středa 25. ledna 2017

Šeptané lži - Kapitola 26



„Zdravím, Vestavia,“ ozval sa Durand do telefónu. Potom stlačil tlačidlo, aby zapol hlasný odposluch a povolil videohovor. Pri rozhovore uprednostňoval vidieť tvár človeka, s ktorým hovoril.
„Mám stopu vedúcu k Mirage.“ Na obrazovke sa objavila Vestaviova tvár.
„Naozaj? Akú?“
„Myslíme si, že je to muž, ktorý zabil tvojich ľudí vo Francúzsku. Tvár na fotke, ktorú nám Julio konečne poslal“ —Vestavia sa odmlčal, aby bolo jasné, ako ho Durandovo otáľanie nahnevalo— „sa zhoduje s tvárou muža, po ktorom išiel Baby Face a Turga.“
„Ako si môžete byť istí?“ Durand by mal Vestaviovi poďakovať za to, že podporil Alejandrove tvrdenia, no ten chlap bol dôveryhodný asi ako štrkáč.

„Chvíľu to trvalo, no moji ľudia prešli všetky lety smerujúce z Európy potom, ako Mandy zobrali zo zámku. Naše počítače porovnali zábery z bezpečnostných kamier. Vieme, kto to je. Carlos Delgado.“
Durand mu za to pripísal body k dobru, no stále mali medzi sebou nevyriešené záležitosti. „To je dobre. Teraz mi povedz, aký je dôvod na tie únosy.“
„Dohodli sme sa, že to vysvetlím zajtra.“  Vestavia vyzeral byť otrávený, ale dodal: „Mandy slúžila len na jedno – aby sme vylákali Mirage. A zabralo to. Mirage odvtedy nebol online a zjavne je na úteku. Keby Mandy dokázala identifikovať kohokoľvek z tvojich mužov, už by si tam mal strážcov zákona. Poslal si dostatok mužov, aby dozerali na stretnutie v Kolumbii ako sme sa dohodli?“
Durand sa zamýšľal nad Vestaviovou vyhýbavou odpoveďou. Informácie, ktoré mu dal ten bastard, boli naozaj pôsobivé. „Povedal som, že o mne nemáš pochybovať. Dohodli sme sa, že pošlem mužov, takže sú na mieste.“
„Nerozčuľuj sa,“ napomenul ho Vestavia. „Čoskoro sa ti to vráti. Nájdenie Mirage je na spadnutie.“
„Nemrhajte na to časom.“ Vestaviova tvár sa na malom monitore Durandovo mobilu zamračila a Durand sa usmial.
„Mirage visí predo mnou.“
Nastalo ticho. Vestavia napokon povedal: „Pošli mi fotku toho muža.“
„Urobím niečo lepšie.“ Durand otočil telefón na Carlosa, ktorého oči sa zúžili a potom rozšírili, lebo toho muža spoznal.
Dios, Carlos Vestaviu poznal.
Durand si vzal telefón naspäť, práve včas, aby videl Vestaviov šok, keď zrúkol: „Ty blázon, ukázal si mu moju tvár! Na čo si myslel?“
„Dávaj pozor na to, čo hovoríš, Vestavia. Chcel si vidieť Mirage,“ varoval ho Durand tichým hlasom, v slovách jasné nebezpečenstvo. Obraz Vestaviu zmizol a nahradil ho zvyčajný nápis neznáme číslo’, čo znamenalo, že hovor stále prebieha.
„Chcem, aby Mirage vypočuli moji ľudia, takže ho nezabi,“ nariadil Vestavia.
„Mirage patrí mne,“ odvetil Durand napäto. V duchu sa zaprisahal, že jedného dňa Vestaviu zabije holými rukami. „Urobím s ním, čo budem chcieť. Ako som ti už povedal, dám ti, čo z neho zostane, keď s ním skončím. Hoci pochybujem, že telo bez hlavy niečo povie.“ Durand zložil, preklínajúc Vestaviu.
Carlos nemohol uveriť tomu, koho práve uvidel na displeji telefónu. Vestavia bol Robert Brady, bývalý agent DEA, ktorého si BAD dávala do súvislosti s vlaňajšími útokmi pomocou biologických zbraní. Mohol byť jedným z Fratelli. Carlos práve videl dôkaz. Musí to povedať Joeovi. Ak však uváži, v akej šlamastike sa ocitol, bude to pekelne ťažké.
Jediná pozitívna vec, ktorá vzišla z toho telefonátu bola, že Vestavia potvrdil, čo povedal Carlos Durandovi o Gabrielle. Nebude mať dôvod ísť po nej.
„Vyjebávajú s tebou,“ začal Carlos, v snahe získať čas pre prípad, že by mu v hlave skrsol nejaký brilantný únikový plán.
Môže snívať ďalej.
„Čo vieš o Vestaviovi?“ spýtal sa Durand. Rukou pokynul Juliovi s ciachovačkou, aby zostal na mieste. „Daj to naspäť do ohňa.“
Carlosovi sa podarilo minimálne vzbudiť v Durandovi zvedavosť. „Nie je to niekto, s kým by si sa chcel zapliesť. Využíva ľudí a potom sa ich zbavuje. Nepremýšľal si nad tým, prečo chcel, aby si uniesol tých tínedžerov, ktorí sú teraz v D.C.?“
Durand na chvíľu zmĺkol, nepochybne uvažoval o tom, odkiaľ toho Carlos toľko vie. „Čo o tom vieš?“
„Mandy nedokáže označiť tvojich mužov, čiže má pravdu v tom, že nie je hrozbou.“ Carlos nechcel dať Durandovi dôvod, aby šiel po Mandy. Keď sa preberie z bezvedomia, bude mať aj tak dosť nočných morí, ktorým bude musieť čeliť. „Tí ostatní traja sú súčasťou útoku, ktorý plánuje vo Washingtone.“
„Aký druh útoku?“
Carlos sa rozhodol podhadzovať mu kúsky informácií, až kým si Durand neuvedomí, že hrá o čas. „Neviem, čo presne zamýšľa. Len som sprostredkoval informácie. Ľuďom, ktorí sa snažia ochrániť tie deti a prezidentov kabinet, som posielal, čo som o ňom zistil.“ Durandovo obočie sa zodvihlo. „Pre koho to pracuješ?“
„Pre nikoho. Som nezávislý kontraktor.“
„Tak kto ti platí za tie informácie?“
„Veľa ľudí, ale neexistoval spôsob, akým by sa dali vystopovať peniaze, ktoré mi zaplatili. Takže pre teba nemám mená.“
„Prečo by som ti mal veriť?“ Durand držal svoj hnev na uzde. Pevné zovretie čeľuste však jasne naznačovalo presvedčenie, že to naňho Vestavia hrá.
„Prečo myslíš, že bol Vestavia taký rozrušený, keď ma videl? Vie, že ja viem, že bol za tými vlaňajšími biologickými útokmi na Spojené Štáty“ —Carlos sa odmlčal pri pohľade na zhrozené zamračené tváre naokolo— „a tebe chce ten útok prišiť, urobiť z teba obetného baránka. Ak ti predostrel nejaký veľkolepý plán, never, že by doňho zahrnul tvoju organizáciu. Záleží mu len na zisku dokonca viac než tebe.“ Carlosa počas jeho monológu ešte čosi napadlo. „A Salvatoreho nepoteší, keď zistí, kto to naňho našil, aby to vyzeralo, že to on je zodpovedný za útoky na vášho ministra ropy.“ Na Durandovej tvári sa objavilo prekvapenie, ktoré Carlosovi potvrdilo jeho domnienku. Vestavia pravdepodobne zaplatil Durandovi, aby nafingoval neúspešné útoky na ministra ropy a postaral sa, aby vina padla na plecia Salvatoremu. Ale prečo mali byť neúspešné?
„Čo vieš o Vestaviovej organizácii?“ opýtal sa Durand.
Carlos znechutene pokrútil hlavou. Durand tak bažil po moci, že sa nechal napáliť nebezpečným mužom.
„Neviem to naisto,“ začal vyhýbavo Carlos. Mal v úmysle povedať o Fratelli len to, čo je nevyhnutné.
„Ale som presvedčený o tom, že je súčasťou vysoko organizovanej skupiny s takými finančnými a politickými zdrojmi, že ťa môže zmiesť z povrchu zemského.“
Durandova tvár menila farby od chorobne sivej až po rôzne odtiene červenej. Odpovedal však ticho. „Klameš.“
„Neklamem. Over si to.“ Je len malá šanca, že to Durand urobí. Carlos pochopil, že získaný čas vypršal.
„Podaj mi to prekliate železo,“ nariadil Durand tichým hlasom bez toho, aby sa na Julia pozrel. Ten sa poponáhľal k ohnisku a vytiahol z neho železo.
V budove sa rozozvučala siréna.
Vysielačky visiace Juliovi a jeho mužom na boku len tak praskali. „Útočia na nás!“ V pozadí zazneli výstrely.
Durandova tvár sa zmenila na tmavopurpurovú. Prešiel cez miestnosť a vzal ciachovačky Juliovi z ruky. „Choď sa pozrieť, čo sa deje. Vezmi si mužov. Môže to byť niekto, kto sa snaží dostať Alejandra. Možno tá sviňa Vestavia.“
Julio prebehol popri Carlosovi k dverám za jeho chrbtom, kričiac rozkazy svojim mužom.
Carlos sa pripravil na  rozžeravené železo, ktoré mu mierilo na hruď.
Durand pristúpil s ležérnou aroganciou človeka, ktorý je vždy vo vedení.
Keď bol už blízko, Carlos sa zdvihol na špičky a spotenými rukami zovrel reťaz. Vykopolv snahe vyraziť Durandovi ciachovačku z ruky. Jej koniec mu zasiahol stehno a skôr, než stihla dopadnúť na zem, mu spálila kus kože. Zavrčal od bolesti a vykopol aj druhou nohou, tentokrát mieril na Durandovu tvár.
Vonku zaznel výbuch a budova sa otriasla. Carlos sa neudržal a tvrdo dopadol na zem. Trhlo mu zápästiami. Pokúsil sa otočiť, aby videl, či niekto prichádza, ale nepodarilo sa mu to.
Ak Vestavia poslal svojich mužov, aby ho vzali, mal Carlos šancu prežiť ďalší deň. Durand cúvol a zakopol. Potom sa načiahol za ovládaním kladkostroja. Stlačil tlačidlo a vytiahol Carlosa tak, aby sa nedotýkal zeme. Už sa nebude môcť odraziť a vykopnúť. Zo zeme zdvihol ciachovačku a začal kráčať.
„Malo ťa to len označiť ako zradcu, ale teraz tým vypálim cestu až k tvojmu čiernemu srdcu.“
Durand sa pohol vpred s ciachovačkou na úrovni hrudníka a blížil sa ku Carlosovi.
Dvere za Carlosom sa rozleteli. Durand pozrel poza neho a v očiach sa mu objavil šok. Miestnosťou zaznel výstrel.
Guľka zasiahla Duranda medzi oči a odhodila ho dozadu. V tej chvíli bol už len pár centimetrov od Carlosa.
Carlos sa párkrát rýchlo nadýchol a čakal. Blížili sa k nemu ťažké kroky.
Dominic Salvatore držal v ruke Magnum 357 a jeho hlavňou mieril Carlosovi na hlavu. „Kto si?“ Potom nahnevaným pohľadom prešiel na tetovanie a jazvu na Carlosovej hrudi. Zamračil sa, premýšľajúc. „Durandov brat zomrel... inú rodinu nemá...“ Náhle mu svitlo.
„Alejandro?“
***
Rokovaciu miestnosť, v ktorej bolo asi sto ľudí, naplnil bzukot hovoru. Vzduchom sa šírili hlasy užasnutých tínedžerov a stíšený šepot dospelých.
Joe kráčal od Dolinskeho, agenta tajnej služby, ktorý mal dnes na starosti bezpečnosť celej akcie. Kiežby šéfovi ochranky mohol povedať pravdu o svojom tíme. Keďže o existencii BAD nikto nevedel, prezident Joa a jeho tím predstavil ako súkromnú bezpečnostnú službu dozerajúcu na tínedžerov, ktorých sa pokúsili fyzicky uniesť počas ich ciest do zahraničia. A Joe by povedal aj oveľa viac, ak by mali nejaký dôkaz o hrozbe. Niečo viac než varovanie napísané na pohľadnici od neznámej ženy.
Ochranka by mu neverila, ani keby prisahal na Bibliu.
Joe to videl tak, že deti, prezidentov kabinet aj vážení členovia Kongresu sú v takom bezpečí, ako je to len možné. Majú tu bezpečnostnú službu a dvanásť agentov BAD, vrátane jeho a Tee. K svojej spoluriaditeľke pristúpil práve vo chvíli, keď doťukala esemesku. Námornícke sako a nohavice, ktoré na dnešný deň vybrali ako svoju uniformu, bolo ušité na mieru na jej drobnú postavu a dotváralo jej smrteľne profesionálny vzhľad. Rovné vlasy jej dopadali na ramená v hebkých prameňoch odtieňu hriešnej čiernej.
Závidel jej ako uvoľnene pôsobí v tom upätom oblečení, rovnakom, ako mal aj on. On je za každých okolností spokojný s džínsami a tričkom.
„Nepáči sa mi to.“ Teeinmu prísnemu pohľadu máločo uniklo. „Vyzerá to príliš jednoducho.“
„Čo tým myslíš?“ Joe sa rozhliadol po miestnosti, pohľadom pritom zachytil svojich ľudí. Dvaja agenti BAD boli v bezprostrednej blízkosti troch tínedžerov. Ďalších štyroch ľudí Joe pridelil agentom ochranky. Mali pred Dolinskeho mužmi kryť tých dvoch, ak by sa niečo stalo a bolo by treba zasiahnuť a ochrániť tínedžerov.
„Sú tu všetci. Využiť politickú zámienku je najlepší spôsob ako nalákať toľko mocných ľudí na jedno miesto,“ zašomrala Tee, nie aby poukázala na to, čo je zrejmé, skôr premýšľala nahlas. „To, že je miestnosť plná detí, neznamená, že je to dosť bezpečné na to, aby tam bol prezident, väčšina jeho kabinetu a povážlivé množstvo členov kongresu.“ Tee pípol mobil. Vyťukala PIN, prečítala si esemesku a zamračila sa. „Opravujem, aj obaja prezidentskí kandidáti a ich kandidáti na viceprezidentov. Toto je mokrý sen každého teroristu.“
„Ale žiadna spravodajská agentúra nezaznamenala za posledné dva týždne pohyb teroristov,  žiaden z nich nevstúpil do Spojených Štátov, nikomu sa na radaroch nič neobjavilo. Okrem toho, čo zistila BAD, nemáme nič. A ochranka to tu prehľadala kvôli bombám,“ podotkol Joe.“ Zamračil sa, premýšľajúc. Žeby im niečo ušlo? „Nemôžeme vkladať stopercentnú dôveru do pohľadnice od nejakej ženy, za ktorú sa nemože nik okrem Gabrielle zaručiť.“
„Viem.“ Teeinu exotickú, čiastočne vietnamskú tvár preťali dve vertikálne vrásky, malý náznak jej skutočnej frustrácie. „Gotthard prechádza zoznam registrovaných účastníkov a aj tých, ktorí dodatočne prešli ochrankou.“
„Prekĺznuť sem nepozorovane by bolo veľmi ťažké.“
„Nie, ak by šlo o člena ochranky alebo inej národnej bezpečnostnej agentúry.“
„Čo máš na mysli?“ Teraz mala Tee Joeovu plnú pozornosť. Mala úžasnú schopnosť pozerať na veci zo všetkých možných uhlov.
„Kým minulý rok neprišli tie útoky biologickými zbraňami, nevedeli sme, že majú medzi agentmi DEA svojho človeka.“
„Brady. Myslíš, že s tým niečo má?“ opýtal sa Joe, snažiac sa sledovať tok Teeiných myšlienok, čo bolo zhruba ako snažiť sa sledovať lúč svetla v noci.
„Možno nie. Ale iba my vieme o Fratelli a že by k nim mohol patriť. Musíme považovať každého za podozrivého, dokonca aj členov ochranky.“
„Máš recht.“
Kráčal k nim Hunter, očami skúmal dav a zastavil sa na Joeovi a Tee. „Práve som prišiel. Je tu aj Gotthard. Korbin a Rae sú na tej klinike vo Švajčiarsku a čakajú na pokyny. Lokalizovali troch tínedžerov, ktorí vyzerajú ako tí, ktorých sledujeme.“
Tee zvraštila dokonalé obočie farby uhlia. „Ako to, že sú dve skupiny rovnakých tínedžerov? Prezreli sme záznamy. Nie je možné, aby mali dvojčatá, dokonca ani súrodencov rovnakého pohlavia.“
„Ťažšia otázka je, ktorí tínedžeri sú tí praví, a ktorí falošní.“ Joe pozrel na hodinky. „Máme polhodinu, kým prednesú reč pred Komisiou pre reguláciou energií. Kto kryje Rae a Korbina?“ Joeovi najlepší agenti BAD boli tu, aby zabezpečovali stretnutie.
„Sú tam štyria externí agenti. Poslal ich Retter kým zmizol.“ Hunter ťukal správu do mobilu a popritom hovoril. „Na tvoj pokyn zadržia tých tínedžerov na klinike.“ Pozrel na Joea.
„Ešte nie. Tínedžeri sú v tejto chvíli v pohode. Nesmieme však na seba upozorniť toho, kto za tým je. Takže skôr ako niečo podnikneme, musíme zistiť, čo sa s touto trojicou má stať. Nech už je to, doparoma, čokoľvek.“ Joe by teraz pokojne zabil za nejakú informáciu, ktorá by pomohla. Carlos poslal správu, že sú tínedžeri v nebezpečenstve. Skutočným cieľom je toto stretnutie a nie to v Južnej Amerike. Nevedel, o aké nebezpečenstvo ide, vedel len, že stretnutie v Južnej Amerike je iba zásterka.
A Carlos je už teraz možno mŕtvy. Retter tiež, takže, čo sa to doparoma v Južnej Amerike deje?
„Carlosovi a Retterovi ešte nemôžeme pomôcť,“ povedala Tee potichu. Vždy ho prekvapilo ako ľahko v ňom čítala.
„Akonáhle bude po stretnutí alebo zistíme, o čo tu ide, ty a ja pôjdeme za nimi. Nateraz—“ Pohľad jej zablúdil nabok a zamračila sa. „Čo tu robí ona?“
„Kto?“ povedali Joe a Hunter naraz a otočili hlavy naznačeným smerom.
„Silversteenová, agentka DEA, vedie pátranie po Bradym. Prečo je tu?Prečo je teraz vôbec v D.C.?“
„Neviem.“ Joe sledoval, ako štíhla postava Josie Silversteenovej kľučkuje davom.
„Poďme zistiť, na základe akého poverenia tu je.“ Tee zobrala svoj mobil a rýchlo ťukala malými prstami. Rukami, ktoré poznali toľko spôsobov ako zabiť človeka, že ich Joe ani nechcel počítať.Chvíľu pokračovala v písaní, potom zastavila a zodvihla k nemu podozrievavý pohľad. „Silversteenová mala mať dnes dovolenku. Podľa jej oddelenia by mala byť v Miami.“
„Ktovie, či nemá informácie, o ktoré sa s nikým nechce podeliť?“ povedal Joe potichu.  „Hovorí sa o nej, že nie je veľmi tímovým hráčom.“
„To ani ja,“ zašomrala Tee a blysla po Joeovi zlomyseľným pohľadom. „Idem zistiť, čo vie. Myslíš, že to zvládneš aj bezo mňa?“
Joe vzdychol. „Povedal by som, aby si bola opatrná, ale myslel by som tým len to, že máš byť opatrná, aby si ju nezabila.“ Tee ho potľapkala po tvári. „Za tieto lichôtky si zaslúžiš večer u Rymana.“ Zapla si gombíky na saku, akoby si naprávala brnenie pred bojom.
Doberala si ho kvôli jeho obľúbenému miestu country vystúpení, ale on ju ignoroval a stisol jej ruku. V očiach sa jej objavil záblesk hnevu, že ju zdržiava. „Buď opatrná. Naozaj,“ zašepkal.
Jeho spoluriaditeľka prikývla a odišla. Telo sa jej pohybovalo s tekutou ladnosťou.
Hunter povedal: „Všetci sú na miestach. Začiatok o dvadsať minút.“
„Dúfajme, že nás Linette nezavádzala.“ Joe pohľadom ešte raz skontroloval miestnosť a pohľadom zastavil na troch tínedžeroch. „Sú Jake a Jeremy späť?“
„Áno, povedal som im, aby čakali na letisku. Je mi jasné, že keď tu skončíme, pôjdeme s našimi najlepšími ľuďmi do Južnej Ameriky.“
„Taký je plán.“ A nie bohvieaký, keďže Joe pochyboval, že sa ku Carlosovi a Retterovi dostanú ešte skôr, než ich zabijú.
***
Josie ukázala svoj preukaz jednému z členov ochranky. Jeho úlohou bolo skontrolovať ľudí a tínedžerov, ktorí prichádzali a odchádzali zo stretnutia.
„Naozaj s vami súcítim, chlapci, že ste dnes museli prísť do styku s toľkými telesne postihnutými deťmi. Muselo to byť strašné, keď ste museli každého prezrieť. Zaslúžili by ste si odmeny.“
„Tak tie dostaneme asi ťažko.“  Ochrankár najbližšie k nej, s vojenským strihom a atletickou postavou, ktorá trošku zjemňovala jeho hrozivý výzor, sa na ňu usmial. Skontroloval jej preukaz a na zozname povolených osôb si zapísal čas jej odchodu. „Prajem pekný deň.“ Usmiala sa, bude to nádherný deň. Teraz, keď mala Josie potvrdené, že traja tínedžeri aj Kathryn Collupyová sú na mieste, zamierila na miestomimo dosahu výbuchu. Bude ho však môcť odtiaľ sledovať. Vyťukaním troch telefónnych čísiel na svojom mobile aktivuje detonátory náloží C4, ktoré mali tínedžeri ukryté v úzkych kovových trúbkach a nevedomky ich prepašovali cez ochranku.
Vedci v laboratóriách patriacich Fratelli testovali, či tenké trúbky, zabudované do invalidných vozíkov a protéz prejdú skenermi. Použili pritom skenery identické s tými, čo má ochranka, a testy boli úspešné. Rozbušky ukryli v protéze a v konštrukcii invalidného vozíka.
O necelú hodinu bude mocenská štruktúra Spojených Štátov ochromená tak, ako ešte nikdy. Nikto nikdy nepočítal s tým, že by krajina prišla o úradujúceho prezidenta, jeho viceprezidenta, ďalších štyroch politikov stojacich mocensky pod nimi, oboch prezidentských kandidátov aj ich kandidátov na viceprezidentov, a to len týždeň pred voľbami.
Krajina sa preto obráti na muža, ktorý vo vládnej hierarchii stojí na mieste číslo šesť, a tým je minister financií. Je ním Hispánec, človek s čistým štítom, ktorý bude svojím novým postavením poriadne šokovaný. Jeho príhodnú cestu do Kolumbie budú niektorí považovať za zázrak, iný jednoducho za šťastie. A v troskách krajiny zmietanej v chaose, zúfalo túžiacej po novom prezidentovi, ukáže svoje vodcovstvo. V čase, ktorý uplynie kým nastanú nové voľby, sa ukáže, že je tým najlepším kandidátom na prezidenta.
Po dvadsaťdvaročnej politickej kariére sa mu podarilo získať pozíciu vo vláde. Stane sa tak prvým prezidentov, ktorý nebude ani pravičiarom, ani ľavičiarom.
Josie sa usmiala. Bol to skutočne geniálny plán ako dosadiť do Bieleho Domu jedného z Fratelli.
***
Tee sledovala Josie dva bloky od budovy, v ktorej malo prebehnúť stretnutie. Jej cieľ vstúpil do administratívnej budovy, obišiel výťahy a vybral sa po schodoch.
Na treťom poschodí Josie vyšla zo schodov cez dvere na chodbu, ktorá bola na to, že šlo o administratívnu budovu v D.C., veľmi prázdna. Tee si v duchu urobila poznámku, že musí niekoho poveriť, aby zistil, kto si prenajíma kancelárie na tejto chodbe. S hocikým by sa však stavila, že to bude jedna osoba a v čase, keď zistia jej adresu, už nebude existovať.
Tee v duchu preberala, o čo by tu mohlo ísť. Únos nevyzeral pravdepodobne, nie pri všetkej tej ochranke. A prečo by Josie opustila svoje miesto, ak by bola súčasťou celej operácie?. Ak by Josie nebola súčasťou niečoho, čo sa tu deje, prečo by klamala v práci a ukázala sa na takejto udalosti?
Tee sa snažila vžiť do Josiinej situácie. Zrazu si uvedomila, že jediný dôvod, prečo by Josie nebola priamo na mieste operácie bol... keby sa tam malo niečo stať. Ako napríklad, že by tam mala vybuchnúť bomba.
Tee začala horúčkovito písať esemesku Joeovi.
Josie otvorila dvere a zmizla v jednej z kancelárií.
***
Joe si prečítal správu od Tee. Poodstúpil od miesta, z ktorého sledoval dav, aby mohol ticho hovoriť do komunikátoru, pomocou ktorého bol v spojení so svojím tímom. „Povedzte všetkým trom televíznym staniciam, aby o päť sekúnd začali vysielať reklamu. Je mi jedno ako to zabezpečíte.“ Zamieril k Dolinskemu.
***
Nebol to práve ten záchranca, v ktorého Carlos dúfal. Durand ležal na zemi so skleným pohľadom. Carlos by mal cítiť niečo ako ľútosť, ale nachádzal v sebe len úľavu, že ten netvor už nikdy neublíži Gabrielle, Marii alebo Eduardovi.
Odkedy Salvatore zastal pred visiacim Carlosom, nepohol sa.
Hola, Salvatore.“ Carlos neskrýval, že je Alejandro. Klamať by mu v takejto situácii aj tak nepomohlo. Salvatore ho aspoň zabije guľkou medzi oči a nebude ho mučiť.
„To s tebou sa mala stretnúť Helena v deň bombového útoku,“ povedal Salvatore.
„Áno. Viem, že mi nebudeš veriť, ale nikdy som nechcel, aby sa jej niečo stalo,“ povedal mu Carlos zachrípnutým hlasom.
Dvere sa znova rozleteli. Carlos nespúšťal oči zo Salvatoreho, nevedel si totiž predstaviť väčšiu hrozbu než tú, ktorej stál zoči-voči.
Do zorného uhla mu vošiel Retter... ozbrojený viac než Rambo. Až na to, že bol Retter omnoho vyšší než Stallone. Na tvári mal čierne šmuhy. V rukách, na ktorých sa dmuli mocné svaly, držal päťdesiatkalibrovú automatickú pušku. Krížom cez čierne tielko mu na hrudi viseli dva pásy nábojov. Čierne kapsáče mal potrhané a špinavé, ako keby sa plazil v blate. Bol celý od krvi.
Carlosovi nikdy nepripadal krajší.
Salvatore ani nehol brvou. Rettera v podstate ignoroval.
O čo tu doparoma ide? Carlos začal, že sa spýta Rettera, ale prehovoril Salvatore.
„Viem, že si nezabil Helenu, ani si sa nepokúsil zabiť ma. Durand sa ma pokúšal presvedčiť, že za útokom je Valencia, a že ten výbuch postihol aj jeho vlastnú rodinu. Keď to nezabralo, vytiahol na mňa, že to ty si za neúspešným útokom na môj život. Obviňoval ťa z toho, že jeho synovec je kvôli tomu útoku paralyzovaný.
Prečítali sme Helenin denník. Hľadali sme nejaké vodítko, kto by ju mohol chcieť zabiť. Nebol som jediným cieľom útokov, ale bol som varovaný, aby som nevychádzal z obchodu.“
Bolesť, ktorú Carlosovi spôsobovali putá zarývajúce sa mu do tela, nebola ničím v porovnaní s agóniou, ktorá horela v Salvatoreho očiach.
Salvatore zvesil ruku so zbraňou. „Písala, ako ste vy dvaja verili, že by ste mohli ukončiť vojnu medzi našimi rodinami. To by ma možno ani tak nepresvedčilo, keby mi jeden z mojich mužov nepovedal, čo počul z vysielačky. Prešiel v ten deň všetky kanály a zachytil, ako kričíš na bratanca Nie, Eduardo, neubližuj Helene. Nerob to. Potom počul ako kričíš na Helenu, že sa má otočiť a utiecť.“
Carlos chcel niečo povedať, ale cez stiahnuté hrdlo zvládol iba dýchanie.
Retter prehľadal miestnosť a našiel ovládanie kladkostroja. Spustil Carlosa na zem. Podarilo sa mu nájsť kliešte a preštiknúť putá.
„Vďaka.“ Carlos vstal a šúchal si zápästia. „Nechcete mi povedať, o čo tu do pekla ide?“
„Zajal ma jeden zo Salvatoreho ľudí,“ povedal Retter, ako keby to všetko vysvetľovalo.
„Lebo si mu to dovolil,“ posmieval sa mu Salvatore.
„To je pravda.“ Na Retterovej tvári sa rozlial úsmev, za ktorým sa otáčali ženy na celom svete bez ohľadu na to, či bol oháknutý na večer v meste alebo mal na sebe, tak ako teraz, špinavé zdrapy. „Nemohol som si nechať újsť príležitosť stretnúť sa so Salvatorem. Keď sme sa stretli, zistil som, že on nie je za útokmi na ministra ropy. Práve som mu vysvetľoval, že si myslím, že sa tie útoky na ministra ropy snaží niekto zvaliť naňho, keď mu zavolal nejaký chlap menom—“
„Vestavia,“ povedal zaňho Carlos.
„Hej, ty ho poznáš?“ opýtal sa Retter.
„Tak nejako. Pokračuj.“
„Povedal Salvatoremu, že za útokmi je Durand, a že ak nezastaví Duranda teraz, riskuje, že ak mu pripíšu kredit za útoky, stratí svoje politické konexie. Vestavia tiež povedal Salvatoremu, že v tejto chvíli Durand nemá pri sebe veľa vojakov, takže ak chce zastaviť útoky na ministra ropy, má konať teraz. Ale to Salvatore vedel, pretože jeho muži Anguisa sledovali. Nebol teda problém rýchlo sa zmobilizovať. A tak sme tu.“
Takže Vestavia vyslal Salvatoreho, aby zložil Duranda. Pravdepodobne nepočítal s tým, že má Durand Mirage.
Alebo osobu, o ktorej si Durand myslel, že je Mirage.
„Kam nás to teda privádza, Salvatore?“ Carlos nevedel, či bude chcieť Salvatore stále svoju pomstu. „Skončil už boj?“
„Chcem muža, ktorý zabil moju Helenu,“ vyšlo mu z úst.
Carlos pokrútil hlavou. „Prisahám ti, že ten, kto je za to zodpovedný, tiež prišiel v ten deň o život.“ Salvatore chvíľu pozeral, potom prikývol. „Beštii som odťal hlavu. Jej krv už mojej rodine neublíži.“
Carlos si rukami prešiel po tvári a po vlasoch, a potom pozrel na Rettera. „A čo tí tínedžeri?“
„Čo máš na mysli?“ opýtal sa Retter. „S nikým som nehovoril. Salvatore povedal, že ak dostanem jeho mužov dovnútra a on odtiaľto odkráča živý, nechá ma odísť. Teba tiež, ak budeš nažive.“
„Môžete obaja odísť. Dlžím vám za vašu pomoc.“
„Nechcel by si svoj dlh splatiť teraz?“ skúsil Retter.
„Ako?“
„Mobil, oblečenie, peniaze... a lietadlo?“
***
Tee stlačila kľučku a kopla do dverí, aby sa otvorili. Zbraňou mierila na Josie. Agentka DEA bola taká sústredená na niečo, čo robila so svojím mobilom, že nechala zbraň stále v puzdre.
„Čo tu dopekla robíte?“
„Položte ten telefón.“ Tee presunula laserový zameriavač svojej zbrane na stred Josiinho čela.
Josie pokojne spustila ruky a pozrela na Tee. „Som agentka DEA, vy bláznivá ženská.“ Prstami stále skúšala stláčať tlačidlá na telefóne.
Tee presunula zameriavač na Josiinu ruku a odstrelila jej palec. Josie vykríkla od bolesti a pustila telefón.
Dovnútra vbehli Hunter a Gotthard s namierenými zbraňami.
„Nasaďte jej putá a prehľadajte ju.“ Tee čakala, kým Gotthard nasadil putá na Josiine zápästia. Kým ju prehľadával, Tee zodvihla Josiin telefón, na ktorom bolo vidno, že hovor nebol prepojený.
Bolo to preto, lebo Joe v momente, keď dostal správu od Tee, presvedčil agenta ochranky Dolinského, aby v okruhu jedného kilometra od budovy Kongresu zablokoval signál všetkých mobilných operátorov. V tejto chvíli by mali byť miestnosti Kongresu už takmer prázdne. Medzi prvými odviedli prezidenta a jeho kabinet. Joe tiež zamkol tých troch tínedžerov a Collupyovú dole v podzemí budovy.
Hunter sa pomocou satelitného telefónu spojil s Rae a Korbinom a udelil im povolenie vziať tých druhú trojicu tínedžerov do ochrannej väzby vo Švajčiarsku. Do hodiny budú vedieť, ktorí sú praví, a ktorí nie.
„Nie ste policajti ani FBI. Ani ste mi nepovedali moje práva,“ zavrčala Josie.
Tee pristúpila k Josie. „Tu máš svoje práva. Otvor si ešte raz ústa, a vytrhnem ti jazyk cez zadnú stranu lebky.“ Tee pokynula agentom, aby sa pohli. „Poďme ju odovzdať úradom, ktoré spomínala.“
Keď boli vonku, Gotthard a Hunter chytili Josie každý za jednu ruku. Agentka DEA na nich zazrela, napriek tomu, že bola biela ako krieda. Nepovedala však ani slovo.
Tee išla niekoľko krokov za nimi ostražito sledujúc, či sa niekto nepokúsi Josie pomôcť.
***
„Máte cieľ na dohľad?“ opýtal sa Vestavia, pozerajúci z okna prázdnej kancelárie v D.C.
„Áno, pane. Som pripravený,“ potvrdil ostreľovač a čakal na pokyn strieľať. Prešla ďalšia sekunda.
„Fra? Pane?“
Vestavia sa odhodlal ešte raz pozrieť ponad ostreľovačovo rameno. „Strieľajte.“ Ozval sa výstrel. Rovnako dobre mohol Vestaviu roztrhnúť na dve polovice. Celé telo mu ustrnulo pri pohľade na Josiinu nádhernú hlavu vybuchujúcu ako zrelý melón po údere kladiva.
Chcel nariadiť, aby zastrelil aj tú aziatku a dvoch mužov, čo s ňou šli, ale strelec bol ostreľovačom Fratelli. Vestavia nemohol riskovať, že Fra zistia, že nariadil popravu, ktorá nebola nevyhnutná.
Skupina jedenástich Fra, ktorí vládli Fratelli v Severnej Amerike, nariadila takýto trest, ak Josie prichytia. A ešte bude odstránený Pierre vo Francúzsku. Ako keby na jeho smrti záležalo.
Vestavia si nikdy nepomyslel, že by niekto mohol dostať Josie.
Snažil sa ovládnuť. Skrýval, aký ťažký je preňho každý nádych. Jeho Josie je mŕtva. Za toto všetci zaplatia. Cítil v hrudi každý bolestný úder svojho srdca.
Sladká Josie. Je preč.
Bude sa musieť postaviť pred Fra a vysvetliť, čo sa pokazilo. Ale nie dnes. Je to príliš čerstvé.
Ostreľovač zložil zbraň a vstal. „Ste pripravený?“
Vestavia odmietal dať najavo akúkoľvek emóciu. Potlačil agóniu, ktorá mu zvierala vnútornosti a potľapkal strelca po pleci. „Dobrá práca.“
„Ďakujem, Fra.“
Vestavia mal pre dnešné zlyhanie len jediné vysvetlenie. Vo vnútri Fratelli musí byť zradca.

Je jasné, že to nebola Josie. On zistí, kto to je, a tá osoba za to draho zaplatí.

10 komentářů: