Gabrielle stále elektronický kontakt s jej ľuďmi v Južnej Amerike. Od miestnych by možno Retter zistil viac.“
Gabrielle sa narovnala a otočila sa ku Carlosovi. „Nájsť ich cez internet bude problém. Do poslednej správy, v ktorej som žiadala informácie o Mandy, som vložila otrávenú pilulku. Povedala som im, aby hneď po odoslaní informácií uzavreli IP server a zostali ticho. Bolo príliš riskantné ďalej spolu komunikovať.“
„Ako by ste sa spolu teda znovu spojili?“ opýtal sa Carlos.
„Budú sledovať, či nezverejním článok pod určitým pseudonymom. Prvé písmená každej vety článku vytvoria správu identifikujúcu stránku, na ktorej budú môcť znovu zverejňovať šifrované správy. Toto trvá normálne tak týždeň.“
„Ach, dopekla,“ zahundrala Rae. „To je slepá ulička.“
„Možno nie,“ opravila ju Gabrielle.
Carlos sa dotkol Gabriellinej tváre, aby získal jej pozornosť. „Čo tým myslíš?“

Gabrielle zaváhala. „Poznám mená aj adresy mojich kontaktov. Ale Retterovi ich nepoviem.“

8 komentářů:

  1. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky !!!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za novou kapitolu.Katka

    OdpovědětVymazat
  4. Vdaka za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat