středa 15. listopadu 2017

Intenzivní - Kapitola 3



Takže si synom Braith.“
Stojac uprostred honosnej mramorovej chodby, Nick zamrkal pri bohatom, melodickom hlase, príliš podobnému Kodynmu, a napriek tomu mal veľmi odlišný prízvuk. Dokonca táto žena mala tie isté jasné zelené oči, ktoré ho znervózňovali svojou inteligentnou zvedavosťou a úsmevom, ktorý spôsoboval, že sa mu búrila každá časť jeho tela.
Bola rovnako úžasne odvážna, keď šla priamo k nemu a vo výzve podvihla obočie. „Nemáš mi čo povedať?“

V skutočnosti nie. Bol príliš pobavený tou ženou, ktorá mu siahala sotva po bradu. Biele krídla sa jej triasli.
Jej podráždenie a rozrušenie ho hriali na každej úrovni. „A mal by si?“
„Rubati. Prišiel som sa pripojiť k stráži bohyne, ale povedali mi, že nie je žiadne voľné miesto. Podľa všetkého je tu v meste veľa Malachaiov, že nás posielate domov bez toho, aby sme vôbec boli testovaní na zručnosti. Škoda.“ Povzdychla si a otočila sa k odchodu.
Skôr, než si uvedomil, čo robí, natiahol sa po jej ruku.
„A prečo to?“
V  očiach jej nechýbal smelý záblesk. „Som jedným z najlepších bojovníkov, aký sa kedy narodili.“
Zasmial sa.
Rýchlejšie, než mohol reagovať, zhodila ho na chrbát a pritisla mu k hrdlu nôž.
Obdivne na ňu pozrel, vediac, že ak by chcela, mohla by ho zabiť. „Urobila si to.“
„Ja viem.“ Odstúpila a odložila nôž. Potom mu podala ruku, aby mu pomohla postaviť sa na nohy. Keď si myslel, že ju oklamal, znova sa ju pokúsil otočiť.
Dokonca, aj keď sa mu to podarilo lepšie, opäť skončil na chrbte, pozerajúc na pobavený záblesk v jej očiach. Pokiaľ nezačal silno kmitať nohami pod ňou. S výkrikom sa zrútila na neho. S ešte väčším smiechom sa pretočil a uväznil ju pod sebou. „Remíza, však?“
S rozhorčeným hlasom neochotne pristúpila na jeho víťazstvo. „To bol nespravodlivý útok!“
„Naozaj? Odvažuješ sa ma obviniť, vzhľadom na to, čo si práve urobila?“
„Troška. Áno.“
Viac pobavený, než by mal byť sa z nej odvalil a pomohol jej. „Stále som ohromená. Možno by sme ti mohli nájsť miesto v stráži. Bez ohľadu na to, čo ti povedali. Chcel by si, aby som tvojim menom hovorila s veliteľom?“
Jej nádejný výraz robil s jeho črevami tie najpodivnejšie veci. Úprimne, nikdy nevidel nikoho nádhernejšieho a to sa ani nemusela chváliť svojimi zručnosťami.
Bola dokonalým bojovníkom. „Mohla by si?“
„Samozrejme. Pod jednou podmienkou.“
„Akou?“
„Dáš si so mnou večeru?“

Nick sa zhlboka nadýchol, keď si uvedomil, že vidí, ako sa Monakribos a Rubati prvýkrát stretli a ako sa začal ich odsúdený vzťah.
Monakribos bol pôvodný Malachai, ktorý založil svoju líniu predtým, než započalo zaznamenávanie histórie. Bola to strašná smrť Rubati rukami jej zdrogovaného a zmäteného manžela, ktorý bol riadený zákernými bohmi, čo viedlo k Nickovmu prekliatiu a proroctvu.
Jeho predkovia prisahali, že sa im pomstia za všetko, čo mu vzali. Slávnostne sľúbil, že sa bude pozerať na to, ako celý svet zmizne v plameňoch.
Rubati bola srdcom aj dušou svojho manžela, bola jeho kotvou, ktorá udržiavala prvého Malachaia rozumného a zvládnuteľného. Jedine ona z neho robila „človeka“.
Akonáhle bola preč, stratil všetky kúsky ľudstva a záujmu.
Bola to jej DNA, ktorú zdieľala s Kodynou matkou, ktorá umožňovala Kody byť Nickovou kotvou v budúcnosti. A to bol dôvod, prečo bol ich jedinou nádejou, ako zrušiť kliatbu Malachaia. Pretože Kodyna matka bola vytvorená z krvi Rubati, ona jediná ho vedela upokojiť. Všetko preto, lebo sa jej matka narodila z nespravodlivosti Rubatinej vraždy.
Bohovia neoprávnene vzali Rubati život a tak to vyrovnali tým, že bola bez srdca vzkriesená Bethany, aby poskytla spravodlivosť vesmíru.
To bolo dedičstvo Kodyinej pokrvnej línie. Celá jej rodina boli bohovia spravodlivosti a rovnováhy. Chthoniani alebo polobohovia.
Ochrancovia človeka.
Medzitým bol z Nicka ničiteľ. Bola to nenávisť a temnota celého vesmíru.
Zlúčením ich dvoch línií, Nick a Kody mali šancu na to, aby nenávisť odložili stranou a umožnili žiť Nickovi život nie ako ničiteľ, ale aj ako ochranca.
Ešte si si to nevšimol?
Nick zalapal po dychu, keď počul hlas svojho otca v étery okolo seba.
„Adarian?”
Niečo mu vrazilo do hrude a zrazilo ho dole. Cítil sa, akoby ho prešlo nákladné auto. S povzdychom sa prinútil postaviť na nohy a vzchopiť sa, aby dostal ďalší zásah, keď si uvedomil, že toto nie je ten alebo to, čo si myslel.
Toto bol ďalší Malachai.
„Kde si?“ Zakričal. „Ukáž sa mi, zbabelec!“
Oslepilo ho svetlo. A z toho šialeného jasu prišla červeno- čierna okrídlená beštia, ktorá ho strašila v nočných morách. Tá s červenými, žiarivými očami, ktoré ho najviac nenávideli.
To nebol jeho otec.
Ambrose Malachai. Monštrum, ktorým sa bál stať.
Krásny a hrozný v tom, že jedného dňa spáli celý svet. Minimálne dovolí, aby sa to stalo.
Nick zamrkal, keď čelil samému sebe v nekonečnej ničotnosti, ktorá sa vznášala medzi rozmermi. „Prečo si tu?“
Ambrose na neho tskol. „Ale no tak, dieťa. Nie si tak hlúpy. Teda, myslím, že si. Ale chvíľku nad tým popremýšľaj.“ Zdvihol ruky v potlesku. Čierne pazúry smerovali k oblohe a čierne krídla mal naširoko roztiahnuté. Tieto oči predstavovali nenávisť a zlosť.
„Aké sú základné schopnosti nášho druhu?“
Nick sa zamračil nad Ambroseho otázkou. „Nekromancia.“ Ktorá bola jednou z najťažších vecí, ktoré musel zvládnuť a ešte stále na tom pracoval. Rozprávať sa s mŕtvymi nie je niečo, čo by mohol robiť s akoukoľvek ľahkosťou.
Nehovoriac o tom, že to bolo dosť strašidelné. A mŕtvi mali tendenciu byť mrzutí kedykoľvek to skúsil. Mali nepríjemné postoje k tomu, že sú rušení. Podobne ako on, kedykoľvek ho mama požiadala, aby vyniesol smeti.
Ambrose prikývol. „Čo ešte?“
Prvé, ktoré zvládol a jediné s ktorým sa narodil, ktoré mu Menyara nebola schopná vziať ani obmedziť. „Bystrozrakosť.“ Táto schopnosť vidieť srdce a pravdu v každom okolo seba. Či už to bola skutočnosť, že Acheron bol naozaj bohom, alebo vždy vedel, ak mu niekto klamal, Malachai vždy videl pravdu o všetkom. Kto a čo bolo všetko v skutočnosti. Nič a nikto nebol nikdy lepší než Malachai.
Ambrose naklonil hlavu. „Pokračuj.“
„Teleportácia.“ Mohli sa pohybovať v priestore ale nie v čase. Užitočné, ale ťažké na zvládnutie. Zo začiatku bol Nick často v rozpakoch, keď skončil na niekoľkých miestach, na ktorých nechcel.
Áno, nepatrí to k jeho najlepším spomienkam. Puberta bola dosť zlá. Puberta spojená so sporadickými hlasnými vpádmi do alebo z miestnosti a oblečenie...
Nočná mora takej úrovne, že aj tých najodvážnejších privedie na terapie.
„Ďalej?“ Vyzval ho Ambrose.
„Ovládanie mysle.“ Ďalšia z ľahšie zvládnuteľných schopností. Schopnosť ovládnuť slabé mysle a ovplyvniť ich myslenie. Prinútiť ich robiť alebo myslieť na to, čo chcete. Jedna z Nickovýc obľúbených schopností, najmä pri jeho učiteľoch a veľmi užitočná na to, aby ho zachránila pred hodinami po škole. A dostala ho z plateného parkoviska.
Bohužiaľ, na jeho tvrdohlavú mamu a priateľku to nefungovalo. A keby to skúsil na Caleba, skončilo by to tvrdým úderom pre jeho telo aj ego.
„Si v polovici, dieťa.“
Nick prešiel k ďalšej, ktorá viac nefungovala ako fungovala.
„Jasnovidectvo.“ Keďže budúcnosť nebola stanovená, mohlo to byť veľmi ťažké. Schopnosť vidieť neustále sa meniacu budúcnosť bola ako snaha naskočiť na idúci vlak. Museli ste to správne načasovať a uistiť sa, že ste vaše kroky nevypočítali nesprávne. Alebo nezbadáte telefónny stĺp, ktorý sa vám chystá odraziť hlavu, ak sa včas neuhnete. Tiež to vyžadovalo otvorenie zmyslov éteru, v ktorom bol teraz. Aby bol schopný vidieť, počuť a pocítiť zvýšenú realitu a opustiť svoje telo tak, aby mohol vidieť celý vesmír.
Bolo to desivé. Jedna jeho časť sa vždy bála, že sa mu nepodarí vrátiť do svojho tela. Že sa stratí a zostane stratený navždy. Ale keď nabral odvahu, mohol nájsť čokoľvek. Počuť kohokoľvek. Vidieť minulosť. Prítomnosť alebo budúcnosť. Bolo to ako cestovať v čase. Museli ste len byť schopný nájsť v tom zmysel a pochopiť to.
A nenechať sa tým potopiť alebo premôcť- čo bolo veľmi ťažké.
„A?“
„Kamoš! Netlač tak na mňa.“ Naježil sa na Ambroseho. Ak niekto vedel, ako neznáša nátlak, bol to on sám.
Ambrose mu venoval zvedavý, hlboký uprený pohľad.
No, dobre, to si zaslúžil.
Nick si odkašľal predtým, ako pokračoval. „Telekinézia.“ Ďalšia schopnosť, ktorá sa dala pomerne ľahko zvládnuť. Aspoň vtedy, ak sa to týkalo nástrojov Malachaia. Zvyčajne prišli vždy, keď ich privolal. S ostatnými predmetmi to bolo občas trocha ťažšie, pretože mali tendenciu zasiahnuť ho do hlavy a do ďalších častí tela, nad ktorými nechcel premýšľať. Väčšinou preto, lebo potom po nejakú dobu smiešne chodil.
„Už si takmer tam.“
Vrecko sa mu ohrievalo, aby mu pripomenulo jeho obľúbenú. To bolo miesto, kde zvyčajne schovával svoje kyvadlo, aby ho nestratil tak, ako väčšinu vecí. „Proroctvo a kúzlenie.“ Znova niečo, čo mohlo byť zložité, ale pokiaľ bol sústredený, nebolo to tak zlé. A hoci si väčšina ľudí myslela, že veštenie je rovnaké ako jasnovidectvo, mýlili sa. Proroctvo a kúzlenie sa spoliehalo na používanie predmetov alebo nástrojov na čítanie znakov alebo na získanie informácií o vyšších zmysloch. Boli to úplne iné zručnosti.
Ambrose prikývol. „Takmer tam.“
„Povolávanie.“ Túto určite nemal rád, pretože schopnosť privolať alebo priviezť akéhokoľvek démona do jeho ríše prišla bez akejkoľvek snahy. Všetko, čo potreboval, bolo ich správne meno. Niekedy ani to. Bola to schopnosť, ktorú Nick mohol robiť bez toho, aby ho to v priebehu rokov dostalo do všetkých problémov.
Nehovoriac o jeho súčasnom „maznáčikovi“ Zavidovi. Hoci bol pekelný pes prvý, ktorý protestoval proti tomuto označeniu, bolo to adekvátne. Nick nemal v úmysle priviazať Zavida k sebe ako sluhu, ale keďže bol Malachai, bolo priveľmi ľahké to spraviť.
Bohužiaľ, prelomiť to bolo oveľa ťažšie.
„Jednu si zabudol. Tú najdôležitejšiu.“
Nick zamrzol, keď si ich znova v duchu prešiel. „Nie, nezabudol.“
„Ale áno, zabudol. Chvíľku nad tým popremýšľaj.“
Potom Ambrose znova prešiel zoznam. „Existuje desať schopností. Vymenoval si deväť. Nekromancia. Bystrozrakosť. Teleportácia. Ovládanie mysle. Jasnovidectvo. Telekinéza. Proroctvo a kúzlenie. A povolávanie... to je deväť.“
Mal pravdu. Samozrejme, existoval dôvod, prečo na tú jednu schopnosť zabudol. Bola to tá jediná, s ktorou sa Nick nezahrával, pretože to bola tá, ktorú vždy najviac domrvil. A to bolo niečo, čo ste naozaj nechceli, pretože to malo niektoré z najhorších dôsledkov, práve z ktorých pochádza Vawnova dilema, že je chlapík uväznený v tele dievčaťa. A to bolo to, čo spôsobilo, že jeho priateľ Madaug sa na chvíľu zmenil na kozu. „Transformácia.“
„Áno.“ Vydýchol Ambrose. „Transformácia.“
Nick zamrzol, keď pochopil, čo sa mu snažila jeho staršia inkarnácia povedať. „Cyprian nie je vo svojom skutočnom tele.“
„Nie. To je dôvod, prečo ho nemôžeš rozpoznať, ani vycítiť, že je v blízkosti iný Malachai.“
Rovnako ako nevidel znamenie Temného lovca, luk a šíp, na Ambroseho tvári, vždy keď sa pred ním objavil, ani znaky Malachaia. Pretože boli skryté. Malachai sa mohol objaviť ako ktokoľvek alebo čokoľvek, čo chcel. Rovnako ako Simi alebo ostatní Charonte démoni. Môžu mať akékoľvek telo alebo vzhľad, aký len chcú.
Mladý. Starý.
Do pekla...
A ak je tu ďalší Malachai, Nickova moc bude stále slabšia a slabšia. Jeho syn mu bude odčerpávať sily dovtedy, kým nebude príliš slabý na boj. „Prečo je tu? Vieš? Myslím, že ak ma zabije, nenarodí sa. Správne?“
„Nikdy si sa nenaučil pokladať správne otázky, dieťa. Nechápeš to?“
Začal sa strácať.
„Počkaj! Vráť sa!“
Nick frustrovane zavrčal. „Ak poznáš odpoveď, prečo mi to nepovieš!?“
Neznášal, keď sa s ním takto zahrával. Prečo vždy museli hrať tieto hry? Prečo mu nedá fazuľu a nenechá ho uvariť polievku alebo ju zasadiť?
„Prisahám, že z toho všetkého dostanem nádor!“ Nick si povzdychol, keď načúval hlasom v étery a pokúšal sa prekonať všetko to šialenstvo. Súčasne k nemu prichádzalo milión myšlienok. Kakofónia sťažností, potrieb a želaní. Niet divu, že ich bohovia vyladili. Musíte buď to, alebo sa z toho zbláznite. Bolo to neúprosné. Ľudia sa odrážali veľkou rýchlosťou cez jeho život ako náhodné loptičky v obrovskom pinballe. To všetko mu spôsobovalo závrat.
Úprimne, nechápal ako je možné, že sa z toho Acheron nezbláznil. Občas si prial, aby mu Ambrose nikdy nepovedal o jeho budúcnosti.
Nick zavrel oči a sústredil sa na schopnosti, ktoré spomínal. Jeho jasnovidectvo sa otvorilo a umiestnil ho nad telo svojej matky. Nechal ho v tme svojho vlastného domu, cítiac sa zradený Acheronom a Kyrianom, pretože dovolili Daimonom ju zabiť. Bolo to viac než len obviňovanie. Mal tam byť. Po tvári mu stekali slzy, keď ho bolesť trhala na kusy. Jeho matka mu dala život. Chránila ho všetkým, čo mala. A ako jej oplatil jej lásku?
Nechal ju bezbrannú, keď ho najviac potrebovala. V tú osudnú noc, keď prišli k jeho dverám Daimoni v podobe Temného lovca, bol Nick s ostatnými Pobočníkmi hliadkovať pre ochranu cudzincov.
Nie jeho matku.
Ponechal ju v rukách nesmrteľných ochrancov, ktorí prisahali, že budú chrániť ľudí pred démonmi, ktorí ich lovili. Veril Acheronovi a jeho armáde, že ochránia jedinú osobu, ktorú potreboval a miloval. Ženu, ktorá bola milá a starostlivá voči všetkým. Nick potlačil vzdych, keď uvidel jej rozrezané hrdlo a jej sklený tupý pohľad, ktorý ho obviňoval z nedbalosti.
Toto bola jeho nezastaviteľná budúcnosť. Jediný pevný bod, ktorý nemohol zmeniť. Bez ohľadu, ako sa snažil, všetky cesty viedli k tomuto bodu.
Zaklonil hlavu a vykríkol v agónii. Prečo ju nemohol zachrániť?
So všetkými schopnosťami, ktoré mal?
My sme skaza...
Šepkal z neho hlas Malachaia. Bol to hrozivý, temný zvuk, ktorý dobre poznal. Amalgám všetkých jeho predchodcov. Starší než čas, odrážajúci sa v celom jeho bytí. S tým prišiel ten nárast sily. Primárnej a surovej. Nick bol nútený ju tlmiť. Nechcel sa zmeniť na Malachaia. Nie teraz.
Potreboval myslieť racionálne a vyriešiť to. Nemohol sa poddať nenávisti. V stávke bolo príliš veľa. Príliš veľa toho, na čom mu záležalo.
„Nedovolím ti hovoriť mi, kto som.“ Vydýchol. „Som Nick Gautier.”
Zajtra sa môže stať Ambroseom Malachaiom. Ale dnes to nebude. Nie. Dnes nie.

Zrazu mu zazvonil telefón. Nadskočil, prijal hovor a už viac nemyslel na zvláštnosti. Zvláštnosť bola jeho novým stredným menom.
Avšak, napriek tomu, čo bolo povedané, šokovalo ho, že na druhom konci našiel Virgila Warda.
„Spomínaš si na mňa, dieťa?“
„Ehm, áno.“
Na krv-sajúceho advokáta, doslova, na Virgila, mohutnú bytosť, sa nedalo zabudnúť. Bol niečo málo cez stoosemdesiatpäť centimetrov vysoký, nevyzeral byť starší ako šestnásť alebo sedemnásť rokov- čo bol Nickov vek, keď sa Virgil stal skutočným upírom potom, ako ho pohrýzol démon. Teraz trávil večnosť pracovaním na nočných súdoch pre prekliatych a nadprirodzených, ako súčasť Laurens a Ward Advokátskej Kancelárie v luxusnej kancelárii v centre mesta.
Virgil bol tiež jediný, ktorého schopnosť presviedčania a maskovania Nicka zahanbovali. Ten chlapec mohol ťahať vlasy cez kohokoľvek oči.
„Dobre. Práve som telefonoval s tvojou mamou a chystám sa ísť na policajnú stanicu, aby sme zistili, kde chcú s tebou hovoriť a uistili sa, že sa nedostaneš za mreže z dôvodov, o ktorých všetci vieme. Kde si?“
„Poznáš chlapíka menom Takeshi?“
„Ako jedného zo zeitjäger. Kope-na-tvoju-stranu?“
„Okrem iného.“
„Veľmi dobre. Ešte stále mám otlačok jeho topánky na ľavej strane tváre. Si s ním?“
Skôr než mohol Nick odpovedať, na linke začalo divne bzučať. Tak, že to úplne prehlušilo Virgilov hlas. Zrak sa mu zahmlil. V hlave mu explodovala bolesť a zanechala ho v absolútnej agónii.
Čo do pekla?
Zamrkal v snahe vyčistiť si videnie. Ale nech robil čokoľvek, cítil sa choro. Mal závraty. Temnota sa rozplynula do jasného svetla, vďaka čomu videl ešte horšie.
Zapišťali pneumatiky.
Skôr, než sa mohol Nick spamätať, niečo ho udrelo tak silno, že odletel. O chvíľu neskôr zistil, že leží na zemi a že ho zrazilo auto.
Nedokázal sa hýbať, ležal na ulici a všetko ho bolelo. Počul hlasy. Pokúsil sa vstať a zaostriť zrak.
Všetko bolo popletené a neskutočné.

Si môj, Malachai. A ja ťa prinútim krvácať...

6 komentářů: