čtvrtek 12. ledna 2017

Šeptané lži - Kapitola 24



Vestavia zo stola zodvihol spis týkajúci sa prvej fázy Renesancie.
Žiadna krajina nemôže byť všemocná. Nie navždy.
Spojené Štáty je potrebné dostať pod kontrolu. Najprv treba narušiť infraštruktúru, aby bolo možné určiť najsilnejšie oblasti v krajine. Potom každú z nich podmínovať. To bol jediný spôsob, ako to urobiť.
Ich vlastná nenásytná túžba po rope ich dovedie do pasce.

„Si si istá, že sú všetci štyria pripravení?“ opýtal sa Josie, ktorá leňošila na obrovskej pohovke. Do jeho kancelárie v Miami ju dizajnér umiestnil práve pre takéto prípady.
Prestala ťukať na dotykový displej svojho iPhonu a rukou siahla do orieškových vlasov. Keď zodvihla hlavu, prehodila si ich cez plece. Z celej zbierky umeleckých skvostov bola v tejto Floridskej pobočke tým najluxusnejším.
„Tie deti sú trošku rozklepané, ale bude nám stačiť len jeden,“ odpovedala mu klepkajúc ukazovákom po telefóne. „Keďže ďalší dvaja sú len ako záloha, a aj tak nebudú musieť nič robiť, sme podľa mňa v pohode. A Kathryn si stále myslí, že pracuje v utajení, aby ochránila Evelyn, takže pre nás nebude problémom.“
„Pokračuj.“ Vestavia prešiel okolo stola a so založenými rukami sa oň oprel. Pohľadom vpíjal každý kúsoček Josie odetej v červenom kostýmčeku a bielej hodvábnej blúzke s hlbokým výstrihom.
„Všetci tínedžeri veria príbehu, ktorý sme im povedali. A toto“ —zodvihla mobil, ktorý vyzeral podobne ako jej iPhone—„je naprogramované tak, aby to naraz odoslalo tri rôzne prenosy.“
Vestavia si bol dobre vedomý, prečo je táto elektronická vecička taká výnimočná. Usmial sa. „Vynikajúca práca, Josephine.“
Pri jeho komplimente sa celá našuchorila. Táto žena dokázala so zbraňou v ruke vykopnúť dvere, ale v jeho rukách tiekla ako med.
„Toto upevní moju pozíciu medzi Fratelli zo Severnej Ameriky. Budú vedieť, že som ten, koho treba počúvať.“ povedal.
„Potom už nikto nebude hlasovať proti mojim návrhom. Je to otravné, že nám ruky zväzujú tieto smiešne pravidlá o hlasovaní. Fratelli sa nimi možno riadia, ale ja môžem zas riadiť ich.“
„Všetci máme veľké šťastie, že ťa máme,“ povedala hlasom plným obdivu.
„Čo ste dostali z toho Turgovho pilota?“
Zamračila sa, čo trochu narušilo klasicky krásne črty jej tváre. „Všetko, čo sa dalo, kým mu nezlyhalo srdce. Ten pilot nemal ešte ani tridsať a vyzeral byť v dobrej kondícií. Lekárske vyšetrenie pred výsluchom nepreukázalo, že by mal na srdci šelest. Lekár bol kvôli tomu samozrejme prepustený.“ Pohľad jej stvrdol.
„Natrvalo. Pilot dookola bľabotal čosi o svojej žene a malom dieťati, ako ho potrebujú, a že dieťa je choré a blábláblá. Pripomenula som mu, že aj keby hneď jeho žena a dieťa skončili pod mostom, stále sú na tom lepšie ako on... ledaže by mi došla trpezlivosť a priviedla som ich k nám. To ho presvedčilo. Pravda, sťahovanie kože bolo tiež pádnym argumentom. Napokon nám dal meno muža, ktorého Turga zajal.“ Josie sa hrdo usmiala. „Povedal, že ten muž sa volal Carlos, a mal zo sebou svoje dievča. Meno tej ženy nepočul, ani jeho priezvisko.“
„To je všetko?“
„Nie. Máme ešte niekoľko veľmi dobrých náčrtkov Carlosa a tej ženy. Vložila som ich do nášho programu pre porovnávanie tvárí. Žena má podľa náčrtku pomerne všednú tvár, ale uvidíme, možno program nájde zhodu.“ Poklopkala si šarlátovým nechtom po pere. „Vypočúvala som ho ja osobne.“ Turgov pilot jej bezpochyby dal všetko, čo vedel.
„Zajtra ráno budem sledovať medzinárodné spravodajstvo.“ Keď Josie vstala, Vestavia jej roztvoril náruč. Rozžiarila sa a vzrušene sa vrhla do jeho objatia. Vášnivo ju pobozkal.
„Škoda, že musíš stihnúť lietadlo, inak by som nás tu na pár hodín zamkol.“  Na perách sa jej pri tej diabolskej myšlienke objavil úsmev. Natiahla sa poza neho, aby  zo stola vzala diaľkové ovládanie. Pomocou ovládania zamkla dvere na kancelárii. Potom siahla dole, aby mu stiahla zips. „Vezmem si namiesto taxíka helikoptéru... povolíš mi to?“ Ako klesala na kolená, sprevádzali ju dve slová, vyslovené šepotom.
„Povolenie udelené.“
Toto je žena, ktorá je hodná jedného z Angeli.
Keby nebola taká dobrá v teréne, nechal by si ju neustále pri sebe. Možno o pár rokov.
Svoje city nezvykla dávať najavo. Robila to jedine vtedy, keď bola s ním. Tak ako teraz, keď k nemu zdvihla oči plné lásky.
Prešiel jej dlaňou po hebkých vlasoch.
Sklonila hlavu a začala pracovať svojimi úžasnými ústami. Rukami zovrel dosku stola.
Tá žena je skutočným anjelom milosrdenstva.
***
Carlos dohovoril s Joeom a zaklapol telefón. Odhrnul si z čela vlhké vlasy a viedol Gabrielle po caracaskej ulici lemovanej stromami. O hodinu bude tma a oni si budú musieť zložiť slnečné okuliare. Obaja mali na sebe džínsy a tričko s krátkym rukávom, aby zapadli, ale aj tak, nemal ju do Venezuely vôbec brať.
Odmietla komukoľvek povedať, ako nájsť jej informátorov. Rozumel tomu. Joe pristúpil na jej podmienky vcelku ľahko, ale ju tým neoblafol. Gabrielle využívala zdržiavaciu taktiku, aby sa čo najdlhšie vyhla Joeovi a Interpolu. Navyše im pripomenula, že ak Ferdinanda nájdu, bude ochotný hovoriť iba s ňou. Časový údaj na Linettinej poslednej správe uvádzal koncom tohto týždňa’, čo si Joe vyložil ako piatok. To je už zajtra. To bol dôvod, prečo Joe súhlasil a dovolil Gabrielle odísť do Venezuely.
Čas bol pri tejto misii jediným faktorom, ohľadom ktorého sa nedalo vyjednávať.
A tento výlet ich viedol k ďalšiemu mŕtvemu bodu, a to doslova, ak ich odhalia.
„Čo vravel Joe?“ opýtala sa potichu Gabrielle, nervózne prechádzajúc očami hore a dole.
Ako sa tma po ďalšom pracovnom dni pomaly znášala na mesto, boli ľudia čoraz bližšie. Príliš blízko, čo sa týkalo Carlosa. Nemal z toho dobrý pocit.
„O minútku ti poviem.“  Viedol ju k fontáne neďaleko Plaza Bolivar, kde im šumenie vody poskytne priestor hovoriť. Navyše im jemná hmla z kvapôčok vody ponúkne úľavu od úpeku z celého dňa.
„Vyzerá to tak, že mal pravdu,“ povedal Carlos, keď stáli chrbtom k fontáne, aby mohli sledovať rušnú ulicu. „Retterova posledná správa potvrdila, že sa tajné stretnutie odohrá v piatok popoludní v Columbii, konkrétne v areáli Fuentes. Joe si začína myslieť, že to stretnutie zorganizovala tretia, zatiaľ neznáma strana, ktorá má niečo v pláne. Napríklad počas stretnutia zaútočiť. Ak by to tak bolo, znamenalo by to, že sa niekto snaží vyvolať konflikt medzi Spojenými štátmi a Južnou Amerikou.“
„Kto bude na stretnutí reprezentovať USA?“
Carlos sledoval okolie s očami na stopkách. Odpovedal: „Joe potvrdil, že prezident aj viceprezident sa nikam nechystajú. Kabinet sa stále rozhoduje, koho poslať, ale keď rozhodne, Joe sa to dozvie. Retter má pri sebe dokumentáciu o Amelii a bude sledovať, či sa vráti do Spojených Štátov. Ak sa tak nestane, začne po nej pátrať. Navyše bude jeho bezpečnostný tím zabezpečovať počas stretnutia Fuentes.“
„Celá táto vec mi príde úplne bizarná,“ čudovala sa Gabrielle. „Čo s tými deťmi vlastne robia? Vymývajú im mozgy, aby spáchali nejaký zločin?“
„Neviem, ale skúsenosť ma naučila, že mám byť pripravený na to najnečakanejšie.“ Zhlboka vydýchla a pošúchala si čelo. „Mám strach, že nenájdeme Ferdinanda a jeho syna.“
V tejto chvíli už mali oboch mužov nájsť. Jake, vynaliezavý ako vždy, im zabezpečil dokonca ešte lepšie lietadlo ako to, ktorým leteli do Milana. Toto bol hybridný Lear, ktorého rýchlosť sa počítala v machoch. Dopravil ich do Venezuely v rekordnom čase, ale už tri hodiny tu márne pátrali po jej kontaktoch.
Potichu nad niečím premýšľala a pokrútila hlavou. „Strávila som rok snahou o ich vystopovanie. Nastražila som rôzne pasce, aby som si potvrdila ich dôveryhodnosť, a tiež preto, aby som ich v prípade potreby dokázala vyhľadať. Nepáči sa mi predstava, čo sa im mohlo stať. Neviem nájsť Ferdinanda, ak je Linette s tými Fratelli, môže byť hocikde na svete... som tak unavená z toho, že neustále niekoho strácam.“
Carlos načiahol ruku a prstami jej zodvihol bradu. „Nepoviem ti, že Linette určite nájdeme, ale naši ľudia sú najlepší. A čo sa týka tvojich kontaktov, možno majú dobrý dôvod, prečo zmizli.“ Klamal bez mihnutia oka. Ferdinand a jeho syn boli pravdepodobne mŕtvi, ale Carlosnechcel, aby to vedela, kým si nebudú istí. Trápila sa tým aj tak viac než dosť.
„Niekto musí vedieť, kde sú,“ premýšľala nahlas. „Prečo by Ferdinandov syn uprostred týždňa zatvoril záložňu?“ Pokrútila hlavou. „Toto je malá komunita. Ľudí, ktorí pracujú v okolitých obchodoch, to prekvapilo. Nepáči sa mi to.“ Ani Carlosovi, obzvlášť preto, lebo boli len hodinu cesty od Durandovhosídla.
Nemal z toho dobrý pocit.
Ale chcel, aby Gabrielle odišla z tejto krajiny. Hneď.
„Súhlasím.“ Carlos začal na inú tému. „Joe povedal, že Korbin a Rae našli tú kliniku v Zurichu, ale celé to miesto je plné tínedžerov.“
„Tušia prečo?“
„Fyzioterapia. Všetci majú nejaké telesné postihnutie. Rae si myslí, že tam zahliadla niekoho, kto sa podľa fotiek zo spisu podobal na Evelyn.Spolu s Korbinom hľadajú spôsob, ako sa dostať dovnútra a pozrieť sa na to bližšie.“
„Tak čo urobíme?“ opýtala sa Gabrielle s nadšením človeka na smrteľnej posteli. Došli jej nápady a dobre to vedela.
„Povedal som Joeovi, že to tu zabalíme a zamierime do Zurichu, aby sme pomohli identifikovať tých tínedžerov.“ To pravdaže vyvolalo búrlivú diskusiu, ale Joe napokon súhlasil. Pripomenul však Carlosovi, že sa Gabrielle jedného dňa bude musieť vrátiť do Štátov.
Rýchly nádych prezradil, že nečakala, že sa jej ešte na chvíľu podarí vyhýbať sa Joeovi. „Dobrý nápad.“ Gabrielle sa potom zamračila. „Ale nechcem odísť, kým nenájdem Ferdinanda. Chcem sa uistiť, že je v bezpečí.“
„Čím viac sa tu budeme naňho vypytovať, tým väčšie podozrenie vzbudíme. Retter a jeho tím po ňom budú pátrať bez zbytočnej pozornosti. Ferdinand sa možno dopočul, že sa naňho pýtaš, a teraz sa ukrýva.“
„To ma nenapadlo.“ Keďže nepokračovala, pochopil, že prijala povel na odchod.
Carlos ju vzal za ruku a viedol ju smerom k autu, zaparkovanému dva bloky od nich.
Odkedy pristáli, ešte nejedli. Nájde nejakú reštauráciu, a potom cestou k autu zavolá Jakeovi, že sa má pripraviť, o tridsať minút letia.
„Niečo dôležité nám uniká, a ja cítim, že to máme rovno pod nosom,“ posťažovala sa Gabrielle. „Prečo sem tvoji ľudia nemôžu prísť a rýchlo to vyriešiť?“ Carlos jej kyslý tón ignoroval. Bol rovnako frustrovaný, ako ona.
„Moji ľudia v tejto chvíli robia všetko, čo je v ľudských silách. Dajme si pred odchodom niečo pod zub.“ Sarkasticky sa naňho usmiala.
„Snažíš sa ma učičíkať? Poznám aj zaujímavejšie spôsoby, ako mi zlepšiť náladu.“
„Roztopašnica.“ Carlos sa usmial, aby na sebe nedal znať, ako veľmi mu po jej včerajších slovách zvieralo útroby.
Ako sa s ňou mohol znova milovať po tom, čo mu povedala? Keby to urobil, a neodhalil jej predtým svoju identitu, bolo by to akoby ju využil. A to nechcel. Nikdy.
Zasmiala sa a teatrálne si povzdychla. Potom ďalej ticho kráčala vedľa neho.
Už zabudol, aké intímne je niekoho držať za ruku. Také jednoduché gesto, ale nerobil to, odkedy stratil Helenu.
Ich cesty, Gabriellina a jeho, sa nikdy nemali skrížiť. Teraz, keď jej už vstúpil do života, nemohli pokračovať bez toho, aby ublížil tým, na ktorých mu záleží.
A k nim patrí aj Gabrielle.
Vyvolala v ňom pocity, ktoré v ňom zostávali roky ukryté. Počas tých rokov sa riadil iba inštinktom prežitia.
Gabrielle bola slnkom zohrievajúcim jeho chladný svet. Chcel ju držať v náručí do konca svojho života, budiť sa každé ráno vedľa jej vône.
Ale najdôležitejšie bolo, že tejto žene musí nájsť bezpečné útočisko, spôsob, akým ju naveky ochráni od Duranda a Fratelli. A potom bude musieť odísť. Toľká irónia, Gabrielle tvrdo pracovala, aby našla AlejandraAnguisa a priviedla ho pred spravodlivosť, kým Carlos sa rovnako zo všetkých síl snažil, aby rodinné tajomstvá spolu s Alejandrovou identitou pochoval hlboko pod povrch.
Ak stratí Gabrielle, vytrhne mu to dušu z tela a roztriešti ju na márne kúsky. Zostane iba bastard bez srdca, a toho už ani Joe nezachráni.
„Čo napríklad tu?“ Gabrielle zastavila pred jedným z podnikov.
„Za mňa môže byť.“ Carlos ju vzal dovnútra, kde ich už čakalo tmavovlasé dievča v tunike a pestrofarebnej sukni. Viedlo ich cez zadymenú miestnosť s niekoľkými televízormi visiacimi zo stropu. Vyžiadal si stôl v rohu, aby mal výhľad na celú miestnosť. Čašníčka im priniesla dve fľaše Coca-coly a zapísala si ich objednávku.
Gabrielle predstierala, že je všetko v pohode. Vylízala tanier zo svojou quesadillou ešte skôr, ako Carlos dojedol svoju porciu. Neustále po ňom ukradomky pokukovala.  Bol pozorný ako vždy, ale vycítila, že odkedy odišli z Talianska, jeden druhému sa vzďaľujú. Prečo si od nej udržiava odstup?
Týka sa to misie?
Carlos sa oprel a očami sledoval všetko naokolo.
Všetko, okrem nej.
Štamgasti jedli, zhovárali sa a sledovali televíziu. Bolo prepnuté na americký spravodajský kanál, ktorý bol simultánne prekladaný do španielčiny. Jej španielčina nebola bohvieaká, ale hlavným bodom porozumela.
Kým cestovala s Carlosom krížom krážom po svete, v USA sa toho veľa nezmenilo.
Politické debaty sa točili okolo ropnej krízy. Vzhľadom na to, že voľby mali byť už budúci týždeň, bojovali kandidáti o každý hlas.
Otázka pohonných hmôt ležala medzi dvoma politickými stranami ako hodená rukavica. Dokázala svojou mocou zodvihnúť zo stoličky aj toho najapatickejšieho občana a prinútila ho ísť v utorok k volebnej urne.
Keď sa na obrazovke objavili rozhovory s tínedžermi, Gabrielle sa naklonila bližšie ku Carlosovi a zašepkala: „Pozri.“
Utrel si ústa do servítky a zodvihol oči na monitor. Potichu si čítala.
Reportáž bola o tom, ako sa tínedžeri všetkých sociálnych skupín z celého sveta spojili a cestovali po rôznych krajinách, aby sa tam prihovárali za ľudí s fyzickým postihnutím. V Amerike skupina hovorila o tom, aký dopad bude mať ropná kríza na takýchto ľudí.
Počas rozhovoru povedali, že si ľudia často neuvedomujú, aká záťaž je to pre ľudí s postihnutím. Pri výbere vozidla majú obmedzené možnosti, musia si vyberať veľké autá a dodávky, do ktorých by sa bez problémov zmestil napríklad invalidný vozík. Prosili krajiny, ktoré mali tú možnosť, aby im pomohli formou kreditov na benzín. Mali tiež zoznam ďalších návrhov.
„Bože dobrý.“  Gabrielle vytreštila oči. Na obrazovke sa objavili štyri známe tváre – traja tínedžeri a jeden dospelý. Bola tam čiernovlasá kučeravá Amelia, krivkajúca na svojej nohe s protézou, potom blonďavá KathrynCollupy, ktorá pred sebou na vozíku tlačila Evelyn, a napokon ryšavý Joshua, ktorý si držal protézu na ruke, akoby ju chcel chrániť... alebo aby ju nemusel používať.
Titulky dole hovorili, že ide o troch z desiatich študentov, ktorí budú mať to popoludnie pred členmi kongresu prezentáciu o tom, aké bremeno prináša ropná kríza telesne postihnutým.
„Teraz už viem, čo mi na Joshuovi vadilo,“ povedala Gabrielle polohlasne.
„Čo?“
„V poslednej správe od Gottharda sa písalo aj o ich zraneniach. Joshua prišiel o ruku pred šiestimi rokmi pri autonehode, rozdrvilo mu ju.“ Keď si uvedomila, čo hovorí, rozbúchalo sa jej srdce.
„Deti sa prispôsobujú veľmi rýchlo. Teraz by mal vedieť používať svoju umelú ruku ako nič.. alebo by s ňou už aspoň mal vedieť žiť. Ale on sa správa čudne, akoby bola preňho nová. Amelia prišla o nohu kvôli rakovine pred ôsmymi rokmi. Napriek tomu kráča tak, akoby si na ňu len zvykala.“
Na tvári sa mu zrazu objavilo pochopenie. Carlos vstal, hodil na stôl peniaze a vzal ju za ruku. „Poďme.“
„O čo tu podľa teba ide?“ opýtala sa pomedzi nádychy.
„Uvidela si to, čo nám ostatným uniklo. Celé sme to pochopili nesprávne,“ odpovedal potichu a kráčal pokojne von. Tam pridal do kroku a rýchlo kráčal na parkovisko, kde nechali ich prenajaté auto. „V aute zavolám Joeovi.“
Keď prišli ku križovatke, trochu spomalil, nechal prejsť zopár áut a znovu pridal. Na štrkovom parkovisku stálo plno áut a zopár skútrov. Ich prenajaté auto parkovalo v rohu na konci parkoviska, vedľa budovy.
Vedľa ich auta na strane vodiča stála zaparkovaná dodávka, na druhej strane SUV s tmavými sklami.
Carlos zastavil,otočil saa ťahal ju preč.
Kráčali k nim traja robustní Hispánci oblečení v džínsoch a ťažkých topánkach. Carlosbol vyšší a svalnatejší než dvaja z nich, ale ten tretí bol obor. Všetci traja mali voľne rozopnuté košele s krátkymi rukávmi. Vystúpili z tieňa trojposchodovej budovy, ktorá ohraničovala jednu stranu parkoviska. Zafúkal vietor a podvihol im košeľu. Za opaskom sa zaleskla zbraň.
Carlos by ich možno zložil všetkých troch, ale proti zbrani sa neubráni.
Od strachu jej stiahlo hrdlo, nemohla dýchať.
Carlos sa obzrel cez plece a zahrešil. Keď sa obzrela, pofukujúci vetrík jej vohnal vlasy do tváre. Uvidela, ako sa k nim zozadu blížia ďalší dvaja muži. Jej panika vzrástla.
Keď sa znovu pozrela pred seba, traja muži akurát zastavili pred ňou a Carlosom. Ten obor so zbraňou povedal: „Prišli sme, aby sme vás odprevadili na panstvo pána Anguisa.“
***
„Stratili sme kontakt s Carlosom,“ povedala TeeGotthardovi a Hunterovi prostredníctvom videohovoru. Sedela v hotelovej izbe, ktorá teraz predstavovala ich hlavný stan v D.C. Gotthard a Hunter boli v Joeovej kancelárii s výhľadom na centrum Nashvillu. Sídlili v budove AT&T, ktorú miestni volali BatTower, pretože s dvoma výčnelkami na najvyššom poschodí veľmi pripomínala masku Batmana.
„Retter tiež.“ Gotthard si na jednej strane monitoru pošúchal krvou podliate oči. Pravdepodobne celú noc nespal.
„Retter? Jeho tím má teraz preverovať okolie Fuentes.“ Tee klopkala dlhým tmavofialovým nechtom po hnedej doske stola.
O čo v tej Južnej Amerike došľaka ide?
Vedľa Gottharda sa objavil Hunter. Oprel sa o stenu a zaujal svoju zvyčajnú nezúčastnenú pózu. „Retter  dostal od niekoho správu. Ten niekto mu chcel predať informácie týkajúce sa aktivít Salvatoreho. Povedal svojmu tímu, aby zostal na mieste a zabezpečoval stretnutie vo Fuentes, kým si to pôjde osobne preveriť.“
Tee začala klopkať všetkými prstami. Retter bol ich najlepšou zbraňou. Nech ho ona alebo Joe poslali kamkoľvek, nikdy ani na okamih nepochybovali o jeho úspechu. Do čoho sa to Retter namočil? „Čo máme na tých tínedžerov?“
Hunter odvetil: „Mandy sa prebrala z kómy a jej prognózy sú dobré. Nemá však ani potuchy, prečo ju uniesli. Dostali sme z nej jedinú zaujímavú vec, a síce to, že Ameliu neopustila, naopak, Amelia opustila ju, aby sa stretla s niekým v Nemecku. Rozdelili sa na letisku.“
Tee ho prerušila, „Amelia je tu, v D.C., spolu s asi šesťdesiatimi študentmi, vrátane Evelyn a Joshuu. Máme potvrdené, že boli včera v škole vo Francúzsku. Dnes sú tu kvôli mediálnemu cirkusu v kongresovej hale.“ Ktorý bude už o pár hodín.
„Akou hrozbou môžu byť tie deti?“ opýtal sa Hunter.
„Ani jeden z nich nie je atletický, ťažko zvládnuteľný alebo nebezpečný.“ Tee pokrútila hlavou a prehodila si dlhé vlasy cez plece. „Do pekla, sú to vzorní študenti.“
„Ťažko ignorovať varovanie—,“ podotkol Gotthard, mysliac tým správy od Linette.
„Ale,“ prerušil ho Hunter, „Nezabúdajme, že pracujeme s informáciou od neznámej ženy v spojení s Fratelli, ktorú okrem Gabrielle nikto z nás nestretol.“
„Má pravdu,“ súhlasila Tee, i keď bola stále presvedčená o tom, že je Linette skutočná, presne ako tvrdila Gabrielle. „Mám tu so sebou celú armádu agentov. Oni, ja a Joe pôjdeme na tú akciu a dozrieme na obe politické strany aj deti. Naviac tam bude aj Tajná služba, takže ľudia v tej budove už ani nemôžu byť vo väčšom bezpečí.“
Tee neušlo, že sa Gotthard pri Hunterovej snahe zdiskreditovať informácie od Linette zamračil.  Gotthard nebol len postrachom všetkých počítačov, ale aj nebezpečným agentom. Odkedy im Gabriellepovedala o tajnej šifre, ktorú s Linette používali, Gotthard po Linette neprestal pátrať.
Linette bola jedinou osobou, ktorá im doteraz dokázala poskytnúť informácie o Fratelli, ale keďže boli údaje nepotvrdené, museli postupovať opatrne.
Tee zmenila tému. „Som z Retterom zajedno v tom, že tínedžeri majú odvrátiť našu pozornosť od zajtrajšieho stretnutia vo Fuentes. Nemôžeme ich však ignorovať. Akonáhlesa táto šou skončí, pošleme všetkých, čo tu máme, pohľadať Carlosa, Gabrielle a Rettera.“ Gotthard si škrabal bradu. Tee už dávno prišla na to, že to znamená, že ich statnému agentovi niečo nesedí. „Čo sa deje, Gotthard?“
„Len sa hrám na diablovho advokáta. Čo ak Gabrielle prišla na niečo, na čo sme neprišli my, a celé to na Carlosa nastražila? Možno aj na Rettera.“
Tee bez váhania odpovedala: „Ak kvôli nej ublížia mojim ľuďom, bude mi fuk, či je to princezná, alebo či ju chce Interpol. Už viac neuzriesvetlo dňa.“
***
Carlos pozeral cez otvorené dvere na stôl v Durandovej pracovni. Bola presne taká, ako si ju pamätal, nič sa nezmenilo. Ten istý ťažký ručne vyrezávaný stôl dovezený z Južnej Afriky, ktorý spolu s ďalšími troma chlapcami sťahoval dovnútra. Vnútro haciendy sa trochu zmenilo, boli tam nové exotické dekorácie.
Presne poznal rozloženie budov aj vnútrajšok, mohol by tadiaľ kráčať aj poslepiačky.
Nevýhodou bolo, že mu to bolo nanič.
Toto nebude šťastné stretnutie otca so strateným synom. Jeho otec hriechy neodpúšťal, obzvlášť ak sa ich dopustila jeho vlastná krv.
Carlos napol kábel, ktorým bol priviazaný k stoličke, ale Durandovi muži mu pre istotu oblepili obe ruky čiernou lepiacou páskou, aby sa nemohol ani pohnúť. Sedel na stoličke pri stene, v miestnosti, ktorú Durand používal na „rozhovory“. Jej jemné kožené sedadlo ani kovová opierka na prvý pohľad nevyzerali, že sa z nej bude také ťažké dostať.
Možno by mal šancu, keby mu nepoviazali aj nohy.
Gabrielle sedela na rovnakej stoličke vedľa neho, rovnako poviazaná, aby sa nemohla vyslobodiť. Neustále k nemu obracala hlavu a pozerala naň, akoby čakala, že ich hrdinsky vyslobodí.
Sľúbil, že ju ochráni.
A teraz bola väzňom človeka, ktorého sa bála najviac zo všetkých.
Dvere z Durandovej pracovne na chodbu sa otvorili a s buchnutím zavreli.
„Čo sa deje?“ ozval sa Durandov hlas z vedľajšej miestnosti. Cez medzeru pootvorených dverí bolo vidieť, ako prešiel cez miestnosť s mobilom v ruke. Carlosovi a Gabrielle čakajúcim v slabo osvetlenej miestnosti nevenoval pozornosť.
Carlosa zatiaľ nikto nespoznal a Durand nevedel – zatiaľ – že zajal Mirage, ale to sa môže onedlho zmeniť.
Počas cesty sem sa Carlos dovtípil, že jeho otec musel prísť na Ferdinanda a jeho syna. Zajal ich, a potom pred záložňu umiestnil jedného svojho vojaka, aby doviedol každého, kto sa bude príliš vypytovať. Nikto by nečakal, že sa ukáže Mirage, ten elektronický informátor, aby fyzicky skontaktoval svoj zdroj.
Keby nebolo BAD, nesedela by tu.
Carlos dal Gabrielle nanajvýš tri hodiny, aby našla svoje kontakty. Myslel si, že sa im podarí odísť bez toho, aby pritiahli niečiu pozornosť.
Ale Durand prekvapil dokonca aj jeho.
„Pri dodávke tých detí som prišiel o mužov,“ povedal Durand tichým hlasom, takým, z ktorého sa človeku zježia chlpy. „Týka sa ma to, ak tým ohrozujete moju rodinu. Čo robia tie decká v Spojených Štátoch? V televízii!“
Durand pokračoval rovnako tichým hlasom, možno aj tichším. „Ak na to nedokážete odpovedať, vysvetlite to stretnutie vo Fuentes. Myslel som si, že cieľom útokov je krajiny rozdeliť.“ Nastalo ticho. Potom Durand odpovedal presne takým démonickým hlasom, ako bol on sám. „Viem o stretnutí vo Fuentes, lebo všetko, čo sa tu stane, sa týka aj mňa.“ Ticho. „Prečo to nemôžete teraz vysvetľovať? Čo sa má stať zajtra napoludnie?“ Nasledovalo dlhé ticho. „Dobre, máte dovtedy čas. Ale mám to u vás, Vestavia. Ešte ste mi stále nevydali Mirage.“ Vestavia? Žeby mal Durand prepojenie na Fratelli?
Carlos počul, ako Durand zaklapol telefón. Šťukol zapaľovač a potom sa v medzere vo dverách objavil dym z cigary. Miestnosť, v ktorej sedeli Carlos s Gabrielle pomaly napĺňala vôňa kvalitného tabaku a Carlos si konečne dal dokopy útržky Durandovho rozhovoru.
Posledné dni a týždne boli noviny plné negatívnych správ o ropnej kríze. Navyše sú tu o pár dní prezidentské voľby. Túto šou si nikto nebude chcieť nechať ujsť. V budove kongresu v D.C. bude pretocelý zástup politických pohlavárov.
Veľká časť sveta sa teraz sústreďuje na Južnú Ameriku. Existuje lepšie miesto na útok?
Fratelli mohli plánovať dva útoky.
Carlos ešte nemal všetky kúsky skladačky, ale potreboval povedať Joeovi a Tee, čo zistil.
Durandovi znovu zazvonil telefón. Zodvihol ho. Podľa rozhovoru išlo o jednu z jeho legálnych obchodných aktivít.Carlos medzitým zašepkal Gabrielle: „Počúvaj.“
Pozrela naňho a čakala.
„Myslím, že nadnes plánujú útok na D.C.“
Gabrielle prikývla. „Dobre, ale stále tomu celkom nerozumiem.“
„Ani ja, ale myslím, že to stretnutie v Columbii má iba odlákať pozornosť sveta a národnej bezpečnosti preč od Spojených Štátov. Zamysli sa nad tým. Všetci politici budú dnes popoludní v budove kongresu. Budú tam aj obaja kandidáti na prezidenta, ako aj prezident a jeho kabinet. Navyše tam budú aj deti mocných ľudí, spojencov Spojených Štátov.” Pochopila a oči sa jej rozšírili.
„Viem ťa odtiaľto dostať.“ Dával dokopy plán už od chvíle, ako ich chytili.
„Nie. Chcem zostať s tebou.“
Vedel, že to v myslí vážne a zúfalstvo v jej slovách vážne narušilo jeho systém obrany. Tú bariéru, ktorú si vybudoval, aby ho chránila od túžby po živote, aký nikdy nemôže mať. Aj on s ňou chcel zostať. Chcel sa každé ráno zobúdzať a uvidieť po svojom boku túto ženu, počúvať jej smiech a držať ju v objatí.
To sa nikdy nestane. Nie teraz, kedy je jeho jedinou nádejou, že sa mu podarí dostať ju odtiaľto. Doľahla naňho tvrdá realita toho, že ju stráca, driapala jeho vnútro svojimi pazúrmi. Cítil krutú bolesť, ako ranené zviera.
Celý život klamal, ale teraz musí podať životný výkon. Musí ju presvedčiť, aby odišla bez neho.
„Bude pre mňa ľahšie utiecť, keď tu nebudeš. Potrebujem, aby si povedala Joeovi a Retterovi, že tie deti a prezident sú v nebezpečenstve.“
V očiach sa jej zračili obavy. „A čo ty?“
„Retter sa sem dostane a pomôže mi utiecť.“ Jedine, že by si so sebou priviedol armádu. Ale aj tak si tú predstavu užije: Retter prichádza spolu s celou armádou a rozdupe Duranda na prach.
„Ako ma odtiaľto chceš dostať?“
„Spolu s Durandom tu žije aj jeho sestra.“ Carlos sa modlil, aby mu pomohla. „Viem, že jej môžem veriť. Vezme ťa.“
Ak je tu.
„Ako vieš, že jej môžeš veriť?“
„Jednoducho viem. V ničom nie je ako jej brat.“
Gabrielle otvorila ústa, aby niečo povedala, potom ich zavrela a pokrútila hlavou. Akceptovala jeho slová bez otázok. Vedel prečo. Verila mu a záležalo jej na ňom.
To už dlho nepotrvá.
Pri pomyslení na to, čo musí onedlho spraviť, mu v bruchu bublala kyselina.
„Neviem, koľko máme času, kým si po nás príde Durand, takže ti poviem, čo máš urobiť.“ Carlos jej dal priamu linku na Joa, na ktorej odpovedal dvadsaťštyri hodín denne. Povedal, čo presne má povedať Joeovi, aby to ten následne podal ďalej Retterovi, Korbinovi a Rae. Je to jediná nádej, ako zabrániť útoku na deti, prezidenta a členov kongresu.
„A čo ty?“ opýtala sa. „Nepovedal si mi, čo im mám povedať o tebe.“
„Povedz Joeovi, že som na Durandovom majetku a že vyhlasujem čierny kód.“
„Rozumiem.“
Nie, nerozumela, ale to nevadí. Práve jej povedal, aby povedala Joeovi, že je buď mŕtvy alebo bude, kým sa k nemu dostanú.
Duranddotelefonoval, stlačil tlačidlo a povedal: „Julio, poď sem.“
„Ešte jedna vec,“ povedal CarlosGabrielle.
„Aká?“ Sústredila sa, aby si zapamätala jeho pokyny.
„Bez ohľadu na to, čo sa stane... sľúb mi, že ma nebudeš nenávidieť.“
Rysy na tvári jej zmäkli. „Nikdy by som ta nemohla nenávidieť. Ľúbim ťa.“
Pozerala naňho s neskrývanou láskou v očiach.
Carlos nemohol uveriť, že našiel zázrak ako Gabrielle, a vzápätí o ňu prichádza. Keď počul jej vyznanie lásky, takmer to neuniesol. Nemyslel si, že tie slová povie ďalšej žene, ale toto môže byť jeho jediná šanca.
„Aj ja ťa ľúbim, Gabrielle. Musíš tomu veriť. Prosím, sľúb mi, o čo ťa žiadam.“ Aby som mohol umrieť s mierom v duši.
„Sľúbim ti niečo viac. Sľubujem, že ťa budem navždy ľúbiť. Viem, že sú veci, ktoré si mi nepovedal, ale dôverujem ti.“
Dopekla. Bolo by lepšie, keby jej to povedal teraz, než keby sa to dozvedela pred očami publika. Carlos otvoril ústa, aby prehovoril, ale zastavili ho ťažké kroky prichádzajúce do temnej miestnosti z Durandovej pracovne.
Vošiel dnu Julio so štyrmi ozbrojenými mužmi. „Rozviažeme vás,“ povedal Carlosovi. „Jeden nesprávny pohyb a tento tu“ —Julio ukázal na vysokého hombre s fúzami a tvrdým postojom— „jej oddelí hlavu od pliec. ¿Entienden?“
„Rozumiem.“ Carlos mohol v tejto chvíli hrať len jednou rukou a hral vabank. Keď na sebe nemal putá a vstával, načiahol sa, aby pomohol vstať aj Gabrielle.
Ozvalo sa hlasné odistenie dvoch zbraní.
Carlos zodvihol ruky a držal ich vo vzduchu. Gabrielle sa postavila sama, šúchajúc si ruku. Jej strach bol hmatateľný.
Julio ich viedol do pracovne a tam prikázal Carlosovi a Gabrielle, aby sa postavili čelom k Durandovi sediacemu za stolom.
„Kto ste?“ opýtal sa DurandCarlosa.
„Turisti?“
Carlos dostal šupu zozadu do obličiek. Zavrčal a prehlo ho od bolesti. Ak to prežije, bude zo dva dni močiť krv.

„Bola by škoda, keby musela táto žena platiť za tvoju drzosť.“ Durand vyfúkol dym z cigary a uprene pozoroval Carlosa. „Julio vraví, že ty si viedol tajnú operáciu v zámku v St.Gervais. Bol ukrytý v podzemí, kým ty si zabíjal mojich mužov.“
Presne ako raz povedal CarlosJoeovi pred mnohými rokmi, DurandAnguismal svoje vlastné metódy. Nebol ako ostatní zločinci. Carlos by sa pokojne stavil, že Durandovi muži ani netušili, že po celý čas, čo umierali, bol Julio vo vnútri zámku.
Nepohol ani prstom, aby im pomohol.
Durand prešiel okolo stola, s cigarou v ústach a skúmavo pozoroval Carlosa. „Poznám ťa, ?“ Carlos namiesto odpovede povedal: „Mám pre teba návrh.“ Durand sa usmial krutým úsmevom. „Musím ti pripomínať, že nie si v pozícii, kedy môžeš vyjednávať?“
„Tento návrh si budeš chcieť vypočuť.“
„Naozaj?“ Durand sa zasmial. Vrátil sa k svojmu kreslu, oprel sa a vyložil nohy na stôl. „Zaujal si ma. Povedz mi teda svoj návrh.“
„Chcem, aby bola prítomná aj tvoja sestra Maria.“
Durand s buchnutím zložil nohy zo stola a prudko vstal. Uňho to bol zriedkavý prejav emócií.
„Čo o nej vieš?“
„Že je to dobrý človek,“ povedal Carlos pomaly. „Kedysi bola ku mne láskavá. Dôverujem jej a chcem ti ponúknuť niečo, čo naozaj veľmi chceš.“ Gabrielle zalapala po dychu.
Carlos na ňu nedokázal pozrieť. Nebol pripravený na bolesť v jej očiach, ktorá pramenila z toho, čo predpokladala – že sa im ju chystá vydať ako Mirage. Mohol by byť urazený, ale keď urobí, čo začal, nebude v jej očiach len bolesť, ale aj niečo omnoho horšie.
„Nemusím s tebou uzatvárať obchody.“ Durand pozeral na Carlosa ako had, ktorý sa rozhoduje, kedy zaútočiť. „Môžem ťa donútiť povedať mi, čo chcem vedieť.“
Julio a ostatní muži sa zachechtali.
Carlos sa nedal. „Môžeš to skúsiť, ale dobre viete, že som bol na tieto veci trénovaný. Riskuješ, lebo vieš, u mňa je vždy trochu problém s tým, či mi môžeš veriť.“
„Budeš hovoriť, ak bude trpieť ona.“
Gabrielle stála ticho a bez pohnutia. Carlos si pomyslel, že ak sa jej dotkne, mohla by sa zlomiť.
„Myslel som, že Anguisovci neubližujú nevinným ženám.“ Carlos sledoval pohľady Durandovych mužov, ktorí pozerali na svojho vodcu, či to potvrdí. Keďže bolo stále ticho, Carlos hodil návnadu, o ktorej vedel, že jej Durand neodolá. „Čo môžeš stratiť, ak si ma vypočuješ? Viem o Mandy aj o unesených tínedžeroch. A tiež to, že ťa ovláda mocná skupina.“ Durandove tmavé oči potemneli hnevom. „Čo za hru tu hráš? Povedz mi o tej skupine.“
„Len ti chcem ukázať, že budem spolupracovať, ak budeš súhlasiť s jednoduchou dohodou a dovolíš, aby si ju vypočula aj tvoja sestra. Je to záruka pre mňa, aby som vedel, že dodržíš slovo.“
„Spochybňuješ moje slovo.“ Durandov tichý hlas znamenal omnoho väčšie nebezpečenstvo, ako zbesilý rev iného muža.
„Nie, ale viem, že rešpektuješ krvné puto viac, než čokoľvek iné.“ Carlos použil všetko, čo na tohto muža mal, aby dostal, čo chcel.
Durandove oči zažiarili záujmom. „Vravíš, že moja sestra bola k tebe kedysi láskavá? Tak to ťa bude poznať.“ Otočil sa k Juliovi. „Priveď Mariu.“
Kým bol Julio preč, Durand pokynul svojim mužom, aby usadili Carlosa a Gabrielle do postranných kresiel, akoby boli pozvanými hosťami. Carlos zachovával tvár bez výrazu a oči preč od Gabrielle. Musel len veriť, že dodrží slovo a spojí sa s Joeom, nech sa stane čokoľvek. Predklonil sa, položil lakte na kolená a podoprel si bradu.
Vedel, že Maria ho nesklame. Jeho teta bola jediným pevným bodom v jeho živote, jediná osoba, ktorej záležalo na tom, či existuje.
Ale nevidela ho od čias, keď bol ešte tínedžerom... navyše absolvoval plastickú operáciu. Čo ak ho nespozná?
Carlos strávil mnoho nocí v dome svojej tety a strýka, ktorý preňho predstavoval mužský vzor. Bol to čestný muž, ktorý miloval svoju rodinu. Ale zomrel príliš mladý. Keď Carlos spoznal Helenu, predstavoval si, že bude mať podobné manželstvo, ako mali strýko s tetou. Vždy tetu považoval za svoju jedinú matku. Fúkala mu boľačky, chovala ho ako svojho vlastného, objímala ho, keď plakal – nad stratou Heleny. V ten istý deň sa s Mariou dohodli, že skryjú pravdu o bombovom útoku. Potom odišiel, aby ochránil Mariu a Eduarda.
Keď Maria vošla do Durandovej pracovne, zažíval Carlos takmer fyzickú bolesť z toho, že ju nemôže objať.
Roky ju nezmenili, ale keď uvidela Gabrielle a Carlosa, v jej teplom pohľade sa objavil zmätok.
Hola, querida Maria,“ povedal Carlos, keď sa narovnával. Pozdravil ju tak, ako ju zvykol zdraviť ako tínedžer, slovami „drahá Maria“. Takto jej odhalil svoju identitu bez toho, aby o tom Durand vedel.
Maria zodvihla chvejúce sa prsty k čelu. Snažila sa nájsť prepojenie medzi hlasom a známym pozdravom a touto tvárou.
„Poznáš tohto muža?“ opýtal sa Durand.
Skôr, než mohla odpovedať, vrátil Carlos všetkých späť k dôvodu, prečo je Maria tu. „Teraz, keď je tu tvoja sestra, preberme moju ponuku.“
Durand ho ignoroval, čakal na sestrinu odpoveď.
Na Marii bolo vidieť, že sa nevie rozhodnúť, čo povedať. Carlos zadržal dych a modlil sa, aby ho neprezradila, a nenarušila tak jeho plán.
Prikývla. „. Je mi známy, ale rada by som si vypočula, čo ti chce ponúknuť.“ Durand venoval Marii tvrdý pohľad. Carlos veril, že puto medzi nimi zabráni Durandovi v tom, aby ju nútil povedať viac.
„Hovor!“ prikázal Durand.
„Dám ti Mirage—“ Carlos sa strhol, lebo Gabrielle sa zhlboka nadýchla. Ale keď dodal: „A AlejandraAnguisa,“ jej zašomranie „Bastard,“ mu zaťalo do živého.
Durand naňho len bez slova pozeral.
V miestnosti bolo hrobové ticho, až kým Carlos nezačul vzlyky. Pozrel na Mariu. Teraz to už vedela naisto. Uslzenými očami prosila Carlosa, aby jej dovolil prehovoriť, ale medzi nimi dvoma bola dohoda, a ona mu dala svoje slovo.
„Ty by si to dokázal? Odovzdať nám Alejandra aj Mirage?“ opýtal sa Durand, s náznakom úžasu a vzrušenia.
„Áno, ale niečo za to chcem.“ Carlos dúfal, že mu ďalšie slová poskytnú aspoň čiastočné vykúpenie. „Necháš túto ženu“ —kývol na Gabrielle— „slobodne odísť. Jej jedinou chybou bolo, že si so mnou začala. Nevie o tomto tu vôbec nič a keď odíde, neodváži sa povedať ani slovo.“
„Nechať ju odísť?“ Durand naňho neveriacky civel. „Nie.“
„Durand,“ povedala Maria ticho. „Ponúkol ti to, čo nikto iný, a žiada toho menej, než by žiadal ktokoľvek iný na jeho mieste.“
„Ty tohto muža poznáš, Maria?“ opýtal sa Durand.
„Myslím, že áno.“
„Kto je to?“
„Nepoviem ti to, kým neprijmeš jeho ponuku.“
„Dios! Si predsa rodina. Ako to, že si na jeho strane?“ Durand sa musel zúfalo ovládať, aby zachoval pokoj. V sklenenom popolníku zahasil cigaru.
„Vysvetlím ti to neskôr, ale najprv mu povedz, že ste dohodnutí. Nežiada tak veľa.“ Jeho sestra založila ruky na prsiach a tvrdohlavo vystrčila bradu.
„Jeho žena mi môže spôsobiť problémy,“ podotkol Durand.
Carlos sa smutne zasmial. „Pozri sa na ňu. Myslíš, že to chce, alebo že by jej niekto uveril? Nemá dôkaz pre nič, čo sa tu stalo, a práve teraz by mi pre vás ochotne podrezala hrdlo.“
Durand pozrel zvedavo na Carlosa. „Tak prečo ti teda záleží na jej bezpečí a nie na tvojom?“
„Pretože som ju využil ako zásterku, aby som sem mohol prísť a získať informácie. Dlhujem jej bezpečný návrat domov.“ Ďalšiu minútuDurandváhal nad dilemou. Všetci boli ticho, nikto sa ani nepohol.
„Kto je tvoj informátor?“ Durand si založil ruky, zjavne nebol pripravený uzavrieť dohodu.
„Tú informáciu si už predsa získal v tvojom granero, či nie?“ Carlos nechcel povedať Ferdinandovo meno, ale stavil by sa, že otec so synom budú niekde na Anguisovom majetku. Veľmi pravdepodobne v prísne stráženom prístrešku. Alebo možno už pod zemou.“
„Ako to, že toho toľko vieš o mojich metódach?“ pohľadom preskočil na Julia, ktorý zvedavo zodvihol obočie, ale nepovedal nič.
„Ak uzavrieme dohodu, poviem ti.“ Carlos sa oprel a založil ruky na prsiach.
Durand nakoniec ukázal cigarou na Carlosa. „Dobre, pristúpim na tvoj návrh, ale ak mi nedáš Alejandra a Mirage, nájdem tvoju ženu a zaplatí za tvoje lži.“
„Viem.“ Carlos sa otočil ku Gabrielle, na ktorej už všetci mohli vidieť hrôzu, ktorú prežívala. Vedela, rovnako ako všetci v miestnosti, že vo chvíli, keď bude Carlos mŕtvy, a jeho sestra doma, Durand po nej pôjde. Carlos sa modlil, aby ju Joe a Tee dostali do bezpečia.  „Choď, postav sa kMarii.“
Keďže Gabrielle zostala sedieť, vložil sa do toho Carlos. „Hneď.“
Vstala a váhavo šla k Marii. Oči všetkých v miestnosti sa upierali na ňu.
Carlos povedal tete: „Choďte s ňou na letisko a posaďte ju na lietadlo do Spojených Štátov. Potom mi zavolajte. Keď tak urobíte, a potvrdíte, že je v bezpečí, poviem Durandovi všetko.“
„Urobím to,“ uistila ho teta. „Už čoskoro s Eduardom odchádzame, ide za doktorom do Štátov.“
Carlos sa usmial. „Doparoma. To je ale nečakané šťastie.“
„Nikto nikam nepôjde, kým mi nedáš dôkaz. Vydaj mi aspoň jedného z nich už teraz,“ prikázal Durand.
Carlos vzdychol. „Môžem zodvihnúť ruky bez toho, aby ma niekto zastrelil?“
Durand prikývol.
Carlos si roztvoril košeľu a odhalil Anguisovo tetovanie s jazvou. „Ja som AlejandroAnguis.“


7 komentářů:

  1. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky !!!!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za nový překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  3. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat